Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)II. ÚS 246/2020
PDF · 538.83 KB
No categories available
II. ÚS 246/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 18 ods. 2 písm. b), čl. 19, čl. 20 ods. 1, čl. 36, čl. 38 ods. 1 a 2,
čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So 29/2018 a jeho rozsudkom z 18. decembra
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca
2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 18 ods. 2 písm. b), čl. 19, čl. 20 ods. 1, čl. 36, čl. 38 ods. 1 a 2,
čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 So 29/2018 a jeho rozsudkom z 18. decembra 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 10 Sd 105/2013-202 z 18. septembra 2018 bolo potvrdené
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „odporkyňa“) č. 521 118 1930 0
z 11. júla 2013 v spojení so zmenovým rozhodnutím č. 521 118 1930 0 z 8. decembra 2014,
ako aj rozhodnutie č. 521 118 1930 0 z 18. marca 2016.
3. Rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 7 So 29/2018-262 z 18. decembra 2019
bol rozsudok krajského súdu potvrdený.
4. V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 39 ods. 1 ústavy,
ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ, inter alia, uvádza:
„Proti takýmto perzistujúcim praktikám Sociálnej poisťovne sa sústavne bránim
a dôrazne protestujem, pretože permanentne odmieta:
1)- Vypočuť sťažovateľa (žalobcu).
2)- Vypočuť autentických svedkov navrhnutých sťažovateľom.
3)- Posudzovať univerzálne listinné dôkazy (napr. školské vysvedčenia o výučbe
vojenskej prípravy a vojenského výcviku v teoretickej a praktickej rovine – boli
z toho skúšaní a známkovaní).
4)- Odmieta posudzovať účel a dôvody vybavenia mladistvých žiakov VSOŠ
kompletnou výzbrojou a výstrojom ČSĽA vo verzii leto – zima ako vojakov základnej služby.
5)- Odmieta rešpektovať písomnú žiadosť rodičov a mladistvého sťažovateľa
o štúdium na VSOŠ (kde o výkone služby a výkone nútených prác nebolo nikdy ani zmienky).
6)- Rešpektovať povolávací rozkaz na nástup do VSOŠ.
7)- Posudzovať fotografie z VSOŠ na ktorých je sťažovateľ ozbrojený zbraňou
a podrobovaný ostrému vojenskému výcviku a vojenskej príprave.
8)- Rešpektovať «Čestné vyhlásenie dvoch autentických svedkov zo VSOŠ».
9)- Komentovať neschopnosť MO SR odpovedať na 41. otázok, alebo ani na 1.
otázku podľa infozákona č. 211/2000 Z. z. v dôsledku čoho sa len ešte viac prehlbuje
nedôvera v orgán štátnej správy (pozri rozhodnutie MO SR č. j.: SEĽUZ-68-12-1/2019 zo
dňa 18.03.2019 a pozri rozhodnutie MO SR č. j.: SEĽUZ-23-16-1/2020 zo dňa 03.03.2020).
10)- Komentovať rozpory s čl. 30 špeciálneho vojenského predpisu Del-27-4, pretože
už počas štúdia a služby na VSOŠ na vojenskej strelnici dochádzal do styku s ostrou
muníciou. A to napriek tomu, že týmto vojenským predpisom Del-27-4 to bolo zakázané (!),
menovaný nemal predpísaný vek 18 rokov. Čo na tom, veď bol «vojensky činnou osobou»
(pozri zákony o zbraniach a strelive).
11)- Komentovať zákony o zbraniach a strelive, ktoré umožňovali obchádzať branný
zákon č. 92/1949 Zb. a predpis Del-27-4 tým, že ich označili ich ako «vojensky činné
osoby» a tak umožnili mladistvých žiakov VSOŠ a Vojenských gymnázií vyzbrojovať a
naučiť ich používať zbrane a strelivo a zabíjať ľudí. Flagrantné obchádzanie tohto
branného zákona a obchádzanie medzinárodných Dohovorov o ochrane maloletých,
porušovanie ľudských práv a zneužívanie mladistvých - umožňovali tieto právne normy:
- Vyhl. MV ČSSR č. 124/1961 Zb. § 11 ods. 1 uvádza, že ustanovenia tejto vyhlášky
sa nevzťahujú na strelné zbrane a strelivo v ústavoch a v iných zariadeniach ozbrojených
síl.
- zák. FZ ČSSR č. 147/1983 Zb. o zbraniach a strelive zo dňa 14.12.1983 účinný
od 01.04.1983 uvádza:
- v § 15 ods. 1 vojakom z povolania a vojakom v ďalšej službe vydáva povolenie
na držanie a nosenie guľových zbraní na iné účely než poľovné, na nadobúdanie
do vlastníctva s výnimkou dedenia alebo na ich odovzdanie na používanie, prípadne
požičiavanie vojenská správa za podmienok ustanovených FMNO ČSSR; vojakom
z povolania a vojakom v ďalšej službe vojsk MV ČSSR vydávajú povolenie útvary týchto
vojsk za podmienok ustanovených FMV ČSSR.
- v § 25 ods. 1, že vojenskými zbraňami sú zbrane určené na vojenské alebo
bezpečnostné účely.
- v ustanovení § 44 ods. 3 sa uvádza, že odseky 1 a 2 sa nevzťahujú na držanie
a nosenie streliva do vojenských zbraní príslušníkmi ozbrojených síl Československej
socialistickej republiky, príslušníkmi ozbrojených zborov, zborov ozbrojenej ochrany
a colnej správy (§ 25 ods. 2 až 4).
- zák. SNR č. 246/1993 Z. z. - o zbraniach a strelive od 28.09.1993 podľa § 56 ods. 3
ak nie je ustanovené inak, na zbrane a strelivo, ktoré sú vo výzbroji ozbrojeného
bezpečnostného zboru, ozbrojeného zboru, ozbrojených síl a Slovenskej informačnej služby,
sa ustanovenia tohto zákona nevzťahujú; to isté platí pre vystavovanie zbraní a streliva
a pre strelnice v ich pôsobnosti.
- zák. NS SR č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení
niektorých zákonov zo dňa 23.04.12003.
Všetko svedčí o tom, že podľa vyššie uvedených platných zákonov, mohli s týmito
zbraňami a strelivom narábať iba vojenské osoby v ČINNEJ SLUŽBE. To sa vzťahovalo
aj na všetkých žiakov VSOŠ.
12)- Posudzovať výkon 24-hodinovej dozornej služby mladistvých v 1. a 2. ročníku
VSOŠ na rote (pozri jednotný právny predpis Zákl.-1-1 platný v ČSĽA, ktorý sa bez výnimky
vzťahoval na všetkých príslušníkov armády).
13)- Odmieta posudzovať povinnosť a priamu zodpovednosť dozorného na rote
vyhlasovať bojový, požiarny, letecký a radiačný poplach pridelenými prostriedkami
a signálmi.
14)- Posudzovať všetky právne predpisy, nariadenia, smernice a rozkazy vydané
vrchnými veliteľmi ozbrojených síl ČSSR (prezidenti ČSSR A. Novotný, arm. gen.
Ľ. Svoboda, neskôr JUDr. G. Husák CSc.), ktoré sa vzťahovali bez výnimky a akýchkoľvek
úľav aj na žiakov VSOŠ.
15)- Posudzovať výkon služby spojok (pozri § 11 zák. č. 76/1959 Zb.) žiakmi VSOŠ.
16)- Odmieta posudzovať oboznamovanie mladistvých s vyhláškou MV ČSSR
č. 181/1964 Zb. o základných skutočnostiach tvoriacich štátne tajomstvo a zákonom
č. 102/1971 Zb. o ochrane štátneho tajomstva.
17)- Posudzovať výkon služby držania stálej bojovej pohotovosti, odmieta
posudzovať prípravu nosičov ranených, odmieta posudzovať výkon nútených prác a
nútených služieb vynucovaných trestami a disciplinárnymi opatreniami. Žiaci VSOŠ boli de
facto postihnuteľní špeciálnymi vojenskými predpismi, ktoré boli voči nim uplatňované
rovnako ako voči vojakom základnej služby a vojakom z povolania.
18)- Odmieta komentovať opodstatnenosť a dôvody služobného zaradenia
mladistvých žiakov do vojenských štruktúr, napr. družstvo, čata, prápor, pluk
a ich menovanie do funkcií veliteľov družstiev, zástupcov veliteľa čaty a pod.
19)- Odmieta vysvetliť, prečo všetci žiaci vojenských stredných škôl museli byť
pred nástupom do týchto vojenských škôl podrobení dôkladným špeciálnym odvodovým
lekárskym prehliadkam vo Vojenských nemocniciach a každoročne dôkladne sledovaní
v týchto nemocničných zariadeniach ich telesný zdrav, či ich telesný organizmus vydrží
vojenskú záťaž. Tieto každoročné zdravotné prehliadky boli kvalitnejšie a vo väčšom
rozsahu, ako bežné branecké odvody, pretože išlo o mladistvých žiakov a testovalo sa,
či vojenskú záťaž a výkon SLUŽBY v 1. a 2. ročníku VSOŠ vôbec vydržia. Zároveň im boli
vydané: «Zdravotní knížky pro vojáky z povoláni», kde sa zapisovali všetky zdravotné údaje
žiaka až do skončenia profesionálnej kariéry vojaka z povolania. Takémuto permanentnému
sledovaniu zdravotného stavu nepodliehali banícki učni ani fúkači skla. Boli to oveľa
dôslednejšie a zložitejšie periodické prehliadky než bežné branecké odvody u vojakov
základnej služby! Ak niekto zo žiakov VSOŠ pri týchto kontrolách nedosiahol stupeň
zdravotnej klasifikácie «A», alebo jeho namerané hodnoty nedosahovali stanovené
parametre a limity – musel zo školy okamžite odísť ako zdravotne a telesne nespôsobilý.
Ani okuliare nesmel nosiť! Vojenská správa bola až príliš opatrná a nemohla si dovoliť,
aby vo vojenskej strednej odbornej škole niektorý zo žiakov skolaboval, alebo zomrel. Vznik
takéhoto škandálu sa nepripúšťal, preto tie pravidelné lekárske prehliadky a ustavičná
zdravotná starostlivosť vo vojenských nemocniciach mali svoje jasné opodstatnenie,
testovala sa ich telesná výdrž, aby náročný vojenský výcvik a ostrú vojenskú prípravu
vydržali a drezúru už od veku 15. rokov prežili! To sú voči Sociálnej poisťovni usvedčujúce
fakty a nespochybniteľné dôkazy – prečo sa NS SR o tieto tvrdenia a dôkazy nezaujímal?
20)- Posudzovať povinné hlásenie sa mladistvých počas opustenia kasární
na posádkovej správe, OVS, MVS, KVS, oddelení VB, MNV a pod. čím sa dosahovala
ich dosiahnuteľnosť v prípade vyhlásenia bojovej pohotovosti a ich okamžitého návratu
do kasární k vojenskému použitiu (napr. pri dovolenke, prázdninách, udeleného voľna
k opusteniu posádky a pod.) Tento dôležitý fakt dnes nikoho nezaujíma, že ako žiaci 1. a 2.
ročníka VSOŠ sme boli sústavne pod dohľadom, aj doma?
21)- Posudzovať obmedzovanie slobody pohybu a porušovanie ľudských práv
v kontexte medzinárodných dohovorov a zmlúv o ochrane dieťaťa v kontexte výkonu služieb
mladistvých a v kontexte nútených prác a vojenskej prípravy a ostrého vojenského výcviku.
22)- Posudzovať bezuzdné porušovanie bývalého zákonníka práce č. 65/1965 Zb.
K tomu uvádzame, že podľa § 167 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. zákonníka práce: mladiství
(t. j. banícki učni) podľa dohody Medzinárodnej organizácie práce zo dňa 21.06.1935,
nesmú byť zamestnávaní prácami pod zemou pri ťažbe nerastov alebo pri razení tunelov
a štôlní a to ani v čase prípravy, ani v čase ich odborného rozvoja a rastu. Detská práca
je totiž v civilizovaných krajinách zakázaná. Dnes sa môžete stať baníkom dosiahnutím veku
až 21. rokov, skôr nie. Sociálnej poisťovni pripomíname, že podľa ustanovenia § 166 ods. 1
zák. č. 65/1965 Zb. bývalého zákonníka práce: «Zamestnávateľ nesmie mladistvých
zamestnávať prácou nadčas a prácou v noci. Výnimočne môžu mladiství starší ako 16 rokov
vykonávať nočnú prácu nepresahujúcu jednu hodinu (!), ak je to potrebné pre ich výchovu
na povolanie. Nočná práca mladistvého musí bezprostredne nadväzovať na jeho prácu
pripadajúcu podľa rozvrhu pracovných zmien na denný čas». O tomto argumente
sa Sociálna poisťovňa nikde a nikdy nezmienila – radšej sa iba uchyľuje k mlčaniu a vyhýba
sa povedať pravdu ako to fungovalo pri výkone dozornej služby mladistvých žiakov VSOŠ
na rote. Sociálna poisťovňa odmieta priznať, že mladistvý žiak 1. a 2. ročníka VSOŠ musel
častokrát o 02,00 hodine ráno byť v zmene v kuchyni a čistiť zemiaky a zeleninu 5 hodín,
byť v zamestnaní 9 hodín + 24 hodín dozornej služby = spolu 38 hodín nepretržite! Podľa
§ 274 ods. 2 zák. č. 65/1965 Zb. bývalého zákonníka práce mladiství zamestnanci
sú zamestnanci mladší ako 18 rokov. Porušoval sa zákon, alebo nie? Dochádzalo
k zneužívaniu mladistvých alebo nie? Na tieto otázky nedostávame žiadne odpovede –
všetky súdy sa tomuto hodnoteniu svorne vyhli, takže kde je spravodlivosť? Vyhne sa aj
Ústavný súd SR?
23)- Nesprávne označovanie mladistvých žiakov vojenských stredných odborných
škôl «chovanci» (pozri zák. č. 200/1949 Zb.). o platových pomeroch príslušníkov
ozbrojených zborov (pozri § 1 ods. 1 písm. a) a ods. 2, ktorý sa kedysi zmieňoval
o „chovancoch“). Toto označenie je archaický pojem a dnes ani neobstojí, pretože týchto
žiakov neviedli vychovávatelia, ale oficiálni velitelia v uniformách ČSĽA v dôstojníckych
hodnostiach. Našťastie uvedený zákon platil síce iba tri roky od 11.08.1949 do 11.12.1952,
ale stačil na to, aby sa do povedomia vojenských byrokratov hlboko «nasiakol», aby ho
dnes používali ako nástroj voči žiakom VSOŠ. Pritom však nepostrehli, že bol vydaný zák.
č. 88/1952 Zb. o materiálnom zabezpečení príslušníkov ozbrojených zborov, ktorý platil
do 01.11.1992 a ktorý už nepozná pojem «chovanci» a ten v ustanovení § 2 uvádza,
že sa vzťahuje na príslušníkov ozbrojených síl v činnej službe a žiakov škôl ozbrojených síl.
24)- Za deň nástupu do Vojenskej strednej odbornej školy považovať ako začiatok
odpočítavania telesnej, psychickej, duševnej, fyzickej a inej záťaže, vypätia a drancovania
zdravia a stresu žiakov, za začiatok najvyššej prípustnej expozície drsných dôsledkov na ich
zdravie vyplývajúcej z I. kategórie funkcií. Veď toto kontinuitné vyčerpávanie a nemilosrdné
ničenie osobnosti malo svoj presný začiatok (deň nástupu do VSOŠ), a to potom nepretržite
pokračovalo až do skončenia (záveru) vojenskej služby, ukončenia vojenskej kariéry
sťažovateľa, do jeho odchodu do zálohy (civilu). Išlo o sústavnú prácu v ťažkom rizikovom
prostredí, ktoré malo negatívny vplyv na kondíciu a zdravotný stav každého žiaka a jeho
bezpečnosť a hygienu v službe. Najvyšší súd SR sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobnejšie nevenuje otázke výkladu pojmu zamestnanie v intenciách § 8 ods. 1 zákona
č. 100/1988 Zb. ktorého intenzita má ústavnoprávny rozmer a zakladá porušenie čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Tieto okolnosti predstavovali dôvody pre zaradenie tejto služby žiakov
1. a 2. ročníka VSOŠ do preferovaných kategórií.
25)- Ustanoviť súdneho znalca z odboru československého služobného práva do roku
1991.
26)- Vykonávať dokazovanie a sústavne odmieta vykonať návrhy na dokazovanie
v tejto formálnej predfáze – zjavne porušuje zákon, lebo tým porušuje rovnosť medzi
účastníkmi konania. Je to naozaj okázalé porušenie rovností strán, porušenie princípu
rovnosti zbraní. Podotýkame, že hmotnoprávne je rovnosť vyjadrená § 2 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého majú v občianskoprávnych vzťahoch ich účastníci
rovnaké postavenie. Rovnosť účastníkov konania deklaruje aj § 5, § 19 ods. 2, § 53 SSP,
podľa ktorého majú účastníci napr. v správnom súdnom konaní rovnaké postavenie a každý
všeobecný súd je povinný im zabezpečiť rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
Jednokoľajné presadzovanie práva silnejšieho a mocnejšieho (Sociálna poisťovňa)
považujeme za jasnú diskrimináciu sťažovateľa a vyostrovanie situácie neprávosti.
27)- Komentovať, že bývalé MNO ČSSR hrubo porušovalo ustanovenie § 14 ods. 5
a § 17 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. keď z nepochopiteľných príčin odmietlo vydať rezortný
zoznam preferovaných zamestnaní v I. a II. kategórie funkcií a III. pracovnej kategórie
pre študentov VSOŠ. Akými teda oficiálnymi právnymi listinnými dôkazmi sa Sociálna
poisťovňa dnes prezentuje, keď sa bráni tejto sťažnosti? Nie je to fatálna chyba štátu?
Nepriaznivé dôsledky takéhoto zbabraného rozhodnutia má dnes znášať iba občan?“
5. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, sťažovateľ uvádza:
„Je nevyhnuté si bližšie pozrieť aj na Rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR
čís. k.: 6 Ads 33/2012-54 z 28.11.2012 a Rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR čís. k.:
4 Ads 12/2009-83 z 27.05.2009. Prečítajte si ich prosím, pretože všeobecné súdy
na Slovensku ich nikde ani nespomenuli a vyhli sa tak dokazovaniu. Nástojčivo
upozorňujeme na to, že tieto rozsudky by nemali byť v ostrom konflikte s rozsudkami
slovenských súdov, ale naopak súzvučili a harmonizovali s nimi. Veď aj české súdy sú súdy
EÚ. Na koho iného by sa mal sťažovateľ obrátiť o súdnu ochranu, ak nie na nezávislý
a nestranný súd SR? Iba ten je oprávnený a kompetentný tento dlhodobo zamaskovaný
problém vyriešiť a navodiť spravodlivosť! Nikto iný. Utiekať sa do kúta a sústavne strkať
hlavu do piesku pred týmto problémom je neudržateľné.
Už Krajský súd v Prahe nabral odvahu a jasne naznačil a nepriamo sa aj vyjadril,
že obdobie prípravy na budúce povolanie spadajúce pred rok 1976, by sa mohlo započítať
ako «príprava na povolanie v kategóriách funkcií».
V tejto súvislosti si zdvorilo dovolíme upozorniť aj na bod č. 9, bod č. 18, bod č. 22,
bod č. 23 rozsudku Krajského súdu v Prahe, čís. k.: 42Ad/2/2017 zo dňa 20.07.2018, ktorý
rozhodol v obdobnom prípade (pozri prílohu). Do rozdelenia ČSFR (do 31.12.1992)
bola totiž služba vojakov v ČSĽA jednotná a vykonávaná podľa jednotných právnych
noriem, rozkazov a nariadení. Rovnako tak spoločne bolo posudzované aj vojenské stredné
školstvo a preto žiadam, aby sťažovateľ nebol z tohto posudzovania vylúčený a štúdium
a zároveň reálne vykonávaná služba na VSOŠ Martin sa mu posudzovala ako I. kategória
funkcií. Toto by malo predovšetkým zaujímať aj slovenské súdy, pretože do 01.01.1993 sme
mali legislatívu spoločnú, totožnú.
