Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 268/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla

2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v , základného

práva na rovnosť v konaní zaručeného v , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo

veci vedenej pod sp. zn. -61/D/827, ako aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho

zástupcu a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2012 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) vo veci

vedenej pod sp. zn. -61/D/827.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako poškodený sa podnetom

doručeným ministerstvu spravodlivosti 10. októbra 2011 domáhal, aby minister

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) v zmysle § 369

ods. 1 v znení účinnom v rozhodujúcom období

(ďalej len „“) podal v neprospech obvinených dovolanie (mimoriadny

opravný prostriedok) proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 14. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. novembra 2010.

Sťažovateľ svoj podnet na podanie dovolania odôvodňoval najmä tým, že označené

uznesenie krajského súdu, a tým aj označený rozsudok okresného súdu sú založené na

dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a v nie poslednom rade aj na

nesprávnom právnom posúdení zistených skutkov.

Ministerstvo spravodlivosti upovedomilo sťažovateľa o prijatí jeho podnetu listom

č. 23393/2010-61/D/827 z 9. novembra 2011 (ďalej len „upovedomenie“), ktorým mu

súčasne oznámilo, že jeho podnet pre oneskorenosť odkladá. Toto upovedomenie bolo

sťažovateľovi doručené 22. novembra 2011.

Sťažovateľ porušenie ním označených základných práv zaručených , ako aj

práva zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného aj takto:

«... Som toho názoru, že ja som svoju žiadosť o podanie odvolania podal v lehote do

3 mesiacov a zákon bližšie nešpecifikuje do kedy má žiadosť podať poškodený a koľko času

treba Ministerstvu spravodlivosti na podanie dovolania.

... Pre úplnosť uvádzam, že sťažnosť a protesty na nespravodlivý priebeh súdneho

konania som podal Ministerstvu spravodlivosti niekoľkokrát a vždy som dostal odpoveď, že

ministerstvo môže konať až vtedy, ak bude súdny proces riadne právoplatne ukončený

spôsobom dovolania do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Poslednú sťažnosť som

podal 24. 3. 2011.

... Znaky osobitného zreteľa vidím v tom, že ako poškodený sa domáham ochrany

svojich práv od roku 1994, kedy sa skutok stal a odvtedy uplynulo už vyše 18 rokov a ja

stále nemám peniaze za nezákonné obohatenie vo výške 4,7 milióna SK (výška v zmysle

rozsudku), za užívanie môjho majetku bez právneho dôvodu, čo malo taký dopad, že som

prišiel opäť nezákonne o strechu nad hlavou a spolu s rodinou sme sa prepadli do

bezdomovstva. Generálna prokuratúra SR už v roku 2000 vydala upovedomenie o rozsiahlej

nezákonnosti.

... Nespravodlivosť vidím hlavne v tom, že obžalovaní boli odsúdení na hlavnom

pojednávaní za marenie výkonu úradného rozhodnutia, neoprávneného užívania cudzej veci

a z trestného činu sprenevery, tak ako to vyplývalo z upovedomenia Generálnej prokuratúry

SR, ale neboli zaviazaní v odsudzujúcom rozsudku aj k náhrade spôsobenej škody, čo bola

podstata môjho prvého odvolania.

... Ďalej som namietal, že neboli obžalovaní aj z trestného činu podvodného úpadku

(do dnešného dňa som neobdržal uznesenie) a tiež, že neboli zobratí na zodpovednosť

pracovníci Slovenskej poisťovne, ktorí dovolili nezákonné konanie. Sťažnosť je už v

Štrasburgu. Ako odplatu za moje odvolania z 20. 04. 2012 a z 31. 01. 2011 a iných sťažností

a žaloby za nesprávny úradný postup, ich súd napokon oslobodil za doslova „podivných

okolností“. O týchto skutočnostiach bola zaslaná žiadosť o podanie dovolania na

Ministerstvo spravodlivosti. ...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo J. M. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, základné právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

, postupom Ministerstva spravodlivosti SR, porušené bolo.

