Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)II. ÚS 153/2017
PDF · 152.32 KB
No categories available
II. ÚS 153/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 153/2017 -11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Sitárom,
Zvonárska 8, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 16 CoE 362/2015 z 3. novembra 2016 v spojení s uznesením Okresného súdu
Košice I sp. zn. 17 Er 452/2005 z 25. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 362/2015 z 3. novembra 2016 (ďalej len „napadnuté
uznesenie krajského súdu“) a v spojení s uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 17 Er 452/2005 z 25. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresného súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je povinným v exekučnom konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 17 Er 452/2005 .
Sťažovateľ namieta, že bolo porušené jeho
„1. Právo na súdnu a inú ochranu
2. Samovôľa súdov v rozhodovaní
3. Právo na súdne konanie bez zbytočných prieťahov
4. Právo na dôstojné súdne konanie
5. Právo na spravodlivý súdny proces
6. Právo na rovnosť pred súdom“, pričom za porušiteľa svojich práv označuje
krajský súd.
Porušenie svojho „práva na súdnu a inú ochranu“ odôvodňuje len odvolaním
sa na relevantnú právnu úpravu a judikatúru ústavného súdu.
Porušenie svojho „práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov“ odôvodňuje
jednak tým, že nemohol uplatniť ním navrhované dôkazy a v tejto súvislosti „bránením
práva“, „samovôľou“ sudcov v rozhodovaní, a jednak uvedením priebehu napadnutého
konania, ktorý sumarizuje takto:
„Návrh na zastavenie exekúcie som podal dňa 17. 01. 2012
Vyšší súdny úradník vydal uznesenie dňa 14. 03. 2013
Odvolanie som podal dňa 27. 03. 2013
Sudca Okresného súdu Košice I rozhodol 25. 06. 2015
Odvolanie som podal dňa 27. 07. 2015
Krajský súd v Košiciach rozhodol dňa 03. 11. 2016.“
Porušenie svojho „práva na dôstojné súdne konanie“ odôvodňuje sťažovateľ tým,
že „Okresný súd Košice I a ani Krajský súd v Košiciach sa nezaoberali mojim odvolaním
a odvolacím dôvodom s vážnosťou,
Okresný súd Košice I, namiesto toho, aby sa zaoberal meritom veci a dôvodnosťou
môjho odvolania voči uzneseniu, vo svojom uznesení ohovára mňa, moju manželku, zaoberá
sa mojou manželkou, ktorá nie je účastníkom tohto konania.
Na moje odvolanie Krajský súd v Košiciach, pod č. 4, chabo zareagoval
a vo všetkých ostatných bodoch svojho uznesenia dal za pravdu vyššiemu súdnemu
úradníkovi a sudcovi Okresného súdu Košice I, ktorí nesplnili svoju zákonnú povinnosť
a nevyzvali súdneho exekútora o doloženie exekútorského spisu a správu o majetkových
pomeroch povinného, ale súdy rozhodovali bez akýchkoľvek dôkazov, najmä bez
exekútorského spisu a správy o majetkových pomeroch povinného...
Krajský súd v Košiciach potvrdil nezákonné uznesenie Okresného súdu Košice I.
Vo svojom uznesení potvrdil samovôľu Okresného súdu Košice I a s ňou sa stotožnil, ako
s vecne právne správnou. Stotožnil sa s tým, že prvostupňové súdy môžu vo veci rozhodovať
bez žiadneho dôkazu aj napriek tomu, že som súdy vyžiadal, aby vyzvali súdneho exekútora
o doloženie exekútorského spisu a správy o majetkových pomeroch povinného.
Prvostupňové súdy túto svoju povinnosť nesplnili a Krajský súd v Košiciach sa s takýmto
nesprávnym postupom súdu stotožnil ako s vecne správnym...“.
