Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 355/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou

namieta porušenie a porušenie svojich základných

práv podľa a 4 a a podľa

a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 3. júna 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra

2009 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

G., P., ktorou namieta porušenie (ďalej len

„ústava“) a porušenie svojich základných práv podľa a 4 a

a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. júna 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«Porušovateľom základných práv sťažovateľa je Krajský súd v Prešove, (ďalej

„porušovateľ“).

Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je rozhodnutie:

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k.: zo dňa 3.6.2009, ktorým Krajský

súd v Prešove potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove, č. k.: zo dňa

15.12.2008, vo výroku o zamietnutí žaloby. Rozsudok porušovateľa nadobudol

právoplatnosť dňa 13.7.2009 a vykonateľnosť dňa 13.7.2009.

Sťažovateľ sa v civilnom konaní, žalobou voči žalovanému, domáhal vydania

náhrady škody vo výške 112.500,- Sk s prísl., ktorá mu bola spôsobená odtiahnutím jeho

motorového vozidla Peugeot Boxer, ŠPZ ... zaparkovaného dňa 20.3.2007 na vlastnej

parcele, v dôsledku čoho bol nútený zapožičať si obdobné motorové vozidlo od tretieho

subjektu. Vo vzťahu k trovám konania súd prvého stupňa vyslovil, že o týchto rozhodne

osobitným uznesením. Sťažovateľ bol v marci 2007 vlastníkom parcely č. 1518/24 - orná

pôda o výmere 78 m2, na ktorej dňa 20.3.2007 zaparkoval svoje motorové vozidlo Peugeot

Boxer, ŠPZ .... Dňa 22.3.2007 mu bolo toto motorové vozidlo odtiahnuté Mestom Prešov na

príkaz mestskej polície za asistencie štátnej polície. Dňa 3.5.2007 bola sťažovateľovi

doručená faktúra za odtiahnutie vozidla a po následnej komunikácii si dňa 4.6.2007

sťažovateľ vozidlo prevzal. Na základe predloženej zmluvy s firmou C., s.r.o., Prešov mal

súd prvého stupňa preukázané, že zmluvou uzavretou s týmto subjektom dňa 23.3.2007 si

sťažovateľ prenajal podobné motorové vozidlo Citroen Jumper, ŠPZ ..., za dohodnuté

nájomné vo výške 1.500,- Sk + 19% DPH za jeden deň nájmu. Za celé obdobie prenájmu

vozidla sťažovateľ zaplatil nájomné vo výške 112.500,- Sk bez DPH. Súd prvého stupňa

konštatoval, že motorové vozidlo sťažovateľa stálo na parcele KN C ..., zapísanej na LV

č. ..., k. ú. Prešov, ktorá nebola ohradená, vyznačená v teréne, ale na tejto sa nachádzala

príjazdová cesta k parkovisku pred obchodom L. Podľa súdu prvého stupňa motorové

vozidlo sťažovateľa tak bránilo vjazdu na parkovisko.

Poukazujúc na ust. a , v nadväznosti na §

3d ods. 3, 5 písm. d/, v znení neskorších predpisov, ako

aj poukazujúc na písm. 1/ a ,

prvostupňový súd konštatoval, že zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu právnej

povinnosti, a teda neexistuje ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a

škodou vzniknutou sťažovateľovi. Mal za to, že žalovaný postupoval v súlade s citovanými

ustanoveniami, keďže auto sťažovateľa stálo tam, kde je státie zakázané, teda pred vjazdom

k parkovisku v zmysle ust. písm. 1/ . Prvostupňový súd

zdôraznil, že mesto je správcom pozemných komunikácií a je povinné zabezpečiť schodnosť

tejto komunikácie aj v prípade, ak nie je vlastníkom pozemku, na ktorom sa komunikácia

nachádza. Ak teda mesto postupovalo podľa zákona a dalo odtiahnuť motorové vozidlo

sťažovateľa, postupovalo v súlade so zákonom a neporušilo žiadnu právnu povinnosť, ktorá

by mala za následok vznik škody tak, ako to deklaroval sťažovateľ. Keďže neboli splnené

predpoklady vzniku zodpovednosti podľa ust. , prvostupňový

súd žalobu zamietol. Poukázal tiež aj na ust. § 3 ods. 1 a § 123 a § 127 Občianskeho

zákonníka. V nadväznosti na tieto ustanovenia konštatoval, že právny štát nemôže poskytnúť

následnú ochranu vlastníckeho práva takému vlastníkovi, ktorý výkonom svojich práv

zasahuje bez právneho dôvodu do práva a oprávnených záujmov iných a jeho konanie je v

rozpore s dobrými mravmi. V konaní mal totižto preukázané, že cieľom sťažovateľa bolo

odpredať parcelu o výmere 78 m2 združeniu L., pričom najprv sa na cene nedohodli a k

dohode došlo až po tom, keď sťažovateľ druhýkrát zablokoval prístup na parkovisko pred

obchodom L. a znemožnil tak prístup zákazníkom do tohto obchodu. Takýto sled udalostí

teda odhalil skutočný zámer sťažovateľa prečo postavil svoje motorové vozidlo na

komunikácii, ktorá bola na jeho pozemku. Súd prvého stupňa mal za to, že túto skutočnosť

nemožno oddeliť od celého prípadu a takýto postoj sťažovateľa nie je výkonom jeho

vlastníckeho práva v súlade so zákonom, keďže je v rozpore s dobrými mravmi.

Porušovateľ príslušný na rozhodnutie o odvolaní preskúmal napadnuté rozhodnutie,

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.»

Porušovateľ v odôvodnení rozsudku konštatoval: „Súd prvého stupňa vykonal vo

veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a aj

k správnemu právnemu záveru. Prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom vyporiadal s

predpokladmi pre náhradu škody v zmysle ust. , teda Či došlo

k porušeniu právnej povinnosti žalovaným pri odťahovaní motorového vozidla sťažovateľa.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvádzanými v prvostupňovom

rozhodnutí a naviac k tomu uviedol:

Podľa písm. 1 / o pozemných komunikáciách,

vodič nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom na cestu z poľnej cesty, alebo z lesnej cesty, alebo

z miesta mimo cesty, alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je

parkovisko vyhradené.“

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nevysporiadal so základnou otázkou, a to:

„- o aký druh pozemnej komunikácie v tomto spore ide,

- či táto pozemná komunikácia, podľa sťažovateľa spevnená asfaltová plocha, bola

postavená v súlade so zákonom, čo znamená súhlas vlastníka pozemku a povolenie

príslušného cestného správneho orgánu, ktorý je špeciálnym stavebným úradom a je

oprávneným rozhodovať o povoľovaní výstavby miestnych a účelových komunikácií,

- či vjazd na uvedenú spevnenú asfaltovú plochu bol postavený v súlade so zákonom,

čo znamená súhlas vlastníka pozemku a povolenie príslušného cestného správneho orgánu,

ktorý je špeciálnym stavebným úradom oprávneným rozhodovať o predmetných úpravách

alebo zrušení pripojenia pozemných komunikácií a vjazdov z cesty alebo miestnej

komunikácie na susedné nehnuteľnosti, a

.

Pokiaľ však spevnená asfaltová plocha, ležiaca na parcele KN C č. 1518/2 -

zastavaná plocha a nádvorie o výmere 362 m2, bola postavená v rozpore s občianskym

právom, t. j. bez súhlasu predchádzajúceho vlastníka pozemku, čo sťažovateľ v konaní

preukázal vyhlásením predchádzajúcej vlastnícky pani M. J., a taktiež jej zriadeniu

nepredchádzalo stavebné konanie tak, ako to vyplýva z § 22 ods. 2 v spojení s § 16 cestného

zákona, nemôže porušovateľ konštatovať, že sa jedná o miestnu komunikáciu.“

Sťažovateľ namieta, že sporná asfaltová plocha bola postavená bez súhlasu

predchádzajúceho vlastníka pozemku a jej zriadeniu nepredchádzalo stavebné konanie tak,

ako to vyplýva z v spojení s o pozemných

komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Zb.“), a preto krajský súd podľa sťažovateľa nemôže konštatovať, že ide o miestnu

komunikáciu. Následne potom nemôže takáto nezákonne zriadená spevnená asfaltová

plocha a nezákonne zriadený vjazd požívať právnu ochranu. Poukazuje tiež na skutočnosť,

