Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 54/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. B., zastúpeného

advokátom JUDr. Igorom Horanským, Trebatice 187, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. novembra 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2013

doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(ďalej len „medzinárodný pakt“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vednom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. novembra 2011

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa opravným prostriedkom

doručeným krajskému súdu 27. mája 2010 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Obvodného pozemkového úradu Trnava (ďalej len „odporca“) č. K 2008/00821

z 11. decembra 2008, ktorým mu bolo priznané vlastníctvo k pozemkom pasienkového

spoločenstva a právo na náhradu za pozemky pasienkového spoločenstva.

Krajský súd o opravnom prostriedku rozhodol uznesením č. k. -21

z 3. júna 2010 tak, že ho odmietol podľa (ďalej

aj „OSP“) ako podaný oneskorene.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 15. augusta 2011 tak, že napadnuté uznesenie zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje

na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu, ktorý „Zároveň zaviazal Krajský súd v Trnave

tak, že v ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu náležite ozrejmiť

skutočnosti týkajúce sa legitimity uplatnenia inštitútu náhradného doručenia odporcom pri

doručovaní napadnutého rozhodnutia, a to zadovážením si ďalších listinných dôkazov,

ktorými navrhovateľ nepochybne preukáže, že sa skutočne v dňoch doručovania

napadnutého rozhodnutia nezdržiaval v mieste bydliska podľa výsledku šetrenia a následne

rozhodnúť o podanom opravnom prostriedku navrhovateľa.

Krajský súd Trnava sa s celou vecou vyporiadal tak, že [sťažovateľovi]...

prostredníctvom právneho zástupcu zaslal výzvu zo dňa 27. 09. 2011, aby predložil súdu

dôkazy, že sa v dňoch doručovania napadnutého rozhodnutia nezdržiaval v mieste trvalého

bydliska.“.

Krajský súd následne rozhodol uznesením č. k. -74 zo 16. novembra

2011, ktorým opravný prostriedok odmietol z dôvodu, že sťažovateľ „na výzvu súdu

v stanovenej lehote nereagoval t. j. nepredložil žiadne ďalšie dôkazy. Zároveň v odôvodnení

svojho rozhodnutia zdôvodnil svoje rozhodnutie poukázaním na § 250l ods. 1, 2, § 250m

ods. 1, 2, a , a “.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

namietaným uznesením sp. zn. z 30. novembra 2012 tak, že ho potvrdil

ako vecne správne.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«... vydanie predmetných rozhodnutí súdov bolo v kauzálnej (príčinnej) súvislosti

nezákonným a nespravodlivým vyvrcholením (vyústením) viacerých závažných porušení

ustanovení... ... najmä však ustanovenia ... ale ich vydanie bolo

porušením základných princípov (zásad) materiálneho právneho štátu, najmä princípu

rovnosti pred zákonom, princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany

zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty,

princípu predvídateľnosti práva (vrátane predvídateľnosti rozhodnutí súdov) a princípu

ochrany legitímnych očakávaní (legitímnej dôvery) a princípu, podľa ktorého právo nemôže

vzniknúť (vzísť) z bezprávia a nespravodlivosti [„ex iniuria ius non oritur“]. A v konečnom

dôsledku vydanie predmetných súdnych rozhodnutí bolo odmietnutím spravodlivosti

(denegatio iustitiae) a porušením základných práv a slobôd sťažovateľa...»

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd „bez relevantného odôvodnenia zamietol odvolanie

sťažovateľa“ s tým, že s uznesením krajského súdu zo 16. novembra 2011 „nemožno

súhlasiť a toto konanie a uznesenie považujeme za nezákonné a vydané v rozpore

s príslušnými ustanoveniami “, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ cituje prvú vetu

a .

Sťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd potvrdil uznesenie krajského súdu

„napriek skutočnosti, že v odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 10 str. 4 uznesenia) uviedol,

(teda potvrdil skutočnosť), že je síce pravda, že krajský súd v predmetnej výzve z 27. 9. 2011

výslovne neuviedol (hoci to ukladá ustanovenie zákona hore uvedené), že nedodržaním

lehoty na predloženie dôkazov spája tak závažný následok ako je odmietnutie opravného

prostriedku konajúcim súdom, ale s prihliadnutím na skutočnosť, že navrhovateľ bol

zastúpený zvoleným advokátom, nebolo povinnosťou súdu v zmysle takúto

poučovaciu informáciu o procesných právach navrhovateľa vo výzve vysloviť.“.

V súvislosti s týmto právnym záverom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

sťažovateľ uvádza:

„Čiže inými slovami si dovoľujem uviesť, že podľa názoru NS SR, hoci bol porušený

zákon (zákonné ustanovenie § 153b ods. 2 písm. b, v spojení s § 250f, pričom iba pri splnení

týchto zákonných ustanovení a podmienok v nich uvedených mohol Krajský súd rozhodnúť

spôsobom ako rozhodol) zo strany konajúceho súdu, rozhodnutie Krajského súdu je

zákonné lebo navrhovateľa (teraz sťažovateľa) zast. zvolený advokát (hoci neboli splnené

zákonné podmienky). Poukazujem na skutočnosť, že podmienky uvedené v hore cit.

ustanoveniach a ich splnenie je predpokladom zákonnosti rozhodnutia, (teda postupu

a konania bez prítomnosti účastníka konania) a v žiadnom prípade to nie je ani nemôže byť

(a ani nenahrádza) poučenie o procesných právach navrhovateľa (teraz sťažovateľa).

Dovoľujem si poukázať, že práve pre nezákonnosť a porušenie

teda, že sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

Najvyšší súd SR... zrušil pôvodné uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k.

zo dňa 3. 6. 2010 a to svojim uznesením č. k. zo dňa 15. 8. 2011.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že namietané rozhodnutia všeobecných

súdov trpia „hrubými pochybeniami, nedostatkami a porušeniami zákona, ktorých

prejavom je zjavne nedostatočná odôvodnenosť, dôkazná nepodloženosť, nezákonnosť,

nepreskúmateľnosť a až arbitrárnosť týchto rozhodnutí...“.

Namietané porušenie základného práva podľa a

listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ odôvodňuje takto:

„Predmetné rozhodnutia totiž v konečnom dôsledku zasahujú aj do majetkovej sféry

sťažovateľa (má dopad na majetkovú sféru sťažovateľa) tým, že aj v dôsledku týchto

nezákonných rozhodnutí nie je možné priznať sťažovateľovi zákonný nárok vlastnícke právo

k majetku, na ktorý by mal nárok v prípade zákonného postupu konajúcich súdov.“

Sťažovateľ následne opakovane argumentuje porušením základných princípov

právneho štátu – princípu materiálneho právneho štátu a princípu ochrany legitímnych

očakávaní. Namieta tiež, že v prerokovávanom prípade konajúce súdy nerešpektovali

zásadu ústavne súladného výkladu zákonov podľa a «nezohľadnili ani

právnu zásadu „súd pozná právo“...

Zároveň odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu v Bratislave zo dňa 30. 11. 2012

celkom zjavne nespĺňa základné požiadavky na náležité a riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, napríklad už len na jeho odôvodnenie svojho rozhodnutia v bode 10 str. 4

rozhodnutia) lebo odvolací súd pri konaní a rozhodovaní takmer vôbec nepostupoval podľa

ustanovení , v spojení s a

(povrchne a v podstate „zhadzovačne“ priam odignoroval) pravdivosť podstatnej časti

argumentov sťažovateľa. Pritom jeho odôvodnenie nedáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a s uplatnenými argumentmi

sťažovateľa v odvolaní, teda nedáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky

týkajúce sa pôvodného (prvostupňového) konania.

... Najvyšší súd SR... opakovane judikoval..., že súčasťou rešpektovania práva

na spravodlivý proces je povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (vrátane dôkazných

návrhov) rozhodnúť, ale tiež − pokiaľ im nevyhovie − vo svojom rozhodnutí vyložiť, z akých

dôvodov tieto neakceptoval. Ak tak všeobecný súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen

vadami − spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov − podraditeľnými

pod vadu konania v zmysle − ale súčasne postupuje aj v rozpore

so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele SR, predovšetkým v

ods. 1, čl. 48 ods. 2, a v čl. 5 ods. 1 Dohovoru...».

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal na ďalšie

konanie sťažnosť „vo veci namietaného porušenia jeho základných práv Krajským súdom

v Trnave pri konaní a rozhodovaní sp. zn. a Najvyšším súdom SR... v konaní

a rozhodovaní v druhom stupni sp. zn. “ a následne rozhodol týmto nálezom:

„... Najvyšší súd... rozhodnutím sp. zn. zo dňa 30. 11. 2012 porušil

sťažovateľovi... základné právo... podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a podľa v spojení s Listiny

základných práv a slobôd... a zároveň porušil... právo... podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13

Dohovoru... v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu... a podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...

... zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súd SR... sp. zn. zo dňa 30. 11. 2012

a... vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

... priznáva sťažovateľovi... náhradu trov konania (právneho zastúpenia), ktoré

je Najvyšší súd... povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do 15 dní odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a podľa a listiny, ako aj práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1

medzinárodného paktu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. novembra 2011

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzuje predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť „vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv Krajským súdom v Trnave pri konaní

a rozhodovaní sp. zn. ...“. V petite sťažnosti však bližšie neoznačuje

namietané rozhodnutie krajského súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu ním označených

práv. V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že s konaním a „napadnutým

uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -74 zo dňa 16. 11. 2011 však

nemožno súhlasiť...“. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že krajský súd v namietanom

konaní rozhodol tiež uznesením č. k. -21 z 3. júna 2010. Predmetné uznesenie

však na základe odvolania zrušil najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 15. augusta 2011.

Na tomto základe, napriek nejednoznačnému vymedzeniu namietaného uznesenia

krajského súdu v petite sťažnosti sťažovateľom, ústavný súd dospel k záveru, že v tejto časti

sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. novembra 2011.

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom krajského súdu

v namietanom konaní a jeho uznesením zo 16. novembra 2011.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127

ods. 1 (premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva,

že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať postup

krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesenie zo 16. novembra 2011, pretože

ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa a nasl. najvyšší súd.

Preto v súvislosti s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska pre

ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesenia z 30. novembra 2012 (obdobne napr.

m. m. , , ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a podľa a listiny, ako aj práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1

medzinárodného paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. novembra 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom najvyššieho

súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 30. novembra 2012.

Najvyšší súd ako odvolací súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 30. novembra

2012, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu, uviedol:

„... Zo spisu krajského súdu bolo zistené, že krajský súd po zrušení jeho uznesenia,

č. k. -21 zo dňa 3. júna 2010, Najvyšším súdom Slovenskej republiky, poslal

navrhovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu výzvu z 27. 09. 2011 (č. l. 70),

aby v lehote do 10 dní od doručenia tejto výzvy predložil súdu ďalšie dôkazy preukazujúce

skutočnosť, že sa v dňoch doručovania napadnutého rozhodnutia nezdržiaval v mieste jeho

bydliska. Táto výzva vykonávajúca právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

bola právnemu zástupcovi navrhovateľa (splnomocnený navrhovateľom počas súdneho

konania dňa 31. 08. 2010) doručená 30. 09. 2011. Právny zástupca v určenej lehote na ňu

nereagoval a krajskému súdu žiadne dôkazy nepredložil. Krajský súd potom následne

rozhodol o odmietnutí opravného prostriedku navrhovateľa.

... Podľa názoru odvolacieho súdu je síce pravda, že krajský súd v predmetnej výzve

z 27. 09. 2011 výslovne neuviedol, že s nedodržaním lehoty na predloženie dôkazov sa spája

tak závažný následok ako je odmietnutie opravného prostriedku konajúcim súdom.

