Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 246/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , vo veci namietaného

porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 18 ods. 2 písm. b), čl. 19, čl. 20 ods. 1, čl. 36, čl. 38 ods. 1 a 2,

a a 2 , ako aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. decembra

2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca

2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 18 ods. 2 písm. b), čl. 19, čl. 20 ods. 1, čl. 36, čl. 38 ods. 1 a 2,

a a 2 (ďalej len „“), ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. decembra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -202 z 18. septembra 2018 bolo potvrdené

rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „odporkyňa“) č. 521 118 1930 0

z 11. júla 2013 v spojení so zmenovým rozhodnutím č. 521 118 1930 0 z 8. decembra 2014,

ako aj rozhodnutie č. 521 118 1930 0 z 18. marca 2016.

3. Rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -262 z 18. decembra 2019

bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

4. V súvislosti s namietaným porušením a 2 a ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ, inter alia, uvádza:

„Proti takýmto perzistujúcim praktikám Sociálnej poisťovne sa sústavne bránim

a dôrazne protestujem, pretože permanentne odmieta:

1)- Vypočuť sťažovateľa (žalobcu).

2)- Vypočuť autentických svedkov navrhnutých sťažovateľom.

3)- Posudzovať univerzálne listinné dôkazy (napr. školské vysvedčenia o výučbe

vojenskej prípravy a vojenského výcviku v teoretickej a praktickej rovine – boli

z toho skúšaní a známkovaní).

4)- Odmieta posudzovať účel a dôvody vybavenia mladistvých žiakov VSOŠ

kompletnou výzbrojou a výstrojom ČSĽA vo verzii leto – zima ako vojakov základnej služby.

5)- Odmieta rešpektovať písomnú žiadosť rodičov a mladistvého sťažovateľa

o štúdium na VSOŠ (kde o výkone služby a výkone nútených prác nebolo nikdy ani zmienky).

6)- Rešpektovať povolávací rozkaz na nástup do VSOŠ.

7)- Posudzovať fotografie z VSOŠ na ktorých je sťažovateľ ozbrojený zbraňou

a podrobovaný ostrému vojenskému výcviku a vojenskej príprave.

8)- Rešpektovať «Čestné vyhlásenie dvoch autentických svedkov zo VSOŠ».

9)- Komentovať neschopnosť MO SR odpovedať na 41. otázok, alebo ani na 1.

otázku podľa info v dôsledku čoho sa len ešte viac prehlbuje

nedôvera v orgán štátnej správy (pozri rozhodnutie MO SR č. j.: SEĽUZ-68-12-1/2019 zo

dňa 18.03.2019 a pozri rozhodnutie MO SR č. j.: SEĽUZ-23-16-1/2020 zo dňa 03.03.2020).

10)- Komentovať rozpory s čl. 30 špeciálneho vojenského predpisu Del-27-4, pretože

už počas štúdia a služby na VSOŠ na vojenskej strelnici dochádzal do styku s ostrou

muníciou. A to napriek tomu, že týmto vojenským predpisom Del-27-4 to bolo zakázané (!),

menovaný nemal predpísaný vek 18 rokov. Čo na tom, veď bol «vojensky činnou osobou»

(pozri zákony o zbraniach a strelive).

11)- Komentovať zákony o zbraniach a strelive, ktoré umožňovali obchádzať branný

a predpis Del-27-4 tým, že ich označili ich ako «vojensky činné

osoby» a tak umožnili mladistvých žiakov VSOŠ a Vojenských gymnázií vyzbrojovať a

naučiť ich používať zbrane a strelivo a zabíjať ľudí. Flagrantné obchádzanie tohto

branného zákona a obchádzanie medzinárodných Dohovorov o ochrane maloletých,

porušovanie ľudských práv a zneužívanie mladistvých - umožňovali tieto právne normy:

- Vyhl. MV ČSSR č. uvádza, že ustanovenia tejto vyhlášky

sa nevzťahujú na strelné zbrane a strelivo v ústavoch a v iných zariadeniach ozbrojených

síl.

- o zbraniach a strelive zo dňa 14.12.1983 účinný

od 01.04.1983 uvádza:

- v § 15 ods. 1 vojakom z povolania a vojakom v ďalšej službe vydáva povolenie

na držanie a nosenie guľových zbraní na iné účely než poľovné, na nadobúdanie

do vlastníctva s výnimkou dedenia alebo na ich odovzdanie na používanie, prípadne

požičiavanie vojenská správa za podmienok ustanovených FMNO ČSSR; vojakom

z povolania a vojakom v ďalšej službe vojsk MV ČSSR vydávajú povolenie útvary týchto

vojsk za podmienok ustanovených FMV ČSSR.

- v § 25 ods. 1, že vojenskými zbraňami sú zbrane určené na vojenské alebo

bezpečnostné účely.

- v ustanovení § 44 ods. 3 sa uvádza, že odseky 1 a 2 sa nevzťahujú na držanie

a nosenie streliva do vojenských zbraní príslušníkmi ozbrojených síl Československej

socialistickej republiky, príslušníkmi ozbrojených zborov, zborov ozbrojenej ochrany

a colnej správy (§ 25 ods. 2 až 4).

- - o zbraniach a strelive od 28.09.1993 podľa

ak nie je ustanovené inak, na zbrane a strelivo, ktoré sú vo výzbroji ozbrojeného

bezpečnostného zboru, ozbrojeného zboru, ozbrojených síl a Slovenskej informačnej služby,

sa ustanovenia tohto zákona nevzťahujú; to isté platí pre vystavovanie zbraní a streliva

a pre strelnice v ich pôsobnosti.

- o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení

niektorých zákonov zo dňa 23.04.12003.

Všetko svedčí o tom, že podľa vyššie uvedených platných zákonov, mohli s týmito

zbraňami a strelivom narábať iba vojenské osoby v ČINNEJ SLUŽBE. To sa vzťahovalo

aj na všetkých žiakov VSOŠ.

12)- Posudzovať výkon 24-hodinovej dozornej služby mladistvých v 1. a 2. ročníku

VSOŠ na rote (pozri jednotný právny predpis Zákl.-1-1 platný v ČSĽA, ktorý sa bez výnimky

vzťahoval na všetkých príslušníkov armády).

13)- Odmieta posudzovať povinnosť a priamu zodpovednosť dozorného na rote

vyhlasovať bojový, požiarny, letecký a radiačný poplach pridelenými prostriedkami

a signálmi.

14)- Posudzovať všetky právne predpisy, nariadenia, smernice a rozkazy vydané

vrchnými veliteľmi ozbrojených síl ČSSR (prezidenti ČSSR A. Novotný, arm. gen.

Ľ. Svoboda, neskôr JUDr. G. Husák CSc.), ktoré sa vzťahovali bez výnimky a akýchkoľvek

úľav aj na žiakov VSOŠ.

15)- Posudzovať výkon služby spojok (pozri ) žiakmi VSOŠ.

16)- Odmieta posudzovať oboznamovanie mladistvých s vyhláškou MV ČSSR

č. o základných skutočnostiach tvoriacich štátne tajomstvo a zákonom

č. o ochrane štátneho tajomstva.

17)- Posudzovať výkon služby držania stálej bojovej pohotovosti, odmieta

posudzovať prípravu nosičov ranených, odmieta posudzovať výkon nútených prác a

nútených služieb vynucovaných trestami a disciplinárnymi opatreniami. Žiaci VSOŠ boli de

facto postihnuteľní špeciálnymi vojenskými predpismi, ktoré boli voči nim uplatňované

rovnako ako voči vojakom základnej služby a vojakom z povolania.

18)- Odmieta komentovať opodstatnenosť a dôvody služobného zaradenia

mladistvých žiakov do vojenských štruktúr, napr. družstvo, čata, prápor, pluk

a ich menovanie do funkcií veliteľov družstiev, zástupcov veliteľa čaty a pod.

19)- Odmieta vysvetliť, prečo všetci žiaci vojenských stredných škôl museli byť

pred nástupom do týchto vojenských škôl podrobení dôkladným špeciálnym odvodovým

lekárskym prehliadkam vo Vojenských nemocniciach a každoročne dôkladne sledovaní

v týchto nemocničných zariadeniach ich telesný zdrav, či ich telesný organizmus vydrží

vojenskú záťaž. Tieto každoročné zdravotné prehliadky boli kvalitnejšie a vo väčšom

rozsahu, ako bežné branecké odvody, pretože išlo o mladistvých žiakov a testovalo sa,

či vojenskú záťaž a výkon SLUŽBY v 1. a 2. ročníku VSOŠ vôbec vydržia. Zároveň im boli

vydané: «Zdravotní knížky pro vojáky z povoláni», kde sa zapisovali všetky zdravotné údaje

žiaka až do skončenia profesionálnej kariéry vojaka z povolania. Takémuto permanentnému

sledovaniu zdravotného stavu nepodliehali banícki učni ani fúkači skla. Boli to oveľa

dôslednejšie a zložitejšie periodické prehliadky než bežné branecké odvody u vojakov

základnej služby! Ak niekto zo žiakov VSOŠ pri týchto kontrolách nedosiahol stupeň

zdravotnej klasifikácie «A», alebo jeho namerané hodnoty nedosahovali stanovené

parametre a limity – musel zo školy okamžite odísť ako zdravotne a telesne nespôsobilý.

Ani okuliare nesmel nosiť! Vojenská správa bola až príliš opatrná a nemohla si dovoliť,

aby vo vojenskej strednej odbornej škole niektorý zo žiakov skolaboval, alebo zomrel. Vznik

takéhoto škandálu sa nepripúšťal, preto tie pravidelné lekárske prehliadky a ustavičná

zdravotná starostlivosť vo vojenských nemocniciach mali svoje jasné opodstatnenie,

testovala sa ich telesná výdrž, aby náročný vojenský výcvik a ostrú vojenskú prípravu

vydržali a drezúru už od veku 15. rokov prežili! To sú voči Sociálnej poisťovni usvedčujúce

fakty a nespochybniteľné dôkazy – prečo sa NS SR o tieto tvrdenia a dôkazy nezaujímal?