že bez súhlasu vlastníka pozemku nemožno zaradiť na tomto pozemku nachádzajúcu sa

pozemnú komunikáciu do siete miestnych komunikácii, navyše bez rozhodnutia vydaného

v správnom konaní. Odvoláva sa pritom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky (správne rozhodnutie sa nemôže

dotknúť práv niekoho, kto nebol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané.)

Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že žalovanému Mestu Prešov, neprináleží

správa spornej asfaltovej plochy nachádzajúcej sa na parcele sťažovateľa, pretože

nepreukázal, že je jej vlastníkom. Z tejto skutočnosti vyvodzuje, že nejde o stavbu v zmysle

občianskeho práva. Vlastníkom pozemku označeným ako miestna komunikácia môže byť

len jeden vlastník a nemôže ním byť osoba iná, ktorá stavebnou činnosťou len upravila

povrch takéhoto pozemku. Keď je vlastníkom takéhoto pozemku fyzická osoba, môže sa

jeho vlastníkom stať obec len za predpokladu legálnej zmluvy na vlastníctvo, teda

nadobudnutím tohto pozemku v súlade so zákonom. Ak sa tak nestane, potom ani

skutočnosť, že príslušný pozemok začal slúžiť ako miestna komunikácia, slúžil alebo slúži,

nemôže znamenať zmenu vlastníctva. Ak v tomto konaní sporná stavba komunikácie nie je

stavbou v zmysle občianskeho práva, ale ide o výsledok stavebnej činnosti, ktorý nie je

stavbou ako samostatným predmetom právnych vzťahov, nemôže sa žalovaný označovať za

jeho vlastníka a následne aj správcu.

Podľa sťažovateľa nebola v konaní sporná základná podmienka na postup podľa

o premávke na pozemných

komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), lebo

nebolo preukázané, že sporná asfaltová plocha, vedľa ktorej stál sťažovateľ so svojím

motorovým vozidlom, je miestna komunikácia podľa a že vjazd z

parkoviska polyfunkčného objektu na spornú asfaltovú plochu, ktorý sa nachádzal na

pozemku sťažovateľa, bol vykonaný v súlade so zákonom a na základe povolenia

príslušného cestného správneho orgánu. Sťažovateľ sa preto nemohol dopustiť priestupku

proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, a vytvoriť tak prekážku na mieste, na

ktorom je to zakázané.

Podľa sťažovateľa „Záver porušovateľa preto vychádza z neúplného a nesprávne

zisteného skutkového stavu. Ak na základe takto nesprávne zisteného skutkového stavu t. j. z

nesprávneho právneho posúdenia dospel porušovateľ k záveru, že boli splnené podmienky

pre postup podľa , a preto bol aj postup žalovaného, ktorý dal

odstrániť motorové vozidlo sťažovateľa v súlade so zákonom, teda z jeho strany nedošlo k

porušeniu žiadnej právnej povinnosti, čím nebol naplnený základný predpoklad

zodpovednosti žalovaného v zmysle ust. , je takýto záver a

rozhodnutie nezákonné.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa nevyhovuje.

2. Postupom porušujúcim SR, bolo základné právo sťažovateľa,

podľa článku 46 ods. 1, článku 20 , , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

porušené Krajským súdom v Prešove, rozsudkom zo dňa 3. 6. 2009, č. k.: .

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 3. 6. 2009, č. k. a

rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 15. 12. 2008, č. k. , sa zrušujú.

4. Vec vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči

porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi

platenie a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 3. júna 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v konaní

o náhradu škody s príslušenstvom došlo k porušeniu a jeho základných

práv podľa a 4 a a a 4 a listiny,

ako aj jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, ).