Avšak s prihliadnutím na skutočnosť, že navrhovateľ bol právne zastúpený zvoleným

advokátom (č. l. 45), nebolo povinnosťou konajúceho krajského súdu v zmysle

takúto poučovaciu informáciu o procesných právach navrhovateľa vo výzve vysloviť.

... Súčasne Najvyšší súd musí zdôrazniť, že v danom prípade išlo o splnenie

dôkazného bremena, ktoré navrhovateľ vyvolal svojim tvrdením o neprítomnosti v čase

doručovania predmetnej zásielky. Navyše ním doručený listinný dôkaz z č. l. 52 iba

dosvedčoval, že navrhovateľovi spoločnosť R. doručila číselný kód (confirmation number)

potrebný na identifikáciu pre let z Bratislavy do Londýna dňa 18. januára 2009.

... Navrhovateľ však žiadnym spôsobom, napriek svojej všeobecne uloženej

povinnosti znášať dôkazné bremeno pri svojich tvrdeniach (§ 101 v spojení s § 120 ods. 1

veta prvá v spojení s ), neprodukoval dôkazy o svojom tvrdení

(napríklad rôzne potvrdenia spojené so zahraničným pobytom alebo s výdavkami za nej

uhradenými), že by v predmetnej alebo inej lokalite sa dlhodobo zdržiaval, čo by mu logicky

bránilo v prevzatí zásielky viackrát bezúspešne doručovanej odporcom na adresu

navrhovateľa, a to postupne v dňoch 18. 12. 2008, 27. 01. 2009 a 27. 02. 2009.

Navyše navrhovateľ podľa všetkého ani neinformoval doručovaciu poštu (viď obsah

informačných nálepiek od pošty) o svojom úmysle dlhodobo zotrvať mimo svoju

doručovaciu adresu, čo sa rozumne očakáva u jednotlivca v prebiehajúcom správnom

konaní.

Preto tým, že krajský súd poučenie k výzve nepripojil, jeho procesný postup

nevykazoval znaky odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae) a neviedol k odňatiu jeho

možnosti konať pred súdom.“

Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania (). Tieto východiská sa uplatňujú aj v konaní všeobecných

súdov v systéme správneho súdnictva podľa piatej časti

pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov.

Krajský súd uznesením č. k. -74 zo 16. novembra 2011 odmietol

opravný prostriedok sťažovateľa. V odôvodnení svojho uznesenia poukázal na právny názor

najvyššieho súdu uvedený v jeho uznesení sp. zn. z 15. augusta 2011,

ktorým zrušil uznesenie krajského súdu č. k. -21 z 3. júna 2010, podľa

ktorého „odmietnutie opravného prostriedku navrhovateľa bez náležitého skúmania

zákonných podmienok uplatnenia inštitútu tzv. náhradného doručenia je predčasné

a v ďalšom konaní bude potrebné náležite ozrejmiť skutočnosti týkajúce sa legitimity

uplatnenia inštitútu náhradného doručenia odporcom pri doručovaní napadnutého

rozhodnutia, a to zadovážením si ďalších listinných dôkazov, ktorými navrhovateľ

nepochybne preukáže, že sa skutočne v dňoch doručovania napadnutého rozhodnutia

nezdržiaval v mieste bydliska. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že len samotné predloženie

kópie rezervácie letenky zo dňa 12. 01. 2009 dostatočne nepreukazuje, že sa navrhovateľ

v dňoch doručovania napadnutého rozhodnutia v mieste doručenia nezdržiaval.“.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd ďalej uviedol:

„Krajský súd v Trnave v súlade s vyššie uvedeným uznesením výzvou doručenou

právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 30. 09. 2011 vyzval navrhovateľa, aby v lehote do

