Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)II. ÚS 268/2012
PDF · 200.87 KB
No categories available
II. ÚS 268/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla
2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo
veci vedenej pod sp. zn. 23393/2010-61/D/827, ako aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho
zástupcu a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2012 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3
ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) vo veci
vedenej pod sp. zn. 23393/2010-61/D/827.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako poškodený sa podnetom
doručeným ministerstvu spravodlivosti 10. októbra 2011 domáhal, aby minister
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) v zmysle § 369
ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období
(ďalej len „Trestný poriadok“) podal v neprospech obvinených dovolanie (mimoriadny
opravný prostriedok) proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 247/08 z 23. novembra 2010.
Sťažovateľ svoj podnet na podanie dovolania odôvodňoval najmä tým, že označené
uznesenie krajského súdu, a tým aj označený rozsudok okresného súdu sú založené na
dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a v nie poslednom rade aj na
nesprávnom právnom posúdení zistených skutkov.
Ministerstvo spravodlivosti upovedomilo sťažovateľa o prijatí jeho podnetu listom
č. 23393/2010-61/D/827 z 9. novembra 2011 (ďalej len „upovedomenie“), ktorým mu
súčasne oznámilo, že jeho podnet pre oneskorenosť odkladá. Toto upovedomenie bolo
sťažovateľovi doručené 22. novembra 2011.
Sťažovateľ porušenie ním označených základných práv zaručených ústavou, ako aj
práva zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného aj takto:
«... Som toho názoru, že ja som svoju žiadosť o podanie odvolania podal v lehote do
3 mesiacov a zákon bližšie nešpecifikuje do kedy má žiadosť podať poškodený a koľko času
treba Ministerstvu spravodlivosti na podanie dovolania.
... Pre úplnosť uvádzam, že sťažnosť a protesty na nespravodlivý priebeh súdneho
konania som podal Ministerstvu spravodlivosti niekoľkokrát a vždy som dostal odpoveď, že
ministerstvo môže konať až vtedy, ak bude súdny proces riadne právoplatne ukončený
spôsobom dovolania do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Poslednú sťažnosť som
podal 24. 3. 2011.
... Znaky osobitného zreteľa vidím v tom, že ako poškodený sa domáham ochrany
svojich práv od roku 1994, kedy sa skutok stal a odvtedy uplynulo už vyše 18 rokov a ja
stále nemám peniaze za nezákonné obohatenie vo výške 4,7 milióna SK (výška v zmysle
rozsudku), za užívanie môjho majetku bez právneho dôvodu, čo malo taký dopad, že som
prišiel opäť nezákonne o strechu nad hlavou a spolu s rodinou sme sa prepadli do
bezdomovstva. Generálna prokuratúra SR už v roku 2000 vydala upovedomenie o rozsiahlej
nezákonnosti.
... Nespravodlivosť vidím hlavne v tom, že obžalovaní boli odsúdení na hlavnom
pojednávaní za marenie výkonu úradného rozhodnutia, neoprávneného užívania cudzej veci
a z trestného činu sprenevery, tak ako to vyplývalo z upovedomenia Generálnej prokuratúry
SR, ale neboli zaviazaní v odsudzujúcom rozsudku aj k náhrade spôsobenej škody, čo bola
podstata môjho prvého odvolania.
... Ďalej som namietal, že neboli obžalovaní aj z trestného činu podvodného úpadku
(do dnešného dňa som neobdržal uznesenie) a tiež, že neboli zobratí na zodpovednosť
pracovníci Slovenskej poisťovne, ktorí dovolili nezákonné konanie. Sťažnosť je už v
Štrasburgu. Ako odplatu za moje odvolania z 20. 04. 2012 a z 31. 01. 2011 a iných sťažností
a žaloby za nesprávny úradný postup, ich súd napokon oslobodil za doslova „podivných
okolností“. O týchto skutočnostiach bola zaslaná žiadosť o podanie dovolania na
Ministerstvo spravodlivosti. ...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo J. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, postupom Ministerstva spravodlivosti SR, porušené bolo.
