Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 318/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou, Trenčianska 17, Bratislava, a ,

, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl.

19 ods. 2, a , práv podľa

a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv

podľa čl. 7, čl. 24 ods. 3 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a namietaného

porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 18 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného

súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a u aj postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2018

mailom doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) a v tom čase

maloletého (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „sťažovateľ v 2. rade“,

spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19

ods. 2, a (ďalej len „“), práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), základných práv podľa čl. 7, čl. 24 ods. 3 a čl. 47 Charty základných

práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa a 2

Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a u aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej len „namietaný postup okresného súdu a krajského súdu“

a „namietané konania“).

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k.

-407 z 5. júna 2008 bolo rozvedené manželstvo sťažovateľky a otca

sťažovateľa a sťažovateľ bol zverený do osobnej starostlivosti otca a súd upravil široký styk

sťažovateľky so sťažovateľom. Krajský súd svojím rozhodnutím sp. zn.

z 15. januára 2009 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Keďže otec sťažovateľa bránil

v realizácii styku sťažovateľky so sťažovateľom, sťažovateľka sa domáhala nariadenia

výkonu rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré nie je dosiaľ

právoplatne skončené. Uznesením z 18. mája 2009 okresný súd uložil otcovi sťažovateľa

pokutu vo výške 60 eur, no napriek ďalším oznámeniam sťažovateľky o nerealizácii styku

nedošlo podľa sťažovateľky zo strany súdu k prijatiu efektívnych opatrení, ktoré by vymohli

plnenie právoplatného a vykonateľného rozsudku o práve styku sťažovateľky so

sťažovateľom. Uznesením č. k. -124 z 30. júna 2010 bola okresným súdom

uložená otcovi sťažovateľa ďalšia pokuta vo výške 60 eur, no toto uznesenie bolo následne

zrušené uznesením krajského súdu a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Vzhľadom na

pretrvávajúci stav, keď sťažovateľke nebolo naďalej umožňované stýkať sa so

sťažovateľom, podala sťažovateľka na súd návrh na zmenu výchovného prostredia

sťažovateľa a súčasne sa domáhala nariadenia predbežného opatrenia, aby sa styk realizoval

tak, že otec sťažovateľa odovzdá sťažovateľa sťažovateľke v mieste jej bydliska, a zároveň

žiadala, aby bolo predbežným opatrením nariadené výchovné opatrenie, ktorým by súd

nariadil otcovi sťažovateľa a sťažovateľovi povinnosť podrobiť sa psychologickému

poradenstvu pre účely obnovenia realizácie styku sťažovateľky a sťažovateľa. Okresný súd

zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia uznesením č. k.

-134 z 29. januára 2010 a krajský súd toto uznesenie potvrdil svojím

uznesením sp. zn. z 31. marca 2010. Rozsudkom okresného súdu č. k.

-358 z 15. marca 2011 okresný súd nariadil výchovné opatrenie – povinnosť

oboch rodičov, sťažovateľky a otca sťažovateľa, podrobiť sa intenzívnej rodičovskej terapii

a povinnosť sťažovateľovi podrobiť sa psychoterapii po ukončení terapie rodičov.

Právoplatnosť a vykonateľnosť tejto časti rozsudku nastala 6. apríla 2011. Sťažovatelia

uvádzajú, že predmetný rozsudok však nebol vykonateľný, keďže lekárka, ktorá mala

vykonávať rodičovskú terapiu, takúto terapiu nevykonáva, a terapeutka, ktorá mala

vykonávať psychoterapiu sťažovateľa, uviedla, že bez spolupráce otca sťažovateľa nemožno

terapiu absolvovať, pričom on o ňu neprejavil záujem. Sťažovateľka sa aj naďalej domáhala

výkonu rozhodnutia a prijatia opatrení na realizáciu účelu výchovného opatrenia. Na

základe pokynu krajského súdu začal okresný súd ex offo konanie o zmenu výchovného

opatrenia vedené pod sp. zn. . Súd pojednávanie nariadil až na 19. október

2017, zatiaľ čo sťažovateľka zistila, že súd nevykonal žiadnu prípravu pojednávania

a k spisu neboli pripojené ani súvisiace spisy. Podľa sťažovateľov bol súd viac ako 2 roky

bezdôvodne nečinný a následne pojednávanie dvakrát odročil pre účely vykonania

dokazovania, ktoré mohol realizovať na jedinom pojednávaní, ak by vykonal jeho riadnu

prípravu. Rozsudkom č. k. -44 z 5. decembra 2017 okresný súd rozhodol

o nariadení výchovného opatrenia, na základe ktorého sa mali sťažovatelia stretávať počas

troch mesiacov na referáte poradensko-psychologických služieb a podrobiť sa tam

odbornému poradenstvu. Otec sťažovateľa podal proti predmetnému rozsudku odvolanie.

V konaní o odvolaní vedenom pod sp. zn. stanovil krajský súd termín

verejného vyhlásenia rozsudku na 19. apríl 2018, avšak následne bolo zverejnené

oznámenie o jeho zrušení. Sťažovatelia uvádzajú, že do dnešného dňa krajský súd

nerozhodol a ani nestanovil nový termín verejného vyhlásenia rozhodnutia, napriek tomu,

že sťažovateľka vec telefonicky urgovala. Podľa sťažovateľov nemôže mať zrušenie

termínu verejného vyhlásenia rozsudku žiaden zákonný dôvod a smerovalo len „k zmareniu

poslednej šance, žeby sa mohli sťažovatelia stretnúť a mať priestor na vzájomný rozhovor

a nadviazanie kontaktu v bezpečnom prostredí...“.

V závere sťažnosti sťažovateľka uviedla, že touto ústavnou sťažnosťou chce

„dosiahnuť aspoň morálnu satisfakciu a uzatvorenie tejto boľavej etapy života tým, že

najvyššia súdna inštancia vysloví, že práva jej a jej syna boli porušené...“.

Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vidia sťažovatelia

v tom, že „v konaní o výkon rozhodnutia súd počas 9 rokov konal tak, že za účelom výkonu

rozhodnutia uložil len jednu 60 eurovú pokutu, a vykonával svoju činnosť neefektívne, keď

až po vyslovení záväzného právneho názoru krajským súdom začal konanie o zmene

výchovného opatrenia a konanie o výkon rozhodnutia dodnes nie je právoplatne skončené.

Jediné reálne opatrenia, ktoré súdy počas 9 rokov prijali vo vzťahu k sťažovateľom bolo

nariadenie výchovného opatrenia, ktoré však napriek náročnému dokazovaniu od začiatku

nebolo možné vykonať z dôvodu, že ustanovení odborníci nemali požadované kompetencie.

Ďalšie výchovné opatrenie, o ktorom okresný súd rozhodol s podstatným odstupom času,

nenadobudlo do plnoletosti sťažovateľa v 2. rade právoplatnosť, teda rovnako bolo

neúčinné.“ .

Sťažovatelia uvádzajú, že „Pozitívny záväzok štátu zabezpečiť rešpektovanie

súkromného a rodinného života nebol pri prejednávaní záležitostí sťažovateľov dodržaný,

keď súdy ani ostatné inštitúcie nezakročili ani včas, ani primeranými a efektívnymi

prostriedkami, keď zvolili pomoc nielen neskoro, ale aj spôsobom, ktorý nebol

vykonateľný. ... Dlhodobá nečinnosť, či neefektívnosť konania štátnych orgánov podľa

judikatúry ESĽP aj ústavného súdu postavenie rodiča, ktorému je v styku bránené sťažuje

natoľko, že obnova citových vzťahov a realizácie práv už častokrát nie je možná. Javí sa, že

súdy v tomto smere zvolili vyčkávaciu taktiku, nereagovali na podania matky a ponechali

vyriešiť spor uplynutím času, čím porušili práva sťažovateľov podľa čl. 8 dohovoru a čl. 19

ods. 2 .“.

3. Na základe uvedených dôvodov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal

sťažnosť na ďalšie konanie a aby nálezom vyslovil porušenie označených práv namietaným

postupom okresného súdu a krajského súdu, priznal sťažovateľom primerané finančné

zadosťučinenie každému v sume 10 000 eur a náhradu trov konania na účet ich právnej

zástupkyne.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

6. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu a krajského súdu

7. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

8. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ). Zjavná neopodstatnenosť

sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených

práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd

meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa (,

).

9. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa sa v konaní pred ústavným súdom

poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená

ústavnému súdu, už k porušovaniu označeného základného práva nedochádzalo, ústavný

súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Účelom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Uvedený právny názor

ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri

rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3. 2009, sťažnosť

č. 16970/05).

10. V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , , ).

11. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Zo samotnej sťažnosti

vyplýva, že pokiaľ ide o konanie vedené pod sp. zn. , toto konanie bolo v časti

nariadenia výchovného opatrenia právoplatne skončené na základe rozsudku okresného

súdu č. k. -358 z 15. marca 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť 6. apríla 2011. Ústavný súd zistil, že vo zvyšnej časti bolo konanie

o zaplatenie výživného skončené rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 4. decembra 2012, ktorý v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. júna 2013 nadobudol právoplatnosť 5. augusta 2013. V konaní vedenom na okresnom

súde pod sp. zn. bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. -44

z 5. decembra 2017. Na základe podaného odvolania síce prebiehalo konanie na krajskom

súde, no ústavný súd zistil, že krajský súd svojím rozhodnutím zo 6. augusta 2018 zrušil

rozsudok súdu prvej inštancie a konanie zastavil.

12. Z uvedených skutočností vyplýva, že okresný súd ani krajský súd v čase

rozhodovania ústavného súdu už nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom

ovplyvniť priebeh namietaných konaní, pretože veci vedené na okresnom súde pod sp. zn.

sp. zn. a sp. zn. a na krajskom súde pod sp. zn.

boli už na týchto súdoch rozhodnuté. Súčasne je zrejmé, že v čase vydania rozhodnutia

ústavného súdu už k prieťahom v dôsledku nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti, ako to

tvrdia sťažovatelia, v konaní pred všeobecnými súdmi nedochádzalo. Vyhlásením

rozsudkov okresného súdu a ich doručením a vydaním rozhodnutia krajského súdu došlo

zároveň k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov. Tento stav vedie ústavný súd

so zreteľom na podstatu a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov k záveru, že sťažnosť namietajúca postup okresného súdu a krajského súdu

v namietaných konaniach je zjavne neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde je potrebné ju odmietnuť už pri predbežnom prerokovaní (obdobne napr.

, , ).

13. Pokiaľ ide o konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. ,

sťažovateľka v sťažnosti namieta, že toto konanie nie je do dnešného dňa právoplatne

skončené. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že konanie vedené pod sp. zn.

bolo prerušené uznesením z 30. apríla 2015 na čas do právoplatného skončenia konania

vedeného na okresnom súde pod sp. zn. . Toto uznesenie o prerušení konania

nadobudlo právoplatnosť 1. júna 2015.

14. Bez potreby zaujímať postoj k otázke, či napriek citovanému dôvodu

sťažovateľka mohla a mala uplatniť opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu

o prerušení napadnutého konania, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

v zmysle ktorej ak vo veci konajúci súd v súlade so zákonom právoplatne preruší súdne

konanie, vznikne zákonná prekážka ďalšieho konania, počas ktorej súd nemôže vykonávať

žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a preto

nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu existencie zákonnej prekážky v konaní ústavný súd

neposudzuje (a ani nemôže posudzovať) ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. ,

, , atď.).

15. Vzhľadom na skutočnosť, že podanou sťažnosťou sťažovateľka namieta zbytočné

prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. v čase, keď bolo právoplatne prerušené

a existovala zákonná prekážka ďalšieho postupu okresného súdu, musel ústavný súd

aplikujúc svoju ustálenú judikatúru sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2,

a , práv podľa a a 2 dohovoru,

základných práv podľa čl. 7, čl. 24 ods. 3 a čl. 47 charty a namietaného porušenia

práva sťažovateľky podľa čl. 18 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a u sťažovateľa aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn.

16. Podľa návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

17. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že prvým závažným obsahovým

nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že napriek tvrdeniam o nesprávnosti namietaného

postupu okresného súdu a krajského súdu vo viacerých namietaných konaniach (bod 1)

absentuje akékoľvek odôvodnenie sťažnosti, t. j. neobsahuje čo i len jedinú konkrétnu

a určitú ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru

o porušení niektorého z označených základných práv alebo slobôd podľa , dohovoru,

charty a Dohovoru o právach dieťaťa namietaným postupom okresného súdu a krajského

súdu.

18. Pokiaľ ide o odôvodnenie namietaného porušenia čl. 24 ods. 3 charty, ústavný

súd konštatuje, že v tejto časti nielenže absentuje odôvodnenie sťažnosti, tak ako pri iných

sťažovateľmi označených právach, navyše, vychádzajúc z povahy označeného práva, je

prima facie vylúčené, aby vo vzťahu k matke maloletého dieťaťa bolo vyslovené porušenie

práva, ktoré náleží iba dieťaťu.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby

medzi relevantnými ustanoveniami [ a

písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia

porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich

konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých

dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

20. Keďže sťažnosť neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú

zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v .

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok

pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení

námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje

(m. m. , , , ).

22. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

23. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky

právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

24. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré

na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a , a síce

kvalifikované odôvodnenie, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie

advokátkou sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

25. V závere ústavný súd dodáva, že jeho pozornosti neušla skutočnosť, že v čase

rozhodovania ústavného súdu nadobudol sťažovateľ plnoletosť. Aj keď plná moc udelená

advokátke na zastupovanie pred ústavným súdom bola udelená sťažovateľkou ako zákonnou

zástupkyňou vtedy ešte maloletého sťažovateľa, ústavný súd aj vzhľadom na hospodárnosť,

rýchlosť, účelnosť a efektívnosť konania nepovažoval za potrebné vyzývať na doplnenie

plnej moci udelenej už plnoletým sťažovateľom advokátke, a to predovšetkým s poukazom

na dôvody, pre ktoré bolo potrebné sťažnosť odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní.

26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo preto už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018