10 dní predložil súdu ďalšie dôkazy preukazujúce skutočnosť, že sa v dňoch doručovania

napadnutého rozhodnutia v mieste jeho bydliska nezdržiaval. Na predmetnú výzvu

navrhovateľ v stanovenej lehote nereagoval t. j. nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ktoré

by túto skutočnosť preukázali.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ podal opravný prostriedok oneskorene,

t. j. po tridsiatich dňoch od doručenia rozhodnutia odporcu, súd postupom podľa § 250p

opravný prostriedok odmietol.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil uznesenie krajského súdu ako vecne

správne.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti namieta porušenie označených základných

práv podľa a listiny a práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a podľa

medzinárodného paktu. Namieta tiež porušenie právnych princípov materiálneho právneho

štátu (napr. princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, princíp legitímnych očakávaní

a pod.), pričom tvrdí, že namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k odmietnutiu

spravodlivosti a odňatiu mu možnosti konať pred súdom, a poukazuje na arbitrárnosť

a neodôvodnenosť tohto uznesenia. Túto argumentáciu sťažovateľ konkretizuje svojím

tvrdením, že namietaným uznesením došlo k viacerým závažným porušeniam ustanovení

„najmä však ustanovenia “. Namieta,

že v rozpore s uvedeným ustanovením [ , pozn.] nebol

vo výzve krajského súdu z 27. septembra 2011 poučený o tom, že ak nepredloží príslušné

dôkazy v určenej lehote, krajský súd jeho opravný prostriedok odmietne.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje (napr. m. m.

, ), že popri uvedení petitu je ďalšou povinnosťou

sťažovateľa, aby svoju sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie opísal

skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným

súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä

právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nedostatok odôvodnenia

sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky.

Na tomto základe ústavný súd preskúmal sťažnosť v tom rozsahu a z tých hľadísk,

ktoré sťažovateľ uvádza v jej odôvodnení. Ústavný súd prihliadol aj na to, že sťažovateľ

je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia konštatoval, že krajský súd

neodňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom tým, že odmietol jeho opravný

prostriedok ako podaný oneskorene. Uviedol, že sťažovateľovi vznikla v konaní povinnosť

preukázať tvrdenie, že sa nezdržiaval na adrese trvalého pobytu v čase, keď mu bola

doručovaná zásielka s rozhodnutím odporcu. Potvrdenie o rezervácii letenky nepovažoval

za dostatočný dôkaz na preukázanie tohto tvrdenia. Sťažovateľ nereagoval na výzvu

krajského súdu z 27. septembra 2011 a nepredložil a ani neoznačil ďalšie dôkazy

na preukázanie svojho tvrdenia, preto krajský súd vychádzal z fikcie doručenia a odmietol

opravný prostriedok ako podaný oneskorene. Najvyšší súd netrval na povinnosti krajského

súdu poučiť sťažovateľa o následkoch nepredloženia dôkazov podľa výzvy z dôvodu,

že tento bol v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Podľa prvej vety pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené

v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom

v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.

Podľa súdy povinnosť podľa odseku 1 nemajú, ak je účastník

v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom.

Podľa ak je návrh podaný oneskorene alebo ho podá ten, kto naň nie je

oprávnený, alebo ak sa napadá rozhodnutie, ktoré preskúmaniu nepodlieha, alebo

ak navrhovateľ neodstránil vady, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému

vybaveniu návrhu, súd uznesením opravný prostriedok odmietne. Odvolanie proti uzneseniu

je prípustné.

Zákonodarca zakotvil v všeobecnú poučovaciu

povinnosť súdov v občianskom súdnom konaní, pričom vymedzil vecný a osobný rozsah

tejto povinnosti. Súdy sú povinné poučovať účastníkov konania, ktorí nie sú zastúpení

advokátom. Poučenie poskytujú o procesných právach a povinnostiach účastníka. V ďalších

častiach je zakotvená osobitná poučovacia povinnosť súdu

(napr. , , ), ktorou je súdu výslovne uložené,

aby v konkrétnych procesných situáciách osobitne poučil účastníka, a to v záujme ochrany

jeho záujmov.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta nesprávnu aplikáciu ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku, pričom konkrétne namieta aplikáciu , podľa

ktorého rozsudkom pre zmeškanie možno spor rozhodnúť, ak žalovaný sa k žalobe

a prílohám písomne nevyjadril do 15 dní odo dňa, keď mu boli doručené, hoci ho súd

na to vyzval a poučil ho o následkoch nesplnenia tejto povinnosti (§ 114 ods. 2).

