Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 659/2014
PDF · 143.54 KB
No categories available
II. ÚS 659/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného
advokátom JUDr. Františkom Buhlom, Výstavby 2, Košice, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 177/2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2014 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
Františkom Buhlom, Výstavby 2, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Co 177/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ je v procesnom postavení navrhovateľa
účastníkom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 177/2013, ktorého
predmetom je rozhodovanie o jeho odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 7 C 52/2010 z 23. marca 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... Krajský súd v Banskej Bystrici, po podaní odvolania sťažovateľa dňa
27. 03. 2013, ako navrhovateľa v konaní pred OS BB proti rozsudku zo dňa 23. 03. 2013,
svojou nečinnosťou spôsobil prieťahy v konaní sp. zn. 17 Co/177/2013, pretože odo dňa
podania odvolania, t. j. 27. 03. 2013, odvolací súd - KS BB - neurobil voči účastníkom
konania žiaden úkon a ani nijako vo veci nerozhodol.
Už aj s ohľadom na skutočnosť, že návrh na začatie konania bol podaný ešte v roku
2009, mal konajúci KS BB postupovať rýchlejšie, a nie nekonať viac ako 18 mesiacov.“
Podľa názoru sťažovateľa „... postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
sp. zn. 17 Co/177/2013 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to tým, že súd riadne vo veci nekonal 18 mesiacov, vec nie je
právoplatne skončená po 6-ich rokoch od podania návrhu na začatie konania, samotné
trvanie sporu spôsobuje sťažovateľovi finančnú ujmu, nakoľko mu bolo odcudzené vozidlo
a doposiaľ nebolo rozhodnuté o povinnosti poisťovne hradiť poistné plnenie“.
Sťažovateľ sa domáha, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 10 % sumy uplatnenej ním v konaní, teda 9 899,22 € „... podľa
zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti, prípadu, najmä vzhľadom na
celkový čas trvania konania, ktoré nebolo právoplatne ukončené ani po takmer 6 rokoch, na
rozsah nečinnosti okresného súdu, a tiež na samotný obsah, ktorý je predmetom konania,
ako aj na to, že k trvaniu konania sťažovateľ žiadnym relevantným spôsobom neprispel...“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v
primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17
Co/177/2013 porušené boli.
2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici prikazuje, aby vo veci vedenej pod sp. zn.
17 Co 177/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 9.899,22 €..., ktoré je
Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. P. K. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €..., ktorú je
Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr.
Františka Buhlu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co 177/2013 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak
v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu, ústavný súd sťažnosť
zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Navyše, zjavne neopodstatnená je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu aj
sťažnosť, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v takom konaní pred
všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
krajský súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. 17 Co 177/2013 z 9. septembra 2014.
Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už krajský súd
nemohol porušovať označené základné právo podľa ústavy a právo podľa dohovoru, keďže
meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2014