Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 311 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (316)IV. ÚS 355/09
PDF · 212.33 KB
No categories available
IV. ÚS 355/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou
namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1
a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra
2009 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
G., P., ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 39/2009 z 3. júna 2009.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«Porušovateľom základných práv sťažovateľa je Krajský súd v Prešove, (ďalej
„porušovateľ“).
Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je rozhodnutie:
Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k.: 3Co 39/2009 zo dňa 3.6.2009, ktorým Krajský
súd v Prešove potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove, č. k.: 28C 385/2007 zo dňa
15.12.2008, vo výroku o zamietnutí žaloby. Rozsudok porušovateľa nadobudol
právoplatnosť dňa 13.7.2009 a vykonateľnosť dňa 13.7.2009.
Sťažovateľ sa v civilnom konaní, žalobou voči žalovanému, domáhal vydania
náhrady škody vo výške 112.500,- Sk s prísl., ktorá mu bola spôsobená odtiahnutím jeho
motorového vozidla Peugeot Boxer, ŠPZ ... zaparkovaného dňa 20.3.2007 na vlastnej
parcele, v dôsledku čoho bol nútený zapožičať si obdobné motorové vozidlo od tretieho
subjektu. Vo vzťahu k trovám konania súd prvého stupňa vyslovil, že o týchto rozhodne
osobitným uznesením. Sťažovateľ bol v marci 2007 vlastníkom parcely č. 1518/24 - orná
pôda o výmere 78 m2, na ktorej dňa 20.3.2007 zaparkoval svoje motorové vozidlo Peugeot
Boxer, ŠPZ .... Dňa 22.3.2007 mu bolo toto motorové vozidlo odtiahnuté Mestom Prešov na
príkaz mestskej polície za asistencie štátnej polície. Dňa 3.5.2007 bola sťažovateľovi
doručená faktúra za odtiahnutie vozidla a po následnej komunikácii si dňa 4.6.2007
sťažovateľ vozidlo prevzal. Na základe predloženej zmluvy s firmou C., s.r.o., Prešov mal
súd prvého stupňa preukázané, že zmluvou uzavretou s týmto subjektom dňa 23.3.2007 si
sťažovateľ prenajal podobné motorové vozidlo Citroen Jumper, ŠPZ ..., za dohodnuté
nájomné vo výške 1.500,- Sk + 19% DPH za jeden deň nájmu. Za celé obdobie prenájmu
vozidla sťažovateľ zaplatil nájomné vo výške 112.500,- Sk bez DPH. Súd prvého stupňa
konštatoval, že motorové vozidlo sťažovateľa stálo na parcele KN C ..., zapísanej na LV
č. ..., k. ú. Prešov, ktorá nebola ohradená, vyznačená v teréne, ale na tejto sa nachádzala
príjazdová cesta k parkovisku pred obchodom L. Podľa súdu prvého stupňa motorové
vozidlo sťažovateľa tak bránilo vjazdu na parkovisko.
Poukazujúc na ust. § 415 a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na §
3d ods. 3, 5 písm. d/, § 4b ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, ako
aj poukazujúc na § 24 ods. 1 písm. 1/ a § 40 ods. 4 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z. z.,
prvostupňový súd konštatoval, že zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu právnej
povinnosti, a teda neexistuje ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a
škodou vzniknutou sťažovateľovi. Mal za to, že žalovaný postupoval v súlade s citovanými
ustanoveniami, keďže auto sťažovateľa stálo tam, kde je státie zakázané, teda pred vjazdom
k parkovisku v zmysle ust. § 24 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 315/1996 Z. z.. Prvostupňový súd
zdôraznil, že mesto je správcom pozemných komunikácií a je povinné zabezpečiť schodnosť
tejto komunikácie aj v prípade, ak nie je vlastníkom pozemku, na ktorom sa komunikácia
nachádza. Ak teda mesto postupovalo podľa zákona a dalo odtiahnuť motorové vozidlo
sťažovateľa, postupovalo v súlade so zákonom a neporušilo žiadnu právnu povinnosť, ktorá
by mala za následok vznik škody tak, ako to deklaroval sťažovateľ. Keďže neboli splnené
predpoklady vzniku zodpovednosti podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka, prvostupňový
súd žalobu zamietol. Poukázal tiež aj na ust. § 3 ods. 1 a § 123 a § 127 Občianskeho
zákonníka. V nadväznosti na tieto ustanovenia konštatoval, že právny štát nemôže poskytnúť
následnú ochranu vlastníckeho práva takému vlastníkovi, ktorý výkonom svojich práv
zasahuje bez právneho dôvodu do práva a oprávnených záujmov iných a jeho konanie je v
rozpore s dobrými mravmi. V konaní mal totižto preukázané, že cieľom sťažovateľa bolo
odpredať parcelu o výmere 78 m2 združeniu L., pričom najprv sa na cene nedohodli a k
dohode došlo až po tom, keď sťažovateľ druhýkrát zablokoval prístup na parkovisko pred
obchodom L. a znemožnil tak prístup zákazníkom do tohto obchodu. Takýto sled udalostí
teda odhalil skutočný zámer sťažovateľa prečo postavil svoje motorové vozidlo na
komunikácii, ktorá bola na jeho pozemku. Súd prvého stupňa mal za to, že túto skutočnosť
nemožno oddeliť od celého prípadu a takýto postoj sťažovateľa nie je výkonom jeho
vlastníckeho práva v súlade so zákonom, keďže je v rozpore s dobrými mravmi.
Porušovateľ príslušný na rozhodnutie o odvolaní preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.»
Porušovateľ v odôvodnení rozsudku konštatoval: „Súd prvého stupňa vykonal vo
veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a aj
k správnemu právnemu záveru. Prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom vyporiadal s
predpokladmi pre náhradu škody v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka, teda Či došlo
k porušeniu právnej povinnosti žalovaným pri odťahovaní motorového vozidla sťažovateľa.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvádzanými v prvostupňovom
rozhodnutí a naviac k tomu uviedol:
Podľa § 24 ods. 1 písm. 1 /zákona č. 315/1996 Z. z. o pozemných komunikáciách,
vodič nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom na cestu z poľnej cesty, alebo z lesnej cesty, alebo
z miesta mimo cesty, alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je
parkovisko vyhradené.“
Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nevysporiadal so základnou otázkou, a to:
„- o aký druh pozemnej komunikácie v tomto spore ide,
- či táto pozemná komunikácia, podľa sťažovateľa spevnená asfaltová plocha, bola
postavená v súlade so zákonom, čo znamená súhlas vlastníka pozemku a povolenie
príslušného cestného správneho orgánu, ktorý je špeciálnym stavebným úradom a je
oprávneným rozhodovať o povoľovaní výstavby miestnych a účelových komunikácií,
- či vjazd na uvedenú spevnenú asfaltovú plochu bol postavený v súlade so zákonom,
čo znamená súhlas vlastníka pozemku a povolenie príslušného cestného správneho orgánu,
ktorý je špeciálnym stavebným úradom oprávneným rozhodovať o predmetných úpravách
alebo zrušení pripojenia pozemných komunikácií a vjazdov z cesty alebo miestnej
komunikácie na susedné nehnuteľnosti, § 3 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. a § 3b ods. 1
Pokiaľ však spevnená asfaltová plocha, ležiaca na parcele KN C č. 1518/2 -
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 362 m2, bola postavená v rozpore s občianskym
právom, t. j. bez súhlasu predchádzajúceho vlastníka pozemku, čo sťažovateľ v konaní
preukázal vyhlásením predchádzajúcej vlastnícky pani M. J., a taktiež jej zriadeniu
nepredchádzalo stavebné konanie tak, ako to vyplýva z § 22 ods. 2 v spojení s § 16 cestného
zákona, nemôže porušovateľ konštatovať, že sa jedná o miestnu komunikáciu.“
Sťažovateľ namieta, že sporná asfaltová plocha bola postavená bez súhlasu
predchádzajúceho vlastníka pozemku a jej zriadeniu nepredchádzalo stavebné konanie tak,
ako to vyplýva z § 22 ods. 2 v spojení s § 16 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 135/1961
Zb.“), a preto krajský súd podľa sťažovateľa nemôže konštatovať, že ide o miestnu
komunikáciu. Následne potom nemôže takáto nezákonne zriadená spevnená asfaltová
plocha a nezákonne zriadený vjazd požívať právnu ochranu. Poukazuje tiež na skutočnosť,
že bez súhlasu vlastníka pozemku nemožno zaradiť na tomto pozemku nachádzajúcu sa
pozemnú komunikáciu do siete miestnych komunikácii, navyše bez rozhodnutia vydaného
v správnom konaní. Odvoláva sa pritom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky (správne rozhodnutie sa nemôže
dotknúť práv niekoho, kto nebol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané.)
Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že žalovanému Mestu Prešov, neprináleží
správa spornej asfaltovej plochy nachádzajúcej sa na parcele sťažovateľa, pretože
nepreukázal, že je jej vlastníkom. Z tejto skutočnosti vyvodzuje, že nejde o stavbu v zmysle
občianskeho práva. Vlastníkom pozemku označeným ako miestna komunikácia môže byť
len jeden vlastník a nemôže ním byť osoba iná, ktorá stavebnou činnosťou len upravila
povrch takéhoto pozemku. Keď je vlastníkom takéhoto pozemku fyzická osoba, môže sa
jeho vlastníkom stať obec len za predpokladu legálnej zmluvy na vlastníctvo, teda
nadobudnutím tohto pozemku v súlade so zákonom. Ak sa tak nestane, potom ani
skutočnosť, že príslušný pozemok začal slúžiť ako miestna komunikácia, slúžil alebo slúži,
nemôže znamenať zmenu vlastníctva. Ak v tomto konaní sporná stavba komunikácie nie je
stavbou v zmysle občianskeho práva, ale ide o výsledok stavebnej činnosti, ktorý nie je
stavbou ako samostatným predmetom právnych vzťahov, nemôže sa žalovaný označovať za
jeho vlastníka a následne aj správcu.
Podľa sťažovateľa nebola v konaní sporná základná podmienka na postup podľa
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“), lebo
nebolo preukázané, že sporná asfaltová plocha, vedľa ktorej stál sťažovateľ so svojím
motorovým vozidlom, je miestna komunikácia podľa zákona č. 135/1961 Zb. a že vjazd z
parkoviska polyfunkčného objektu na spornú asfaltovú plochu, ktorý sa nachádzal na
pozemku sťažovateľa, bol vykonaný v súlade so zákonom a na základe povolenia
príslušného cestného správneho orgánu. Sťažovateľ sa preto nemohol dopustiť priestupku
proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, a vytvoriť tak prekážku na mieste, na
ktorom je to zakázané.
Podľa sťažovateľa „Záver porušovateľa preto vychádza z neúplného a nesprávne
zisteného skutkového stavu. Ak na základe takto nesprávne zisteného skutkového stavu t. j. z
nesprávneho právneho posúdenia dospel porušovateľ k záveru, že boli splnené podmienky
pre postup podľa zákona č. 315/1996 Z. z., a preto bol aj postup žalovaného, ktorý dal
odstrániť motorové vozidlo sťažovateľa v súlade so zákonom, teda z jeho strany nedošlo k
porušeniu žiadnej právnej povinnosti, čím nebol naplnený základný predpoklad
zodpovednosti žalovaného v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka, je takýto záver a
rozhodnutie nezákonné.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa nevyhovuje.
2. Postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, bolo základné právo sťažovateľa,
podľa článku 46 ods. 1, článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
porušené Krajským súdom v Prešove, rozsudkom zo dňa 3. 6. 2009, č. k.: 3 Co/39/2009.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 3. 6. 2009, č. k. 3 Co/39/2009 a
rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 15. 12. 2008, č. k. 28C /385/2007, sa zrušujú.
