Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 67/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2002

predbežne prerokoval sťažnosť R. I., K., zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B., ktorou

namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl.

46 ods. 1 a 2 konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , z 31. októbra 2001 a súvisiacimi

rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska Košice,

Garbiarska 1, z 9. marca 2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. I. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2002

doručená sťažnosť R. I., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. B.,

B., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

garantovaného ustanoveniami a 2 (ďalej len

„ústava“) konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. , z 31. októbra 2001 a súvisiacimi

rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska Košice, Garbiarska

1 (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), z 9. marca 2001 č. VI/210/1673/1365/2000,

VI/210/74/1428/2001, VI/210/1673/1363/2000, VI/210/74/1430/2001,

VI/210/74/1431/2001, VI/210/1673/1366/2000, VI/210/281/1432/2001 a

VI/210/74/1429/2001 týkajúcimi sa uloženia daňovej povinnosti (doplatenia dane

z pridanej hodnoty) sťažovateľovi.

Na výzvu ústavného súdu z 2. mája 2002 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť (odstránil

nedostatky) podaním z 19. mája 2002. Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd mu neposkytol

„účinnú súdnu ochranu“. K porušeniu ním označeného základného práva došlo podľa jeho

názoru tým, „že sa Najvyšší súd neriadil dôsledne ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, ktoré vykonávajú a 2 “. Napadnutým rozsudkom, ktorým

zamietol jeho žalobu, najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa „...rozhodol v rozpore

s zaručenou súdnou ochranou“, a tým porušil jeho „základné právo na účinnú

súdnu ochranu“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd:

a) preskúmal ústavnosť napadnutých rozhodnutí a konania, ktoré im predchádzalo,

b) vyhovel jeho sťažnosti a vyslovil, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil

jeho označené základné právo, zrušil tento rozsudok a zároveň vec vrátil najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie,

c) vydal predbežné opatrenie a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu až do rozhodnutia o jeho sťažnosti.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho

pojednávania.

Sťažovateľ namietal protiústavný postup v sťažnosti menovaných štátnych orgánov,

ktoré napadnutými rozhodnutiami o uložení mu daňovej povinnosti mali porušiť jeho

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované ustanoveniami čl. 46 ods. 1 a 2

.

Aj keď sťažovateľ k svojej sťažnosti predložil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

bez vyznačenia jeho právoplatnosti, z obsahu jeho ďalšieho podania z 19. mája 2002, str. 5,

ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť najneskôr 16. novembra

2001.

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom podľa je podanie

sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť

spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).

Predmetná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 15. apríla 2002, teda po uplynutí

dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že plynutie dvojmesačnej lehoty

podľa začalo až dňom doručenia mu oznámenia

generálneho prokurátora o nevyhovení jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania,

t. j. po 27. marci 2002. Samotné podanie podnetu v prípade jeho nevyhovenia generálnym

prokurátorom nie je totiž účinným právnym prostriedkom, ktorý právny poriadok

Slovenskej republiky poskytuje každej osobe na ochranu jej základných práv alebo slobôd.

Samotný podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53

ods. 1 povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo

slobôd ešte pred podaním sťažnosti na ústavný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré

navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne

prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 zákona

č. - v znení neskorších predpisov neukladá totiž

povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe

generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie

(táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie

mimoriadneho dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania

nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. ,

).

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2002