Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 79/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 a podľa a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10

CoE/58/2010 z 30. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp.

zn. z 30. septembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že 15. júna 2009 oprávnený

zobral návrh na vykonanie exekúcie späť a požiadal Okresný súd Námestovo (ďalej len

„okresný súd“) o zastavenie exekučného konania sp. zn. . Dňa 18. júna 2009

bolo okresnému súdu doručené podanie povinného, ktorým požiadal o zastavenie exekúcie:

„Na odôvodnenie svojho návrhu uviedol, že na základe oznámenia oprávneného

obsahujúceho verejný prísľub, ktorým sa oprávnený zaviazal, že v prípade úhrady dlžného

poistného v lehote 30 dní od doručenia oznámenia, bude poplatok z omeškania odpustený,

zaplatil pred uplynutím 30 dňovej lehoty t. j. 05. 09. 2005 sumu vo výške 271,75 EUR

(8 187,- Sk) aj napriek tomu, že mu nebolo známe z čoho tento nárok oprávneného vyplýva,

nakoľko mu neboli doručené žiadne platobné výmery. Z uvedených dôvodov potom povinný

spochybnil právny základ exekúcie č. EX 263/2009 a požiadal, aby súd exekučne konanie

zastavil a oprávneného zaviazal k úhrade trov právneho zastupovania povinného

v exekučnom konaní vo výške 65,30 EUR. Povinný ku svojím námietkam pripojil fotokópiu

oznámenia oprávneného o možnosti odpustenia poplatku z omeškania zo dňa 15. 8. 2005

a fotokópiu dokladu o úhrade sumy vo výške 271,75 EUR (8 187,- Sk) v prospech účtu

oprávneného.“

Z uznesenia okresného súdu č. k. -34 z 26. novembra 2009 vyplýva, že

„Súd po preskúmaní dokladov predložených povinným má za to, že úhradou pohľadávky

predstavujúcej neuhradené poistné vo výške 271,75 EUR v lehote stanovenej oprávneným

vo verejnom prísľube boli splnené všetky podmienky určené verejným prísľubom vedúce

k následnému splneniu záväzku oprávneného t. j. odpusteniu poplatku z omeškania

postúpeného oprávnenému spolu s pohľadávkou, čím teda došlo k zániku celej pohľadávky

s príslušenstvom vymáhanej v tomto exekučnom konaní ešte pred začatím exekučného

konania.

Vychádzajúc z uvedeného je potom zrejme, že exekúcia, ktorá sa začala za účelom

vymoženia zaniknutého práva nespĺňa atribúty prípustnosti, pričom v prospech týchto

záverov jednoznačne svedčí aj konanie oprávneného, ktorý ešte pred doručením podania

povinného na súd vykonal procesný úkon smerujúci k zastaveniu exekúcie. Súd preto aj

napriek skoršiemu podaniu oprávneného rozhodol tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a konanie zastavil v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku. ...

Vzhľadom k tomu, že k zastaveniu konania došlo z dôvodu zániku práva z exekučného

titulu ešte pred začatím exekúcie, súd rozhodol tak, že oprávneného, ktorý nevenoval

patričnú pozornosť skúmaniu, či sú splnené všetky podmienky pre začatie exekúcie, t. j. či

povinnosť určená exekučným titulom nebola splnená, zaviazal na úhradu trov, ktoré vznikli

povinnému v súvislosti s bránením jeho práva pozostávajúce z trov právneho zastúpenia

vo výške 65,30 EUR.“.

Oprávnený sa proti uzneseniu okresného súdu odvolal. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. septembra 2010 uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách

konania potvrdil; výroku o zastavení exekučného konania sa nedotkol.

Sťažovateľka považuje označené rozhodnutie okresného súdu aj uznesenie krajského

súdu za arbitrárne, pretože podľa jej názoru sa najmä krajský súd ako súd odvolací

vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí nevysporiadal s ňou predloženými skutkovými

tvrdeniami a právnym posúdením, na ktoré poukázala, ale práve naopak, rozhodol na

základe skutočností, ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal, čím porušil jej základné

právo podľa a listiny a právo podľa dohovoru,

ako aj právo v zmysle , listiny a dodatkového

protokolu.

Argumentuje tým, že „V exekučnom konaní sú súdy oprávnené použiť ustanovenia

ohľadne náhrady trov konania, len pokiaľ nie je táto otázka upravená v ustanoveniach

Exekučného poriadku (ust. ). Exekučný poriadok pritom obsahuje

ustanovenia ohľadne trov exekučného konania v siedmej časti nazvanej trovy exekúcie,

ktorá ustanovuje druhy a spôsoby stanovenia trov exekučného konania.

Proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje

zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania podľa , resp.

rozhodovanie podľa tretej časti tretej hlavy o trovách exekučného konania zásadne

neprichádza do úvahy, nakoľko Exekučný poriadok upravuje náhradu trov exekučného

konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach.

Vyššie uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ustanovenie , ktoré

ustanovuje, že na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa

použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Exekučný poriadok, ako osobitný predpis k , upravuje trovy exekučného konania

vo svojej šiestej a siedmej časti. Podľa stanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku

trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu

času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných

na účelné vymáhanie nároku a podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde

k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie

nevyhnutných trov exekúcie. Na základe vyššie uvedených ustanovení a skutočností nemá

priznanie náhrady trov právneho zastúpenia Povinného v exekučnom konaní oporu

v ustanoveniach právneho poriadku.

Zákonodarca vyriešil explicitne náhradu trov v rámci Exekučného poriadku

a neponechal túto otázku súdnej interpretácii. Pokiaľ teda aj nedôjde k rozhodnutiu

o trovách právneho zastúpenia povinného v exekučnom konaní, takýmto postupom podľa

nášho názoru v žiadnom prípade nemôže dôjsť k porušeniu práva povinného na spravodlivý

proces, aj s poukázaním na skutočnosť, že zmyslom exekučného konania je nútený výkon

práv v prospech oprávneného prostredníctvom súdneho exekútora v neprospech povinného

na základe vopred vydaného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia spôsobilého byť

exekučným titulom, nakoľko takto vzniknutý prípadný nárok si je povinný subjekt oprávnený

následne uplatniť voči oprávnenému. Takýmto postupom nedôjde ani k porušeniu zákona,

ani porušeniu práva na spravodlivý proces a ani k odňatiu možnosti účastníka konať pred

súdom. Exekučný poriadok, najmä s poukázaním na charakter a predmet exekučného

konania, podľa nášho názoru nepripúšťa náhradu trov exekúcie povinného práve z tohto

dôvodu.“.

Podľa sťažovateľky „KS ZA prijatím Uznesenia 2 rozhodol v rozpore s dikciou

ustanovení právneho poriadku, čím došlo k porušeniu základného práva Sťažovateľa na

spravodlivý súdny proces, ako aj jeho vlastníckeho práva.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 30. 09. 2010

došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia

článku 46 ods. 1 SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu vlastníckeho práva

Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 SR, článku 11 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu

dohovoru o ľudských právach.

2. Tretí výrok Uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa

30. 09. 2010 zaväzujúci Sťažovateľa uhradiť právnemu zástupcovi povinného trovy

právneho zastúpenia sa zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj

návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , a ).

Podľa a podľa . ods. 1 listiny každý má právo vlastniť

majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Pokiaľ ide o namietané uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 30. septembra 2010, zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie v nej

označených práv týmto uznesením, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie

o uložení povinnosti sťažovateľke nahradiť povinnému trovy právneho zastúpenia v sume

65,30 €. Výhrady sťažovateľky smerujú hlavne proti tomu, že sa krajský súd v odôvodnení

namietaného uznesenia krajského súdu nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym

posúdením, ktoré v konaní predložila a na ktoré poukázala, ale práve naopak, rozhodol na

základe skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal.

Ústavný súd pripomína, že jeho právomoc preskúmavať aplikáciu a výklad zákona

všeobecným súdmi nie je neobmedzená, keďže jeho prioritnou úlohou ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti je predovšetkým posúdiť, či sťažnosťou namietané

rozhodnutie všeobecného súdu nie je svojvoľné, či inak zjavne neodôvodnené, čo však

v prípade sťažovateľky vychádzajúc zo sťažnosti a z obsahu súvisiaceho spisu nezistil.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil

uznesenie okresného súdu v časti, ktorým jej ako oprávnenej bolo uložené nahradiť

povinnému trovy právneho zastúpenia v sume 65,30 €, hoci podľa jej názoru na takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn.

z 30. septembra 2010 najskôr citoval dôvody prvostupňového rozhodnutia, ktoré odôvodnil

poukázaním na prvú vetu (ďalej len „OSP“)

a , pričom uviedol, že vzhľadom na to, že došlo k zastaveniu z dôvodu

zániku práv z exekučného titulu ešte pred začatím exekúcie, súd rozhodol, že zaviazal

oprávneného (sťažovateľku) na úhradu trov, ktoré vznikli povinnému v súvislosti

s bránením jeho práv. Následne zhrnul svoju reakciu na sťažovateľkou uplatnené odvolacie

dôvody takto:

„Proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje

zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania podľa a použitie

neprichádza do úvahy, keďže Exekučný poriadok upravuje náhradu trov exekučného

konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach. Exekučný poriadok ako osobitný

predpis k však upravuje trovy exekučného konania vo svojej šiestej a siedmej časti.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada

hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie. Oprávnený

a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku a podľa

§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného,

súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Na základe vyššie uvedených

ustanovení a skutočností, nemá priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinnému

v exekučnom konaní oporu v ustanoveniach právneho poriadku. K uvedenému záveru

dospel aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí . Žiadal, aby uznesenie

okresného súdu vo výroku č. II bolo zrušené.“

Krajský súd ako súd odvolací ( ) po preskúmaní veci podľa

ods. 1 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa ako vecne

správne, pričom sa stotožnil v zmysle odseku 2 tohto ustanovenia aj s jeho dôvodmi.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia krajský súd dodal, že „Argumenty

oprávneného, že povinnému nevznikol nárok na náhradu trov konania, s poukazom na

úpravu § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, nie sú správne. Okresný súd správne aplikoval

pri trovách konania exekúcie úpravu uvedenú v , s prihliadnutím na

ustanovenie veta prvá , v zmysle ktorého na výkon rozhodnutia

a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich

častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Bolo preukázané, že k zastaveniu

exekučného konania došlo podľa v platnom

znení, keď bolo zistené, že exekúcia, ktorá sa začala za účelom vymoženia zaniknutého

práva, nespĺňala atribúty prípustnosti. K zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu zániku práva

z exekučného titulu, a to ešte pred začatím exekúcie, preto je po práve, aby oprávnený

nahradil trovy exekúcie povinnému,, ktoré mu vznikli v súvislosti s bránením jeho práva.

V žiadnom prípade nejde o trovy exekútora, ale o trovy účastníka. Preto bol výrok

uznesenia okresného súdu o trovách exekúcie ako správny potvrdený.“.

K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí vo veci

konajúcich súdov ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa (podľa listiny), resp.

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (m. m. , ).

Ústavný súd po posúdení obsahu namietaného uznesenia z uvedených hľadísk dospel

k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom,

vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol postup, akým k nemu dospel.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a rovnako pred ním aj okresný súd)

vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný

a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Jeho rozhodnutie je

primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie

zo štandardov spravodlivého procesu. Výklad dotknutých právnych noriem zodpovedá

zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nezhodujúcu sa judikatúru všeobecných súdov,

sama vo svojej sťažnosti akceptuje pravidelne sa opakujúci právny názor ústavného súdu

implikovaný v mnohých jeho rozhodnutiach, že „ústavný súd ani nie je oprávnený

posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade vedú k rozhodnutiu usmerňovať vývoj

judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov za

podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity (napr. , ,

)“, aj keď na druhej strane je podľa jej názoru ústavnoprávne

neakceptovateľné, ak je táto variabilita v priamom rozpore so znením článkov . Tento

názor sťažovateľky ústavný súd nespochybňuje, avšak závery krajského súdu neprekračujú

podľa jeho názoru prípustnú variabilitu právnych názorov v takej intenzite, ktorá by bola

v rozpore so znením niektorého z článkov .

Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci pominúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť,

a to, že sťažnosť smeruje proti namietanému uzneseniu, ktorým krajský súd potvrdil

prvostupňové rozhodnutie vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť povinnému

trovy právneho zastúpenia v sume 65,30 €. Túto sumu možno označiť za zjavne celkom

bagateľnú, a aj keď sťažovateľka zakladá svoje námietky najmä na porušení práva na

spravodlivé súdne konanie, táto skutočnosť prispela k podpore záveru ústavného súdu

o zjavnej neodôvodnenosti sťažnosti. Uloženie povinnosti sťažovateľke zaplatiť sumu

65,30 € by totiž aj v prípade, že by ústavný súd zistil určité pochybenia v namietanom

rozhodnutí, mohlo predstavovať zásah do hmotného práva sťažovateľky len nepatrnej

intenzity. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,

poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľke prichádza do úvahy len v celkom

výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd

v mimoriadne závažnom rozsahu (intenzite).

Ústavný súd z týchto dôvodov podľa odmietol

sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny (keďže ide o obsahovo identickú

právnu úpravu), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že „formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu

záverov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa

dohovoru“ (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť.

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa (resp. listiny)

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, čo dáva do súvislosti

s namietaným porušením svojho práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

a právo podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . O prípadnom porušení základného práva podľa , resp.

čl. 11 ods. 1 listiny (rovnako tak práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového

protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

V nadväznosti na to ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného uznesenia krajského súdu v súvislosti

s označeným ( listiny) ani dohovoru, nemožno

toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením

základného práva podľa a listiny, resp. práva podľa

ods. 1 dodatkového protokolu ().

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa

jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia a úhradu trov

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011