4. Vec vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči
porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi
platenie a náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 Co 39/2009 z 3. júna 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v konaní
o náhradu škody s príslušenstvom došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy a jeho základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to
predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
Kľúčovou námietkou sťažovateľa smerujúcou proti napadnutému rozsudku krajského
súdu bolo tvrdenie, že krajský súd neúplne a nesprávne zistil skutkový stav, nesprávne
právne posúdil vec a dospel k záveru, že boli splnené podmienky na postup podľa zákona
č. 315/1996 Z. z., sťažovateľ však s právnym názorom, na základe ktorého odvolací súd
meritórne potvrdil rozsudok prvostupňového súdu č. k. 28 C 385/2007-147 z 15. decembra
2008, nesúhlasí.
Z obsahu odôvodnenia predloženej sťažnosti teda vyplýva, že sťažovateľ proti
napadnutému rozsudku krajského súdu namieta samotné právne posúdenie veci na základe
zisteného skutkového stavu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej je oprávnený skutkové a právne závery všeobecných súdov
kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Právne závery krajského súdu vychádzajúce
z konštatovania absencie naliehavého právneho záujmu na rozhodnutí o zriadení vecného
bremena, ktoré vzniklo v okolnostiach prípadu priamo zo zákona, však nevyvolávajú
pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.
Ústavný súd zo spisovej dokumentácie zistil, že krajský súd napadnutý potvrdzujúci
výrok svojho rozsudku z 3. júna 2009 založil na týchto dôvodoch:
„Podaním zo dňa 27. 5. 2009 žalobca predložil rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 3S 68/2007 - 44 zo dňa 3. 4. 2009 a poukázal na závery v ňom prijaté, teda že tá časť
pozemku, na ktorej parkoval svoje motorové vozidlo, bola v jeho výlučnom vlastníctve, a tak
nemohlo ísť o verejnú účelovú komunikáciu.
Žalobca na odvolacom pojednávaní dňa 3. 6. 2009 žiadal v prípade potvrdenia
rozsudku súdu prvého stupňa pripustiť dovolanie s tým, že dovolaciu otázku predloží v
lehote troch dní.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") príslušný na rozhodnutie o
odvolaní podľa § 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. .p., vo veci nariadil
pojednávanie (§214 ods. 1 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nieje dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel
k správnym skutkovým zisteniam a aj k správnemu právnemu záveru. Prvostupňový súd sa
dostatočným spôsobom vyporiadal s predpokladmi pre náhradu škody v zmysle ust. § 420
Občianskeho zákonníka, teda či došlo k porušeniu právnej povinnosti žalovaným pri
odťahovaní motorového vozidla žalobcu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
dôvodmi uvádzanými v prvostupňovom rozhodnutí a naviac k tomu udáva:
Podľa § 3 ods. 1 písm. f/ zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii, obecná polícia
objasňuje priestupky, ak tak ustanovuje osobitný predpis, prejednáva v blokovom konaní
priestupky ustanovené osobitným predpisom a priestupky proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky spáchané neuposlúchnutím pokynu vyplývajúceho zo všeobecnej úpravy
cestnej premávky, ktorou sa zakazuje zastavenie, státie a vjazd vozidiel.“
Krajský súd sa v napadnutom rozsudku vyjadril aj k obmedzeniu vlastníckeho práva
sťažovateľa v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 316/1996 Z. z., keď
v odôvodnení uviedol:
„Podľa § 24 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 315/1996 Z. z. o pozemných komunikáciách,
vodič nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom na cestu z poľnej cesty, alebo z lesnej cesty, alebo
z miesta mimo cesty, alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je
parkovisko vyhradené.
S poukazom na citované ustanovenia je zakázané zastaviť a stáť aj pred vjazdom na
cestu z miesta mimo cesty, ktorým miestom je aj parkovisko, v danom prípade nachádzajúce
sa pred predajňou L.. Práve prejazd z parkoviska na miestnu komunikáciu viedol cez
parcelu žalobcu, preto práve v tejto časti odstavené vozidlo žalobcu tvorilo prekážku cestnej
premávky. Pokiaľ teda žalovaný dal odstrániť motorové vozidlo žalobcu, urobil tak v súlade
s citovanými ustanoveniami, teda z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej právnej
povinnosti, čím nebol naplnený základný predpoklad zodpovednosti žalovaného v zmysle
ust. § 420 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd sa stotožnil aj s posúdením predmetu sporu z pohľadu ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 123 a § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda
v súvislosti s výkonom vlastníckeho práva.“
K otázke spravodlivej ochrany práv účastníkov súdneho konania krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:
„Podľa § 1 O. s. p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v
občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.
