Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 145/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval 1. sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia

- jej základných práv podľa a

rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. z 26. septembra 2014,

- jej základného práva podľa postupom

Okresného súdu Poprad v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. Er 2012/98,

sp. zn. a sp. zn. , postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a nečinnosťou mesta Poprad v bližšie neoznačenom

konaní

v spojení s namietaným porušením a 3, , 2 a 4 a

Slovenskej republiky,

2. ako aj jej návrh na obnovu konania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť o d m i e t a .

2. Návrh na obnovu konania o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. júla 2015

doručené podanie (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 21 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“), ako aj porušenia a 3,

, 2 a 4 a postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný

súd“) v konaniach označených v záhlaví, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) v konaní označenom v záhlaví a postupom mesta Poprad v bližšie

neoznačenom konaní v súvislosti s riešením otázky jej nájomného bývania.

Sťažovateľka sa v druhej časti svojho podania adresovaného ústavnému súdu

domáha obnovy konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. .

Z obsahu podania a z jeho príloh vyplýva, že sťažovateľka a jej manžel boli

spoločnými nájomníkmi bytu na . Sťažovateľka po nezhodách

s manželom odišla zo spoločnej domácnosti a s dvomi maloletými deťmi sa nasťahovala

do bytu na , ktorého nájomcom bol jej otec. Otec sťažovateľky

zomrel 21. januára 1994. Sťažovateľka čelila žalobe mesta Poprad o vypratanie

bytu na . Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 31. októbra 1996 (ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“) uložil žalobkyni vypratať

byt na . Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 29. októbra 1997 rozhodnutie okresného súdu o vyprataní potvrdil.

Ústavný súd rozhodol o podnete sťažovateľky, ktorým namietala porušenie

základných práv podľa a 2, a 3, a

v spojitosti s rozhodovaním veci okresného súdu sp. zn. týkajúcej sa vypratania

bez zabezpečenia bytovej náhrady, za účasti

krajského súdu a mesta Poprad, nálezom sp. zn. z 10. júla 2001 tak, že „Krajský

súd v Prešove rozsudkom z 29. októbra 1997 č. k. -49, ktorým potvrdil

rozsudok Okresného súdu v Poprade z 31. októbra 1996 č. k. -28 v časti

týkajúcej sa povinnosti vypratať byt č. 4 nachádzajúci sa na

do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, porušil jej základné práva

zaručené v a v spojení s Slovenskej

republiky.“.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) rozhodol o sťažnosti sťažovateľky

vo veci proti Slovenskej republike č. 7205/02 z 9. 10. 2007 (ďalej aj „rozhodnutie

ESĽP“) tak, že došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“).

O sťažnosti sťažovateľky z 15. augusta 2008, ktorou namietala porušenie svojich

práv podľa a v spojení s nečinnosťou mesta

Poprad v súvislosti s nezabezpečením bytovej náhrady, ústavný súd rozhodoval v konaní

vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn.

rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako neprípustnú [podľa § 25 ods. 2

v spojení s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)] pretože sa týka

veci, o ktorej už rozhodol nálezom č. k. -85 z 10. júla 2001, a nad rámec

odôvodnenia zdôraznil, že z nálezu č. k. -85 z 10. júla 2001 nevyplýva pre mesto

Poprad právna povinnosť zabezpečiť sťažovateľke bytovú náhradu, pričom sťažovateľka

nepreukázala, že by od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu nastali nové skutočnosti,

ktoré by takúto povinnosť mestu Poprad ukladali (napr. na základe rozhodnutia

všeobecného súdu). Za týchto okolností existovali aj dôvody na odmietnutie sťažnosti

sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka sa návrhom [doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) 21. júla 2008] domáhala obnovy konania vedeného okresným

súdom pod sp. zn. o vypratanie bytu. Okresný súd o návrhu sťažovateľky

na obnovu konania rozhodol uznesením sp. zn. z 26. októbra 2012 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) tak, že návrh na obnovu konania zamietol. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 29. apríla 2013 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka sa návrhom zo 16. júla 2008 domáhala určenia nájomného

vzťahu a zabezpečenia užívania bytu. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 26. septembra 2014 rozhodol tak, že žalobu zamietol. Zo zistení ústavného súdu vyplýva,

že sťažovateľka proti napadnutému rozhodnutiu podala odvolanie, o ktorom krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 25. januára 2016 (ďalej len „rozhodnutie krajského

súdu“) rozhodol tak, že ho potvrdil. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu

dovolanie, o ktorom najvyšší súd do predbežného prerokovania sťažnosti nerozhodol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie označených práv v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. Er 2012/98. Ústavný súd zistil, že označené exekučné konanie

bolo ukončené vrátením poverenia súdneho exekútora 4. apríla 2000.

II.

Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ústavný súd podanie sťažovateľky, vychádzajúc z jeho obsahu, posúdil ako

1. sťažnosť vo veci namietaného porušenia

- jej základných práv podľa a rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 26. septembra 2014,

- jej základného práva podľa postupom okresného súdu

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. Er 2012/98, sp. zn. ,

sp. zn. , postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a nečinnosťou mesta Poprad v bližšie neoznačenom konaní,

- a 3, , 2 a 4 a , ako aj

2. návrh na obnovu konania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

.

V takto vymedzenom rozsahu ústavný súd predbežne prerokoval podanie

sťažovateľky a rozhodol o ňom.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa

pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21

ods. 3 a porušeniu a 3, , 2 a 4 a rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2014

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2014

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ako aj porušenie svojho základného práva podľa

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom

dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,

zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného

ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie

inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy,

keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Sťažovateľka mala na ochranu označených základných práv proti napadnutému

rozsudku okresného súdu k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila.

Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky

bol v odvolacom konaní krajský súd. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že o odvolaní

sťažovateľky z 23. januára 2015 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 25. januára 2016, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. marca 2016. Sťažovateľka podala

proti nemu dovolanie, o ktorom dosiaľ najvyšší súd nerozhodol.

Uplatniac v súlade s princíp subsidiarity, ústavný súd

konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie

označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti podľa pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

III.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

Er 2012/98, sp. zn. a sp. zn.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

Er 2012/98, sp. zn. a sp. zn. .

Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ) sa ochrana základnému právu

vrátane základného práva podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo.

Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného

základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú

( ). Vychádza pritom z toho, že účelom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia všeobecného súdu (, ), ako aj zo skutočnosti,

že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa

predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní

týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ,

).

Ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd podľa doterajšej judikatúry odmietne

tiež sťažnosť, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v takom

konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa (m. m. ,

).

Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zistení ústavného súdu vyplýva,

že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. bolo právoplatne skončené

rozsudkom z 31. októbra 1996 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 29. októbra 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. januára 1998. Sťažovateľka doručila

sťažnosť adresovanú ústavnému súdu 28. júla 2015, teda zjavne po právoplatnom skončení

konania.

Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zistení ústavného súdu vyplýva,

že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. Er 2012/98 skončilo vrátením poverenia

exekútora 4. apríla 2000. Sťažovateľka doručila sťažnosť adresovanú ústavnému súdu

28. júla 2015, teda zjavne po právoplatnom skončení konania.

Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zistení ústavného súdu vyplýva,

že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. bolo právoplatne skončené

uznesením z 26. októbra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. apríla 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. júna 2013. Sťažovateľka doručila

sťažnosť adresovanú ústavnému súdu 28. júla 2015, teda zjavne po právoplatnom skončení

konania.

Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zistení ústavného súdu vyplýva,

že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. skončilo rozsudkom

z 26. septembra 2014, proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie. Sťažovateľka však

sťažnosť adresovanú ústavnému súdu doručila až 28. júla 2015. V čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu (28. júla 2015) už teda okresný súd vo veci meritórne rozhodol a spis bol

už mimo jeho dispozície, pretože ho 26. mája 2015 predložil krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa v napadnutých konaniach, ktoré

boli pred doručením jej sťažnosti ústavnému súdu vo veci samej právoplatne skončené

(sp. zn. , sp. zn. Er 2012/98 a sp. zn. ) alebo už okresný súd

meritórne rozhodol (sp. zn. ), je zrejmé, že v čase predbežného

prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde bola už jej právna neistota odstránená a tvrdené

porušovanie sťažovateľkou označeného práva už netrvalo.

Z dôvodu, že v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo

dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, pretože napadnuté

konania boli skončené, ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú

( ).

III.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. . , , ,

, , , , , ,

, ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa

(, ). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v

je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

Ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle

, návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (, ,

, , ).

Ústavný súd sa v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením jej základného

práva sústredil na preskúmanie postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Vychádzajúc zo sťažnosti sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci ide o konanie, ktoré od podania opravného prostriedku –

odvolania (23. januára 2015), následného predloženia spisu krajskému súdu (26. mája 2015)

v čase vyhlásenia rozsudku (25. januára 2016) trvalo jeden rok, pričom krajský súd

odvolanie sťažovateľky prerokoval a rozhodol po predložení spisu v priebehu ôsmich

mesiacov.

Hodnotiac celkovú dĺžku tohto konania krajského súdu vedeného pod sp. zn.

, ústavný súd konštatuje, že táto nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia

základného práva podľa .

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu ako zjavne

neopodstatnenú.

III.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

nečinnosťou mesta Poprad v bližšie neoznačenom konaní

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia jej základného práva

podľa , ku ktorému malo dôjsť nečinnosťou mesta Poprad pri riešení

otázky jej nájomného bývania v bližšie neoznačenom konaní.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadreného v čl. 127

ods. 1 , ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre vyslovil, že ochranu pred

ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré

má sťažovateľ k dispozícii, ale sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu

všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej trvá porušovanie základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. , , ,

).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ). Je to tak z dôvodu, že ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Sťažovateľka mala pred podaním sťažnosti podľa právo brániť sa proti

namietanej nečinnosti mesta Poprad žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa

a nasl. (účinného v čase namietanej nečinnosti mesta

Poprad – do 30. júna 2016).

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

odmietol podľa aj ako neprípustnú.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že zo spisu sp. zn.

zistil, že predmetom konania o podnete sťažovateľky v tejto veci bolo aj rozhodovanie

o porušení jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 21 ods. 3 a čl. 41

ods. 1 mestom Poprad, ku ktorému malo dôjsť uložením povinnosti vypratať byt

na bez zabezpečenia bytovej náhrady. V predmetnej veci ústavný

súd rozhodol nálezom č. k. -85 z 10. júla 2001 tak, že v časti namietajúcej

porušenie označených práv sťažovateľky mestom Poprad návrhu nevyhovel.

V relevantnej časti odôvodnenia označeného nálezu ústavný súd okrem iného

uviedol:

„Na druhej strane v časti, v ktorej navrhovateľka žiadala vysloviť takéto porušenie

aj vo vzťahu k Mestu Poprad v spojení s a 3 , ústavný súd jej návrhu

nevyhovel, pretože nezávisle od výsledku súdneho konania, za ktorý zodpovedá len súd,

nemožno v okolnostiach jej núteného vypratania z predmetného bytu bez zabezpečenia

bytovej náhrady vidieť samostatné porušenie uvedených článkov zo strany tohto

účastníka konania.“

Ústavný súd ďalej zo spisu sp. zn. zistil, že sťažovateľka sťažnosťou

z 15. augusta 2008 namietala porušenie svojich práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3

v spojení s nečinnosťou mesta Poprad v súvislosti s nezabezpečením

bytovej náhrady. Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. rozhodol tak,

že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako neprípustnú [podľa § 25 ods. 2 v spojení

s ], pretože sa týka veci, o ktorej už rozhodol nálezom

č. k. -85 z 10. júla 2001, a nad rámec odôvodnenia zdôraznil, že z nálezu č. k.

-85 z 10. júla 2001 nevyplýva pre mesto Poprad právna povinnosť zabezpečiť

sťažovateľke bytovú náhradu, pričom sťažovateľka nepreukázala, že by od nadobudnutia

právoplatnosti tohto nálezu nastali nové skutočnosti, ktoré by takúto povinnosť mestu

Poprad ukladali (napr. na základe rozhodnutia všeobecného súdu). Za týchto okolností

existovali aj dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením nečinnosťou

mesta Poprad pri riešení otázky nájomného bývania sťažovateľky zistil, že mestu Poprad

nebola rozhodnutím všeobecného súdu ani ústavného súdu uložená povinnosť zabezpečiť

sťažovateľke bytovú náhradu, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa v dôsledku nečinnosti mesta Poprad v súvislosti

s riešením otázky jej nájomného bývania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu ako zjavne

neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu a 3, , 2 a 4 a

Sťažovateľka namieta aj porušenie a 3, , 2 a 4 a ,

avšak bez toho, aby ho spojila s namietaným porušením niektorého z označených práv,

ktoré v sťažnosti namietala, a bez identifikácie orgánu verejnej moci, ktorý ich mal porušiť.

Tieto články majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré

sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní .

Sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania

o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

(m. m. ). Aplikácia uvedených ustanovení sa v konaní

o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb viaže na vyslovenie

porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (ide o sprievodný

účinok porušenia základného práva alebo slobody), t. j. k ich porušeniu môže dôjsť len

v spojení s porušením niektorého konkrétneho práva alebo slobody garantovaných ,

príp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Keďže v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky

nemohlo dôjsť k porušeniu jej základných práv podľa a

postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach a postupom mesta

Poprad v bližšie neoznačenom konaní, nemožno vzhľadom na uvedené uvažovať ani o tom,

že nimi došlo k porušeniu a 3, , 2 a 4 a .

