Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 435/2010
PDF · 215.55 KB
No categories available
II. ÚS 435/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. K., B., Mgr. M. M., B., O. L., B., a J. P., B., ako
zástupcov Obecného zastupiteľstva obce B., zastúpených advokátkou JUDr. D. S., K.,
podanú podľa čl. 127a Ústavy Slovenskej republiky vo veci namietaného porušenia čl. 2
ods. 2 a čl. 67 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 4 ods. 5 Európskej charty
miestnej samosprávy v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
6 Sžo 303/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. A. K., Mgr. M. M., O. L. a J. P., ako zástupcov Obecného
zastupiteľstva obce B., o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca
2010 doručená sťažnosť Mgr. A. K., B., Mgr. M. M., B., O. L., B., a J. P., B., ako zástupcov
Obecného zastupiteľstva obce B. (ďalej len „sťažovatelia“), podaná podľa čl. 127a Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietajú porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 67
ods. 1 až 3 ústavy, ako aj čl. 4 ods. 5 Európskej charty miestnej samosprávy (ďalej len
„charta“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) pod sp. zn. 6 Sžo 303/2009.
Podaním doručeným ústavnému súdu 17. marca 2010 sťažovatelia svoju sťažnosť
doplnili.
2. Zo sťažnosti vyplynulo, že Obecné zastupiteľstvo obce B. (ďalej aj „obecné
zastupiteľstvo“) na svojom zasadnutí 19. januára 2007 schválilo uznesenie č. 2/2007,
ktorým podľa § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 a 4 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení
a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 253/1994 Z. z.“) a § 11 ods. 4 písm. i) zákona Slovenskej národnej rady
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o obecnom zriadení“) znížilo pracovný úväzok a plat starostky obce B. na polovičný
(úväzkový starosta). Starostka obce využila svoje oprávnenie podľa § 13 ods. 6 zákona
o obecnom zriadení a uvedené uznesenie nepodpísala. Následne uznesením č. 3/2007
z 30. januára 2007 obecné zastupiteľstvo v súlade s ustanovením § 13 ods. 8 zákona
o obecnom zriadení potvrdilo uznesenie č. 2/2007 z 19. januára 2007, ktorého výkon bol
starostkou pozastavený. Proti uzneseniu obecného zastupiteľstva č. 3/2007 z 30. januára
2007 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v K. (ďalej len „krajská prokuratúra“)
4. decembra 2008 protest podľa § 22 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov pod sp. zn. Kd 271/08. Obecné zastupiteľstvo prerokovalo protest
prokurátora na svojom zasadnutí 13. januára 2009 a uznesením č. 1/2009 protestu
prokurátora zo 4. decembra 2008 nevyhovelo a nezákonné uznesenie č. 3/2007 z 30. januára
2007 nezrušilo. Krajský prokurátor sa návrhom podaným 17. marca 2009 Krajskému súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) proti Obci B. domáhal zrušenia uznesenia obecného
zastupiteľstva č. 3/2007 z 30. januára 2007 v konaní o preskúmanie zákonnosti uznesenia
obecného zastupiteľstva podľa § 250 zf Občianskeho súdneho poriadku. Návrh odôvodnil
tým, že postupom obecného zastupiteľstva bolo porušené ustanovenie § 11 ods. 4 písm. i)
zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných
otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať organizáciu obecného úradu
a určovať plat starostu a hlavného kontrolóra. Podľa § 13 ods. 11 zákona o obecnom
zriadení platové pomery starostu upravuje osobitný zákon, a to zákon č. 253/1994 Z. z.,
podľa ktorého starostovi patrí plat podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1. Obecné zastupiteľstvo teda
starostovi plat v žiadnom prípade neurčuje, pretože tento mu priamo vyplýva zo zákona,
obecné zastupiteľstvo môže rozhodnúť len o jeho zvýšení. Inštitút tzv. úväzkového starostu
nemožno viazať na oprávnenie obecného zastupiteľstva podľa § 11 ods. 4 písm. i) zákona
o obecnom zriadení, pretože takúto právomoc zastupiteľstva vylučuje osobitný zákon, a to
zákon č. 253/1994 Z. z. Pokiaľ takáto právomoc zastupiteľstva nebude upravená priamo
v zákone o obecnom zriadení, bude určenie rozsahu úväzku starostu závisieť iba od jeho
vôle. Poukázal tiež na to, že pri plate starostu obecné zastupiteľstvo rozhoduje o spôsobe
a rozsahu nakladania s obecným majetkom, ktorý má jednoznačne verejnoprávny charakter.
Starostka obce sa uchádzala o post starostu obce na plný úväzok a po zložení sľubu starostu
obce obecné zastupiteľstvo nemá oprávnenie meniť jej plat.
Krajský súd rozsudkom č. k. 7 S 27/2009-16 z 13. mája 2009 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) rozhodol o návrhu krajského prokurátora tak, že návrh zamietol. Krajský
súd s odvolaním sa na kompetencie obecného zastupiteľstva vymedzené ustanovením § 11
ods. 4 zákona o obecnom zriadení v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
„Z vyššie uvedených zákonných kompetencií, v ktorých absentuje taxatívne
vymedzená kompetencia - určovanie rozsahu úväzku starostu, pri použití právnej analógie
vyplýva, že orgánom obce, v ktorého kompetencii je široko vymedzená kompetencia pri
určovaní dôležitých úloh obce, najmä v otázkach finančných, je možné vyvodiť právny
záver, že v kompetencii obecného zastupiteľstva je aj možnosť určiť úväzok starostu, keďže
v opačnom prípade by neexistoval žiadny orgán, ktorý by mohol určiť rozsah výkonu
funkcie starostu /úväzkového starostu/, na platové pomery ktorého sa odvoláva aj zákon o
obecnom zriadení, ide o ust. § 4 ods. 4 zák.č. 253/1994 Z.z..
Kompetencie obecného zastupiteľstva sú len demonštratívne uvedené, pričom aj z
ust. § 13 ods. 4 písm. d/ zákona o obecnom zriadení vyplýva, že obecné zastupiteľstvo si
môže vyhradiť na rozhodnutie aj iné veci správy obce.
... zákonodarca pripúšťa aj funkcie úväzkových starostov, o rozsahu ktorých potom
môže rozhodnúť obecné zastupiteľstvo, ktoré ako jediný orgán obce rozhoduje aj o týchto
závažných otázkach obce vymenovaných v ust. § 11 ods. 4 zákona o obecnom zriadení /per
analógiám/.
Je vylúčené, aby sám starosta rozhodoval o vlastnom úväzku, ktorý je predstaviteľom
obce a súčasne aj výkonným orgánom obce / § 13 a nasl. zákona o obecnom zriadení/.“
S právnym názorom krajského súdu sa krajský prokurátor nestotožnil a 16. júna 2009
podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie. O odvolaní krajského prokurátora rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 303/2009 zo 16. decembra 2009 (ďalej aj „namietané
rozhodnutie“), ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že uznesenie
sťažovateľa č. 3/2007 z 30. januára 2007 zrušil. Najvyšší súd v rozsudku dospel k právnemu
záveru, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že
obecné zastupiteľstvo starostke v žiadnom prípade plat neurčuje, pretože tento jej priamo
vyplýva zo zákona. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
«... odvolací súd na rozdiel od názoru prvostupňového súdu sa stotožnil s právnym
názorom krajského prokurátora, že inštitút tzv. úväzkového starostu nemožno viazať na
oprávnenie zastupiteľstva podľa § 11 ods. 4 písm. i/ zákona č. 369/1990 Zb., nakoľko takúto
právomoc zastupiteľstva vylučuje osobitný zákon, a to zákon č. 253/1994 Z. z..
Napriek tomu, že kompetencie obecného zastupiteľstva sú v ustanovení § 11 ods. 4
zákona o obecnom zriadení vymenované demonštratívne, kompetencie stanovené v písm. i/
nemožno rozširovať a to ani „per analógiám“, ako to v odôvodnení svojho rozsudku uvádza
prvostupňový súd, pričom bližšie nekonkretizuje, akú analógiu treba použiť.
Analógia sa používa tam, kde je tzv. medzera v zákone alebo kde súd má za to, že
použitie všeobecnejšieho ustanovenia, ktorá na vec dopadá, by nebolo spravodlivé. Použitie
analógie zákona prichádza do úvahy, ak určitý vzťah nie je konkrétne upravený právnou
normou. Použitie analógie zákona však predpokladá, že existuje norma, ktorá sa na daný
skutkový stav aspoň sčasti vzťahuje alebo ktorá upravuje podobné vzťahy.
Použitie analógie rozšírením právomocí obecného zastupiteľstva v tomto smere však
z ustanovenia § 13 ods. 4 písm. d/ zákona o obecnom zriadení, na ktoré prvostupňový súd
tiež poukazuje, vyvodiť nemožno a inú analógiu prvostupňový súd neuvádza.
Treba sa stotožniť aj s názorom vysloveným v odvolaní, že jasné pravidlá pre výkon
funkcie starostu musia byť určené na začiatku každého volebného obdobia. Ak by takéto
pravidlá určené neboli, mohlo by dôjsť v dôsledku rôznych záujmov (osobných, rodinných,
skupinových či politických) k situácii, že by v priebehu volebného obdobia mohlo dôjsť
k znefunkčneniu funkcie starostu tým, že by rozhodnutím obecného zastupiteľstva bol
schválený skrátený pracovný úväzok starostu a s tým súvisiaci aj skrátený plat. Zákon
o obecnom zriadení s takýmito možnosťami nepočítal, a preto ani do kompetencie obecného
zastupiteľstva výslovne nezaradil možnosť skrátenia pracovného úväzku starostu. Starostu
obce podľa článku 69 ods. 3 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky volia obyvatelia obce,
ktorí majú na jej území trvalý pobyt, na základe všeobecného, rovného a priameho
volebného práva tajným hlasovaním na štvorročné obdobie. Voľba starostu na základe
priameho volebného práva s tajným hlasovaním je prejavom najvyššej formy demokracie
obce a ak nedôjde k zníženiu rozsahu pracovného úväzku starostu a s tým súvisiacej úpravy
platu starostu na základe dohody medzi starostom a občanmi obce, nemôže obecné
zastupiteľstvo svojvoľne v priebehu volebného obdobia tento pracovný úväzok skracovať.»
Proti namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovatelia okrem iného uviedli:
„... Sťažovatelia zastávajú právny názor, že Krajský súd v Košiciach sa v rozsudku
7S/27/2009 13. 05.2009 právne správne podľa ust. § 4 ods. 4 zákona č. 253/1994 Z.z.
vysporiadal s tým, že starostovi, ktorý nevykonáva funkciu v celom rozsahu /úväzkový
starosta/ patrí plat v pomernej časti zodpovedajúcej rozsahu vykonávanej funkcie. Mal za
osvedčené, že zákonodarca pripúšťa aj funkcie úväzkových starostov, o rozsahu ktorých
potom môže rozhodnúť obecné zastupiteľstvo, ktoré ako jediný orgán obce rozhoduje aj
o týchto závažných otázkach obce vymenovaných v ust. § 11 ods. 4 zákona o obecnom
zriadení.
V právnom štáte nie je mysliteľné, aby zástupcovia občanov zvolení na základe
demokraticky prijatých zákonov, ktorí sú podľa ústavy a zákonov určení na to, aby
rozhodovali o najdôležitejších otázkach obce, nemohli rozhodnúť o tom, že funkcia starostu
sa v ich obci s počtom 220 obyvateľov bude vykonávať v skrátenom úväzku a tomu
zodpovedajúcou odmenou. Naviac ak na výkon podstatnej časti týchto činností už obec platí
pracovnú silu. Sťažovatelia ako členovia obecného zastupiteľstva sú presvedčení o tom, že
ich zákonom stanovené kompetencie a ako voleného orgánu určeného na rozhodovanie
o najdôležitejších otázkach obce im nemôže uprieť žiadny štátny orgán.
Ak by si každý zo starostov všetkých obcí a miest Slovenskej republiky mohol
v skutočnosti sám určiť svoj úväzok a tomu zodpovedajúcu výšku svojej odmeny, došlo by
tým k zrejmej anarchii a deštrukcii samosprávnych orgánov.
Sťažovateľov ako legálne zvolených zástupcov orgánu obce nikto neoboznámil s tým,
že na návrh žalobcu Krajskej prokuratúry v K. prebieha na Najvyššom súde Slovenskej
republiky súdne konanie a nedostali možnosť vyjadriť sa k nemu. O rozsudku sa dozvedeli
len náhodou od administratívnej pracovníčky obce.“
Podľa názoru sťažovateľov „... rozsudkom Najvyššieho súdu bolo neprimerane
zasiahnuté do ich práv, ktoré im ako členom orgánu obce – obecnému zastupiteľstvu
garantuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 2 ... čl. 67 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej
republiky ... A čl. 5 Európskej charty miestnej samosprávy...“.
3. Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie
a rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo / 303 /2009 porušil základné
práva sťažovateľov, Mgr. A. K., Mgr. M. M., O. L. a J. P. ako členov obecného
zastupiteľstva, orgánu územnej samosprávy obce, zaručené v čl. 2 ods. 2 a v čl. 67 ods. 1 až
3 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 5 Európskej charty miestnej samosprávy.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
6 Sžo/303/209 zo 16. 12.2009.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľom trovy právnych
služieb 260,70 €, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky
JUDr.D. S., K.“
4. Sťažovatelia v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný, nesprávne uvádzajú porušenie čl. 5
charty, ktorého predmetom je ochrana územných hraníc miestnych orgánov. Z obsahu
sťažnosti, v ktorej je výslovne citované znenie čl. 4 ods. 5 charty, je zrejmé, že sťažovatelia
namietajú porušenie čl. 4 ods. 5 charty, a nie porušenie čl. 5 charty. Ústavný súd považoval
túto nezrovnalosť za zrejmú chybu v písaní.
II.
Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej
samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému
alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný
súd.
Podľa čl. 127a ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti orgánu územnej
samosprávy, vysloví, v čom spočíva neústavné alebo nezákonné rozhodnutie alebo
neústavný alebo nezákonný zásah do veci územnej samosprávy, aký ústavný zákon alebo
zákon bol porušený a akým rozhodnutím alebo zásahom toto porušenie nastalo. Ústavný súd
napadnuté rozhodnutie zruší, alebo ak porušenie práva spočívalo v inom zásahu, než je
rozhodnutie, zakáže pokračovať v porušovaní práva a prikáže, ak je to možné, aby sa
obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia
domáhajú v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie
petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov nemá ústavný
súd dôvod spochybňovať.
Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľov. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval
sťažnosť iba v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej
(petitom).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že najvyšší súd zrušením uznesenia
obecného zastupiteľstva č. 3/2007 z 30. januára 2007, ktorým obecné zastupiteľstvo znížilo
pracovný úväzok a plat starostky obce B. na polovičný (úväzkový starosta), neprimerane
zasiahol do výkonu územnej samosprávy sťažovateľov ako členov orgánu územnej
samosprávy obce (obecného zastupiteľstva), čím došlo k porušeniu označených práv
sťažovateľov garantovaných ústavou a chartou. Sťažovatelia tiež namietali procesné vady
v konaní pred najvyšším súdom, keď ich nikto neoboznámil s tým, že na základe odvolania
krajskej prokuratúry prebieha na najvyššom súde konanie, pričom nemali ani možnosť
vyjadriť sa k nemu. O rozsudku najvyššieho súdu sa dozvedeli len náhodou od
administratívnej pracovníčky obce.
Ústavný súd sa najprv zaoberal otázkou posúdenia aktívnej procesnej legitimácie
sťažovateľov, ktorí sú členmi obecného zastupiteľstva, na podanie tzv. „komunálnej
sťažnosti“ podľa čl. 127a ústavy v mene obce.
Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za podanú zjavne
neoprávnenou osobou.
Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej
samosprávy..., čiže aktívnu procesnú legitimáciu pre tento typ konania má orgán územnej
samosprávy, v tomto prípade starosta alebo obecné zastupiteľstvo. Ako vyplýva
zo sťažnosti, sťažnosť podali sťažovatelia ako členovia obecného zastupiteľstva, teda
členovia orgánu územnej samosprávy, v ktorej namietajú porušenie svojich práv ako členov
obecného zastupiteľstva. Vyplýva to z celého textu sťažnosti, najmä z jej záhlavia, kde sú
ako „navrhovatelia“ uvedení sťažovatelia „ako zástupcovia obecného zastupiteľstva obce
B.... t. j. orgánu územnej samosprávy“, ako aj z petitu, kde sa uvádza: „1. Najvyšší súd
SR ... porušil základné práva sťažovateľov, Mgr. A. K., Mgr. M. M., O. L. a J. P. ako členov
obecného zastupiteľstva, orgánu územnej samosprávy obce... 2. Najvyšší súd Slovenskej
republiky je povinný vyplatiť sťažovateľom trovy právnych služieb...“
Ústavný súd konštatuje, že obecné zastupiteľstvo má priamo na základe čl. 127a
ústavy zvláštnu aktívnu procesnú legitimáciu výlučne na účely podania tzv. „komunálnej
sťažnosti“ ústavnému súdu v mene obce. Vzhľadom na uvedené obecné zastupiteľstvo
v prípade, že bolo toho názoru, že boli porušené jeho práva rozhodnutím všeobecného súdu,
mohlo podať len „komunálnu sťažnosť“ na ústavnom súde a nemohlo sa domáhať práv obce
pred inými štátnymi orgánmi.
