Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)I. ÚS 359/09
PDF · 261.9 KB
No categories available
I. ÚS 359/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 359/09-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.
F. N., B., namietajúcu porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie ustanovenia
§ 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv
a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky, a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE/78/2009 z 30. júna 2009
v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2 Er 1041/2008-13
z 12. decembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra
2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona
č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon
Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný
zákon“) a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej aj „listina“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 CoE/78/2009 z 30. júna 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) v spojení
s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.
2 Er 1041/2008-13 z 12. decembra 2008 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd napadnutým
rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol povolený odklad exekúcie
vykonávanej súdnou exekútorkou [o návrhu oprávnenej (t. j. sťažovateľky, pozn.)
zo 17. júla 2008 a poverenia okresného súdu č. 5601 02329 z 31. júla 2008]
až do právoplatného skončenia súdnych konaní „vo veci samej vedených na Krajskom súde
v Bratislave pod č. k. 6 Cbi 111/2005 a 9 Cbi 15/2006“. Exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie – platobný výmer poisťovne P. v konkurze, B. (ďalej len „úpadca“), sp. zn.
745/2005 z 25. mája 2005 proti povinnému P. D. z obce N. o vymoženie sumy 66 187 Sk
s príslušenstvom, ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení.
Túto pohľadávku proti povinnému spolu s inými pohľadávkami úpadcu voči platiteľom
a samoplatcom poistného zmluvne nadobudla sťažovateľka. Zmluvy o prevode pohľadávok
úpadcu napadla žalobami V., a. s., B., na Krajskom súde v Bratislave. „Predmetom
žalobného návrhu V. v konaní sp. zn. 9 Cbi 15/2006 je vylúčenie Pohľadávok z konkurznej
podstaty úpadcu. V súdnom konaní sp. zn. 6 Cbi 111/2005, predmetom ktorého je určenie
neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005, bolo vydané predbežné
opatrenie, ktorým sa zakázalo Sťažovateľovi nakladať s Pohľadávkami, ktoré boli na neho
touto zmluvou postúpené.“ Konanie o týchto žalobách v čase rozhodovania okresného súdu
a krajského súdu o predmete ústavnej sťažnosti nebolo ešte ukončené.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „považuje Uznesenie 2, ktorý vydal KS BB,
ako aj prvostupňové Uznesenie 1, ktoré vydal OS BB za arbitrárne... súd vyslovil právne
závery, avšak náležite sa nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je
nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej
konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil...
OS BB v Uznesení 1 a následne aj odvolací KS BB v Uznesení 2 sa nenáležite
vysporiadali s otázkou dôvodnosti očakávania zastavenia predmetného exekučného
konania. KS BB v Uznesení 2 dostatočne neodôvodnil, prečo mal za to, že výsledkom
Súdnych konaní môže byť právna skutočnosť, ktorej dôsledkom by mohlo byť zastavenie
prebiehajúcej exekúcie a poukázal len na strohé konštatovanie, že z uvedeného dôvodu
povolil odklad exekúcie tak, ako je uvedené vo výroku Uznesenia 2 a to aj bez návrhu.
Podľa názoru Sťažovateľa napadnuté Uznesenie 1, ktoré vydal OS BB a následne
Uznesenie 2, vydané KS BB nie sú práve z dôvodu ich arbitrárnosti v súlade s požiadavkami
kladenými na spravodlivý súdny proces...“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
„1. Uznesením Krajského súdu... sp. zn. 13 CoE/78/2009-33, IČS: 6108213878 zo
dňa 30. 06. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 2 Er 1041/2008-13, IČS:
6108213878 zo dňa 12. 12. 2008 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú
ochranu, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle článkov 46 ods. 1 a 20
ods. 1 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1 a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
2. Uznesením (správne malo byť uznesenie, pozn.) Krajského súdu... sp. zn.
13 CoE/78/2009-33, IČS: 6108213878 zo dňa 30. 06. 2009 v spojení s Uznesením
Okresného súdu... sp. zn. 2 Er 1041/2008-13, IČS: 6108213878 zo dňa 12. 12. 2008 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie náhrady trov konania.
5. Sťažovateľka pripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu č. k.
2 Er 1041/2008-13 z 12. decembra 2008 a napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn.
13 CoE/78/2009 z 30. júna 2009, ktoré, podľa na nich vyznačenej doložky, nadobudli
právoplatnosť 29. júla 2009. Keďže sa krajský súd „stotožnil s odôvodnením“
prvostupňového rozhodnutia, ústavný súd považuje za dôvodné citovať relevantné časti
tohto rozhodnutia:
„Okresný súd... vo veci exekúcie oprávneného: Z., s. r. o... proti povinnému: P. D...
na vymoženie pohľadávky vo výške 66.187,- Sk s príslušenstvom... povoľuje odklad exekúcie
vykonávanej súdnou exekútorkou... pod spis. zn. EX 1102/08... až do právoplatného
skončenia konaní vo veci samej vedených na Krajskom súde Bratislava č. k. 6 Cbi 111/2005
a 9 Cbi 15/2006.“ Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „Oprávnený
podal... návrh na vykonanie exekúcie... a to na základe vykonateľného rozhodnutia –
platobného výmeru P. v konkurze, B. č. k. 745/2005 zo dňa 25. 05. 2005...
Okresný súd... v priebehu vykonávania exekúcie zistil, že... 02. 03. 2006 bola podaná
samostatná incidenčná žaloba na JUDr. T. K., správcu konkurznej podstaty, úpadcu P.
v konkurze, o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty, aby konkurzný súd určil, že
žalovaný JUDr. T.K... je povinný vylúčiť z konkurznej podstaty pohľadávky voči
zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na dlžnom poistnom, prirážke k poistnému,
poplatku z omeškania a poplatky za nesplnenie oznamovacej povinnosti, ktoré vznikli P.
pred jej zrušením, nakoľko tieto netvoria konkurznú podstatu úpadcu.
Doposiaľ nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté...
15. 11. 2005 voči odporcom JUDr. T. K... a Z., spol. s r. o... bol podaný návrh na
vydanie predbežného opatrenia a návrh o určenie neplatnosti zmluvy o 1.169.254.201,- Sk.
Predmetom zmluvy je pohľadávka úpadcu voči platiteľom a samoplatcom poistného na
sumu celkom 1.169.254.201,- Sk. Uvedená zmluva predstavuje súbor pohľadávok, kam patrí
aj pohľadávka, ktorá je predmetom tejto exekúcie.
V predmetnej veci bolo zatiaľ vydané iba predbežné opatrenie, ktorým súd zakázal
žalovanému v 2. rade Z., spol. s r. o... nakladať s pohľadávkami na dlžnom poistnom,
prirážke k poistnému, poplatku z omeškania a poplatku za nesplnenie oznamovacej
povinnosti v sume 1.169.254.201,- Sk, ktoré vznikli úpadcovi.
Vo veci samej k dnešnému dňu nebolo právoplatne rozhodnuté...
Odklad exekúcie môže byť spojený aj s tým, že možno dôvodne očakávať,
že na základe zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie.
Vo všeobecnosti možno povedať, že pred povolením odkladu podľa tohto ustanovenia
by malo byť aspoň osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorých
výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie.
Nakoniec V. vyvolala na Krajskom súde Bratislava vyššie konkretizované súdne
konania, ktorých výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie tejto
exekúcie, súd potom povolí odklad exekúcie tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia
a to aj bez návrhu.“.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie
konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody
na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený).
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu... Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony
a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných
práv a slobôd. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
9. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, v ktorej
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny tým, že vo veci konajúce súdy povolili odklad exekúcie, hoci podľa jej
názoru pre povolenie odkladu exekúcie neboli splnené zákonné podmienky (pozri body 2
a 3). Krajskému súdu najmä vytýka, že pri vydaní napadnutého uznesenia ňou prednesené
argumenty odôvodňujúce zrušenie prvostupňového rozhodnutia ignoroval a najmä
sa „náležite... nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre
právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú
navyše nedostatočne odôvodnil“.
10. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 13 CoE/78/2009 z 30. júna 2009
najskôr citoval dôvody prvostupňového rozhodnutia (bod 5) a následne uviedol: „Proti
uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený. Navrhol zrušiť uznesenie okresného súdu a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru nie je splnený zákonný predpoklad na
zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 EP a potom nie je... splnený ani predpoklad na odklad
exekúcie. Iniciovanie iných súdnych sporov... nemá samo o sebe žiaden vplyv
na právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu vo vedenej exekúcii... Ani v prípade
vyhovenia žalobám V. v súdnych konaniach by táto skutočnosť nemala žiaden vplyv
na právoplatný exekučný titul vedenej exekúcie vydaný P. v konkurze... Predbežné
opatrenie, ktorým sa zakázalo odporcom v 1. a 2. rade nakladať s pohľadávkami... nemôže
mať vplyv na vymáhanie pohľadávky. Samotné vymáhanie pohľadávky nepredstavuje jeden
zo spôsobov nakladania s pohľadávkou. Ide o výkon vlastníckeho práva, napriek tomu, že
na pohľadávku sa vzťahuje obmedzenie uvedené v predbežnom opatrení... Záverom
oprávnený zdôraznil, že právnym podkladom pohľadávky ktorej vymoženia sa domáhal, je
neuhradenie poistného za zdravotné poistenie za obdobie rokov 1996-1999. Povinný mal
dostatočný časový priestor na splnenie svojho dlhodobého peňažného záväzku. Povolením
odkladu exekúcie zo strany súdu by bolo neprimerane zasiahnuté do vlastníckych práv
oprávneného...
Odvolací súd konštatuje, že v zmysle § 219 ods. 2 OSP sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, naviac však dodáva. Ochranu povinného v exekučnom konaní
zabezpečuje aj inštitút odkladu exekúcie. Táto ochrana je buď dočasná, alebo smeruje
k takej úprave pomerov oprávneného a povinného, pred definitívnym zastavením exekúcie,
ktorá zabráni vzniku bezdôvodného obohatenia oprávneného alebo nárokov na náhradu
škody.
Odklad exekúcie je dôvodný všade tam, kde existuje opodstatnená obava,
že vzhľadom na skutočnosti, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou v budúcnosti nastanú,
vykonávanie exekúcie naruší práva inej osoby, spôsobí nezvratný protiprávny následok,
prípadne ohrozí súčasný status povinného. Nesmie však byť narušená ochrana naliehavých
oprávnených záujmov oprávneného.
Pohľadávka oprávneného voči povinnému patrí do súboru pohľadávok s ktorými
oprávnenému bolo právoplatným predbežným opatrením zakázané nakladať.
Treba prisvedčiť odvolaniu oprávneného, ktorý zdôrazňuje, že samotné užívanie
vlastníctva nemusí zodpovedať pojmu nakladanie s vlastníctvom a to najmä v zmysle
realizácie kúpy, predaja, postúpenia, darovania, prípadne zaťaženia alebo zaťaženia
právami tretích osôb. Táto úvaha má svoje miesto v prípade ak ide o nakladanie
s nehnuteľnosťou. Užívaním nehnuteľnosti sa povaha nehnuteľnosti nemení.
Pohľadávka má však spotrebný charakter a jej vymoženie spôsobí jej zánik.
Vymoženie pohľadávky teda znamená nakladanie s pohľadávkou. Vydané predbežné
opatrenie nehovorí nič o užívaní vlastníctva, ktoré pohľadávka predstavuje, ale hovorí
o nakladaní s pohľadávkami. Zákaz nakladania s pohľadávkou teda znamená aj zákaz
jej vymáhania.
Postup exekučného súdu, ktorý by nepovolil odklad exekúcie, keď povinný
sa odvoláva na právoplatné predbežné opatrenie, by bolo rozhodnutím, ktoré iným než
zákonným spôsobom ruší právoplatné rozhodnutie (predbežné opatrenie).
Oprávnený sa tiež odvoláva na nutnosť existencie rozumného proporčného vzťahu
medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Takýto postup je samozrejme
aj prioritou odvolacieho súdu. Treba však zdôrazniť, že existuje odôvodnená obava,
že nepovolením odkladu výkonu exekúcie dôjde k neoprávnenému zásahu do iného
právoplatného rozhodnutia (predbežného opatrenia), čo spôsobí nezvratnú nezákonnosť
s priamym dopadom na vymožiteľnosť práva. Na druhej strane odvolateľ riadne
nezdôvodnil v čom existuje riziko vážneho ohrozenia oprávneného, ktoré odklad exekúcie
spôsobí. Bez riadneho skutkového a právneho zdôvodnenia je tvrdenie v súdnom konaní iba
rétorickým cvičením. To platí aj o tvrdení oprávneného, že v budúcnosti bude vážne
ohrozená vymožiteľnosť pohľadávky.“
11. K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí vo veci
konajúcich súdov ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny)
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
12. Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd
posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru,
že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal
sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia
uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Ako vyplýva z podanej sťažnosti,
sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu (a aj okresného súdu), podľa
ktorého v danom prípade boli splnené podmienky umožňujúce odklad exekúcie povoliť.
13. Aj podľa názoru ústavného súdu povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2
Exekučného poriadku predpokladá preukázanie takých okolností, z ktorých vyplýva,
že možno dôvodne očakávať zastavenie exekúcie v dôsledku splnenia podmienok
ustanovených na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Pred
povolením odkladu exekúcie z tohto dôvodu by malo byť teda dostatočne osvedčené,
že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom môže byť právna
skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Takouto
skutočnosťou je vždy rozhodnutie súdu o odklade vykonateľnosti exekučného titulu, ktoré
v posudzovanej veci vyplýva z predbežného opatrenia o zákaze „žalovanému v 2. rade Z.
K., s. r. o... nakladať s pohľadávkami na dlžnom poistnom...“, ktoré bolo vydané v rámci
konania o neplatnosti zmluvy vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
6 Cbi 111/2005 a sp. zn. 9 Cbi 15/2006. Ako to z obsahu odôvodnení sťažnosťou
napadnutých súdnych rozhodnutí z 12. decembra 2008, resp. z 30. júna 2009 vyplýva
(sťažovateľka uvedenú skutočnosť vo svojej sťažnosti neuviedla), do podania
sťažnosti ústavnému súdu Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Cbi 111/2005 a sp. zn. 9 Cbi 15/2006 právoplatne nerozhodol.
14. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a aj okresný súd) vykonal ústavne
súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel
interpretovaných a použitých právnych noriem.
15. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym
názorom vo veci konajúcich všeobecných súdov týkajúcim sa existencie dôvodov
na povolenie odkladu exekúcie. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane
vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie
porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody.
17. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu jasným a zrozumiteľným
spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty
sťažovateľky obsiahnuté v jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o povolení odkladu
exekúcie. Takéto odôvodnenie považuje ústavný súd za dostatočné, ústavne konformné
a spôsob aplikácie dotknutých noriem krajským súdom za zlučiteľný s ústavou
i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Zo záverov
krajského súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky nevyplýva jednostrannosť alebo
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Výklad dotknutých právnych noriem zodpovedá
zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov. Závery
krajského súdu, pokiaľ ide o existenciu dôvodov na povolenie odkladu exekúcie, nemožno
preto považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
18. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny (keďže ide o obsahovo identickú právnu
úpravu) ako zjavne neopodstatnenú.
19. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy („každý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu...“), ku ktorému malo dôjsť tým, že jej bolo vydaním predbežného opatrenia
a následným povolením odkladu exekúcie znemožnené „uplatniť svoje právo (t. j.
vlastnícke právo, pozn.) v občianskom súdnom konaní“.
20. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne
len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50
ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať
len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov
podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so
vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku
ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).
21. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu
bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto
podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré
skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného
práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým
tento orgán uplatní svoju právomoc.
22. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu,
ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré
by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda
ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
23. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti (body 9 a 19) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2
24. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia
§ 1 ods. 1 ústavného zákona, podľa ktorého „ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne
predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou...“. Uvedená právna norma
predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti
s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného v listine, v danom
prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu interpretačného pravidla zakotveného v tejto
právnej norme. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
25. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných
všeobecných súdov a priznanie náhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2009