Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 429/2026
PDF · 242.28 KB
No categories available
IV. ÚS 429/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , proti postupu Správneho súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. BA-15Sa/14/2025 a proti postupu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6Ssk/16/2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi správnych súdov v konaniach označených v záhlaví. Sťažovateľ ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/16/2026 z 27. mája 2026 a rozsudok správneho súdu sp. zn. BA-15Sa/14/2025 z 9. decembra 2025, vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 15 000 eur a náhradu trov konania.
2. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. SEĽUZ-438- 2/2018-OdSP z 28. júna 2018 zamietlo odvolanie a potvrdilo rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia (ďalej len „prvostupňový orgán“) č. VÚSZ-17523-BA/2018 zo 6. apríla 2018 o nepriznaní výsluhového dôchodku sťažovateľovi. Prvostupňový orgán sťažovateľovi dávku nepriznal, pretože mu nárok na výsluhový dôchodok nevznikol. V konaní o žiadosti o výsluhový dôchodok bolo zistené, že služobný pomer sťažovateľa (žiadateľa) o výsluhový dôchodok vrátane základnej služby trval 10 rokov, 4 mesiace a 29 dní.
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
4. Správny súd napadnutým rozsudkom z 9. decembra 2025 správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.
5. Sťažovateľom podanú kasačnú sťažnosť najvyšší správny súd napadnutým rozsudkom z 27. mája 2026 ako nedôvodnú zamietol. Žiadosťou z 8. januára 2018 sťažovateľ požiadal prvostupňový orgán o priznanie výsluhového dôchodku. Ku dňu skončenia služobného pomeru dosiahol sťažovateľ vek 28 rokov. Kasačný súd vyhodnotil ako medzi účastníkmi konania sporné, či služobný pomer sa vôbec skončil, a teda či trval 10 skončených rokov.
6. K námietke sťažovateľa, že jeho služobný pomer stále trvá, kasačný súd poukázal na svoje skoršie rozhodnutie vo veci sťažovateľa pod sp. zn. 7Ssk/54/2025 z 25. novembra 2025, z ktorého obsahu vyplýva, že „sťažovateľ bol zo služobného pomeru vojaka z povolania prepustený rozkazom veliteľa Východného vojenského okruhu č. z 9. septembra 1980, pretože sťažovateľ požiadal listom z 23. januára 1980 o prepustenie do zálohy z dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Proti tomuto rozhodnutiu a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 178/2026 z 25. marca 2026, v ktorom v bode 14 uviedol: „... zo skutkových okolností veci je zrejmé, že sťažovateľ bol prepustený zo služobného pomeru dotknutým rozkazom v roku 1980 na vlastnú žiadosť, pričom po viac ako 40 rokoch dospel k záveru, že rozkaz bol nulitným aktom, a preto požiadal ministerstvo o prepustenie z armády. Toto tendenčné tvrdenie vyvoláva rozpaky a znie nepresvedčivo. Aj v prípade, že by sťažovateľ chcel spochybniť zákonnosť rozkazu, vzhľadom na časový odstup nie je možné zhojiť prípadnú nezákonnosť rozkazu žiadosťou o vydanie nového rozhodnutia. Pokiaľ ide o sťažovateľom tvrdenú nulitu rozkazu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ kópiu rozkazu k sťažnosti nepriložil ani neuviedol relevantné argumenty podoprené dôkazmi. Vychádzajúc z uvedeného, je nutné konštatovať, že tvrdenia o nulite rozkazu ostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení.“
7. V ďalšom sťažovateľ spochybňoval dĺžku trvania svojho služobného pomeru tým, že žiadal započítať do trvania služobného pomeru 1. a 2. ročník štúdia na Vojenskej strednej odbornej škole strojníckej na Vyššom delostreleckom učilišti v Martine. Aj uvedenými dôvodmi sa už vo veci sťažovateľa zaoberal ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 246/2020 z 26. mája 2020, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7So/29/2018 z 18. decembra 2019. Závery najvyššieho súdu vyhodnotil ústavný súd ako dostatočné a presvedčivé, v žiadnom prípade nejaviace sa ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
II. Argumentácia sťažovateľa
8. Sťažovateľ hodnotí rozhodnutia správnych súdov ako nepreskúmateľné a arbitrárne. Správne súdy z právneho hľadiska vec nesprávne a neúplne posúdili a ich rozhodnutia nevychádzali z dostatočne zisteného skutkového a právneho stavu veci, resp. došlo k opomenutiu a vynechaniu niektorých závažných a kľúčových skutočností, čím došlo k zmareniu vyčerpávajúceho dokazovania.
