Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 78 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (103)II. ÚS 1/09
PDF · 314.7 KB
No categories available
II. ÚS 1/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 1/09-29
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. E. H., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B.,
namietajúcu porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Er 71/2007
zo 6. augusta 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť PhDr. E. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra
2008 doručená sťažnosť PhDr. E. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), namietajúca porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 71/2007
zo 6. augusta 2008 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorou žiadala vydať tento nález:
„1. Okresný súd Bratislava 1 v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Er 71/2007,
právoplatným uznesením sp. zn. 1 Er 71/2007, EX 25/2007 zo dňa 06. 08. 2008, proti
ktorému nie je možný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, porušil základné právo
sťažovateľky, PhDr. E. H., na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, odňatím jej
zákonnému sudcovi v konaní, porušil základné právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR
na súdnu ochranu a to v spojení s nesprávnymi a neodôvodnenými skutkovými zisteniami
a právnymi závermi v uznesení, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné.
2. Uznesenie OS Bratislava 1 sp. zn.: 1 Er 71/2007, EX 25/2007 zo dňa 06. 08. 2008
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava 1 za účelom opätovného prerokovania
a rozhodnutia vo veci s tým, že v ďalšom postupe je súd viazaný právnymi názormi
Ústavného súdu SR.
3. Sťažovateľke PhDr. E. H., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
16 000 000,- Sk, slovom šestnásťmiliónovslovenských korún, ktoré jej je Okresný súd
Bratislava 1 povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava 1 je povinný zaplatiť náhradu trov konania PhDr. E. H.
vo výške podľa vyčíslenia, na účet advokátky JUDr. Ľ. B., do 15. dní odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľka je ako povinná
účastníčkou exekučného konania, ktoré je proti nej vedené na základe návrhu JUDr. M. B.,
advokáta ako oprávneného (ďalej len „oprávnený“), pre vymoženie sumy
5 694 000 Sk, 19 % DPH z tejto sumy a príslušenstva. Exekučným titulom pre vedenie
exekúcie je notárska zápisnica notárky JUDr. R. B. sp. zn. N 21/2006, Nz 11198/2006,
NCrls 11136/2006 obsahujúca vyhlásenie o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou
z 23. marca 2006 (ďalej len „notárska zápisnica“). V tejto notárskej zápisnici sťažovateľka
uviedla, že 20. januára 2004 podpísala mandátnu zmluvu s oprávneným ako advokátom
(tvorí neoddeliteľnú súčasť notárskej zápisnice), ktorou sa zaviazala oprávnenému zaplatiť
odmenu za poskytované právne služby. Odmena oprávneného k 23. marcu 2006 predstavuje
5 694 000 Sk a daň z pridanej hodnoty. V notárskej zápisnici sťažovateľka uznala tento svoj
záväzok, vyhlásila, že ho splatí oprávnenému do 31. decembra 2006, a vyhlásila i to, že
súhlasí, aby v prípade nesplnenia jej záväzkov vyplývajúcich z tejto notárskej zápisnice
mohol oprávnený viesť exekučné konanie na jej majetok až do výšky nesplateného dlhu.
Sťažovateľka predložila ústavnému súdu kópiu faktúry, ktorá bola vystavená
oprávneným 19. januára 2007 pod č. 20070027 a ktorou jej faktúruje odmenu za právne
služby podľa mandátnej zmluvy z 20. januára 2004 v súlade s vyhlásením o uznaní dlhu
v notárskej zápisnici. Sťažovateľka ďalej predložila ústavnému súdu kópiu svojho listu
zo 14. januára 2007 adresovaného oprávnenému, v ktorom uviedla, že faktúru neakceptuje,
ako aj tri rôzne mandátne zmluvy, ktoré uzatvorila s oprávneným v rovnaký deň, a to
20. januára 2004, a ktorých predmetom bolo poskytovanie právnych služieb oprávneným
ako advokátom pri ochrane práv a oprávnených záujmov mandanta „v súvislosti
s protiprávnymi úkonmi spoločníka a konateľa spoločnosti W. R. spol. s r. o. (ďalej len
„spoločnosť“) Ing. P. R.“, resp. podľa ďalšej mandátnej zmluvy „v súvislosti
s protiprávnymi úkonmi Ing. S. R. a iných osôb“ a podľa tretej mandátnej zmluvy „najmä
ale nie len v súvislosti s protiprávnymi úkonmi Ing. S. R.“. Mandantom podľa týchto zmlúv
boli v prvej zo zmlúv spoločnosť, ktorej konateľom bola sťažovateľka a samotná
sťažovateľka, v druhej sťažovateľka a v tretej spoločnosť. Odmena mandatára bola
dojednaná ako odmena kombinovaná, a to tak, že mandatárovi patrí jednak odmena
hodinová (4 000 Sk za hodinu a DPH), ktorá bude faktúrovaná spravidla mesačne a prílohou
faktúry bude časová špecifikácia práce za faktúrované obdobie, a jednak odmena podielová
vo výške 25 % a DPH z akejkoľvek peňažnej sumy skutočne vymoženej pre mandanta.
