Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 417/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou , s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,

v wmene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Zuzana Zimanová, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 37496/2015

61/D/67 z 10. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oznámením Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) č. 37496/2015 61/D/67

z 10. júna 2015 (ďalej aj „namietané oznámenie“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu

Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. 851 z 27. januára 2014

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 887 z 23. októbra 2014 bol obžalovaný podľa § 285

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Dunajská Streda sp. zn.

vo veci obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b)

. Sťažovateľka ako poškodená v trestnom konaní sa obrátila na

ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“)

s podnetom na podanie dovolania voči právoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 27. januára 2014 v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. z 23. októbra 2014. Minister spravodlivosti listom č. 37496/2015

61/D/67 z 12. marca 2015 (ďalej aj „oznámenie ministra spravodlivosti“) sťažovateľke

oznámil, že nevyhovel jej podnetu na podanie dovolania, ktoré sťažovateľka napadla

sťažnosťou podľa o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, ktorú

vybavil minister spravodlivosti namietaným oznámením. V ostatnom podala sťažovateľka

sťažnosť ústavnému súdu.

3. V podanej sťažnosti sťažovateľka veľmi detailne rozviedla skutkové okolnosti

trestnej veci, v ktorej vystupovala ako poškodená, pričom v súhrne konštatovala, že

«Je faktom, že prvostupňový súd vo svojom rozsudku uvádza, „že nebolo dokázané, že sa

stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný a preto tohto spod obžaloby oslobodil“.

Odvolací súd už uvádza: „nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sa stal

skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný“. Odbor trestného súdnictva uvádza,

že podľa judikatúry NS SR: „odsudzujúci rozsudok..., ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti

o vine obvineného.“ + uviedol aj zásadu in dubio pro reo. Pri tom však k tomuto záveru

dospel pri totálnom ignorovaní priameho dôkazu z výpovedí tak

z prípravného konania ako aj z konania pred súdom. To, že uviedol

v odvolacom konaní v písomnej listine, že mu poškodená údajne prezradila, že si vydieranie

vymyslela, je nelogický poznatok v spojení s jeho priamym svedectvom, kde prostredníctvom

jeho osoby obžalovaný vydieral poškodenú, ktoré neodvolal. Nuž nech minister

spravodlivosti osobne posúdi, či ak niekto, keď priamo potvrdzuje tvrdenia iného vlastným

zážitkom s obžalovaným (teda priame svedectvo poškodenej potvrdzuje svojím priamym

svedectvom), aj keď v inom čase a na inom mieste, ale s rovnakým alebo obdobným

obsahom, pričom výpoveď iného vlastným zážitkom si vypočul od iného (poškodenej)

a následne tvrdí v písomnej listine, že iný mu uviedol, že si svoj zážitok vymyslel, sa nestal

motivovaný a tak ovplyvnený.

Minister spravodlivosti Slovenskej republiky nemusí pri podávaní dovolania pre

nesprávne zistený skutkový stav v podstatných okolnostiach z vykonaných dôkazov bez

dôvodných pochybností preukázať vinu obžalovaného. To je úlohou súdu, nie ministra

spravodlivosti. Zákonnou podmienkou na podanie dovolanie je nesprávne zistený skutkový

stav v podstatných okolnostiach z vykonaných dôkazov – je tu zrejmé, že na základe

vykonaných dôkazov možno dospieť k záveru o tom, že bol priamym

svedkom vydierania poškodenej obvineným, čo potvrdil aj v prípravnom konaní aj v konaní

pred súdom a teda jeho výpoveď je kompaktná s ostatnými časťami výpovedného materiálu.

To, že on sám spochybnil svoje nepriame svedectvo, pričom nespochybnil svoje priame

svedectvo, samo o sebe zakladá zistenie nesprávne zisteného skutkového stavu

spočívajúceho v nepotvrdení skutočností, na ktorých sa zakladá vydieranie, pretože on sám

priamo potvrdzuje nepochybným spôsobom existenciu vydierania zo strany obvineného voči

poškodenej. Vykonané dôkazy jednoznačne smerujú k preukázaniu viny obvineného, nie je

však úlohou ministerstva spravodlivosti preukazovať vinu bez dôvodných pochybností.

Ministerstvo spravodlivosti musí mať zistené porušenie zákona t. j. nesprávne zistený

skutkový stav v podstatných okolnostiach na základe vykonaných dôkazov, čo je podľa

dôvodovej správe jednoznačne doména hodnotenia dôkazov, kde jednoznačne oba súdy

nesprávne vyhodnotili resp. vôbec nevyhodnotili priame svedectvo

a súčasne dali prednosť poslednej výpovedi iba na základe jej

tvrdenia o tom, že ju poškodená mala nútiť k výpovedi, avšak nijako nepreskúmal pravdivosť

tohto jej tvrdenia, pričom mal od svedkov poznatky o ich vydieraní pre ich prvé výpovede.

Tým je založená aj vada v podstatných okolnostiach skutkového stavu, pretože skutková

veta obsahuje aj časť, ktorej súčasťou je skutkový stav, ktorý sa vykonaným dokazovaním

potvrdil – je to práve spomínaná časť skutkovej vety, ktorá sa týka svedectva

o vydieraní poškodenej zo strany obvineného, ktorý sa vyhrážal pichnutím dcéry

poškodenej injekčnou striekačkou.

Najzávažnejší nedostatok v postupe Ministerstva spravodlivosti SR je nielen v tom, že

žiadna výpoveď usvedčujúca obžalovaného nie je podľa Ministerstva

spravodlivosti SR priamym dôkazom, keď sa Ministerstvo spravodlivosti SR mylne

predostrieť predstavu, že priamymi dôkazmi sú iba pôvodné dôkazy t. j. iba tie, kde svedok

má bezprostredné informácie, pričom je zrejmé, že tu dochádza k účelovej konfúzii medzi

priamymi a pôvodnými dôkazmi. Teória trestného práva procesného jasne rozlišuje medzi

priamym a nepriamym dôkazom v tom, že hranicou medzi nimi je preukazovanie skutočnosti

priamo súvisiacou skutočnosťou alebo prostredníctvom nepriamo súvisiacej skutočnosti t. j.

priamy dôkazom je aj svedectvo z druhej ruky, pretože od bezprostredného svedka ďalší

svedok odvodene počuje bezprostredne vnímané okolnosti prvým svedkom (očitým svedkom

teda pôvodným). Nepriamy dôkaz je potom napríklad pôvodný dôkaz, keď svedok videl

obvineného na mieste činu, ale nevidel ho pri páchaní trestného činu. Ak ale priamy

a súčasne očitý t. j. pôvodný svedok stihne druhému svedkovi vypovedať o jeho pôvodne

vypovedanom svedectve, ktoré malo priamy súvis s dokazovanými skutočnosťami, aj ďalší

svedok vypovedá priamo, a nie nepriamo, pretože vypovedá o skutočnostiach, ktoré majú

priamy súvis s dokazovanými skutočnosťami. Preto vypočutie svedka, ktorý zomiera, iným

svedkom, je potom zo strany tohto neočitého svedka priamym ale sprostredkovaným

svedectvom, pretože svedok vypovedá o skutočnosti, ktorá má priamy súvis s dokazovanou

skutočnosťou. Použiteľnosť svedectiev z druhej ruky je samozrejme náročnejšia

na hodnotenie, ale v žiadnom prípade nejde o nepriamy dôkaz, ktorý len naznačuje, že

mohlo k niečomu dôjsť tým, že preukazuje len sprievodnú okolnosť. Konfúzia pojmov je

hojne využívaný nástroj na zakrytie skutočného stavu veci.».

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom

pod sp. zn. /D/67 týkajúcom sa vybavenia podnetu sťažovateľka na podanie

dovolania listom z 10. 6. 2015 porušilo základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu

ochranu podľa SR

Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 eur.

Ministerstvo spravodlivosti je povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu

zástupcovi sťažovateľky...“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal

preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , ).

8. Ústavný súd preskúmal podstatné okolnosti tvrdené sťažovateľkou v jej sťažnosti

a konštatoval, že táto sa javí ako zjavne neopodstatnená.

9. Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv (bod 3) postupom

a oznámením ministerstva spravodlivosti č. 37496/2015 61/D/67 z 10. júna 2015, ktorým jej

bol oznámený konečný záver o tom, že jej podnet na podanie dovolania proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 27. januára 2014 v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. z 23. októbra 2014 odkladá.

10. Ministerstvo spravodlivosti v namietanom oznámení uviedlo:

«Podľa minister spravodlivosti podá dovolanie aj proti

právoplatnému rozhodnutiu vychádzajúceho zo skutkového stavu, ktorý bol na základe

vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri

zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má

zabezpečiť objasnenie veci.

Z vykonaného prieskumu je zrejmé, že obvinený poprel v celom rozsahu, že by Vašu

klientku p. vydieral. Vaša klientka naopak tvrdí, že ju vydieral,

a len preto mu predala piváreň „Švejk“. Jediní svedkovia, ktorí sa k predmetnej veci ako

tak vedeli vyjadriť, sú syn poškodenej , neter poškodenej

a priateľ poškodenej . Ostatní svedkovia buď vôbec nevedeli

o nejakom vydieraní, príp. to niekde počuli, alebo im to mala povedať Vaša klientka.

Vo výpovediach vyššie menovaných svedkov sú však viaceré nezrovnalosti, keďže

v prípravnom konaní síce usvedčovali obvineného, no neskôr na hlavnom pojednávaní

postupne obmieňali, príp. zmierňovali svoje výpovede v tom zmysle, že nikdy neboli

svedkami nejakého vyhrážania alebo konfliktov medzi poškodenou a obvineným. Okresný

súd sa s ich výpoveďami vo svojom rozhodnutí vysporiadal, preto nie je na mieste Vaše

tvrdenie, že prvostupňový súd nijako neprihliadal na výpovede svedkov

, a z prípravného konania, ktoré mali

jednoznačne usvedčovať obvineného z vydierania.

Je pravdou, že odvolací súd už vo svojom odôvodnení nespomína, že svedok

mal vypovedať, že mu obvinený uviedol, že sa poškodenej môže čokoľvek

stať a jej dcére môže niekto pichnúť jedovatú striekačku, ani to, že svedok

mu mala ponúknuť 10.000, Eur, keď ju podporí. Súd vzal do úvahy len jeho

písomnú svedeckú výpoveď, v ktorej svedok uviedol, že poškodená mu mala povedať

po oslobodení obvineného, že všetko si vymyslela. Z vyjadrenia poškodenej bol šokovaný,

keďže si uvedomil, že bol dlhodobo jednostranne informovaný samými negatívnymi vecami

voči obvinenému a ohľadom vydierania pri predaji pivárne bol uvedený do omylu.

Na druhej strane sa ale odvolací súd vyjadril, že okresný súd vykonal na hlavnom

pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy, tie správne vyhodnotil a na základe nich

dospel k správnym právnym záverom.

Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada „in dubio pro reo“,

v zmysle ktorej platí povinnosť konajúcich súdov rozhodovať v prospech obvineného, pokiaľ

o jeho vine existujú dôvodné pochybnosti. Na to, aby súd mohol urobiť nespochybniteľný

záver o tom, že odsúdený spáchal skutok, ktorý je predmetom obžaloby, musí byť takéto

konanie odsúdeného bez akýchkoľvek pochybností preukázané. K tomu však vykonaným

dokazovaním nedošlo. V predmetnej veci neexistuje priamy dôkaz, ktorý by obvineného

usvedčoval, že spáchal skutok, pre ktorý bol obžalovaný. Svedkovia, ktorí v predmetnej veci

vypovedali, mali informácie len sprostredkované, najmä zo strany poškodenej. Žiaden

z týchto svedkov nebol prítomný pri žiadnom konflikte medzi obvineným a poškodenou,

viacerí zo svedkov dokonca ani nemali vedomosť o tom, že by k nejakému vydieraniu malo

dôjsť.

Jediné vyhlásenie, ktoré vyznieva v neprospech obvineného je práve vyhlásenie

svedka , avšak aj tento svedok viackrát pri svojich výpovediach uviedol,

že nebol pri žiadnom konflikte medzi obvineným a poškodenou, práve naopak títo mali

medzi sebou veľmi dobré vzťahy, a ak aj o nejakom konflikte vypovedal, bolo to len

sprostredkované z tvrdení poškodenej. Na druhej strane je pravdou, že súd sa len veľmi

stroho zaoberal vo svojom odôvodnení týmto jeho vyhlásením, a dokonca sa vôbec

nezaoberal jeho vyhlásením, kde uvádzal tento svedok, že mu mala

núkať peniaze, keď ju podporí. V každom prípade tieto vyhlásenia sú vo svetle

ostatných dôkazov nepostačujúce na uznanie viny obvineného.

Na mieste nie je ani Vaše vyjadrenie, že odvolací súd si zvolil vlastný štandard

dokazovania – nepochybné preukázanie, že sa obžalobný skutok stal, ďalej, že súd priamych

svedkov spojil s nepriamymi a vytvoril tak dojem, že všetci svedkovia sú nepriami

svedkovia.

Teória trestného práva rozdeľuje dôkazy podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti

na priame a nepriame. Priamy dôkaz priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú

skutočnosť. Nepriamy dôkaz potvrdzuje alebo vyvracia skutočnosť pomocou inej

skutočnosti, ktorá s dokazovanou súvisí len nepriamo.

Vzhľadom na vyššie uvedené nemôže súd hodnotiť výpoveď svedka, ktorý má len

sprostredkované informácie, ako priamy dôkaz. Nakoľko svedkovia vypovedali, že neboli

prítomní pri žiadnom konflikte medzi obvineným a poškodenou, nemohol ani súd ich

výpovede vyhodnotiť ako priame dôkazy. Uvedené platí aj pre svedka

, ktorá síce najprv tvrdila, že bola prítomná pri vydieraní, no neskôr uvedené

vyvrátila a uviedla, že o tom vie len z rozprávania poškodenej.

Na margo výpovede svedka je potrebné uviesť, že jeden

nepriamy dôkaz nestačí na preukázanie dokazovanej skutočnosti, dôkaznú silu má len

v spojení s inými dôkazmi. Nepriame dôkazy musia tvoriť sústavu – harmonický celok.

Aby bolo možné vysloviť vinu obvineného, je potrebné vylúčiť všetky pochybnosti. To

znamená, že ak po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení vykonaných dôkazov ostanú

dôvodné pochybnosti o tom, či sa skutok skutočne stal, nie je možné vyniesť odsudzujúci

rozsudok, nakoľko tým dochádza k priamemu porušeniu , Trestného

poriadku a v neposlednom rade i základných práv odsúdeného. Oslobodenie prichádza

do úvahy vždy, ak nie je preukázané, že sa stalo to, čo je podľa obžaloby podstatou skutku.

V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že proces dokazovania (a to nielen

z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj rozsahu dokazovania) je

ovládaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov, keď po ustálení logických úsudkov

v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho

rozhodnutia. pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá,

podľa ktorých by sa malo postupovať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania

alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Všeobecné pravidlo

určujúce rozsah dokazovania je v Z hľadiska hodnotenia dôkazov je

rozhodujúcim pravidlom zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12

To, že súd nevyhodnotil dôkazy podľa vôle Vašej klientky ešte neznamená, že pri

postupe súdu skutočne došlo k porušeniu ust. Podľa judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jediným dôvodom mimoriadneho zásahu

do skutkových zistení v rámci konania o dovolaní je len tzv. extrémny rozpor medzi

vykonanými dôkazmi a na ich základe urobenými skutkovými zisteniami, ktorého dôsledkom

bolo nesprávne právne posúdenie zisteného skutku. Extrémny rozpor, ktorý by umožnil

zasiahnuť do skutkových zistení súdov nie je možné vyvodzovať len z toho, ako súdy

hodnotili vykonané dôkazy.

K Vašej námietke, že v konaní boli porušené aj ust. o výsluchu svedka

až 140, až 267 , je potrebné uviesť, že súdy síce môžu vykonať aj

dôkazy, ktoré strany nenavrhli, no je na ich uvážení, či k vykonaniu nejakého dôkazu

pristúpia, pri posúdení toho či je skutkový stav dostatočne preukázaný na základe už

vykonaných dôkazov.

Vzhľadom na vyššie uvedené bol Váš podnet odložený.»

11. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368

a nasl. ), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy,

ktoré sú mu priamo dostupné (napr. , ). Podnet na podanie

dovolania podľa nie je opravným prostriedkom a z hľadiska

trestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti

ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené

právne dôsledky. Ustanovenie neukladá povinnosť

(nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti

posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu

podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné

podmienky na podanie dovolania sú splnené). Podanie podnetu na podanie dovolania

nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (m. m.

, , ).

12. Z tohto dôvodu ministerstvo spravodlivosti nemohlo odložením takéhoto

podania, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa . Sťažovateľka (v danej veci ako

podnecovateľka) mala právo len na to, aby sa minister spravodlivosti jej podnetom zaoberal,

náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jeho vybavenia ju vyrozumel, k čomu v tejto veci

došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný

(napr. ). Naostatok, sťažovateľke sú prezentované závery ústavného súdu

už známe z rozhodovacej činnosti, na ktorú aj sama poukazuje (,

, ). V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015