Porušenie „práva na spravodlivý súdny proces“ odôvodňuje tým, že poukazuje
na „chabé“ uznesenie vyššieho súdneho úradníka zo 14. marca 2013, ktoré v ňom
„nevyvoláva pocit, aby som mal dôverovať v spravodlivosť v súdnych rozhodnutiach“,
vyslovuje nespokojnosť s rozhodnutím okresného súdu o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu
a tvrdí, že „exekučný súd sa snaží sťažovateľa a jeho rodinu zdiskreditovať, znevážiť...
a znížiť dôstojnosť pred súdom“.
Porušenie práva „na rovnosť pred súdom“ odôvodňuje sťažovateľ tým, že krajský
súd „jednoznačne nedbal nad rovnosťou pred súdom a odvolací súd sa nebráni tomu, aby
uvádzal aj nepravdivé skutočnosti“. Poukazuje na niektoré závery krajského súdu, s ktorými
nesúhlasí, ako napr. «„Ak teda súdny exekútor v priebehu exekučného konania dospeje
k záveru, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, môže na súd
podať podnet na zastavenie exekúcie a súd sa ním musí zaoberať.“ Podľa tejto vety
Krajského súdu v Košiciach sa mojim návrhom nemusel zaoberať a ani sa nezaoberal...
Touto vetou mi Krajský súd v Košiciach porušil moje základné ľudské práva, právo na
rovnosť pred súdom.», alebo poukazuje podľa neho na „klamlivú a nepravdivú vetu“, keď
uvádza: «„... keďže nemajetnosť povinného nebola v čase rozhodovania súdu I. stupňa
preukázaná a povinný neuviedol ani žiaden iný z dôvodov na zastavenie exekúcie v zmysle
§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku.“
Dôkazom toho, že odvolací súd uvádza nepravdivé skutočnosti je aj odvolanie,
v ktorom som náležíte žiadala o doloženie exekútorského spisu a správu o majetkových
pomeroch povinného, čo súdy evidentne zámerne prehliadli.
Uvedená pohľadávka je už 6 rokov po premlčacej lehote na vymáhanie. Ani Okresný
súd Košice I a ani Krajský súd v Košiciach exekúciu nezastavil podľa § 58 ods. 1 môže súd
exekúciu zastaviť na návrh, alebo bez návrhu EP.»
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva
vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1, právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k.
16 CoE/362/2015 -46 z 3. novembra 2016, v spojení s uznesením Okresného súdu Košice 1
č. k. 17 Er/452/2005 -35 zo dňa 25. júna 2015 porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 16 CoE/362/2015 -46 z 3. novembra
2016 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom,
ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť, na účet právneho zástupcu a finančné
zadosťučinenie za porušenie základných ľudských práv vo výške 5300 € (päťtisíctristo
euro), do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde “) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Z obsahu sťažnosti síce vyplýva, že sťažovateľ nad rámec petitu sťažnosti namieta
aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy , ktoré však v zásade okrem
načrtnutého priebehu postupu okresného súdu nijako neodôvodňuje. Vzhľadom na uvedené
a vzhľadom na kvalifikované zastúpenie sťažovateľa pred ústavným súdom ústavný súd
posudzoval sťažnosť sťažovateľa len v rozsahu navrhovaného petitu.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je totižto povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať
práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval
úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli
objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05 , IV. ÚS 267/08 , IV. ÚS 213/2010 ).
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatky v zákonom predpísaných
náležitostiach, aké vyplývajú zo sťažnosti, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04 ,
II. ÚS 117/05 , IV. ÚS 267/08 , IV. ÚS 213/2010 ).
Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nepripojil k sťažnosti
napadnuté rozhodnutia, ktoré majú byť predmetom posúdenia v konaní o tejto sťažnosti.
Uvedený nedostatok zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti bol dôvodom na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde . Vzhľadom na kvalifikované právne
zastúpenie ústavný súd sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti nevyzýval,
primerane aplikujúc § 160 ods. 3 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku v spojení s § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde .
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2017