2. Prikazuje sa Ministerstvu spravodlivosti SR, aby zjednalo nápravu.
3. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 Eur..., ktoré je Ministerstvo
spravodlivosti SR povinné vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ministerstvo spravodlivosti SR je povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia v
sume 3000 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažnosti),
do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ súčasne s poukazom na svoje nepriaznivé majetkové a zárobkové pomery
tiež žiadal, aby mu ústavný súd na konanie pred ústavným súdom ustanovil právneho
zástupcu z radov advokátov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením označených základných práv
zaručených ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom ústavný súd zdôrazňuje, že podľa
§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť adresovaná ústavnému súdu musí okrem
iného obsahovať aj konkrétne označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu (postupu), ktorými mali byť základné alebo iné práva sťažovateľa porušené, pričom
v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľa
o tom ako má vo veci jeho sťažnosti rozhodnúť, t. j. petitom sťažnosti.
Z uvedeného rezultuje, že pokiaľ aj sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietal
porušenie svojich základných práv zaručených ústavou, ako aj práva zaručeného
dohovorom postupom ministerstva spravodlivosti o jeho podnete na podanie dovolania proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011, avšak konkrétne
označenie tohto postupu nebolo premietnuté aj do petitu sťažnosti, ústavný súd by sa touto
sťažnosťou nemusel bližšie zaoberať.
Avšak, aj keď sťažovateľ v petite svojej sťažnosti presne neoznačil, ktorým
rozhodnutím, opatrením alebo zásahom (postupom) ministerstva spravodlivosti malo dôjsť
k porušeniu, toho-ktorého ním namietaného základného práva zaručeného ústavou, ako aj
práva zaručeného dohovorom, ústavný súd najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že
sťažovateľ nie je kvalifikovane právne zastúpený, a tiež v záujme presvedčivosti vlastnej
rozhodovacej činnosti z obsahu sťažnosti zistil, že predmetom sťažnosti sťažovateľa je
tvrdenie o nesprávnosti postupu ministerstva spravodlivosti, v dôsledku ktorého bol bez
ďalšieho odložený jeho podnet na podanie dovolania v neprospech obvinených proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011.
Vychádzajúc z uvedeného úlohou ústavného súdu bolo teda posúdiť, či nepodaním
dovolania – mimoriadneho opravného prostriedku ministrom spravodlivosti proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011 v neprospech obvinených na základe
podnetu sťažovateľa boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že ustanovenie čl. 47 ods. 3 ústavy
zabezpečuje popri rovnosti účastníkov občiansko-právneho konania tiež aj rovnosť strán
trestného konania (prokurátora, obžalovaných, ako aj poškodeného) v konaní pred
všeobecným súdom, ktorá je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. K jeho
porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší
princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku zvýhodní svojím
postupom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorú zo strán trestného konania na
úkor inej strany konania.
Podľa zistenia ústavného súdu rozsudkom sp. zn. 2 T 247/2008 z 23. novembra 2010
okresný súd uznal vinným Mariána Čabana (ďalej len „obžalovaný v 1. rade“) zo spáchania
trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 2 písm. a) zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 31. decembra 2005, pričom
so spoluobžalovaným I. Š. (spolu ďalej len „obžalovaní“) boli zo spáchania ostatných
trestných činov kladených im za vinu oslobodení, a súčasne okresný súd označeným
rozsudkom odkázal sťažovateľa, aby si ako poškodený uplatnil svoj nárok na náhradu škody
v občiansko-právnom súdnom konaní.
Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal riadne a včas odvolanie, o ktorom
vrátane odvolania obžalovaného v 1. rade a odvolania prokurátora rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011 tak, že tieto odvolania ako nedôvodné
zamietol. Toto uznesenie v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu nadobudlo
právoplatnosť 14. apríla 2011.
Sťažovateľ, ako to už bolo uvedené, podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011 podnet ministrovi spravodlivosti na podanie dovolania
v neprospech obvinených (obžalovaných).
Ministerstvo spravodlivosti oboznámilo sťažovateľa o spôsobe vybavenia jeho
podnetu upovedomením, v ktorom okrem iného uviedlo:
„... V danej veci uvádzame, že dovolanie sa podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci v
prvom stupni a podľa § 370 ods. 2 Tr. por. účinného do 31. 8. 2011 v neprospech
obvineného len do 3 mesiacov od posledného doručenia rozhodnutia súdu. Ministerke
spravodlivosti plynie lehota od doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.
Nakoľko posledné doručenie napádaného rozsudku bolo dňa 12. 7. 2011, bolo možné
podať dovolanie v neprospech M. Č. a I. Š. do 12. 10. 2011. Dátum 12. 10. 2011 - však
predstavuje nie lehotu na podanie podnetu, ale lehotu na podanie samotného dovolania na
súde I. stupňa.
Váš podnet na podanie dovolania v neprospech obvinených bol Ministerstvu
spravodlivosti SR doručený 10. 10. 2011. Z objektívnych príčin - pre krátkosť času nebolo
možné vyžiadať trestný spis, následne vykonať prieskumné konanie a podať prípadné
dovolanie na Okresnom súde Lučenec podľa § 370 ods. 1 Tr. por.
Vzhľadom na tieto skutočnosti bol Váš podnet odložený.“
V danom kontexte ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku
(v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. ku dňu podania podnetu sťažovateľom –
k 10. októbru 2011, pozn.) osobou oprávnenou na podanie dovolania proti právoplatnému
rozhodnutiu súdu vydanému v trestnom konaní, ktorým bol porušený zákon, alebo ak boli
porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, bol zjavne len minister
spravodlivosti, a to na základe podnetu osôb, ktorým Trestný poriadok síce právo na
podanie dovolania samostatne vyslovene nepriznával (okrem osôb, ktoré nespĺňali
podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1 Trestného poriadku), avšak tieto osoby mali
možnosť podanie dovolania svojím podnetom iniciovať. Zároveň ustanovenie § 369 ods. 2
Trestného poriadku priznávalo právo podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu
súdu druhého stupňa výhradne len generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky
a obvinenému (obžalovanému), nie však už poškodenému, ktorým je v danom prípade
sťažovateľ.
Inými slovami, ustanovenia Trestného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase,
t. j. ku dňu podania podnetu sťažovateľom – k 10. októbru 2011, pozn.) sťažovateľovi ako
poškodenému síce právo podať bezprostredne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu v trestnom konaní nepriznávali, avšak sťažovateľ (poškodený) mal
možnosť (okrem prípadu, ak by nespĺňal podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1
Trestného poriadku) obrátiť sa na ministra spravodlivosti s podnetom na jeho podanie, čo
v konečnom dôsledku sťažovateľ v danom prípade aj využil.
Pokiaľ ide o lehotu a miesto podania dovolania, ústavný súd poukazuje na
intertemporálne ustanovenie § 567j ods. 6 Trestného poriadku (v znení účinnom
v rozhodnom čase, t. j. ku dňu podania podnetu sťažovateľom – k 10. októbru 2011, pozn.),
v zmysle ktorého ak rozhodnutie súdu bolo doručené pred 1. septembrom 2011 (v danom
prípade bolo posledné uznesenie krajského súdu doručené 12. júla 2011), použije sa
ustanovenie § 370 v znení účinnom do 31. augusta 2011.
Podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011 sa
dovolanie podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, do troch mesiacov od
doručenia rozhodnutia súdu, ak sa podáva dovolanie v neprospech obvineného, pričom
v zmysle § 370 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011 ministrovi
spravodlivosti plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.
Z uvedených ustanovení Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011
zjavne vyplýva, že trojmesačná lehota sa vzťahuje na podanie samotného dovolania
v neprospech obvinených (obžalovaných) ministrom spravodlivosti, t. j. táto lehota síce
v sebe zahŕňa, resp. obsahuje aj lehotu na podanie podnetu, na základe ktorého minister
spravodlivosti dovolanie podáva, avšak vzhľadom na to, že túto trojmesačnú lehotu
zákonodarca priznáva bezprostredne ministrovi spravodlivosti, a nie osobe podávajúcej
podnet, z kontextu uvedeného je zrejmé, že podnet musí byť od posledného doručenia
napádaného súdneho rozhodnutia podaný v „rozumnej“ lehote, t. j. tak, aby od ministra
spravodlivosti bolo možné objektívne žiadať a očakávať, že si (po odpočítaní lehoty, ktorú
prečerpala osoba podávajúca podnet) v lehote zostávajúcej do uplynutia troch mesiacov od
posledného doručenia napádaného súdneho rozhodnutia stihne dotknutú vec (spis)
preštudovať a v prípade opodstatnenosti podnetu aj spracovať a podať dovolanie.
Vzhľadom na uvedené, ak teda sťažovateľ namieta, že ministerstvo spravodlivosti
jeho podnet pre nedostatok času na jeho preskúmanie odložilo s poukazom na to, že tento
mu bol doručený až 10. októbra 2011, pričom trojmesačná lehota na podanie dovolania
počnúc od vykonania posledného doručenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 31/2011
zo 14. apríla 2011, t. j. od 12. júla 2011 mu uplynula už 12. októbra 2011, ústavný súd
predovšetkým poukazuje na jednu zo základných zásad práva, ktorou je „iura vigilantibus,
non dormientibus prosunt“ („práva sú dané v prospech bdelých, a nie spiacich,
t. j. v prospech tých, ktorí sa o svoje veci starajú“).
Bolo totiž najmä vecou samotného sťažovateľa, ktorému bolo uznesenie krajského
súdu sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011 podľa jeho tvrdenia doručené ešte 7. júla 2011
(pozri podnet), resp. jeho starosťou, aby svoj podnet na podanie dovolania v neprospech
obvinených (obžalovaných) doručil ministrovi spravodlivosti pred uplynutím zákonnej
lehoty na jeho podanie s dostatočným časovým predstihom, resp. s takým predstihom, ktorý
by ministrovi spravodlivosti zabezpečil časový priestor tak pre posúdenie opodstatnenosti
podnetu, ako aj pre prípadné vypracovanie a podanie dovolania.
Podľa názoru ústavného súdu však v čase počnúc od doručenia podnetu sťažovateľa
ministerstvu spravodlivosti, t. j. od 10. októbra 2011 (pondelok), do posledného dňa
zákonnej lehoty na podanie dovolania, t. j. do 12. októbra 2011 (streda), teda v trvaní
2 pracovných dní, nijako nie je rozumné a ani spravodlivé od ministra spravodlivosti
(napriek tomu, že ide o orgán verejnej moci) očakávať, aby posúdil, či boli naplnené
sťažovateľom namietané dovolacie dôvody v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) a i)
Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011 (pozri intertemporálne
ustanovenie § 567j ods. 7 Trestného poriadku), a teda či označené rozhodnutie krajského
súdu bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, ako aj na
nesprávnom právnom posúdení zistených skutkov, a zároveň, aby proti označenému
rozhodnutiu krajského súdu prípadne podal aj dovolanie.
Napokon, podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné
prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie
podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku), nemožno považovať za účinné právne prostriedky
nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07, IV. ÚS 277/08,
III. ÚS 214/2010). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie
je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať
iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez
ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1
Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému
podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu
strany v konaní, alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je
vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené).
Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva,
ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02,
III. ÚS 11/04, III. ÚS 214/2010, IV. ÚS 471/2011).
Z tohto dôvodu ministerstvo spravodlivosti, resp. jeho minister nemohol odložením
podnetu sťažovateľa, t. j. jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označených
práv sťažovateľa. Sťažovateľ (v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa
minister spravodlivosti jeho podnetom zaoberal a náležite sa s ním vysporiadal k čomu však
v tejto veci (aj podľa upovedomenia) nedošlo práve z dôvodu jeho oneskoreného podania
samotným sťažovateľom (pozri vyššie).
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sťažovateľ bol toho názoru, že právoplatným
uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011, ktorým bolo jeho
odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 247/2008 z 23. novembra 2010 v časti
výroku o jeho odkázaní s nárokom na náhradu škody na občiansko-právne súdne konanie
pre nedôvodnosť zamietnuté, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie vrátane práva na rovnosť v konaní, mal možnosť
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v dvojmesačnej lehote počítanej
od jeho doručenia priamo označené uznesenie krajského súdu napadnúť sťažnosťou pred
ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy. Uvedenú sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu
však sťažovateľ ústavnému súdu nepodal, a aj v prípade, ak by ústavný súd za takúto
sťažnosť považoval sťažnosť sťažovateľa preskúmavanú v tomto konaní, bolo by ju
potrebné odmietnuť ako oneskorene podanú (sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému
súdu bola podaná na poštovú prepravu 23. januára 2012, takže od doručenia uznesenia
krajského súdu sťažovateľovi, t. j. od 7. júla 2011 už uplynula dvojmesačná lehota, pozn.).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie „o zjednaní
nápravy“ zrušením upovedomenia o odklade podnetu sťažovateľa, rozhodnutie o priznaní
finančného zadosťučinenia, ako aj o priznaní trov tohto konania je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd
o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.
Okrem toho, keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, bolo tiež bez
právneho významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní pred
ústavným súdom právneho zástupcu z radov advokátov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012