Okrem takejto odmeny patrí mandatárovi i odmena tarifná za zastupovanie v konaní pred
orgánmi verejnej moci, ak bude sťažovateľke takýto nárok na náhradu trov konania
priznaný, s tým, že o takéto sumy sa neznižuje odmena podielová. Hodinová odmena mala
byť splatná v deň splatnosti faktúry, ktorou bude táto odmena faktúrovaná, a podielová
odmena do 10 dní od prijatia plnenia mandantom alebo mandatárom na základe faktúry
mandatára (čl. II mandátnych zmlúv).
Sťažovateľka v priebehu tohto exekučného konania 16. januára 2008 podala
okresnému súdu návrh na jeho zastavenie, eventuálne na odklad exekúcie. Tvrdila, že
exekúcia je neprípustná, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Tento dôvod podľa jej názoru spočíval v tom, že pred okresným súdom sa vedie pod sp. zn.
9 C 13/2007 na návrh sťažovateľky smerujúci voči oprávnenému konanie o určenie
neplatnosti „Vyhlásenia o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou“ obsiahnuté v notárskej
zápisnici, v ktorom bolo uznesením okresného súdu č. k. 9 C 13/2007-38 z 19. februára
2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 167/07-88 z 29. júna
2007 vydané predbežné opatrenie, ktoré je právoplatné a ktorým bolo oprávnenému uložené
zdržať sa úkonov vedúcich k predaju akéhokoľvek hnuteľného i nehnuteľného majetku
sťažovateľky a úkonov obmedzujúcich ich užívanie sťažovateľkou výkonom práv
vyplývajúcich pre povinného z vyhlásenia sťažovateľky o uznaní dlhu a súhlase dlžníka
s exekúciou v notárskej zápisnici až do právoplatného skončenia konania vo veci sp. zn.
9 C 13/07. Sťažovateľka ďalej uviedla, že jej dlh voči oprávnenému je dokumentovaný iba
jej vynúteným uznaním dlhu v notárskej zápisnici, ktorej prílohou je iba mandátna zmluva
z 20. januára 2004, k dlhu vystavil povinný faktúru na sumu 5 594 000 Sk a DPH z titulu
odmeny za právne služby na základe mandátnej zmluvy a v súlade s notárskou zápisnicou
bez časovej a vecnej špecifikácie – teda vyúčtovania, ktorá podľa mandátnej zmluvy mala
byť jej súčasťou. Sťažovateľka po doručení faktúry oznámila oprávnenému, že faktúru
neakceptuje. Notársku zápisnicu podpisovala sťažovateľka v stave po diagnostikovaní
nádorového ochorenia v pokročilom štádiu s absenciou slobodnej vôle a na nátlak
oprávneného. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že 20. januára 2004 boli uzatvorené
spolu tri mandátne zmluvy identického obsahu, čo vylučuje posúdiť opodstatnenosť sumy,
ktorá je predmetom exekúcie, keď oprávnený neskôr dve z týchto troch mandatných zmlúv
vypovedal. Sťažovateľka poukazuje na to, že k mandátnym zmluvám nebolo vyhotovené
riadne vyúčtovanie, pokiaľ ide o pohľadávku povinného z mandátnych zmlúv uzatvorených
s obchodnou spoločnosťou, v ktorej bola sťažovateľka konateľkou, tieto si oprávnený
prihlásil do konkurzného konania vedeného proti tejto obchodnej spoločnosti, avšak neboli
mu uznané. Sťažovateľka vo vzťahu k notárskej zápisnici zdôraznila, že uznaním dlhu sa
nezbavila možnosti uplatňovať proti nemu námietky, a teda brániť sa tým, že nárok veriteľa
neobstojí z hľadiska hmotného práva a notárska zápisnica ako taká neobsahuje všetky
predpísané náležitosti. Z týchto dôvodov sťažovateľka podaním zo 16. januára 2008 navrhla
exekučnému súdu exekúciu, alternatívne zastaviť alebo povoliť odklad exekúcie
do právoplatného skončenia veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 9 C 13/2007.
Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol tak, že odklad exekúcie nepovolil.
Sťažovateľka prevzala rozhodnutie 13. augusta 2008.
K porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu malo dôjsť tým, že
o návrhu sťažovateľky na zastavenie, alternatívne odklad exekúcie, rozhodla sudkyňa
JUDr. G. B., ktorá nie je zákonnou sudkyňou vo veci, pretože zákonnou sudkyňou v konaní
sp. zn. 1 Er 71/2007 je sudkyňa JUDr. T. K.
K porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu malo dôjsť tým, že
okresný súd pri vydaní napadnutého uznesenia ignoroval dôvody a na ich preukázanie
k návrhu pripojené listinné dôkazy sťažovateľky, nevzal do úvahy existenciu
prebiehajúceho súdneho konania pred okresným súdom sp. zn. 9 C 13/2007 a v ňom
vydaného právoplatného predbežného opatrenia. Navyše v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia sa uvádza, že nemožno očakávať, že exekúcia bude zastavená, čím je vopred
vylučované určenie neplatnosti notárskej zápisnice v inom samostatnom súdnom konaní
pred jeho právoplatným skončením, a navyše okresný súd diskriminuje sťažovateľku
vo vzťahu k oprávnenému pri uplatňovaní jej práv, čo je o to závažnejšie, že sudkyňa
JUDr. G. B. je predsedníčkou okresného súdu. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané bez
toho, aby okresný súd vzal do úvahy sťažovateľkou predložené listinné dôkazy.
Sťažovateľka so sťažnosťou predložila ústavnému súdu aj uznesenie Krajského súdu
v Bratislave č. k. 5 Co 90/08-189 z 30. mája 2008, ktorým bolo potvrdené uznesenie
okresného súdu č. k. 9 C 13/2007-151 z 5. februára 2008, ktorým bol zamietnutý návrh
oprávneného ako odporcu na zrušenie predbežného opatrenia vydaného uznesením č. k.
9 C 13/2007-38 z 19. februára 2007.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti ústavnému súdu uviedla, že v rovnakej exekučnej
veci okresný súd 12. augusta 2008 vydal bez návrhu sudkyňou JUDr. G. B. uznesenie
sp. zn. 1 Er 71/2007, ktorým povolil odklad rovnakej exekúcie v časti predaja
nehnuteľnosti, ktorej je sťažovateľka podielovou spoluvlastníčkou, a to do doby zániku
predbežného opatrenia vydaného okresným súdom uznesením č. k. 9 C 13/2007-38
z 19. februára 2007. Touto nehnuteľnosťou je byt č. 57 na 6. poschodí v dome súp. č. 6302,
stojacom na parc. č. 10215/1, okres B., obec B., k. ú. S., zapísané na LV č. 6669, ktorého je
sťažovateľka podielovou spoluvlastníčkou v ½ a druhým podielovým spoluvlastníkom v ½
je I. L., ktorý nadobudol spoluvlastnícky podiel na základe kúpnej zmluvy z 11. decembra
2007, a k tomu prináležiaci spoluvlastnícky podiel na pozemkoch zapísaných na LV č. 6803
v rovnakom vlastníckom režime (ďalej len „byt“). V odôvodnení tohto rozhodnutia okresný
súd uviedol, že z oznámenia súdneho exekútora povereného vykonávaním exekúcie
doručeného okresnému súdu 11. februára 2008 zistil, že podielový spoluvlastník tejto
nehnuteľnosti si uplatnil u súdneho exekútora predkupné právo, a to listom z 5. februára
2008. Z obsahu spisu vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 9 C 13/2007 exekučný
súd zistil, že predmetom tohto konania je nielen návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti
„Vyhlásenia o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou“, ale aj zmluvy o zabezpečení
záväzku prevodom práva uzatvorenej medzi sťažovateľkou ako dlžníkom a oprávneným ako
veriteľom 29. marca 2006. Hoci okresný súd pôvodne predbežným opatrením vydaným
uznesením č. k. 9 C 13/2007-38 z 19. februára 2007 zakázal oprávnenému ako odporcovi
vykonávať úkony vedúce k predaju hnuteľného a nehnuteľného majetku sťažovateľky
a úkonov obmedzujúcich ich užívanie výkonom práv vyplývajúcich pre odporcu ako
oprávneného i zo zmluvy o zriadení záložného práva uzatvorenej medzi Ing. M. F. – dcérou
sťažovateľky - a odporcom – oprávneným – z 23. marca 2006, Krajský súd v Bratislave ako
súd odvolací v tejto časti svojím uznesením č. k. 6 Co 167/07-88 z 29. júna 2007 uznesenie
okresného súdu zmenil a v tomto rozsahu návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.
Predmetom záložnej zmluvy bol spoluvlastnícky podiel vo veľkosti ½ na byte patriaci
Ing. M. F. a touto záložnou zmluvou bol zabezpečený záväzok sťažovateľky voči
oprávnenému na úhradu odmeny za poskytovanie právnych služieb. Ďalej okresný súd
v odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 Er 71/2007, ktorým povolil odklad rovnakej exekúcie
v časti predaja spoluvlastníckeho podielu sťažovateľky na byte uviedol, že z exekučného
spisu mal za preukázané, že podielový spoluvlastník nehnuteľnosti – Mgr. I. L. – 5. februára
2008 v hotovosti zložil na účet súdneho exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa mal
vydražiť. Nehnuteľnosť mala byť predmetom dražby, ktorá sa mala uskutočniť 8. februára
2008. Okresný súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že sťažovateľka písomne oznámila
oprávnenému, že má záujem jeho pohľadávku uhradiť, snaží sa dlh vyrovnať, čo sa stalo
deväť mesiacov po spísaní notárskej zápisnice. S poukazom na toto správanie sťažovateľky,
ako aj s poukazom na to, že v exekučnom konaní nie je možné navrátenie
do predchádzajúceho stavu a vo veci sp. zn. 9 C 13/2007 bolo vydané predbežné opatrenie,
aj bez návrhu povolil odklad exekúcie v časti predaja označenej nehnuteľnosti. Dôvod na
povolenie odkladu exekúcie ako celku však okresný súd nezistil.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie z 27. augusta 2008, v ktorom
poukázala na to, že uznesenie exekučného súdu sp. zn. 1 Er 71/2007 z 12. augusta 2008
vydala sudkyňa, ktorá vo veci nie je zákonnou sudkyňou. Ďalej uviedla, že 12. februára
2007 podala okresnému súdu žalobu o určenie platnosti jej odstúpenia od zmluvy
o zabezpečení záväzku prevodom práva z 29. marca 2006, o ktorej sa vedie konanie pod
sp. zn. 9 C 40/2007 a dosiaľ nebolo právoplatne skončené. Keďže oprávnený previedol
spoluvlastnícky podiel na byte vo veľkosti ½ kúpnou zmluvou z 27. novembra 2007 I. L.
a túto zmluvu považuje sťažovateľka za neplatnú, podala okresnému súdu žalobu o určenie
jej neplatnosti, o ktorej sa vedie konanie pod sp. zn. 15 C 115/2007 a nebolo dosiaľ
právoplatne skončené. Sťažovateľka uzatvorila s oprávneným 29. marca 2006 aj zmluvu
o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorej predmetom bola chata v M. vo vlastníctve
sťažovateľky. Ide o nehnuteľnosť zapísanú na LV č. 71, ako chata súp. č. 265 a parc. č.
565/1 a parc. č. 566, okres N., obec M., k. ú. M., na ktorom je ako výlučný vlastník tejto
nehnuteľnosti vedený oprávnený. V týchto súvislostiach poukázala sťažovateľka na to, že
podľa jej názoru mala byť kúpna cena za ½ bytu, ktorú získal oprávnený jeho predajom
a ktorá predstavovala 3 200 000 Sk, ako aj hodnota chaty v M., ktorá predstavuje podľa
názoru sťažovateľky sumu 2 090 000 Sk, odpočítaná od jej dlhu, pre ktorý sa vedie voči nej
exekúcia. V súvislosti so zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorej
predmetom bola chata v M., podala sťažovateľka žalobu o určenie platnosti jej odstúpenia
od tejto zmluvy a žalobu o určenie neplatnosti tejto zmluvy, o ktorých sa vedú dosiaľ
právoplatne neskončené konania pred okresným súdom pod sp. zn. 24 C 100/2008 a sp. zn.