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

IV.

Ústavný zo 4. júna 2014, ktorým sa mení a dopĺňa

Slovenskej republiky č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela

“), nadobudol účinnosť od 1. septembra 2014.

Novelou bol doplnený o vetu za bodkočiarkou „to neplatí,

ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu“, takže s účinnosťou od 1. septembra 2014 znie:

„Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí,

ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu.“

V nadväznosti na novelu bol prijatý z 27. novembra

2014, ktorým sa mení a dopĺňa v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela

“), nadobudol účinnosť 1. januára 2015 a novelizoval sa ním

aj .

Novelou bol do právneho poriadku zavedený inštitút

obnovy konania pred ústavným súdom podľa .

Podľa právoplatné rozhodnutie ústavného súdu

možno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť návrhom na obnovu konania

pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného

na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (ďalej len

,,orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred

ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie § 24

písm. c) sa v tomto prípade nepoužije.

Podľa návrh na obnovu konania pred ústavným

súdom podľa musí okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania

podľa § 20 ods. 1 a 2 obsahovať

a) označenie rozhodnutia ústavného súdu, proti ktorému smeruje,

b) označenie rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie, o ktoré sa opiera.

Podľa návrh na obnovu konania pred ústavným

súdom je oprávnený podať ten, kto bol vo veci uvedenej v odseku 1 účastníkom konania

pred ústavným súdom a v koho prospech orgán medzinárodnej organizácie rozhodol.

Podľa návrh na obnovu konania pred ústavným

súdom možno podať do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa rozhodnutie orgánu

medzinárodnej organizácie stalo konečným, alebo od toho času, keď návrh na obnovu

konania pred ústavným súdom mohol byť uplatnený.

Podanie sťažovateľky možno kvalifikovať ako návrh na obnovu konania v zmysle

v spojení s , a nasl. .

Vzhľadom na už uvedenú právnu úpravu o obnove konania sa právomoc ústavného

súdu vzťahuje len na preskúmanie rozhodnutia ústavného súdu a v prípade sťažovateľky,

ktorý zodpovedá právnej úprave obnovy konania pred ústavným súdom, je len nález

ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2001 (uvedený v záhlaví sťažnosti

sťažovateľky).

Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o sťažnosti sťažovateľky, vo veci

proti Slovenskej republike č. 7205/02 z 9. 10. 2007, tak, že došlo k porušeniu

čl. 8 dohovoru.

Šesťmesačnú lehotu na podanie návrhu na obnovu konania podľa § 75 ods. 5 zákona

o ústavnom súde po právoplatnosti rozhodnutia ESĽP vo veci sťažovateľky pre absenciu

relevantnej právnej úpravy nemohla sťažovateľka reálne uplatniť. Do úvahy prichádzalo

posúdenie dodržania šesťmesačnej lehoty podania návrhu na obnovu konania počítanú

od času, keď návrh na obnovu konania pred ústavným súdom mohol byť uplatnený,

a to je čas nadobudnutia účinnosti relevantnej úpravy, ktorým je 1. september 2014, resp.

1. január 2015.

Sťažovateľka podala návrh na obnovu konania pred ústavným súdom 28. júla 2015,

teda zjavne po uplynutí lehoty šiestich mesiacov.

V súvislosti s návrhom sťažovateľky na „opätovné prejednanie podľa Novely

ČL. 133 SR“ ústavný súd zdôrazňuje, že „nová právna úprava však neobsahuje

osobitné intertemporálne ustanovenie, ktoré by umožňovalo jej retroaktívnu aplikáciu

na prípady, o ktorých už ústavný súd pred nadobudnutím jej účinnosti rozhodol“

().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažovateľkin návrh na obnovu konania odmietol

podľa z dôvodu, že bol podaný oneskorene.

Pokiaľ bolo úmyslom sťažovateľky domáhať sa obnovy konania podľa

v konaní pred všeobecnými súdmi, resp. inými orgánmi verejnej moci, ústavný súd uvádza,

že na takéto rozhodovanie nemá právomoc a sťažnosť v tejto časti spĺňa dôvod na jej

odmietnutie podľa z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd uvádza, že s poukazom

na dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí sťažnosti a návrhu na obnovu konania pred

ústavným súdom, sa z dôvodu hospodárnosti konania už nezaoberal otázkou odstránenia

procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku kvalifikovaného právneho zastúpenia

sťažovateľky, pretože dôvody, pre ktoré ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti,

by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2017