Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 471/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., toho času vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

JUDr. J. Č., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd prípismi ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 21 376/2011-

61/D/498 z 3. augusta 2011 a č. -61/D/498 zo 6. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra

2011 doručená sťažnosť M. K., toho času vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

prípismi ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“)

č. -61/D/498 z 3. augusta 2011 a č. -61/D/498 zo 6. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že „[d]ňa 22. 06. 2011 podal...

ustanovený obhajca [sťažovateľa] ministrovi spravodlivosti SR... podnet na podanie

dovolania v zmysle ust. (v znení účinnom do 01. 09. 2011)...

Krajský súd v Žiline ako súd prvého stupňa vydal dňa 03. 08. 2010 rozsudok sp. zn.:

-53 (právoplatný dňa 25. 08. 2010), ktorým Krajský súd v zmysle ust. § 518

ods. 3 , postupom podľa ust. , uznal na území Slovenskej

republiky rozsudok Mestského súdu v P. sp. zn.: z 08. 02. 2006, v spojení

s rozsudkom Vrchného súdu v P. sp. zn.: z 10. 07. 2006, ktorými bol občan

SR M. K. uznaný vinným zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držania

omamných a psychotropných látok a jedov podľa § 187 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm.

c) ČR. Uznanie sa týkalo výroku o vine v časti týkajúcej sa odsúdeného

M. K. a vo výroku o treste v časti týkajúcej sa odsúdeného M. K., len pokiaľ ide o trest

odňatia slobody, ktorý mu bol uložený (vo výmere 10 rokov podľa § 39a ods. 3 Trestného

zákona ČR), pričom Krajský súd v Žiline postupom podľa ust. v

spojení s ust. § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. rozhodol, že odsúdený M. K. bude vo výkone

trestu pokračovať v ústave na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom

stráženia.

Proti predmetnému uznávaciemu rozsudku Krajského súdu v Žiline sa odsúdený

neodvolal, a preto nie je oprávnenou osobou na podanie dovolania v zmysle ust. § 369

ods. 2, § 372 Tr por.“.

Ustanovený obhajca sťažovateľa podal 22. júna 2011 v súvislosti s rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. augusta 2010

podnet ministrovi spravodlivosti na podanie dovolania. Obhajca sťažovateľa v podnete

z 22. júna 2011 uviedol, že krajský súd „postupom podľa rozhodol

o pokračovaní vo výkone trestu uloženého cudzím rozhodnutím. ... s poukazom na čas

spáchania trestného činu a nutnosť aplikácie... účinného do 01. 01. 2006

mal byť zvolený procesný postup premeny trestu podľa ust. , t. j. cudzie

rozhodnutie malo byť uznané tak, že trest v ňom uložený mal slovenský súd nahradiť

trestom, ktorý by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval...“.

Vzhľadom na skôr uložené tresty odňatia slobody, ktoré sťažovateľ doteraz nevykonal, mu

«bol uznaním cudzieho rozhodnutia popísaným spôsobom uložený trest odňatia slobody

vo výmere prevyšujúcej o 10 rokov najvyššiu výmeru dovolenú zákonom pre tento druh

trestu. ... Existencia týchto dôvodov dovolania podľa ust. ministrovi

spravodlivosti ukladá dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu... výroku, ktorým

Krajský súd v Žiline uznal výrok o treste uložený cudzím rozhodnutím.

Písomnosťou z 03. 08. 2011, č.: -61/D/498 poverená zamestnankyňa

odboru trestného súdnictva Ministerstva spravodlivosti SR oznámila môjmu obhajcovi

„odloženie“ podnetu na podanie dovolania... z dôvodu existencie judikátu Najvyššieho súdu

SR sp. zn.: z 24. 02. 2010.».

Ustanovený obhajca sťažovateľa podal následne 9. augusta 2011 opakovaný podnet

ministrovi spravodlivosti na podanie dovolania, v ktorom namietal, že zákon neumožňuje

ministrovi spravodlivosti podnet na podanie dovolania odložiť. Poukázal na znenie § 369

ods. 1 a vyslovil názor, že pri existencii dovolacieho dôvodu toto

ustanovenie obligatórne ukladá ministrovi spravodlivosti podať dovolanie. V podnete ďalej

argumentoval tým, že „judikatúra Najvyššieho súdu nie je právne záväzná ani nemenná“.

Obhajca sťažovateľa v podnete tiež uviedol, že minister spravodlivosti môže podať

dovolanie bez ohľadu na využitie práva podať riadny opravný prostriedok a navyše podanie

dovolania má význam aj z hľadiska využitia iných prostriedkov nápravy nezákonného stavu

(napr. podanie sťažnosti na ústavnom súde).

«Písomnosťou z 06. 10. 2011, č.: -61/D/498, poverená zamestnankyňa

odboru trestného súdnictva Ministerstva spravodlivosti SR oznámila môjmu obhajcovi

zotrvanie na pôvodnej odpovedi z dôvodov tam uvedených.

Mám za to, že „odložením“ môjho podnetu na podanie dovolania došlo k porušeniu

môjho práva na prístup k súdu ako obsahovej zložky práva na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.».

