Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 82 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (87)I. ÚS 280/2020
PDF · 475.37 KB
No categories available
I. ÚS 280/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej
kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Západ v konaní
vedenom pod ČVS: PPZ-694/NKA-FP-ZA-2016 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2019 elektronicky a 5. septembra 2019 poštou v listinnej podobe doručená ústavná sťažnosť
sťažovateľa , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia
Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície,
expozitúry Západ (ďalej len „finančná polícia“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-
694/NKA-FP-ZA-2016.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v konaní vedenom
finančnou políciou pod ČVS: PPZ-694/NKA-FP-ZA-2016 od 15. novembra 2017 trestne
stíhaný pre pokračovací zločin skrátenie dane a poisteného podľa § 276 ods. 1, ods. 2
písm. c) a ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona v časti
spáchaný v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom daňového podvodu podľa § 277a
ods. 1 a ods. 2 písm. b) a c) Trestného zákona.
3. V uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ vo väzbe od 14. novembra 2017
do 29. novembra 2018.
4. Svoje presvedčenie o zásahu do základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote sťažovateľ
odôvodnil argumentáciou, že „orgány činné v trestnom konaní konajúce nesústredene,
vykonávajú častokrát zbytočné úkony nesúvisiace so skutkom a skutok bližšie
neobjasňujúce, pričom týmto konaním orgánov činných v trestnom konaní dochádza
evidentne k prieťahom v konaní, keď medzi jednotlivými úkonmi je časový priestor
niekoľkých mesiacov. Postup orgánov činných v trestnom konaní preto sťažovateľ považuje
za vyslovene pomalý, nehospodárny a neefektívny... Orgány činné v trestnom konaní
presiahli dĺžku vyšetrovania ustanovenú § 209 ods. 2 Trestného poriadku... viac ako
päťnásobne. Hoci ustanovenie § 209 ods. 3 Trestného poriadku umožňuje prokurátorovi
zmeniť rozsah úkonov, ktoré majú byť vykonané a takisto určiť inú lehotu trvania
vyšetrovania, sťažovateľ má za to, že v prejednávanej trestnej veci orgány činné v trestnom
konaní postupujú v príkrom rozpore s citovanými ustanoveniami Trestného poriadku.
Neefektívnosťou vykonávania úkonov a trestným konaním, kde od vznesenia obvinenia
sťažovateľovi ku dnešnému dňu uplynuli takmer dva roky, a kde ukončenie prípravného
konania v blízkej budúcnosti nemožno očakávať, orgány činné v trestnom konaní porušujú
práva sťažovateľa na prejednanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej
lehote.“.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia
policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície,
Expozitúra Západ pod ČVS: PPZ-694/NKA-FP-ZA-2016 porušené bolo.
2/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Prezídiu policajného zboru, Národnej
kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, Expozitúra Západ prikazuje, aby
vo veci vedenej pod ČVS: PPZ-694/NKA-FP-ZA-2016 konal bez zbytočných prieťahov.
3/ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Národná
kriminálna agentúra, Národná jednotka finančnej polície, Expozitúra Západ je povinné
uhradiť sťažovateľovi do 15 dni od doručenia tohto nálezu trovy
konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o..“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6.1 V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že
ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv
pred všeobecným súdom, resp. iným orgánom verejnej moci. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne
upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2
zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, IV. ÚS 17/2018).
7. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,...
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
12. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
13. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
finančnej polície v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-694/NKA-FP-ZA-2016.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03,
17. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že základné právo
na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 6 ods. 1
dohovoru) sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí
trestného stíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený alebo
poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, I. ÚS 306/09).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že v prípravnom konaní
v jeho trestnej veci dochádza k zbytočným prieťahom, keď medzi jednotlivými
vyšetrovacími úkonmi je časový priestor niekoľkých mesiacov, postup finančnej polície je
nesústredený a dochádza k vykonávaniu „zbytočných“ úkonov. Celkovo postup
vo vyšetrovaní sťažovateľ považuje za vyslovene pomalý, nehospodárny a neefektívny.
19. Sťažovateľ za porušovateľa jeho práv jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností v úvode, ako aj v petite ústavnej sťažnosti označil finančnú políciu. Táto
okolnosť viedla ústavný súd k potrebe zistenia, či sťažovateľ vo vzťahu k postupu finančnej
polície mal k dispozícii účinný právny prostriedok, ktorým by sa mohol v prípade jeho
presvedčenia o vzniku prieťahov vo vyšetrovaní domáhať nápravy tohto stavu.
20. Podľa § 210 Trestného poriadku obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú
právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať
prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo
iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť
prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať
a o výsledku žiadateľa upovedomiť.
21. Ústavný súd už aj v minulosti konštatoval (napr. I. ÚS 306/09, I. ÚS 713/2014,
m. m. IV. ÚS 17/2018), že vo vzťahu k postupu vyšetrovateľa, resp. policajta v trestnom
konaní sa za účinný prostriedok nápravy považuje žiadosť o preskúmanie postupu policajta
podľa citovaného § 210 Trestného poriadku. Inými slovami, orgánom štátu, ktorý má
zabezpečiť ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v rámci prípravného konania postupom či už vyšetrovateľa alebo policajného orgánu, je
príslušný prokurátor. Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu majúcej oporu i v judikatúre
ESĽP ako aj v princípe subsidiarity, možno konštatovať, že ústavný súd v danom prípade
nie je prvotným orgánom ochrany práva a žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa
§ 210 Trestného poriadku možno nesporne považovať za účinný prostriedok nápravy aj
v zmysle čl. 13 dohovoru, keď prokurátor má v zmysle tohto ustanovenia o. i. povinnosť
žiadosť o odstránenie prieťahov vo vyšetrovaní preskúmať a o výsledku žiadateľa
upovedomiť, a priamo zo zákona (pozri § 209 ods. 3 Trestného poriadku) má aj možnosť
pokynom zmeniť rozsah vyšetrovacích úkonov a tiež určiť lehotu, akú má vyšetrovanie ešte
trvať.
22. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti podanej ústavnému súdu využitie tohto účinného
prostriedku nápravy netvrdil ani nepreukázal. Či tak urobil, ústavný súd zisťoval tak
dopytom na príslušného vyšetrovateľa finančnej polície, ako aj prokurátora Krajskej
prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorý v danej veci v konaní
vedenom pod sp. zn. Kv 72/16/2200 vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti
v prípravnom konaní. Obaja zhodne uviedli, že prípadnú žiadosť sťažovateľa o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa finančnej polície neevidujú.
23. V takomto prípade dikcia ustanovenia § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom
súde v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde nedáva ústavnému súdu inú možnosť,
iba ústavnú sťažnosť odmietnuť pre jej neprípustnosť z dôvodu nevyčerpania právneho
prostriedku priznaného sťažovateľovi Trestným poriadkom na ochranu jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote.
24. Okrem uvedeného ústavný súd poznamenáva, že dôvod na odmietnutie ústavnej
sťažnosti vidí aj v jej nedostatočnom odôvodnení.
25. Ako z judikatúry ústavného súdu vyplýva, popri uvedení petitu je ďalšou
povinnosťou sťažovateľa, aby svoju ústavnú sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo
najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu
poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie
ústavnej sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého
sporu. Nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky (m. m.
IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012, IV. ÚS 54/2014, II. ÚS 594/2016).
26. Argumentácia sťažovateľa je prevažne založená na všeobecných tvrdeniach
bez uvedenia konkrétnych skutočností umožňujúcich reálne posúdenie ich negatívneho
materiálneho dopadu na osobu sťažovateľa a jeho základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ nijako nekonkretizoval prípadné obdobia nečinnosti
vyšetrovateľa finančnej polície, nedefinoval v čom mala spočívať, alebo ako sa prejavila
pomalosť vyšetrovania, jeho nehospodárnosť či neefektívnosť.
27. Podstatnú časť odôvodnenia ústavnej sťažnosti tvorí prehľad konaní a rozhodnutí
všeobecných súdov o osobnej slobode sťažovateľa v danej veci (t. j. o jeho vzatí do väzby,
jej trvaní a predĺžení a napokon o jeho prepustení na slobodu), ktorý však sám o sebe
nepredstavuje, z hľadiska požadovanej ochrany ústavou zaručeného základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nevyhnutné argumentačné minimum. Inak
povedané, sumarizácia konaní a rozhodnutí o väzbe sťažovateľa bez uvedenia ďalších
korelácií nie je spôsobilou relevantne (presvedčivo) osvedčiť tvrdenie sťažovateľa o výskyte
zbytočných prieťahov v postupe finančnej polície v rámci prípravného konania vedeného
proti jeho osobe.