V prerokúvanom prípade nešlo o meritórne rozhodnutie, preto aplikácia § 153b ods. 2

písm. b) v spojení s neprichádzala do úvahy. Ústavný súd preto

konštatuje, že medzi namietaným porušením označených práv sťažovateľa a tvrdenou

nesprávnou aplikáciou nie je relevantná vecná súvislosť.

Podstatou námietky sťažovateľa je právny názor, že ak krajský súd odmietol opravný

prostriedok bez toho, aby ho poučil o následkoch nepredloženia dôkazov v určenej lehote

vo výzve z 27. septembra 2011, odňal mu možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ

považoval za arbitrárny právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého krajský súd nemal

povinnosť poučiť sťažovateľa z dôvodu, že bol zastúpený advokátom. Ústavný súd

poukazuje na to, že v prerokúvanom prípade pre uvedenú procesnú situáciu zákon –

neustanovuje osobitnú poučovaciu povinnosť súdu, preto bolo

potrebné postupovať podľa , v ktorom je osobný rozsah poučovacej povinnosti súdu

obmedzený na účastníkov konania, ktorí nie sú zastúpení advokátom. Krajský súd preto

s poukazom na a nebol povinný poučiť sťažovateľa zastúpeného advokátom

o následkoch nepredloženia dôkazov v určenej lehote.

Sťažovateľ v konaní predložil len jeden listinný dôkaz – potvrdenie o rezervácii

letenky. Najvyšší súd konštatoval, že tento dôkaz dostatočne nepreukazuje tvrdenie

sťažovateľa, že v čase doručovania zásielky sa nezdržiaval v mieste doručenia. Poukázal

na to, že sťažovateľ mal predložiť aj iné dôkazy, ktoré by preukázali ním tvrdený pobyt

v zahraničí v rozhodnom období (napr. potvrdenia alebo výdavky spojené so zahraničným

pobytom). Za relevantné považoval aj to, že sťažovateľ neinformoval doručovaciu poštu

o úmysle dlhodobo sa zdržiavať mimo svoju doručovaciu adresu, čo vyplynulo

z informačných nálepiek na vrátenej obálke, ktoré možno rozumne očakávať od účastníka

prebiehajúceho správneho konania. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd sa v spojení

s krajským súdom vysporiadali s predloženým dôkazom sťažovateľa, najvyšší súd

odôvodnil, prečo na tento dôkaz neprihliadol, resp. prečo ho nepovažoval za dostatočný.

Ústavný súd preskúmal postup najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho

uznesenie z 30. novembra 2012 z tých hľadísk, ktoré sťažovateľ namietal vo svojej

sťažnosti. Podľa jeho názoru námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti nie sú opodstatnené

a nie sú spôsobilé spochybniť právne závery najvyššieho súdu uvedené v odôvodnení

namietaného uznesenia.

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť

porušenie práva sťažovateľa na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd preskúmal odvolanie

sťažovateľa, pričom sa vysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu poukazuje

ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej absencia porušenia

ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru,

medzi ktoré patrí aj vlastnícke právo (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou

skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru.

V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,

a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré

je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd postup najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesenie

z 30. novembra 2012 nepovažoval z tých hľadísk, ktoré namietal sťažovateľ, za arbitrárne

alebo zjavne neodôvodnené, nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa

a podľa listiny a práva podľa dodatkového

protokolu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv podľa

, a a podľa a listiny,

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa

čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu z tých hľadísk, ktoré uplatnil v sťažnosti sťažovateľ,

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. novembra 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri

predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014