K tomu sa ďalej vzťahuje i § 11 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 44/1959 Ú. l., o nemocenskom
poistení a dôchodkovom zabezpečení učňov, podľa ktorej, cit.: «Doba trvania učebného
pomeru učňa vychovávaného pre zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie
sa posudzuje ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa v rámci učebného
plánu vykonáva odborný výcvik učňa na pracoviskách alebo na prevádzkach,
kde sa vykonáva zamestnanie zaradené do tejto pracovnej kategórie».
Podotýkam, že do 31.12.1992 (t.j. do rozdelenia republiky) všetci vojaci z povolania
(bez výnimky) slúžili v jednotnej ČSĽA (spoločne na celom území ČSFR) a až do termínu
31.12.1992 sa vzťahovali na nich rovnaké zákony, rovnaké rozkazy, rovnaké smernice
a rovnaké právne normy. Sťažovateľ apeloval aj na rezort MPSVaR SR, aby takéto
významné rozhodnutia českých súdov vzali do úvahy, pretože podmienky vojenského
stredoškolského štúdia do roku 31.12.1992 boli v celej ČSFR rovnaké a jednotné a obsah
tých rozsudkov sa priamo dotýka občanov SR aj dnes.
Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády ČSSR č. 117/1988 Zb. zo dňa 17.06.1988
o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového
zabezpečenia, sa cit.: «Doba štúdia žiaka stredného odborného učilišťa pripravovaného
pre zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie sa započítava ako doba zamestnania tejto
pracovnej kategórie, ak sa praktické vyučovanie uskutočňuje pravidelne na pracoviskách
alebo v prevádzkach, kde sa vykonávajú zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie. Ak ide
o zamestnanie I. pracovnej kategórie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou
v hlbinných baniach, započítava sa takto doba štúdia od začiatku školského roka, v ktorom
sa žiak podľa učebného plánu pravidelne pripravuje na budúce povolanie na pracoviskách
v podzemí.»
Prečo sa toto uznesenie vlády ČSSR č. 117/1988 Zb. dnes nerešpektuje Sociálna
poisťovňa? Pozná Sociálna poisťovňa toto nariadenie vlády ČSSR? Prečo to nerešpektuje
ani NS SR?
Príčiny masívneho a definitívneho zániku VSOŠER v Novom Meste nad Váhom,
VSOŠ TA v Nitre, VSOŠ v Žiline, VSOŠ RVD v Martine, VSOŠER v Liptovskom Mikuláši,
VSOŠL v Prešove, VSOŠL v Košiciach, VSOŠ v Holešove a VG SNP v Banskej Bystrici
po roku 1991, sú každému jasné, hoci sa o tom mlčí a dôvody sa zahmlievajú.
Iba pripomíname, že po páde totalitného režimu boli prijímané medzinárodné zmluvy
a pod bezprostredným tlakom Dohovorov o ochrane detí, mladistvých, o zákaze otrockej
práce, zákaze výkonu nútených služieb a o zákaze masovej výchovy na vojenské účely
a výchovy detských vojakov – boli tieto typy VSOŠ a Vojenských gymnázií v ČSFR zrušené.
Už neexistujú, dôvody každému vnímavého človeku sú jasné – zákaz výchovy detských
vojakov!
Postup Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Bratislave a Sociálnej poisťovne
odporuje čl. 12 Ústavy SR, podľa ktorého sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti
i v právach. Podľa ods. 2 tohto článku nikoho nie je možné z týchto dôvodov poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Pokiaľ odmietajú sťažovateľovi zohľadniť dobu výkonu
civilného zamestnania, odmietajú posudzovať odpracované obdobie v civile, a odmietajú
zohľadniť životnú situáciu v ktorej sa v 62. rokoch ocitol, je to v zmysle Ústavy SR výrazné
znevýhodňovanie jeho osoby voči iným osobám. Takýmto obštrukčným konaním
porušovateľa a rozsudku Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Bratislave dochádza
k jeho diskriminácii oproti poberateľom starobných dôchodkov, čo je v rozpore s § 3 ods.1
zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní. Jednoznačne je to vina štátu
a nedostatočnej vyspelosti a zručnosti jeho orgánov.
Je naprosto nepochopiteľné, že vojaci z povolania, kedysi boli v rovnakom výkone
vojenskej služby v dĺžke napr. 10 rokov, 15, rokov, 19 rokov a boli pod prísahou vlasti
povinní aj život položiť za dosiahnutie víťazstva, nemajú žiadny NÁROK na dôchodkové
dávky z osobitného systému MO SR, alebo Sociálnej poisťovne (nižší dôchodkový vek),
ale tí istí vojaci, ktorí sú dnes v tej istej vojenskej službe profesionálnych vojakov napr.
10 rokov, 15, rokov, 19 rokov podľa dnešného dôchodkového systému už majú nárok
na dôchodkové dávky. Takéto nenormálnosti a extrémy spokojne fungujú v slovenskom
práve. Sú to veľkorysosti, ktoré sa nedajú ani porovnávať. Ide o zjavnú diskrimináciu
a nerovnaké zaobchádzanie v tomto segmente občanov SR, ktorých spájala služba vlasti.
S potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Bratislave
a zamietavým rozhodnutím Sociálnej poisťovne sťažovateľ zásadne nesúhlasí, pretože tieto
rozhodnutia sú zjavne postavené na vratkých a labilných princípoch, ktoré nemôžu obstáť
v žiadnom právnom a korektnom dôchodkovom systéme na svete.
Sťažovateľ tvrdí, že sa prekračujú hranice dokazovania, resp. nedokazovania
a v dôsledku čoho narastá pocit nespravodlivého štátu, vyostruje sa nedôvera k jeho
inštitúciám, silnejú pochybnosti k jeho reprezentantom, a to je prostredie v ktorom sa dnes
odráža slovenská realita. Vzniká kríza dôvery, ktorá paralyzuje spoločnosť a ťažko je potom
obnovovať dôveru ľudí v justíciu. Nie je ďalej možné akceptovať neúplné údaje uvedených
v oficiálnej informácii Sociálnej poisťovni, ktorá sa vyhovára na to, že je to len
«informácia» a za pravdivosť uvedených údajov v nej zodpovedá vraj občan! Ak sa takéto
nepodarky dostávajú do dôchodkového systému Sociálnej poisťovne, čo iné môžete od neho
očakávať?
Sťažovateľ je presvedčený, že zanedbanie dokazovania (v čase vzniku sporu)
Sociálnou poisťovňou neveštilo nič dobré. Pretože pregnantné dokazovanie ako jeden
zo základných inštitútov civilného procesu, ktorý v správnom konaní – sa vlastne dnes
nevykonáva, všetko stojí len na agresívnych tvrdeniach mocnejšieho a silnejšieho.
Aby Krajský súd v Bratislave vedel správny spor riadne prejednať a rozhodnúť, musel mať
k dispozícii dostatok kvalitných skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci
samej. Súd si o spore mohol urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslili strany
súdneho správneho sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie
na procesnú diligenciu strán súdneho sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej
iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany súdneho sporu. Sťažovateľ
sa domnieva, že Najvyšší súd SR mal vykonať elementárne dokazovanie, vypočuť
autentických svedkov a nespoliehať sa len jednokoľajné a neoverené tvrdenia v prospech
Sociálnej poisťovne.
Na základe vyššie uvedeného žiadam Ústavný súd SR o zaujatie stanoviska
k pojmom, čo to je cit.: «vojenská osoba v činnej službe»? Je to naozaj vojak, alebo niečo
iné? Azda je to polovojak? Kvázivojak? Nulový vojak? Bezprízorný vojak? Boli nimi aj žiaci
1. a 2. ročníka VSOŠ?“
6. K namietanému porušeniu čl. 18 ods. 2 písm. b) ústavy sťažovateľ uvádza:
„Toto porušenie práva úzko súvisí aj s nižšie uvedeným pošliapaním ľudskej
dôstojnosti (čl. 19 Ústavy SR), ktoré uvádzam nižšie v texte.
Zdvorilo si dovolím upozorniť Ústavný súd SR na to, že sťažovateľ študoval a popri
tom zároveň VYKONÁVAL SLUŽBU v dĺžke 699 dní v 1. a 2. ročníku VSOŠ v Martine
od 01.09.1968 do 02.08.1970 a zároveň absolvoval (popri tomto štúdiu) vojenskú základnú
službu v 3. a 4. ročníku VSOŠ v Martine od 03.08.1970 do 31.07.1972 v dĺžke 729 dní.
Toto obdobie výkonu preferovanej služby v 1. a 2. ročníku VSOŠ mu však Sociálna
poisťovňa, ba aj Krajský súd v Bratislave a NS SR odmietli zarátať a posudzovať
ako I. kategórii funkcií! A to napriek tomu, že ide o obdobie reálneho výkonu SLUŽBY
v 1. a 2. ročníku VSOŠ, ktoré mu tam chýba. Toto ho výrazne poškodzuje a túto hrubú chybu
žiada odstrániť.
Najvyšší súd SR, Krajský súd v Bratislave, ani Sociálna poisťovňa neprihliadli
na okolnosť, že žiaci VSOŠ používajú navlas rovnaké vojenské hodnosti, uniformy
príslušníkov ČSĽA a vojenské označenia, sú zaradení vo vojenských oficiálnych funkciách
veliteľ družstva, zástupca veliteľa čaty, dozorný roty, pomocník dozorného roty, pomocník
výkonného práporčíka a pod. a organizovaní vo vojenských skupinách (družstvo, čata, rota,
prápor, pluk), nosia štátne znaky a symboly ako v ostatných silových rezortoch,
či ozbrojených zboroch SR. Má to určitý význam a dôležitosť. Keď je potrebné určiť vzťah
nadradenosti a podradenosti medzi dvoma vojakmi rovnakej hodnosti, je vo väčšine armád
považovaný za nadriadeného ten, ktorý je služobne starší. Takto sa už od mladosti
vštepovali žiakom VSOŠ základné vojenské inštinkty. V niektorých ohľadoch môže byť
nadradenosť určená vojenskými hodnosťami potlačená rozdelením právomoci plynúcimi
z funkcie dotyčných (veliteľ družstva bude nadradený mužstvu). Tento nútený výkon
dozornej SLUŽBY žiakov 1. a 2. ročníka VSOŠ na rote - bol svojim obsahom a náplňou
úplne rovnaký, totožný a možno aj náročnejší a nebezpečnejší, ako boli učňovské roky
našich rovesníkov baníckych učňov (I. pracovná kategória) a fúkačov skla v Lednických
Rovniach (II. pracovná kategória) už od dosiahnutia ich veku 15. rokov a nikto dnes voči
tomu nič nenamieta. Z tohto dôvodu žiadame cielene dosiahnuť to, aby sociálne
a dôchodkové náležitosti dnešných vojenských vyslúžilcov vyštudovaných na Vojenských
stredných odborných školách, boli riešené rovnako ako u týchto učňov. Priali by sme si to
docieliť, ale dodnes to legislatívne poriadne škrípe a ako vidíme – ani riadne nefunguje!
Sociálne a dôchodkové zákony sú deravé a nejednotné a tento prípad sťažovateľa je
toho jasným príkladom. Dovolím si preto tvrdiť, že ak výsluhové dôchodky, ktoré
príslušníkom ČSĽA právom náležia, by im mali byť priznávané podľa rovnakých kritérií,
zásad a rovnakých podmienok, tak tento nivelizovaný fakt musí zákonite prinášať aj zmenu
činností posudzovaných ako I. a II. kategóriu funkcií. Pričinením Ústavného súdu SR
by malo prísť k významnej legislatívnej zmene a vstup žiakov vojenských stredných škôl
do osobitného dôchodkové systému, posudzovať už odo dňa ich nástupu na vojenskú strednú
školu v I. kategórii funkcií. Ich reálny výkon SLUŽBY je skutočne dostatočne silný signál na
to, aby mali svoju adekvátnu dôchodkovú reflexiu a boli rovnako klasifikovaní ako výkon
služby ostatných príslušníkov ozbrojených zborov v silových rezortoch SR. Iné postupy
by totiž zjavne vnášali prvky diskriminácie a prvky nerovnakého prístupu k tejto kategórii
poistencov. Očierňovanie výkonu ich SLUŽBY na rote, že vraj sú to len pocity, dojmy
a subjektívne názory, sú neférovými údermi pod pás. Sú to len násilné a krkolomné
prekrucovania faktov vedúce len k nezodpovednému zosmiešňovaniu a znevažovaniu
reálneho výkonu SLUŽBY mladistvých žiakov 1. a 2. ročníka VSOŠ a núteného výkonu prác.
Toto o nás dnes šíria ľudia narodení v roku 1981 a 1990 najmä z dielne z MO SR, ktorí
v tom čase neboli ani na svete a režim na týchto vojenských stredných školách nezažili
na vlastnej koži! Ich stanoviská a názory počuté iba z «druhej ruky» nikto na Krajskom súde
a NS SR a v Sociálnej poisťovni nepreveruje a ich hodnovernosť nikto ani neoveruje,
pretože v správnom konaní sa rozhoduje iba od zeleného stola, pri súčasnom presadzovaní
práva silnejšieho a mocnejšieho.
Nastala dilema, či teda išlo o službu v 1. a 2. ročníku VSOŠ, ktorá sa má chápať
a posudzovať ako výkon služby I. kategórii funkcií, alebo išlo o nútený výkon služby?
Oprávnene sa domnievam, že žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠ nesmú byť vyňatí
z osobitného dôchodkového systému MO SR a zároveň priradení do všeobecného
dôchodkového systému, spolu so svojimi rovesníkmi žiakmi civilných stredných škôl
v III. pracovnej kategórii, ktorí nemali ani poňatia o výkone služby a výkone prác. Nemá
to svoj racionálny a logický účel. Ich dôchodkový režim musí regulovať spoločný sociálny
zákon. Je preto ďalej naozaj neudržateľné, aby jedna časť armádnych poistencov MO SR
mala stanovené iné, oveľa výhodnejšie podmienky, ako druhá časť, bez právneho dôvodu
zaradená do nevýhodnej III. pracovnej kategórie, ktorá v rozhodnom čase u vojakov
ani neexistovala. Mám na mysli výrazné rozdiely v pracovných kategóriách a kategóriách
funkcií, ktoré v tomto bezpečnostnom segmente poistencov sú nedôvodné, resp.
aj nejednoznačné. Poskytuje sa tak zbytočný priestor bez mantinelov a pravidiel, ktorý
umožňuje Sociálnej poisťovni iba účelovo lavírovať.
Nie je ďalej udržateľná situácia, aby vo vnútri segmentu silového rezortu MO SR
strnulo pretrvávali tak očividné a výrazné rozdiely, ktoré nemajú racionálny dôvod,
ani logický základ. Taký stav sa nesmie ďalej tolerovať. Všetci ostatní príslušníci MO SR
majú za výkon tej istej SLUŽBY, v tých istých kasárňach ČSĽA priznanú výhodnejšiu
I. a II. kategóriu funkcií a žiaci VSOŠ za reálny výkon SLUŽBY priznanú iba málo bonitnú
III. pracovnú kategóriu. Jedni sú v služobnom pomere a tí druhí vraj iba v školskom (?)
pomere (rozumej: žiaci VSOŠ). Toto znevýhodňovanie má výrazné diskriminačné pozadie,
ktoré nemá mať miesto v právnom poriadku SR. Používať dvojaké metre na výkon služobnej
činnosti príslušníkov ozbrojených zborov SR naozaj nie je férové a dnes opodstatnené
a udržateľné. Je to pokrytectvo. Ak je sekundárnym výsledkom činnosti príslušníkov
všetkých silových rezortov (bez výnimky) výsluhový dôchodok, tak ich primárnou príčinou
je rovnako náročný výkon aktívnej služby (bez výnimky už od odo dňa nástupu do VSOŠ).
Naozaj niet racionálneho dôvodu, aby činnosť žiakov VSOŠ nebola posudzovaná
ako I. resp. II. kategória funkcií a naďalej sa len umelo a bez akéhokoľvek racionálneho
dôvodu udržiavali nevysvetliteľné a nepochopiteľné rozdiely v posudzovaní kvality
a ich inferiórneho výkonu SLUŽBY (z dôchodkového pohľadu) a zároveň vojenskej prípravy
a ostrého vojenského výcviku a to v teoretickej a aj praktickej rovine. Veď to boli riadnymi
učebnými predmetmi a žiaci VSOŠ boli z toho hodnotení a známkovaní a keby to nezvládli
tak ich okamžite vyhodia zo školy!!! Takúto pretrvávajúcu deformáciu a atypický prístup
voči nim - treba odstrániť, lebo výrazne poškodzuje vojenských stredoškolákov. Na tento
argument sme dodnes nedostali dostatočnú a spoľahlivú odpoveď, pretože fakty sa naďalej
zamlčiavajú a prekrývajú. Pravda o výkone ich SLUŽBY v 1. a 2. ročníku VSOŠ je dnes
hrubo potieraná, podceňovaná a dehonestovaná. Žiaci vojenských stredných škôl boli
občanmi len II. kategórie, alebo menejcenní...? Ako teda z takýchto bezprízorných žiakov
mohli vyrásť budúci generáli, ministri obrán (Ing. P. Gajdoš), predseda senátu Parlamentu
ČR (J. Kubera) a predsedovia vlád (Ing. M. Topolánek, ČR)?“
7. V súvislosti s namietaným porušením čl. 19 ústavy sťažovateľ uvádza:
„Toto porušenie práva úzko súvisí aj s vyššie uvedenými nútenými prácami, ktorým
som taktiež v 1. a 2. ročníku VSOŠ podliehal. Ich nesplnenie bolo vždy sankcionované
disciplinárnymi trestami. Tieto tresty boli udeľované podľa disciplinárneho poriadku ČSĽA.
Sťažovateľ je toho názoru, že námietkami uvedenými už v odvolaní proti rozhodnutiu
Krajského súdu v Bratislave veľmi presne, konkrétne, obsahovo dostatočne a
argumentačne, slovo po slove vyjadril, v čom považoval postup Sociálnej poisťovne a
prvostupňového súdu vo veci konania o starobnom dôchodku za nesprávny. Najvyšší súd SR
námietky sťažovateľa však zovšeobecnil bez toho, aby ich v ďalších častiach rozhodnutia
podrobnejšie, vyčerpávajúco a oveľa precíznejšie hodnotil, alebo presne uviedol, prečo ich
považoval za nevýznamné a k veci sa nevzťahujúce, a v dôsledku toho nezhodnotil evidentne
odslúžený výkon SLUŽBY v 1. a 2. ročníku Vojenskej strednej odbornej školy v Martine
(skr.: «VSO») ako dobu poistenia, resp. posudzovanú len ako málo bonitnú III. pracovnú
kategóriu (rovnako ako civilným stredoškolákom), ktorú však vojaci do 31.12.1999 vôbec
nepoznali. Vraj to nebola taká SLUŽBA akú slúžili vojaci základnej (náhradnej) služby a
vojaci z povolania, nebola vraj taká intenzívna, vraj nebola vykonávaná podľa jednotných
vojenských predpisov a rozkazov...atď. Samé krkolomné, toporné a nepresvedčivé
výhovorky. A opäť bez akéhokoľvek dokazovania... Nuž, potom čo to bolo? Fatamorgána,
prelud, alebo nejaký vojenský mega podvod vykonaný na mladistvých žiakoch v 1. a 2.
ročníku VSOŠ do roku 1991...? Toto nesmie zostať natrvalo nepovšimnuté.
Tvrdenie Sociálnej poisťovne o tom, že 1. a 2. ročník štúdia na VSOŠ spadá
do III. pracovnej kategórie, by bolo podľa sťažovateľa prijateľné a pravdivé iba vtedy, ak
by sa vyučovací proces študentov VSOŠ navlas podobal vyučovaciemu procesu študentov
ostatných civilných stredných škôl. To znamená, že študent VSOŠ by každé ráno, oblečený
v civilnom odeve bez ohľadu na to aký má účes, či makeup, prekročil brány vojenskej školy,
absolvoval by bežný denný vyučovací proces a potom by zasa ostro strážený areál kasární
ČSĽA opustil. Bez vojenského výcviku a ostrej vojenskej prípravy, bez bojových poplachov,
bez služieb, bez nástupov na rajóny. Teda vrátil by sa každé poobedie domov k rodičom,
alebo na internát, kde by spadal pod režim civilného Ministerstva školstva ČSSR či inej
sociálnej inštitúcie. Svoj čas mimo vyučovací proces by využíval podľa vlastného uváženia.
Režim života žiaka 1. a 2. ročníka VSOŠ je v tejto «Ústavnej sťažnosti» veľmi podrobne
popísaný a presne konkretizovaný. Ak si Sociálna poisťovňa trúfa porovnávať tieto dve
diametrálne odlišné veci, tak ako verejnoprávna inštitúcia, ktorá by v prípade nejasnosti
výkladu zákona mala automaticky a vždy rozhodnúť v prospech občana – svojho poistenca,
očividne zlyháva v základoch, na ktorých a pre ktoré je postavená. V tomto prípade zlyháva
spoločne zákonodarná i výkonná moc SR. Sťažovateľovi to lavírovanie pripadá ako
hanebné. Preto sa sťažovateľ obracia na posledný orgán, ktorým je nezávislý Ústavný súd
SR, pretože v jeho prípade nejde o snahu na parazitovaní na sociálnom systéme štátu. Jeho
snaha vynaložená na boj so štátnym molochom akým Sociálna poisťovňa momentálne je,
je zameraná predovšetkým na poukázanie na obdobie temna, ktoré panovalo do roku 1991
na VSOŠ, ktoré treba konečne rozkryť, poukázať na nespravodlivosť a hlavne
na špekulatívny a obštrukčný prístup zo strany Sociálnej poisťovne.
O zaraďovaní do I. resp. II. kategórie funkcií podľa «Vojnových tabuliek počtov
MNO ČSSR» žiaci VSOŠ, vojaci základnej služby a vojaci z povolania nemali ani potuchy,
pretože ani v ich tajných kádrových rozkazoch ministra národnej obrany ČSSR, alebo
veliteľov vojenských okruhov sa zásadne nikdy neuvádzali tieto údaje o zaradení do I. a II.
kategórií funkcií (napríklad pri preložení vojaka k inému vojenskému útvaru). V nich bolo
uvedené iba meno a priezvisko, postavenie, hodnosť, dátum a číslo rozkazu, dátum nástupu
a sídlo vojenského útvaru, kde mal pôsobiť, ale určite nie výkon služby v I. a II. kategória
funkcií! Ani v tajnom rozkaze veliteľa VVO v Trenčíne č. 0125 zo dňa 09.09.1980
o prepustení sťažovateľa do civilu sa o týchto údajoch o jeho zaradení a pôsobení v I. a II.
kategórií funkcií ani raz nedozvedel, pretože tam nikdy neboli uvádzané.
Sociálna poisťovňa, Krajský súd a NS SR mlčia o fakte, že celé štvorročné štúdium
sťažovateľa vo VSOŠ v Martine prebiehalo v regulárnych a hermeticky uzavretých
kasárňach ČSĽA za ostnatým a stráženým plotom cez každú noc a cez každý deň, kde vojaci
mohli kedykoľvek strieľať zo samopalov proti tomu, kto chcel ísť dnu, alebo von z kasární
bez povolenia veliteľa. Podľa § 34 zák. č. 76/1959 Zb., mali rovnakú povinnosť strieľať -
ako mala Pohraničná stráž FMV ČSSR pri ochrane štátnej hranici ČSSR od Bratislavy
až po Aš. Brutálnym spôsobom sa nám obmedzoval pohyb. Čo sme komu urobili, čím sme sa
previnili? Prosím, toto platilo do roku 1991!!!“
8. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy sťažovateľ uvádza:
„Sústavné porušovanie vyššie uvedených práv sa dotýka aj majetkovej sféry
sťažovateľa. Len opakujem, že niet pochýb o tom, že sťažovateľ dňa 18.11.2014 dosiahol
vek 62 rokov, bol zamestnaný najmenej 25 rokov. Dňa 18.11.2014 v Sociálnej poisťovni
spísal žiadosť podľa § 184 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o priznanie starobného dôchodku ku
dňu 28.02.2013. Podľa § 60 ods. 9 zák. č. 461/2003 Z. z. rok dôchodkového poistenia je 365
dní.
Pre tieto úvahy musí byť zhodnotená celá doba štúdia v 1. a 2. ročníku «Vojenskej
strednej odbornej školy strojníckej raketového vojska a delostrelectva» v Martine a doba
výkonu služby vojaka z povolania. Konkrétne ide o 4 505 dní, t. j. 12 rokov, 125 dní –
odslúžené od 01.09.1968 do 31.12.1980 (zhodnotenie I. kategórie funkcií).
Od 01.01.1981 až po súčasnosť (k dátumu 31.03.2020) už pracujem v civilných
zamestnaniach.
Ku dňu 31.01.2020 mám zhodnotené ďalších 39 rokov a 99 dní t. j. 14 334 dní
civilného zamestnania. Spolu to predstavuje 4 505 + 14 334 = 18 839 dní, t. j. 51 rokov
a 224 dní vykonávanej práce (aj v I. kategórii funkcií + treba ešte dorátať dvojnásobok
2 190 dní aj za pyrotechnickú činnosť, o ktorú sa t. č. sporím), podľa osobného listu
dôchodkového poistenia a spĺňam teda všetky podmienky pre priznanie oveľa vyššieho
starobného dôchodku.
Pretože štát v značnej miere predurčoval technické, technologické i hygienické
podmienky výkonu služby, úroveň bezpečnosti práce a s tým súvisiace zdravotné dôsledky
«poskytoval» z celospoločenských zdrojov i kompenzáciu za vznikajúce, resp. očakávané
ujmy na zdraví a to aj po skončení služby – na toto sa dnes nesmie zabúdať, prehliadať
a bagatelizovať. Žalobca si to vyskúšal na vlastnej koži a nehodlá nad tým mávnuť rukou.
Sťažovateľ má spolu k dátumu 31.01.2020 odpracovaných a odslúžených 18 7839
dní, čo predstavuje 51 rokov a 224 dní, a to bez toho, aby mu bola akokoľvek zarátaná,
zohľadnená, či zvýhodnená I. kategória funkcií a pyrotechnická činnosť a práca s ostrou
muníciou a trhavinami (dvojnásobkom doby). Výkon týchto preferovaných činností
sťažovateľ vôbec nepocítil na výške starobného dôchodku! Vo výške dnes priznaného
starobného dôchodku a reálne odpracovanej doby sa to nijako neodráža, je to v ostrom
kontraste a protiklade, čo je nepochopiteľné a signalizuje, že tu veľa vecí nesedí, alebo,
že jeho osobu niekto «legálne» drzo okradol a naďalej aj okráda, manipuluje s ním pričom
sa tvári, že je to OK a spravodlivé. Nuž takto atypicky sociálny štát predsa nemôže
fungovať. Jeho zásluhovosť zostala skrytá v nedohľadne a pod rúškom tajomnej «solidarity»
ho obrali o podstatnú časť dôchodku! Bol porušený ústavný princíp primeranosti
a proporcionality, kde solidarita vysoko prevýšila zásluhovosť.“
9. K namietanému porušeniu čl. 36 ústavy sťažovateľ uvádza:
„Nie som ochotný sa uspokojiť s takýmito názormi Sociálnej poisťovne,
bez akejkoľvek primárnej väzby a nadväznosti na platné právne normy a predpisy SR (pozri
napr. absenciu rezortného zoznamu preferovaných I. a II. kategórií funkcií MNO ČSSR).
Z akých dôvodov porušovalo býv. MNO ČSSR ustanovenie § 14 a § 17 zák. č. 100/1988 Zb.
ktoré mu prikazovalo vydať a publikovať v Zbierke zákonov ČSSR rezortný zoznam
preferovaných kategórií funkcií rovnako tak, ako to urobili ostatné civilné rezorty ČSSR?
Prečo to MNO ČSSR nevykonalo? Sťažovateľa táto absurdita zaujíma, pretože to má vážnu
dohru! Ostatné civilné rezorty (vrátane MNO ČSSR), Ministerstiev školstva ČSR a SSR,
Ministerstva práce a sociálnych vecí ČSSR, Ministerstva financií ČSSR, Ministerstva
zdravotníctva ČSSR, Štátnej plánovacej komisie ČSSR, Ústrednej rady odborov ČSSR
a Ústredného výboru NF ČSSR – to boli práve tie orgány štátnej správy, ktoré mali
v kompetencii koordinovať, synchronizovať, spoločne rozhodovať o zaradovaní žiakov
VSOŠ do preferovaných kategórií funkcií. Je zarážajúce, že tieto ústredné orgány sa o tomto
koreni problémov od MNO ČSSR nič nedozvedeli, vôbec sa k tejto problematike
nevyjadrovali (nikdy to neurobili v rezorte národnej obrany) a oprávnene sa pýtam prečo
bývalé MNO ČSSR rozhodovalo bez ich asistencie a ich koordinácie, keď dnes žiakom
VSOŠ notoricky priznávajú iba málo bonitnú III. pracovnú kategóriu... rovnako
ako civilným stredoškolákom? Domnievame sa, že to v totalitnom režime ani nemohli
urobiť, pretože by vyšla na povrch skutočná pravda o tom, čo sa reálne na VSOŠ do roku
1991 odohrávalo. Išlo o jasné zneužívanie mladistvých na výkon a prípravu vojenskej služby
a výkon nútených prác za stráženým a ostnatým plotom kasární ČSĽA, kde sa nikto nemohol
dostať dnu. Toto všetko malo svoju bezprostrednú reflexiu na život žiakov na vojenských
gymnáziách a vojenských stredných odborných školách. Vojenské školstvo patrilo vždy
výlučne pod záštitu FMNO ČSFR v Prahe, takže to, čo sa odohrávalo na vojenských
školách, hermeticky uzavretých vojenských priestoroch (v strážených regulárnych
kasárňach ČSĽA) unikalo pozornosti a kontrole verejnosti, kde sa pravdepodobne hrubo
porušoval aj bývalý zákonník práce č. 65/1965 Zb. či všetky ostatné školské zákony, pretože
v tých dobre strážených vojenských priestoroch a objektoch ČSĽA panovala striktná
klauzúra. Medzinárodné Dohovory to zakazovali! Preto toto dnešné ad hoc zrovnávanie
so žiakmi civilných stredných škôl nie je vôbec korektné a slušné, je ponižujúce a urážajúce,
pretože ani z ďaleka nie je objektívne a nezohľadňuje výkon SLUŽBY a nútených prác.