20)- Posudzovať povinné hlásenie sa mladistvých počas opustenia kasární

na posádkovej správe, OVS, MVS, KVS, oddelení VB, MNV a pod. čím sa dosahovala

ich dosiahnuteľnosť v prípade vyhlásenia bojovej pohotovosti a ich okamžitého návratu

do kasární k vojenskému použitiu (napr. pri dovolenke, prázdninách, udeleného voľna

k opusteniu posádky a pod.) Tento dôležitý fakt dnes nikoho nezaujíma, že ako žiaci 1. a 2.

ročníka VSOŠ sme boli sústavne pod dohľadom, aj doma?

21)- Posudzovať obmedzovanie slobody pohybu a porušovanie ľudských práv

v kontexte medzinárodných dohovorov a zmlúv o ochrane dieťaťa v kontexte výkonu služieb

mladistvých a v kontexte nútených prác a vojenskej prípravy a ostrého vojenského výcviku.

22)- Posudzovať bezuzdné porušovanie bývalého

K tomu uvádzame, že podľa : mladiství

(t. j. banícki učni) podľa dohody Medzinárodnej organizácie práce zo dňa 21.06.1935,

nesmú byť zamestnávaní prácami pod zemou pri ťažbe nerastov alebo pri razení tunelov

a štôlní a to ani v čase prípravy, ani v čase ich odborného rozvoja a rastu. Detská práca

je totiž v civilizovaných krajinách zakázaná. Dnes sa môžete stať baníkom dosiahnutím veku

až 21. rokov, skôr nie. Sociálnej poisťovni pripomíname, že podľa ustanovenia § 166 ods. 1

bývalého : «Zamestnávateľ nesmie mladistvých

zamestnávať prácou nadčas a prácou v noci. Výnimočne môžu mladiství starší ako 16 rokov

vykonávať nočnú prácu nepresahujúcu jednu hodinu (!), ak je to potrebné pre ich výchovu

na povolanie. Nočná práca mladistvého musí bezprostredne nadväzovať na jeho prácu

pripadajúcu podľa rozvrhu pracovných zmien na denný čas». O tomto argumente

sa Sociálna poisťovňa nikde a nikdy nezmienila – radšej sa iba uchyľuje k mlčaniu a vyhýba

sa povedať pravdu ako to fungovalo pri výkone dozornej služby mladistvých žiakov VSOŠ

na rote. Sociálna poisťovňa odmieta priznať, že mladistvý žiak 1. a 2. ročníka VSOŠ musel

častokrát o 02,00 hodine ráno byť v zmene v kuchyni a čistiť zemiaky a zeleninu 5 hodín,

byť v zamestnaní 9 hodín + 24 hodín dozornej služby = spolu 38 hodín nepretržite! Podľa

bývalého mladiství zamestnanci

sú zamestnanci mladší ako 18 rokov. Porušoval sa zákon, alebo nie? Dochádzalo

k zneužívaniu mladistvých alebo nie? Na tieto otázky nedostávame žiadne odpovede –

všetky súdy sa tomuto hodnoteniu svorne vyhli, takže kde je spravodlivosť? Vyhne sa aj

Ústavný súd SR?

23)- Nesprávne označovanie mladistvých žiakov vojenských stredných odborných

škôl «chovanci» (pozri ). o platových pomeroch príslušníkov

ozbrojených zborov (pozri § 1 ods. 1 písm. a) a ods. 2, ktorý sa kedysi zmieňoval

o „chovancoch“). Toto označenie je archaický pojem a dnes ani neobstojí, pretože týchto

žiakov neviedli vychovávatelia, ale oficiálni velitelia v uniformách ČSĽA v dôstojníckych

hodnostiach. Našťastie uvedený zákon platil síce iba tri roky od 11.08.1949 do 11.12.1952,

ale stačil na to, aby sa do povedomia vojenských byrokratov hlboko «nasiakol», aby ho

dnes používali ako nástroj voči žiakom VSOŠ. Pritom však nepostrehli, že bol vydaný zák.

č. o materiálnom zabezpečení príslušníkov ozbrojených zborov, ktorý platil

do 01.11.1992 a ktorý už nepozná pojem «chovanci» a ten v ustanovení § 2 uvádza,

že sa vzťahuje na príslušníkov ozbrojených síl v činnej službe a žiakov škôl ozbrojených síl.

24)- Za deň nástupu do Vojenskej strednej odbornej školy považovať ako začiatok

odpočítavania telesnej, psychickej, duševnej, fyzickej a inej záťaže, vypätia a drancovania

zdravia a stresu žiakov, za začiatok najvyššej prípustnej expozície drsných dôsledkov na ich

zdravie vyplývajúcej z I. kategórie funkcií. Veď toto kontinuitné vyčerpávanie a nemilosrdné

ničenie osobnosti malo svoj presný začiatok (deň nástupu do VSOŠ), a to potom nepretržite

pokračovalo až do skončenia (záveru) vojenskej služby, ukončenia vojenskej kariéry

sťažovateľa, do jeho odchodu do zálohy (civilu). Išlo o sústavnú prácu v ťažkom rizikovom

prostredí, ktoré malo negatívny vplyv na kondíciu a zdravotný stav každého žiaka a jeho

bezpečnosť a hygienu v službe. Najvyšší súd SR sa v odôvodnení napadnutého rozsudku

podrobnejšie nevenuje otázke výkladu pojmu zamestnanie v intenciách § 8 ods. 1 zákona

č. ktorého intenzita má ústavnoprávny rozmer a zakladá porušenie

ods. 1 SR. Tieto okolnosti predstavovali dôvody pre zaradenie tejto služby žiakov

1. a 2. ročníka VSOŠ do preferovaných kategórií.

25)- Ustanoviť súdneho znalca z odboru československého služobného práva do roku

1991.

26)- Vykonávať dokazovanie a sústavne odmieta vykonať návrhy na dokazovanie

v tejto formálnej predfáze – zjavne porušuje zákon, lebo tým porušuje rovnosť medzi

účastníkmi konania. Je to naozaj okázalé porušenie rovností strán, porušenie princípu

rovnosti zbraní. Podotýkame, že hmotnoprávne je rovnosť vyjadrená § 2 ods. 2

, podľa ktorého majú v občianskoprávnych vzťahoch ich účastníci

rovnaké postavenie. Rovnosť účastníkov konania deklaruje aj , , ,

podľa ktorého majú účastníci napr. v správnom súdnom konaní rovnaké postavenie a každý

všeobecný súd je povinný im zabezpečiť rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

Jednokoľajné presadzovanie práva silnejšieho a mocnejšieho (Sociálna poisťovňa)

považujeme za jasnú diskrimináciu sťažovateľa a vyostrovanie situácie neprávosti.

27)- Komentovať, že bývalé MNO ČSSR hrubo porušovalo ustanovenie § 14 ods. 5

a keď z nepochopiteľných príčin odmietlo vydať rezortný

zoznam preferovaných zamestnaní v I. a II. kategórie funkcií a III. pracovnej kategórie

pre študentov VSOŠ. Akými teda oficiálnymi právnymi listinnými dôkazmi sa Sociálna

poisťovňa dnes prezentuje, keď sa bráni tejto sťažnosti? Nie je to fatálna chyba štátu?

Nepriaznivé dôsledky takéhoto zbabraného rozhodnutia má dnes znášať iba občan?“

5. Pokiaľ ide o namietané porušenie , sťažovateľ uvádza:

„Je nevyhnuté si bližšie pozrieť aj na Rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR

čís. k.: -54 z 28.11.2012 a Rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR čís. k.:

-83 z 27.05.2009. Prečítajte si ich prosím, pretože všeobecné súdy

na Slovensku ich nikde ani nespomenuli a vyhli sa tak dokazovaniu. Nástojčivo

upozorňujeme na to, že tieto rozsudky by nemali byť v ostrom konflikte s rozsudkami

slovenských súdov, ale naopak súzvučili a harmonizovali s nimi. Veď aj české súdy sú súdy

EÚ. Na koho iného by sa mal sťažovateľ obrátiť o súdnu ochranu, ak nie na nezávislý

a nestranný súd SR? Iba ten je oprávnený a kompetentný tento dlhodobo zamaskovaný

problém vyriešiť a navodiť spravodlivosť! Nikto iný. Utiekať sa do kúta a sústavne strkať

hlavu do piesku pred týmto problémom je neudržateľné.

Už Krajský súd v Prahe nabral odvahu a jasne naznačil a nepriamo sa aj vyjadril,

že obdobie prípravy na budúce povolanie spadajúce pred rok 1976, by sa mohlo započítať

ako «príprava na povolanie v kategóriách funkcií».

V tejto súvislosti si zdvorilo dovolíme upozorniť aj na bod č. 9, bod č. 18, bod č. 22,

bod č. 23 rozsudku Krajského súdu v Prahe, čís. k.: zo dňa 20.07.2018, ktorý

rozhodol v obdobnom prípade (pozri prílohu). Do rozdelenia ČSFR (do 31.12.1992)

bola totiž služba vojakov v ČSĽA jednotná a vykonávaná podľa jednotných právnych

noriem, rozkazov a nariadení. Rovnako tak spoločne bolo posudzované aj vojenské stredné

školstvo a preto žiadam, aby sťažovateľ nebol z tohto posudzovania vylúčený a štúdium

a zároveň reálne vykonávaná služba na VSOŠ Martin sa mu posudzovala ako I. kategória

funkcií. Toto by malo predovšetkým zaujímať aj slovenské súdy, pretože do 01.01.1993 sme

mali legislatívu spoločnú, totožnú.

K tomu sa ďalej vzťahuje i § 11 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 44/1959 Ú. l., o nemocenskom

poistení a dôchodkovom zabezpečení učňov, podľa ktorej, cit.: «Doba trvania učebného

pomeru učňa vychovávaného pre zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie

sa posudzuje ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa v rámci učebného

plánu vykonáva odborný výcvik učňa na pracoviskách alebo na prevádzkach,

kde sa vykonáva zamestnanie zaradené do tejto pracovnej kategórie».

Podotýkam, že do 31.12.1992 (t.j. do rozdelenia republiky) všetci vojaci z povolania

(bez výnimky) slúžili v jednotnej ČSĽA (spoločne na celom území ČSFR) a až do termínu

31.12.1992 sa vzťahovali na nich rovnaké zákony, rovnaké rozkazy, rovnaké smernice

a rovnaké právne normy. Sťažovateľ apeloval aj na rezort MPSVaR SR, aby takéto

významné rozhodnutia českých súdov vzali do úvahy, pretože podmienky vojenského

stredoškolského štúdia do roku 31.12.1992 boli v celej ČSFR rovnaké a jednotné a obsah

tých rozsudkov sa priamo dotýka občanov SR aj dnes.

Podľa Nariadenia vlády ČSSR č. zo dňa 17.06.1988

o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového

zabezpečenia, sa cit.: «Doba štúdia žiaka stredného odborného učilišťa pripravovaného

pre zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie sa započítava ako doba zamestnania tejto

pracovnej kategórie, ak sa praktické vyučovanie uskutočňuje pravidelne na pracoviskách

alebo v prevádzkach, kde sa vykonávajú zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie. Ak ide

o zamestnanie I. pracovnej kategórie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou

v hlbinných baniach, započítava sa takto doba štúdia od začiatku školského roka, v ktorom

sa žiak podľa učebného plánu pravidelne pripravuje na budúce povolanie na pracoviskách

v podzemí.»

Prečo sa toto uznesenie vlády ČSSR č. dnes nerešpektuje Sociálna

poisťovňa? Pozná Sociálna poisťovňa toto nariadenie vlády ČSSR? Prečo to nerešpektuje

ani NS SR?

Príčiny masívneho a definitívneho zániku VSOŠER v Novom Meste nad Váhom,

VSOŠ TA v Nitre, VSOŠ v Žiline, VSOŠ RVD v Martine, VSOŠER v Liptovskom Mikuláši,

VSOŠL v Prešove, VSOŠL v Košiciach, VSOŠ v Holešove a VG SNP v Banskej Bystrici

po roku 1991, sú každému jasné, hoci sa o tom mlčí a dôvody sa zahmlievajú.

Iba pripomíname, že po páde totalitného režimu boli prijímané medzinárodné zmluvy

a pod bezprostredným tlakom Dohovorov o ochrane detí, mladistvých, o zákaze otrockej

práce, zákaze výkonu nútených služieb a o zákaze masovej výchovy na vojenské účely

a výchovy detských vojakov – boli tieto typy VSOŠ a Vojenských gymnázií v ČSFR zrušené.

Už neexistujú, dôvody každému vnímavého človeku sú jasné – zákaz výchovy detských

vojakov!

Postup Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Bratislave a Sociálnej poisťovne

odporuje SR, podľa ktorého sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach. Podľa ods. 2 tohto článku nikoho nie je možné z týchto dôvodov poškodzovať,

zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Pokiaľ odmietajú sťažovateľovi zohľadniť dobu výkonu

civilného zamestnania, odmietajú posudzovať odpracované obdobie v civile, a odmietajú

zohľadniť životnú situáciu v ktorej sa v 62. rokoch ocitol, je to v zmysle SR výrazné

znevýhodňovanie jeho osoby voči iným osobám. Takýmto obštrukčným konaním

porušovateľa a rozsudku Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Bratislave dochádza

k jeho diskriminácii oproti poberateľom starobných dôchodkov, čo je v rozpore s § 3 ods.1

o rovnakom zaobchádzaní. Jednoznačne je to vina štátu

a nedostatočnej vyspelosti a zručnosti jeho orgánov.

Je naprosto nepochopiteľné, že vojaci z povolania, kedysi boli v rovnakom výkone

vojenskej služby v dĺžke napr. 10 rokov, 15, rokov, 19 rokov a boli pod prísahou vlasti

povinní aj život položiť za dosiahnutie víťazstva, nemajú žiadny NÁROK na dôchodkové

dávky z osobitného systému MO SR, alebo Sociálnej poisťovne (nižší dôchodkový vek),

ale tí istí vojaci, ktorí sú dnes v tej istej vojenskej službe profesionálnych vojakov napr.

10 rokov, 15, rokov, 19 rokov podľa dnešného dôchodkového systému už majú nárok

na dôchodkové dávky. Takéto nenormálnosti a extrémy spokojne fungujú v slovenskom

práve. Sú to veľkorysosti, ktoré sa nedajú ani porovnávať. Ide o zjavnú diskrimináciu

a nerovnaké zaobchádzanie v tomto segmente občanov SR, ktorých spájala služba vlasti.

S potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Bratislave

a zamietavým rozhodnutím Sociálnej poisťovne sťažovateľ zásadne nesúhlasí, pretože tieto

rozhodnutia sú zjavne postavené na vratkých a labilných princípoch, ktoré nemôžu obstáť

v žiadnom právnom a korektnom dôchodkovom systéme na svete.

Sťažovateľ tvrdí, že sa prekračujú hranice dokazovania, resp. nedokazovania

a v dôsledku čoho narastá pocit nespravodlivého štátu, vyostruje sa nedôvera k jeho

inštitúciám, silnejú pochybnosti k jeho reprezentantom, a to je prostredie v ktorom sa dnes

odráža slovenská realita. Vzniká kríza dôvery, ktorá paralyzuje spoločnosť a ťažko je potom

obnovovať dôveru ľudí v justíciu. Nie je ďalej možné akceptovať neúplné údaje uvedených

v oficiálnej informácii Sociálnej poisťovni, ktorá sa vyhovára na to, že je to len

«informácia» a za pravdivosť uvedených údajov v nej zodpovedá vraj občan! Ak sa takéto

nepodarky dostávajú do dôchodkového systému Sociálnej poisťovne, čo iné môžete od neho

očakávať?

Sťažovateľ je presvedčený, že zanedbanie dokazovania (v čase vzniku sporu)

Sociálnou poisťovňou neveštilo nič dobré. Pretože pregnantné dokazovanie ako jeden

zo základných inštitútov civilného procesu, ktorý v správnom konaní – sa vlastne dnes

nevykonáva, všetko stojí len na agresívnych tvrdeniach mocnejšieho a silnejšieho.

Aby Krajský súd v Bratislave vedel správny spor riadne prejednať a rozhodnúť, musel mať

k dispozícii dostatok kvalitných skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci

samej. Súd si o spore mohol urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslili strany

súdneho správneho sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie

na procesnú diligenciu strán súdneho sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej

iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany súdneho sporu. Sťažovateľ

sa domnieva, že Najvyšší súd SR mal vykonať elementárne dokazovanie, vypočuť

autentických svedkov a nespoliehať sa len jednokoľajné a neoverené tvrdenia v prospech

Sociálnej poisťovne.

Na základe vyššie uvedeného žiadam Ústavný súd SR o zaujatie stanoviska

k pojmom, čo to je cit.: «vojenská osoba v činnej službe»? Je to naozaj vojak, alebo niečo

iné? Azda je to polovojak? Kvázivojak? Nulový vojak? Bezprízorný vojak? Boli nimi aj žiaci

1. a 2. ročníka VSOŠ?“

6. K namietanému porušeniu sťažovateľ uvádza:

„Toto porušenie práva úzko súvisí aj s nižšie uvedeným pošliapaním ľudskej

dôstojnosti ( SR), ktoré uvádzam nižšie v texte.

Zdvorilo si dovolím upozorniť Ústavný súd SR na to, že sťažovateľ študoval a popri

tom zároveň VYKONÁVAL SLUŽBU v dĺžke 699 dní v 1. a 2. ročníku VSOŠ v Martine

od 01.09.1968 do 02.08.1970 a zároveň absolvoval (popri tomto štúdiu) vojenskú základnú

službu v 3. a 4. ročníku VSOŠ v Martine od 03.08.1970 do 31.07.1972 v dĺžke 729 dní.

Toto obdobie výkonu preferovanej služby v 1. a 2. ročníku VSOŠ mu však Sociálna

poisťovňa, ba aj Krajský súd v Bratislave a NS SR odmietli zarátať a posudzovať

ako I. kategórii funkcií! A to napriek tomu, že ide o obdobie reálneho výkonu SLUŽBY

v 1. a 2. ročníku VSOŠ, ktoré mu tam chýba. Toto ho výrazne poškodzuje a túto hrubú chybu

žiada odstrániť.

Najvyšší súd SR, Krajský súd v Bratislave, ani Sociálna poisťovňa neprihliadli

na okolnosť, že žiaci VSOŠ používajú navlas rovnaké vojenské hodnosti, uniformy

príslušníkov ČSĽA a vojenské označenia, sú zaradení vo vojenských oficiálnych funkciách

veliteľ družstva, zástupca veliteľa čaty, dozorný roty, pomocník dozorného roty, pomocník

výkonného práporčíka a pod. a organizovaní vo vojenských skupinách (družstvo, čata, rota,

prápor, pluk), nosia štátne znaky a symboly ako v ostatných silových rezortoch,

či ozbrojených zboroch SR. Má to určitý význam a dôležitosť. Keď je potrebné určiť vzťah

nadradenosti a podradenosti medzi dvoma vojakmi rovnakej hodnosti, je vo väčšine armád

považovaný za nadriadeného ten, ktorý je služobne starší. Takto sa už od mladosti

vštepovali žiakom VSOŠ základné vojenské inštinkty. V niektorých ohľadoch môže byť

nadradenosť určená vojenskými hodnosťami potlačená rozdelením právomoci plynúcimi

z funkcie dotyčných (veliteľ družstva bude nadradený mužstvu). Tento nútený výkon

dozornej SLUŽBY žiakov 1. a 2. ročníka VSOŠ na rote - bol svojim obsahom a náplňou

úplne rovnaký, totožný a možno aj náročnejší a nebezpečnejší, ako boli učňovské roky

našich rovesníkov baníckych učňov (I. pracovná kategória) a fúkačov skla v Lednických

Rovniach (II. pracovná kategória) už od dosiahnutia ich veku 15. rokov a nikto dnes voči

tomu nič nenamieta. Z tohto dôvodu žiadame cielene dosiahnuť to, aby sociálne

a dôchodkové náležitosti dnešných vojenských vyslúžilcov vyštudovaných na Vojenských

stredných odborných školách, boli riešené rovnako ako u týchto učňov. Priali by sme si to

docieliť, ale dodnes to legislatívne poriadne škrípe a ako vidíme – ani riadne nefunguje!