28. Navyše, v rámci najmenej jedného konania o osobnej slobode sťažovateľa
vedeného Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 6 Tpo 29/2018 všeobecný súd cielene
zisťoval prípadný výskyt prieťahov v prípravnom konaní, avšak s negatívnym výsledkom.
Táto okolnosť protirečí sťažovateľovmu úsudku.
29. Za jedinú adresnejšiu ústavný súd považoval námietku sťažovateľa o zrušení
uznesenia finančnej polície zo 16. apríla 2019 krajskou prokuratúrou (uznesenie č. k. Kv
72/16/2200-521 z 10. mája 2019), ktorým mal vyšetrovateľ pribrať do konania na účel
znaleckého dokazovania „Európsky policajný úrad (EUROPOL) so sídlom v Haagu,
Holandsko“. Avšak sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) opäť
v ústavnej sťažnosti jasne a zreteľne neozrejmil nadväznosť tejto okolnosti na tvrdený zásah
do jeho označeného základného práva. Takýto ojedinelý prípad rozhodne nedosahuje
kvalitu pre jeho posúdenie ako neefektívneho (zbytočného) úkonu alebo nesústredeného
postupu vyšetrovateľa finančnej polície v zmysle záruk čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, najmä ak k jeho náprave došlo v krátkom časovom období.
30. Iné úkony finančnej polície, o ktorých sťažovateľ tvrdí, že boli „zbytočné...
nesúvisiace so skutkom a skutok bližšie neobjasňujúce“, ani len ako príklad neuviedol.
31. Nedostatočnosť odôvodnenia ústavnej sťažnosti nezhojilo ani tvrdenie
sťažovateľa o porušení jeho základného práva prekročením lehoty určenej ustanovením
§ 209 ods. 2 Trestného poriadku, v rámci ktorej bolo potrebné vyšetrovanie skončiť.
32. Z judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, II. ÚS 190/2014,
obdobne II. ÚS 734/2014) vyplýva, že pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný
súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať
len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž
ani v týchto prípadoch postup dotknutého orgánu verejnej moci nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
33. Odchýliť sa od citovanej judikatúry ústavného súdu nebol v aktuálnej veci žiaden
dôvod, preto bolo potrebné zo strany sťažovateľa v záujme úspechu jeho ústavnej sťažnosti
uviesť také okolnosti danej veci, ktoré by s prekročením zákonnej lehoty (v tomto prípade
poriadkovej) fakticky spájali porušenie ním označeného základného práva. Len izolovaný
poukaz na nedodržanie lehoty podľa § 209 ods. 2 Trestného poriadku nemožno považovať
za dostatočný, a to zvlášť, ak samotná zákonná úprava v § 209 ods. 3 Trestného poriadku
s jej nedodržaním „počíta“ a upravuje s tým spojený ďalší postup orgánov činných
v trestnom konaní, ktorý v predmetnej veci nebol sťažovateľom spochybnený.
34. Podľa § 209 ods. 3 Trestného poriadku ak nie je vyšetrovanie skončené
v lehotách uvedených v odseku 2, policajt prokurátorovi písomne oznámi, prečo nebolo
možné vyšetrovanie skončiť v ustanovených lehotách, aké úkony treba ešte vykonať a aký
čas bude ešte vyšetrovanie pokračovať. Prokurátor môže policajtovi pokynom zmeniť
rozsah úkonov, ktoré majú byť ešte vykonané. Môže tiež určiť inú lehotu, akú má
vyšetrovanie ešte trvať.
35. Sťažovateľ netvrdí, že by vyšetrovateľ finančnej polície postupoval v rozpore
s týmto ustanovením.
36. Uvedené bráni považovať ústavnú sťažnosť v tejto časti za dostatočne
odôvodnenú.
37. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov v zákonom
predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní účastníkov konania
(napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
38. S prihliadnutím na dosiaľ uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje
nedostatočnosť odôvodnenia ústavnej sťažnosti v rozpore s požiadavkou v § 43 ods. 1
zákona o ústavnom súde, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. c)
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom.
39. Ako tretí dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil aj jej zjavnú
neopodstatnenosť.
40. Sťažovateľ sa na ústavný súd svojou ústavnou sťažnosťou obrátil (ako to sám
uvádza) necelé dva roky od vznesenia mu obvinenia pre podozrenie zo spáchania trestnej
činnosti kvalifikovanej ako pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276
ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 4 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť závažnejším
spôsobom konania spočívajúcom v jeho páchaní po dlhší čas [§ 138 písm. b) Trestného
zákona] organizovanou skupinou [§ 138 písm. i) Trestného zákona] v časti v jednočinnom
súbehu s pokračovacím zločinom daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 a ods. 2 písm. b)
a c) Trestného zákona.
41. Už samotná právna kvalifikácia trestnej činnosti ekonomického charakteru
(páchanej viacerými osobami), ktorá je predmetom vyšetrovania, vypovedá o jej zložitosti.
Svedčí o tom aj rozsah vyšetrovacieho spisu predstavujúci viac ako 8000 strán.
42. Tvrdenie krajskej prokuratúry, že ide o cezhranične páchanú trestnú činnosť,
na objasnenie ktorej je potrebná spolupráca s cudzozemskými orgánmi činnými v trestnom
konaní, čo takisto vypovedá o náročnosti veci, sťažovateľ nenamietal. V priebehu
vyšetrovania orgány činné v trestnom konaní požiadali o právnu pomoc z Českej republiky
(vykonanie domových prehliadok, zabezpečenie listinných dôkazov, výsluchy svedkov,
rekognície a pod.), Maďarskej republiky (výsluchy svedkov, zabezpečenie listín – faktúr,
zmlúv, prepravných dokladov od viacerých obchodných spoločností a pod.) a Poľskej
republiky (faktúry, výsluchy svedkov a pod.).
43. Bez potreby presného bližšieho vyrátavania a preskúmavania vyšetrovacích
úkonov (tieto sú sťažovateľovi známe) ústavný súd poznamenáva, že v predmetnom
trestnom konaní boli zabezpečované dôkazy vykonaním napr. mnohých domových
prehliadok; výsluchov obvinených, svedkov a poškodených; znaleckého dokazovania
z viacerých odborov (ekonómia, elektrotechnika, zdravotníctvo – vyšetrenie duševného
stavu) a bolo pristúpené aj k znaleckému dokazovaniu podľa § 147 ods. 2 Trestného
poriadku; informácie k stíhanej trestnej činnosti boli zabezpečované aj podľa piatej hlavy
Trestného poriadku (sledovanie, záznam telekomunikačnej prevádzky); boli zabezpečené
početné listinné dôkazy a pod., a aj keď mnohé úkony boli vykonané v čase pred vznesením
obvinenia sťažovateľa prípadne v čase blízkom jeho obvineniu, tieto svojimi účinkami
nepochybne mali a majú reálny presah aj do ďalšieho obdobia prípravného konania,
ovplyvňujúc tak jeho trvanie.
44. Z ďalších úkonov, ktoré si takisto vyžiadali určité časové obdobie v rámci
vyšetrovania, ústavný súd poukazuje na potrebu ustanovenia opatrovníka jednej zo strán
trestného konania, ako aj potrebu prekladu rozhodnutí a niektorých dôkazných prostriedkov
do cudzieho jazyka (maďarského a anglického).
45. Obvinení (teda aj sťažovateľ) aktívne využívali podávanie riadnych opravných
prostriedkov proti rozhodnutiam vyšetrovateľa finančnej polície, ako aj všeobecného súdu
(pri rozhodovaní o ich osobnej slobode), konanie o ktorých rovnako vyžadovalo adekvátny
časový priestor. Vo veci konajúce všeobecné súdy aj po nahradení väzby obvinených
(rovnako tak sťažovateľa) a ich prepustení na slobodu konali a rozhodovali o návrhoch
obvinených na zrušenie nahradenia väzby, prípadne zrušenia uložených obmedzení
a povinností (a to aj v prípade sťažovateľa), ktoré takisto prinášali potrebu predkladania
vyšetrovacieho spisu konajúcim súdom, čo malo takisto negatívny dopad na rýchlosť
vyšetrovania. Trvanie týchto časových období pritom vyšetrovateľ nemohol ovplyvniť.
46. Všetky uvedené skutočnosti, najmä vykonanie fakticky a časovo náročných
vyšetrovacích úkonov, ako aj nie zriedkavé predkladanie veci na konanie a rozhodnutie
všeobecnému súdu nedávajú možnosť vzniku prieťahov v postupe finančnej polície, a teda
ani vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov ani práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, a z tohto
dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol aj podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
47. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu
na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu