Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 214/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť M. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária,

P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa

postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 21881/09-61/D/22 v súvislosti s odmietnutím jeho

podnetu na podanie dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo 6. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2010

doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“) vo veci vedenej pod sp. zn. 21881/09-61/D/22 v súvislosti

s odmietnutím jeho podnetu na podanie dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. novembra 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Uznesením Okresného súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 20.12.2004 bol

sťažovateľ M. P., trvalé bytom P. (ďalej len „sťažovateľ) podmienečne prepustený z výkonu

trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Trenčín v konaní

. Podľa účinného

do 31.12.2005 mu bola uložená skúšobná doba v trvaní tri roky.

Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod rovnakou spisovou značkou 3PP

216/04 dňa 30.09.2008 rozhodoval o osvedčení sa sťažovateľa v zmysle § 68 ods. 2 zákona

č. účinného od 01.01.2006. Svojím uznesením vyslovil, že

sa sťažovateľ neosvedčil a preto je povinný vykonať zvyšok trestu, ktorý mu bol uložený

označeným rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, v trvaní 11 (jedenásť) mesiacov

a 4 (štyri) dni.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť,

ktorou žiadal napádané rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť. Krajský súd v Trnave však

svojím uznesením sp. zn. zo dňa 06.11.2008 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193

ods. 1 písm. c) (ďalej len „,

“) zamietol, keďže túto považoval za nedôvodnú.

V konaní o rozhodovaní o osvedčení či neosvedčení sa sťažovateľa však Okresný súd

v Trnave pochybil, keď sťažovateľovi svoje uznesenie zo dňa 30.09.2008

nedoručil, a to napriek tomu, že sa zdržiaval na adrese svojho trvalého pobytu.»

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie o neosvedčení sa patrí

k rozhodnutiam, ktoré sa podľa Trestného

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) doručujú do

vlastných rúk osobám oprávneným podať proti rozhodnutiu opravný prostriedok. Poukázal

tiež na skutočnosť, že „rozhodnutie súdu o neosvedčení sa sťažovateľa podľa je

rozhodnutím (uznesením), voči ktorému zákon pripúšťa opravný prostriedok, ktorým je

v tomto prípade sťažnosť ( ). Osobou oprávnenou na podanie sťažnosti je

v zmysle , ak neustanovuje zákon niečo iné, osoba, ktorej sa

uznesenie priamo týka alebo ktorá na uznesenie dala návrh, na ktorý ju m zákon oprávňuje.

Nie je pochýb o tom, že obvinený (odsúdený) je osobou, ktorej sa uznesenie o neosvedčení

sa priamo týka. V zmysle označených ustanovení mu teda takéto

rozhodnutie malo byť zo strany Okresného súdu v Trnave doručené. Prvostupňový súd však

doručenie nevykonal, čím došlo k porušeniu ustanovení , a tým aj

k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu. Toto pochybenie súdu prvého stupňa však

zostalo odvolacím súdom nepovšimnuté“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v období po doručení rozhodnutia

krajského súdu podal «podnety na Generálnu prokuratúru SR aj Ministerstvo spravodlivosti

SR, ktoré označil ako „Podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona“ a v ktorých

namietal zákonnosť vyššie uvedených rozhodnutí oboch trnavských súdov. Generálna

prokuratúra SR ho svojim listom zo dňa 26.05.2009 informovala, že oprávnenie podať proti

takýmto rozhodnutiam mimoriadny opravný prostriedok má výlučne minister spravodlivosti

SR, a to podľa § 371 ods. 2 TR Z tohto dôvodu podnet sťažovateľa z dôvodu nepríslušnosti

odstúpila na Ministerstvo spravodlivosti SR (MS SR).»

Ministerstvo spravodlivosti reagovalo na podnet sťažovateľa prípisom sp. zn.

21881/09-61/D/22 z 13. novembra 2009, ktorým informovalo sťažovateľa, že jeho „podnet

na podanie dovolania nie je dôvodný, keďže konaním a rozhodovaním orgánov činných

v trestnom konaní neboli porušené ustanovenia ani .

S takýmto vyrozumením sťažovateľ nesúhlasil a v odpovedi MS SR zo dňa 24.11.2009

uviedol, že žiada aby sa ministerka spravodlivosti SR jeho podnetom opätovne zaoberala.