9. Správne súdy sa dopustili upretia sťažovateľovho práva na kontradiktórne konanie, rovnosti účastníkov a rovnosti zbraní tým, že a priori akceptovali iba listinné dôkazy predložené jednou stranou sporu (žalovaným) a odmietli overiť ich materiálnu pravdivosť prostredníctvom iných dôkazných prostriedkov. Akceptovali postup žalovaného, ktorý jednostranne uprednostnil listinné dôkazy pochádzajúce z vlastnej evidencie sťažovateľa (osobný spis) pred dôkaznými návrhmi sťažovateľa (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie), čím došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní ako integrálnej súčasti práva na spravodlivý proces.
10. Žalovaný a následne aj správne súdy mali povinnosť posúdiť namietanú nulitu kádrového rozkazu ako predbežnú otázku ex offo. Odmietnutie zaoberať sa nulitou aktu s odkazom na „nedostatok kompetencie na jeho zrušenie“ predstavuje závažné odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae) a závažné procesné pochybenie, keďže nulitný akt netreba rušiť – na jeho nulitu sa prihliada bez ďalšieho, z úradnej povinnosti. Túto úradnú povinnosť si súdy nesplnili.
11. Správne súdy pri posudzovaní charakteru štúdia sťažovateľa v rokoch 1968 – 1970 argumentovali retroaktívnymi smernicami a nariadeniami z roku 1985. Použitie interného predpisu (smernice) z roku 1985 na posúdenie právneho statusu sťažovateľa z dôb vojenského štúdia realizovaného v rokoch 1968 – 1970 vykazuje znaky nepravej, resp. pravej retroaktivity, ktorá je v materiálnom právnom štáte neprípustná. Sťažovateľovi bol ukončený služobný pomer 31. decembra 1980, teda ešte hlboko pred účinnosťou danej smernice z roku 1985.
12. Rozhodnutia správnych súdov sú nepreskúmateľné a arbitrárne, keďže sa ústavne konformným spôsobom nevyrovnali so zásadnou argumentáciou sťažovateľa o materiálnom charaktere jeho služby v 1. a 2. ročníku strednej školy a dôležité fakty, argumenty a dôkazy vynechali. Ignorovanie argumentácie sťažovateľa založenej na medzinárodných dohovoroch zakladá porušenie práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
13. V konaní správne súdy aplikovali prepätý a neústavný procesný a materiálny formalizmus. Uprednostnili čisto formálno-právny status sťažovateľa ako „mladistvého“ pred materiálnou realitou jeho denného vojenského režimu, ktorý vykazoval všetky atribúty plnohodnotného vojaka v činnej službe (vojenská prísaha, nosenie chladných zbraní, držanie služby, držanie služby stálej bojovej a mobilizačnej pohotovosti, obmedzenie osobnej slobody bez opory v zákone). Súdy uplatnili „ústavne neudržateľný formalizmus“ a stali sa „otrokmi textu“ zákona, pričom úplne ignorovali teleologický a materiálny výklad práva.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom správneho súdu:
14. Pokiaľ ide rozsudok správneho súdu a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, ktorých porušenie je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
15. Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania rozsudku správneho súdu, a to využitím v rozhodnom čase mu Správnym súdnym poriadkom priznaného opravného prostriedku (kasačnej sťažnosti) ktorý, ako to vyplýva aj z podanej ústavnej sťažnosti, napokon aj využil. Podľa ústavného súdu kasačná sťažnosť predstavuje v okolnostiach danej veci účinný právny prostriedok, prostredníctvom ktorého bol následne najvyšší správny súd povinný vecne preskúmať rozsudok správneho súdu, o čom svedčí aj skutočnosť, že najvyšší správny súd rozhodol meritórne, pretože kasačnú sťažnosť zamietol.
16. Uvedené zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako neprípustnej podľa § 56 ods. 2 písm. d), § 132 ods. 1 (prvá alternatíva) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), keďže, ako už bolo uvedené, právomoc najvyššieho správneho súdu predchádza právomoci ústavného súdu.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom najvyššieho správneho súdu:
17. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatné, že návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde), má byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Požiadavka jasného formulovania petitu je významná aj s ohľadom na § 45 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ tým vymedzuje ústavnému súdu rozsah prieskumu jeho návrhu, ktorým je ústavný súd viazaný. Tvrdenia o porušení základných práv v súvislosti s napadnutým postupom súdu, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07). Ústavný súd je oprávnený rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a to len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011, I. ÚS 117/2019). V petite majú byť v podstate stručne zhrnuté sťažnostné požiadavky uvedené v odôvodnení ústavnej sťažnosti, s ktorými by mal byť v súlade.
18. Petit ústavnej sťažnosti nie je dostatočne zrozumiteľný a je rozporný. Sťažovateľ sa na jednej strane petitom sformulovaným v odseku 1 domáha vyslovenia porušenia označených práv postupom správnych súdov v označených konaniach. Na druhej strane v odseku 2 petitu navrhuje zrušiť označené rozhodnutia správnych súdov, čo by znamenalo, že napáda nie postup, ale rozhodnutia správnych súdov. Tomu svedčí aj formulácia odôvodnenia ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ polemizuje s obsahom rozhodnutí. Formulácia petitu je teda vnútorne rozporná a nie je previazaná s dôvodmi ústavnej sťažnosti.
19. Ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že základné právo na súdnu ochranu tých subjektov, ktoré sa cítia byť ukrátené na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, nie je ratione materiae súčasťou čl. 46 ods. 1 ústavy. Základné právo na súdnu ochranu v týchto prípadoch vyplýva totiž z čl. 46 ods. 2 prvej vety ústavy, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Článok 46 ods. 2 ústavy je teda
v pomere špeciality voči všeobecnému ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto prichodí primárne aplikovať práve špeciálne ustanovenie.
20. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva aj to, že popri uvedení petitu je ďalšou povinnosťou sťažovateľa, aby svoju ústavnú sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie ústavnej sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky (m. m. IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012, IV. ÚS 54/2014, II. ÚS 594/2016).
21. Bez ohľadu na to, či sťažovateľ napáda postup alebo rozhodnutia správnych súdov, musí ústavný súd konštatovať, že vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v ústavnej sťažnosti úplne absentujú akékoľvek skutkové a právne dôvody v podobe relevantnej ústavnoprávnej argumentácie. Odôvodnenie ústavnej sťažnosti je pritom podstatnou osobitnou náležitosťou ústavnej sťažnosti a od jeho kvality sa v podstate odvíja možnosť prieskumu ústavného súdu. Dôvody ústavnej sťažnosti musia kvalifikovane reflektovať namietané porušenia základných práv alebo slobôd. Podstata argumentácie sťažovateľa v tejto časti spočíva len v konštatovaní, že rozsudok najvyššieho správneho súdu nespĺňa ústavné požiadavky kladené na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čím porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Absentuje však adresná námietková, ústavnoprávne orientovaná kritika voči konkrétnym záverom najvyššieho správneho súdu (nepostačuje všeobecná výhrada voči záverom „konajúcich súdov“, resp. v širšom kontexte aj správnych orgánov). Pri relevantne požadovanej argumentácii teda nestačí prezentovať východiskovú názorovú pozíciu v konaní, inými slovami, vrátiť sa do jeho skorších fáz predchádzajúcich konaniu o ústavnej sťažnosti.
22. Aj vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýka len formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale týka sa esenciálnej obsahovej náležitosti ústavnej sťažnosti, ústavný súd sťažovateľa, ktorý je sám advokátom, teda osobou kvalifikovanou na podanie ústavnej sťažnosti, nevyzýval na odstránenie jej nedostatkov.
23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí. Uvedené platí aj v časti ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. Následkom uvedených nedostatkov ostala ústavná sťažnosť sťažovateľa v rovine vyjadrenia nespokojnosti s napadnutým rozsudkom kasačného súdu. Avšak aj v prípade, ak by ústavný súd neodmietol ústavnú sťažnosť pre nedostatok zákonom ustanovených náležitostí, viedlo by to pri zameraní sa na úroveň odôvodnenia rozsudku kasačného súdu k záveru, že je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená. Najvyšší správny súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v podstatnom dal sťažovateľovi komplexnú, zrozumiteľnú a jednoznačnú odpoveď na otázku, prečo sťažovateľovi nebol priznaný výsluhový dôchodok. Taktiež dostatočne reagoval aj na relevantné námietky uplatnené sťažovateľom v kasačnej sťažnosti (body 43 až 51 rozsudku kasačného súdu), a to aj prostredníctvom skorších rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa sťažovateľa (body 52 až 54 rozsudku kasačného súdu; body 6 a 7 tohto uznesenia).
25. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd, vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O taký prípad v posudzovanej veci nejde, pričom záver o jeho danosti nemôže byť vyvolaný nespokojnosťou sťažovateľa s výsledkom konania.
26. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu