Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 168 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (173)I. ÚS 65/03
PDF · 149.54 KB
No categories available
I. ÚS 65/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2003
predbežne prerokoval sťažnosť K. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., Advokátska
kancelária, K., vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob 778/00
a sp. zn. 39 Cb 1352/00 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť K. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára
2003 doručená sťažnosť K. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. R. Ž., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob 778/00
a sp. zn. 39 Cb 1352/00 (v sťažnosti sú nesprávne uvedené sp. zn. 1 Rob 77/00 a sp. zn.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Dňa 31. 3. 2000 sťažovateľ požiadal návrhom na
vydanie platobného rozkazu Okresný súd Košice II na vydanie platobného rozkazu na sumu
24.159.- Sk s prísl. Súd platobný rozkaz vydal dňa 12. 4. 2000 pod č. k. 1 Rob 77/00-9.
Proti platobnému rozkazu však podal odpor odporca PRAMEŇ s. r. o. Košice dňa 20. 6.
2000. Sťažovateľ sa k odporu vyjadril dňa 31. 7. 2000. Pretože súd od 31. 7. 2000 do 13. 3.
2001 neurčil pojednávanie a sťažovateľ si teda nevymohol svoju pohľadávku od odporcu
(...) sťažovateľ preto podal u predsedu súdu sťažnosť dňa 13. 3. 2001. Z uznesenia
ústavného súdu I. ÚS 57/01 vyplýva, že súd od 6. 10. 2000 do 14. 12. 2000 prevádzal vec
sťažovateľa do iného registra, čo sa sťažovateľovi javí ako neprimerane dlhá doba a potom
súd určil pojednávanie dňa 26. 1. 2001 na veľmi dlhé obdobie, na deň 21. 6. 2001, čo
sťažovateľ nepovažuje za primeraný čas. Pretože dňa 11. 4. 2000 bol na majetok Prameň
s. r. o. vyhlásený konkurz, dodnes sťažovateľ si nevymohol svoju oprávnenú pohľadávku od
svojho dlžníka vo výške 24.159.- Sk s príslušenstvom. Potom okrem oznámenia prerušenia
konania sťažovateľovi zo strany súdu, súd nevykonal žiadny úkon, ktorý by smeroval ku
pokračovaniu v konaní okrem dotazu na správkyňu konkurznej podstaty v smere či súhlasí
aby sa pokračovalo v konaní. Preto sťažovateľ podal u predsedu súdu ďalšiu sťažnosť dňa
4. 11. 2002. Predseda súdu oznámil sťažovateľovi, že jeho sťažnosť nie je dôvodná (...)
Pretože súd nepokračoval v konaní so správkyňou konkurznej podstaty na základe
sťažovateľovej sťažnosti zo dňa 4. 11. 2002 a nepokračuje dodnes podáva sťažovateľ túto
ústavnú sťažnosť (...)“.
Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia základných práv podľa označených článkov
ústavy a Dohovoru žiadal okresnému súdu prikázať konať vo veci sp. zn. 19 Cb 1352/00
bez zbytočných prieťahov a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000
Sk, ako aj náhradu trov konania v sume 8 976 Sk. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil sťažnosť
podanú predsedovi okresného súdu zo 4. novembra 2002 a odpoveď predsedu okresného
súdu na túto sťažnosť z 25. novembra 2002 č. Spr. 23137/02.
Z tejto odpovede okrem iného vyplýva, že „uznesením Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 11. 4. 2001 č. k. 2 K 34/00-11 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovaného (...)
Podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní vyhlásením konkurzu sa súdne
a iné konania, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu prerušujú, ak sa týkajú majetku
patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené.
Konanie vedené pod sp. zn. 39 Cb 1352/00 je teda prerušené a v konaní nie je možné
pokračovať“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...)
v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.
II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno
porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach
a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej
neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).
Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že súdne konanie, v ktorom podľa sťažovateľa
malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je v dôsledku skutočnosti, že uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 11. apríla 2001 č. k. 2 K 34/00-11 bol vyhlásený
konkurz na majetok úpadcu PRAMEŇ, s. r. o., Košice, t. j. účastníka napadnutého konania
pred okresným súdom, zo zákona prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 238/91 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a vyrovnaní“)] a z tohto dôvodu, ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania
postupom predvídaným v zákone o konkurze a vyrovnaní, nemôžu sa v prerušenom konaní
vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho
účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené
vyššie. Sťažovateľ netvrdil ani neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že
v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, resp. že prekážka prerušenia
konania už odpadla. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku
existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako je to v danom prípade, neposudzuje ako
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02).