Listom zo dňa 21.12.2009 č. 21881/09-61/D/22 Ministerstvo spravodlivosti SR informovalo

sťažovateľa, že jeho opakované podanie bude odložené, pretože MS SR nevykonáva v tej

istej trestnej veci opakovane prieskumné konanie. Sťažovateľ sa posledný krát pokúsil

primäť Ministerstvo spravodlivosti SR k podaniu dovolania v jeho prospech, a to podaním

zo dňa 02.01.2010. Na toto jeho podanie však nebolo zo strany tohto orgánu verejnej moci

žiadnym spôsobom písomne reflektované, a to napriek telefonickým urgenciám sťažovateľa

a prísľubom skorého vybavenia zo strany MS SR.“.

K dôvodom, ktoré boli podľa sťažovateľa zo strany ministerstva spravodlivosti

opomenuté a zároveň odôvodňujú opodstatnenosť jeho podnetu, sťažovateľ uviedol, že

„konaním Okresného súdu v Trnave, a teda nedoručením písomného vyhotovenia uznesenia

sp. zn. dňa 30.09.2008, došlo k porušeniu ustanovení a

jeho práva na obhajobu“.

Zásah do svojho zaručeného práva podľa zo strany

ministerstva spravodlivosti vidí sťažovateľ v porušení ustanovenia § 371 ods. 2 Trestného

poriadku, podľa ktorého „minister spravodlivosti podá dovolanie, okrem dôvodov

uvedených v odseku 1, aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie

alebo o väzbe alebo podmienečnom prepustení

odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody“ .

Sťažovateľ vyslovil názor, že «citované ustanovenie ukladá

ministrovi spravodlivosti povinnosť podať mimoriadne dovolanie v prípade, ak rozhodnutím

príslušných orgánov bolo porušené ustanovenie buď hmotno-právneho, alebo procesno-

právneho trestného kódexu. pritom hovorí o povinnosti, nie

možnosti podať mimoriadny opravný prostriedok, ako to vyplýva z formulácie uvedeného

ustanovenia („podá“, nie „môže podať“). Opakovaným odmietaním, resp. ignorovaním

podnetov sťažovateľa koná MS SR nielen v rozpore s , ale zasahuje

neprimeraným spôsobom aj do jeho základných práv a slobôd.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby

ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo M. P. upravené v či. 46 ods. 1

postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky porušené bolo.

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci konalo tak,

že proti Uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 06.11.2008 podá

na príslušnom súde dovolanie podľa a bude žiadať toto

rozhodnutie a jemu predchádzajúce uznesenie Okresného súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 30.09.2008 zrušiť a vec opätovne prejednať a rozhodnúť.

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky sa ukladá zaplatiť trovy právneho

zastúpenia M. P. v sume 303,31 EUR, ktoré je povinné zaplatiť na účet advokáta JUDr. J.

S., advokáta so sídlom P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Zásah do uvedeného práva má spočívať v tom, že ministerstvo spravodlivosti

nepodalo dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 6. novembra

2008.

Z obsahu sťažnosti a listinných dôkazov k nej pripojených je zrejmé, že sťažovateľ

podal 23. decembra 2008 ministerstvu spravodlivosti podnet „na podanie dovolania proti

uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 6.11.2008“.

Následne sťažovateľ podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) 14. mája 2009 podnet „na podanie sťažnosti pre porušenie zákona

proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo dňa 6.11.2008“.

Prípisom generálnej prokuratúry č. k. XV/1 Pz 169/09-3 z 26. mája 2009 bolo

sťažovateľovi oznámené, že „generálny prokurátor nie je oprávnený v predmetnej trestnej

veci podať sťažnosť pre porušenie zákona. ... Generálny prokurátor Slovenskej republiky

vo Vami uvádzanej veci nie je oprávnený podať ani aktuálny mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie. ... Na podklade ustanovenia

oprávnenie podať dovolanie proti rozhodnutiu o podmienečnom prepustení vydanom podľa

až má výlučne minister spravodlivosti Slovenskej republiky.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie som Váš podnet z dôvodu príslušnosti odstúpil

na vybavenie Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.“.

Prípisom sp. zn. 21881/09-61/D/22 z 13. novembra 2009 ministerstvo spravodlivosti

sťažovateľovi oznámilo, že jeho podnet nie je dôvodný, pričom zároveň uviedlo,

že „Okresný súd v Trnave ako aj Krajský súd v Trnave v predmetnej trestnej veci

postupovali správne a zákonne. V konaní pred súdmi bolo nepochybne zistené, že dôvodom

na vyslovenie Vášho neosvedčenia sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia bolo

ďalšie odsúdenie pre spáchanie prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia, za ktorý ste

bol právoplatne potrestaný. Táto skutočnosť vo svojej podstate predstavuje materiálny

základ pre rozhodnutie, že ste v skúšobnej dobe neviedol riadny život a bolo potrebné

vysloviť, že zvyšok trestu odňatia slobody vykonáte. Konaním a rozhodovaním orgánov

činných v trestnom konaní vo Vašej trestnej veci neboli porušené ustanovenia Trestného

zákona a .“.