Sociálne a dôchodkové zákony sú deravé a nejednotné a tento prípad sťažovateľa je

toho jasným príkladom. Dovolím si preto tvrdiť, že ak výsluhové dôchodky, ktoré

príslušníkom ČSĽA právom náležia, by im mali byť priznávané podľa rovnakých kritérií,

zásad a rovnakých podmienok, tak tento nivelizovaný fakt musí zákonite prinášať aj zmenu

činností posudzovaných ako I. a II. kategóriu funkcií. Pričinením Ústavného súdu SR

by malo prísť k významnej legislatívnej zmene a vstup žiakov vojenských stredných škôl

do osobitného dôchodkové systému, posudzovať už odo dňa ich nástupu na vojenskú strednú

školu v I. kategórii funkcií. Ich reálny výkon SLUŽBY je skutočne dostatočne silný signál na

to, aby mali svoju adekvátnu dôchodkovú reflexiu a boli rovnako klasifikovaní ako výkon

služby ostatných príslušníkov ozbrojených zborov v silových rezortoch SR. Iné postupy

by totiž zjavne vnášali prvky diskriminácie a prvky nerovnakého prístupu k tejto kategórii

poistencov. Očierňovanie výkonu ich SLUŽBY na rote, že vraj sú to len pocity, dojmy

a subjektívne názory, sú neférovými údermi pod pás. Sú to len násilné a krkolomné

prekrucovania faktov vedúce len k nezodpovednému zosmiešňovaniu a znevažovaniu

reálneho výkonu SLUŽBY mladistvých žiakov 1. a 2. ročníka VSOŠ a núteného výkonu prác.

Toto o nás dnes šíria ľudia narodení v roku 1981 a 1990 najmä z dielne z MO SR, ktorí

v tom čase neboli ani na svete a režim na týchto vojenských stredných školách nezažili

na vlastnej koži! Ich stanoviská a názory počuté iba z «druhej ruky» nikto na Krajskom súde

a NS SR a v Sociálnej poisťovni nepreveruje a ich hodnovernosť nikto ani neoveruje,

pretože v správnom konaní sa rozhoduje iba od zeleného stola, pri súčasnom presadzovaní

práva silnejšieho a mocnejšieho.

Nastala dilema, či teda išlo o službu v 1. a 2. ročníku VSOŠ, ktorá sa má chápať

a posudzovať ako výkon služby I. kategórii funkcií, alebo išlo o nútený výkon služby?

Oprávnene sa domnievam, že žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠ nesmú byť vyňatí

z osobitného dôchodkového systému MO SR a zároveň priradení do všeobecného

dôchodkového systému, spolu so svojimi rovesníkmi žiakmi civilných stredných škôl

v III. pracovnej kategórii, ktorí nemali ani poňatia o výkone služby a výkone prác. Nemá

to svoj racionálny a logický účel. Ich dôchodkový režim musí regulovať spoločný sociálny

zákon. Je preto ďalej naozaj neudržateľné, aby jedna časť armádnych poistencov MO SR

mala stanovené iné, oveľa výhodnejšie podmienky, ako druhá časť, bez právneho dôvodu

zaradená do nevýhodnej III. pracovnej kategórie, ktorá v rozhodnom čase u vojakov

ani neexistovala. Mám na mysli výrazné rozdiely v pracovných kategóriách a kategóriách

funkcií, ktoré v tomto bezpečnostnom segmente poistencov sú nedôvodné, resp.

aj nejednoznačné. Poskytuje sa tak zbytočný priestor bez mantinelov a pravidiel, ktorý

umožňuje Sociálnej poisťovni iba účelovo lavírovať.

Nie je ďalej udržateľná situácia, aby vo vnútri segmentu silového rezortu MO SR

strnulo pretrvávali tak očividné a výrazné rozdiely, ktoré nemajú racionálny dôvod,

ani logický základ. Taký stav sa nesmie ďalej tolerovať. Všetci ostatní príslušníci MO SR

majú za výkon tej istej SLUŽBY, v tých istých kasárňach ČSĽA priznanú výhodnejšiu

I. a II. kategóriu funkcií a žiaci VSOŠ za reálny výkon SLUŽBY priznanú iba málo bonitnú

III. pracovnú kategóriu. Jedni sú v služobnom pomere a tí druhí vraj iba v školskom (?)

pomere (rozumej: žiaci VSOŠ). Toto znevýhodňovanie má výrazné diskriminačné pozadie,

ktoré nemá mať miesto v právnom poriadku SR. Používať dvojaké metre na výkon služobnej

činnosti príslušníkov ozbrojených zborov SR naozaj nie je férové a dnes opodstatnené

a udržateľné. Je to pokrytectvo. Ak je sekundárnym výsledkom činnosti príslušníkov

všetkých silových rezortov (bez výnimky) výsluhový dôchodok, tak ich primárnou príčinou

je rovnako náročný výkon aktívnej služby (bez výnimky už od odo dňa nástupu do VSOŠ).

Naozaj niet racionálneho dôvodu, aby činnosť žiakov VSOŠ nebola posudzovaná

ako I. resp. II. kategória funkcií a naďalej sa len umelo a bez akéhokoľvek racionálneho

dôvodu udržiavali nevysvetliteľné a nepochopiteľné rozdiely v posudzovaní kvality

a ich inferiórneho výkonu SLUŽBY (z dôchodkového pohľadu) a zároveň vojenskej prípravy

a ostrého vojenského výcviku a to v teoretickej a aj praktickej rovine. Veď to boli riadnymi

učebnými predmetmi a žiaci VSOŠ boli z toho hodnotení a známkovaní a keby to nezvládli

tak ich okamžite vyhodia zo školy!!! Takúto pretrvávajúcu deformáciu a atypický prístup

voči nim - treba odstrániť, lebo výrazne poškodzuje vojenských stredoškolákov. Na tento

argument sme dodnes nedostali dostatočnú a spoľahlivú odpoveď, pretože fakty sa naďalej

zamlčiavajú a prekrývajú. Pravda o výkone ich SLUŽBY v 1. a 2. ročníku VSOŠ je dnes

hrubo potieraná, podceňovaná a dehonestovaná. Žiaci vojenských stredných škôl boli

občanmi len II. kategórie, alebo menejcenní...? Ako teda z takýchto bezprízorných žiakov

mohli vyrásť budúci generáli, ministri obrán (Ing. P. Gajdoš), predseda senátu Parlamentu

ČR (J. Kubera) a predsedovia vlád (Ing. M. Topolánek, ČR)?“

7. V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľ uvádza:

„Toto porušenie práva úzko súvisí aj s vyššie uvedenými nútenými prácami, ktorým

som taktiež v 1. a 2. ročníku VSOŠ podliehal. Ich nesplnenie bolo vždy sankcionované

disciplinárnymi trestami. Tieto tresty boli udeľované podľa disciplinárneho poriadku ČSĽA.

Sťažovateľ je toho názoru, že námietkami uvedenými už v odvolaní proti rozhodnutiu

Krajského súdu v Bratislave veľmi presne, konkrétne, obsahovo dostatočne a

argumentačne, slovo po slove vyjadril, v čom považoval postup Sociálnej poisťovne a

prvostupňového súdu vo veci konania o starobnom dôchodku za nesprávny. Najvyšší súd SR

námietky sťažovateľa však zovšeobecnil bez toho, aby ich v ďalších častiach rozhodnutia

podrobnejšie, vyčerpávajúco a oveľa precíznejšie hodnotil, alebo presne uviedol, prečo ich

považoval za nevýznamné a k veci sa nevzťahujúce, a v dôsledku toho nezhodnotil evidentne

odslúžený výkon SLUŽBY v 1. a 2. ročníku Vojenskej strednej odbornej školy v Martine

(skr.: «VSO») ako dobu poistenia, resp. posudzovanú len ako málo bonitnú III. pracovnú

kategóriu (rovnako ako civilným stredoškolákom), ktorú však vojaci do 31.12.1999 vôbec

nepoznali. Vraj to nebola taká SLUŽBA akú slúžili vojaci základnej (náhradnej) služby a

vojaci z povolania, nebola vraj taká intenzívna, vraj nebola vykonávaná podľa jednotných

vojenských predpisov a rozkazov...atď. Samé krkolomné, toporné a nepresvedčivé

výhovorky. A opäť bez akéhokoľvek dokazovania... Nuž, potom čo to bolo? Fatamorgána,

prelud, alebo nejaký vojenský mega podvod vykonaný na mladistvých žiakoch v 1. a 2.

ročníku VSOŠ do roku 1991...? Toto nesmie zostať natrvalo nepovšimnuté.

Tvrdenie Sociálnej poisťovne o tom, že 1. a 2. ročník štúdia na VSOŠ spadá

do III. pracovnej kategórie, by bolo podľa sťažovateľa prijateľné a pravdivé iba vtedy, ak

by sa vyučovací proces študentov VSOŠ navlas podobal vyučovaciemu procesu študentov

ostatných civilných stredných škôl. To znamená, že študent VSOŠ by každé ráno, oblečený

v civilnom odeve bez ohľadu na to aký má účes, či makeup, prekročil brány vojenskej školy,

absolvoval by bežný denný vyučovací proces a potom by zasa ostro strážený areál kasární

ČSĽA opustil. Bez vojenského výcviku a ostrej vojenskej prípravy, bez bojových poplachov,

bez služieb, bez nástupov na rajóny. Teda vrátil by sa každé poobedie domov k rodičom,

alebo na internát, kde by spadal pod režim civilného Ministerstva školstva ČSSR či inej

sociálnej inštitúcie. Svoj čas mimo vyučovací proces by využíval podľa vlastného uváženia.

Režim života žiaka 1. a 2. ročníka VSOŠ je v tejto «Ústavnej sťažnosti» veľmi podrobne

popísaný a presne konkretizovaný. Ak si Sociálna poisťovňa trúfa porovnávať tieto dve

diametrálne odlišné veci, tak ako verejnoprávna inštitúcia, ktorá by v prípade nejasnosti

výkladu zákona mala automaticky a vždy rozhodnúť v prospech občana – svojho poistenca,

očividne zlyháva v základoch, na ktorých a pre ktoré je postavená. V tomto prípade zlyháva

spoločne zákonodarná i výkonná moc SR. Sťažovateľovi to lavírovanie pripadá ako

hanebné. Preto sa sťažovateľ obracia na posledný orgán, ktorým je nezávislý Ústavný súd

SR, pretože v jeho prípade nejde o snahu na parazitovaní na sociálnom systéme štátu. Jeho

snaha vynaložená na boj so štátnym molochom akým Sociálna poisťovňa momentálne je,

je zameraná predovšetkým na poukázanie na obdobie temna, ktoré panovalo do roku 1991

na VSOŠ, ktoré treba konečne rozkryť, poukázať na nespravodlivosť a hlavne

na špekulatívny a obštrukčný prístup zo strany Sociálnej poisťovne.

O zaraďovaní do I. resp. II. kategórie funkcií podľa «Vojnových tabuliek počtov

MNO ČSSR» žiaci VSOŠ, vojaci základnej služby a vojaci z povolania nemali ani potuchy,

pretože ani v ich tajných kádrových rozkazoch ministra národnej obrany ČSSR, alebo

veliteľov vojenských okruhov sa zásadne nikdy neuvádzali tieto údaje o zaradení do I. a II.

kategórií funkcií (napríklad pri preložení vojaka k inému vojenskému útvaru). V nich bolo

uvedené iba meno a priezvisko, postavenie, hodnosť, dátum a číslo rozkazu, dátum nástupu

a sídlo vojenského útvaru, kde mal pôsobiť, ale určite nie výkon služby v I. a II. kategória

funkcií! Ani v tajnom rozkaze veliteľa VVO v Trenčíne č. 0125 zo dňa 09.09.1980

o prepustení sťažovateľa do civilu sa o týchto údajoch o jeho zaradení a pôsobení v I. a II.

kategórií funkcií ani raz nedozvedel, pretože tam nikdy neboli uvádzané.

Sociálna poisťovňa, Krajský súd a NS SR mlčia o fakte, že celé štvorročné štúdium

sťažovateľa vo VSOŠ v Martine prebiehalo v regulárnych a hermeticky uzavretých

kasárňach ČSĽA za ostnatým a stráženým plotom cez každú noc a cez každý deň, kde vojaci

mohli kedykoľvek strieľať zo samopalov proti tomu, kto chcel ísť dnu, alebo von z kasární

bez povolenia veliteľa. Podľa , mali rovnakú povinnosť strieľať -

ako mala Pohraničná stráž FMV ČSSR pri ochrane štátnej hranici ČSSR od Bratislavy

až po Aš. Brutálnym spôsobom sa nám obmedzoval pohyb. Čo sme komu urobili, čím sme sa

previnili? Prosím, toto platilo do roku 1991!!!“

8. K namietanému porušeniu sťažovateľ uvádza:

„Sústavné porušovanie vyššie uvedených práv sa dotýka aj majetkovej sféry

sťažovateľa. Len opakujem, že niet pochýb o tom, že sťažovateľ dňa 18.11.2014 dosiahol

vek 62 rokov, bol zamestnaný najmenej 25 rokov. Dňa 18.11.2014 v Sociálnej poisťovni

spísal žiadosť podľa o priznanie starobného dôchodku ku

dňu 28.02.2013. Podľa rok dôchodkového poistenia je 365

dní.

Pre tieto úvahy musí byť zhodnotená celá doba štúdia v 1. a 2. ročníku «Vojenskej

strednej odbornej školy strojníckej raketového vojska a delostrelectva» v Martine a doba

výkonu služby vojaka z povolania. Konkrétne ide o 4 505 dní, t. j. 12 rokov, 125 dní –

odslúžené od 01.09.1968 do 31.12.1980 (zhodnotenie I. kategórie funkcií).

Od 01.01.1981 až po súčasnosť (k dátumu 31.03.2020) už pracujem v civilných

zamestnaniach.

Ku dňu 31.01.2020 mám zhodnotené ďalších 39 rokov a 99 dní t. j. 14 334 dní

civilného zamestnania. Spolu to predstavuje 4 505 + 14 334 = 18 839 dní, t. j. 51 rokov

a 224 dní vykonávanej práce (aj v I. kategórii funkcií + treba ešte dorátať dvojnásobok

2 190 dní aj za pyrotechnickú činnosť, o ktorú sa t. č. sporím), podľa osobného listu

dôchodkového poistenia a spĺňam teda všetky podmienky pre priznanie oveľa vyššieho

starobného dôchodku.

Pretože štát v značnej miere predurčoval technické, technologické i hygienické

podmienky výkonu služby, úroveň bezpečnosti práce a s tým súvisiace zdravotné dôsledky

«poskytoval» z celospoločenských zdrojov i kompenzáciu za vznikajúce, resp. očakávané

ujmy na zdraví a to aj po skončení služby – na toto sa dnes nesmie zabúdať, prehliadať

a bagatelizovať. Žalobca si to vyskúšal na vlastnej koži a nehodlá nad tým mávnuť rukou.

Sťažovateľ má spolu k dátumu 31.01.2020 odpracovaných a odslúžených 18 7839

dní, čo predstavuje 51 rokov a 224 dní, a to bez toho, aby mu bola akokoľvek zarátaná,

zohľadnená, či zvýhodnená I. kategória funkcií a pyrotechnická činnosť a práca s ostrou

muníciou a trhavinami (dvojnásobkom doby). Výkon týchto preferovaných činností

sťažovateľ vôbec nepocítil na výške starobného dôchodku! Vo výške dnes priznaného

starobného dôchodku a reálne odpracovanej doby sa to nijako neodráža, je to v ostrom

kontraste a protiklade, čo je nepochopiteľné a signalizuje, že tu veľa vecí nesedí, alebo,

že jeho osobu niekto «legálne» drzo okradol a naďalej aj okráda, manipuluje s ním pričom

sa tvári, že je to OK a spravodlivé. Nuž takto atypicky sociálny štát predsa nemôže

fungovať. Jeho zásluhovosť zostala skrytá v nedohľadne a pod rúškom tajomnej «solidarity»

ho obrali o podstatnú časť dôchodku! Bol porušený ústavný princíp primeranosti

a proporcionality, kde solidarita vysoko prevýšila zásluhovosť.“

9. K namietanému porušeniu sťažovateľ uvádza:

„Nie som ochotný sa uspokojiť s takýmito názormi Sociálnej poisťovne,

bez akejkoľvek primárnej väzby a nadväznosti na platné právne normy a predpisy SR (pozri

napr. absenciu rezortného zoznamu preferovaných I. a II. kategórií funkcií MNO ČSSR).

Z akých dôvodov porušovalo býv. MNO ČSSR ustanovenie a

ktoré mu prikazovalo vydať a publikovať v Zbierke zákonov ČSSR rezortný zoznam

preferovaných kategórií funkcií rovnako tak, ako to urobili ostatné civilné rezorty ČSSR?

Prečo to MNO ČSSR nevykonalo? Sťažovateľa táto absurdita zaujíma, pretože to má vážnu

dohru! Ostatné civilné rezorty (vrátane MNO ČSSR), Ministerstiev školstva ČSR a SSR,

Ministerstva práce a sociálnych vecí ČSSR, Ministerstva financií ČSSR, Ministerstva

zdravotníctva ČSSR, Štátnej plánovacej komisie ČSSR, Ústrednej rady odborov ČSSR

a Ústredného výboru NF ČSSR – to boli práve tie orgány štátnej správy, ktoré mali

v kompetencii koordinovať, synchronizovať, spoločne rozhodovať o zaradovaní žiakov

VSOŠ do preferovaných kategórií funkcií. Je zarážajúce, že tieto ústredné orgány sa o tomto

koreni problémov od MNO ČSSR nič nedozvedeli, vôbec sa k tejto problematike

nevyjadrovali (nikdy to neurobili v rezorte národnej obrany) a oprávnene sa pýtam prečo

bývalé MNO ČSSR rozhodovalo bez ich asistencie a ich koordinácie, keď dnes žiakom

VSOŠ notoricky priznávajú iba málo bonitnú III. pracovnú kategóriu... rovnako

ako civilným stredoškolákom? Domnievame sa, že to v totalitnom režime ani nemohli

urobiť, pretože by vyšla na povrch skutočná pravda o tom, čo sa reálne na VSOŠ do roku

1991 odohrávalo. Išlo o jasné zneužívanie mladistvých na výkon a prípravu vojenskej služby

a výkon nútených prác za stráženým a ostnatým plotom kasární ČSĽA, kde sa nikto nemohol

dostať dnu. Toto všetko malo svoju bezprostrednú reflexiu na život žiakov na vojenských

gymnáziách a vojenských stredných odborných školách. Vojenské školstvo patrilo vždy

výlučne pod záštitu FMNO ČSFR v Prahe, takže to, čo sa odohrávalo na vojenských

školách, hermeticky uzavretých vojenských priestoroch (v strážených regulárnych

kasárňach ČSĽA) unikalo pozornosti a kontrole verejnosti, kde sa pravdepodobne hrubo

porušoval aj bývalý či všetky ostatné školské zákony, pretože

v tých dobre strážených vojenských priestoroch a objektoch ČSĽA panovala striktná

klauzúra. Medzinárodné Dohovory to zakazovali! Preto toto dnešné ad hoc zrovnávanie

so žiakmi civilných stredných škôl nie je vôbec korektné a slušné, je ponižujúce a urážajúce,

pretože ani z ďaleka nie je objektívne a nezohľadňuje výkon SLUŽBY a nútených prác.

Nie je predsa možné akceptovať postup, keď nejaký dôstojník hoci aj v hodnosti generála,

vydá tzv. «tabuľky počtov MNO ČSSR» a svojvoľne a len podľa svojej ľubovôle z nej

vynechá žiakov VSOŠ a Vojenských gymnázií, ktorí museli povinne podstúpiť ostrý

vojenských výcvik a vojenskú prípravu vojaka z povolania a vykonávali SLUŽBU v

prospech štátu. Je to veľmi chúlostivý a citlivý problém, aby o osude žiakov VSOŠ

rozhodoval len nejaký osamotený generál, (nie lekár, nie psychológ, nie sociológ a pod.),

ale iba obyčajný vojak - bez akýchkoľvek náležitých odborných konzultácií, medicínskych

expertíz, vyjadrení lekárskych autorít, odborných lekárskych posudkov, kvalifikovaných

vyjadrení a oficiálnych stanovísk dotknutých ústredných orgánov ČSSR!!! A na dôvažok –

stalo sa tak bez predpísanej legislatívnej procedúry a schvaľovacích zákonodárnych

procesov a bez nevyhnutného publikovania a zverejnenia v Zbierke zákonov ČSSR! Takto

školácky chybne sa postupovalo. Veď pri výkone služby sú prekračované hygienické limity,

pri ktorých expozícia fyzických osôb, nie je spoľahlivo znížená technickými opatreniami

pod úroveň týchto limitov, a pre zabezpečenie ochrany zdravia osôb je preto nevyhnutné

využívať osobné ochranné pracovné prostriedky, organizačné a iné ochranné opatrenia,

a ďalej činnosti pri ktorých sa vyskytujú opakovane choroby z povolania alebo štatisticky

významne častejšie. To je pravý dôvod, aby v tejto veci kompetentne rozhodovali

iba nestranné a nezávislé súdy a nikto iný (najmä nie nejaký neodborník vojak - generál).

Krajské súdy a NS SR sa tomuto kritickému hodnoteniu nesmú vyhýbať, nesmú neustále

mlčať, ale konať. Myslím si, že toto je školský prípad z prvých ročníkov PF UK o kontinuite

a význame práva a jeho korelácii na zákon.“

10. K namietanému porušeniu v spojení s

v súvislosti s chybným prepustením zo služobného pomeru do civilu bez uvedenia

nezameniteľného dôvodu sťažovateľ uvádza:

„S osobnými a kádrovými spismi sa každý vojak z povolania oboznamoval len tesne

pri odchode do civilu, ale nie niekedy predtým, alebo v priebehu výkonu služby. Ak sa

mýlim, nech Sociálna poisťovne preukáže opak! Práve v tomto čase sťažovateľovi dávali

podpisovať aj iné súvisiace doklady, ktoré mohli byť uvedené údaje o I. a II. kategórii

funkcií obsahovať, ale nebolo to pravidlom. Bolo to až príliš neskoro, aby s tým sťažovateľ

mohol niečo robiť. Treba si uvedomiť aj to, že zásadne išlo vždy o tajné dokumenty, takže

sťažovateľ si ich nemohol vziať domov. Dopustil by sa tým porušenia zákona a rovnako

by sa dopustil porušovania zákona aj jeho priamo nadriadený veliteľ a obaja by skončili

u prokurátora. Tajný rozkaz VVVO č. 0125 zo dňa 09.09.1980 vydal veliteľ Východného

vojenského okruhu ( ), ktorý mal sídlo v Trenčíne a ostatné

vojenské útvary boli rozmiestnené po celej ČSSR a tie sťažovateľovi viedli zvyšnú časť

osobnej dokumentácie. A oba vojenské subjekty vydávali do rúk vojakom z povolania pri ich

odchode do zálohy (alebo pri preložení k inému vojenskému útvaru) rozličné služobné

doklady a dokumenty, alebo ich časti a tie sa mohli vzájomne výrazne líšiť, alebo boli

neúplné – čo sa stalo aj v tomto prípade. Nikdy sa im však nevydávali žiadne tajné Kádrové

rozkazy do rúk!!! To bolo prísne zakázané a prísne sa to trestalo. Na to dohliadali aj

orgány VKR (vojenskej kontrarozviedky). Tie zostávali uložené v tajnej spisovni každého

vojenského útvaru, alebo v prísne stráženej mobilizačnej miestnosti (pozn. tieto isté zásady

platia dodnes).

Sťažovateľ bol prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania do civilu podľa

tajného Kádrového rozkazu veliteľa Východného vojenského okruhu v Trenčíne pána gen.

č. 0125 zo dňa 09.09.1980. Je v ňom plno závažných

formálnych a neprehliadnuteľných právnych chýb s fatálnymi dôsledkami a tiež aj to,

že v danom momente tento veliteľ dokonca nemal ani kompetenciu podpísať napadnutý

tajný kádrový rozkaz, pretože mu to v rozhodnom čase zákon neumožňoval. Týmto faktom sa

ani jeden všeobecný súd nechcel zaoberať! V tom čase totiž tajný kádrový rozkaz mohol

podpísať iba sám minister národnej obrany ČSSR Ing. Martin DZÚR. Je tam jeho podpis?

Určite nie je, chýba! Ani písomné delegovanie plnej moci na funkčne nižšieho vojenského

veliteľa pána nie je k dispozícii. Domnievam sa,

že prepustenie sťažovateľa do civilu, nieslo všetky známky absolútnej neplatnosti právneho

úkonu, školáckych chýb, za ktoré má pykať štát. O tomto fakte všeobecné súdy nemali

ani odvahu to hodnotiť.

Chýba v tajnom rozkaze (pri sťažovateľovom mene) uvedenie nezameniteľného

dôvodu prepustenia.“

11. K namietanému porušeniu a 2 sťažovateľ uvádza:

„Nie som ochotný sa uspokojiť s takýmito názormi Sociálnej poisťovne,

bez akejkoľvek primárnej väzby a nadväznosti na platné právne normy a predpisy SR (pozri

napr. absenciu rezortného zoznamu preferovaných I. a II. kategórií funkcií MNO ČSSR).

Z akých dôvodov porušovalo býv. MNO ČSSR ustanovenie a

ktoré mu prikazovalo vydať a publikovať v Zbierke zákonov ČSSR rezortný zoznam

preferovaných kategórií funkcií rovnako tak, ako to urobili ostatné civilné rezorty ČSSR?

Prečo to MNO ČSSR nevykonalo? Sťažovateľa táto absurdita zaujíma, pretože to má vážnu

dohru! Ostatné civilné rezorty (vrátane MNO ČSSR), Ministerstiev školstva ČSR a SSR,

Ministerstva práce a sociálnych vecí ČSSR, Ministerstva financií ČSSR, Ministerstva

zdravotníctva ČSSR, Štátnej plánovacej komisie ČSSR, Ústrednej rady odborov ČSSR

a Ústredného výboru NF ČSSR – to boli práve tie orgány štátnej správy, ktoré mali

v kompetencii koordinovať, synchronizovať, spoločne rozhodovať o zaradovaní žiakov

VSOŠ do preferovaných kategórií funkcií. Je zarážajúce, že tieto ústredné orgány sa o tomto

koreni problémov od MNO ČSSR nič nedozvedeli, vôbec sa k tejto problematike

nevyjadrovali (nikdy to neurobili v rezorte národnej obrany) a oprávnene sa pýtam prečo

bývalé MNO ČSSR rozhodovalo bez ich asistencie a ich koordinácie, keď dnes žiakom

VSOŠ notoricky priznávajú iba málo bonitnú III. pracovnú kategóriu... rovnako

ako civilným stredoškolákom? Domnievame sa, že to v totalitnom režime ani nemohli

urobiť, pretože by vyšla na povrch skutočná pravda o tom, čo sa reálne na VSOŠ do roku

1991 odohrávalo. Išlo o jasné zneužívanie mladistvých na výkon a prípravu vojenskej služby

a výkon nútených prác za stráženým a ostnatým plotom kasární ČSĽA, kde sa nikto nemohol

dostať dnu. Toto všetko malo svoju bezprostrednú reflexiu na život žiakov na vojenských

gymnáziách a vojenských stredných odborných školách. Vojenské školstvo patrilo vždy

výlučne pod záštitu FMNO ČSFR v Prahe, takže to, čo sa odohrávalo na vojenských

školách, hermeticky uzavretých vojenských priestoroch (v strážených regulárnych

kasárňach ČSĽA) unikalo pozornosti a kontrole verejnosti, kde sa pravdepodobne hrubo

porušoval aj bývalý či všetky ostatné školské zákony, pretože

v tých dobre strážených vojenských priestoroch a objektoch ČSĽA panovala striktná

klauzúra. Medzinárodné Dohovory to zakazovali! Preto toto dnešné ad hoc zrovnávanie

so žiakmi civilných stredných škôl nie je vôbec korektné a slušné, je ponižujúce a urážajúce,

pretože ani z ďaleka nie je objektívne a nezohľadňuje výkon SLUŽBY a nútených prác.

Nie je predsa možné akceptovať postup, keď nejaký dôstojník hoci aj v hodnosti generála,

vydá tzv. «tabuľky počtov MNO ČSSR» a svojvoľne a len podľa svojej ľubovôle

z nej vynechá žiakov VSOŠ a Vojenských gymnázií, ktorí museli povinne podstúpiť ostrý

vojenských výcvik a vojenskú prípravu vojaka z povolania a vykonávali SLUŽBU v

prospech štátu. Je to veľmi chúlostivý a citlivý problém, aby o osude žiakov VSOŠ

rozhodoval len nejaký osamotený generál, (nie lekár, nie psychológ, nie sociológ a pod.),

ale iba obyčajný vojak - bez akýchkoľvek náležitých odborných konzultácií, medicínskych

expertíz, vyjadrení lekárskych autorít, odborných lekárskych posudkov, kvalifikovaných

vyjadrení a oficiálnych stanovísk dotknutých ústredných orgánov ČSSR!!! A na dôvažok –

stalo sa tak bez predpísanej legislatívnej procedúry a schvaľovacích zákonodárnych

procesov a bez nevyhnutného publikovania v Zbierke zákonov ČSSR! Takto školácky chybne

sa postupovalo. Veď pri výkone služby sú prekračované hygienické limity, pri ktorých

expozícia fyzických osôb, nie je spoľahlivo znížená technickými opatreniami pod úroveň

týchto limitov, a pre zabezpečenie ochrany zdravia osôb je preto nevyhnutné využívať

osobné ochranné pracovné prostriedky, organizačné a iné ochranné opatrenia, a ďalej

činnosti pri ktorých sa vyskytujú opakovane choroby z povolania alebo štatisticky významne

častejšie. To je pravý dôvod, aby v tejto veci kompetentne rozhodovali iba nestranné

a nezávislé súdy a nikto iný (najmä nie nejaký neodborník vojak - generál). Krajské súdy

a NS SR sa tomuto kritickému hodnoteniu nesmú vyhýbať, nesmú neustále mlčať, ale konať.

Myslím si, že toto je školský prípad z prvých ročníkov PF UK o kontinuite a význame práva

a jeho korelácii na zákon.“

12. K ďalším aspektom a súvislostiam veci sťažovateľ uvádza:

„Na základe podanej ústavnej sťažnosti, Vám zdvorilo oznamujem, že žiadam,

aby toto konanie na Ústavnom súde SR, prebiehalo aj za mojej priamej osobnej účasti.

Ak sa Vám zdá sťažnosť pridlhá, nevylučujem to, ale osudy mladistvých žiakov VSOŠ

sú dodnes prekryté, zahalené, zatajované a sčasti pozametané pod koberec. Treba to odkryť

od roku 1949 do roku 1991.“

13. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/- Slovenská republika, zastúpená Najvyšším súdom SR, v konaní čís. k.:

vedeného na Najvyššom súde SR, p o r u š i l a práva sťažovateľa:

, ,

,

upravené v:

A)- , ods. 1. a ods. 2, a SR a v . Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd – na spravodlivý proces a právo na súdnu

ochranu.

B)- , ods. 1 SR, kde sú priznané rovnaké práva všetkým ľudským

bytostiam – pričom v jeho druhej vete sa garantuje všetkým subjektom práva, že základné

práva a slobody im nemožno odňať, scudziť, nie sú premlčateľné, ani im ich nemožno

zrušiť.

C)- , ods. 2, písm. b/ SR – kde je síce výslovne uvedená výnimka

ohľadne vojenskej služby, avšak je bezpochyby rozdiel medzi vojenskou službu dospelej

osoby a službou mladistvého žiaka 1. a 2. ročníka VSOŠ.

D)- SR, kde «Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena,» – pričom služba mladistvého žiaka 1. a 2.

ročníka VSOŠ bolo pošliapaním ľudskej dôstojnosti.

E)- , ods. 1 SR, kde je uvedené, že «Každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu».

F)- SR, ktorý uvádza, že «Zamestnanci majú právo na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä... atď.»

G)- , ods. 1 SR: «Ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú

právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.»

, ods. 2 SR: «Mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo

na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.»

2/- Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR čís. k.:

262 zo dňa 18.12.2019 a zároveň prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby vo veci ďalej konal a

aby rozhodol a zaviazal náhradou trov konania.“

II.

Skutkový stav veci

14. Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. -262 z 18. decembra 2019

vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -202

z 18. septembra 2018. Podľa dátumovej pečiatky sťažovateľa mu bol tento rozsudok

doručený 28. januára 2020.

15. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom odvolaní namietal

- chyby v oblasti dokazovania,

- existenciu chýb v oblasti nelegitímneho prepustenia z armády,

- chyby v oblasti posudzovania pyrotechnickej činnosti, práce s muníciou,

výbušninami a trhavinami,

- chyby v oblasti neposudzovania príjmu „služobného“ a ročných príjmov žalobcu

v armáde,

- chyby v oblasti služby v 1. a 2. ročníku Vojenskej strednej odbornej školy

raketového vojska a delostrelectva v Martine.

16. Podľa názoru najvyššieho súdu „Skutkové zistenia podľa potvrdenia Ministerstva

obrany SR preukázali, že žiadateľ o starobný dôchodok od 3. augusta 1970 do 31. júla 1972

konal základnú vojenskú službu ako žiak Vojenskej strednej odbornej školy vo Vyššom

delostreleckom učilišti Martin (v I. kategórii) a od 1. augusta 1972 do 31. decembra 1980

bol zamestnaný ako vojak z povolania v I. kategórii funkcií. Žiadateľ o starobný dôchodok

bol zo služobného pomeru vojaka z povolania prepustený Rozkazom veliteľa východného

vojenského okruhu (vo veciach kádrových) číslo 125 zo dňa 9. septembra 1980 a bol

prepustený do výslužby dňom 31. decembra 1980.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že žiadateľ o starobný dôchodok

v zamestnaní uvedenom v až h) ako vojak

z povolania získal 3 804 dní. t. j. 10 rokov a 154 dní. Ministri obrany, vnútra

a spravodlivosti Slovenskej republiky môžu vo svojej pôsobnosti stanoviť, ktoré funkcie

sa zaradujú do I. kategórie a ako sa zaradenie vykonáva. Pritom môžu stanoviť, v akom

rozsahu sa započítava doba služby výkonného letca a doba výkonu funkcií osobitnej povahy

alebo osobitného stupňa nebezpečnosti do doby zamestnania ( § 130 ods. 2 zákona

č. ).

Zaradenie doby služby vojaka z povolania do 1. a II. kategórie funkcií je vo výlučnej

kompetencii MO SR. ktoré zodpovedá za údaje, ktoré poskytne Sociálnej poisťovni a ktoré

sú pre správny orgán, ktorý rozhoduje vo veciach nárokoch žiadateľov o dávky starobného

dôchodku záväzné.

Konanie o dávku starobného dôchodku sa začalo na základe Žiadosti o starobný

dôchodok spísanej dňa 22. mája 2013. Dôchodok žiadal žiadateľ priznať od 28. februára

2013. Žiadateľ na strane 5 žiadosti uviedol, že základnú vojenskú službu vykonal

v období od 3. augusta 1970 do 31. júla 1972. Obsahom prílohy č. 1 k žiadosti o dôchodok

č. 521118193 je prehľad doby zamestnania, poistenia a iných činností a to: VOSS RVD

strojnícka Martin od 1. septembra 1968 do 7. júla 1972, MNO ČSSR Bratislava

od 1. augusta 1972 do 31. decembra 1980,

od 31. decembra 1980 do 30. júna 1987, od 1. júla

1987 do 31. mája 1990, nezamestnaný - evidovaný od 1. júna 1990 do 31. augusta 1990,

samostatne zárobkovo činná osoba od 1. septembra 1990.

Sociálna poisťovňa v konaní o priznanie starobného dôchodku vyhodnotila obdobie

dôchodkového poistenia od 1. septembra 1968 do 2. augusta 1970 za dobu štúdia,

od 3. augusta 1970 do 31. júla 1972 - dobu inej vojenskej služby v I. kategórii funkcií (HI),

od 1. augusta 1972 do 31. decembra 1980 — dobu služby profesionálneho vojaka (AI),

od 1. januára 1981 do 31. mája 1990 - dobu zamestnania. V uvedenom období žiadateľ

získal v roku 1984 spolu 14 dní, v roku 1990 - 3 dní - dobu nároku na nemocenské. V roku

1990 tiež získal 92 dní (od 1. júna do 31. augusta 1990) dobu evidovanej nezamestnanosti.

Od 1. septembra 1990 získal dobu zamestnania samostatne zárobkovo činnej osoby.

Medzi účastníkmi konania je v prvom rade sporné priznanie I. kategórie funkcií

absolventovi 4-ročnej vojenskej strednej odbornej školy ukončenej maturitou iba za III.

a IV. ročník.

Od 2. augusta 1985 nadobudlo účinnosť Nariadenie náčelníka generálneho štábu

Čs. ľudovej armády 1. zástupcu ministra národnej obrany č. 11. V prílohe č. 1 Nariadenia

bola vydaná Smernica náčelníka kádrovej správy ministerstva národnej obrany

pre spracovanie výkazu dôb a kategórií funkcií (pracovných kategórií) rozhodných

pre realizáciu kádrových opatrení, zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona

o niektorých služobných pomeroch vojakov a pre sociálne zabezpečenie. Na strane 32

Prílohy je uvedené Štúdium v rokoch 1968 až 1972; pod poradovým číslom 11 sú uvedené

Vojenské stredné odborné školy, v ktorých sa výkon základnej vojenskej služby uskutočnil

v 3. a 4. ročníku podľa normy Čl. 15 predpisu Kádr-l-5 (1967).

Z obsahu spisov bolo zistené, že navrhovateľ podľa Potvrzení o přijetí zo dňa

19. marca 1968 do VSOŠ po ukončení základnej deväťročnej školskej dochádzky nastúpil

do VSOŠ RVD Martin od 1. septembra 1968. Žiadosť o prijatie ku štúdiu do vojenskej

strednej odbornej školy podpisoval žiak a jeho rodič, ktorý maloletého zastupoval. Napriek

navrhovateľom vytýkaným chybám v oblasti služby v 1. a 2. ročníku VSOŠ RVD v Martine,

sám v dôvodoch odvolania konštatoval, že pokračoval v 3. a 4. ročníku vojenskej školy

VSOŠ už ako oficiálny vojak základnej služby. Napriek toku, že už v 1. ročníku štúdia

na vojenskej strednej škole dosiahol 16. rokov veku a mohol sa stať vojakom, vojakom

sa stal až zložením služobnej prísahy. Rozsiahle argumenty týkajúce sa štvorročného štúdia

na strednej vojenskej škole s poukazom na Nariadenie náčelníka generálneho štábu

Čs. ľudovej armády 1. zástupcu ministra národnej obrany č. 11 z 2. augusta 1985 neboli

spôsobilé spochybniť správnosť zaradenia štúdia v 1. a 2. ročníku strednej školy

do I. kategórie funkcií. Vojenskú prísahu založil dňa 29. augusta 1970.

Nemožno preto opodstatnene poukazovať na chyby v dokazovaní v konaní o nároku

na starobný dôchodok. Správny orgán nepochybil, keď dobu štúdia od 1. septembra 1968

do 2. augusta 1970 nehodnotil v I. kategórii funkcií ani na základe čestných vyhlásení podľa

§197 zákona o sociálnom poistení. Ministerstvo obrany SR potvrdilo uvedené obdobie

v III. kategórii funkcií. Nebol preto dôvod na postup orgánu verejnej správy nariadiť vo

veci ústne pojednávanie a vykonať vo veci dokazovanie vypočutím svedkov. Z údajov

uvedených žiadateľom o dávku v žiadosti o starobný dôchodok a z obsahu listín založených

v administratívnom spise Sociálnej poisťovne boli podklady preukazujúce dobu štúdia

na strednej vojenskej škole, dobu služby vojaka z povolania a zhodne aj ďalšie obdobie po

ukončení aktívnej činnosti vojaka z povolania boli dostatočným podkladom pre určenie

období dôchodkového poistenia pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o starobný dôchodok

nielen ku dňu 28. február 2013, ale aj ku dňu 18. november 2014. t.j. ku dňu dovŕšenia

62 rokov veku žiadateľa.

V prílohe č. 1 k žiadosti o starobný dôchodok žiadateľ potvrdil dobu služby

profesionálneho vojaka do 31. decembra 1980. Sociálna poisťovňa nebola vecne príslušná

na posudzovanie dôvodu prepustenia zo služobného pomeru vojaka z povolania a

preloženie do výsluhy dňom 31. decembra 1980. ktoré bolo realizované Rozkazom veliteľa

východného vojenského okruhu (vo veciach kádrových) číslo 125 zo dňa 9. septembra 1980.

Ministerstvo obrany SR. sekcia ekonomiky a odbor financovania a konsolidácie

listom z J0. apríla 201 J potvrdilo, že nie je poberateľom dávky

výsluhového zabezpečenia. Na základe údajov uvedených v dokladoch z Vojenského archívu

— centrálnej registratúry Trnava oznámilo, že od 3. augusta 1970 do 31. júla 1972 konal

základnú vojenskú službu ako žiak Vojenskej strednej odbornej školy vo Vyššom

delostreleckom učilišti Martin (v I. kategórii) a od 1. augusta 1972 do 31. decembra 1980

bol zamestnaný ako vojak z povolania v I. kategórii funkcií.

Odvolací súd v danej súvislosti dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom ústavný súd konštatuje: «Ústavný súd

SR už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou

rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu...».

Domnienka žiadateľa, že nárok na skorší odchod do dôchodku mu vznikol už v roku

2013 nie je správna. Na vznik nároku na starobný dôchodok od skoršieho dovŕšenia

(od 28.02.2013 ako to žiadal) je potrebné splniť súčasne všetky zákonné podmienky uvedené

v a

Jedným z odvolacích dôvodov bolo aj vyznačenie údajov do osobného listu

dôchodkového poistenia. Podľa § 63 ods. 6 zákona o sociálnom poistení rozhodujúce

obdobie na zistenie priemerného osobného mzdového bodu sú kalendárne roky pred rokom,

v ktorom boli splnené podmienky nároku na dôchodkovú dávku, s výnimkou kalendárnych

rokov pred 1. januárom 1984. ak tento zákon neustanovuje inak. Do rozhodujúceho obdobia

v zmysle citovaného zákonného ustanovenia tak nepatria kalendárne roky pred 1. januárom

1984 a ani kalendárne roky, počas ktorých poistenec získal 365 (366) dní náhradnej doby,

doby štúdia, doby výkonu civilnej služby, obdobia poberania invalidného dôchodku

po 31. decembri 2007 priznaného a vyplácaného Sociálnou poisťovňou alebo obdobia

dôchodkového poistenia, za ktoré nemožno určiť osobný mzdový bod. Vzhľadom na uvedené

nebolo možné použiť hrubé zárobky dosiahnuté v rokoch 1972 až 1980, ktoré potvrdilo

listom z 30. apríla 2013 Ministerstvo obrany SR, sekcia ekonomiky a odbor financovania

a konsolidácie. Postup Sociálnej poisťovne, ktoré určilo priemerný osobný mzdový bod

v súlade s príslušnými právnymi predpismi ako podiel osobných mzdových bodov získaný

v rozhodujúcom období rokov 1984 až 2013, bol súladný so zákonom o sociálnom poistení.

Podľa opatrenia MOSVaR SR č. v znení opatrenia č. ,

ktorým sa ustanovujú náležitosti informácie o stave individuálneho účtu poistenca

a náležitosti informácie o zmenách stavu individuálneho účtu poistenca, obsahuje

informácia o stave individuálneho účtu poistenca, okrem iných údajov údaj o

vymeriavacom základe na platenie poistného na dôchodkové poistenie za kalendárne roky

obdobia dôchodkového poistenia po 31. decembri 1983. Kalendárne roky počnúc rokom

1984 sú, ak zákon o sociálnom poistení neustanovuje inak, súčasťou rozhodujúceho

obdobia na zistenie priemerného osobného mzdového bodu, ktorý je jednou z veličín

výpočtu dôchodku.

Z predloženého dôkazu - fotokópie listín Ministerstva národnej obrany, označeného

ako «Sociálne zabezpečenie vojakov z povolania», vydaného v Prahe v roku 1966 a k nemu

pripojenej prílohy «Funkcie zvláštnej povahy a stupne nebezpečnosti» v súvislosti

s posúdením funkcie pyrotechnika a pomocného pyrotechnika s konkrétnym popisom

činnosti bolo odvolacím súdom v bode 2. Prílohy č. 1 preukázateľne zistené, že: «výkon

funkcií uvedených v tomto zozname sa eviduje s použitím výkazu vedených o tejto činnosti

u útvaru podľa iných predpisov na evidenčných listoch. Spôsob vedenia evidencie a zápisov

do osobných spisov a osobných kariet je upravený v Zbierke nariadení ministerstva

národnej obrany». Evidenčné listy žalobcu neboli dostatočným podkladom pre dvojnásobné

zápočty dôb v čsl. ozbrojených silách.“.

III.

Relevantná právna úprava

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

20. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

23. Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočné

a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, bez ďalšieho porušenie

jeho označených práv nezakladá.

24. Konkrétnu argumentáciu uplatnenú v ústavnej sťažnosti sťažovateľ rozčleňuje

podľa jednotlivých namietaných porušení článkov , resp. dohovoru.

25. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vytýka nesprávny výklad dotknutých

právnych predpisov zo strany najvyššieho súdu, ako aj s tým spojené nedostatočné zistenie

skutkového stavu v dôsledku nevykonania viacerých dôkazov navrhnutých sťažovateľom.

26. Okrem toho vytýka pochybenia, ku ktorým došlo v čase, keď sťažovateľ

študoval.

27. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením dôchodkových

nárokov sťažovateľa a s tým spojeným namietaným nedostatočným zistením skutkového

stavu poukazuje ústavný súd predovšetkým na ustanovenie , podľa

ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto

sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

28. Inými slovami, možno konštatovať, že ústavodarca zveril právomoc definovať

konkrétny obsah základných práv vymenovaných v citovanom ustanovení zákonodarcovi,

ktorý má možnosť tak urobiť zákonom ako normou nižšej právnej sily, než je .

29. Ďalej sa z pohľadu ústavného súdu javí ako podstatné, že primárna právomoc

vykladať zákony patrí všeobecným súdom. Ústavný súd má dôvod do takéhoto výkladu

všeobecných súdov zasiahnuť len vtedy, ak sa tento javí ako ústavne nekonformný.

30. Krajský súd, ale rovnako aj najvyšší súd sa uplatnenými konkrétnymi námietkami

sťažovateľa zaoberali a zaujali k nim stanoviská, ktoré podľa názoru ústavného súdu nejavia

známky ústavnej nekonformnosti, a nie sú preto arbitrárne, ale ani zjavne neodôvodnené.

Aj výklad, ktorý presadzuje sťažovateľ, možno hodnotiť ako ústavne konformný.

Za takéhoto stavu niet z ústavnoprávneho pohľadu dôvodu na to, aby ústavný súd

do ústavne konformného výkladu najvyššieho súdu zasahoval iba preto, že existuje aj iný

ústavne konformný výklad zastávaný sťažovateľom.

31. Treba tiež poznamenať, že rozhodnutiami odporkyne, resp. najvyššieho súdu

nebolo ústavné právo sťažovateľa na dôchodok nijako spochybňované, keďže predmetom

sporu bola celková doba, za ktorú dôchodok patrí, a správna výška tohto dôchodku. Predmet

sporu evidentne nesúvisel s výkladom označených ustanovení a dohovoru,

ale s výkladom právnych predpisov nižšej právnej sily, ktorý je (ako na to bolo vyššie

už poukázané) v primárnej právomoci všeobecných súdov.

32. V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa pochybení, ku ktorým došlo v čase,

keď sťažovateľ študoval, treba uviesť, že sťažovateľ namieta nedodržiavanie označených

článkov v čase, v ktorom neplatila. Rovnako namieta nedodržiavanie

viacerých medzinárodných zmlúv, ktoré v rozhodnom čase neexistovali, prípadne štát

nimi nebol viazaný alebo ich jednoducho nedodržiaval.

33. Ústavný súd v danej súvislosti poznamenáva, že právnym prostriedkom

na riešenie uvedených námietok sťažovateľa boli reštitučné zákony, účelom ktorých

bolo naprávať (väčšinou iba čiastočne) krivdy, ku ktorým došlo pred rokom 1990.

Vzhľadom na charakter námietok uplatňovaných sťažovateľom môže ako príklad poslúžiť

o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov.

34. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu