Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_21C-97-2012.pdf
PDF · 81.25 KB
Case nature
Subarea
21C/97/2012
Uznesenie
Okresný súd Poprad v právnej veci navrhovateľky Q. W., O. V. X, S., proti odporcovi Mesto Poprad, Popradské nábrežie 2802/3, Poprad, o povolenie obnovy konania, takto
rozhodol:
I. Návrh na obnovu konania z a m i e t a.
II. Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Poprad rozsudkom zo dňa 31.10.1996 č. k. 11C 822/1996-28 zaviazal žalovanú na vypratanie bytu nachádzajúceho sa na ul. Q. Č.. XX, Č.. O. X pozostávajúci z dvoch izieb a príslušenstva a náhradu trov konania do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Prešove rozsudok potvrdil dňa 29.10.1997.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13.01.1998 a vykonateľnosť dňa 11.2.1998.
Dňa 21.07.2008 doručila navrhovateľka - žalovaná v konaní 11C/822/1996 na Najvyšší súd podanie. Jedným z uplatňovaných nárokov bol návrh na obnovu tohto konania. Odôvodnila to tým, že orgány verejnej moci vedome porušujú zákon a tým ju pripravili o obydlie nachádzajúce sa na Q. T. B. V.. Jej obydlie predal odporca - žalobca za cca 17.000,- Sk U. W., pracovníčke Mestského úradu. Žiadala o vrátenie obydlia.
Odporca sa k podanému návrhu o nároku na povolenie obnovy konania nevyjadril.
Podľa § 228 ods.1 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením.
Podľa § 230 ods. 1, 2 OSP, návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.
Po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku možno návrh podať len z dôvodu uvedeného v
a) § 228 ods. 1 písm. a) v prípade, že ide o trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v občianskom súdnom konaní priznalo právo a ktorý bol neskôr podľa trestnoprávnych predpisov zrušený,
b) § 228 ods. 1 písm. c),
c) § 228 ods. 1 písm. d),
d) § 228 ods. 1 písm. e).
Podľa § 232 ods. 1, 2 OSP, návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci rozhodoval v prvom stupni.
Pre konanie o obnove platia primerane ustanovenia o konaní v prvom stupni.
Podľa § 234 ods. 1 OSP, návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne alebo obnovu konania povolí.
V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení súd vo veci návrhu na povolenie obnovy konania zistil nasledovný skutkový stav:
Okresný súd Poprad dňa 31.10.1996 vydal rozsudok pod sp. zn. 11C/822/1996 a zaviazal žalovanú na vypratanie bytu nachádzajúceho sa na ul. Q. Č.. XX, Č.. O. X pozostávajúceho z dvoch izieb a príslušenstva, ktorý bol dňa 29.10.1997 potvrdený Krajským súdom v Prešove.
Dňa 10.7.2001 bo Ústavným súdom Slovenskej republiky vydaný nález I. ÚS 13/00-85, ktorý uviedol, že nie je dôvod pochybovať o tom, že navrhovateľke vznikol v súlade so zákonom právny dôvod na bývanie v byte na Q. T.. Č.. XX B. V., najneskôr v roku 1992 odvodene na základe nájomného práva jej otca k tomuto obecnému bytu. Neakceptoval tvrdenie odporcu, že zo strany navrhovateľky došlo k neoprávnenému nasťahovaniu sa do predmetného bytu, nakoľko takéto tvrdenie nemalo oporu v zisteniach všeobecných súdov. Vo výroku vyslovil, že krajský súd rozsudkom z 29.10.1997 v časti týkajúcej sa povinnosti navrhovateľky porušil jej základné práva zaručené v čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 v spojení s čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vysťahovanie sa navrhovateľky za daných okolností bolo v súlade so zákonom a sledovalo legitímny cieľ ochrany práv vlastníka bytu, t.j. Mesta Poprad, avšak nebolo to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.