Súd prvého stupňa postupoval správne, ak pri rozhodovaní o nároku žalobcu
posudzoval výkon jeho vlastníckeho práva vo vzťahu k výkonu práv iných osôb, ktoré práva
chránil žalovaný prostredníctvom činnosti obecnej polície. Pre posúdenie nároku žalobcu
nebolo rozhodujúce, či časť jeho parcely, na ktorej mal postavené motorové vozidlo je
súčasťou miestnej alebo účelovej komunikácie alebo nie, ale skutočnosť, že zaparkovaním
vozidla vytvoril prekážku na mieste, na ktorom je to zakázané. Preto samotné odvolacie
námietky žalobcu, týkajúce sa posudzovania časti parcely žalobcu z pohľadu zákona o
pozemných komunikáciách sú námietkami právne irelevantnými. Pri aplikácii § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka v súvislosti s posudzovaním vzniku škodu a jej náhrady, správne
súd prvého stupňa konštatoval, že škodu si zavinil svojím konaním sám žalobca, ak svoje
motorové vozidlo postavil zámerne v mieste brániacom prejazdu motorových "išiel z
parkoviska na miestnu komunikáciu. Je potrebné zdôrazniť, že obecná (mestská) polícia je
povinná chrániť záujmy verejnosti, teda aj osôb, ktorým konaním žalovaného bolo
zabránené, v prístupe k obchodnému objektu.
S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p.
Napriek žiadosti žalobcu o pripustenie dovolania, odvolací súd dovolanie
nepripustil, keďže v predmetnom konaní sa nerieši žiadna otázka zásadného právneho
významu.“
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je obsahom základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za
predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto
základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť
súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby,
čo sa v danom prípade nestalo (napr. IV. ÚS 163/07).
V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný
rámec ochrany tvoria ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce právne vzťahy
týkajúce sa vyporiadania neoprávnených stavieb (§ 135c) a vzniku vecných bremien
(§ 151o), ako aj § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o vlastníctve bytov“).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom potvrdzujúceho výroku namietaného
rozsudku krajského súdu uvádza, že krajský súd sa v tejto časti primerane vysporiadal
s argumentáciou sťažovateľa a relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona
č. 316/1996 Z. z. aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným
článkom ústavy, ktorých porušenie sa namieta. Krajský súd ako odvolací súd analyzoval
zo skutkového a právneho hľadiska odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu
v Prešove v konaní o náhradu škody a príslušenstva, a takisto sa vysporiadal aj
s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní týkajúcou sa posúdenia správnosti
výkonu vlastníckeho práva sťažovateľa vo vzťahu k výkonu práv iných osôb a irelevantnosť
jeho námietky uplatnenej v odvolacom konaní o identifikácii komunikácie nachádzajúcej sa
na parcele sťažovateľa. Ústavný súd pri skúmaní rozsudku krajského súdu sp. zn.
3 Co 39/2009 z 3. júna 2009 o potvrdení prvostupňového rozhodnutia nezistil skutočnosti,
na základe ktorých by bolo možné tento výrok rozsudku označiť za svojvoľný a arbitrárny.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia sp. zn.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.
Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi označenými základnými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namieta,
garantovanými v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1
v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktoré by signalizovali možnosť
vysloviť záver o porušení práv označených sťažovateľom po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie alebo konštatovať, že postup krajského súdu bol v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nenaznačuje
príčinnú súvislosť medzi postupom súdu a možným vyslovením namietaného porušenia
označených základných práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (IV. ÚS 287/04, IV. ÚS 307/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2009