Sťažnosť však podali sťažovatelia ako členovia orgánu územnej samosprávy, t. j. ako
členovia (poslanci) obecného zastupiteľstva vo vlastnom mene, v ktorej namietajú porušenie
svojich „individuálnych“ práv ako členov orgánu obce, čo ústava ani zákon o ústavnom
súde neumožňujú.
Účelom konania o komunálnej sťažnosti je chrániť postavenie orgánov územnej
samosprávy vo veciach, kde orgány územnej samosprávy pôsobia ako orgány verejnej moci.
Základy územnej samosprávy sú upravené v čl. 64 a nasl. štvrtej hlavy ústavy, ktorá za jej
základ ustanovuje obec ako samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej
republiky združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obce sú spravované
prostredníctvom svojich orgánov, t. j. starostu a obecného zastupiteľstva (čl. 69 ods. 1
ústavy).
Ústavný súd už vyslovil, že aktívnu procesnú legitimáciu na podanie sťažnosti podľa
čl. 127a ústavy nemá obec, ale jej orgán (III. ÚS 84/02). Obec navonok zastupuje starosta
ako predstaviteľ obce a jej najvyšší výkonný orgán. Starosta zastupuje obec vo vzťahu
k štátnym orgánom, k právnickým a fyzickým osobám (§ 13 ods. 4 zákona o obecnom
zriadení).
V okolnostiach danej veci však podanie komunálnej sťažnosti sťažovateľmi je
v rozpore so záujmami starostky, keďže sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie
svojich práv namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bolo zrušené uznesenie
obecného zastupiteľstva, ktoré sa priamo dotýka oprávnených záujmov starostky obce
(rozsah pracovného úväzku a tomu zodpovedajúca výška platu). V tomto prípade teda
nemožno rozumne očakávať, že obecné zastupiteľstvo bude v konaní podľa čl. 127a ústavy
zastupovať starosta. Podľa názoru ústavného súdu je prípustné, aby v takýchto prípadoch
(ak podanie „komunálnej sťažnosti“ je v rozpore so záujmami starostu) mohli obecné
zastupiteľstvo zastupovať jeho členovia (poslanci obecného zastupiteľstva), ale len
v prípade, ak by vôľu na podanie takejto sťažnosti „proti starostovi“ navonok prejavili
právne relevantným spôsobom, teda spôsobom, ktorý predvída zákon o obecnom zriadení.
Obecné zastupiteľstvo je zastupiteľský zbor obce zložený z poslancov zvolených
v priamych voľbách obyvateľmi obce (§ 11 ods. 1 zákona o obecnom zriadení). Podľa § 12
ods. 2 zákona o obecnom zriadení obecné zastupiteľstvo rokuje vždy v zbore. Spôsobilé
rokovať a uznášať sa je vtedy, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov. Na
prijatie uznesenia obecného zastupiteľstva je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny
prítomných poslancov.
V okolnostiach danej veci sťažovatelia nepreukázali, že vôľu podať sťažnosť podľa
čl. 127a ústavy v mene Obecného zastupiteľstva obce B. prejavili právne relevantným
spôsobom, teda prijatím uznesenia, v ktorom by vyslovili súhlas s podaním takejto
sťažnosti, príp. aj súhlas s osobou právneho zástupcu splnomocneného na zastupovanie
obecného zastupiteľstva v konaní pred ústavným súdom.
V súvislosti s formálnymi nedostatkami sťažnosti spočívajúcimi v nesprávnom
označení sťažovateľa a nesprávne formulovaným petitom sťažnosti ústavný súd uvádza, že
sťažovatelia sú zastúpení advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone
advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na
to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne
Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2010