Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 8/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obce ,

, zastúpenej PUCHALLA, SLÁVIK & partners s. r. o., Kmeťova 24, Košice,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Puchalla, PhD., ktorou namieta porušenie

základného práva zaručeného a práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom I uznesenia

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 19. júla 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. októbra 2018 doručená sťažnosť obce (ďalej aj „sťažovateľka“),

zastúpenej PUCHALLA, SLÁVIK & partners s. r. o., Kmeťova 24, Košice, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Martin Puchalla, PhD., ktorou namieta porušenie základného

práva zaručeného (ďalej len „“) a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) výrokom I uznesenia Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 19. júla 2018 (ďalej aj „napadnutý výrok uznesenia

z 19. júla 2018“).

Proti sťažovateľke ako právnej nástupkyni Okresný

súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. vedie exekučné

konanie na podklade exekučných titulov [platobný rozkaz okresného súdu

sp. zn. z 2. decembra 2009 (ďalej len „platobný rozkaz 1“) a platobný

rozkaz okresného súdu sp. zn. z 8. januára 2010 (ďalej len „platobný

rozkaz 2“)]. V exekučnom konaní vedenom okresným súdom sa sťažovateľka bráni tým,

že platobný rozkaz 1 a platobný rozkaz 2 neboli doručené žalovanému do vlastných rúk

v súlade s požiadavkami ustanovenými .

Po následnom doručovaní platobného rozkazu 1 a platobného rozkazu 2 v septembri 2016

boli proti označeným platobným príkazom podané odpory.

Vo veci platobného rozkazu 1 okresný súd uznesením sp. zn.

z 18. októbra 2016 (ďalej len „uznesenie z 18. októbra 2016“) odpor odmietol ako podaný

oneskorene. Následne krajský súd uznesením sp. zn. z 27. decembra 2016

(ďalej len „uznesenie z 27. decembra 2016“) odvolanie sťažovateľky odmietol

ako neprípustné. Proti uzneseniu krajského súdu z 27. decembra 2016 podali dovolanie

generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“),

ako aj sťažovateľka. O týchto dovolaniach Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) do času spísania sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nerozhodol,

avšak dovolací súd uznesením sp. zn. z 20. augusta 2018 odložil

právoplatnosť uznesenia okresného súdu z 18. októbra 2016 a uznesenia krajského súdu

z 27. decembra 2016.

Vo veci platobného rozkazu 2 okresný súd uznesením sp. zn.

z 18. októbra 2016 (ďalej len „uznesenie z 18. októbra 2016“) odpor odmietol ako podaný

oneskorene. Krajský súd následne uznesením sp. zn. z 30. novembra 2017

zrušil uznesenie okresného súdu z 18. októbra 2016 a vyslovil pre okresný súd záväzný

právny názor, podľa ktorého platobný rozkaz 2 v roku 2010 nebol žalovanému doručený

do vlastných rúk.

V exekučnom konaní prebiehajúcom na podklade exekučných titulov (platobného

rozkazu 1 a platobného rozkazu 2) okresný súd výrokom I uznesenia sp. zn.

zo 7. decembra 2017 návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie z 5. januára 2015 zamietol

(ďalej len „uznesenie zo 7. decembra 2017“). O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu

zo 7. decembra 2017 rozhodol krajský súd napadnutým výrokom uznesenia z 19. júla 2018,

ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zastavenie

exekúcie.

Pre úplnosť sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu

sp. zn. zo 7. augusta 2018 (ďalej len „nález zo 7. augusta 2018“), ktorým

bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky podľa

a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 1. februára 2018 (ďalej len „uznesenie z 1. februára 2018“), ktorým nebol povolený

odklad exekúcie.

Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že z odôvodnenia nálezu ústavného súdu

zo 7. augusta 2018 vyplýva povinnosť okresného súdu posúdiť právoplatnosť

a vykonateľnosť exekučného titulu. Podľa jej názoru sa okresný súd pri rozhodovaní

o návrhu na zastavenie exekúcie ústavným súdom vysloveným právnym názorom neriadil,

čím malo opätovne dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa ,

ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažovateľky krajský súd

- rezignoval na svoju samostatnú vyhľadávaciu činnosť vo vzťahu k existencii

dôvodov zastavenia exekúcie, na základe čoho posúdil ako právoplatné a vykonateľné

súdne rozhodnutia, ktoré nikdy právoplatné a vykonateľné neboli a

- priznal účinky súdnemu rozhodnutiu, ktoré nebolo celkom zjavne doručené

spôsobom vyžadovaným zákonom.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že s prihliadnutím na odôvodnenie k napadnutému výroku

uznesenia z 19. júla 2018 krajský súd pripustil, že sťažovateľka bude úspešná vo svojich

námietkach smerujúcich proti platobného rozkazu 1, ako aj to, že námietky vo vzťahu

k platobného rozkazu 2 budú preskúmané súdom prvej inštancie s prihliadnutím na záväzný

názor krajského súdu o tom, že platobný rozkaz 2 nebol doručený v roku 2010 do vlastných

rúk, pričom však zároveň krajský súd aj napriek uvedenému „otvoril cestu“ pokračovaniu

exekúcie tým, že potvrdil vecnú správnosť uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu

na zastavenie exekúcie. Uvedený záver krajského súdu sťažovateľka považuje za arbitrárny

a nezrozumiteľný.

Krajský súd podľa sťažovateľky v rozpore s § 9b ods. 3 a § 58 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) nesplnil svoju povinnosť a nenariadil

pojednávanie, hoci sťažovateľka jasne spochybnila, osvedčila a dokonca preukázala,

že údaje na doručenke k platobnému rozkazu 1 a platobnému rozkazu 2 osvedčovali záver,

že citované rozhodnutia neboli doručované do vlastných rúk žalovanému,

a preto nie sú právoplatné a vykonateľné.

Krajský súd podľa sťažovateľky exekučné tituly považoval za právoplatné

a vykonateľné, a to aj napriek tomu, že „v rozpore so zákonom celkom preukázane neboli

doručené do vlastných rúk... Uznesenie KS bez okolkov potvrdilo ako vecne správne závery

súdu prvej inštancie odvolávajúce sa na doručenku s tým, že exekučné tituly sú právoplatné

a vykonateľné...“. Uvedeným spôsobom došlo podľa sťažovateľky k odklonu od ustálenej

rozhodovacej praxe a zároveň aj k odňatiu možnosti sťažovateľky uplatňovať jej základné

procesné práva v exekučnom konaní.

Krajský súd mal totiž podľa sťažovateľky posúdiť údaje na doručenke exekučných

titulov ako nepravdivé a vyvrátiteľnú právnu domnienku o pravdivosti doručenky

mal posúdiť ako vyvrátenú.

Sťažovateľka ďalej argumentuje, že krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal

s jej zásadnými argumentmi, ktoré signalizujú, že platobný rozkaz 1 a platobný rozkaz 2

neboli doručené do vlastných rúk, pričom nie sú právoplatné a vykonateľné, a že „konanie

o odpore po ich doručení v roku 2016 je pri platobnom rozkaze 1 na najvyššom súde

a pri platobnom rozkaze 2 stále nie je právoplatne rozhodnuté!!!“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľka považuje napadnutý výrok uznesenia krajského

súdu z 19. júla 2018 za arbitrárny, nepreskúmateľný, nezákonný a vecne nesprávny.

Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým výrokom uznesenia krajského súdu z 19. júla 2018, napadnuté rozhodnutie

v napadnutom výroku zruší a vec v rozsahu zrušenia vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a prizná úhradu trov konania v sume 3 033,48 €.

Sťažovateľka zároveň požaduje, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie a v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odložil vykonateľnosť

napadnutého výroku uznesenia krajského súdu z 19. júla 2018 do rozhodnutia ústavného

súdu o sťažnosti (rozhodnutia vo veci samej).

Odloženie vykonateľnosti napadnutého výroku uznesenia krajského súdu

z 19. júla 2018 sťažovateľka odôvodňuje tým, že «núteným výkonom platobného rozkazu 1

a platobného rozkazu 2... v exekúcii by totiž mohol byť nezvratne zmarený význam a účinok

preskúmania Uznesenia KS Ústavným súdom SR, pričom potvrdenie zamietnutia návrhu

na zastavenie exekúcie vedenej na základe neprávoplatných a nevykonateľných exekučných

titulov ignorovaním a porušením v tejto sťažnosti uvedených skutočností priamo

pokračovanie exekúcie umožňuje s tým, že otázku právoplatnosti a vykonateľnosti

má exekučný súd právoplatne „vyriešenú.“ Ak by pritom aj došlo k zrušeniu uznesenia KS

Ústavným súdom SR bez odkladu vykonateľnosti uznesenia KS môže medzičasom dôjsť

k vykonaniu exekúcie na základe platobného rozkazu 1 a platobného rozkazu 2...».

Sťažovateľka k tomu ďalej poznamenáva, že obec je kvôli exekúcii vedenej

okresným súdom na podklade exekučných titulov (platobný rozkaz 1 a platobný rozkaz 2)

na sumu 1 500 000 € s príslušenstvom v nútenej správe od 1. júna 2015. Výkonu exekúcie

však nemôže zabrániť ani zavedená nútená správa obce, keďže táto obec chráni

len v prípade exekúcie na peňažné prostriedky. Uvedené skutočnosti preto podľa názoru

sťažovateľky odôvodňujú prijatie dočasného opatrenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka namieta, že napadnutým výrokom uznesenia krajského súdu

z 19. júla 2018 došlo k porušeniu jej základného práva podľa a práva

podľa dohovoru, pričom porušenie označených práv zaručených

a dohovorom odôvodňuje arbitrárnosťou a neodôvodnenosťou uznesenia krajského súdu

z 19. júla 2018 v časti týkajúcej sa napadnutého výroku. K porušeniu zákonnosti,

ako aj ústavnosti malo dôjsť tým, že krajský súd potvrdil ako vecne správne rozhodnutie

prvostupňového súdu o zamietnutí jej návrhu z 5. januára 2015 na zastavenie exekúcie,

napriek tomu, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci boli podľa jej presvedčenia

splnené podmienky pre zastavenie exekúcie.

Dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa jej návrhu z 5. januára 2015 v súlade

s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku platného a účinného v čase podania návrhu

mala byť podľa sťažovateľky skutočnosť, že platobný rozkaz 1 a platobný rozkaz 2

nenadobudli pre vadu doručovania právoplatnosť a vykonateľnosť, a preto nemôžu byť

exekučnými titulmi, na základe ktorých sa môže viesť exekúcia.

Sťažovateľka v tomto kontexte poukazuje na závery obsiahnuté v náleze ústavného

súdu zo 7. augusta 2018 a tvrdí, že krajský súd si v rozpore s týmito závermi nesplnil svoju

povinnosť vyhodnotiť právoplatnosť a vykonateľnosť exekučných titulov a priznal

tak právne účinky rozhodnutiam, ktoré neboli doručované v súlade s príslušnými procesno-

právnymi predpismi.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje zásadná

odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať

spoločne.

Ústavný súd považuje ešte pred posúdením odôvodnenosti sťažnosti za žiaduce

poukázať na skutočnosť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ),

a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Vychádzajúc z tvrdenia sťažovateľky, že v jej veci boli splnené podmienky

na zastavenie exekúcie, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia

krajského súdu z 19. júla 2018, týkajúcu sa napadnutého výroku, v ktorej sa predovšetkým

uvádza:

„Podľa právneho poriadku je možné exekúciu vykonať len na podklade exekučného

titulu, t. j. vykonateľného rozhodnutia súdu. Základným procesnoprávnym predpokladom

toho, aby rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť a stalo sa spôsobilým exekučným titulom

je jeho riadne doručenie. Z predloženého spisu vyplýva, že platobný rozkaz Okresného súdu

Spišská Nová Ves sp. zn. -25 zo dňa 02. 12. 2009 nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť dňa 23. 12. 2009 v spojení s uznesením č. k. -27

zo dňa 03. 02. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26. 02. 2010

a platobný rozkaz Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. -38

zo dňa 08. 01. 2010, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05. 02. 2010 v spojení

s uznesením 15 -40 zo dňa 15. 01. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť dňa 05. 02. 2010. Proti obom zmieneným platobným rozkazom bol podaný

odpor, ktorý bol uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. -95

zo dňa 18. 10. 2016 a č. k. -129 zo dňa 18. 10. 2016 odmietnutý. Rovnako

proti obom uzneseniam Okresného súdu Spišská Nová Ves bolo podané odvolanie. Krajský

súd v Košiciach uznesením č. k. -127 zo dňa 27. 12. 2016 odvolanie proti

uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. -95 zo dňa 18. 10. 2016

odmietol s poukazom na ako neprípustné. Z podaného odvolania

povinného zároveň vyplýva, že povinný podal proti predmetnému uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a rovnako povinný predložil

fotokópiu dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky taktiež voči

predmetnému uzneseniu Krajského súdu v Košiciach. Odvolací súd ďalej konštatuje,

že k dnešnému dňu nebolo o predmetných dovolaniach Najvyšším súdom Slovenskej

republiky rozhodnuté. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že o odvolaní proti

uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. -129 zo dňa 18. 10. 2016,

Krajský súd v Košiciach rozhodol uznesením sp. zn. zo dňa 30. 11. 2017

tak, že napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia

predmetného uznesenia vyplýva, že odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť,

že napadnutému rozhodnutiu, ako to vyplýva aj z obsahu spisu, predchádzali podania

žalovaného (doručené súdu 23. 07. 2015 a dňa 28. 07. 2016 označené ako nová žiadosť

o zrušenie nedoručeného platobného rozkazu). Z obsahu spisu mal odvolací súd rovnako

za to, že súd prvej inštancie následne opätovne doručoval platobný rozkaz, čo vyplýva

z referátu konajúceho súdu (č. l. 65). Uvedený platobný rozkaz žalovaný prevzal

dňa 12. 09. 2016 a podaním doručeným súdu prvej inštancie osobne dňa 23. 09. 2016 podal

proti platobnému rozkazu odpor. Pokiaľ súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené

opakovane doručoval platobný rozkaz žalovanému, možno vyvodiť záver, že svojim

postupom akceptoval návrh žalovaného vrátane jeho dôvodov, že platobný rozkaz v roku

2010 nebol žalovanému doručený do vlastných rúk, teda že platobný rozkaz neprevzala

na to oprávnená osoba, a preto platobný rozkaz doručoval opätovne.

19. Je pravdou, že exekučný súd vychádza z dokladov o doručení - doručenky,

ktorá má povahu verejnej listiny, a ktorá zachytáva postup pri doručení,

až kým nie je preukázaný opak, súd považuje údaje na doručenke za pravdivé. Odvolací súd

rovnako uvádza, že za situácie, kedy o platobnom rozkaze č. k. -27

zo dňa 03. 02. 2010 prebieha dovolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky,

pričom vzhľadom na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 30. 11. 2017 možno mať za to, že povinný bude v konaní úspešný a rovnako

tak s poukazom na skutočnosť, že konanie, ktorého predmetom je platobný rozkaz

č. k. -38 zo dňa 08. 01. 2010 bolo vrátené súdu prvej inštancie

na preskúmanie námietok povinného týkajúcich sa jeho doručenia, odvolací súd nemôže

predčasne rozhodnúť o otázke doručovania platobných rozkazov, nakoľko táto otázka

má byť a v súčasnosti aj je riešená v konaní pred súdom, ktorý platobné rozkazy vydal.

Až po vysporiadaní sa tohto súdu s otázkou či ne/došlo k účinnému doručeniu platobných

rozkazov môže exekučný súd exekúciu zastaviť.“

S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu sa ústavný súd nestotožňuje s názorom sťažovateľky o tom, že napadnutým výrokom

tohto uznesenia krajského súdu došlo k porušeniu jej práv zaručených a

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ako účastníčka exekučného konania mala, berúc do

úvahy záruky obsiahnuté v základnom práve na súdnu ochranu a práve na spravodlivé súdne

konanie, právo na to, aby krajský súd svoj záver o potvrdení zamietnutia návrhu

na zastavenie exekúcie riadnym spôsobom odôvodnil. Podľa názoru ústavného súdu

si krajský súd túto povinnosť splnil, keď v citovanej časti svojho rozhodnutia stručne a jasne

objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie relevantné pre napadnutý

výrok uznesenia krajského súdu z 19. júla 2018 pritom jasne a zrozumiteľne objasňuje,

akými úvahami sa krajský súd spravoval, z akého dôvodu a na základe akých právnych

predpisov bolo vo veci rozhodnuté.

Keďže sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti poukazuje na závery obsiahnuté

v náleze ústavného súdu zo 7. augusta 2018, z ktorého podľa jej názoru vyplývala

pre krajský súd vo veci návrhu na zastavenie exekúcie povinnosť posúdiť právoplatnosť

a vykonateľnosť exekučného titulu, ústavný súd považuje za žiaduce upriamiť pozornosť

na relevantnú časť označeného nálezu, v ktorej sa uvádza:

«17. Ústavný súd vychádzajúc z relevantných ustanovení právnych predpisov,

ktoré sa na danú vec vzťahujú a v kontexte rozhodných skutočností konštatuje,

že odôvodnenie napadnutého uznesenia je zjavne nedostatočné a arbitrárne. Predmetom

rozhodovania okresného súdu bolo posúdiť, či v prebiehajúcom exekučnom konaní

sú splnené podmienky na odklad exekúcie z dôvodov, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojom

návrhu. Ústavný súd k podmienkam odkladu exekúcie už v minulosti uviedol, že povolenie

odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku predpokladá preukázanie takých

okolností, z ktorých vyplýva, že možno dôvodne očakávať zastavenie exekúcie v dôsledku

splnenia podmienok ustanovených na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného

poriadku. Pred povolením odkladu exekúcie z tohto dôvodu by malo byť teda dostatočne

osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom môže

byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku

(m. m. , bod 13).

18. Sťažovateľka vo svojom návrhu uviedla, že vo vzťahu k jednému exekučnému

titulu – platobnému rozkazu okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. ,

ktorý slúži ako podklad pre vedenie exekúcie v napadnutom konaní, v súčasnosti prebieha

odvolacie konanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. , ktorým

bol odpor voči označenému platobnému rozkazu odmietnutý ako podaný zjavne

oneskorene, pričom v čase doručenia návrhu na odklad sťažovateľka nemala vedomosť

o tom, že príslušný krajský súd už o opravnom prostriedku rozhodol, hoci písomné

vyhotovenie rozhodnutia ešte nebolo vyhotovené. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné

konštatovať, že sťažovateľka vo svojom návrhu osvedčila, že vo vzťahu k jednému

z exekučných titulov prebieha konanie o opravnom prostriedku, ktoré je objektívne

spôsobilé, v prípade, že okresný súd [potom, čo Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) zrušil odvolaním napadnuté uznesenie sp. zn. , pozn.] po zrušení

svojho rozhodnutia o odmietnutí odporu dospeje k záveru, že sťažovateľka svoj odpor

účinne podala včas, dosiahnuť stav, že predmetný exekučný titul zanikne ex lege,

čo bude mať za následok to, že exekúcia v tejto časti bude musieť byť zastavená.

Obdobne sťažovateľka vo vzťahu k druhému exekučnému titulu – platobného rozkazu

sp. zn. uviedla, že okresný súd jej odpor odmietol uznesením

sp. zn. , proti ktorému sa odvolala. Odvolací súd však jej odvolanie

odmietol ako neprípustné, preto sťažovateľka podala dovolanie a následne aj generálny

prokurátor Slovenskej republiky, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté. Aj v danom prípade

možno konštatovať, že aj vo vzťahu k ďalšiemu exekučnému titulu bolo začaté konanie,

ktoré môže viesť k zastaveniu exekúcie v prípade, že rozhodnutie okresného súdu

o odmietnutí odporu bude odvolacím súdom zrušené a bude okresným súdom posúdené

ako podané včas a účinne.

19. V nadväznosti na uvedené ústavný súd sa nestotožňuje s názorom zákonného

sudcu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia tvrdil, že kým dovolací súd právoplatne

nerozhodne o odklade vykonateľnosti exekučného titulu, exekúcia je vedená na základe

právoplatného a vykonateľného rozhodnutia a tým je exekučný súd viazaný, v opačnom

prípade by to znamenalo neprípustnú nápravu vykonávaného rozhodnutia. Totiž aj napriek

tomu, že sťažovateľka podala svoje dovolanie spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti

rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom v napadnutom konaní, okresný súd bol oprávnený

podľa Exekučného poriadku povoliť odklad exekúcie aj sám. Takisto bol okresný súd

oprávnený a zároveň povinný vo svetle namietaných tvrdení posúdiť právoplatnosť

a vykonateľnosť exekučného titulu, a nie odvolávať sa na vyznačenú doložku právoplatnosti

a vykonateľnosti, ktorej prezumovaná správnosť bola spochybnená.»

Citovaná časť nálezu ústavného súdu zo 7. augusta 2018 nekorešponduje tvrdeniu

sťažovateľky, podľa ktorého bolo povinnosťou všeobecného súdu v predmetnom

exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na odklad exekúcie posúdiť

právoplatnosť a vykonateľnosť exekučných titulov z toho hľadiska, či tieto exekučné tituly

boli doručované žalovaným v súlade s príslušnými procesnoprávnymi predpismi.

Podľa citovanej časti nálezu ústavného súdu zo 7. augusta 2018 bolo povinnosťou

všeobecného súdu len zistiť, či skutočnosti predostreté sťažovateľkou sú dostatočné

na preukázanie toho, že možno dôvodne očakávať zastavenie exekúcie s prihliadnutím

na sťažovateľkou tvrdenú vadu doručovania exekučných titulov. Povinnosť všeobecného

súdu rozhodujúceho o návrhu na odklad exekúcie je potrebné vnímať komplexne

a prihliadať pritom na celú citovanú časť označeného nálezu ústavného súdu a vnímať

pritom použité slovné spojenie „posúdiť právoplatnosť a vykonateľnosť exekučných

titulov“ v zmysle osvedčenia skutočností, že sa pred inými všeobecnými súdmi vedú

konania, ktoré môžu viesť k zastaveniu exekúcie podľa príslušných ustanovení Exekučného

poriadku.

Pokiaľ by v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky mal exekučný súd

povinnosť (ako to tvrdí samotná sťažovateľka) sám vyhodnotiť, či exekučný titul

bol správne doručený, a teda aj prijať záver, či boli splnené predpoklady nadobudnutia

právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu v súlade s príslušnými procesno-

právnymi predpismi, vytvoril by sa tým vedome stav, keď by o tej istej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (exekučný súd a všeobecný súd konajúci

v civilno-právnom konaní), čo nie je v podmienkach právneho štátu, ktorého imanentnou

súčasťou je princíp právnej istoty, z ústavného hľadiska prijateľné a akceptovateľné.

Dosiaľ uvedené je v súlade s názorom, s ktorým sa ústavný súd už v inej veci

stotožnil a v zmysle ktorého sa exekučný súd okolnosťami príslušného konania zaoberá

len v rovine pravdepodobnosti výsledku, takže rozhodnutie súdu o povolení odkladu

výkonu je len dočasné ().

Esenciálnym a zároveň aj relevantným pre rozhodnutie o povolení odkladu exekúcie

je totiž osvedčenie toho, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom

môže byť právna skutočnosť odôvodňujúca zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného

poriadku.

Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, aj keby sa ústavný súd stotožnil s názorom

sťažovateľky o povinnosti exekučného súdu vyhodnotiť otázku doručovania exekučných

titulov v súlade s príslušnými procesno-právnymi predpismi, túto (povinnosť) nemožno

s prihliadnutím na vztiahnuť aj na napadnutú časť

exekučného konania (rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie).

V zmysle je viazanosť právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v citovanom náleze daná pre okresný súd a týka sa výlučne

rozhodovania o návrhu na odklad exekúcie, keďže predmetom ústavného prieskumu vo veci

predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky bolo rozhodnutie exekučného súdu o návrhu

sťažovateľky na odklad exekúcie (nálezom ústavného súdu zo 7. augusta 2018

bolo preskúmavané z pohľadu ústavnej udržateľnosti uznesenie okresného súdu

z 1. februára 2018 o nepovolení odkladu exekúcie, pozn.).

Uplatnením extenzívneho výkladu (v súlade

s argumentáciou sťažovateľky) a uložením príkazu všeobecnému súdu podrobiť

sa právnemu názoru ústavného súdu by sa za daných okolností neprimeraným spôsobom

zasahovalo do rozhodovacej činnosti všeobecného súdu síce v totožnom exekučnom konaní,

ale vo veci iného návrhu (návrh na zastavenie exekúcie), čo prima facie aj z dôvodu

rozdielnej právnej úpravy týchto dvoch len zdanlivo totožných inštitútov (odklad

a zastavenie exekúcie) vylučuje viazanosť právnym názorom ústavného súdu.

Navyše, vo veci návrhu na odklad exekúcie vedenej okresným

súdom pod sp. zn. okresný súd uznesením sp. zn.

z 21. septembra 2018 povolil odklad exekúcie vo veci platobného rozkazu 2

do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. . Zároveň bol uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 17. októbra 2018 vo veci platobného rozkazu 1 povolený odklad exekúcie do skončenia

konaní o dovolaní sťažovateľky a generálneho prokurátora vo veciach vedených najvyšším

súdom pod sp. zn. a sp. zn. . Viazanosť právnym názorom

ústavného súdu bola teda okresným súdom rešpektovaná v označených konaniach

okresného súdu, ktorých predmetom bolo rozhodovanie o návrhoch na odklad exekúcie

na podklade platobného rozkazu 1 a platobného rozkazu 2.

K ďalšej námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej mal krajský súd porušiť povinnosť

rozhodnúť vo veci sťažovateľky o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu

na pojednávaní, ústavný súd zdôrazňuje, že zo sťažovateľkou citovaných ustanovení

Exekučného poriadku vyplýva pre všeobecný súd povinnosť rozhodnúť vo veci

na pojednávaní v prípade, že je to nevyhnutné na vykonanie dôkazov alebo na objasnenie

veci (§ 9b ods. 3 Exekučného poriadku platného a účinného k 31. marcu 2017)

alebo v súlade s § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v prípade, ak všeobecný súd rozhoduje

podľa § 57 ods. 1 písm. k) [všeobecný súd exekúciu zastaví, ak rozhodol, že majetok štátu

podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie

verejnoprospešného účelu alebo že majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky

podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej činností a plnenie jej úloh].

Keďže z označených ustanovení Exekučného poriadku platných a účinných v čase

rozhodovania krajského súdu nevyplývala povinnosť nariadiť pojednávanie vo veci

rozhodovania o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku (exekúciu súd zastaví ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný

dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať) a nariadenie pojednávania nebolo dôvodné

ani pre účely prípadného vykonania dôkazov alebo objasnenia veci s prihliadnutím

na skutočnosť, že v právomoci krajského súdu nebolo rozhodovať s konečnou platnosťou

o tom, či platobný rozkaz 1 alebo platobný rozkaz 2 sú právoplatné a vykonateľné (tieto

skutočnosti sú predmetom rozhodovania pred všeobecnými súdmi v civilnom súdnom

konaní), nemožno v tomto kontexte dospieť k záveru o porušení povinnosti krajského súdu

nariadiť vo veci sťažovateľky pojednávanie.

Postup krajského súdu, ktorý vyústil do vydania uznesenia z 19. júla 2018, nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty,

zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľky použitých procesnoprávnych noriem. Z uvedeného

dôvodu ani odôvodnenie krajského súdu relevantné pre napadnutý výrok uznesenia

krajského súdu z 19. júla 2018 vydané v exekučnom konaní nemožno považovať

za neodôvodnené či arbitrárne.

Na základe dosiaľ uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnutý

výrok uznesenia krajského súdu z 19. júla 2018, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie

prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie,

korešponduje príslušným procesnoprávnym a hmotnoprávnym predpisom. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu

podľa a ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v príslušnom (exekučnom) konaní (m. m. napr. , ,

). Vzhľadom na to, že krajský súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval v napadnutom uznesení príslušné

procesno-právne predpisy, nemohlo dôjsť týmto uznesením odvolacieho súdu ani

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a ani porušeniu jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti vrátane návrhu na prijatie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2019