Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 8/2019
PDF · 288.15 KB
No categories available
IV. ÚS 8/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obce ,
, zastúpenej PUCHALLA, SLÁVIK & partners s. r. o., Kmeťova 24, Košice,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Puchalla, PhD., ktorou namieta porušenie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom I uznesenia
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 CoE 54/2018 z 19. júla 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obce o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. októbra 2018 doručená sťažnosť obce (ďalej aj „sťažovateľka“),
zastúpenej PUCHALLA, SLÁVIK & partners s. r. o., Kmeťova 24, Košice, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Martin Puchalla, PhD., ktorou namieta porušenie základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) výrokom I uznesenia Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 16 CoE 54/2018 z 19. júla 2018 (ďalej aj „napadnutý výrok uznesenia
z 19. júla 2018“).
Proti sťažovateľke ako právnej nástupkyni Okresný
súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 Er 259/2014 vedie exekučné
konanie na podklade exekučných titulov [platobný rozkaz okresného súdu
sp. zn. 11 Ro 244/2009 z 2. decembra 2009 (ďalej len „platobný rozkaz 1“) a platobný
rozkaz okresného súdu sp. zn. 15 Rob 523/2009 z 8. januára 2010 (ďalej len „platobný
rozkaz 2“)]. V exekučnom konaní vedenom okresným súdom sa sťažovateľka bráni tým,
že platobný rozkaz 1 a platobný rozkaz 2 neboli doručené žalovanému do vlastných rúk
v súlade s požiadavkami ustanovenými § 170 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Po následnom doručovaní platobného rozkazu 1 a platobného rozkazu 2 v septembri 2016
boli proti označeným platobným príkazom podané odpory.
Vo veci platobného rozkazu 1 okresný súd uznesením sp. zn. 10 Cb 129/2016
z 18. októbra 2016 (ďalej len „uznesenie z 18. októbra 2016“) odpor odmietol ako podaný
oneskorene. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cob 190/2016 z 27. decembra 2016
(ďalej len „uznesenie z 27. decembra 2016“) odvolanie sťažovateľky odmietol
ako neprípustné. Proti uzneseniu krajského súdu z 27. decembra 2016 podali dovolanie
generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“),
ako aj sťažovateľka. O týchto dovolaniach Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) do času spísania sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nerozhodol,
avšak dovolací súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 34/2018 z 20. augusta 2018 odložil
právoplatnosť uznesenia okresného súdu z 18. októbra 2016 a uznesenia krajského súdu
z 27. decembra 2016.
Vo veci platobného rozkazu 2 okresný súd uznesením sp. zn. 15 Cb 138/2016
z 18. októbra 2016 (ďalej len „uznesenie z 18. októbra 2016“) odpor odmietol ako podaný
oneskorene. Krajský súd následne uznesením sp. zn. 3 Cob 169/2016 z 30. novembra 2017
zrušil uznesenie okresného súdu z 18. októbra 2016 a vyslovil pre okresný súd záväzný
právny názor, podľa ktorého platobný rozkaz 2 v roku 2010 nebol žalovanému doručený
do vlastných rúk.
V exekučnom konaní prebiehajúcom na podklade exekučných titulov (platobného
rozkazu 1 a platobného rozkazu 2) okresný súd výrokom I uznesenia sp. zn. 5 Er 259/2014
zo 7. decembra 2017 návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie z 5. januára 2015 zamietol
(ďalej len „uznesenie zo 7. decembra 2017“). O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu
zo 7. decembra 2017 rozhodol krajský súd napadnutým výrokom uznesenia z 19. júla 2018,
ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zastavenie
exekúcie.
Pre úplnosť sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 203/2018 zo 7. augusta 2018 (ďalej len „nález zo 7. augusta 2018“), ktorým
bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 259/2014
z 1. februára 2018 (ďalej len „uznesenie z 1. februára 2018“), ktorým nebol povolený
odklad exekúcie.
Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že z odôvodnenia nálezu ústavného súdu
zo 7. augusta 2018 vyplýva povinnosť okresného súdu posúdiť právoplatnosť
a vykonateľnosť exekučného titulu. Podľa jej názoru sa okresný súd pri rozhodovaní
o návrhu na zastavenie exekúcie ústavným súdom vysloveným právnym názorom neriadil,
čím malo opätovne dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa sťažovateľky krajský súd
- rezignoval na svoju samostatnú vyhľadávaciu činnosť vo vzťahu k existencii
dôvodov zastavenia exekúcie, na základe čoho posúdil ako právoplatné a vykonateľné
súdne rozhodnutia, ktoré nikdy právoplatné a vykonateľné neboli a
- priznal účinky súdnemu rozhodnutiu, ktoré nebolo celkom zjavne doručené
spôsobom vyžadovaným zákonom.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že s prihliadnutím na odôvodnenie k napadnutému výroku
uznesenia z 19. júla 2018 krajský súd pripustil, že sťažovateľka bude úspešná vo svojich
námietkach smerujúcich proti platobného rozkazu 1, ako aj to, že námietky vo vzťahu
k platobného rozkazu 2 budú preskúmané súdom prvej inštancie s prihliadnutím na záväzný
názor krajského súdu o tom, že platobný rozkaz 2 nebol doručený v roku 2010 do vlastných
rúk, pričom však zároveň krajský súd aj napriek uvedenému „otvoril cestu“ pokračovaniu
exekúcie tým, že potvrdil vecnú správnosť uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu
na zastavenie exekúcie. Uvedený záver krajského súdu sťažovateľka považuje za arbitrárny
a nezrozumiteľný.
Krajský súd podľa sťažovateľky v rozpore s § 9b ods. 3 a § 58 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) nesplnil svoju povinnosť a nenariadil
pojednávanie, hoci sťažovateľka jasne spochybnila, osvedčila a dokonca preukázala,
že údaje na doručenke k platobnému rozkazu 1 a platobnému rozkazu 2 osvedčovali záver,
že citované rozhodnutia neboli doručované do vlastných rúk žalovanému,
a preto nie sú právoplatné a vykonateľné.
Krajský súd podľa sťažovateľky exekučné tituly považoval za právoplatné
a vykonateľné, a to aj napriek tomu, že „v rozpore so zákonom celkom preukázane neboli
doručené do vlastných rúk... Uznesenie KS bez okolkov potvrdilo ako vecne správne závery
súdu prvej inštancie odvolávajúce sa na doručenku s tým, že exekučné tituly sú právoplatné
a vykonateľné...“. Uvedeným spôsobom došlo podľa sťažovateľky k odklonu od ustálenej
rozhodovacej praxe a zároveň aj k odňatiu možnosti sťažovateľky uplatňovať jej základné
procesné práva v exekučnom konaní.
Krajský súd mal totiž podľa sťažovateľky posúdiť údaje na doručenke exekučných
titulov ako nepravdivé a vyvrátiteľnú právnu domnienku o pravdivosti doručenky
mal posúdiť ako vyvrátenú.
Sťažovateľka ďalej argumentuje, že krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal
s jej zásadnými argumentmi, ktoré signalizujú, že platobný rozkaz 1 a platobný rozkaz 2
neboli doručené do vlastných rúk, pričom nie sú právoplatné a vykonateľné, a že „konanie
o odpore po ich doručení v roku 2016 je pri platobnom rozkaze 1 na najvyššom súde
a pri platobnom rozkaze 2 stále nie je právoplatne rozhodnuté!!!“.
Z uvedených dôvodov sťažovateľka považuje napadnutý výrok uznesenia krajského
súdu z 19. júla 2018 za arbitrárny, nepreskúmateľný, nezákonný a vecne nesprávny.
Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým výrokom uznesenia krajského súdu z 19. júla 2018, napadnuté rozhodnutie
v napadnutom výroku zruší a vec v rozsahu zrušenia vráti krajskému súdu na ďalšie konanie
a prizná úhradu trov konania v sume 3 033,48 €.
Sťažovateľka zároveň požaduje, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie a v súlade
s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť
napadnutého výroku uznesenia krajského súdu z 19. júla 2018 do rozhodnutia ústavného
súdu o sťažnosti (rozhodnutia vo veci samej).
Odloženie vykonateľnosti napadnutého výroku uznesenia krajského súdu
z 19. júla 2018 sťažovateľka odôvodňuje tým, že «núteným výkonom platobného rozkazu 1
a platobného rozkazu 2... v exekúcii by totiž mohol byť nezvratne zmarený význam a účinok
preskúmania Uznesenia KS Ústavným súdom SR, pričom potvrdenie zamietnutia návrhu
na zastavenie exekúcie vedenej na základe neprávoplatných a nevykonateľných exekučných
titulov ignorovaním a porušením v tejto sťažnosti uvedených skutočností priamo
pokračovanie exekúcie umožňuje s tým, že otázku právoplatnosti a vykonateľnosti
má exekučný súd právoplatne „vyriešenú.“ Ak by pritom aj došlo k zrušeniu uznesenia KS
Ústavným súdom SR bez odkladu vykonateľnosti uznesenia KS môže medzičasom dôjsť
k vykonaniu exekúcie na základe platobného rozkazu 1 a platobného rozkazu 2...».
Sťažovateľka k tomu ďalej poznamenáva, že obec je kvôli exekúcii vedenej
okresným súdom na podklade exekučných titulov (platobný rozkaz 1 a platobný rozkaz 2)
na sumu 1 500 000 € s príslušenstvom v nútenej správe od 1. júna 2015. Výkonu exekúcie
však nemôže zabrániť ani zavedená nútená správa obce, keďže táto obec chráni
len v prípade exekúcie na peňažné prostriedky. Uvedené skutočnosti preto podľa názoru
sťažovateľky odôvodňujú prijatie dočasného opatrenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta, že napadnutým výrokom uznesenia krajského súdu
z 19. júla 2018 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom porušenie označených práv zaručených ústavou
a dohovorom odôvodňuje arbitrárnosťou a neodôvodnenosťou uznesenia krajského súdu
z 19. júla 2018 v časti týkajúcej sa napadnutého výroku. K porušeniu zákonnosti,
ako aj ústavnosti malo dôjsť tým, že krajský súd potvrdil ako vecne správne rozhodnutie
prvostupňového súdu o zamietnutí jej návrhu z 5. januára 2015 na zastavenie exekúcie,
napriek tomu, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci boli podľa jej presvedčenia
splnené podmienky pre zastavenie exekúcie.
Dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa jej návrhu z 5. januára 2015 v súlade
s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku platného a účinného v čase podania návrhu
mala byť podľa sťažovateľky skutočnosť, že platobný rozkaz 1 a platobný rozkaz 2
nenadobudli pre vadu doručovania právoplatnosť a vykonateľnosť, a preto nemôžu byť
exekučnými titulmi, na základe ktorých sa môže viesť exekúcia.
Sťažovateľka v tomto kontexte poukazuje na závery obsiahnuté v náleze ústavného
súdu zo 7. augusta 2018 a tvrdí, že krajský súd si v rozpore s týmito závermi nesplnil svoju
povinnosť vyhodnotiť právoplatnosť a vykonateľnosť exekučných titulov a priznal
tak právne účinky rozhodnutiam, ktoré neboli doručované v súlade s príslušnými procesno-
právnymi predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje zásadná
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať
spoločne.
Ústavný súd považuje ešte pred posúdením odôvodnenosti sťažnosti za žiaduce
poukázať na skutočnosť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),
a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vychádzajúc z tvrdenia sťažovateľky, že v jej veci boli splnené podmienky
na zastavenie exekúcie, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia
krajského súdu z 19. júla 2018, týkajúcu sa napadnutého výroku, v ktorej sa predovšetkým
uvádza:
„Podľa právneho poriadku je možné exekúciu vykonať len na podklade exekučného
titulu, t. j. vykonateľného rozhodnutia súdu. Základným procesnoprávnym predpokladom
toho, aby rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť a stalo sa spôsobilým exekučným titulom
je jeho riadne doručenie. Z predloženého spisu vyplýva, že platobný rozkaz Okresného súdu
Spišská Nová Ves sp. zn. 11 Ro/244/2009-25 zo dňa 02. 12. 2009 nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 23. 12. 2009 v spojení s uznesením č. k. 11 Ro/244/2009-27
zo dňa 03. 02. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26. 02. 2010
a platobný rozkaz Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 15 Rob/523/2009-38
zo dňa 08. 01. 2010, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05. 02. 2010 v spojení
s uznesením 15 Rob/523/2009-40 zo dňa 15. 01. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 05. 02. 2010. Proti obom zmieneným platobným rozkazom bol podaný
odpor, ktorý bol uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 10 Cb/129/2016-95
zo dňa 18. 10. 2016 a č. k. 15 Cb/138/2016-129 zo dňa 18. 10. 2016 odmietnutý. Rovnako
proti obom uzneseniam Okresného súdu Spišská Nová Ves bolo podané odvolanie. Krajský
súd v Košiciach uznesením č. k. 2 Cob/190/2016-127 zo dňa 27. 12. 2016 odvolanie proti
uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 10 Cb/129/2016-95 zo dňa 18. 10. 2016
odmietol s poukazom na § 386 písm. c/ CSP ako neprípustné. Z podaného odvolania
povinného zároveň vyplýva, že povinný podal proti predmetnému uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a rovnako povinný predložil
fotokópiu dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky taktiež voči
predmetnému uzneseniu Krajského súdu v Košiciach. Odvolací súd ďalej konštatuje,
že k dnešnému dňu nebolo o predmetných dovolaniach Najvyšším súdom Slovenskej
republiky rozhodnuté. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že o odvolaní proti
uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 15 Cb/138/2016-129 zo dňa 18. 10. 2016,
Krajský súd v Košiciach rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cob/169/2016 zo dňa 30. 11. 2017
tak, že napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia
predmetného uznesenia vyplýva, že odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť,
že napadnutému rozhodnutiu, ako to vyplýva aj z obsahu spisu, predchádzali podania
žalovaného (doručené súdu 23. 07. 2015 a dňa 28. 07. 2016 označené ako nová žiadosť
o zrušenie nedoručeného platobného rozkazu). Z obsahu spisu mal odvolací súd rovnako
za to, že súd prvej inštancie následne opätovne doručoval platobný rozkaz, čo vyplýva
z referátu konajúceho súdu (č. l. 65). Uvedený platobný rozkaz žalovaný prevzal
dňa 12. 09. 2016 a podaním doručeným súdu prvej inštancie osobne dňa 23. 09. 2016 podal
proti platobnému rozkazu odpor. Pokiaľ súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené
opakovane doručoval platobný rozkaz žalovanému, možno vyvodiť záver, že svojim
postupom akceptoval návrh žalovaného vrátane jeho dôvodov, že platobný rozkaz v roku
2010 nebol žalovanému doručený do vlastných rúk, teda že platobný rozkaz neprevzala
na to oprávnená osoba, a preto platobný rozkaz doručoval opätovne.
19. Je pravdou, že exekučný súd vychádza z dokladov o doručení - doručenky,
ktorá má povahu verejnej listiny, a ktorá zachytáva postup pri doručení,
až kým nie je preukázaný opak, súd považuje údaje na doručenke za pravdivé. Odvolací súd
rovnako uvádza, že za situácie, kedy o platobnom rozkaze č. k. 11 Ro/244/2009-27
zo dňa 03. 02. 2010 prebieha dovolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky,
pričom vzhľadom na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob/169/2016
zo dňa 30. 11. 2017 možno mať za to, že povinný bude v konaní úspešný a rovnako
tak s poukazom na skutočnosť, že konanie, ktorého predmetom je platobný rozkaz
č. k. 15 Rob/523/2009-38 zo dňa 08. 01. 2010 bolo vrátené súdu prvej inštancie
na preskúmanie námietok povinného týkajúcich sa jeho doručenia, odvolací súd nemôže
predčasne rozhodnúť o otázke doručovania platobných rozkazov, nakoľko táto otázka
má byť a v súčasnosti aj je riešená v konaní pred súdom, ktorý platobné rozkazy vydal.
Až po vysporiadaní sa tohto súdu s otázkou či ne/došlo k účinnému doručeniu platobných
rozkazov môže exekučný súd exekúciu zastaviť.“
S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu sa ústavný súd nestotožňuje s názorom sťažovateľky o tom, že napadnutým výrokom
tohto uznesenia krajského súdu došlo k porušeniu jej práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ako účastníčka exekučného konania mala, berúc do
úvahy záruky obsiahnuté v základnom práve na súdnu ochranu a práve na spravodlivé súdne
konanie, právo na to, aby krajský súd svoj záver o potvrdení zamietnutia návrhu
na zastavenie exekúcie riadnym spôsobom odôvodnil. Podľa názoru ústavného súdu
si krajský súd túto povinnosť splnil, keď v citovanej časti svojho rozhodnutia stručne a jasne
objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie relevantné pre napadnutý
výrok uznesenia krajského súdu z 19. júla 2018 pritom jasne a zrozumiteľne objasňuje,
akými úvahami sa krajský súd spravoval, z akého dôvodu a na základe akých právnych
predpisov bolo vo veci rozhodnuté.
Keďže sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti poukazuje na závery obsiahnuté
v náleze ústavného súdu zo 7. augusta 2018, z ktorého podľa jej názoru vyplývala
pre krajský súd vo veci návrhu na zastavenie exekúcie povinnosť posúdiť právoplatnosť
a vykonateľnosť exekučného titulu, ústavný súd považuje za žiaduce upriamiť pozornosť
na relevantnú časť označeného nálezu, v ktorej sa uvádza:
«17. Ústavný súd vychádzajúc z relevantných ustanovení právnych predpisov,
ktoré sa na danú vec vzťahujú a v kontexte rozhodných skutočností konštatuje,
že odôvodnenie napadnutého uznesenia je zjavne nedostatočné a arbitrárne. Predmetom
rozhodovania okresného súdu bolo posúdiť, či v prebiehajúcom exekučnom konaní
sú splnené podmienky na odklad exekúcie z dôvodov, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojom
návrhu. Ústavný súd k podmienkam odkladu exekúcie už v minulosti uviedol, že povolenie
odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku predpokladá preukázanie takých
okolností, z ktorých vyplýva, že možno dôvodne očakávať zastavenie exekúcie v dôsledku
splnenia podmienok ustanovených na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku. Pred povolením odkladu exekúcie z tohto dôvodu by malo byť teda dostatočne
osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom môže
byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku
(m. m. I. ÚS 359/09, bod 13).
18. Sťažovateľka vo svojom návrhu uviedla, že vo vzťahu k jednému exekučnému
titulu – platobnému rozkazu okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Rob 523/2009,
ktorý slúži ako podklad pre vedenie exekúcie v napadnutom konaní, v súčasnosti prebieha
odvolacie konanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 15 Cb 138/2016, ktorým
bol odpor voči označenému platobnému rozkazu odmietnutý ako podaný zjavne
oneskorene, pričom v čase doručenia návrhu na odklad sťažovateľka nemala vedomosť
o tom, že príslušný krajský súd už o opravnom prostriedku rozhodol, hoci písomné
vyhotovenie rozhodnutia ešte nebolo vyhotovené. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné
konštatovať, že sťažovateľka vo svojom návrhu osvedčila, že vo vzťahu k jednému
z exekučných titulov prebieha konanie o opravnom prostriedku, ktoré je objektívne
spôsobilé, v prípade, že okresný súd [potom, čo Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) zrušil odvolaním napadnuté uznesenie sp. zn. 15 Cb 138/2016, pozn.] po zrušení
svojho rozhodnutia o odmietnutí odporu dospeje k záveru, že sťažovateľka svoj odpor
účinne podala včas, dosiahnuť stav, že predmetný exekučný titul zanikne ex lege,
čo bude mať za následok to, že exekúcia v tejto časti bude musieť byť zastavená.
Obdobne sťažovateľka vo vzťahu k druhému exekučnému titulu – platobného rozkazu
sp. zn. 11 Rob 244/2009 uviedla, že okresný súd jej odpor odmietol uznesením
sp. zn. 10 Cb 129/2016, proti ktorému sa odvolala. Odvolací súd však jej odvolanie
odmietol ako neprípustné, preto sťažovateľka podala dovolanie a následne aj generálny
prokurátor Slovenskej republiky, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté. Aj v danom prípade
možno konštatovať, že aj vo vzťahu k ďalšiemu exekučnému titulu bolo začaté konanie,
ktoré môže viesť k zastaveniu exekúcie v prípade, že rozhodnutie okresného súdu
o odmietnutí odporu bude odvolacím súdom zrušené a bude okresným súdom posúdené
ako podané včas a účinne.
19. V nadväznosti na uvedené ústavný súd sa nestotožňuje s názorom zákonného
sudcu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia tvrdil, že kým dovolací súd právoplatne
nerozhodne o odklade vykonateľnosti exekučného titulu, exekúcia je vedená na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia a tým je exekučný súd viazaný, v opačnom
prípade by to znamenalo neprípustnú nápravu vykonávaného rozhodnutia. Totiž aj napriek
tomu, že sťažovateľka podala svoje dovolanie spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti
rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom v napadnutom konaní, okresný súd bol oprávnený
podľa Exekučného poriadku povoliť odklad exekúcie aj sám. Takisto bol okresný súd
oprávnený a zároveň povinný vo svetle namietaných tvrdení posúdiť právoplatnosť
a vykonateľnosť exekučného titulu, a nie odvolávať sa na vyznačenú doložku právoplatnosti
a vykonateľnosti, ktorej prezumovaná správnosť bola spochybnená.»
Citovaná časť nálezu ústavného súdu zo 7. augusta 2018 nekorešponduje tvrdeniu
sťažovateľky, podľa ktorého bolo povinnosťou všeobecného súdu v predmetnom
exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na odklad exekúcie posúdiť
právoplatnosť a vykonateľnosť exekučných titulov z toho hľadiska, či tieto exekučné tituly
boli doručované žalovaným v súlade s príslušnými procesnoprávnymi predpismi.
Podľa citovanej časti nálezu ústavného súdu zo 7. augusta 2018 bolo povinnosťou
všeobecného súdu len zistiť, či skutočnosti predostreté sťažovateľkou sú dostatočné
na preukázanie toho, že možno dôvodne očakávať zastavenie exekúcie s prihliadnutím
na sťažovateľkou tvrdenú vadu doručovania exekučných titulov. Povinnosť všeobecného
súdu rozhodujúceho o návrhu na odklad exekúcie je potrebné vnímať komplexne
a prihliadať pritom na celú citovanú časť označeného nálezu ústavného súdu a vnímať
pritom použité slovné spojenie „posúdiť právoplatnosť a vykonateľnosť exekučných
titulov“ v zmysle osvedčenia skutočností, že sa pred inými všeobecnými súdmi vedú
konania, ktoré môžu viesť k zastaveniu exekúcie podľa príslušných ustanovení Exekučného
poriadku.
Pokiaľ by v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky mal exekučný súd
povinnosť (ako to tvrdí samotná sťažovateľka) sám vyhodnotiť, či exekučný titul
bol správne doručený, a teda aj prijať záver, či boli splnené predpoklady nadobudnutia
právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu v súlade s príslušnými procesno-
právnymi predpismi, vytvoril by sa tým vedome stav, keď by o tej istej veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (exekučný súd a všeobecný súd konajúci
v civilno-právnom konaní), čo nie je v podmienkach právneho štátu, ktorého imanentnou
súčasťou je princíp právnej istoty, z ústavného hľadiska prijateľné a akceptovateľné.
Dosiaľ uvedené je v súlade s názorom, s ktorým sa ústavný súd už v inej veci
stotožnil a v zmysle ktorého sa exekučný súd okolnosťami príslušného konania zaoberá
len v rovine pravdepodobnosti výsledku, takže rozhodnutie súdu o povolení odkladu
výkonu je len dočasné (II. ÚS 174/2016).
Esenciálnym a zároveň aj relevantným pre rozhodnutie o povolení odkladu exekúcie
je totiž osvedčenie toho, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom
môže byť právna skutočnosť odôvodňujúca zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného
poriadku.
Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, aj keby sa ústavný súd stotožnil s názorom
sťažovateľky o povinnosti exekučného súdu vyhodnotiť otázku doručovania exekučných
titulov v súlade s príslušnými procesno-právnymi predpismi, túto (povinnosť) nemožno
s prihliadnutím na § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde vztiahnuť aj na napadnutú časť
exekučného konania (rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie).
V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde je viazanosť právnym názorom
ústavného súdu vysloveným v citovanom náleze daná pre okresný súd a týka sa výlučne
rozhodovania o návrhu na odklad exekúcie, keďže predmetom ústavného prieskumu vo veci
predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky bolo rozhodnutie exekučného súdu o návrhu
sťažovateľky na odklad exekúcie (nálezom ústavného súdu zo 7. augusta 2018
bolo preskúmavané z pohľadu ústavnej udržateľnosti uznesenie okresného súdu
z 1. februára 2018 o nepovolení odkladu exekúcie, pozn.).
Uplatnením extenzívneho výkladu § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (v súlade
s argumentáciou sťažovateľky) a uložením príkazu všeobecnému súdu podrobiť
sa právnemu názoru ústavného súdu by sa za daných okolností neprimeraným spôsobom
zasahovalo do rozhodovacej činnosti všeobecného súdu síce v totožnom exekučnom konaní,
ale vo veci iného návrhu (návrh na zastavenie exekúcie), čo prima facie aj z dôvodu
rozdielnej právnej úpravy týchto dvoch len zdanlivo totožných inštitútov (odklad
a zastavenie exekúcie) vylučuje viazanosť právnym názorom ústavného súdu.
Navyše, vo veci návrhu na odklad exekúcie vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 5 Er 259/2014 okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 259/2014
z 21. septembra 2018 povolil odklad exekúcie vo veci platobného rozkazu 2
do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 15 Cb 138/2016. Zároveň bol uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 259/2014
zo 17. októbra 2018 vo veci platobného rozkazu 1 povolený odklad exekúcie do skončenia
konaní o dovolaní sťažovateľky a generálneho prokurátora vo veciach vedených najvyšším
súdom pod sp. zn. 2 Obdo 34/2018 a sp. zn. 2 ObdoG/1/2017. Viazanosť právnym názorom
ústavného súdu bola teda okresným súdom rešpektovaná v označených konaniach
okresného súdu, ktorých predmetom bolo rozhodovanie o návrhoch na odklad exekúcie
na podklade platobného rozkazu 1 a platobného rozkazu 2.
K ďalšej námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej mal krajský súd porušiť povinnosť
rozhodnúť vo veci sťažovateľky o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu
na pojednávaní, ústavný súd zdôrazňuje, že zo sťažovateľkou citovaných ustanovení
Exekučného poriadku vyplýva pre všeobecný súd povinnosť rozhodnúť vo veci
na pojednávaní v prípade, že je to nevyhnutné na vykonanie dôkazov alebo na objasnenie
veci (§ 9b ods. 3 Exekučného poriadku platného a účinného k 31. marcu 2017)
alebo v súlade s § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v prípade, ak všeobecný súd rozhoduje
podľa § 57 ods. 1 písm. k) [všeobecný súd exekúciu zastaví, ak rozhodol, že majetok štátu
podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie
verejnoprospešného účelu alebo že majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky
podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej činností a plnenie jej úloh].
Keďže z označených ustanovení Exekučného poriadku platných a účinných v čase
rozhodovania krajského súdu nevyplývala povinnosť nariadiť pojednávanie vo veci
rozhodovania o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku (exekúciu súd zastaví ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať) a nariadenie pojednávania nebolo dôvodné
ani pre účely prípadného vykonania dôkazov alebo objasnenia veci s prihliadnutím
na skutočnosť, že v právomoci krajského súdu nebolo rozhodovať s konečnou platnosťou
o tom, či platobný rozkaz 1 alebo platobný rozkaz 2 sú právoplatné a vykonateľné (tieto
skutočnosti sú predmetom rozhodovania pred všeobecnými súdmi v civilnom súdnom
konaní), nemožno v tomto kontexte dospieť k záveru o porušení povinnosti krajského súdu
nariadiť vo veci sťažovateľky pojednávanie.
Postup krajského súdu, ktorý vyústil do vydania uznesenia z 19. júla 2018, nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty,
zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľky použitých procesnoprávnych noriem. Z uvedeného
dôvodu ani odôvodnenie krajského súdu relevantné pre napadnutý výrok uznesenia
krajského súdu z 19. júla 2018 vydané v exekučnom konaní nemožno považovať
za neodôvodnené či arbitrárne.
Na základe dosiaľ uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnutý
výrok uznesenia krajského súdu z 19. júla 2018, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie,
korešponduje príslušným procesnoprávnym a hmotnoprávnym predpisom. Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi
postupy v príslušnom (exekučnom) konaní (m. m. napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00). Vzhľadom na to, že krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval v napadnutom uznesení príslušné
procesno-právne predpisy, nemohlo dôjsť týmto uznesením odvolacieho súdu ani
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani porušeniu jej
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti vrátane návrhu na prijatie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019