Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 17/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti BSM, s. r. o., Ružová dolina 8, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

KUTAN & PARTNERS, s. r. o., Laurinská 18, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

Mgr. Ján Kutan, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BSM, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BSM, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „konanie

okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „konanie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 13. júla 2007 začalo na návrh

(ďalej len „žalobca“), na okresnom súde konanie o zaplatenie 100 000 Sk (3 319,39 €)

s príslušenstvom proti žalovanému v 1. rade (ďalej aj „žalovaný

v 1. rade“), a žalovanému v 2. rade − sťažovateľovi.

Okresný súd uznesením č. k. -40 zo 6. decembra 2007 vyhovel

námietke žalovaného v 1. rade podľa účinného

v rozhodnom čase (ďalej len „OSP“), že pre prípad sporu bola dohodnutá príslušnosť

Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk v Bratislave (ďalej len „stály rozhodcovský

súd“), a preto konanie proti žalovanému v 1. rade zastavil.

Sťažovateľ uvádza, že v tejto fáze napadnutého konania bola vec na základe rozvrhu

práce okresného súdu pridelená zákonnej sudkyni .

Dňa 21. decembra 2007 žalobca vzal svoj návrh proti žalovanému v 1. rade podľa

späť a obrátil sa vo veci na stály rozhodcovský súd.

Dňa 29. februára 2008 sťažovateľ zaslal okresnému súdu podanie, ktorého obsahom

bolo konštatovanie, že prvým úkonom zo strany okresného súdu bolo doručenie uznesenia

č. k. -40 zo 6. decembra 2007 o zastavení konania voči žalovanému

v 1. rade. Sťažovateľ preto žiadal okresný súd o zaslanie žaloby, aby mohol aj on zaujať

relevantné stanovisko k veci prostredníctvom vyjadrenia.

Okresný súd 30. júla 2008 doručil sťažovateľovi žalobu podanú žalobcom ešte

z 13. júla 2007, ako aj späťvzatie návrhu voči žalovanému v 1. rade z 21. decembra 2007.

Sťažovateľ poukazuje na to, že žaloba mu bola doručená viac ako jeden rok po jej podaní.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené

na 29. január 2009, t. j. viac ako 18 mesiacov po podaní žaloby. Vec bola zároveň pridelená

v poradí druhej zákonnej sudkyni . Na predmetné pojednávanie

boli predvolaní ˗ vtedy ako žalovaný v1. rade (aj keď bol návrh zo strany

žalobcu vzatý späť, pozn. sťažovateľa), a sťažovateľ na účely vypočutia vo veci. Na záver

pojednávania bolo vyhlásené uznesenie, ktorého obsahom bolo „odročenie pojednávania

na neurčito, predvolanie p. a vyžiadanie stanoviska Komory účtovných

a daňových poradcov“.

Dňa 29. januára 2009 okresný súd uznesením č. k. -95 rozhodol

o rozšírení petitu žaloby na podnet žalobcu o plnú náhradu trov konania.

Ďalšie pojednávanie vo veci bolo nariadené na 23. september 2011, t. j. 32 mesiacov

od posledného pojednávania. Spis aj celá vec bola prerokúvaná v poradí už tretím

zákonným sudcom, ktorým bola v tomto prípade . Sťažovateľ

uvádza, že „žalobca na pojednávaní aj naďalej trval na vypočutí svedkyne p.

. Na pojednávaní bol zo strany Žalobcu predložený taktiež návrh na prerušenie

konania podľa ust. resp. Predmetný návrh bol zo strany

konajúceho súdu dňa 10. 12. 2012 zamietnutý, nakoľko neboli splnené podmienky pre

prerušenie konania na základe ani jedného zo zmienených ustanovení “. Okresný

súd odročil pojednávanie na neurčito na účely oboznámenia sa s konaním vedeným

na okresnom súde pod sp. zn. , ktorého obsahom bolo odvolanie proti

rozhodnutiu stáleho rozhodcovského súdu vo veci uplatnenia rovnakého nároku zo strany

žalobcu voči Sťažovateľ zastáva názor, že predmetné odročenie bolo

zjavne nehospodárne, pretože okresný súd mohol v konaní pokračovať aj bez oboznámenia

sa s konaním vedeným pod sp. zn. .

Dňa 10. mája 2013 sa konalo vo veci v poradí len tretie pojednávanie, na ktorom

okresný súd iba konštatoval nemožnosť doručenia predvolania svedkyni

. Pojednávanie okresný súd následne odročil opäť na neurčito z dôvodu, že žalobca

trvá na výsluchu svedkyne. Sťažovateľ poukazuje na to, že počas celého konania

poukazoval na fakt, že uvedená svedkyňa je po celú dobu zamestnankyňou žalobcu.

Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany okresného súdu „neboli vykonávané úkony,

ktoré by smerovali k ukončeniu predmetnej veci. Naopak vec bola postupne pridelená trom

sudkyniam, z ktorých ani jedna (okrem pojednávania konaného dňa 29. 01. 2009) nekonala

vo veci v súlade so zásadou efektívnosti a hospodárnosti konania. Konajúci súd mal podľa

ustanovení povinnosť konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá. Samotné vyjadrenie konajúcej sudkyne ,

že pojednávanie odročila na neurčito s poznámkou, že termín pojednávania vytýči najskôr

v roku 2014, viac ako len naznačuje nesystematickosť celého konania.“.

Podľa sťažovateľa skutkový stav veci je jednoduchý a hodnotenie dôkazov trvalo

nepomerne dlho vzhľadom na zložitosť predmetu konania.

Pokiaľ ide neúspešné predvolanie svedkyne , ktoré bolo zjavne

najdôležitejším elementom, ktorý podľa názoru okresného súdu zapríčiňoval prieťahy

v konaní, sťažovateľ uvádza: «Svedkyňa bola podľa dostupných informácii zamestnankyňou

Žalobcu, a preto považuje nedoručenie predvolania za obštrukciu zo strany Žalobcu, ktorá

bola tolerovaná zo strany konajúceho súdu. Vypočutie bolo Žalobcom

navrhnuté na pojednávaní konanom ešte dňa 29.01.2009, pričom do 17. 04. 2015 sa ju

„nepodarilo“ ustanoviť na pojednávanie. To znamená, že svedkyňa sa dostavila na

pojednávanie viac ako po 6 rokoch od navrhnutia jej výsluchu zo strany Žalobcu.

Sťažovateľ má jednoznačne za to, že konajúci súd mal k dispozícii procesné možnosti akými

mohol zabezpečiť účasť svedka na pojednávaní, avšak žiadnu z nich nevyužil.»

Sťažovateľ uvádza, že 24. septembra 2013 podal prostredníctvom svojho právneho

zástupcu okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej konštatoval,

že od podania žaloby uplynulo už viac ako sedem rokov, no napriek tomu nedošlo zo strany

okresného súdu k žiadnemu úkonu, ktorý by smeroval k ukončeniu predmetnej veci. Z tohto

dôvodu podľa sťažovateľa konaním okresného súdu došlo k porušovaniu jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , ako

aj k porušeniu jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru. Sťažovateľ tiež v sťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní poukazoval na to,

že konaním okresného súdu dochádza k porušovaniu aj ďalších zákonných ustanovení,

a to konkrétne , ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi

konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a § 100 ods. 1 prvej

vety , v zmysle ktorého je súd povinný, len čo sa konanie začalo, postupovať v ňom

i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sťažovateľ tiež poukazoval na to, že v konaní okresného súdu dochádza

k neodôvodnenému predlžovaniu napadnutého konania, čo bolo a aj je na ujmu sťažovateľa,

pretože sa tým zhoršuje jeho postavenie ako žalovaného pre prípad eventuálneho neúspechu

v konaní, keďže ide o žalobu o zaplatenie, v ktorej si žalobca nárokuje okrem iného aj

zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 14 % ročnej úrokovej sadzby od 10. augusta 2006

do zaplatenia, a taktiež sa navyšujú prípadné trovy konania na strane žalobcu, ktoré môžu

byť sťažovateľovi dané k náhrade. Právna neistota a potreba kumulovať peňažné

prostriedky pre prípad neúspechu v spore sťažovateľovi spôsobujú problém v tzv. „cash

flow“, pretože uvedené finančné prostriedky by mohol/chcel použiť v rámci svojho

podnikania efektívnejšie.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že ku dňa podania sťažnosti na ústavnom súde

neeviduje žiadnu odpoveď na sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní zo strany

okresného súdu.

Dňa 4. septembra 2015 okresný súd vydal rozsudok č. k. -189,

ktorým rozhodol, že žalobu žalobcu zamieta (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

Sťažovateľ uvádza, že konanie na okresnom súde trvalo viac ako 8 rokov.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca 12. novembra 2015 odvolanie.

Sťažovateľ namieta, že konanie na krajskom súde ako odvolacom súde trvá opäť už viac

ako jeden rok, čo v súčte s konaním okresného súdu predstavuje dĺžku konania bezmála

deväť a pol roka.

Sťažovateľ preto zastáva názor, že „(ne)konaním Okresného súdu Bratislava I

vo veci sp. zn. a (ne)konaním Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn.

“ dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a k porušovaniu jeho práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ po poukázaní na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa posudzovania

prieťahov v konaní (, , , ,

, , pozn.) uvádza, že pokiaľ ide o kritérium právna a faktická

zložitosť veci, predmetný spor bol po právnej aj faktickej stránke štandardnou vecou, ktorá

bežne patrí do rozhodovacej právomoci súdov, a preto nie je možné dovolávať sa právnej

alebo faktickej zložitosti veci, ktorá by mohla odôvodňovať dlhšie konanie na príslušných

súdoch. Sťažovateľ uvádza, že „v konaní v podstate išlo o to, že Žalobca žaloval

Sťažovateľa (pasívne nelegitimovaného), že ho neupozornil na jeho výbery z bankomatu,

ktoré boli realizované po zadaní správneho PIN kódu na jeho bankovej karte“.

Vo vzťahu k správaniu účastníkov konania sťažovateľ uvádza, že v priebehu celého

súdneho konania bolo jeho správanie štandardné, bol v konaní vždy súčinný a zúčastňoval

sa aktívne pojednávaní v predmetnej veci.

Vo vzťahu k postupu konajúceho súdu sťažovateľ zastáva názor, že postupom

konajúcich súdov bolo jednoznačne porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj právo podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné práva Sťažovateľa podľa článku 48 ods. 2 SR a podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Okresného súdu

Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave porušené.

Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť Sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

10 000,00 EUR, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť Sťažovateľovi

trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje takto: «Sťažovateľ

s poukazom na predmet sporu, ktorého finančné vyjadrenie predstavuje 3 319,39 EUR

s príslušenstvom (zaplatenie úrokov z omeškania, a to vo výške 14 % ročnej úrokovej

sadzby odo dňa 10. 08. 2006 do zaplatenia), má za to, že neposkytnutím ochrany jeho práva

zo strany súdov Slovenskej republiky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov je bez

mála 10 rokov v právnej neistote, počas ktorej musí počítať s finančnou rezervou pre prípad

neúspechu v konaní. Právna neistota a potreba kumulovať peňažné prostriedky na prípadný

neúspech v spore Sťažovateľovi spôsobuje problém s tzv. „cash flow“, nakoľko by uvedené

prostriedky mohol/chcel použiť v rámci svojho podnikania efektívnejšie.

Sťažovateľ dáva do pozornosti, že iba Žalobcom žiadané úroky z omeškania tvoria

k dnešnému dňu (od 10. 08. 2006 do 06. 12. 2016) sumu vo výške 4 801,20 EUR. Ďalej,

trovy konania ku ktorých úhrade môže byť Sťažovateľ zaviazaný, sú ku dňu podania tejto

sťažnosti približne vo výške 3 000,00 EUR (odhad Sťažovateľa, ktorý vychádza z jemu

priznaných trov konania súdom prvej inštancie vo výške 2 710,01 EUR). Na základe

uvedeného Sťažovateľ musí pri svojom podnikaní „počítať“ s možnou úhradou istiny,

príslušenstva a trov konania spolu približne vo výške 11 120,59 EUR. Prebiehajúci súdny

spor a právna neistota v ktorej sa Sťažovateľ nachádza, preto značným spôsobom zasahuje

do jeho postavenia na relevantnom trhu.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

a krajského súdu bez toho, aby bližšie špecifikoval, v akom konkrétnom konaní tohto

okresného súdu a krajského súdu (označením spisovej značky konania vedeného

na okresnom súde, resp. krajskom súde, pozn.) malo k porušeniu jeho označených práv

dôjsť.

Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Vzhľadom na uvedené

ústavný súd preto ustálil petit sťažnosti sťažovateľa tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto

rozhodnutia.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

ktoré je garantované v , osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (,

).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní

Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ) sa ochrana základnému právu

vrátane základného práva podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo.

Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného

základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25

ods. 2 ). Vychádza pritom z toho, že účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia všeobecného súdu (, ).

Ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd podľa doterajšej judikatúry odmietne tiež

sťažnosť, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v takom konaní

pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu podľa (m. m. ,

).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní 4. septembra 2015

vo veci samej rozhodol rozsudkom tak, že návrh žalobcu na začatie konania zamietol. Proti

rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie.

Ústavný súd zistil, že spis okresného súdu sp. zn. spolu s odvolaním

žalobcu bol 1. februára 2016 predložený na konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa okresný súd

v predmetnej veci už meritórne rozhodol, pričom vzhľadom na žalobcom podané odvolanie

proti rozsudku okresného súdu bol dokonca spis už mimo jeho dispozície, keďže ho okresný

súd 1. februára 2016 predložil krajskému súdu na rozhodnutie o tomto odvolaní žalobcu.

Sťažovateľ teda namieta zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu v čase, keď už tento

o jeho veci nekonal.

S prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu, keďže sťažnosť sťažovateľa bola

ústavnému súdu doručená v čase, keď už k prieťahom v napadnutom konaní okresného súdu

nedochádzalo (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte právoplatne rozhodnuté),

neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu v napadnutom konaní

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného

práva sťažovateľa zaručeného v , resp. práva podľa

dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní

Sťažovateľ tiež namieta, že aj konanie na krajskom súde ako odvolacom súde trvá

opäť už viac ako jeden rok, a preto aj v tomto prípade podľa jeho názoru dochádza

k porušovaniu ním označených práv.

Ako už bolo uvedené, predmetná vec bola krajskému súdu predložená 1. februára

2016, pričom ústavný súd tiež zistil, že na 31. január 2017 je nariadený termín verejného

vyhlásenia rozsudku v predmetnej veci.

Podľa judikatúry ústavného súdu nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne

za následok porušenie základného práva podľa (,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. Preto ak ústavný

súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi,

ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle ,

návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (, , ,

, ).

Ústavný súd v nadväznosti na to poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia,

v ktorých opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých

mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (, ). Nie

každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného

práva podľa (napr. , , ).

Keďže v napadnutom konaní krajského súdu možno v najbližšej dobe očakávať

vyhlásenie meritórneho rozhodnutia, pričom predmetné konanie netrvá ešte ani rok (napriek

tomu, že sa sťažovateľ mylne domnieva, že toto konanie trvá už viac ako rok, pozn.),

ústavný súd s prihliadnutím na svoju judikatúru konštatuje, že dĺžka napadnutého konania

v okolnostiach daného prípadu nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť

porušenie označených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2017