Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 431/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , toho času v , zastúpeného Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o., Zámocká 5, Bratislava, proti postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 6 a čl. 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie o podanom dovolaní a o jeho žiadosti o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal príkaz najvyššiemu súdu, aby konal urýchlene, uplatňuje si primerané finančné zadosťučinenie 10 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti a predložených dôkazov vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 27. februára 2020 bol sťažovateľ uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov spáchaného v spolupáchateľstve a zločinu marenia spravodlivosti spáchaného v spolupáchateľstve, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 19 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, bol mu uložený peňažný trest a ochranný dohľad.

3. Sťažovateľ podal proti rozsudku špecializovaného súdu odvolanie. Najvyšší súd uznesením z 12. januára 2021 odvolanie sťažovateľa zamietol a ten následne podal na najvyššom súde 22. februára 2024 dovolanie.

4. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ tiež poukazuje na podanie z 18. novembra 2024, ktoré podľa jeho tvrdenia predložil najvyššiemu súdu a ktorým žiadal o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody. Toto podanie nebolo súčasťou príloh k ústavnej sťažnosti.

5. Podaním najvyššiemu súdu z 22. októbra 2025 označeným ako „Dovolanie sa priameho účinku Charty v dovolacom konaní“ žiadal sťažovateľ zohľadniť priaznivejšiu právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť v priebehu dovolacieho konania, a to konkrétne účinného od 6. augusta 2024, ktorý vymedzuje trestnú sadzbu odňatia slobody v rozsahu 5 až 12 rokov oproti dovtedy účinnej právnej úprave, ktorá stanovovala trestnú sadzbu odňatia slobody v rozsahu 12 až 20 rokov. Sťažovateľ zároveň žiadal o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody, zohľadňujúc novú trestnú sadzbu a dĺžku vykonaného trestu odňatia slobody.

II. Argumentácia sťažovateľa

6. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv postupom najvyššieho súdu tým, že o jeho dovolaní a v dovolacom konaní predloženej žiadosti o prerušenie výkonu trestu nebolo rozhodnuté urýchlene, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 6 a čl. 49 ods. 1 charty.

7. Podľa názoru sťažovateľa v prípade úspešnosti podaného dovolania dôjde k jeho prepusteniu na slobodu. Konanie trvá od 22. februára 2024 do súčasnosti, a teda viac ako dva roky. Vzhľadom na to, že sťažovateľ je vo výkone trestu, dovolanie podľa jeho názoru spadá pod pôsobnosť dohovoru. Osobitne poukazuje na obdobie od 6. augusta 2024, keď nadobudla účinnosť novela , ktorou sa znížili trestné sadzby. Obdobie od 22. februára 2024, resp. od 6. augusta 2024 nepovažuje za zlučiteľné s dohovoru, ktorý podľa jeho názoru požaduje, aby o jeho žiadosti bolo rozhodnuté urýchlene. Súd o žiadosti o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody nekonal, a to napriek tomu, že sťažovateľ výslovne poukazoval na dôsledky novely , ktoré nastali v priebehu dovolacieho konania.

8. Rozhodovanie o žiadosti o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody nie je meritórnym rozhodnutím, avšak v zmysle vnútroštátnej úpravy jeho dôsledkom je prepustenie na slobodu, preto podľa sťažovateľa spadá pod pôsobnosť čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z pohľadu čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno považovať za zlučiteľné s požiadavkou urýchlenosti, aby konanie trvalo viac ako tri mesiace.

9. Sťažovateľ poukazuje na vec Sadaykov proti Bulharsku, č. 75157/01, bod 35 z 22. mája 2008 a namieta porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru pre absenciu všeobecného postupu vo vnútroštátnej úprave na preskúmanie zákonnosti obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa. Sťažovateľ považuje podané dovolanie, ako i prijatie novej právnej úpravy, ako aj podanie žiadosti o prerušenie výkonu trestu, ktorou sa sťažovateľ domáhal aj priameho účinku čl. 49 ods. 1 charty, za okolnosť ovplyvňujúcu zákonnosť zadržania v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej

len „ESĽP“ (poukazuje na veci Kafkaris proti Cypru, č. 9644/09, bod 58 z 21. 6. 2011, Gavril Yosifov v. Bulharsko , č. 74012/01, bod 57 zo 6. 11. 2008)].

10. Porušenie čl. 6 a čl. 49 ods. 1 charty sťažovateľ namieta z rovnakého dôvodu ako v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru, keďže tieto ustanovenia majú totožný význam a rozsah garantovaných práv.

11. V prípade pochybností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) prejudiciálnu otázku k aplikácii čl. 6 a čl. 49 ods. 1 charty.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

12. Reagujúc na obsah ústavnej sťažnosti a jej petit, ústavný súd konštatuje, že podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

13. Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje rýchlosť prieskumného konania vo veciach väzobných (ide teda o rýchlosť väzobného rozhodovania, nie rozhodovania vo veci samej). Účelom tohto ustanovenia je zaručiť, aby väzobne stíhaná osoba v rozumnej dobe získala odpoveď na otázku, či je jej väzba zákonná, a v opačnom prípade bola prepustená na slobodu. Právo na urýchlené rozhodnutie podľa tohto článku je primárne spojené s kontrolou zákonnosti zadržania a väzby, nie rozhodovania vo veci samej či s prieskumom v rámci dovolacieho konania.

14. Judikatúra ESĽP vykladá čl. 5 ods. 4 dohovoru tak, že tento zaručuje zadržaným osobám právo iniciovať konanie na preskúmanie obmedzenia ich osobnej slobody (napr. Mooren proti Nemecku, 11364/03, 2009, bod 106; Rakevich proti Rusku, 2003, bod 43) a tiež zaručuje zatknutým alebo zadržaným osobám právo na to, aby o zákonnosti ich zadržania urýchlene rozhodol súd a aby bolo nariadené ich prepustenie, ak zadržanie nie je zákonné (napr. Ilnseher proti Nemecku, 2018, bod 251; Khlaifia a ďalší proti Taliansku, 16483/12 2016, bod 131). K aplikácii tohto článku ESĽP tiež uviedol, že ak je osoba zbavená slobody na základe rozsudku príslušného súdu, dohľad požadovaný v čl. 5 ods. 4 je zahrnutý v rozhodnutí súdu pri ukončení súdneho konania (De Wilde, Ooms a Versyp proti Belgicku, 2832/66, 1971, bod 76, Ermakov v. Rusko, sťažnosť č. 43165/10, rozsudok z 24. 3. 2014, bod 261), a preto nie je potrebné žiadne ďalšie preskúmanie.

15. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti pokúša rozšíriť hranice aplikácie čl. 5 ods. 4 dohovoru aj na obdobie po jeho právoplatnom odsúdení, na dovolacie konanie, v situácii, keď je už vo výkone trestu odňatia slobody, a teda už zjavne nejde o preskúmanie zákonnosti jeho zadržania alebo väzby.

16. Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľ poukazuje na judikatúru ESĽP, pričom v ním označených rozhodnutiach ESĽP išlo ale o skutkovo a právne odlišné veci. ESĽP skúmal aplikáciu čl. 5 ods. 4 dohovoru v sťažovateľom označených veciach predovšetkým v kontexte predsúdnej väzby (Idalov proti Rusku, č. 5826/03, bod 161 z 22. 5. 2012) alebo špecifickej vnútroštátnej úpravy trestného práva, ktorá ukladala povinne doživotný trest odňatia slobody s tým, že neexistovala možnosť žiadať o podmienečné prepustenie z výkonu trestu (Kafkaris proti Cypru, č. 9644/09 z 21. 6. 2011), a v situácii, keď vnútroštátny súd odmietol vydať príkaz na prepustenie

sťažovateľa, hoci zistil, že odvolanie proti jeho odsúdeniu a trestu bolo podané riadne, v dôsledku čoho sa jeho odsúdenie a trest nestali právoplatnými a vykonateľnými a vzniknutá situácia bola dôsledkom nejasnej právnej úpravy právomoci súdov a prokuratúry a chýbajúceho všeobecného postupu súdneho preskúmania zákonnosti obmedzenia osobnej slobody (Gavril Yosifov v. Bulharsko, č. 74012/01). Sťažovateľ považuje už samotné podané dovolanie, ako aj prijatie novej právnej úpravy meniacej trestné sadzby za trestné činy, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený, za okolnosť ovplyvňujúcu zákonnosť jeho zadržania. Ani z jednej z označených vecí však ani len okrajovo nevyplýva možnosť rozšírenia aplikácie tohto ustanovenia dohovoru zo sťažovateľom označených dôvodov na konanie o dovolaní v situácii, keď je sťažovateľ vo výkone trestu na základe právoplatného súdneho rozhodnutia.

17. Sťažovateľ argumentuje tým, že podanie dovolania, ako aj žiadosti o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody môže viesť k jeho prepusteniu na slobodu. Ústavný súd konštatuje, že táto argumentácia je neudržateľná. V dôsledku by totiž znamenala, že všeobecné súdy by boli povinné rozhodovať prednostne a urýchlene o každom podanom riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Výsledkom konania o akomkoľvek opravnom prostriedku totiž môže byť zrušenie či zmena napadnutého rozhodnutia a v konečnom dôsledku aj oslobodenie spod obžaloby, zníženie uloženého trestu či prepustenie z výkonu trestu. Táto skutočnosť však v žiadnom prípade neodôvodňuje paušálnu aplikáciu práva na urýchlené rozhodovanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru pri každom podanom riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Pokiaľ ide o podanú žiadosť o prerušenie výkonu trestu, sťažovateľ navyše v dovolacom konaní spojil podanú žiadosť o prerušenie výkonu trestu so žiadosťou o aplikáciu priameho účinku čl. 6 a čl. 49 charty a taktiež aj s návrhom na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, čo si na strane najvyššieho súdu nevyhnutne vyžaduje časový priestor na vysporiadanie sa s návrhmi sťažovateľa.

18. Z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že ak je osoba pozbavená osobnej slobody na základe odsúdenia príslušným súdom, preskúmanie vyžadované čl. 5 ods. 4 dohovoru je zahrnuté v rozhodnutí súdu vydanom na konci súdneho konania (De Wilde, Ooms a Versyp proti Belgicku, 1971, ods. 76), a preto sa ďalšie preskúmanie spravidla nevyžaduje. V prípadoch, keď sa však dôvody odôvodňujúce pozbavenie osobnej slobody môžu postupom času meniť a pokiaľ výnimočne vzniknú nové otázky zákonnosti pozbavenia osobnej slobody (Weeks proti Spojenémmu kráľovstvu, sťažnosť č. 9787/82, 2. 3. 1987, ods. 58; rozsudok vo veci Van Droogenbroeck, ods. 45), musí existovať možnosť obrátiť sa na orgán spĺňajúci požiadavky čl. 5 ods. 4 dohovoru [Kafkaris proti Cypru (rozh.), 2011, ods. 58]. Ústavný súd pripomína, že aby bolo možné určiť, či bol niekto „zbavený slobody“ v zmysle garancií vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru, východiskovým bodom musí byť jeho konkrétna situácia a musí sa vziať do úvahy celý rad kritérií, ako je druh, trvanie, účinky a spôsob vykonania predmetného opatrenia (De Tommaso v. Taliansko, bod 80; Guzzardi v. Taliansko, bod 92; Medvedyev a iní v. Francúzsko, bod 73; Creangă v. Rumunsko, bod 91). Článok 5 ods. 4 dohovoru sa začne opätovne uplatňovať aj vtedy, keď po odsúdení vzniknú nové otázky ovplyvňujúce zákonnosť pozbavenia osobnej slobody (Ivan Todorov proti Bulharsku, 2017, ods. 59 až 61 týkajúce sa otázky, či trest za trestný čin uložený približne pred dvadsiatimi rokmi nebol premlčaný).

19. Garancia možnosti obrátiť sa na orgán spĺňajúci požiadavky čl. 5 ods. 4 dohovoru je v prípade sťažovateľa zjavne zachovaná. Porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ namieta aj z dôvodu tvrdenej „absencie všeobecného postupu (habeas corpus) vo vnútroštátnej úprave“. Odkazuje

na rozhodnutie Sadaykov proti Bulharsku, č. 75157/01, bod 35 z 22. mája 2008 s tým, že pri pozbavení osobnej slobody absentuje všeobecný postup, podľa ktorého má každá osoba zbavená slobody bez ohľadu na dôvody právo požiadať súd o preskúmanie zákonnosti jej uväznenia a nariadenie jej prepustenia, ak takáto väzba nie je zákonná. Táto námietka sťažovateľa nemôže obstáť, pretože právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje celý rad procesných prostriedkov, ktorými sa osoba obmedzená na osobnej slobode v každom štádiu trestného konania (aj po jej právoplatnom odsúdení) môže domáhať ochrany svojich práv (najmä sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby, žiadosť o prepustenie z väzby, odvolanie vo veci samej, dovolanie a rozhodovanie o väzbe v zmysle po úspešnom dovolaní, žiadosť o podmienečné prepustenie).

20. Navyše, tak ako to vyplýva aj z prejednávanej veci, dovolací súd môže po podaní dovolania podľa výkon rozhodnutia, proti ktorému bolo podané dovolanie, odložiť alebo prerušiť až do rozhodnutia o samotnom dovolaní. Z uvedeného zákonného znenia je však zrejmé, že nejde o obligatórnu povinnosť dovolacieho súdu, ako sa snaží navodiť (poukazujúc na svoju žiadosť o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody) sám sťažovateľ. Takáto žiadosť nie je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky smerujúce k jej vyhoveniu. Ustanovenie neukladá dovolaciemu súdu povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť žiadosti a prerušiť alebo odložiť výkon rozhodnutia. Je teda na úvahe dovolacieho súdu v rovine možnosti takúto žiadosť posúdiť a o nej rozhodnúť. Žiadosť o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody v rámci dovolacieho konania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (m. m. napr. , , , , , , , ).

21. Plná aplikovateľnosť záruk vyplývajúcich z dohovoru však nastáva v dovolacom konaní napríklad v prípade postupu súdu podľa , v zmysle ktorého ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe. Ani v takom prípade tak nedochádza k automatickému prepusteniu obvineného na slobodu, ale všeobecný súd je povinný sa otázkou ďalšieho obmedzenia osobnej slobody obligatórne zaoberať, pričom dĺžka trvania väzby sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní ( ). Nepochybne sa tak s plným účinkom prejavuje aj požiadavka, aby o osobnej slobode obvineného bolo (napriek existujúcemu právoplatnému odsúdeniu) opätovne rozhodnuté (inter alia) urýchlene.

22. Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd konštatuje, že aplikácia čl. 5 ods. 4 dohovoru sa na osoby vo výkone trestu odňatia slobody spravidla nevzťahuje, pretože ich pozbavenie slobody vyplýva z odsúdenia kompetentným súdom [čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru]. Právoplatný odsudzujúci rozsudok v sebe spája hmotnoprávny titul pozbavenia osobnej slobody, ako aj procesné overenie jeho zákonnosti, z čoho výkon trestu odňatia slobody na dobu určitú odvodzuje následne svoju legitímnosť. Štandardne sa tak nevyžaduje existencia následného periodického prieskumu, či je takéto pozbavenie osobnej slobody v súlade so zákonom a požiadavky na súdnu kontrolu (vrátane rešpektovania záruk vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru) boli vyčerpané momentom právoplatnosti a vykonateľnosti samotného rozsudku. I keď garancie vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru sa za určitých okolností môžu „znova aktivovať“ aj počas výkonu trestu odňatia slobody,

bude tak spravidla vtedy, ak sa bezprostredne pretrhne priama kauzalita medzi pôvodným odsudzujúcim rozsudkom a výkonom uloženého trestu. Využitím mimoriadneho opravného prostriedku dovolania či žiadosťou o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody po podanom dovolaní sa tak ipso facto nestáva. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemá odkladný účinok a ktorým sa riešia otázky, na ktorých bolo založené odsúdenie, a preto prípadné prieťahy v tomto konaní nespadajú pod garanciu „rýchleho prieskumu zákonnosti väzby“ (habeas corpus) v zmysle tohto článku, pokiaľ ide o samotný výkon právoplatne uloženého trestu. V uvedenom kontexte je potrebné prihliadať aj na otázku štandardu „urýchlenosti“, ktorý považuje aj ESĽP za menej prísny už aj v prípade konania pred odvolacím súdom (Abdulkhanov proti Rusku, 2012, bod 198).

23. Podľa judikatúry ESĽP otázka, či bolo rešpektované právo na urýchlené rozhodnutie, sa musí posudzovať vzhľadom na okolnosti každého jednotlivého prípadu (Ilnseher proti Nemecku [Veľká komora], 2018, ods. 252; Rehbock proti Slovinsku, 2000, ods. 84). V prípade sťažovateľa pôvodné (právoplatné) rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody vydal súd v konaní poskytujúcom primerané záruky riadneho procesu.

24. Tolerovateľné judikatúrou ESĽP sú aj dlhšie obdobia preskúmania v konaní už pred súdom druhého stupňa (Ilnseher proti Nemecku [Veľká komora], 2018, ods. 255; Shcherbina proti Rusku, 2014, ods. 65). Tieto úvahy možno v ešte väčšej miere uplatniť podľa názoru ústavného súdu aj na konanie pred dovolacím súdom rozhodujúcim o mimoriadnom opravnom prostriedku, keď ESĽP konštatoval, že konania pred súdmi vyššieho stupňa sa v menšej miere zameriavajú na otázku svojvôle a poskytujú dodatočné záruky založené predovšetkým na posúdení primeranosti pokračovania pozbavenia osobnej slobody (Mehmet Hasan Altan proti Turecku, 2018, ods. 165).

25. Ústavný súd v závere konštatuje, že v prípade sťažovateľa predmetom preskúmania nebolo namietané porušenie práv jeho zadržaním alebo väzbou, ktoré by mohli vyvolať otázky dodržania záruk čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ je vo výkone trestu odňatia slobody na základe právoplatného rozsudku všeobecného súdu. Zákonnosť jeho aktuálneho obmedzenia osobnej slobody je daná právoplatným rozhodnutím o vine a treste, je zjavne mimo rámca zadržania a väzby. Pre nedostatok relevantnej súvislosti medzi napadnutým postupom najvyššieho súdu a obsahom dohovoru bola ústavná sťažnosť v odmietnutá ako zjavne neopodstatnená podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

26. Z rovnakých dôvodov ako porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 6 a čl. 49 ods. 1 charty bez bližšieho odôvodnenia, len s uvedením, že tieto majú rovnaký význam a rozsah. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje v súvislosti s porušením uvedených článkov na celkovú dĺžku trvania dovolacieho konania a rozhodovania o návrhu na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody, avšak vzhľadom na obsah odôvodnenia ústavnej sťažnosti a jednoznačne formulovaný petit ústavný súd s ohľadom na princíp viazanosti petitom túto časť považoval len za súčasť odôvodnenia ústavnej sťažnosti. Ústavná sťažnosť sa v tejto časti vyznačuje nedostatočnou argumentáciou, keďže sťažovateľ len stroho v petite ústavnej sťažnosti konštatoval porušenie práva podľa uvedených článkov charty, avšak neuviedol konkrétnejšiu a určitú ústavnoprávne relevantnú námietku svedčiacu v prospech záveru o porušení označeného práva

namietaným postupom dovolacieho súdu. Pritom zo vzájomnej väzby medzi ustanoveniami ( v spojení s ) vyplýva povinnosť sťažovateľa označiť základné práva a slobody, ktorých vyslovenia porušenia sa domáha, nielen označením príslušných článkov (ďalej len „“) či iného právneho dokumentu upravujúceho garanciu práv a slobôd, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. , , ), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto súvislosti aj dôkazy.

27. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa základné práva zaručené v právnom poriadku Európskej únie uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Európskej únie, avšak nie mimo týchto situácií. Pokiaľ teda určitá právna situácia nepatrí do pôsobnosti práva Európskej únie, nemôžu sa na akty členských štátov vzťahovať ani ustanovenia charty (napr. rozsudok Súdneho dvora z 30. 6. 2016 vo veci C-205/2015, Direcția Generală Regională a Finanțelor Publice Brașov proti Vasilemu Tomovi, Biroul Executorului Judecătoresc Horațiu-Vasile Cruduleci, body 23 a 24, pozri aj ).

28. Medzi náležitosti ústavnej sťažnosti patrí aj zrozumiteľné a preskúmateľné uvedenie konkrétnych právnych dôvodov, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd [ ], a úlohou ústavného súdu nie je „triafať“ sa do nešpecifikovaných (resp. nedostatočne špecifikovaných iba ich všeobecným vymedzením) požiadaviek sťažovateľa (, ). Konanie podľa sa už pri jeho začatí vyznačuje bezvýnimočným uplatňovaním dispozičnej zásady, a preto ústavný súd nie je oprávnený „dopĺňať“ vlastným hodnotením sťažnosti ako celku taký petit sťažnosti, resp. jej odôvodnenie, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na ich kvalitu (m. m. , ).

29. Ústavný súd v prípade sťažovateľa nepristúpil k výzve na odstránenie nedostatku ústavnej sťažnosti podľa , pretože zistený deficit zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Z publikovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , , , , , ). Ústavný súd zároveň prízvukuje, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom a prípadná výzva na odstránenie nedostatkov spočívajúcich v absencii náležitého odôvodnenia ústavnej sťažnosti by de facto znamenala suplovanie úkonov právnej služby a už zmieňovanej povinnosti advokáta postupovať s odbornou starostlivosťou, čo nie je žiadnym spôsobom akceptovateľné (m. m. , , , ).

30. V konklúzii uvedeného a v spojení s ústavný súd uzatvára, že ústavná sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia a charty neobsahuje náležitosti ustanovené zákonom, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa .

31. Pokiaľ sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti navrhuje (zhodne ako vo svojom podaní najvyššiemu súdu z 22. októbra 2025), aby v prípade pochybností ústavný súd konanie prerušil

a predložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa aplikácie čl. 6 a čl. 49 ods. 1 charty, ústavný súd k tomuto návrhu konštatuje, že rozhodovanie o predložení prejudiciálnej otázky je v súčasnom štádiu konania v kompetencii najvyššieho súdu, ktorého právomoc v tejto veci predchádza právomoci ústavného súdu. Zároveň závery, ku ktorým ústavný súd dospel pri preskúmavaní predmetnej ústavnej sťažnosti, neodôvodňujú sťažovateľom navrhovaný procesný postup.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2026

Miroslav Duriš predseda senátu