Podaním označeným ako „Odpoveď na Váš list zo dňa 13.11.2009 č. p. 2188/09-

61/D/22“ z 24. novembra 2009 sa sťažovateľ opätovne obrátil na ministerstvo

spravodlivosti, pričom poukázal na skutočnosť, že pôvodný podnet „na podanie sťažnosti

podal preto, lebo mi vôbec nebol doručený rozsudok súdu v Trnave, čím bolo porušené

moje právo na spravodlivý proces“. Zároveň sťažovateľ opätovne požiadal, aby

„ministerka spravodlivosti podala sťažnosť pre porušenie zákona na základe môjho

pôvodného podnetu“.

Prípisom sp. zn. 21881/09-61/D/22 z 21. decembra 2009 ministerstvo spravodlivosti

oznámilo sťažovateľovi, že jeho opakované podanie bolo odložené, pričom poukázalo

na závery predošlého prieskumu vykonaného v predmetnej veci na základe pôvodného

podnetu sťažovateľa a uviedlo, že „v tej istej veci nevykonáva opakovane prieskumné

konanie“.

Sťažovateľ sa následne podaním označeným ako „Podnet na podanie sťažnosti

pre porušenie zákona“ z 2. januára 2010 opätovne obrátil na ministerstvo spravodlivosti,

pričom v tomto svojom podaní uviedol, že „dňa 21.12.2009 mi riaditeľka uvedeného

odboru zaslala ďalší list, v ktorom opäť na skutočnosť, na ktorú som ju upozornil vôbec

nereagovala a dovolila si nepravdivo uviesť, že môj predošlý podnet na podanie dovolania

vo vyššie uvedenej trestnej veci bol odložený ako nedôvodný. ... Vzhľadom na uvedené Vás

pani Ministerka žiadam, aby ste využili svoje právo a v danej veci podali sťažnosť

pre porušenie zákona.“ .

Na toto podanie sťažovateľ do momentu podania sťažnosti ústavnému súdu písomnú

odpoveď nedostal.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré

sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368 a nasl.

), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú

mu priamo dostupné (napr. , ). Podnet na podanie dovolania

podľa nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného

práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako

oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne

dôsledky. Ustanovenie neukladá povinnosť (nevzniká

právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu

strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je

vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené).

Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva,

ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. , ,

).

Z tohto dôvodu minister spravodlivosti nemohol odložením takéhoto podania, t. j.

jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označených práv sťažovateľa.

Sťažovateľ (v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa minister

spravodlivosti jeho podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jeho

vybavenia ho vyrozumel, k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť

za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosť v zmysle nemožno

považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo

slobôd (napr. , , , , ).

Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Ústavný súd na základe zistených skutočností konštatuje, že sťažovateľ sa o všetkých

podstatných skutkových a právnych okolnostiach, v ktorých vidí zásah do svojich práv (teda

o dôvodoch, pre ktoré ministerstvo spravodlivosti považuje jeho podnet za nedôvodný),

dozvedel už doručením oznámenia ministerstva spravodlivosti sp. zn. 21881/09-61/D/22

z 13. novembra 2009.

Vo vzťahu k opakovanému podnetu sťažovateľa z 24. novembra 2009, ktorým

sťažovateľ poukázal na nesprávny spôsob vybavenia jeho pôvodného podnetu, ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ sa o odložení jeho podania, ako aj o skutočnosti, že ministerstvo

spravodlivosti sa nebude opätovne zaoberať jeho podnetom na podanie mimoriadneho

opravného prostriedku, dozvedel najneskôr 2. januára 2010. Táto skutočnosť vyplýva

z obsahu ďalšieho opakovaného podnetu (v poradí tretieho) sťažovateľa na podanie

sťažnosti pre porušenie zákona z 2. januára 2010, keďže v texte tohto podania sťažovateľ

poukazuje na už doručenú odpoveď ministerstva spravodlivosti z 21. decembra 2010.

V súlade s ustanovením mu preto najneskôr

2. januára 2010 začala plynúť dvojmesačná zákonná lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu podľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na inú

právnu ochranu podľa spočívajúcemu v odmietnutí jeho podnetu

na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

Sťažovateľ sa však na ústavný súd obrátil až sťažnosťou z 19. marca 2010, ktorá bola

ústavnému súdu doručená 24. marca 2010, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty dvoch mesiacov ( ). Vzhľadom na túto skutočnosť

mohol ústavný súd odmietnuť sťažnosť podľa aj ako

oneskorene podanú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní ako celok,

ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2010