Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 145/2017
PDF · 407.1 KB
No categories available
II. ÚS 145/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval 1. sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia
- jej základných práv podľa čl. 21 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 19 C 169/2008 z 26. septembra 2014,
- jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Poprad v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 822/96, sp. zn. Er 2012/98,
sp. zn. 21 C 97/2012 a sp. zn. 19 C 169/2008, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Co 182/2015 a nečinnosťou mesta Poprad v bližšie neoznačenom
konaní
v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 Ústavy
Slovenskej republiky,
2. ako aj jej návrh na obnovu konania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. I. ÚS 13/00 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť o d m i e t a .
2. Návrh na obnovu konania o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. júla 2015
doručené podanie (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 21 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenia čl. 2 ods. 2 a 3,
čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ústavy postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný
súd“) v konaniach označených v záhlaví, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) v konaní označenom v záhlaví a postupom mesta Poprad v bližšie
neoznačenom konaní v súvislosti s riešením otázky jej nájomného bývania.
Sťažovateľka sa v druhej časti svojho podania adresovaného ústavnému súdu
domáha obnovy konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 13/00.
Z obsahu podania a z jeho príloh vyplýva, že sťažovateľka a jej manžel boli
spoločnými nájomníkmi bytu na . Sťažovateľka po nezhodách
s manželom odišla zo spoločnej domácnosti a s dvomi maloletými deťmi sa nasťahovala
do bytu na , ktorého nájomcom bol jej otec. Otec sťažovateľky
zomrel 21. januára 1994. Sťažovateľka čelila žalobe mesta Poprad o vypratanie
bytu na . Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 822/1996
z 31. októbra 1996 (ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“) uložil žalobkyni vypratať
byt na . Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 131/1997
z 29. októbra 1997 rozhodnutie okresného súdu o vyprataní potvrdil.
Ústavný súd rozhodol o podnete sťažovateľky, ktorým namietala porušenie
základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 ústavy
v spojitosti s rozhodovaním veci okresného súdu sp. zn. 11 C 822/96 týkajúcej sa vypratania
bez zabezpečenia bytovej náhrady, za účasti
krajského súdu a mesta Poprad, nálezom sp. zn. I. ÚS 13/00 z 10. júla 2001 tak, že „Krajský
súd v Prešove rozsudkom z 29. októbra 1997 č. k. 1 Co 131/97-49, ktorým potvrdil
rozsudok Okresného súdu v Poprade z 31. októbra 1996 č. k. 11 C 822/96-28 v časti
týkajúcej sa povinnosti vypratať byt č. 4 nachádzajúci sa na
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, porušil jej základné práva
zaručené v čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 v spojení s čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.“.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) rozhodol o sťažnosti sťažovateľky
vo veci proti Slovenskej republike č. 7205/02 z 9. 10. 2007 (ďalej aj „rozhodnutie
ESĽP“) tak, že došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“).
O sťažnosti sťažovateľky z 15. augusta 2008, ktorou namietala porušenie svojich
práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 v spojení s čl. 41 ods. 1 ústavy nečinnosťou mesta
Poprad v súvislosti s nezabezpečením bytovej náhrady, ústavný súd rozhodoval v konaní
vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 388/08. Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 388/08
rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako neprípustnú [podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 24 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] pretože sa týka
veci, o ktorej už rozhodol nálezom č. k. I. ÚS 13/00-85 z 10. júla 2001, a nad rámec
odôvodnenia zdôraznil, že z nálezu č. k. I. ÚS 13/00-85 z 10. júla 2001 nevyplýva pre mesto
Poprad právna povinnosť zabezpečiť sťažovateľke bytovú náhradu, pričom sťažovateľka
nepreukázala, že by od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu nastali nové skutočnosti,
ktoré by takúto povinnosť mestu Poprad ukladali (napr. na základe rozhodnutia
všeobecného súdu). Za týchto okolností existovali aj dôvody na odmietnutie sťažnosti
sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľka sa návrhom [doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) 21. júla 2008] domáhala obnovy konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 11 C 822/1996 o vypratanie bytu. Okresný súd o návrhu sťažovateľky
na obnovu konania rozhodol uznesením sp. zn. 21 C 97/2012 z 26. októbra 2012 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) tak, že návrh na obnovu konania zamietol. Krajský súd
uznesením sp. zn. 8 Co 25/2013 z 29. apríla 2013 uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka sa návrhom zo 16. júla 2008 domáhala určenia nájomného
vzťahu a zabezpečenia užívania bytu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C 169/2008
z 26. septembra 2014 rozhodol tak, že žalobu zamietol. Zo zistení ústavného súdu vyplýva,
že sťažovateľka proti napadnutému rozhodnutiu podala odvolanie, o ktorom krajský súd
rozsudkom sp. zn. 8 Co 182/2015 z 25. januára 2016 (ďalej len „rozhodnutie krajského
súdu“) rozhodol tak, že ho potvrdil. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu
dovolanie, o ktorom najvyšší súd do predbežného prerokovania sťažnosti nerozhodol.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie označených práv v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. Er 2012/98. Ústavný súd zistil, že označené exekučné konanie
bolo ukončené vrátením poverenia súdneho exekútora 4. apríla 2000.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Ústavný súd podanie sťažovateľky, vychádzajúc z jeho obsahu, posúdil ako
1. sťažnosť vo veci namietaného porušenia
- jej základných práv podľa čl. 21 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 19 C 169/2008 z 26. septembra 2014,
- jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 822/96, sp. zn. Er 2012/98, sp. zn. 21 C 97/2012,
sp. zn. 19 C 169/2008, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 182/2015 a nečinnosťou mesta Poprad v bližšie neoznačenom konaní,
- čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ústavy, ako aj
2. návrh na obnovu konania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
V takto vymedzenom rozsahu ústavný súd predbežne prerokoval podanie
sťažovateľky a rozhodol o ňom.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa
pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané
chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21
ods. 3 ústavy a porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ústavy rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 19 C 169/2008 z 26. septembra 2014
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C 169/2008 z 26. septembra 2014
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ako aj porušenie svojho základného práva podľa
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom
dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,
zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného
ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie
inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy,
keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.
Sťažovateľka mala na ochranu označených základných práv proti napadnutému
rozsudku okresného súdu k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila.
Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky
bol v odvolacom konaní krajský súd. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že o odvolaní
sťažovateľky z 23. januára 2015 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 182/2015
z 25. januára 2016, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. marca 2016. Sťažovateľka podala
proti nemu dovolanie, o ktorom dosiaľ najvyšší súd nerozhodol.
Uplatniac v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy princíp subsidiarity, ústavný súd
konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie
označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
III.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 822/96, sp. zn.
Er 2012/98, sp. zn. 21 C 97/2012 a sp. zn. 19 C 169/2008
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 822/96, sp. zn.
Er 2012/98, sp. zn. 21 C 97/2012 a sp. zn. 19 C 169/2008.
Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00,
II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03, II. ÚS 478/2010) sa ochrana základnému právu
vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo.
Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného
základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia všeobecného súdu (IV. ÚS 205/03, IV. ÚS 225/05), ako aj zo skutočnosti,
že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa
predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní
týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07,
Ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd podľa doterajšej judikatúry odmietne
tiež sťažnosť, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v takom
konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010,
Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zistení ústavného súdu vyplýva,
že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 C 822/96 bolo právoplatne skončené
rozsudkom z 31. októbra 1996 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 131/97
z 29. októbra 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. januára 1998. Sťažovateľka doručila
sťažnosť adresovanú ústavnému súdu 28. júla 2015, teda zjavne po právoplatnom skončení
konania.
Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zistení ústavného súdu vyplýva,
že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. Er 2012/98 skončilo vrátením poverenia
exekútora 4. apríla 2000. Sťažovateľka doručila sťažnosť adresovanú ústavnému súdu
28. júla 2015, teda zjavne po právoplatnom skončení konania.
Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zistení ústavného súdu vyplýva,
že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 21 C 97/2012 bolo právoplatne skončené
uznesením z 26. októbra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 25/2013
z 29. apríla 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. júna 2013. Sťažovateľka doručila
sťažnosť adresovanú ústavnému súdu 28. júla 2015, teda zjavne po právoplatnom skončení
konania.
Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zistení ústavného súdu vyplýva,
že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 19 C 169/2008 skončilo rozsudkom
z 26. septembra 2014, proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie. Sťažovateľka však
sťažnosť adresovanú ústavnému súdu doručila až 28. júla 2015. V čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu (28. júla 2015) už teda okresný súd vo veci meritórne rozhodol a spis bol
už mimo jeho dispozície, pretože ho 26. mája 2015 predložil krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní.
Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v napadnutých konaniach, ktoré
boli pred doručením jej sťažnosti ústavnému súdu vo veci samej právoplatne skončené
(sp. zn. 11 C 822/96, sp. zn. Er 2012/98 a sp. zn. 21 C 97/2012) alebo už okresný súd
meritórne rozhodol (sp. zn. 19 C 169/2008), je zrejmé, že v čase predbežného
prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde bola už jej právna neistota odstránená a tvrdené
porušovanie sťažovateľkou označeného práva už netrvalo.
Z dôvodu, že v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, pretože napadnuté
konania boli skončené, ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
III.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 182/2015
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98. I. ÚS 4/00, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02,
I. ÚS 56/03, II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy
je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.
Ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy, návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, II. ÚS 199/02,
III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06, IV. ÚS 290/04).
Ústavný súd sa v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením jej základného
práva sústredil na preskúmanie postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Vychádzajúc zo sťažnosti sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci ide o konanie, ktoré od podania opravného prostriedku –
odvolania (23. januára 2015), následného predloženia spisu krajskému súdu (26. mája 2015)
v čase vyhlásenia rozsudku (25. januára 2016) trvalo jeden rok, pričom krajský súd
odvolanie sťažovateľky prerokoval a rozhodol po predložení spisu v priebehu ôsmich
mesiacov.
Hodnotiac celkovú dĺžku tohto konania krajského súdu vedeného pod sp. zn.
8 Co 182/2015, ústavný súd konštatuje, že táto nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 182/2015, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu ako zjavne
neopodstatnenú.
III.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
nečinnosťou mesta Poprad v bližšie neoznačenom konaní
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia jej základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť nečinnosťou mesta Poprad pri riešení
otázky jej nájomného bývania v bližšie neoznačenom konaní.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadreného v čl. 127
ods. 1 ústavy, ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre vyslovil, že ochranu pred
ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré
má sťažovateľ k dispozícii, ale sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu
všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej trvá porušovanie základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02, IV. ÚS 86/2013, IV. ÚS 221/2014,
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Je to tak z dôvodu, že ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (napr. IV. ÚS 236/07,
II. ÚS 772/2014, II. ÚS 602/2015).
Sťažovateľka mala pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy právo brániť sa proti
namietanej nečinnosti mesta Poprad žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa
§ 250t a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (účinného v čase namietanej nečinnosti mesta
Poprad – do 30. júna 2016).
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako neprípustnú.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že zo spisu sp. zn. I. ÚS 13/00
zistil, že predmetom konania o podnete sťažovateľky v tejto veci bolo aj rozhodovanie
o porušení jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 21 ods. 3 a čl. 41
ods. 1 ústavy mestom Poprad, ku ktorému malo dôjsť uložením povinnosti vypratať byt
na bez zabezpečenia bytovej náhrady. V predmetnej veci ústavný
súd rozhodol nálezom č. k. I. ÚS 13/00-85 z 10. júla 2001 tak, že v časti namietajúcej
porušenie označených práv sťažovateľky mestom Poprad návrhu nevyhovel.
V relevantnej časti odôvodnenia označeného nálezu ústavný súd okrem iného
uviedol:
„Na druhej strane v časti, v ktorej navrhovateľka žiadala vysloviť takéto porušenie
aj vo vzťahu k Mestu Poprad v spojení s čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ústavný súd jej návrhu
nevyhovel, pretože nezávisle od výsledku súdneho konania, za ktorý zodpovedá len súd,
nemožno v okolnostiach jej núteného vypratania z predmetného bytu bez zabezpečenia
bytovej náhrady vidieť samostatné porušenie uvedených článkov ústavy zo strany tohto
účastníka konania.“
Ústavný súd ďalej zo spisu sp. zn. IV. ÚS 388/08 zistil, že sťažovateľka sťažnosťou
z 15. augusta 2008 namietala porušenie svojich práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3
v spojení s čl. 41 ods. 1 ústavy nečinnosťou mesta Poprad v súvislosti s nezabezpečením
bytovej náhrady. Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 388/08 rozhodol tak,
že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako neprípustnú [podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde], pretože sa týka veci, o ktorej už rozhodol nálezom
č. k. I. ÚS 13/00-85 z 10. júla 2001, a nad rámec odôvodnenia zdôraznil, že z nálezu č. k.
I. ÚS 13/00-85 z 10. júla 2001 nevyplýva pre mesto Poprad právna povinnosť zabezpečiť
sťažovateľke bytovú náhradu, pričom sťažovateľka nepreukázala, že by od nadobudnutia
právoplatnosti tohto nálezu nastali nové skutočnosti, ktoré by takúto povinnosť mestu
Poprad ukladali (napr. na základe rozhodnutia všeobecného súdu). Za týchto okolností
existovali aj dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou
mesta Poprad pri riešení otázky nájomného bývania sťažovateľky zistil, že mestu Poprad
nebola rozhodnutím všeobecného súdu ani ústavného súdu uložená povinnosť zabezpečiť
sťažovateľke bytovú náhradu, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v dôsledku nečinnosti mesta Poprad v súvislosti
s riešením otázky jej nájomného bývania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu ako zjavne
neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ústavy
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ústavy,
avšak bez toho, aby ho spojila s namietaným porušením niektorého z označených práv,
ktoré v sťažnosti namietala, a bez identifikácie orgánu verejnej moci, ktorý ich mal porušiť.
Tieto články ústavy majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré
sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy.
Sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania
o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(m. m. IV. ÚS 383/08). Aplikácia uvedených ustanovení ústavy sa v konaní
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb viaže na vyslovenie
porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (ide o sprievodný
účinok porušenia základného práva alebo slobody), t. j. k ich porušeniu môže dôjsť len
v spojení s porušením niektorého konkrétneho práva alebo slobody garantovaných ústavou,
príp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Keďže v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky
nemohlo dôjsť k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach a postupom mesta
Poprad v bližšie neoznačenom konaní, nemožno vzhľadom na uvedené uvažovať ani o tom,
že nimi došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ústavy.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
IV.
Ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. zo 4. júna 2014, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava
Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela
ústavy“), nadobudol účinnosť od 1. septembra 2014.
Novelou ústavy bol čl. 133 ústavy doplnený o vetu za bodkočiarkou „to neplatí,
ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu“, takže čl. 133 ústavy s účinnosťou od 1. septembra 2014 znie:
„Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí,
ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu.“
V nadväznosti na novelu ústavy bol prijatý zákon č. 353/2014 Z. z. z 27. novembra
2014, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela
zákona o ústavnom súde“), nadobudol účinnosť 1. januára 2015 a novelizoval sa ním
Novelou zákona o ústavnom súde bol do právneho poriadku zavedený inštitút
obnovy konania pred ústavným súdom podľa čl. 133 ústavy.