25 C 100/2008. Vo svojom odvolaní poukázala sťažovateľka aj na to, že I. L. je
advokátskym koncipientom Mgr. M. L. v spoločnej advokátskej kancelárii s oprávneným.
Na výzvu ústavného súdu uviedla sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu
28. októbra 2008, že proti napadnutému rozhodnutiu odvolanie nepodala vychádzajúc
z obsahu poučenia uvedeného na rozhodnutí. Sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila
podaním z 8. decembra 2008, v prílohe ktorého doručila ústavnému súdu kópie niektorých
listín založených v exekučnom spise.
Na výzvu ústavného súdu okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3764/08 z 3. decembra
2008 oznámil, že v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 1 Er 72/2007 v čase
vydania rozhodnutia z 12. augusta 2008 zákonná sudkyňa JUDr. T. K. bola práceneschopná
a v zmysle platného rozvrhu práce na rok 2008 pre okresný súd bola jej zastupujúcou
sudkyňou JUDr. G. B.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému
sudcovi.
1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, v ktorej
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
tým, že okresný súd jej návrhu na odklad exekúcie nevyhovel, hoci podľa názoru
sťažovateľky pre povolenie odkladu exekúcie boli splnené podmienky a napriek tomu
okresný súd dospel k opačnému záveru, pretože pri vydaní napadnutého uznesenia
ignoroval dôvody a na ich preukázanie k návrhu pripojené listinné dôkazy sťažovateľky,
nevzal do úvahy existenciu prebiehajúceho súdneho konania pred okresným súdom sp. zn.
9 C 13/2007 a v ňom vydané právoplatné predbežné opatrenie.
Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 Er 71/2007 zo 6. augusta 2008 najprv
zhrnul obsah spisu, obsah podania súdneho exekútora z 31. januára 2008, ktorým sa na
výzvu okresného súdu vyjadril k návrhu povinnej na odklad exekúcie v tom zmysle, že
návrh sťažovateľky je účelový a zameraný na ďalšie spôsobenie prieťahov v exekučnom
konaní, a obsah podania oprávneného, ktoré na výzvu okresného súdu doručil 1. februára
2008 a v ktorom poukázal na to, že sťažovateľka opätovne žiada o odklad exekúcie z tých
istých dôvodov, neuviedla dôvody, ktoré sú zákonnými dôvodmi na zastavenie exekúcie,
keďže takýmto dôvodom nie je ani existencia predbežného opatrenia v konaní sp. zn.
9 C 13/2007, pretože jeho existencia nebráni výkonu exekúcie, a poukázal aj na to, že
v dôsledku nezaplatenie dane z pridanej hodnoty sťažovateľkou, musel požiadať o odklad
splnenia tejto povinnosti správcu dane, čo má za následok penalizáciu vo výške trojnásobku
základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska. Pokiaľ ide o dôvody zamietnutia
návrhu na povolenie odkladu exekúcie v prospech sťažovateľky, okresný súd uviedol:
„Aby súd povolil odklad exekúcie je potrebné, aby boli súčasne splnené podmienky
ustanovené v § 56 ods.1 Exekučného poriadku, t. z., že povinný sa musí bez svojej viny
ocitnúť prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo
príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky a zároveň oprávnený by nemohol byť
odkladom exekúcie vážne poškodený. Alebo súd môže odklad exekúcie povoliť v prípade, že
možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.
V súlade s citovanými ustanoveniami a na základe zisteného skutkového stavu súd
nepovolil odklad exekúcie, nakoľko povinný žiadnymi dokladmi nepreukázal, že exekúcia by
mala pre povinného zvlášť nepriaznivé dôsledky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie
vážne poškodený a ani nemožno očakávať, že exekúcia bude zastavená, naopak zo
spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený by bol odkladom exekúcie vážne poškodený
a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd
podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré
nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa
príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že okresný súd na
argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými
okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým
dospel k svojmu rozhodnutiu.
Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom
okresného súdu, podľa ktorého v danom prípade neboli splnené podmienky umožňujúce
okresnému súdu odklad exekúcie povoliť.
Podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku na návrh povinného môže súd povoliť
odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by
neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť
nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad
exekúcie možno povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.
Povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku, teda z tzv.
sociálneho dôvodu, prichádza do úvahy iba v prípade, ak sú súčasne splnené tieto
podmienky:
1. povinný je fyzickou osobou,
2. povinný o odklad exekúcie požiadal,
3. povinný sa bez svojej viny ocitol v takom postavení, že by neodkladná exekúcia
mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky,
4. povinný sa ocitol v takomto postavení iba prechodne,
5. oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený.
Podmienku uvedenú v bode 3, teda pojem „zvlášť nepriaznivých následkov“, treba
vykladať tak, že o tento prípad pôjde iba vtedy, ak následky neodkladného výkonu exekúcie
spočívajú v ohrození základných životných istôt. Podmienku uvedenú v bode 4 treba
vykladať zasa tak, že ide o dôvod, ktorý je iba prechodný, teda nie je dlhodobý alebo trvalý.
To znamená, že ide o dôvod, v súvislosti s ktorým možno opodstatnene očakávať, že časom
odpadne a v exekúcii bude možné pokračovať. Preto trvalý stav takéhoto sociálneho
postavenia povinného vylučuje možnosť z tohto dôvodu povoliť na jeho návrh odklad
exekúcie.
V konaní o povolenie odkladu exekúcie ťaží povinného nielen bremeno tvrdenia,
pokiaľ ide o naplnenie podmienok povolenia odkladu exekúcie, ale i dôkazné bremeno,
pokiaľ ide o preukázanie ich naplnenia. Toto dôkazné bremeno unesie povinný iba
v prípade, ak splnenie podmienok na odklad exekúcie vyplýva z obsahu exekučného spisu
alebo dôkazov, ktoré exekučnému súdu predloží alebo ktoré označí.
Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad
exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
Povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku predpokladá
preukázanie povinným takých okolností, z ktorých vyplýva, že možno dôvodne očakávať
zastavenie exekúcie v dôsledku splnenia podmienok stanovených na zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Pred povolením odkladu exekúcie z tohto dôvodu
by malo byť teda dostatočne osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup,
ktorého výsledkom môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa
§ 57 Exekučného poriadku. Takouto skutočnosťou je vždy rozhodnutie súdu o odklade
vykonateľnosti exekučného titulu, ktoré môže byť vydané aj v konaní o obnove konania
(§ 233 OSP), resp. situácia, s ktorou odklad vykonateľnosti spája právo, napr. povolenie
obnovy konania (§ 234 ods. 3 OSP). Takouto skutočnosťou však automaticky nie je
akékoľvek súdne konanie začaté povinným, ktorým spochybňuje platnosť alebo účinky
exekučného titulu.
Ako vyplýva i z tvrdení sťažovateľky, dosiaľ okresný súd v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 C 13/2007 právoplatne nerozhodol. Predbežné opatrenie vydané v tomto konaní
nepredstavuje prekážku prebiehajúcej exekúcie, pretože ukladá povinnosť iba oprávnenému.
Do prebiehajúcej exekúcie nemôže zasiahnuť iný súd, než súd exekučný.
Vykladať podmienky, za splnenia ktorých môže exekučný súd exekúciu zastaviť
podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku, je potrebné tak, aby sa dosiahla spravodlivá
rovnováha, a dôsledne porovnať následky nepovolania odkladu exekúcie pre povinného
a následky jeho povolenia pre oprávneného tak, aby ani oprávnený nebol povolením
odkladu exekúcie vážne poškodený.
Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vykonal ústavne súladný výklad platných
právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných
a použitých právnych noriem.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym
názorom okresného súdu týkajúcim sa existencie dôvodov na povolenie odkladu exekúcie.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj
z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II.ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I.ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu jasným a zrozumiteľným
spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty
sťažovateľky obsiahnuté v jej návrhu na povolenie odkladu exekúcie. Takéto odôvodnenie
považuje ústavný súd za dostatočné, ústavne konformné a spôsob aplikácie dotknutých
noriem okresným súdom za zlučiteľný s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách. Zo záverov okresného súdu týkajúcich sa posudzovanej
právnej otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Výklad dotknutých právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného
usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov. Závery okresného súdu, pokiaľ ide
o existenciu dôvodov na povolenie odkladu exekúcie, nemožno preto považovať za zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne.