Nie je predsa možné akceptovať postup, keď nejaký dôstojník hoci aj v hodnosti generála,
vydá tzv. «tabuľky počtov MNO ČSSR» a svojvoľne a len podľa svojej ľubovôle z nej
vynechá žiakov VSOŠ a Vojenských gymnázií, ktorí museli povinne podstúpiť ostrý
vojenských výcvik a vojenskú prípravu vojaka z povolania a vykonávali SLUŽBU v
prospech štátu. Je to veľmi chúlostivý a citlivý problém, aby o osude žiakov VSOŠ
rozhodoval len nejaký osamotený generál, (nie lekár, nie psychológ, nie sociológ a pod.),
ale iba obyčajný vojak - bez akýchkoľvek náležitých odborných konzultácií, medicínskych
expertíz, vyjadrení lekárskych autorít, odborných lekárskych posudkov, kvalifikovaných
vyjadrení a oficiálnych stanovísk dotknutých ústredných orgánov ČSSR!!! A na dôvažok –
stalo sa tak bez predpísanej legislatívnej procedúry a schvaľovacích zákonodárnych
procesov a bez nevyhnutného publikovania a zverejnenia v Zbierke zákonov ČSSR! Takto
školácky chybne sa postupovalo. Veď pri výkone služby sú prekračované hygienické limity,
pri ktorých expozícia fyzických osôb, nie je spoľahlivo znížená technickými opatreniami
pod úroveň týchto limitov, a pre zabezpečenie ochrany zdravia osôb je preto nevyhnutné
využívať osobné ochranné pracovné prostriedky, organizačné a iné ochranné opatrenia,
a ďalej činnosti pri ktorých sa vyskytujú opakovane choroby z povolania alebo štatisticky
významne častejšie. To je pravý dôvod, aby v tejto veci kompetentne rozhodovali
iba nestranné a nezávislé súdy a nikto iný (najmä nie nejaký neodborník vojak - generál).
Krajské súdy a NS SR sa tomuto kritickému hodnoteniu nesmú vyhýbať, nesmú neustále
mlčať, ale konať. Myslím si, že toto je školský prípad z prvých ročníkov PF UK o kontinuite
a význame práva a jeho korelácii na zákon.“
10. K namietanému porušeniu čl. 36 ods. 1 písm. b) v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy
v súvislosti s chybným prepustením zo služobného pomeru do civilu bez uvedenia
nezameniteľného dôvodu sťažovateľ uvádza:
„S osobnými a kádrovými spismi sa každý vojak z povolania oboznamoval len tesne
pri odchode do civilu, ale nie niekedy predtým, alebo v priebehu výkonu služby. Ak sa
mýlim, nech Sociálna poisťovne preukáže opak! Práve v tomto čase sťažovateľovi dávali
podpisovať aj iné súvisiace doklady, ktoré mohli byť uvedené údaje o I. a II. kategórii
funkcií obsahovať, ale nebolo to pravidlom. Bolo to až príliš neskoro, aby s tým sťažovateľ
mohol niečo robiť. Treba si uvedomiť aj to, že zásadne išlo vždy o tajné dokumenty, takže
sťažovateľ si ich nemohol vziať domov. Dopustil by sa tým porušenia zákona a rovnako
by sa dopustil porušovania zákona aj jeho priamo nadriadený veliteľ a obaja by skončili
u prokurátora. Tajný rozkaz VVVO č. 0125 zo dňa 09.09.1980 vydal veliteľ Východného
vojenského okruhu ( ), ktorý mal sídlo v Trenčíne a ostatné
vojenské útvary boli rozmiestnené po celej ČSSR a tie sťažovateľovi viedli zvyšnú časť
osobnej dokumentácie. A oba vojenské subjekty vydávali do rúk vojakom z povolania pri ich
odchode do zálohy (alebo pri preložení k inému vojenskému útvaru) rozličné služobné
doklady a dokumenty, alebo ich časti a tie sa mohli vzájomne výrazne líšiť, alebo boli
neúplné – čo sa stalo aj v tomto prípade. Nikdy sa im však nevydávali žiadne tajné Kádrové
rozkazy do rúk!!! To bolo prísne zakázané a prísne sa to trestalo. Na to dohliadali aj
orgány VKR (vojenskej kontrarozviedky). Tie zostávali uložené v tajnej spisovni každého
vojenského útvaru, alebo v prísne stráženej mobilizačnej miestnosti (pozn. tieto isté zásady
platia dodnes).
Sťažovateľ bol prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania do civilu podľa
tajného Kádrového rozkazu veliteľa Východného vojenského okruhu v Trenčíne pána gen.
č. 0125 zo dňa 09.09.1980. Je v ňom plno závažných
formálnych a neprehliadnuteľných právnych chýb s fatálnymi dôsledkami a tiež aj to,
že v danom momente tento veliteľ dokonca nemal ani kompetenciu podpísať napadnutý
tajný kádrový rozkaz, pretože mu to v rozhodnom čase zákon neumožňoval. Týmto faktom sa
ani jeden všeobecný súd nechcel zaoberať! V tom čase totiž tajný kádrový rozkaz mohol
podpísať iba sám minister národnej obrany ČSSR Ing. Martin DZÚR. Je tam jeho podpis?
Určite nie je, chýba! Ani písomné delegovanie plnej moci na funkčne nižšieho vojenského
veliteľa pána nie je k dispozícii. Domnievam sa,
že prepustenie sťažovateľa do civilu, nieslo všetky známky absolútnej neplatnosti právneho
úkonu, školáckych chýb, za ktoré má pykať štát. O tomto fakte všeobecné súdy nemali
ani odvahu to hodnotiť.
Chýba v tajnom rozkaze (pri sťažovateľovom mene) uvedenie nezameniteľného
dôvodu prepustenia.“
11. K namietanému porušeniu čl. 38 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľ uvádza:
„Nie som ochotný sa uspokojiť s takýmito názormi Sociálnej poisťovne,
bez akejkoľvek primárnej väzby a nadväznosti na platné právne normy a predpisy SR (pozri
napr. absenciu rezortného zoznamu preferovaných I. a II. kategórií funkcií MNO ČSSR).
Z akých dôvodov porušovalo býv. MNO ČSSR ustanovenie § 14 a § 17 zák. č. 100/1988 Zb.
ktoré mu prikazovalo vydať a publikovať v Zbierke zákonov ČSSR rezortný zoznam
preferovaných kategórií funkcií rovnako tak, ako to urobili ostatné civilné rezorty ČSSR?
Prečo to MNO ČSSR nevykonalo? Sťažovateľa táto absurdita zaujíma, pretože to má vážnu
dohru! Ostatné civilné rezorty (vrátane MNO ČSSR), Ministerstiev školstva ČSR a SSR,
Ministerstva práce a sociálnych vecí ČSSR, Ministerstva financií ČSSR, Ministerstva
zdravotníctva ČSSR, Štátnej plánovacej komisie ČSSR, Ústrednej rady odborov ČSSR
a Ústredného výboru NF ČSSR – to boli práve tie orgány štátnej správy, ktoré mali
v kompetencii koordinovať, synchronizovať, spoločne rozhodovať o zaradovaní žiakov
VSOŠ do preferovaných kategórií funkcií. Je zarážajúce, že tieto ústredné orgány sa o tomto
koreni problémov od MNO ČSSR nič nedozvedeli, vôbec sa k tejto problematike
nevyjadrovali (nikdy to neurobili v rezorte národnej obrany) a oprávnene sa pýtam prečo
bývalé MNO ČSSR rozhodovalo bez ich asistencie a ich koordinácie, keď dnes žiakom
VSOŠ notoricky priznávajú iba málo bonitnú III. pracovnú kategóriu... rovnako
ako civilným stredoškolákom? Domnievame sa, že to v totalitnom režime ani nemohli
urobiť, pretože by vyšla na povrch skutočná pravda o tom, čo sa reálne na VSOŠ do roku
1991 odohrávalo. Išlo o jasné zneužívanie mladistvých na výkon a prípravu vojenskej služby
a výkon nútených prác za stráženým a ostnatým plotom kasární ČSĽA, kde sa nikto nemohol
dostať dnu. Toto všetko malo svoju bezprostrednú reflexiu na život žiakov na vojenských
gymnáziách a vojenských stredných odborných školách. Vojenské školstvo patrilo vždy
výlučne pod záštitu FMNO ČSFR v Prahe, takže to, čo sa odohrávalo na vojenských
školách, hermeticky uzavretých vojenských priestoroch (v strážených regulárnych
kasárňach ČSĽA) unikalo pozornosti a kontrole verejnosti, kde sa pravdepodobne hrubo
porušoval aj bývalý zákonník práce č. 65/1965 Zb. či všetky ostatné školské zákony, pretože
v tých dobre strážených vojenských priestoroch a objektoch ČSĽA panovala striktná
klauzúra. Medzinárodné Dohovory to zakazovali! Preto toto dnešné ad hoc zrovnávanie
so žiakmi civilných stredných škôl nie je vôbec korektné a slušné, je ponižujúce a urážajúce,
pretože ani z ďaleka nie je objektívne a nezohľadňuje výkon SLUŽBY a nútených prác.
