Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)I. ÚS 318/2018
PDF · 220.87 KB
No categories available
I. ÚS 318/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou, Trenčianska 17, Bratislava, a ,
, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl.
19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv
podľa čl. 7, čl. 24 ods. 3 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 18 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného
súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 211/2009, sp. zn. 8 Em 1/2009 a sp. zn.
12 P 36/2015 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoP 14/2018 a u aj postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 CoP 11/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2018
mailom doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) a v tom čase
maloletého (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „sťažovateľ v 2. rade“,
spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19
ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), základných práv podľa čl. 7, čl. 24 ods. 3 a čl. 47 Charty základných
práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 18 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 211/2009, sp. zn. 8 Em 1/2009 a sp. zn. 12 P 36/2015
a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoP 14/2018 a u aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 CoP 11/2010 (ďalej len „namietaný postup okresného súdu a krajského súdu“
a „namietané konania“).
2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k.
6 C 167/2007-407 z 5. júna 2008 bolo rozvedené manželstvo sťažovateľky a otca
sťažovateľa a sťažovateľ bol zverený do osobnej starostlivosti otca a súd upravil široký styk
sťažovateľky so sťažovateľom. Krajský súd svojím rozhodnutím sp. zn. 8 Co 203/2008
z 15. januára 2009 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Keďže otec sťažovateľa bránil
v realizácii styku sťažovateľky so sťažovateľom, sťažovateľka sa domáhala nariadenia
výkonu rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Em 1/2009, ktoré nie je dosiaľ
právoplatne skončené. Uznesením z 18. mája 2009 okresný súd uložil otcovi sťažovateľa
pokutu vo výške 60 eur, no napriek ďalším oznámeniam sťažovateľky o nerealizácii styku
nedošlo podľa sťažovateľky zo strany súdu k prijatiu efektívnych opatrení, ktoré by vymohli
plnenie právoplatného a vykonateľného rozsudku o práve styku sťažovateľky so
sťažovateľom. Uznesením č. k. 8 Em 1/2009-124 z 30. júna 2010 bola okresným súdom
uložená otcovi sťažovateľa ďalšia pokuta vo výške 60 eur, no toto uznesenie bolo následne
zrušené uznesením krajského súdu a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Vzhľadom na
pretrvávajúci stav, keď sťažovateľke nebolo naďalej umožňované stýkať sa so
sťažovateľom, podala sťažovateľka na súd návrh na zmenu výchovného prostredia
sťažovateľa a súčasne sa domáhala nariadenia predbežného opatrenia, aby sa styk realizoval
tak, že otec sťažovateľa odovzdá sťažovateľa sťažovateľke v mieste jej bydliska, a zároveň
žiadala, aby bolo predbežným opatrením nariadené výchovné opatrenie, ktorým by súd
nariadil otcovi sťažovateľa a sťažovateľovi povinnosť podrobiť sa psychologickému
poradenstvu pre účely obnovenia realizácie styku sťažovateľky a sťažovateľa. Okresný súd
zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia uznesením č. k.
8 P 211/2009-134 z 29. januára 2010 a krajský súd toto uznesenie potvrdil svojím
uznesením sp. zn. 8 CoP 11/2010 z 31. marca 2010. Rozsudkom okresného súdu č. k.
8 P 211/2009-358 z 15. marca 2011 okresný súd nariadil výchovné opatrenie – povinnosť
oboch rodičov, sťažovateľky a otca sťažovateľa, podrobiť sa intenzívnej rodičovskej terapii
a povinnosť sťažovateľovi podrobiť sa psychoterapii po ukončení terapie rodičov.
Právoplatnosť a vykonateľnosť tejto časti rozsudku nastala 6. apríla 2011. Sťažovatelia
uvádzajú, že predmetný rozsudok však nebol vykonateľný, keďže lekárka, ktorá mala
vykonávať rodičovskú terapiu, takúto terapiu nevykonáva, a terapeutka, ktorá mala
vykonávať psychoterapiu sťažovateľa, uviedla, že bez spolupráce otca sťažovateľa nemožno
terapiu absolvovať, pričom on o ňu neprejavil záujem. Sťažovateľka sa aj naďalej domáhala
výkonu rozhodnutia a prijatia opatrení na realizáciu účelu výchovného opatrenia. Na
základe pokynu krajského súdu začal okresný súd ex offo konanie o zmenu výchovného
opatrenia vedené pod sp. zn. 12 P 36/2015. Súd pojednávanie nariadil až na 19. október
2017, zatiaľ čo sťažovateľka zistila, že súd nevykonal žiadnu prípravu pojednávania
a k spisu neboli pripojené ani súvisiace spisy. Podľa sťažovateľov bol súd viac ako 2 roky
bezdôvodne nečinný a následne pojednávanie dvakrát odročil pre účely vykonania
dokazovania, ktoré mohol realizovať na jedinom pojednávaní, ak by vykonal jeho riadnu
prípravu. Rozsudkom č. k. 12 P 36/2015-44 z 5. decembra 2017 okresný súd rozhodol
o nariadení výchovného opatrenia, na základe ktorého sa mali sťažovatelia stretávať počas
troch mesiacov na referáte poradensko-psychologických služieb a podrobiť sa tam
odbornému poradenstvu. Otec sťažovateľa podal proti predmetnému rozsudku odvolanie.
V konaní o odvolaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 14/2018 stanovil krajský súd termín
verejného vyhlásenia rozsudku na 19. apríl 2018, avšak následne bolo zverejnené
oznámenie o jeho zrušení. Sťažovatelia uvádzajú, že do dnešného dňa krajský súd
nerozhodol a ani nestanovil nový termín verejného vyhlásenia rozhodnutia, napriek tomu,
že sťažovateľka vec telefonicky urgovala. Podľa sťažovateľov nemôže mať zrušenie
termínu verejného vyhlásenia rozsudku žiaden zákonný dôvod a smerovalo len „k zmareniu
poslednej šance, žeby sa mohli sťažovatelia stretnúť a mať priestor na vzájomný rozhovor
a nadviazanie kontaktu v bezpečnom prostredí...“.
V závere sťažnosti sťažovateľka uviedla, že touto ústavnou sťažnosťou chce
„dosiahnuť aspoň morálnu satisfakciu a uzatvorenie tejto boľavej etapy života tým, že
najvyššia súdna inštancia vysloví, že práva jej a jej syna boli porušené...“.
Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vidia sťažovatelia
v tom, že „v konaní o výkon rozhodnutia súd počas 9 rokov konal tak, že za účelom výkonu
rozhodnutia uložil len jednu 60 eurovú pokutu, a vykonával svoju činnosť neefektívne, keď
až po vyslovení záväzného právneho názoru krajským súdom začal konanie o zmene
výchovného opatrenia a konanie o výkon rozhodnutia dodnes nie je právoplatne skončené.
Jediné reálne opatrenia, ktoré súdy počas 9 rokov prijali vo vzťahu k sťažovateľom bolo
nariadenie výchovného opatrenia, ktoré však napriek náročnému dokazovaniu od začiatku
nebolo možné vykonať z dôvodu, že ustanovení odborníci nemali požadované kompetencie.
Ďalšie výchovné opatrenie, o ktorom okresný súd rozhodol s podstatným odstupom času,
nenadobudlo do plnoletosti sťažovateľa v 2. rade právoplatnosť, teda rovnako bolo
neúčinné.“ .
Sťažovatelia uvádzajú, že „Pozitívny záväzok štátu zabezpečiť rešpektovanie
súkromného a rodinného života nebol pri prejednávaní záležitostí sťažovateľov dodržaný,
keď súdy ani ostatné inštitúcie nezakročili ani včas, ani primeranými a efektívnymi
prostriedkami, keď zvolili pomoc nielen neskoro, ale aj spôsobom, ktorý nebol
vykonateľný. ... Dlhodobá nečinnosť, či neefektívnosť konania štátnych orgánov podľa
judikatúry ESĽP aj ústavného súdu postavenie rodiča, ktorému je v styku bránené sťažuje
natoľko, že obnova citových vzťahov a realizácie práv už častokrát nie je možná. Javí sa, že
súdy v tomto smere zvolili vyčkávaciu taktiku, nereagovali na podania matky a ponechali
vyriešiť spor uplynutím času, čím porušili práva sťažovateľov podľa čl. 8 dohovoru a čl. 19
ods. 2 ústavy.“.
3. Na základe uvedených dôvodov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal
sťažnosť na ďalšie konanie a aby nálezom vyslovil porušenie označených práv namietaným
postupom okresného súdu a krajského súdu, priznal sťažovateľom primerané finančné
zadosťučinenie každému v sume 10 000 eur a náhradu trov konania na účet ich právnej
zástupkyne.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
6. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu a krajského súdu
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
8. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). Zjavná neopodstatnenosť
sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených
práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd
meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06,
9. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 37/02, II. ÚS 518/2014) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v konaní pred ústavným súdom
poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva
označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená
ústavnému súdu, už k porušovaniu označeného základného práva nedochádzalo, ústavný
súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Účelom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Uvedený právny názor
ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri
rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3. 2009, sťažnosť
č. 16970/05).
10. V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
11. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 P 211/2009, sp. zn. 8 Em 1/2009 a sp. zn. 12 P 36/2015 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 14/2018. Zo samotnej sťažnosti
vyplýva, že pokiaľ ide o konanie vedené pod sp. zn. 8 P 211/2009, toto konanie bolo v časti
nariadenia výchovného opatrenia právoplatne skončené na základe rozsudku okresného
súdu č. k. 8 P 211/2009-358 z 15. marca 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť 6. apríla 2011. Ústavný súd zistil, že vo zvyšnej časti bolo konanie
o zaplatenie výživného skončené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 P 211/2009
zo 4. decembra 2012, ktorý v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoP 20/2013
z 13. júna 2013 nadobudol právoplatnosť 5. augusta 2013. V konaní vedenom na okresnom
súde pod sp. zn. 12 P 36/2015 bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 12 P 36/2015-44
z 5. decembra 2017. Na základe podaného odvolania síce prebiehalo konanie na krajskom
súde, no ústavný súd zistil, že krajský súd svojím rozhodnutím zo 6. augusta 2018 zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a konanie zastavil.
12. Z uvedených skutočností vyplýva, že okresný súd ani krajský súd v čase
rozhodovania ústavného súdu už nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom
ovplyvniť priebeh namietaných konaní, pretože veci vedené na okresnom súde pod sp. zn.
sp. zn. 8 P 211/2009 a sp. zn. 12 P 36/2015 a na krajskom súde pod sp. zn. 8 CoP 14/2018
boli už na týchto súdoch rozhodnuté. Súčasne je zrejmé, že v čase vydania rozhodnutia
ústavného súdu už k prieťahom v dôsledku nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti, ako to
tvrdia sťažovatelia, v konaní pred všeobecnými súdmi nedochádzalo. Vyhlásením
rozsudkov okresného súdu a ich doručením a vydaním rozhodnutia krajského súdu došlo
zároveň k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov. Tento stav vedie ústavný súd
so zreteľom na podstatu a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov k záveru, že sťažnosť namietajúca postup okresného súdu a krajského súdu
v namietaných konaniach je zjavne neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde je potrebné ju odmietnuť už pri predbežnom prerokovaní (obdobne napr.
II. ÚS 275/06, IV. ÚS 119/2011, III. ÚS 153/2013).
13. Pokiaľ ide o konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 8 Em 1/2009,
sťažovateľka v sťažnosti namieta, že toto konanie nie je do dnešného dňa právoplatne
skončené. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že konanie vedené pod sp. zn. 8 Em 1/2009
bolo prerušené uznesením z 30. apríla 2015 na čas do právoplatného skončenia konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 P 36/2015. Toto uznesenie o prerušení konania
nadobudlo právoplatnosť 1. júna 2015.
14. Bez potreby zaujímať postoj k otázke, či napriek citovanému dôvodu
sťažovateľka mohla a mala uplatniť opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu
o prerušení napadnutého konania, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
v zmysle ktorej ak vo veci konajúci súd v súlade so zákonom právoplatne preruší súdne
konanie, vznikne zákonná prekážka ďalšieho konania, počas ktorej súd nemôže vykonávať
žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a preto
nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu existencie zákonnej prekážky v konaní ústavný súd
neposudzuje (a ani nemôže posudzovať) ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. II. ÚS 3/03,
I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09 atď.).
15. Vzhľadom na skutočnosť, že podanou sťažnosťou sťažovateľka namieta zbytočné
prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Em 1/2009 v čase, keď bolo právoplatne prerušené
a existovala zákonná prekážka ďalšieho postupu okresného súdu, musel ústavný súd
aplikujúc svoju ustálenú judikatúru sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2,
čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru,
základných práv podľa čl. 7, čl. 24 ods. 3 a čl. 47 charty a namietaného porušenia
práva sťažovateľky podľa čl. 18 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 211/2009, sp. zn. 8 Em 1/2009
a sp. zn. 12 P 36/2015 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoP 14/2018 a u sťažovateľa aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 CoP 11/2010
16. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
17. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že prvým závažným obsahovým
nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že napriek tvrdeniam o nesprávnosti namietaného
postupu okresného súdu a krajského súdu vo viacerých namietaných konaniach (bod 1)
absentuje akékoľvek odôvodnenie sťažnosti, t. j. neobsahuje čo i len jedinú konkrétnu
a určitú ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru
o porušení niektorého z označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy, dohovoru,
charty a Dohovoru o právach dieťaťa namietaným postupom okresného súdu a krajského
súdu.
18. Pokiaľ ide o odôvodnenie namietaného porušenia čl. 24 ods. 3 charty, ústavný
súd konštatuje, že v tejto časti nielenže absentuje odôvodnenie sťažnosti, tak ako pri iných
sťažovateľmi označených právach, navyše, vychádzajúc z povahy označeného práva, je
prima facie vylúčené, aby vo vzťahu k matke maloletého dieťaťa bolo vyslovené porušenie
práva, ktoré náleží iba dieťaťu.
19. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby
medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1
písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia
porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
20. Keďže sťažnosť neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú
zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok
pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014, III. ÚS 286/2018).
22. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
23. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
24. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré
na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce
kvalifikované odôvodnenie, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie
advokátkou sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
25. V závere ústavný súd dodáva, že jeho pozornosti neušla skutočnosť, že v čase
rozhodovania ústavného súdu nadobudol sťažovateľ plnoletosť. Aj keď plná moc udelená
advokátke na zastupovanie pred ústavným súdom bola udelená sťažovateľkou ako zákonnou
zástupkyňou vtedy ešte maloletého sťažovateľa, ústavný súd aj vzhľadom na hospodárnosť,
rýchlosť, účelnosť a efektívnosť konania nepovažoval za potrebné vyzývať na doplnenie
plnej moci udelenej už plnoletým sťažovateľom advokátke, a to predovšetkým s poukazom
na dôvody, pre ktoré bolo potrebné sťažnosť odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní.
26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo preto už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018