2. Prikazuje sa Ministerstvu spravodlivosti SR, aby zjednalo nápravu.

3. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 Eur..., ktoré je Ministerstvo

spravodlivosti SR povinné vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ministerstvo spravodlivosti SR je povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia v

sume 3000 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažnosti),

do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ súčasne s poukazom na svoje nepriaznivé majetkové a zárobkové pomery

tiež žiadal, aby mu ústavný súd na konanie pred ústavným súdom ustanovil právneho

zástupcu z radov advokátov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením označených základných práv

zaručených , ako aj práva zaručeného dohovorom ústavný súd zdôrazňuje, že podľa

sťažnosť adresovaná ústavnému súdu musí okrem

iného obsahovať aj konkrétne označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu (postupu), ktorými mali byť základné alebo iné práva sťažovateľa porušené, pričom

v súlade s ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľa

o tom ako má vo veci jeho sťažnosti rozhodnúť, t. j. petitom sťažnosti.

Z uvedeného rezultuje, že pokiaľ aj sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietal

porušenie svojich základných práv zaručených , ako aj práva zaručeného

dohovorom postupom ministerstva spravodlivosti o jeho podnete na podanie dovolania proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 14. apríla 2011, avšak konkrétne

označenie tohto postupu nebolo premietnuté aj do petitu sťažnosti, ústavný súd by sa touto

sťažnosťou nemusel bližšie zaoberať.

Avšak, aj keď sťažovateľ v petite svojej sťažnosti presne neoznačil, ktorým

rozhodnutím, opatrením alebo zásahom (postupom) ministerstva spravodlivosti malo dôjsť

k porušeniu, toho-ktorého ním namietaného základného práva zaručeného , ako aj

práva zaručeného dohovorom, ústavný súd najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že

sťažovateľ nie je kvalifikovane právne zastúpený, a tiež v záujme presvedčivosti vlastnej

rozhodovacej činnosti z obsahu sťažnosti zistil, že predmetom sťažnosti sťažovateľa je

tvrdenie o nesprávnosti postupu ministerstva spravodlivosti, v dôsledku ktorého bol bez

ďalšieho odložený jeho podnet na podanie dovolania v neprospech obvinených proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 14. apríla 2011.

Vychádzajúc z uvedeného úlohou ústavného súdu bolo teda posúdiť, či nepodaním

dovolania – mimoriadneho opravného prostriedku ministrom spravodlivosti proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. zo 14. apríla 2011 v neprospech obvinených na základe

podnetu sťažovateľa boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 , ako aj jeho právo zaručené v dohovoru.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že ustanovenie

zabezpečuje popri rovnosti účastníkov občiansko-právneho konania tiež aj rovnosť strán

trestného konania (prokurátora, obžalovaných, ako aj poškodeného) v konaní pred

všeobecným súdom, ktorá je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. K jeho

porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší

princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami zvýhodní svojím

postupom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorú zo strán trestného konania na

úkor inej strany konania.

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudkom sp. zn. z 23. novembra 2010

okresný súd uznal vinným Mariána Čabana (ďalej len „obžalovaný v 1. rade“) zo spáchania

trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 2 písm. a) zákona

č. v znení účinnom do 31. decembra 2005, pričom

so spoluobžalovaným I. Š. (spolu ďalej len „obžalovaní“) boli zo spáchania ostatných

trestných činov kladených im za vinu oslobodení, a súčasne okresný súd označeným

rozsudkom odkázal sťažovateľa, aby si ako poškodený uplatnil svoj nárok na náhradu škody

v občiansko-právnom súdnom konaní.

Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal riadne a včas odvolanie, o ktorom

vrátane odvolania obžalovaného v 1. rade a odvolania prokurátora rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. zo 14. apríla 2011 tak, že tieto odvolania ako nedôvodné

zamietol. Toto uznesenie v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu nadobudlo

právoplatnosť 14. apríla 2011.

Sťažovateľ, ako to už bolo uvedené, podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2011 podnet ministrovi spravodlivosti na podanie dovolania

v neprospech obvinených (obžalovaných).

Ministerstvo spravodlivosti oboznámilo sťažovateľa o spôsobe vybavenia jeho

podnetu upovedomením, v ktorom okrem iného uviedlo:

„... V danej veci uvádzame, že dovolanie sa podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci v

prvom stupni a podľa účinného do 31. 8. 2011 v neprospech

obvineného len do 3 mesiacov od posledného doručenia rozhodnutia súdu. Ministerke

spravodlivosti plynie lehota od doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.

Nakoľko posledné doručenie napádaného rozsudku bolo dňa 12. 7. 2011, bolo možné

podať dovolanie v neprospech M. Č. a I. Š. do 12. 10. 2011. Dátum 12. 10. 2011 - však

predstavuje nie lehotu na podanie podnetu, ale lehotu na podanie samotného dovolania na

súde I. stupňa.

Váš podnet na podanie dovolania v neprospech obvinených bol Ministerstvu

spravodlivosti SR doručený 10. 10. 2011. Z objektívnych príčin - pre krátkosť času nebolo

možné vyžiadať trestný spis, následne vykonať prieskumné konanie a podať prípadné

dovolanie na Okresnom súde Lučenec podľa

Vzhľadom na tieto skutočnosti bol Váš podnet odložený.“

V danom kontexte ústavný súd zdôrazňuje, že podľa

(v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. ku dňu podania podnetu sťažovateľom –

k 10. októbru 2011, pozn.) osobou oprávnenou na podanie dovolania proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu vydanému v trestnom konaní, ktorým bol porušený zákon, alebo ak boli

porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, bol zjavne len minister

spravodlivosti, a to na základe podnetu osôb, ktorým síce právo na

podanie dovolania samostatne vyslovene nepriznával (okrem osôb, ktoré nespĺňali

podmienku dovolania uvedenú v ), avšak tieto osoby mali

možnosť podanie dovolania svojím podnetom iniciovať. Zároveň ustanovenie § 369 ods. 2

priznávalo právo podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu druhého stupňa výhradne len generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky

a obvinenému (obžalovanému), nie však už poškodenému, ktorým je v danom prípade

sťažovateľ.

Inými slovami, ustanovenia (v znení účinnom v rozhodnom čase,

t. j. ku dňu podania podnetu sťažovateľom – k 10. októbru 2011, pozn.) sťažovateľovi ako

poškodenému síce právo podať bezprostredne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu v trestnom konaní nepriznávali, avšak sťažovateľ (poškodený) mal

možnosť (okrem prípadu, ak by nespĺňal podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1

) obrátiť sa na ministra spravodlivosti s podnetom na jeho podanie, čo

v konečnom dôsledku sťažovateľ v danom prípade aj využil.

Pokiaľ ide o lehotu a miesto podania dovolania, ústavný súd poukazuje na

intertemporálne ustanovenie (v znení účinnom

v rozhodnom čase, t. j. ku dňu podania podnetu sťažovateľom – k 10. októbru 2011, pozn.),

v zmysle ktorého ak rozhodnutie súdu bolo doručené pred 1. septembrom 2011 (v danom

prípade bolo posledné uznesenie krajského súdu doručené 12. júla 2011), použije sa

ustanovenie § 370 v znení účinnom do 31. augusta 2011.

Podľa v znení účinnom do 31. augusta 2011 sa

dovolanie podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, do troch mesiacov od

doručenia rozhodnutia súdu, ak sa podáva dovolanie v neprospech obvineného, pričom

v zmysle v znení účinnom do 31. augusta 2011 ministrovi

spravodlivosti plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.

Z uvedených ustanovení v znení účinnom do 31. augusta 2011

zjavne vyplýva, že trojmesačná lehota sa vzťahuje na podanie samotného dovolania

v neprospech obvinených (obžalovaných) ministrom spravodlivosti, t. j. táto lehota síce

v sebe zahŕňa, resp. obsahuje aj lehotu na podanie podnetu, na základe ktorého minister

spravodlivosti dovolanie podáva, avšak vzhľadom na to, že túto trojmesačnú lehotu

zákonodarca priznáva bezprostredne ministrovi spravodlivosti, a nie osobe podávajúcej

podnet, z kontextu uvedeného je zrejmé, že podnet musí byť od posledného doručenia

napádaného súdneho rozhodnutia podaný v „rozumnej“ lehote, t. j. tak, aby od ministra

spravodlivosti bolo možné objektívne žiadať a očakávať, že si (po odpočítaní lehoty, ktorú

prečerpala osoba podávajúca podnet) v lehote zostávajúcej do uplynutia troch mesiacov od

posledného doručenia napádaného súdneho rozhodnutia stihne dotknutú vec (spis)

preštudovať a v prípade opodstatnenosti podnetu aj spracovať a podať dovolanie.

Vzhľadom na uvedené, ak teda sťažovateľ namieta, že ministerstvo spravodlivosti

jeho podnet pre nedostatok času na jeho preskúmanie odložilo s poukazom na to, že tento

mu bol doručený až 10. októbra 2011, pričom trojmesačná lehota na podanie dovolania

počnúc od vykonania posledného doručenia uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2011, t. j. od 12. júla 2011 mu uplynula už 12. októbra 2011, ústavný súd

predovšetkým poukazuje na jednu zo základných zásad práva, ktorou je „iura vigilantibus,

non dormientibus prosunt“ („práva sú dané v prospech bdelých, a nie spiacich,

t. j. v prospech tých, ktorí sa o svoje veci starajú“).

Bolo totiž najmä vecou samotného sťažovateľa, ktorému bolo uznesenie krajského

súdu sp. zn. zo 14. apríla 2011 podľa jeho tvrdenia doručené ešte 7. júla 2011

(pozri podnet), resp. jeho starosťou, aby svoj podnet na podanie dovolania v neprospech

obvinených (obžalovaných) doručil ministrovi spravodlivosti pred uplynutím zákonnej

lehoty na jeho podanie s dostatočným časovým predstihom, resp. s takým predstihom, ktorý

by ministrovi spravodlivosti zabezpečil časový priestor tak pre posúdenie opodstatnenosti

podnetu, ako aj pre prípadné vypracovanie a podanie dovolania.

Podľa názoru ústavného súdu však v čase počnúc od doručenia podnetu sťažovateľa

ministerstvu spravodlivosti, t. j. od 10. októbra 2011 (pondelok), do posledného dňa

zákonnej lehoty na podanie dovolania, t. j. do 12. októbra 2011 (streda), teda v trvaní

2 pracovných dní, nijako nie je rozumné a ani spravodlivé od ministra spravodlivosti

(napriek tomu, že ide o orgán verejnej moci) očakávať, aby posúdil, či boli naplnené

sťažovateľom namietané dovolacie dôvody v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) a i)

v znení účinnom do 31. augusta 2011 (pozri intertemporálne

ustanovenie ), a teda či označené rozhodnutie krajského

súdu bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, ako aj na

nesprávnom právnom posúdení zistených skutkov, a zároveň, aby proti označenému

rozhodnutiu krajského súdu prípadne podal aj dovolanie.

Napokon, podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné

prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie

podľa a nasl. ), nemožno považovať za účinné právne prostriedky

nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (napr. , , ,

). Podnet na podanie dovolania podľa nie

je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať

iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez

ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1

neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému

podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu

strany v konaní, alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je

vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené).

Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva,

ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. , ,

, , ).

Z tohto dôvodu ministerstvo spravodlivosti, resp. jeho minister nemohol odložením

podnetu sťažovateľa, t. j. jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označených

práv sťažovateľa. Sťažovateľ (v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa

minister spravodlivosti jeho podnetom zaoberal a náležite sa s ním vysporiadal k čomu však

v tejto veci (aj podľa upovedomenia) nedošlo práve z dôvodu jeho oneskoreného podania

samotným sťažovateľom (pozri vyššie).

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sťažovateľ bol toho názoru, že právoplatným

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. apríla 2011, ktorým bolo jeho

odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 23. novembra 2010 v časti

výroku o jeho odkázaní s nárokom na náhradu škody na občiansko-právne súdne konanie

pre nedôvodnosť zamietnuté, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie vrátane práva na rovnosť v konaní, mal možnosť

v zmysle ustanovenia v dvojmesačnej lehote počítanej

od jeho doručenia priamo označené uznesenie krajského súdu napadnúť sťažnosťou pred

ústavným súdom podľa . Uvedenú sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu

však sťažovateľ ústavnému súdu nepodal, a aj v prípade, ak by ústavný súd za takúto

sťažnosť považoval sťažnosť sťažovateľa preskúmavanú v tomto konaní, bolo by ju

potrebné odmietnuť ako oneskorene podanú (sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému

súdu bola podaná na poštovú prepravu 23. januára 2012, takže od doručenia uznesenia

krajského súdu sťažovateľovi, t. j. od 7. júla 2011 už uplynula dvojmesačná lehota, pozn.).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie „o zjednaní

nápravy“ zrušením upovedomenia o odklade podnetu sťažovateľa, rozhodnutie o priznaní

finančného zadosťučinenia, ako aj o priznaní trov tohto konania je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd

o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

Okrem toho, keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, bolo tiež bez

právneho významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní pred

ústavným súdom právneho zástupcu z radov advokátov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012