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako zjavne neopodstatnenú.
Pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že sa bližšie nezaoberal sťažovateľkou
tvrdenými dôvodmi na zastavenie exekúcie, pretože o jej návrhu na zastavenie exekúcie
dosiaľ okresný súd nerozhodol.
2. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala
porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že napadnuté rozhodnutie vydala sudkyňa JUDr. G. B.,
ktorá pre vec nebola zákonnou sudkyňou, keďže zákonnou sudkyňou podľa názoru
sťažovateľky bola iba JUDr. T. K.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 OSP
uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý vec má prejednávať a rozhodnúť.
Podľa § 15 ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1
najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo
do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Z obsahu pripojeného spisu, ako aj z vyjadrenia sťažovateľky nevyplýva, že by túto
možnosť pred súdom využila. V sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že postup predsedníčky súdu
považuje za nezákonný, spočívajúci predovšetkým v tom, že vo veci konala, aj keď jej to
neprislúchalo v rozpore s rozvrhom práce súdu. Za tých okolností mala sťažovateľka využiť
možnosť už citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. O jej námietke by
rozhodoval v konečnom dôsledku nadriadený súd, ktorý by sa zaoberal aj ňou vznesenými
námietkami, zahrňujúcimi v sebe aj rozvrh práce na namietanom súde.
Za uvedených okolností, keďže sťažovateľka nevyužila možnosť postupu podľa
uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, je sťažnosť v tomto smere podaná
ústavnému súdu neprípustná, a preto ju bolo treba odmietnuť.
Okrem toho ústavný súd vyzval okresný súd na predloženie rozvrhu práce okresného
súdu na rok 2008 a jednotlivých dodatkov k nemu prijatých (ďalej len „rozvrh práce“) a po
jeho doručení vyzval okresný súd na vyjadrenie, z akého dôvodu, vo veci sťažovateľky
vydala napadnuté rozhodnutie sudkyňa JUDr. G. B. Keďže z podania okresného súdu
sp. zn. Spr. 3764/08 z 3. decembra 2008 vyplynulo, že v konaní vedenom pred okresným
súdom pod sp. zn. 1 Er 72/2007 v čase vydania napadnutého rozhodnutia zákonná sudkyňa
JUDr. T. K. bola práceneschopná a v zmysle platného rozvrhu práce pre okresný súd bola
jej zastupujúcou sudkyňou JUDr. G. B., ústavný súd skúmal správnosť tohto tvrdenia
okresného súdu vo väzbe na ním už prv predložený rozvrh práce.
Ako vyplynulo z rozvrhu práce v jeho pôvodnom znení, predsedníčka senátu
JUDr. T. K. mala pridelené okrem iného v roku 2008 k 31. decembru 2007 nevybavené veci
reg. Er, 1 Er, 1 Erd, 1 Ercud a do rozsahu jej pôsobnosti patrilo konanie a rozhodovanie vo
veciach udelenia poverenia za vykonanie exekúcie a ďalších veciach podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení.
Zastupujúcou sudkyňou JUDr. T. K. bola určená JUDr. J. G.
Rozvrh práce v jeho pôvodnom znení bol následne zmenený okrem iného aj
dodatkom č. 2 k rozvrhu práce z 21. januára 2008, ktorý nadobudol účinnosť 23. januára
2008. Podľa čl. III tohto dodatku bola zastupujúcou sudkyňou JUDr. T. K. určená JUDr. G.
B., s ktorou sa vzájomne zastupovala.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na to, že napadnuté rozhodnutie
bolo vydané 6. augusta 2008, teda po nadobudnutí účinnosti dodatku č. 2 k rozvrhu práce
okresného súdu, dospel ústavný súd k záveru, že pokiaľ napadnuté rozhodnutie vydala
JUDr. G. B., vydala ho ako zastupujúca sudkyňa JUDr. T. K., a teda ako zákonná sudkyňa
podľa § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v platnom znení.
Preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie
svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2009