Podľa § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde právoplatné rozhodnutie ústavného súdu
možno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť návrhom na obnovu konania
pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného
na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (ďalej len
,,orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred
ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie § 24
písm. c) sa v tomto prípade nepoužije.
Podľa § 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrh na obnovu konania pred ústavným
súdom podľa čl. 133 ústavy musí okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania
podľa § 20 ods. 1 a 2 obsahovať
a) označenie rozhodnutia ústavného súdu, proti ktorému smeruje,
b) označenie rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie, o ktoré sa opiera.
Podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na obnovu konania pred ústavným
súdom je oprávnený podať ten, kto bol vo veci uvedenej v odseku 1 účastníkom konania
pred ústavným súdom a v koho prospech orgán medzinárodnej organizácie rozhodol.
Podľa § 75 ods. 5 zákona o ústavnom súde návrh na obnovu konania pred ústavným
súdom možno podať do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa rozhodnutie orgánu
medzinárodnej organizácie stalo konečným, alebo od toho času, keď návrh na obnovu
konania pred ústavným súdom mohol byť uplatnený.
Podanie sťažovateľky možno kvalifikovať ako návrh na obnovu konania v zmysle
čl. 133 ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. h), § 75 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na už uvedenú právnu úpravu o obnove konania sa právomoc ústavného
súdu vzťahuje len na preskúmanie rozhodnutia ústavného súdu a v prípade sťažovateľky,
ktorý zodpovedá právnej úprave obnovy konania pred ústavným súdom, je len nález
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 13/00 z 10. júla 2001 (uvedený v záhlaví sťažnosti
sťažovateľky).
Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o sťažnosti sťažovateľky, vo veci
proti Slovenskej republike č. 7205/02 z 9. 10. 2007, tak, že došlo k porušeniu
čl. 8 dohovoru.
Šesťmesačnú lehotu na podanie návrhu na obnovu konania podľa § 75 ods. 5 zákona
o ústavnom súde po právoplatnosti rozhodnutia ESĽP vo veci sťažovateľky pre absenciu
relevantnej právnej úpravy nemohla sťažovateľka reálne uplatniť. Do úvahy prichádzalo
posúdenie dodržania šesťmesačnej lehoty podania návrhu na obnovu konania počítanú
od času, keď návrh na obnovu konania pred ústavným súdom mohol byť uplatnený,
a to je čas nadobudnutia účinnosti relevantnej úpravy, ktorým je 1. september 2014, resp.
1. január 2015.
Sťažovateľka podala návrh na obnovu konania pred ústavným súdom 28. júla 2015,
teda zjavne po uplynutí lehoty šiestich mesiacov.
V súvislosti s návrhom sťažovateľky na „opätovné prejednanie podľa Novely
ČL. 133 Ústavy SR“ ústavný súd zdôrazňuje, že „nová právna úprava však neobsahuje
osobitné intertemporálne ustanovenie, ktoré by umožňovalo jej retroaktívnu aplikáciu
na prípady, o ktorých už ústavný súd pred nadobudnutím jej účinnosti rozhodol“
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažovateľkin návrh na obnovu konania odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bol podaný oneskorene.
Pokiaľ bolo úmyslom sťažovateľky domáhať sa obnovy konania podľa čl. 133 ústavy
v konaní pred všeobecnými súdmi, resp. inými orgánmi verejnej moci, ústavný súd uvádza,
že na takéto rozhodovanie nemá právomoc a sťažnosť v tejto časti spĺňa dôvod na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd uvádza, že s poukazom
na dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí sťažnosti a návrhu na obnovu konania pred
ústavným súdom, sa z dôvodu hospodárnosti konania už nezaoberal otázkou odstránenia
procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku kvalifikovaného právneho zastúpenia
sťažovateľky, pretože dôvody, pre ktoré ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti,
by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2017