Kľúčovou námietkou sťažovateľa smerujúcou proti napadnutému rozsudku krajského

súdu bolo tvrdenie, že krajský súd neúplne a nesprávne zistil skutkový stav, nesprávne

právne posúdil vec a dospel k záveru, že boli splnené podmienky na postup podľa zákona

č. , sťažovateľ však s právnym názorom, na základe ktorého odvolací súd

meritórne potvrdil rozsudok prvostupňového súdu č. k. -147 z 15. decembra

2008, nesúhlasí.

Z obsahu odôvodnenia predloženej sťažnosti teda vyplýva, že sťažovateľ proti

napadnutému rozsudku krajského súdu namieta samotné právne posúdenie veci na základe

zisteného skutkového stavu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej je oprávnený skutkové a právne závery všeobecných súdov

kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne , ). Právne závery krajského súdu vychádzajúce

z konštatovania absencie naliehavého právneho záujmu na rozhodnutí o zriadení vecného

bremena, ktoré vzniklo v okolnostiach prípadu priamo zo zákona, však nevyvolávajú

pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Ústavný súd zo spisovej dokumentácie zistil, že krajský súd napadnutý potvrdzujúci

výrok svojho rozsudku z 3. júna 2009 založil na týchto dôvodoch:

„Podaním zo dňa 27. 5. 2009 žalobca predložil rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. - 44 zo dňa 3. 4. 2009 a poukázal na závery v ňom prijaté, teda že tá časť

pozemku, na ktorej parkoval svoje motorové vozidlo, bola v jeho výlučnom vlastníctve, a tak

nemohlo ísť o verejnú účelovú komunikáciu.

Žalobca na odvolacom pojednávaní dňa 3. 6. 2009 žiadal v prípade potvrdenia

rozsudku súdu prvého stupňa pripustiť dovolanie s tým, že dovolaciu otázku predloží v

lehote troch dní.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") príslušný na rozhodnutie o

odvolaní podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len ) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie

mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. .p., vo veci nariadil

pojednávanie ( ) a zistil, že odvolanie žalobcu nieje dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel

k správnym skutkovým zisteniam a aj k správnemu právnemu záveru. Prvostupňový súd sa

dostatočným spôsobom vyporiadal s predpokladmi pre náhradu škody v zmysle ust. § 420

, teda či došlo k porušeniu právnej povinnosti žalovaným pri

odťahovaní motorového vozidla žalobcu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s

dôvodmi uvádzanými v prvostupňovom rozhodnutí a naviac k tomu udáva:

Podľa o obecnej polícii, obecná polícia

objasňuje priestupky, ak tak ustanovuje osobitný predpis, prejednáva v blokovom konaní

priestupky ustanovené osobitným predpisom a priestupky proti bezpečnosti a plynulosti

cestnej premávky spáchané neuposlúchnutím pokynu vyplývajúceho zo všeobecnej úpravy

cestnej premávky, ktorou sa zakazuje zastavenie, státie a vjazd vozidiel.“

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku vyjadril aj k obmedzeniu vlastníckeho práva

sťažovateľa v súlade s príslušnými ustanoveniami , keď

v odôvodnení uviedol:

„Podľa písm. 1/ o pozemných komunikáciách,

vodič nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom na cestu z poľnej cesty, alebo z lesnej cesty, alebo

z miesta mimo cesty, alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je

parkovisko vyhradené.

S poukazom na citované ustanovenia je zakázané zastaviť a stáť aj pred vjazdom na

cestu z miesta mimo cesty, ktorým miestom je aj parkovisko, v danom prípade nachádzajúce

sa pred predajňou L.. Práve prejazd z parkoviska na miestnu komunikáciu viedol cez

parcelu žalobcu, preto práve v tejto časti odstavené vozidlo žalobcu tvorilo prekážku cestnej

premávky. Pokiaľ teda žalovaný dal odstrániť motorové vozidlo žalobcu, urobil tak v súlade

s citovanými ustanoveniami, teda z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej právnej

povinnosti, čím nebol naplnený základný predpoklad zodpovednosti žalovaného v zmysle

ust. .

Odvolací súd sa stotožnil aj s posúdením predmetu sporu z pohľadu ust. § 3 ods. 1

v nadväznosti na a , teda

v súvislosti s výkonom vlastníckeho práva.“

K otázke spravodlivej ochrany práv účastníkov súdneho konania krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Podľa , upravuje postup súdu a účastníkov v

občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a

oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.

Súd prvého stupňa postupoval správne, ak pri rozhodovaní o nároku žalobcu

posudzoval výkon jeho vlastníckeho práva vo vzťahu k výkonu práv iných osôb, ktoré práva

chránil žalovaný prostredníctvom činnosti obecnej polície. Pre posúdenie nároku žalobcu

nebolo rozhodujúce, či časť jeho parcely, na ktorej mal postavené motorové vozidlo je

súčasťou miestnej alebo účelovej komunikácie alebo nie, ale skutočnosť, že zaparkovaním

vozidla vytvoril prekážku na mieste, na ktorom je to zakázané. Preto samotné odvolacie

námietky žalobcu, týkajúce sa posudzovania časti parcely žalobcu z pohľadu zákona o

pozemných komunikáciách sú námietkami právne irelevantnými. Pri aplikácii § 3 ods. 1

v súvislosti s posudzovaním vzniku škodu a jej náhrady, správne

súd prvého stupňa konštatoval, že škodu si zavinil svojím konaním sám žalobca, ak svoje

motorové vozidlo postavil zámerne v mieste brániacom prejazdu motorových "išiel z

parkoviska na miestnu komunikáciu. Je potrebné zdôrazniť, že obecná (mestská) polícia je

povinná chrániť záujmy verejnosti, teda aj osôb, ktorým konaním žalovaného bolo

zabránené, v prístupe k obchodnému objektu.

S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny v zmysle ust.

Napriek žiadosti žalobcu o pripustenie dovolania, odvolací súd dovolanie

nepripustil, keďže v predmetnom konaní sa nerieši žiadna otázka zásadného právneho

významu.“

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za

predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto

základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť

súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby,

čo sa v danom prípade nestalo (napr. ).

V zmysle domáhať sa práv uvedených v sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný

rámec ochrany tvoria ustanovenia upravujúce právne vzťahy

týkajúce sa vyporiadania neoprávnených stavieb (§ 135c) a vzniku vecných bremien

(), ako aj

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vlastníctve bytov“).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom potvrdzujúceho výroku namietaného

rozsudku krajského súdu uvádza, že krajský súd sa v tejto časti primerane vysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa a relevantné ustanovenia a zákona

č. aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným

článkom , ktorých porušenie sa namieta. Krajský súd ako odvolací súd analyzoval

zo skutkového a právneho hľadiska odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu

v Prešove v konaní o náhradu škody a príslušenstva, a takisto sa vysporiadal aj

s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní týkajúcou sa posúdenia správnosti

výkonu vlastníckeho práva sťažovateľa vo vzťahu k výkonu práv iných osôb a irelevantnosť

jeho námietky uplatnenej v odvolacom konaní o identifikácii komunikácie nachádzajúcej sa

na parcele sťažovateľa. Ústavný súd pri skúmaní rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 3. júna 2009 o potvrdení prvostupňového rozhodnutia nezistil skutočnosti,

na základe ktorých by bolo možné tento výrok rozsudku označiť za svojvoľný a arbitrárny.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia sp. zn.

, ), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani príčinná súvislosť

medzi označenými základnými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namieta,

garantovanými v v spojení s a 4 a podľa

v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj

postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktoré by signalizovali možnosť

vysloviť záver o porušení práv označených sťažovateľom po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie alebo konštatovať, že postup krajského súdu bol v rozpore s .

Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nenaznačuje

príčinnú súvislosť medzi postupom súdu a možným vyslovením namietaného porušenia

označených základných práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (, ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009