Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 417/2015
PDF · 423.02 KB
No categories available
I. ÚS 417/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou , s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,
v wmene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Zuzana Zimanová, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 37496/2015
61/D/67 z 10. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oznámením Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) č. 37496/2015 61/D/67
z 10. júna 2015 (ďalej aj „namietané oznámenie“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu
Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 38/2010 851 z 27. januára 2014
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 To 74/2014 887 z 23. októbra 2014 bol obžalovaný podľa § 285
písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Dunajská Streda sp. zn.
2 Pv 9/09 vo veci obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b)
Trestného zákona. Sťažovateľka ako poškodená v trestnom konaní sa obrátila na
ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“)
s podnetom na podanie dovolania voči právoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku
okresného súdu sp. zn. 1 T 38/2010 z 27. januára 2014 v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 To 74/2014 z 23. októbra 2014. Minister spravodlivosti listom č. 37496/2015
61/D/67 z 12. marca 2015 (ďalej aj „oznámenie ministra spravodlivosti“) sťažovateľke
oznámil, že nevyhovel jej podnetu na podanie dovolania, ktoré sťažovateľka napadla
sťažnosťou podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, ktorú
vybavil minister spravodlivosti namietaným oznámením. V ostatnom podala sťažovateľka
sťažnosť ústavnému súdu.
3. V podanej sťažnosti sťažovateľka veľmi detailne rozviedla skutkové okolnosti
trestnej veci, v ktorej vystupovala ako poškodená, pričom v súhrne konštatovala, že
«Je faktom, že prvostupňový súd vo svojom rozsudku uvádza, „že nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný a preto tohto spod obžaloby oslobodil“.
Odvolací súd už uvádza: „nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sa stal
skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný“. Odbor trestného súdnictva uvádza,
že podľa judikatúry NS SR: „odsudzujúci rozsudok..., ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti
o vine obvineného.“ + uviedol aj zásadu in dubio pro reo. Pri tom však k tomuto záveru
dospel pri totálnom ignorovaní priameho dôkazu z výpovedí tak
z prípravného konania ako aj z konania pred súdom. To, že uviedol
v odvolacom konaní v písomnej listine, že mu poškodená údajne prezradila, že si vydieranie
vymyslela, je nelogický poznatok v spojení s jeho priamym svedectvom, kde prostredníctvom
jeho osoby obžalovaný vydieral poškodenú, ktoré neodvolal. Nuž nech minister
spravodlivosti osobne posúdi, či ak niekto, keď priamo potvrdzuje tvrdenia iného vlastným
zážitkom s obžalovaným (teda priame svedectvo poškodenej potvrdzuje svojím priamym
svedectvom), aj keď v inom čase a na inom mieste, ale s rovnakým alebo obdobným
obsahom, pričom výpoveď iného vlastným zážitkom si vypočul od iného (poškodenej)
a následne tvrdí v písomnej listine, že iný mu uviedol, že si svoj zážitok vymyslel, sa nestal
motivovaný a tak ovplyvnený.
Minister spravodlivosti Slovenskej republiky nemusí pri podávaní dovolania pre
nesprávne zistený skutkový stav v podstatných okolnostiach z vykonaných dôkazov bez
dôvodných pochybností preukázať vinu obžalovaného. To je úlohou súdu, nie ministra
spravodlivosti. Zákonnou podmienkou na podanie dovolanie je nesprávne zistený skutkový
stav v podstatných okolnostiach z vykonaných dôkazov – je tu zrejmé, že na základe
vykonaných dôkazov možno dospieť k záveru o tom, že bol priamym
svedkom vydierania poškodenej obvineným, čo potvrdil aj v prípravnom konaní aj v konaní
pred súdom a teda jeho výpoveď je kompaktná s ostatnými časťami výpovedného materiálu.
To, že on sám spochybnil svoje nepriame svedectvo, pričom nespochybnil svoje priame
svedectvo, samo o sebe zakladá zistenie nesprávne zisteného skutkového stavu
spočívajúceho v nepotvrdení skutočností, na ktorých sa zakladá vydieranie, pretože on sám
priamo potvrdzuje nepochybným spôsobom existenciu vydierania zo strany obvineného voči
poškodenej. Vykonané dôkazy jednoznačne smerujú k preukázaniu viny obvineného, nie je
však úlohou ministerstva spravodlivosti preukazovať vinu bez dôvodných pochybností.
Ministerstvo spravodlivosti musí mať zistené porušenie zákona t. j. nesprávne zistený
skutkový stav v podstatných okolnostiach na základe vykonaných dôkazov, čo je podľa
dôvodovej správe jednoznačne doména hodnotenia dôkazov, kde jednoznačne oba súdy
nesprávne vyhodnotili resp. vôbec nevyhodnotili priame svedectvo
a súčasne dali prednosť poslednej výpovedi iba na základe jej
tvrdenia o tom, že ju poškodená mala nútiť k výpovedi, avšak nijako nepreskúmal pravdivosť
tohto jej tvrdenia, pričom mal od svedkov poznatky o ich vydieraní pre ich prvé výpovede.
Tým je založená aj vada v podstatných okolnostiach skutkového stavu, pretože skutková
veta obsahuje aj časť, ktorej súčasťou je skutkový stav, ktorý sa vykonaným dokazovaním
potvrdil – je to práve spomínaná časť skutkovej vety, ktorá sa týka svedectva
o vydieraní poškodenej zo strany obvineného, ktorý sa vyhrážal pichnutím dcéry
poškodenej injekčnou striekačkou.
Najzávažnejší nedostatok v postupe Ministerstva spravodlivosti SR je nielen v tom, že
žiadna výpoveď usvedčujúca obžalovaného nie je podľa Ministerstva
spravodlivosti SR priamym dôkazom, keď sa Ministerstvo spravodlivosti SR mylne
predostrieť predstavu, že priamymi dôkazmi sú iba pôvodné dôkazy t. j. iba tie, kde svedok
má bezprostredné informácie, pričom je zrejmé, že tu dochádza k účelovej konfúzii medzi
priamymi a pôvodnými dôkazmi. Teória trestného práva procesného jasne rozlišuje medzi
priamym a nepriamym dôkazom v tom, že hranicou medzi nimi je preukazovanie skutočnosti
priamo súvisiacou skutočnosťou alebo prostredníctvom nepriamo súvisiacej skutočnosti t. j.
priamy dôkazom je aj svedectvo z druhej ruky, pretože od bezprostredného svedka ďalší
svedok odvodene počuje bezprostredne vnímané okolnosti prvým svedkom (očitým svedkom
teda pôvodným). Nepriamy dôkaz je potom napríklad pôvodný dôkaz, keď svedok videl
obvineného na mieste činu, ale nevidel ho pri páchaní trestného činu. Ak ale priamy
a súčasne očitý t. j. pôvodný svedok stihne druhému svedkovi vypovedať o jeho pôvodne
vypovedanom svedectve, ktoré malo priamy súvis s dokazovanými skutočnosťami, aj ďalší
svedok vypovedá priamo, a nie nepriamo, pretože vypovedá o skutočnostiach, ktoré majú
priamy súvis s dokazovanými skutočnosťami. Preto vypočutie svedka, ktorý zomiera, iným
svedkom, je potom zo strany tohto neočitého svedka priamym ale sprostredkovaným
svedectvom, pretože svedok vypovedá o skutočnosti, ktorá má priamy súvis s dokazovanou
skutočnosťou. Použiteľnosť svedectiev z druhej ruky je samozrejme náročnejšia
na hodnotenie, ale v žiadnom prípade nejde o nepriamy dôkaz, ktorý len naznačuje, že
mohlo k niečomu dôjsť tým, že preukazuje len sprievodnú okolnosť. Konfúzia pojmov je
hojne využívaný nástroj na zakrytie skutočného stavu veci.».
4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom
pod sp. zn. 37496/2015 61/D/67 týkajúcom sa vybavenia podnetu sťažovateľka na podanie
dovolania listom z 10. 6. 2015 porušilo základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 eur.
Ministerstvo spravodlivosti je povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu
zástupcovi sťažovateľky...“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal
preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
8. Ústavný súd preskúmal podstatné okolnosti tvrdené sťažovateľkou v jej sťažnosti
a konštatoval, že táto sa javí ako zjavne neopodstatnená.
9. Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv (bod 3) postupom
a oznámením ministerstva spravodlivosti č. 37496/2015 61/D/67 z 10. júna 2015, ktorým jej
bol oznámený konečný záver o tom, že jej podnet na podanie dovolania proti rozsudku
okresného súdu sp. zn. 1 T 38/2010 z 27. januára 2014 v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 To 74/2014 z 23. októbra 2014 odkladá.
10. Ministerstvo spravodlivosti v namietanom oznámení uviedlo:
«Podľa § 371 ods. 3 Tr. por. minister spravodlivosti podá dovolanie aj proti
právoplatnému rozhodnutiu vychádzajúceho zo skutkového stavu, ktorý bol na základe
vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri
zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má
zabezpečiť objasnenie veci.
Z vykonaného prieskumu je zrejmé, že obvinený poprel v celom rozsahu, že by Vašu
klientku p. vydieral. Vaša klientka naopak tvrdí, že ju vydieral,
a len preto mu predala piváreň „Švejk“. Jediní svedkovia, ktorí sa k predmetnej veci ako
tak vedeli vyjadriť, sú syn poškodenej , neter poškodenej
a priateľ poškodenej . Ostatní svedkovia buď vôbec nevedeli
o nejakom vydieraní, príp. to niekde počuli, alebo im to mala povedať Vaša klientka.
Vo výpovediach vyššie menovaných svedkov sú však viaceré nezrovnalosti, keďže
v prípravnom konaní síce usvedčovali obvineného, no neskôr na hlavnom pojednávaní
postupne obmieňali, príp. zmierňovali svoje výpovede v tom zmysle, že nikdy neboli
svedkami nejakého vyhrážania alebo konfliktov medzi poškodenou a obvineným. Okresný
súd sa s ich výpoveďami vo svojom rozhodnutí vysporiadal, preto nie je na mieste Vaše
tvrdenie, že prvostupňový súd nijako neprihliadal na výpovede svedkov
, a z prípravného konania, ktoré mali
jednoznačne usvedčovať obvineného z vydierania.
Je pravdou, že odvolací súd už vo svojom odôvodnení nespomína, že svedok
mal vypovedať, že mu obvinený uviedol, že sa poškodenej môže čokoľvek
stať a jej dcére môže niekto pichnúť jedovatú striekačku, ani to, že svedok
mu mala ponúknuť 10.000, Eur, keď ju podporí. Súd vzal do úvahy len jeho
písomnú svedeckú výpoveď, v ktorej svedok uviedol, že poškodená mu mala povedať
po oslobodení obvineného, že všetko si vymyslela. Z vyjadrenia poškodenej bol šokovaný,
keďže si uvedomil, že bol dlhodobo jednostranne informovaný samými negatívnymi vecami
voči obvinenému a ohľadom vydierania pri predaji pivárne bol uvedený do omylu.
Na druhej strane sa ale odvolací súd vyjadril, že okresný súd vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy, tie správne vyhodnotil a na základe nich
dospel k správnym právnym záverom.
Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada „in dubio pro reo“,
v zmysle ktorej platí povinnosť konajúcich súdov rozhodovať v prospech obvineného, pokiaľ
o jeho vine existujú dôvodné pochybnosti. Na to, aby súd mohol urobiť nespochybniteľný
záver o tom, že odsúdený spáchal skutok, ktorý je predmetom obžaloby, musí byť takéto
konanie odsúdeného bez akýchkoľvek pochybností preukázané. K tomu však vykonaným
dokazovaním nedošlo. V predmetnej veci neexistuje priamy dôkaz, ktorý by obvineného
usvedčoval, že spáchal skutok, pre ktorý bol obžalovaný. Svedkovia, ktorí v predmetnej veci
vypovedali, mali informácie len sprostredkované, najmä zo strany poškodenej. Žiaden
z týchto svedkov nebol prítomný pri žiadnom konflikte medzi obvineným a poškodenou,
viacerí zo svedkov dokonca ani nemali vedomosť o tom, že by k nejakému vydieraniu malo
dôjsť.
Jediné vyhlásenie, ktoré vyznieva v neprospech obvineného je práve vyhlásenie
svedka , avšak aj tento svedok viackrát pri svojich výpovediach uviedol,
že nebol pri žiadnom konflikte medzi obvineným a poškodenou, práve naopak títo mali
medzi sebou veľmi dobré vzťahy, a ak aj o nejakom konflikte vypovedal, bolo to len
sprostredkované z tvrdení poškodenej. Na druhej strane je pravdou, že súd sa len veľmi
stroho zaoberal vo svojom odôvodnení týmto jeho vyhlásením, a dokonca sa vôbec
nezaoberal jeho vyhlásením, kde uvádzal tento svedok, že mu mala
núkať peniaze, keď ju podporí. V každom prípade tieto vyhlásenia sú vo svetle
ostatných dôkazov nepostačujúce na uznanie viny obvineného.
Na mieste nie je ani Vaše vyjadrenie, že odvolací súd si zvolil vlastný štandard
dokazovania – nepochybné preukázanie, že sa obžalobný skutok stal, ďalej, že súd priamych
svedkov spojil s nepriamymi a vytvoril tak dojem, že všetci svedkovia sú nepriami
svedkovia.
Teória trestného práva rozdeľuje dôkazy podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti
na priame a nepriame. Priamy dôkaz priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú
skutočnosť. Nepriamy dôkaz potvrdzuje alebo vyvracia skutočnosť pomocou inej
skutočnosti, ktorá s dokazovanou súvisí len nepriamo.
Vzhľadom na vyššie uvedené nemôže súd hodnotiť výpoveď svedka, ktorý má len
sprostredkované informácie, ako priamy dôkaz. Nakoľko svedkovia vypovedali, že neboli
prítomní pri žiadnom konflikte medzi obvineným a poškodenou, nemohol ani súd ich
výpovede vyhodnotiť ako priame dôkazy. Uvedené platí aj pre svedka
, ktorá síce najprv tvrdila, že bola prítomná pri vydieraní, no neskôr uvedené
vyvrátila a uviedla, že o tom vie len z rozprávania poškodenej.
Na margo výpovede svedka je potrebné uviesť, že jeden
nepriamy dôkaz nestačí na preukázanie dokazovanej skutočnosti, dôkaznú silu má len
v spojení s inými dôkazmi. Nepriame dôkazy musia tvoriť sústavu – harmonický celok.
Aby bolo možné vysloviť vinu obvineného, je potrebné vylúčiť všetky pochybnosti. To
znamená, že ak po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení vykonaných dôkazov ostanú
dôvodné pochybnosti o tom, či sa skutok skutočne stal, nie je možné vyniesť odsudzujúci
rozsudok, nakoľko tým dochádza k priamemu porušeniu Trestného zákona, Trestného
poriadku a v neposlednom rade i základných práv odsúdeného. Oslobodenie prichádza
do úvahy vždy, ak nie je preukázané, že sa stalo to, čo je podľa obžaloby podstatou skutku.
V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že proces dokazovania (a to nielen
z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj rozsahu dokazovania) je
ovládaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov, keď po ustálení logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Trestný poriadok pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá,
podľa ktorých by sa malo postupovať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania
alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Všeobecné pravidlo
určujúce rozsah dokazovania je v § 2 ods. 10 Tr. por. Z hľadiska hodnotenia dôkazov je
rozhodujúcim pravidlom zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12
To, že súd nevyhodnotil dôkazy podľa vôle Vašej klientky ešte neznamená, že pri
postupe súdu skutočne došlo k porušeniu ust. § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jediným dôvodom mimoriadneho zásahu
do skutkových zistení v rámci konania o dovolaní je len tzv. extrémny rozpor medzi
vykonanými dôkazmi a na ich základe urobenými skutkovými zisteniami, ktorého dôsledkom
bolo nesprávne právne posúdenie zisteného skutku. Extrémny rozpor, ktorý by umožnil
zasiahnuť do skutkových zistení súdov nie je možné vyvodzovať len z toho, ako súdy
hodnotili vykonané dôkazy.
K Vašej námietke, že v konaní boli porušené aj ust. o výsluchu svedka
§ 127 až 140, § 261 až 267 Tr. por., je potrebné uviesť, že súdy síce môžu vykonať aj
dôkazy, ktoré strany nenavrhli, no je na ich uvážení, či k vykonaniu nejakého dôkazu
pristúpia, pri posúdení toho či je skutkový stav dostatočne preukázaný na základe už
vykonaných dôkazov.
Vzhľadom na vyššie uvedené bol Váš podnet odložený.»
11. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368
a nasl. Trestného poriadku), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy,
ktoré sú mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07). Podnet na podanie
dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkom a z hľadiska
trestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti
ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené
právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá povinnosť
(nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti
posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu
podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné
podmienky na podanie dovolania sú splnené). Podanie podnetu na podanie dovolania
nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (m. m.
II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).
12. Z tohto dôvodu ministerstvo spravodlivosti nemohlo odložením takéhoto
podania, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť namietané porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka (v danej veci ako
podnecovateľka) mala právo len na to, aby sa minister spravodlivosti jej podnetom zaoberal,
náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jeho vybavenia ju vyrozumel, k čomu v tejto veci
došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný
(napr. III. ÚS 214/2010). Naostatok, sťažovateľke sú prezentované závery ústavného súdu
už známe z rozhodovacej činnosti, na ktorú aj sama poukazuje (II. ÚS 435/2010,
II. ÚS 268/2012, II. ÚS 827/2014). V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2015