Dňa 9.10.2007 Európsky súd pre ľudské práva vydal rozsudok v prípade Q. W. verzus Slovenská republika. Sťažovateľka požadovala celkovú sumu 1 milión eur z titulu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o majetkovú škodu, nárok zahŕňal náklady na vysťahovanie (125 eur), na predaj nábytku (625 eur), každodenné cestovné výdavky sťažovateľky a jej dcéry do Popradu a späť (2.800 eur), nájomné, ktoré sťažovateľka musela platiť Mestu Poprad po smrti jej otca (5.000 eur) a náhradu za stratu času (27.500 eur). Čo sa týka nároku z titulu nemajetkovej ujmy, sťažovateľka uviedla, že ona aj jej deti utrpeli traumu v dôsledku toho akým spôsobom sa vnútroštátne orgány zaoberali ich vecou. Vláda navrhla zamietnutie jej nároku. Uviedla, že sťažovateľka nepredložila žiaden dôkaz spôsobilý preukázať jej nárok na náhradu škody, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s porušením Dohovoru, ktoré zistil. Nebolo namieste priznať jej z tohto titulu akúkoľvek náhradu. Sťažovateľka z dôvodu zisteného porušenia nepopierateľne utrpela nemajetkovú ujmu. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) uskutočniac odhad na spravodlivom základe, tak ako to vyžaduje článok 41 Dohovoru, sťažovateľke z tohto titulu priznal 3.000 eur. Sťažovateľka požadovala 450 eur (15.200,- Sk) za náklady a výdavky vynaložené pred vnútroštátnymi orgánmi. Vláda argumentovala, že sťažovateľka svoj nárok nepodložila žiadnymi relevantnými dokladmi. V súlade s judikatúrou súdu, sťažovateľka je oprávnená na náhradu nákladov a výdavkov iba v rozsahu, v akom boli preukázané, že tieto boli skutočne a nevyhnutne vynaložené a boli odôvodnené, čo do výšky. V tomto prípade, berúc do úvahy informácie, ktoré mal k dispozícii a vyššie uvedené kritérium, ESĽP považoval za primerané priznať uplatnenú sumu, 450 eur. Považoval za primerané, aby úroky z omeškania vychádzali z minimálnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, zvýšenej o tri percentá. Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil námietky podľa článkov 8 a 13 Dohovoru, týkajúce sa sťažovateľkinho vysťahovania, za prijateľné a zvyšok sťažnosti za neprijateľný. Rozhodol, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru a nie je potrebné preskúmavať námietku podľa článku 13
Dohovoru. Zaviazal Slovenskú republiku na zaplatenie sťažovateľke do troch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku v súlade s článkom 44 ods. 2 Dohovoru 3.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 450 eur z titulu nákladov a výdavkov, oboje konvertované na menu dotknutého štátu podľa kurzu platného v deň úhrady, spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť z uvedených súm vyrubená. Rozhodol, že od uplynutia uvedených troch mesiacov až do vyplatenia budú k uvedeným sumám pripočítané úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej minimálnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania, zvýšenej o tri percentá. Zamietol zvyšok sťažovateľkinho nároku na spravodlivé zadosťučinenie.
Súd nevyhovel návrhu navrhovateľky na obnovu konania, aj keď ESĽP dospel k záveru, že rozhodnutím súdu, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva, avšak závažné dôsledky tohto porušenia boli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením za morálnu ujmu, ktorá predstavovala 3.000 eur ako nemajetková ujma. Súd poukázal na Rezolúciu Rady Európy Výboru Ministrov CM/ResDH(2011)33, ktorou rozhodli, že po preskúmaní opatrení prijatých Slovenskou republikou, že vykonal svoje funkcie podľa článku 46 ods. 2 Dohovoru, došlo k ukončeniu vyšetrenia tohto prípadu. Výbor ministrov uviedol, že v roku 2009 samospráva mesta Poprad vybudovala 84 mestských bytov. Žiadateľka bola požiadaná orgánmi, aby predložila doklady, ktoré by preukázali, že spĺňa požiadavky pre udelenie jedného z týchto bytov. Žiadateľka to odmietla a požiadala samosprávu, aby ju ďalej nekontaktovala vo veci, nakoľko nemala záujem o sťahovanie sa do jedného z týchto bytov. V dôsledku toho Výbor ministrov nepovažoval za potrebné prijať žiadne iné jednotlivé opatrenia.
Dôvodom na povolenie obnovy konania je aj existencia rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorom sa konštatuje, či už vo výrokovej časti, alebo v odôvodnení rozsudku, že rozhodnutím súdu alebo procesným postupom bezprostredne s rozhodnutím súdu súvisiacim boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania. Súd mal za to, že dôsledky takéhoto porušenia boli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením.
Keďže nebola splnená procesná podmienka prípustnosti obnovy konania, súd návrh zamietol. Súd sa už nezaoberal lehotou na podanie návrhu na obnovu konania, keďže to bolo irelevantné pre neexistenciu dôvodu prípustnosti konania. Napriek tomu mal za to, že táto lehota bola splnená v lehote troch mesiacov od kedy sa navrhovateľka dozvedela o dôvode obnovy konania, a to dňa 18.4.2008 prekladateľskou pečiatkou na rozhodnutí ESĽP a následným dňom začala plynúť trojmesačná lehota s tým, že na pošte bol podaný návrh dňa 18.7.2008 (keďže nebola priložená obálka k podaniu na Najvyšší súd SR) a v pondelok 21.7.2008 bola daná pečiatka na podaní navrhovateľky NS SR.
O náhrade trov konania rozhodol súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V zmysle zásady úspechu neúspešnej navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu trov konania a úspešný odporca si trovy konania neuplatnil. Z toho dôvodu súd nepriznal trovy konania žiadnemu účastníkovi. Súd nezaviazal navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku z dôvodu oslobodenia od súdnych poplatkov a k preneseniu poplatkovej povinnosti v zmysle § 2 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov nedošlo, keďže odporca bol v konaní úspešný.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, a to prostredníctvom Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove v troch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1, 2 OSP, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.