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že odloženie podnetov na podanie dovolania

ministrom spravodlivosti považuje za „za iný zásah porušujúci... základné právo na prístup

k súdu (ako obsahovej zložky práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie)“. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ odôvodňuje porušenie

označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom ministra spravodlivosti identickými dôvodmi, ktoré uviedol v podnetoch

z 22. júna 2011 a 9. augusta 2011, ktoré citoval vo svojej sťažnosti.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46

ods. 1 a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

iným zásahom ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 03. 08. 2011,

č.: -61/D/498 a zo dňa 06. 10. 2011, č.: -61/D/498, porušené boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje ministrovi spravodlivosti slovenskej

republiky napadnúť dovolaním rozsudok Krajského súdu v Žiline z 03. 08. 2010, sp. zn.:

-53 v zmysle ust. (v znení účinnom do 01. 09. 2011)

na základe podnetu sťažovateľa zo dňa 22. 06. 2011.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 261,82,- EUR, je porušovateľ povinný zaplatiť na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. J. Č., advokáta v M., č. ú..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po

jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , , ,

, , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť iným zásahom ministra spravodlivosti. Zásah do

uvedených práv sťažovateľa má spočívať v tom, že minister spravodlivosti odložil podnety

sťažovateľa na podanie dovolania prípismi č. -61/D/498 z 3. augusta 2011

a č. -61/D/498 zo 6. októbra 2011, a v tom, že minister spravodlivosti nepodal

dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 3. augusta 2010.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Z obsahu sťažnosti a listinných dôkazov k nej pripojených je zrejmé, že sťažovateľ

podal 22. júna 2011 ministrovi spravodlivosti podnet na podanie dovolania proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 3. augusta 2010.

Prípisom č. -61/D/498 z 3. augusta 2011 Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) sťažovateľovi oznámilo, že

jeho podnet bol „vzhľadom na judikát Najvyššieho súdu SR sp. zn. dňa 24. 2.

2010 odložený z nasledovných dôvodov:

Najvyšší súd v tomto rozhodnutí vyslovil, že rozsudok, ktorým slovenský súd priznáva

cudzozemskému odsudzujúcemu rozsudku účinky na území SR, nie je rozhodnutím vo veci

samej v zmysle a teda proti nemu nie je prípustné dovolanie.

Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu, podmienka, že oprávnené osoby môžu podať

dovolanie len, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom

bolo rozhodnuté ( ), sa vzťahuje aj na ministra spravodlivosti, pretože

v uznávacom konaní má postavenie strany v konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že minister

spravodlivosti v danom prípade ako strana v konaní nevyužil svoju zákonnú možnosť na

podanie odvolania, nie je oprávnený podať v tej istej veci ani dovolanie.“.

Následne sťažovateľ podal 9. augusta 2011 opakovaný podnet ministrovi

spravodlivosti na podanie dovolania proti namietanému rozsudku krajského súdu.

Prípisom č. -61/D/498 zo 6. októbra 2011 ministerstvo spravodlivosti

sťažovateľovi oznámilo, že zotrváva na svojom pôvodnom právnom názore, že podanie

dovolania ministrom spravodlivosti je neprípustné. V prípise ministerstvo spravodlivosti

ďalej uviedlo:

„V našej predošlej odpovedi sme Vám vysvetlili, že rozhodnutie súdu o uznaní

cudzieho rozhodnutia nie je možné napadnúť dovolaním, pretože to nie je rozhodnutie

podľa Ako príklad sme uviedli argumentáciu Najvyššieho súdu SR,

ktorú uviedol v judikáte sp. zn. z 24. 2. 2010. V tejto súvislosti Vám dávame

na vedomie, že Najvyšší súd SR aj v ďalšom rozhodnutí sp. zn. z 25. 5. 2010

vyriekol rovnaký záver.

Posledná novela č. (účinná od 1. 9. 2011, t. j. po

odoslaní našej odpovede) síce zmenila znenie , , avšak podľa

oprávnené osoby môžu dovolanie stále podať len, ak využili svoje

právo podať riadny opravný prostriedok.

Ust. síce uvádza, že oprávnené osoby okrem ministra

spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny

opravný prostriedok.

Toto ustanovenie však hovorí o prípadoch, kedy minister spravodlivosti nie je

stranou v konaní a nemá teda právo podať riadny opravný prostriedok. V rámci

uznávacieho konania, v ktorom ministerstvo spravodlivosti predkladá návrh na uznanie

cudzieho rozhodnutia, má postavenie strany. mu priznáva právo na riadny

opravný prostriedok, a pokiaľ ho nevyužije, nie je oprávnený podať ani mimoriadny

opravný prostriedok. V opačnom prípade by totiž bol neodôvodnene zvýhodnený

v porovnaní s ostatnými stranami v konaní.

Z toho dôvodu, vzhľadom na vyššie uvedené k , zotrvávame na

našej odpovedi, že dovolanie podané ministerstvom spravodlivosti v tejto veci nie je

prípustné.“

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré

sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368 a nasl.

), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú

mu priamo dostupné (napr. , , ,

). Podnet na podanie dovolania podľa nie

je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať

iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez

ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1

neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému

podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu

strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je

vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené).

Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva,

ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. , ,

, ).

Z tohto dôvodu minister spravodlivosti nemohol odložením takýchto podaní, t. j. ich

neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označených práv sťažovateľa. Sťažovateľ

(v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa minister spravodlivosti jeho

podnetmi zaoberal, náležite sa s nimi vysporiadal a o spôsobe ich vybavenia ho vyrozumel,

k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne

neakceptovateľný.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25

ods. 2 zákona o ústavnom súdu ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011