K uvedenému je potrebné dodať, že sťažovateľ svojou sťažnosťou nenamietal porušenie
označeného základného práva postupom krajského súdu v konaní po vyhlásení konkurzu,
ktoré počas trvania konkurzu a za podmienok uvedených v zákone o konkurze a vyrovnaní
vyvoláva uvedenú zákonnú prekážku namietaného postupu okresného súdu, resp. ktorého
výsledkom môže byť ukončenie stavu právnej neistoty sťažovateľa v súvislosti s tými
právami a povinnosťami, ktoré sú predmetom prerušeného konania pred okresným súdom.
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa označeného článku
ústavy postupom okresného súdu v čase pred prerušením konania v dôsledku vyhláseného
konkurzu, ústavný súd tieto námietky na základe predmetnej sťažnosti preskúmavať
nemohol, pretože o ich opodstatnenosti už ústavný súd rozhodol uznesením z 22. novembra
2001 č. k. I. ÚS 57/01-14 tak, že návrh sťažovateľa (podnet na začatie konania) ako zjavne
neopodstatnený odmietol. V tomto uznesení ústavný súd konštatoval, že „navrhovateľ
namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v občianskom súdnom konaní, ktoré sa týka jeho majetkovej veci vyplývajúcej
z obchodných vzťahov. Toto konanie trvá k dnešnému dňu cca 20 mesiacov. Okresný súd
o návrhu navrhovateľa na vydanie platobného rozkazu rozhodol do dvoch týždňov, avšak
odporca podal proti vydanému platobnému rozkazu odpor (§ 174 ods. 2 Občianskeho
súdneho konania). Vyhlásenie konkurzu 11. apríla 2001 na majetok úpadcu – odporcu
navrhovateľa v konaní pred okresným súdom - zakladá zákonný dôvod pre jeho prerušenie.
Až do toho času procesné úkony okresného súdu plynulo smerovali k odstráneniu právnej
neistoty navrhovateľa, čo je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98). Postup okresného súdu sa zjavne nevyznačuje takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné vzhľadom na predmet konania a jeho celkovú
dĺžku kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Pretože
s ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup
všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie
práva navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy, ústavný súd jeho návrh odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnený“.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem
prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už
podmienky konania boli splnené.
Pokiaľ sa prieťahy v čase pred uvedeným prerušením konania (v dôsledku
vyhláseného konkurzu) týkajú namietaného porušenia základného práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, ktorý nebol predmetom návrhu sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn.
I. ÚS 57/01 a ústavný súd o porušení tohto článku uvedeným uznesením teda nerozhodoval,
ústavný súd tieto námietky na základe predmetnej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože
sťažovateľ svoju sťažnosť nepodal v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom
súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti
(I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 34/03). Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa
o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu v čase pred prerušením
napadnutého konania vo vzťahu k tomuto článku Dohovoru dozvedel najneskôr v deň, keď
podal predchádzajúci návrh (I. ÚS 57/01), t. j. 12. júna 2001. Predmetnú sťažnosť
sťažovateľ ústavnému súdu podal až 24. februára 2003, t. j. v čase, keď už uplynula lehota
ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. K tomu je potrebné dodať, že
ústavná ani zákonná úprava „novej“ sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (s účinnosťou od
1. januára 2002) ju nekvalifikuje ako individuálny prostriedok ochrany ľudských práv
a základných slobôd nahradzujúci individuálne konania o ochrane ľudských práv
a základných slobôd pred ústavným súdom prístupné navrhovateľom (sťažovateľom) do
31. decembra 2001 (II. ÚS 29/02, II. ÚS 57/02). Sťažovateľ mal až do 31. decembra 2001
k dispozícii prostriedky individuálnej ochrany svojho základného práva pred ústavným
súdom, ktoré však vo vzťahu k tomuto právu zaručenému v Dohovore nevyužil bez toho, že
by mu v tom bránili vážne prekážky.
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výroku rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2003