Nie je predsa možné akceptovať postup, keď nejaký dôstojník hoci aj v hodnosti generála,
vydá tzv. «tabuľky počtov MNO ČSSR» a svojvoľne a len podľa svojej ľubovôle
z nej vynechá žiakov VSOŠ a Vojenských gymnázií, ktorí museli povinne podstúpiť ostrý
vojenských výcvik a vojenskú prípravu vojaka z povolania a vykonávali SLUŽBU v
prospech štátu. Je to veľmi chúlostivý a citlivý problém, aby o osude žiakov VSOŠ
rozhodoval len nejaký osamotený generál, (nie lekár, nie psychológ, nie sociológ a pod.),
ale iba obyčajný vojak - bez akýchkoľvek náležitých odborných konzultácií, medicínskych
expertíz, vyjadrení lekárskych autorít, odborných lekárskych posudkov, kvalifikovaných
vyjadrení a oficiálnych stanovísk dotknutých ústredných orgánov ČSSR!!! A na dôvažok –
stalo sa tak bez predpísanej legislatívnej procedúry a schvaľovacích zákonodárnych
procesov a bez nevyhnutného publikovania v Zbierke zákonov ČSSR! Takto školácky chybne
sa postupovalo. Veď pri výkone služby sú prekračované hygienické limity, pri ktorých
expozícia fyzických osôb, nie je spoľahlivo znížená technickými opatreniami pod úroveň
týchto limitov, a pre zabezpečenie ochrany zdravia osôb je preto nevyhnutné využívať
osobné ochranné pracovné prostriedky, organizačné a iné ochranné opatrenia, a ďalej
činnosti pri ktorých sa vyskytujú opakovane choroby z povolania alebo štatisticky významne
častejšie. To je pravý dôvod, aby v tejto veci kompetentne rozhodovali iba nestranné
a nezávislé súdy a nikto iný (najmä nie nejaký neodborník vojak - generál). Krajské súdy
a NS SR sa tomuto kritickému hodnoteniu nesmú vyhýbať, nesmú neustále mlčať, ale konať.
Myslím si, že toto je školský prípad z prvých ročníkov PF UK o kontinuite a význame práva
a jeho korelácii na zákon.“
12. K ďalším aspektom a súvislostiam veci sťažovateľ uvádza:
„Na základe podanej ústavnej sťažnosti, Vám zdvorilo oznamujem, že žiadam,
aby toto konanie na Ústavnom súde SR, prebiehalo aj za mojej priamej osobnej účasti.
Ak sa Vám zdá sťažnosť pridlhá, nevylučujem to, ale osudy mladistvých žiakov VSOŠ
sú dodnes prekryté, zahalené, zatajované a sčasti pozametané pod koberec. Treba to odkryť
od roku 1949 do roku 1991.“
13. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1/- Slovenská republika, zastúpená Najvyšším súdom SR, v konaní čís. k.:
7So/29/2018 vedeného na Najvyššom súde SR, p o r u š i l a práva sťažovateľa:
, ,
,
upravené v:
A)- čl. 46, ods. 1. a ods. 2, a čl. 39 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1. Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd – na spravodlivý proces a právo na súdnu
ochranu.
B)- čl. 12, ods. 1 Ústavy SR, kde sú priznané rovnaké práva všetkým ľudským
bytostiam – pričom v jeho druhej vete sa garantuje všetkým subjektom práva, že základné
práva a slobody im nemožno odňať, scudziť, nie sú premlčateľné, ani im ich nemožno
zrušiť.
C)- čl. 18, ods. 2, písm. b/ Ústavy SR – kde je síce výslovne uvedená výnimka
ohľadne vojenskej služby, avšak je bezpochyby rozdiel medzi vojenskou službu dospelej
osoby a službou mladistvého žiaka 1. a 2. ročníka VSOŠ.
D)- čl. 19 Ústavy SR, kde «Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena,» – pričom služba mladistvého žiaka 1. a 2.
ročníka VSOŠ bolo pošliapaním ľudskej dôstojnosti.
E)- čl. 20, ods. 1 Ústavy SR, kde je uvedené, že «Každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu».
F)- čl. 36 Ústavy SR, ktorý uvádza, že «Zamestnanci majú právo na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä... atď.»
G)- čl. 38, ods. 1 Ústavy SR: «Ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú
právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.»
čl. 38, ods. 2 Ústavy SR: «Mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo
na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.»
2/- Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR čís. k.: 7So/29/2018-
262 zo dňa 18.12.2019 a zároveň prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby vo veci ďalej konal a
aby rozhodol a zaviazal náhradou trov konania.“
II.
Skutkový stav veci
14. Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 7 So 29/2018-262 z 18. decembra 2019
vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 10 Sd 105/2013-202
z 18. septembra 2018. Podľa dátumovej pečiatky sťažovateľa mu bol tento rozsudok
doručený 28. januára 2020.
15. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom odvolaní namietal
- chyby v oblasti dokazovania,
- existenciu chýb v oblasti nelegitímneho prepustenia z armády,
- chyby v oblasti posudzovania pyrotechnickej činnosti, práce s muníciou,
výbušninami a trhavinami,
- chyby v oblasti neposudzovania príjmu „služobného“ a ročných príjmov žalobcu
v armáde,
- chyby v oblasti služby v 1. a 2. ročníku Vojenskej strednej odbornej školy
raketového vojska a delostrelectva v Martine.
16. Podľa názoru najvyššieho súdu „Skutkové zistenia podľa potvrdenia Ministerstva
obrany SR preukázali, že žiadateľ o starobný dôchodok od 3. augusta 1970 do 31. júla 1972
konal základnú vojenskú službu ako žiak Vojenskej strednej odbornej školy vo Vyššom
delostreleckom učilišti Martin (v I. kategórii) a od 1. augusta 1972 do 31. decembra 1980
bol zamestnaný ako vojak z povolania v I. kategórii funkcií. Žiadateľ o starobný dôchodok
bol zo služobného pomeru vojaka z povolania prepustený Rozkazom veliteľa východného
vojenského okruhu (vo veciach kádrových) číslo 125 zo dňa 9. septembra 1980 a bol
prepustený do výslužby dňom 31. decembra 1980.
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že žiadateľ o starobný dôchodok
v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb. ako vojak
z povolania získal 3 804 dní. t. j. 10 rokov a 154 dní. Ministri obrany, vnútra
a spravodlivosti Slovenskej republiky môžu vo svojej pôsobnosti stanoviť, ktoré funkcie
sa zaradujú do I. kategórie a ako sa zaradenie vykonáva. Pritom môžu stanoviť, v akom
rozsahu sa započítava doba služby výkonného letca a doba výkonu funkcií osobitnej povahy
alebo osobitného stupňa nebezpečnosti do doby zamestnania ( § 130 ods. 2 zákona
č. 100/1988 Zb.).
Zaradenie doby služby vojaka z povolania do 1. a II. kategórie funkcií je vo výlučnej
kompetencii MO SR. ktoré zodpovedá za údaje, ktoré poskytne Sociálnej poisťovni a ktoré
sú pre správny orgán, ktorý rozhoduje vo veciach nárokoch žiadateľov o dávky starobného
dôchodku záväzné.
Konanie o dávku starobného dôchodku sa začalo na základe Žiadosti o starobný
dôchodok spísanej dňa 22. mája 2013. Dôchodok žiadal žiadateľ priznať od 28. februára
2013. Žiadateľ na strane 5 žiadosti uviedol, že základnú vojenskú službu vykonal
v období od 3. augusta 1970 do 31. júla 1972. Obsahom prílohy č. 1 k žiadosti o dôchodok
č. 521118193 je prehľad doby zamestnania, poistenia a iných činností a to: VOSS RVD
strojnícka Martin od 1. septembra 1968 do 7. júla 1972, MNO ČSSR Bratislava
od 1. augusta 1972 do 31. decembra 1980,
od 31. decembra 1980 do 30. júna 1987, od 1. júla
1987 do 31. mája 1990, nezamestnaný - evidovaný od 1. júna 1990 do 31. augusta 1990,
samostatne zárobkovo činná osoba od 1. septembra 1990.
Sociálna poisťovňa v konaní o priznanie starobného dôchodku vyhodnotila obdobie
dôchodkového poistenia od 1. septembra 1968 do 2. augusta 1970 za dobu štúdia,
od 3. augusta 1970 do 31. júla 1972 - dobu inej vojenskej služby v I. kategórii funkcií (HI),
od 1. augusta 1972 do 31. decembra 1980 — dobu služby profesionálneho vojaka (AI),
od 1. januára 1981 do 31. mája 1990 - dobu zamestnania. V uvedenom období žiadateľ
získal v roku 1984 spolu 14 dní, v roku 1990 - 3 dní - dobu nároku na nemocenské. V roku
1990 tiež získal 92 dní (od 1. júna do 31. augusta 1990) dobu evidovanej nezamestnanosti.
Od 1. septembra 1990 získal dobu zamestnania samostatne zárobkovo činnej osoby.
Medzi účastníkmi konania je v prvom rade sporné priznanie I. kategórie funkcií
absolventovi 4-ročnej vojenskej strednej odbornej školy ukončenej maturitou iba za III.
a IV. ročník.
Od 2. augusta 1985 nadobudlo účinnosť Nariadenie náčelníka generálneho štábu
Čs. ľudovej armády 1. zástupcu ministra národnej obrany č. 11. V prílohe č. 1 Nariadenia
bola vydaná Smernica náčelníka kádrovej správy ministerstva národnej obrany
pre spracovanie výkazu dôb a kategórií funkcií (pracovných kategórií) rozhodných
pre realizáciu kádrových opatrení, zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona
o niektorých služobných pomeroch vojakov a pre sociálne zabezpečenie. Na strane 32
Prílohy je uvedené Štúdium v rokoch 1968 až 1972; pod poradovým číslom 11 sú uvedené
Vojenské stredné odborné školy, v ktorých sa výkon základnej vojenskej služby uskutočnil
v 3. a 4. ročníku podľa normy Čl. 15 predpisu Kádr-l-5 (1967).
Z obsahu spisov bolo zistené, že navrhovateľ podľa Potvrzení o přijetí zo dňa
19. marca 1968 do VSOŠ po ukončení základnej deväťročnej školskej dochádzky nastúpil
do VSOŠ RVD Martin od 1. septembra 1968. Žiadosť o prijatie ku štúdiu do vojenskej
strednej odbornej školy podpisoval žiak a jeho rodič, ktorý maloletého zastupoval. Napriek
navrhovateľom vytýkaným chybám v oblasti služby v 1. a 2. ročníku VSOŠ RVD v Martine,
sám v dôvodoch odvolania konštatoval, že pokračoval v 3. a 4. ročníku vojenskej školy
VSOŠ už ako oficiálny vojak základnej služby. Napriek toku, že už v 1. ročníku štúdia
na vojenskej strednej škole dosiahol 16. rokov veku a mohol sa stať vojakom, vojakom
sa stal až zložením služobnej prísahy. Rozsiahle argumenty týkajúce sa štvorročného štúdia
na strednej vojenskej škole s poukazom na Nariadenie náčelníka generálneho štábu
Čs. ľudovej armády 1. zástupcu ministra národnej obrany č. 11 z 2. augusta 1985 neboli
spôsobilé spochybniť správnosť zaradenia štúdia v 1. a 2. ročníku strednej školy
do I. kategórie funkcií. Vojenskú prísahu založil dňa 29. augusta 1970.
Nemožno preto opodstatnene poukazovať na chyby v dokazovaní v konaní o nároku
na starobný dôchodok. Správny orgán nepochybil, keď dobu štúdia od 1. septembra 1968
do 2. augusta 1970 nehodnotil v I. kategórii funkcií ani na základe čestných vyhlásení podľa
§197 zákona o sociálnom poistení. Ministerstvo obrany SR potvrdilo uvedené obdobie
v III. kategórii funkcií. Nebol preto dôvod na postup orgánu verejnej správy nariadiť vo
veci ústne pojednávanie a vykonať vo veci dokazovanie vypočutím svedkov. Z údajov
uvedených žiadateľom o dávku v žiadosti o starobný dôchodok a z obsahu listín založených
v administratívnom spise Sociálnej poisťovne boli podklady preukazujúce dobu štúdia
na strednej vojenskej škole, dobu služby vojaka z povolania a zhodne aj ďalšie obdobie po
ukončení aktívnej činnosti vojaka z povolania boli dostatočným podkladom pre určenie
období dôchodkového poistenia pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o starobný dôchodok
nielen ku dňu 28. február 2013, ale aj ku dňu 18. november 2014. t.j. ku dňu dovŕšenia
62 rokov veku žiadateľa.
V prílohe č. 1 k žiadosti o starobný dôchodok žiadateľ potvrdil dobu služby
profesionálneho vojaka do 31. decembra 1980. Sociálna poisťovňa nebola vecne príslušná
na posudzovanie dôvodu prepustenia zo služobného pomeru vojaka z povolania a
preloženie do výsluhy dňom 31. decembra 1980. ktoré bolo realizované Rozkazom veliteľa
východného vojenského okruhu (vo veciach kádrových) číslo 125 zo dňa 9. septembra 1980.
Ministerstvo obrany SR. sekcia ekonomiky a odbor financovania a konsolidácie
listom z J0. apríla 201 J potvrdilo, že nie je poberateľom dávky
výsluhového zabezpečenia. Na základe údajov uvedených v dokladoch z Vojenského archívu
— centrálnej registratúry Trnava oznámilo, že od 3. augusta 1970 do 31. júla 1972 konal
základnú vojenskú službu ako žiak Vojenskej strednej odbornej školy vo Vyššom
delostreleckom učilišti Martin (v I. kategórii) a od 1. augusta 1972 do 31. decembra 1980
bol zamestnaný ako vojak z povolania v I. kategórii funkcií.
Odvolací súd v danej súvislosti dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07, v ktorom ústavný súd konštatuje: «Ústavný súd
SR už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou
rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem
na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu...».
Domnienka žiadateľa, že nárok na skorší odchod do dôchodku mu vznikol už v roku
2013 nie je správna. Na vznik nároku na starobný dôchodok od skoršieho dovŕšenia
(od 28.02.2013 ako to žiadal) je potrebné splniť súčasne všetky zákonné podmienky uvedené
v § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb.
Jedným z odvolacích dôvodov bolo aj vyznačenie údajov do osobného listu
dôchodkového poistenia. Podľa § 63 ods. 6 zákona o sociálnom poistení rozhodujúce
obdobie na zistenie priemerného osobného mzdového bodu sú kalendárne roky pred rokom,
v ktorom boli splnené podmienky nároku na dôchodkovú dávku, s výnimkou kalendárnych
rokov pred 1. januárom 1984. ak tento zákon neustanovuje inak. Do rozhodujúceho obdobia
v zmysle citovaného zákonného ustanovenia tak nepatria kalendárne roky pred 1. januárom
1984 a ani kalendárne roky, počas ktorých poistenec získal 365 (366) dní náhradnej doby,
doby štúdia, doby výkonu civilnej služby, obdobia poberania invalidného dôchodku
po 31. decembri 2007 priznaného a vyplácaného Sociálnou poisťovňou alebo obdobia
dôchodkového poistenia, za ktoré nemožno určiť osobný mzdový bod. Vzhľadom na uvedené
nebolo možné použiť hrubé zárobky dosiahnuté v rokoch 1972 až 1980, ktoré potvrdilo
listom z 30. apríla 2013 Ministerstvo obrany SR, sekcia ekonomiky a odbor financovania
a konsolidácie. Postup Sociálnej poisťovne, ktoré určilo priemerný osobný mzdový bod
v súlade s príslušnými právnymi predpismi ako podiel osobných mzdových bodov získaný
v rozhodujúcom období rokov 1984 až 2013, bol súladný so zákonom o sociálnom poistení.
Podľa opatrenia MOSVaR SR č. 157/2004 Z.z. v znení opatrenia č. 372/2005 Z.z.,
ktorým sa ustanovujú náležitosti informácie o stave individuálneho účtu poistenca
a náležitosti informácie o zmenách stavu individuálneho účtu poistenca, obsahuje
informácia o stave individuálneho účtu poistenca, okrem iných údajov údaj o
vymeriavacom základe na platenie poistného na dôchodkové poistenie za kalendárne roky
obdobia dôchodkového poistenia po 31. decembri 1983. Kalendárne roky počnúc rokom
1984 sú, ak zákon o sociálnom poistení neustanovuje inak, súčasťou rozhodujúceho
obdobia na zistenie priemerného osobného mzdového bodu, ktorý je jednou z veličín
výpočtu dôchodku.
Z predloženého dôkazu - fotokópie listín Ministerstva národnej obrany, označeného
ako «Sociálne zabezpečenie vojakov z povolania», vydaného v Prahe v roku 1966 a k nemu
pripojenej prílohy «Funkcie zvláštnej povahy a stupne nebezpečnosti» v súvislosti
s posúdením funkcie pyrotechnika a pomocného pyrotechnika s konkrétnym popisom
činnosti bolo odvolacím súdom v bode 2. Prílohy č. 1 preukázateľne zistené, že: «výkon
funkcií uvedených v tomto zozname sa eviduje s použitím výkazu vedených o tejto činnosti
u útvaru podľa iných predpisov na evidenčných listoch. Spôsob vedenia evidencie a zápisov
do osobných spisov a osobných kariet je upravený v Zbierke nariadení ministerstva
národnej obrany». Evidenčné listy žalobcu neboli dostatočným podkladom pre dvojnásobné
zápočty dôb v čsl. ozbrojených silách.“.
III.
Relevantná právna úprava
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
20. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
23. Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočné
a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, bez ďalšieho porušenie
jeho označených práv nezakladá.
24. Konkrétnu argumentáciu uplatnenú v ústavnej sťažnosti sťažovateľ rozčleňuje
podľa jednotlivých namietaných porušení článkov ústavy, resp. dohovoru.
25. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vytýka nesprávny výklad dotknutých
právnych predpisov zo strany najvyššieho súdu, ako aj s tým spojené nedostatočné zistenie
skutkového stavu v dôsledku nevykonania viacerých dôkazov navrhnutých sťažovateľom.
26. Okrem toho vytýka pochybenia, ku ktorým došlo v čase, keď sťažovateľ
študoval.
27. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením dôchodkových
nárokov sťažovateľa a s tým spojeným namietaným nedostatočným zistením skutkového
stavu poukazuje ústavný súd predovšetkým na ustanovenie čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto
ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
28. Inými slovami, možno konštatovať, že ústavodarca zveril právomoc definovať
konkrétny obsah základných práv vymenovaných v citovanom ustanovení zákonodarcovi,
ktorý má možnosť tak urobiť zákonom ako normou nižšej právnej sily, než je ústava.
29. Ďalej sa z pohľadu ústavného súdu javí ako podstatné, že primárna právomoc
vykladať zákony patrí všeobecným súdom. Ústavný súd má dôvod do takéhoto výkladu
všeobecných súdov zasiahnuť len vtedy, ak sa tento javí ako ústavne nekonformný.
30. Krajský súd, ale rovnako aj najvyšší súd sa uplatnenými konkrétnymi námietkami
sťažovateľa zaoberali a zaujali k nim stanoviská, ktoré podľa názoru ústavného súdu nejavia
známky ústavnej nekonformnosti, a nie sú preto arbitrárne, ale ani zjavne neodôvodnené.
Aj výklad, ktorý presadzuje sťažovateľ, možno hodnotiť ako ústavne konformný.
Za takéhoto stavu niet z ústavnoprávneho pohľadu dôvodu na to, aby ústavný súd
do ústavne konformného výkladu najvyššieho súdu zasahoval iba preto, že existuje aj iný
ústavne konformný výklad zastávaný sťažovateľom.
31. Treba tiež poznamenať, že rozhodnutiami odporkyne, resp. najvyššieho súdu
nebolo ústavné právo sťažovateľa na dôchodok nijako spochybňované, keďže predmetom
sporu bola celková doba, za ktorú dôchodok patrí, a správna výška tohto dôchodku. Predmet
sporu evidentne nesúvisel s výkladom označených ustanovení ústavy a dohovoru,
ale s výkladom právnych predpisov nižšej právnej sily, ktorý je (ako na to bolo vyššie
už poukázané) v primárnej právomoci všeobecných súdov.
32. V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa pochybení, ku ktorým došlo v čase,
keď sťažovateľ študoval, treba uviesť, že sťažovateľ namieta nedodržiavanie označených
článkov ústavy v čase, v ktorom ústava neplatila. Rovnako namieta nedodržiavanie
viacerých medzinárodných zmlúv, ktoré v rozhodnom čase neexistovali, prípadne štát
nimi nebol viazaný alebo ich jednoducho nedodržiaval.
33. Ústavný súd v danej súvislosti poznamenáva, že právnym prostriedkom
na riešenie uvedených námietok sťažovateľa boli reštitučné zákony, účelom ktorých
bolo naprávať (väčšinou iba čiastočne) krivdy, ku ktorým došlo pred rokom 1990.
Vzhľadom na charakter námietok uplatňovaných sťažovateľom môže ako príklad poslúžiť
zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov.
34. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu