Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1002 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1053)III. ÚS 341/07
PDF · 444.21 KB
No categories available
III. ÚS 341/07
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2008 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., so sídlom P., zastúpenej advokátom JUDr. O.
K., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2007 v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005 a takto
rozhodol:
Základné právo spoločnosti R., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2007 v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 341/07-17 z 11. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., so sídlom P. (ďalej len
„sťažovateľ“), z 19. augusta 2007, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-
KS 135/2005, ako aj jeho rozsudkom v uvedenej veci z 22. marca 2007.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že najvyšší súd napádaným
rozsudkom sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/05 z 22. marca 2007 potvrdil rozsudok Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 71/04-53 z 24. júna 2005
o zamietnutí sťažovateľovej žaloby, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Colného
riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) sp. zn.
40159/03/1426/03/1-2 z 12. februára 2004 o zamietnutí sťažovateľovho odvolania proti
rozhodnutiu Colného úradu v P. (ďalej len „colný úrad“) sp. zn. 86/2003-2TR
z 13. augusta 2003, ktorým bol sťažovateľ uznaný zodpovedným z dopustenia sa colného
deliktu a bola mu uložená pokuta vo výške 10 000 Sk. Colné riaditeľstvo v odvolacom
konaní zmenilo výšku uloženej sankcie a uložilo pokutu 6 000 Sk.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv, ako aj práv zaručených
v dohovore arbitrárnosťou rozsudku najvyššieho súdu z 22. marca 2007, ktorý sa podľa
neho nevysporiadal s jeho argumentáciou a s námietkami vznesenými v konaní a neposkytol
mu ochranu pred dôsledkami nezákonných rozhodnutí colných orgánov.
V konaní pred ústavným súdom sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného
právneho zástupcu uviedol: „... ani Krajský súd v Prešove, ani Najvyšší súd SR sa
nevysporiadali s dôvodmi uvedenými v žalobe a v odvolaní dostatočne. Sťažovateľovu
žalobu zamietli aj napriek tomu, že rozhodnutie Colného úradu v P. ako aj rozhodnutie
Colného riaditeľstva SR vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu a
nesprávneho právneho posúdenia. Krajský súd ako aj Najvyšší súd sa stotožnili s
argumentáciou colných orgánov, napriek tomu, že táto nemala oporu v platnej právnej
úprave.
... Najvyšší súd SR za použitia analógie, ktorá je v správnom práve bez výslovného
splnomocnenia neprípustná, vyvodzuje záver, že colné orgány postupovali správne, keď
postupovali podľa zák. č. 180/1996 Z. z. a to aj napriek tomu, že ustanovenie § 458 ods. 1
zák. č. 238/2001 Z. z. je jednoznačné. Citované ustanovenie jednoznačne určuje,
že predchádzajúci právny predpis je možné použiť len vtedy, ak konanie bolo začaté pred
1. júlom 2001. Nemôže byť sporné, že konanie v o colnom delikte nezačalo v čase účinnosti
zák. č. 180/2001 Z. z. Právne neobstojí ani záver Najvyššieho súdu SR, že túto myšlienku
podporuje všeobecne platná zásada zákazu retroaktívneho pôsobenia správnych predpisov
pri správnom trestaní, ktorá je obsiahnutá v § 7 ods. 1 a 2 zák. č. 372/1990 Zb., v rámci
analogického odkazu na ust. čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ust.
§ 438 ods. 2 zák. č. 238/2001 Z. z.
Zák. č. 238/2001 Z. z. aj v ustanovení § 438 ods. 2 na ktorý poukázal NS SR,
jednoznačne ustanovuje, že na priestupky a ich prejednanie sa vzťahuje zákon o
priestupkoch len vtedy, ak tento zákon neustanovuje ináč. Citované ustanovenie nie je
možné použiť na konanie o colných deliktoch, čo nesporne vyplýva z ust. § 437 ods. 2 zák. č.
238/2001 Z. z., ktorý ustanovuje, že na prejednávanie colných deliktov sa vzťahujú
všeobecne predpisy o správnom konaní /zák. č. 71/1967 Zb./ vtedy, ak tento zákon
neustanovuje inak. ...
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento článok
ústavy bol porušený štátnymi orgánmi, pretože aj napriek jednoznačnému ustanoveniu
§ 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. colné orgány v konaní, ktoré nezačalo pred 1. júlom
2001 použili zákon č. 180/1996 Z. z. Sťažovateľ súhlasí s argumentáciou súdu, že zákon
č. 238/2001 Z. z. nemohol byť v novom konaní použitý a o tom nemal nikdy pochybnosť, ale
na veci nič nemení to, že colné orgány nemohli konať ani podľa zák. č. 180/1996 Z. z. ...
Najvyšší súd rovnako ako aj krajský súd prevzali argumentáciu colných orgánov aj v
tej časti žaloby, kde sťažovateľ tvrdil, že konal v súlade s § 3 vyhlášky MF SR č. 266/1993
Z. z. Prevzatá argumentácia colných orgánov nemá oporu v zákone, pričom z ich strany
došlo k spojeniu viacerých skutočností, čo uniklo pozornosti NS SR aj krajskému súdu. Je
pravdou, že podľa § 65 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. sú deklarant alebo jeho zástupca
povinní do colného vyhlásenia uvádzať správne, pravdivé a presné údaje a predkladať
pravé doklady. Citované ustanovenie nebolo porušené sťažovateľom, pretože v čase
podania colného vyhlásenia mu neboli známe náklady za prepravu. K tomuto záveru sa
dopracoval aj krajský súd, ktorý uviedol, že aj keď v čase dovozu a prekročenia hranice
žalobca nepoznal skutočnú výšku nákladov na prepravu a preto využil postup podľa § 3 ods.
1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z., následne, potom čo z vystavených faktúr zistil skutočné
náklady na prepravu bol povinný zabezpečiť dodatočnú opravu chybného dokladu na
príslušnom colnom úrade tak, ako je to uvedené v prílohe č. 1 bod III ods. 28 vyhlášky č.
167/1997 Z. z. Táto povinnosť, ako uvádza krajský súd, vyplýva deklarantovi aj z ustanovení
§ 65 ods. 2, 5 Colného zákona.
Tento záver súdu potvrdzuje v plnej miere tvrdenie sťažovateľa, že nenaplnil
skutkovú podstatu colného deliktu podľa § 241 písm. d) zák. č. 180/1996 Z. z. Nemôže byť
sporné, že sťažovateľ uviedol pri colnom konaní pravdivé údaje do colného vyhlásenia,
pretože v tomto čase nepoznal skutočnú výšku nákladov na dopravu bol jeho postup
dôvodný podľa § 3 ods. 1 vyhl. č. 266/1993 Z. z. Sťažovateľ neporušil v tomto okamihu
právnu povinnosť uloženú v § 65 ods. 1 a 2 zák. č. 180/1996 Z. z.
Krajský súd uviedol, že sťažovateľ bol povinný zabezpečiť opravu chybného dokladu
podľa prílohy č. 1 bod. III ods. 2 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. a že táto povinnosť
sťažovateľovi vyplývala aj z ustanovenia § 65 ods. 2, 5 colného zákona. Z uvedenej
skutočnosti vyvodil záver, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty colného deliktu.
Tento právny názor pre vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti právne neobstojí a to z
nasledujúcich dôvodov. Pre posúdenie protiprávnosti konania je dôležité jednotlivé právne
inštitúty vykladať v súlade s ich právnym významom. Ušlo pozorností súdu, že požiadať
o opravu jednotného colného dokladu podľa citovanej vyhlášky mal deklarant až potom,
čo zistil, že tovar bol prepustený do colného režimu na základe jednotného dokladu,
v ktorom boli uvedené chybné údaje.
Podľa § 81 ods. 5 zák. č. 180/1996 Z. z., ak je colným orgánom potvrdené colné
vyhlásenie podané písomne alebo je vydaný iný doklad s náležitosťami podľa ods. 2, stáva
sa toto vyhlásenie alebo tento doklad rozhodnutím. O prepustení tovaru sa rozhoduje v
colnom konaní § 61 ods. 2 citovaného zákona. Je nesporné, že v čase rozhodovania v
colnom konaní sťažovateľ nepoznal skutočnú výšku nákladov a nevedel ich ani preukázať,
pretože faktúra za prepravu mu bola doručená až potom, čo v colnom konaní bolo
rozhodnuté o jeho prepustení. Pri colnom konaní a pri podaní colného vyhlásenia uviedol
sťažovateľ pravdivé údaje. Skutočnú výšku nákladov za prepravu sa dozvedel až po
prepustení tovaru, t. j. vtedy keď mu bola doručená faktúra za prepravu a tovar už bol
prepustený do režimu voľného obehu podľa § 61 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. Nemôže byť
preto sporné, že tovar bol deklarantovi prepustený v čase colného konania na základe
pravdivých údajov /sťažovateľ nevedel preukázať v tomto konaní výšku nákladov na
dopravu/ a preto toto jeho konanie nemôže byť kvalifikované ako colný delikt podľa § 241
písm. d) colného zákona.
Z hľadiska deliktuálnej zodpovednosti, nedodržanie postupu uvedeného v prílohe 1
bod III ods. 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. a povinnosti uvedenej v § 65 ods. 1 a 2 zák. č.
180/1996 Z. z. nie je založené na rovnakom skutkovom základe a tieto povinnosti nie možné
stotožňovať, pretože jedna povinnosť je daná deklarantovi, pred prepustením tovaru a
druhá po jeho prepustení Ak nebude tovar prepustený do colného režimu, druhá skutočnosť
nemôže nastať. Je preto vylúčené, aby došlo k porušeniu obidvoch povinnosti súčasne,
každá nastáva v inom čase.
Sťažovateľ považuje za sporné, či postup uvedený v prílohe 1 bod III ods. 28
vyhlášky č. 167/1997 Z. z., je možné považovať za povinnosť a to z toho dôvodu, že nie je
uvedená ani lehota v ktorej by mal požiadať o dodatočnú opravu, ani v § 67 a nasl. zák.
č. 180/1996 Z. z. takáto povinnosť nie je uložená. Navyše v citovaných ustanoveniach nie je
ani zmocňujúce ustanovenie na uloženie takej povinnosti. Podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a
pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá
priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ...
Pre vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti je preto rozhodujúce to, či najneskôr v
čase podania colného vyhlásenia, mal sťažovateľ k dispozícií faktúry za dopravu. Ak
sťažovateľ faktúry za dopravu mal k dispozícií v čase podania colného vyhlásenia /pred
prepustením tovaru/, tak porušil ust. § 65 ods. 2, pretože mu colný úrad prepustil tovar na
základe nesprávnych a nepravdivých údajov. Ak ale faktúry boli doručené sťažovateľovi až
potom, čo bol prepustený tovar do colného režimu, tak sťažovateľ neporušil citované
ustanovenie, nedopustil sa colného deliktu aj napriek tomu, že sa neriadil pokynmi
uvedenými v prílohe 1 bod III ods. 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z., Táto nečinnosť deklaranta
podľa zákona nie je colným deliktom. Ide o samostatné skutky, ktoré nemajú rovnaký
právny základ a nemôže k ním dôjsť v rovnakom čase.
Zodpovednosť za colný delikt nemôže byť vyvodená len preto, že mohol s vysokou
pravdepodobnosťou očakávať, že cena za dopravu bude fakturovaná v určitom časovom
rozmedzí, ktoré korešpondujú s cenami bežnými pri minulých prepravách, ako to uviedol
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku. Žiadny právny predpis nezakazoval sťažovateľovi
podať colné vyhlásenie ešte v čase, keď mu neboli vyfaktúrované náklady za prepravu, ani
mu neprikazoval, že colné vyhlásenie môže byť podané len vtedy, ak mu budú vyfaktúrované
náklady na dopravu. Práve vyhl. 266/1993 Z. z. umožňovala podať colné vyhlásenie aj
vtedy, ak náklady na dopravu nevedel preukázať. V konečnom dôsledku príloha 1 bod III
ods. 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. upravovala postup deklarantov aj colných orgánov v
prípade, ak po prepustení tovaru sa zistí, že náklady na dopravu sú v skutočnosti vyššie, ako
boli uvedené v colnom konaní, teda ešte pred jeho prepustením do colného režimu. ...
Najvyšší súd SR sa nezaoberal ani námietkou sťažovateľa. že colné orgány nemôžu
za viac colných deliktov ukladať jedinú sankciu a že colné orgány nie sú zákonom
splnomocnené pri ukladaní sankcií postupovať tak, ako pri priestupkoch.
Krajský súd sa s touto otázkou vysporiadal tak, že bez jedinej zákonnej argumentácie
konštatoval, že na zákonnosť rozhodnutia nemá vplyv ani skutočnosť, že o viacerých
colných deliktoch rozhodol colný úrad jedným rozhodnutím a že takýto postup vyplýva zo
zásady hospodárnosti konania a že opakované colné delikty boli zistené jednou následnou
kontrolou a jej závery sú v jednom protokole a že z protokolu je zrejmé, že každé colné
vyhlásenie bolo kontrolované a posudzované samostatne. Na základe týchto skutočností
krajský súd dospel k záveru, že nakoľko vo všetkých prípadoch bolo zistené porušenie
colných predpisov rovnakým spôsobom, nič nebráni tomu, aby o viacerých colných
deliktoch spáchaných na rovnakom skutkovom základe, nemohlo byť rozhodnuté jedným
rozhodnutím. Túto argumentáciu neoprel krajsky súd o žiadny právny predpis, rovnako ako
právne nezdôvodnil ktorý právny predpis takýto postup umožňuje.
Pre sťažovateľa nebolo zásadnou otázkou z hľadiska zákonnosti rozhodnutia, či
colné orgány rozhodli jedným rozhodnutím, či bol napísaný jeden protokol. Sťažovateľ
namietal postup v konaní colných orgánov a nezákonnosť uloženia sankcie, pretože nenašiel
žiadny právny predpis, žiadne zákonné ustanovenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť záver,
že colné orgány za viac colných deliktov spáchaných v jedno či viac činnom súbehu môžu
ukladať sankciu spôsobom, ktorý zvolili colné orgány. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd
ani NS SR, neskúmali uvedenú námietku, resp. krajský súd sa pri preskúmaní zaoberal
otázkou, ktorá ani nebola sporná a ani nebola namietaná.
Najvyšší súd sa nezoberal v odvolacom konaní ani ďalšou námietkou sťažovateľa, t.j.
že sťažovateľ bol uznaný zodpovedným aj za colný delikt v prípade, kde nekonal ako
účastník, ale v colnom konaní bol zastúpený nepriamym zástupcom. Krajský súd sa
vysporiadal s touto námietkou sťažovateľa tak, že z výroku rozhodnutia je jasné, v ktorých
prípadoch konal sťažovateľ. Táto námietka neobstojí, pretože sťažovateľ bol uznaný vinným
na tom skutkovom základe, že vo všetkých, vo výroku uvedených rozhodnutiach uvádzal
nesprávne údaje. ...
Sťažovateľ využil všetky právne prostriedky na ochranu svojich práv, vrátane
možnosti obrátiť sa na nezávislý súd. Sťažovateľ tvrdí, že ani nezávisle súdy mu neposkytli
dostatočnú právnu ochranu pred svojvoľnou aplikáciou právnych predpisov colnými
orgánmi, keď v konaní prevzali výlučne argumentáciu colných orgánov a námietky
sťažovateľa odmietli bez toho, aby ich odmietnutie v dostatočnej a presvedčivej miere aj
odôvodnili. Sťažovateľ je toho názoru, že zo strany súdu išlo o len formálne preskúmanie
rozhodnutí colných orgánov. ...
Sťažovateľ tvrdí, že colné orgány konali zjavne aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,
podľa ktorého, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
stanoveným zákonom.
Sťažovateľ tvrdí, že colné orgány konali v rozpore s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého, povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach
a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá
priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Sťažovateľ tvrdí, že colné orgány konali aj v rozpore s čl. 152 Ústavy, podľa ktorého
uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove v odôvodnení rozhodnutia
prevzali argumentáciu colných orgánov, preto sťažovateľ tvrdí, že aj súdy konali v rozpore
s vyššie citovanými článkami ústavy. ...
Sťažovateľ tvrdí, že právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj
Krajského súdu v Prešove sú zjavne neodôvodnené až arbitrárne a z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv
a slobôd.“
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného
právneho zástupcu žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Najvyšším súdom vo veci sp. zn.
4 Sž-o-KS 135/2005 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 Sž-o-KS 135/2005 zo dňa 22. marca 2007 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR aby o nej
znovu rozhodol na nové konania
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia advokátovi JUDr. O. K. ...“
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho súdu,
ktorý vo svojom stanovisku zo 14. februára 2008 okrem iného uviedol: «... Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom z 22. marca 2007, sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005 potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24. júna 2005 č. 1 S 71/2004-53, nakoľko odvolaniu
podanému proti uvedenému rozsudku nebolo možné vyhovieť.
Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
Skutkové zistenia, ich logické vyhodnotenie spolu s prijatými právnymi závermi a
zistenými dôvodmi, prečo Najvyšší súd Slovenskej republiky tak rozhodol, sú v jasnej a
stručnej forme obsiahnuté v odôvodnení predmetného rozsudku.
Nakoľko však právny zástupca sťažovateľa, tzn. R., s.r.o. so sídlom P., spochybňuje v
svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 19. 8. 2007 závery uvedeného rozsudku formuláciou, že
„právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ... sú zjavne neodôvodnené až
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok
porušenie základných práv a slobôd.", v stručnosti zrekapitulujem závery vzťahujúce sa v
tomto rozsudku k takto formulovanej námietke ústavného charakteru.
Pri vysporiadaní sa s okruhom námietok Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádza
z ust. § 157 O. s. p., pričom prihliada nielen na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva ale aj na návrhové právo účastníka požadovať opravu odôvodnenia v zmysle
§ 165 O. s. p. Ak napriek možnosti postupovať podľa § 157 O. s. p., účastník namieta
v odvolaní nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, potom Najvyšší súd Slovenskej republiky
vychádza predovšetkým z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v.
Španielsko (1994). Podľa tohto rozsudku na jednej strane text článku 6 ods. 1 Európskeho
Dohovoru o ochrane základných ľudských práv zaväzuje súd odôvodniť svoje rozhodnutie,
čo však na druhej strane neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola
daná podrobná a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa.
Navyše je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva prípustné, ak odvolací súd vo svojom
rozsudku uvedie, že sa stotožňuje so skutkovým zistením krajského súdu bez toho, aby ho
opätovne opísal.
Z uvedenej judikatúry vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh za podmienky, že ide o takú otázku,
ktorá vo svetle právnych záverov konajúceho súdu nie je relevantná a nevyhnutná pre
rozhodnutie vo veci.
Opačný prístup by musel viesť k absurdnému záveru, že súd by si nikdy nemohol
vytvoriť racionálny priestor pre odôvodnenie svojich duševných zistení, lebo by sa musel
sústrediť na parciálne odôvodňovanie všetkých, hoci s vecou nesúvisiacich námietok
účastníka.
V žiadnom prípade však dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia nemožno posudzovať
podľa jeho rozsahu ani podľa toho, či konvenuje predstavám sťažovateľa. Som presvedčený,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozdiel od argumentácie sťažovateľa obsiahnutej na
str. 9 posledný odsek jeho ústavnej sťažnosti neporušil zákonom predpísanú požiadavku
dbať na procesnú čistotu a jeho rozhodnutie nie je arbitrárne.
Odmietam čisto pozitivistický prístup sťažovateľa k výkladu ust. § 458 ods. 1 zák. č.
238/2001 Z. z., ktorý pridržiavajúc sa jednoznačnosti zákonného textu ani nepripustil
možnosť, že otázka posudzovania protiprávnosti konania sťažovateľa sa musí vyhodnotiť v
prospech právneho stavu, ktorý v čase spáchania skutku existoval (v rozsudku spomenutý
zákaz retroaktivity). Iný prístup, tzn. prístup podporovaný sťažovateľom sa mi javí
prinajmenej ako rozporný s ideou právneho štátu. Nepochybujem o tom, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky správne vychádzal pri svojich právnych záveroch zo zákona č.
180/1996 Z. z. ako aj z vykonávacích predpisov v tom čase platných.
Námietka nepoznania nákladov prepravy bola v odôvodnení účinne vyvrátená
preukázaním dostatočnej vedomosti o ich výške (rovnaký prepravca, rovnaké, resp. veľmi
obdobné dopravné trasy a rovnaké podmienky prepravy v celkom 40 prepravných
prípadoch), pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky nevytváral v svojom odôvodnení
priestor na vytváranie zásadnej povinnosti dohodnúť odplatu za prepravu vopred (čomu sa
však ust. § 625 ods. 1 Obchodného zákonníka explicitne nebráni a naopak takúto situáciu
viac podporuje ako vylučuje a pri tomto konštatovaní je veľmi dôležité nepodceňovať zo
strany deklaranta ako osoby znalej colných predpisov prihliadnuť najmä na povinnosť
uvádzať podľa § 65 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. správne, pravdivé a presné údaje).
Preto ďalšie zotrvávanie sťažovateľa (viď str. 5 posledný odsek sťažnosti) na jeho
neznalosti o skutočnej výške prepravných nákladov a nemožnosti ich preukázania, a to pre
každý prípad prepravy, sa v bežných obchodných vzťahoch pri medzinárodnej preprave javí
prinajmenej ako neštandardný prístup. Avšak v žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s
názorom sťažovateľa str. 7 odsek 3) o vzniku deliktnej zodpovednosti v závislosti od toho, či
sťažovateľ mal alebo nemal v čase podania colného vyhlásenia k dispozícii doklady o cene
dopravy (napríklad faktúry). V danom prípade postačovala vysoká pravdepodobnosť
očakávania, že fakturovaná cena prepravy sa bude značne odlišovať od ceny stanovenej
sťažovateľom na základe vyhlášky. A túto skutočnosť správny orgán preukázal.
S otázkou výšky uloženej pokuty sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vysporiadal na
str. 6 ods. 5 svojho rozhodnutia. Veľká väčšina námietok sťažovateľa smeruje k tvrdenej
nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav (str. 4 odsek 4), ale na základe toho
nemožno označiť rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za arbitrárne a
protiústavné.
Som toho názoru, že z dôvodov uvádzaných sťažovateľom nedošlo k porušeniu jeho
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd, preto navrhujem
Ústavnému súdu Slovenskej republiky predmetnú ústavnú sťažnosť ako nedôvodnú
zamietnuť.
Súhlasím stým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti, lebo od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.»
Sťažovateľ podaním z 23. februára 2008 prostredníctvom splnomocneného právneho
zástupcu oznámil: „... Stotožňujem sa s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, že
od ústneho pojednávania nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci a preto súhlasím
stým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania.“
Zároveň doplnil sťažnosť uvedúc: „ Najvyšší súd výklad ust. § 458 ods. 1 zák. č.
238/2001 Z. z. označil za pozitivistický, pretože sa sťažovateľ pridržiava jednoznačnosti
textu a ani nepripúšťa možnosť, že otázka posudzovania protiprávneho konania sťažovateľa
sa musí vyhodnotiť v prospech právneho stavu, ktorý v čase spáchania skutku existoval
(v rozsudku spomenutý zákaz retroaktivity) a preto prístup podporovaný sťažovateľom sa
súdu javí prinajmenšom rozporný s ideou právneho štátu.
S takýmto záverom Najvyššieho súdu sa nemôžem stotožniť, pričom podotýkam a
sťažovateľ to uviedol aj v sťažnosti, že nikdy nemal pochybnosť o tom, že na právne vzťahy
vzniknuté pred účinnosťou zákona č. 238/2001 Z. z. nie je možné použiť tento právny
predpis. Sťažovateľ tvrdí a stále tvrdil, že z hľadiska ust. § 458 ods. 1 citovaného zákona,
zákonnou podmienkou pre použitie zák. č. 180/1996 Z. z., bola týmto ustanovením
stanovená podmienka, že konanie muselo začať pred 1. 7. 2001. Sťažovateľ je toho názoru,
že nedostatok zákona nemôže byť nahradený za použitia analógie. Do rozporu s ideou
právneho štátu sa tak dostavajú závery Najvyššieho súdu SR keď súd pripúšťa, že colné
orgány môžu postupovať podľa citovaného ustanovenia aj vtedy, ak nieje splnená zákonná
podmienka uvedená v § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z.
Najvyšší súd SR sa ale nevyjadril k otázke, ktorá v sťažnosti namietaná bola a s
citovaným ustanovením bezprostredne súvisela, t j. nemožnosť použitia zák. č. 372/1990
Zb., v spojení s § 438 ods. 2 zák. č. 238/2001 Z. z. ...
Sťažovateľ je toho názoru, že štát je tým kto má znášať prípadne nepriaznivé
následky, ktoré vznikajú v dôsledku nejasných, nedokonalých právnych predpisov,
predpisov umožňujúcich niekoľko výkladov, pretože právne predpisy ktorými štát reguluje
spoločenské vzťahy, sú výsledkom činnosti štátnych orgánov v priebehu legislatívneho
procesu. Sťažovateľ je toho názoru, že nie je úlohou všeobecných súdov odstraňovať
nedostatky zákonov, práve naopak, súdy musia poskytnúť ochranu právnickým (fyzickým)
osobám, a právne predpisy nedokonalé alebo umožňujúce viac výkladov vykladať v
prospech týchto osôb v záujme zachovania právnej istoty. Z vyššie uvedeného vyplýva, že
Najvyšší súd SR svojimi výkladmi uprednostňuje vždy fiskálny záujem štátu.
Pokiaľ ide o argumentáciu Najvyššieho súdu k otázke prepravných nákladov a
poukaz na ust. § 625 ods. 1 obchodného zákonníka, považujem za potrebné zdôrazniť, to čo
v sťažnosti bolo uvedené. Nieje rozhodujúce pre posúdenie zodpovednosti za colný delikt,
či sťažovateľ v priebehu nejakého časového obdobia uskutočnil určitý počet dovozov. Pre
vyvodenie jeho zodpovednosti je rozhodujúce či v čase podania colného vyhlásenia, ktorým
začalo konanie, mal vedomosť o skutočných nákladoch na dopravu. Zo samotnej
argumentácie Najvyššieho súdu vyplýva, že túto vedomosť nemal. Ak by bol prijatý záver
Najvyššieho súdu, tak by to znamenalo, že sťažovateľ je povinný uvádzať údaje do colného
vyhlásenia už vtedy, ak je vysoká pravdepodobnosť, že sa nebudú značne rozlišovať od ceny
stanovenej na základe vyhlášky.
Ak by sťažovateľ uviedol do colného vyhlásenia údaje na základe vysokej
pravdepodobnosti a následne by faktúra znela na inú sumu, colné orgány by pri následnej
kontrole zistený stav posudzovali, v takom prípade dôvodne, že sťažovateľ neuviedol
správne údaje pri colnom konaní. Ako bolo uvedené, k správnemu záveru nieje možné dôjsť
bez toho, aby jednotlivé úkony, z ktorými sú spojené rôzne právne dôsledky, boli vnímané v
časovej postupnosti a v časových súvislostiach. Z argumentácie Najvyššieho súdu je zrejmé,
že nerozlišuje povinnosť deklaranta v týchto súvislostiach. To, že pri colnom konaní
sťažovateľ nemal doklad o cene za prepravu preukázané bolo, a preto nemohol uviesť cenu
za dopravu, lebo ju nepoznal, pretože uvedenie nesprávnej ceny za dopravu v colnom
vyhlásení pri colnom konaní by znamenalo porušenie § 65 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z.
Kontrolou zistené skutočnosti potvrdili, že faktúry za prepravu boli doručené až po
ukončení colného konania a teda v colnom konaní uviedol sťažovateľ pravdivé údaje a
preto colné orgány, nie sťažovateľ, určili prepravné náklady podľa vyššie citovanej
vyhlášky. Colný orgán pretože nebol pri colnom konaní predložený doklad, ktorý
preukazoval výšku nákladov za dopravu legitimným a legálnym spôsobom, určil náklady za
prepravu spôsobom, ktorý umožnilo ust. § 3 ods. 1 vyhlášky 266/1993 Z. z. ...
V sťažnosti neboli vyčíslené trovy konania, ktoré vyčísľujem vo výške 1456.- Sk a to
za dva právne úkony (prevzatie zastúpenia 550.- Sk, podanie sťažnosti 550.- Sk = 1100.- Sk
a 2 x režijný paušál á 178 = 326.- Sk.“
Ústavný súd v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci
od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania,
ako aj s obsahom súdneho spisu týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát
ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,
ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín a obsahu dotknutých spisov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ namietal porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru
napádaným rozsudkom najvyššieho súdu z 22. marca 2007 tvrdiac, že najvyšší súd sa
nevysporiadal s jeho argumentáciou v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského
súdu č. k. 1 S 71/04-53 z 24. júna 2004. Argumentáciu sťažovateľa možno zhrnúť do
niekoľkých námietok.
Prvá z námietok sa týkala nesprávnej a nezákonnej aplikácie ustanovení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1996 Z. z.“) v súvislosti s posúdením, či sťažovateľ
porušil svoje zákonné povinnosti (pri dovoze tovaru v rokoch 1997 a 1998, teda v čase
platnosti a účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z.), a to spôsobom napĺňajúcim skutkovú
podstatu colného deliktu podľa § 247 v spojení s § 241 písm. d) zákona č. 180/1996 Z. z.
Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd aplikoval ustanovenia zákona č. 180/1996 Z. z.
v zjavnom rozpore so znením § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 238/2001 Z. z.“), podľa ktorého sa doterajšie
predpisy (vrátane zákona č. 180/1996 Z. z.) použijú na konania začaté pred 1. júlom 2001
(1. júla 2001 nadobudol zákon č. 238/2001 Z. z. účinnosť). Colné orgány pritom začali
príslušné konanie (preverovanie colných vyhlásení podľa § 152 zákona č. 238/2001 Z. z.
a nadväzujúce konanie), v rámci ktorého posudzovali uvedené otázky, až za účinnosti
Sťažovateľ taktiež namietal zjavne nesprávnu interpretáciu ustanovení § 65 ods. 2
a § 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z., § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva financií
Slovenskej republiky č. 266/1993 Z. z. o podmienkach, za ktorých sa colné konanie
vykonáva mimo colného priestoru, o výške nákladov za vykonanie tohto konania
a o spôsobe určovania nákladov dopravy tovaru na miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska
(ďalej len „vyhláška č. 266/1993 Z. z.“), ako aj prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky
Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 167/1997 Z. z. o forme, obsahu
a náležitostiach colného vyhlásenia a o spôsobe vedenia colnej štatistiky (ďalej len
„vyhláška č. 167/1997 Z. z.“).
V ďalšej námietke sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd napádaným rozsudkom
z 22. marca 2007 odobril nezákonný postup colných orgánov, ktoré rozhodli o viacerých
skutkoch jediným rozhodnutím a uložili jedinú – spoločnú sankciu za viacero prípadov
porušenia colných predpisov, ku ktorým podľa nich došlo. Procesný postup colných
orgánov nemá podľa sťažovateľa oporu v žiadnom ustanovení zákona.
Sťažovateľ napokon vzniesol námietku, podľa ktorej bol v rozpore so zákonom
výrokom rozhodnutia colného úradu z 13. augusta 2003 uznaný zodpovedným za colný
delikt aj v prípadoch, keď nepodával colné vyhlásenie sám, ale deklarantom bol nepriamy
zástupca, ktorý nesie vo vlastnom mene zodpovednosť za prípadné porušenie colných
predpisov. Aj túto nezákonnosť najvyšší súd napádaným rozsudkom z 22. marca 2007
s konečnou platnosťou odobril.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci, patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi do právomoci
všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásadne preto nie je
oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov, vzhľadom na ich postavenie ako
primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky
rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných
garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 až 50 ústavy a z čl. 6
dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).
V zmysle judikatúry ESĽP treba pritom pojmy „trestné obvinenie“ a „práva alebo
záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru
vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských
štátov dohovoru. Prihliadajúc k výkladu a aplikácii uvedených pojmov v judikatúre ESĽP
dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný
prípad (v časti týkajúcej sa „trestného obvinenia“), keďže predmetom konania
v sťažovateľovej veci bolo súdne preskúmanie rozhodnutí o uložení sankčnej povinnosti za
správny delikt v podobe uloženia peňažnej pokuty (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti
Francúzku z 24. februára 1994, resp. rozsudok vo veci A.P., M. P. a T. P. proti Švajčiarsku
z 29. augusta 1997).
V tomto kontexte považoval ústavný súd za relevantné, že predmetom konania pred
najvyšším súdom bolo preskúmanie prvostupňového rozsudku krajského súdu z 24. júna
2005, ktorého výrok o zamietnutí žaloby proti rozhodnutiu colných orgánov o uložení
pokuty za colný delikt bol založený na týchto dôvodoch: „... Z obsahu administratívneho
spisu vyplýva, že Colný úrad P. vykonal u žalobcu v dňoch 7. 11. 2001 a 4. 2. 2002
následnú kontrolu po prepustení tovaru podľa § 152 Colného zákona č. 238/2001 Z. z.,
zameranú na komplexnú kontrolu účtovných dokladov týkajúcich sa dovozu tovaru za roky
1997 až 2000. Kontrolou bolo zistené, že v roku 1997 v 21 prípadoch a v roku 1998 v 19
prípadoch neboli do colnej hodnoty zahrnuté náklady na dopravu tovaru na miesto, kde
tovar vstúpil do tuzemska v správnej výške, nakoľko v colných vyhláseniach boli tieto
náklady deklarované podľa vyhlášky č. 266/1993 Z. z. avšak žalobca uhradil tieto náklady
na základe faktúr vystavených dopravcom vo vyššej sume.
Z uvedených dôvodov Colný úrad P. uznal žalobcu zodpovedným za spáchanie
colného deliktu podľa § 247 Colného zákona, spôsobom uvedeným v § 241 písm. d/ Colného
zákona, keďže spôsobil, že jeho tovar bol prepustený na základe nesprávnych údajov a
uložil mu pokutu vo výške 10 000,- Sk. ...
Krajský súd poukazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia, s ktorým sa v
celom rozsahu stotožňuje.
Aj keď v čase dovozu tovaru a prekročenia hraníc žalobca nepoznal skutočnú výšku
nákladov na prepravu, a preto využil postup podľa § 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z.,
následne potom, čo z vystavených faktúr zistil skutočné náklady na prepravu, bol povinný
zabezpečiť dodatočnú opravu chybného dokladu na príslušnom colnom úrade tak, ako je to
uvedené v prílohe č. 1, bod III, ods. 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. Povinnosť deklaranta
uvádzať v colných vyhláseniach správne a presné údaje vyplýva aj z ustanovení § 65 ods. 2,
5 Colného zákona. Neobstojí preto námietka žalobcu, že takáto povinnosť nie je a ani
nebola daná v žiadnom právnom predpise.
Správna je argumentácia žalovaného aj v prípade, keď poukázal na § 82 Colného
zákona, podľa ktorého v prípade, že v čase dovozu tovaru žalobca nepoznal skutočnú výšku
nákladov na prepravu, mohol požiadať colné orgány o povolenie nakladať s tovarom ešte
pred jeho prepustením.
Pokiaľ žalobca namieta neurčitosť a nepreskúmateľnosť výroku preskúmavaného
rozhodnutia, keďže z colných vyhlásení v ňom uvedených nie je zrejmé, v ktorých prípadoch
konal žalobca a v ktorých nepriamy zástupca, pričom s poukazom na § 4 ods. 1, 3 Colného
zákona nie je možné vyvodiť deliktuálnu zodpovednosť žalobcu za protiprávne konanie
nepriameho zástupcu, je krajský súd toho názoru, že táto skutočnosť nemá vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Z obsahu administratívneho spisu je nesporné, že colné vyhlásenia uvedené vo
výroku napadnutého rozhodnutia pod por. č. 4, 5, 7, 8, 10, 11, 13, 14, 16, 18 v tabuľke za
rok 1998 vystavoval žalobca ako deklarant podľa § 4 ods. 1 Colného zákona a nie jeho
nepriamy zástupca. Preto vzhľadom na protiprávnosť konania žalobcu, ako je to uvedené
v skoršej časti rozhodnutia a výšku pokuty (6 000,- Sk), ktorú žalobca ani nenamieta,
je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom.
Na zákonnosť rozhodnutia nemá vplyv ani skutočnosť, že o viacerých colných
deliktoch rozhodol colný úrad jedným rozhodnutím. Takýto postup vyplýva zo zásady
hospodárnosti konania. Opakované colné delikty boli zistené jednou následnou kontrolou a
jej závery sú obsiahnuté v jednom protokole. Z protokolu, ktorý bol napísaný dňa 7. 3. 2002
je zrejmé, že každé kontrolované colné vyhlásenie, spolu s príslušnými dokladmi, bolo
kontrolované a posudzované samostatne. Keďže vo všetkých prípadoch bolo zistené
porušenie colných predpisov rovnakým spôsobom, nič nebráni tomu, aby o viacerých
colných deliktoch spáchaných na rovnakom skutkovom základe, nemohlo byť rozhodnuté
jedným rozhodnutím.
K námietke žalobcu vo vzťahu k aplikácii nesprávneho právneho predpisu v zmysle
§ 458 zákona č. 238/2001 Z. z. Colného zákona je potrebné uviesť, že ku skutkom, za ktoré
bol žalobca uznaný zodpovedným za spáchanie colných deliktov, došlo za účinnosti zákona
č. 180/1996 Z. z. Na tieto skutky preto nemožno aplikovať hmotnoprávny predpis, ktorý
v tom čase neexistoval, keďže zákon č. 238/2001 Z. z. nadobudol účinnosť až 1. 7. 2001
a takýto postup nevyplýva ani z jeho prechodných a záverečných ustanovení.
Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu žalobcu podľa § 250j ods. 1 O. s. p.
zamietol.“
Najvyšší súd prerokoval odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku
krajského súdu na verejnom pojednávaní v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa,
ktorý sa (rovnako ako v konaní pred krajským súdom) ospravedlnil a súhlasil
s prerokovaním veci v jeho neprítomnosti. V odôvodnení rozsudku sp. zn. 4 Sž-o-KS
135/2005 z 22. marca 2005, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu z 24. júna
2004 uviedol: «... Vo včas podanom odvolaní zo dňa 10. 09. 2005 (č. l. 60) proti rozsudku
prvostupňového súdu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na to, že
vec nie je posúdená po skutkovej stránke správne. Zo skutkových zistení, ako aj z dôkazov
vykonaných žalovaným vyplýva, že v čase, kedy boli colné vyhlásenia predkladané, žalobca
nevedel skutočnú výšku nákladov, lebo nemal doklad o ich cene, tzn. faktúru za prepravu
tovaru. Preto náklady na dopravu boli určené podľa § 3 ods. 1 vyhl. Ministerstva financií č.
Tiež podľa žalobcu vec nebola posúdená správne ani po právnej stránke, pretože
právny záver žalovaného, ktorý si osvojil krajský súd, že potom, čo bolo v colnom konaní
rozhodnuté vydaním právoplatného rozhodnutia, bol deklarant povinný podať dodatočné
colné vyhlásenie, je iba účelovou interpretáciou, ktorá nezodpovedá zákonnej úprave
obsiahnutej v § 83 a § 84 zák. č. 180/1996 Z. z. Podľa mienky žalobcu dodatočné colné
vyhlásenie nie je možné podať potom, čo bolo vo veci rozhodnuté.
Nebolo ani povinnosťou žalobcu ako deklaranta požiadať colný úrad, aby na ním
uskutočňované dovozy tovaru bol použitý zjednodušený postup. Povinnosť žalobcu požiadať
o opravu colného vyhlásenia nevyplýva vôbec z odseku 28 Prílohy č. 1 vyhl. č. 167/1997 Z.
z. a ani nepožiadanie colných orgánov o opravu údajov v colnom vyhlásení nieje
sankcionované.
Preto žalobca v závere svojho odvolania požiadal o zmenu napadnutého
rozsudku. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe
postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku
len „O. s. p."). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou (právnym
zástupcom účastníka konania) v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p. ) a že ide o rozsudok,
proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 O. s. p. odvolanie prípustné, nariadil vo veci
pojednávanie (§ 250g ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné,
pretože napadnuté rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom, a preto podľa § 219 O. s. p.
rozsudok krajského súdu potvrdil.
Z doterajších výsledkov konania jednoznačne vyplýva požiadavka na Najvyšší súd,
aby vyriešil právnu otázku, či na hore opísanú situáciu je možné správne aplikovať
ustanovenia zák. č. 238/2001 Z. z. alebo zák. č. 180/1996 Z. z.
Je nepochybné, že žalovaný dospel k skutkovým záverom o porušení colných
predpisov až na základe kontroly vykonanej u žalobcu na prelome rokov 2001 a 2002.
V tomto období je v zmysle § 461 zák. č. 238/2001 Z. z. účinný cit. právny predpis, lebo
predchádzajúci právny predpis upravujúci oblasť výkonu colných činností, tzn.
zák. č. 180/1996 Z. z., bol s účinnosťou od 01. 07. 2001 zrušený.
Hoci tento nový zákon v zmysle svojho prechodného ustanovenia obsiahnutého
v § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. výslovne prikazuje pri konaniach začatých pred
1. júlom 2001 použiť doterajšie predpisy, nie je možné z tohto textu automaticky vyvodiť
záver, že na porušenie colných predpisov, ktoré boli spôsobené v období predchádzajúcom
dátum 1. júl 2001, a toto porušenie bolo zistené príslušným orgánom štátnej správy
v období od novembra 2001 do februára 2002, tzn. až za účinnosti nového zákona (čo je
predmetom sporu v tomto konaní), už nie je možno aplikovať doterajšie predpisy, konkrétne
Túto myšlienku podporuje všeobecne platná zásada zákazu retroaktívneho pôsobenia
správnych predpisov pri správnom trestaní, ktorá je obsiahnutá v § 7 ods. 1 a 2 zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v rámci analogického odkazu na ust. čl. 50 ods. 6 Ústavy
Slovenskej republiky v spoj. s ust. § 438 ods. 2 zák. č. 238/2001 Z. z. o subsidiárnom účinku
zákona o priestupkoch.
Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch sa zodpovednosť za
priestupok posudzuje podľa zákona účinného v čase spáchania priestupku; podľa
neskoršieho zákona sa posudzuje iba vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch páchateľovi možno uložiť
len taký druh sankcie, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o priestupku
rozhoduje.
Preto sa Najvyšší súd nemohol stotožniť s názorom žalobcu a to aj podporovaný
odkazom na odôvodnenie bodu 12. rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 30/2006,
že nieje možné na porušenie colných predpisov, ku ktorým došlo pred účinnosťou
zák. č. 180/1996 Z. z., avšak porušenie bolo zistené počas účinnosti zák. č. 238/2001 Z. z.,
aplikačne využiť zák. č. 180/1996 Z. z., a túto námietku vyhodnotil ako právne irelevantnú.
V ďalšej spornej otázke týkajúcej sa povinnosti žalobcu postupom vymedzeným
podľa § 37 ods. 1 písm. e) v spojení s § 65 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. a v spojení s
prílohou č. 1, bod III., ods. 28, prvá veta vyhlášky č. 167/1997 Z. z. zabezpečiť dodatočnú
opravu chybného dokladu, o ktorom deklarant vie, že sú v ňom uvedené nesprávne údaje,
sa Najvyšší súd plne stotožňuje so závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil
z napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Najvyšší súd z pripojeného spisu zistil, že žalobca uskutočňoval dovoz svojho tovaru
od tých istých zahraničných dodávateľov z R. (W.), resp. z Č. na územie Slovenskej
republiky za obdobných, resp. veľmi rovnakých podmienok (prepravu tovaru takmer vždy
vykonal ten istý prepravca J., spol. s r. o. T.), a preto mohol s veľmi vysokou
pravdepodobnosťou očakávať, že cena za dopravu od tohto dopravcu bude fakturovaná v
určitom úzkom rozmedzí, ktoré korešponduje s cenami bežnými pri minulých prepravách.
Tým, že pri vymeriavaní cla žalobca na základe hore uvedeného postupu nezohľadnil
skutočne zaplatené náklady za prepravu, spôsobil, že došlo k nižšiemu vymeraniu cla, ako v
prípade, keby postupoval v zmysle colných predpisov.
Podľa § 37 ods. 1 písm. e) zák. č. 180/1996 Z. z. sa pri určení colnej hodnoty podľa
§ 28 pripočítajú k cene skutočne platenej alebo k cene, ktorá sa má za dovezený tovar
zaplatiť, aj náklady dopravy a náklady na poistenie dovážaného tovaru na miesto, kde tovar
vstupuje do tuzemska.
Podľa § 65 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. sú deklarant alebo jeho zástupca povinní do
colného vyhlásenia uvádzať správne, pravdivé a presné údaje a predkladať pravé doklady.
Preto bol správny postup žalovaného, že s odkazom na ust. § 241 písm. d)
v spoj. s § 247 zák. č. 180/1996 Z. z. vyhodnotil postup žalobcu ako konanie porušujúce v
tom čase platné colné predpisy, nakoľko ako deklarant s plným vedomím spôsobil, že mu
bol tovar prepustený na základe nesprávnych údajov.
Navyše Najvyšší súd musí k postupu žalobcu, ktorým nahrádzal preukázanie
skutočných nákladov vynaložených na prepravu nákladmi určenými podľa § 3 vyhlášky
Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 266/1993 Z. z. o podmienkach, za ktorých sa
colné konanie vykonáva mimo colného priestoru, o výške nákladov za vykonanie tohto
konania a o spôsobe určovania nákladov dopravy tovaru na miesto, kde tovar vstupuje do
tuzemska, uviesť, že ide o výnimočný spôsob určovania týchto nákladov v situácii, kedy
nieje možné od deklaranta spravodlivo žiadať preukázanie skutočných nákladov. Tento
záver jednoznačne vyplýva z § 3 ods. 4 cit. vyhlášky. Že táto situácia u deklaranta nikdy
nenastala, osvedčuje jeho dodatočná vedomosť o skutočnej cene vo vystavených faktúrach
za dopravu.
Podľa § 3 ods. 4 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 266/1993 Z.
z. o podmienkach, za ktorých sa colné konanie vykonáva mimo colného priestoru, o výške
nákladov za vykonanie tohto konania a o spôsobe určovania nákladov dopravy tovaru na
miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska platí, že iba ak náklady na prepravu tovaru v
tuzemsku nie sú odlíšené od ceny skutočne zaplatenej alebo od ceny, ktorá sa má za
dovezený tovar zaplatiť, deklarovaný a doložený údaj predstavuje náklady na dopravu
tovaru po miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska.
Nakoľko žalobca neuplatnil žiadne námietky vo vzťahu k výške uloženej pokuty, hoci
táto je vyrubená na jej samej spodnej hranici a naopak viac vyzdvihuje preventívnu ako
trestnú povahu tejto pokuty, Najvyšší súd jej výšku z tohto hľadiska ani nepreskúmal.
Odvolací súd vzhľadom na zvyšné námietky uplatnené žalobcom uvádza,
že napadnuté rozhodnutie žalovaného má všetky formálne i obsahové náležitosti
rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu
vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené ariadne
právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi
zistenými v predchádzajúcom konaní o tom, že žalobca opakovane porušil colné predpisy
hore opísaným konaním. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené, ani odvolací súd
nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo
potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich
právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.
Vzhľadom na zistené skutkové závery Najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v
Prešove z 24. 6. 2005 č. 1 S 71/2004-53 ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.»
Prihliadajúc k uvedeným zisteniam o priebehu a výsledku konania v sťažovateľovej
veci a k obsahu námietok sťažovateľa vznesených v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy dospel
ústavný súd k záveru, že najvyšší súd sa v napádanom rozsudku z 22. marca 2007
vysporiadal s námietkami sťažovateľa ústavne konformným spôsobom.
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu
abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je
zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho
výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových
metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom
dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu.
Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné
vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného
ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia
právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa
v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu
právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.
V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho
predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto
znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom.
Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená
výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných
zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych
orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.
Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd aplikoval ustanovenia zákona č. 180/1996 Z. z.
v zjavnom rozpore so znením § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. Podľa tohto
ustanovenia sa predpisy platné a účinné do 1. júla 2001 (vrátane zákona č. 180/1996 Z. z.)
použijú na konania začaté pred 1. júlom 2001. Colné orgány pritom začali preverovanie
colných vyhlásení podľa § 152 zákona č. 238/2001 Z. z. a nadväzujúce konanie o colnom
delikte až za účinnosti zákona č. 238/2001 Z. z.
Účelom § 458 zákona č. 238/2001 Z. z. bolo prostredníctvom úpravy časovej
pôsobnosti zaistiť právnu kontinuitu v súvislosti so zmenou legislatívnej úpravy pravidiel
a postupov uplatňovania colných opatrení pre obchod s tovarom medzi Slovenskou
republikou a inými štátmi. Najvyšší súd interpretoval text uvedeného ustanovenia
(relevantný je v danom prípade text § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z.) v súlade s jeho
účelom a zmyslom. Konštatoval, že hoci je v texte § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z.
obsiahnutý výslovný príkaz aplikovať dovtedajšie predpisy (platné a účinné do 1. júla 2001)
na konania začaté pred 1. júlom 2001, nemožno z neho automaticky vyvodiť záver, že
otázku dodržania alebo porušenia colných predpisov, ktoré boli platné a účinné do 1. júla
2001, už nie je po tomto dátume možné posudzovať podľa znenia týchto predpisov (vrátane
Najvyšší súd poukázal na všeobecne platnú zásadu zákazu retroaktivity a potvrdil
právny názor krajského súdu, ako aj príslušných správnych (colných) orgánov, ktoré, pokiaľ
ide o rozhodovanie o procesných právach sťažovateľa a o prípustnom druhu sankcie,
aplikovali správne príslušné ustanovenia zákona č. 238/2001 Z. z. a otázku zodpovednosti
za colný delikt skúmali podľa znenia colných predpisov platných a účinných v čase, keď
sťažovateľ kontrolované dovozy tovaru na územie Slovenskej republiky uskutočnil, a uložili
sankciu podľa miernejších (pre sťažovateľa výhodnejších) ustanovení [porovnaj § 241
písm. d) v spojení s § 249 ods. 1 zákona č. 180/1996 Zb. a § 439 písm. l) v spojení s § 441
ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z.].
Znenie § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z.: „Na konanie začaté pred 1. júlom
2001 sa použijú doterajšie predpisy.“, nerieši expressis verbis otázku, ktorý zákonný
predpis mal byť v sťažovateľovom prípade aplikovaný v súvislosti s posúdením jeho
konania v rokoch 1997 a 1998 z hľadiska hmotnoprávneho. Sťažovateľ svoj právny záver,
podľa ktorého nebolo možné aplikovať ustanovenia zákona č. 180/1996 Z. z., opiera
o výklad uvedeného ustanovenia per argumentum e contrario, stotožniac sa však zároveň aj
s právnym názorom najvyššieho súdu o neprípustnosti aplikácie ustanovení zákona
č. 238/2001 Z. z. z dôvodu retroaktivity. Najvyšší súd uprednostnil výklad ustanovenia
§ 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. e ratione legis zohľadniac kontext a účel uvedenej
právnej úpravy v súlade s princípom zákazu retroaktivity právnych noriem.
Vzhľadom na skutočnosť, že účelom § 458 zákona č. 238/2001 Z. z. bolo zaistenie
právnej kontinuity v súvislosti s nahradením právnej úpravy obsiahnutej v zákone
č. 180/1996 Z. z., a to zákonom č. 238/2001 Z. z., a nie založenie právnej diskontinuity
s vylúčením právnej zodpovednosti povinných osôb za neplnenie alebo porušenie
zákonných povinností vo vzťahu k predchádzajúcim právnym predpisom, možno výklad
a aplikáciu ustanovenia § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. zo strany najvyššieho súdu
v daných okolnostiach považovať za zodpovedajúce jeho účelu a zmyslu s tým, že ide
o interpretáciu, ktorá nepopiera zásadným spôsobom príslušný zákonný text a je aj logicky
odôvodniteľná (per argumentum ab absurdis).
Sťažovateľ taktiež namietal zjavne nesprávnu interpretáciu ustanovení § 65 ods. 2 a
§ 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z., § 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z., ako aj
prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z.
Podľa § 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z. colné predpisy poruší ten, kto...
spôsobí, že mu bol tovar prepustený na základe nepravých, pozmenených alebo falšovaných
dokladov alebo nesprávnych alebo nepravdivých údajov...
Podľa § 65 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z. deklarant alebo jeho zástupca sú povinní
do colného vyhlásenia uvádzať správne, pravdivé a presné údaje a predkladať pravé
doklady.
Podľa § 82 zákona č. 180/1996 Z. z. colný orgán môže na žiadosť deklaranta povoliť
nakladať s tovarom ešte pred jeho prepustením. Colný orgán vždy žiadosti vyhovie, ak je
dôvodom neprepustenia tovaru iba nutnosť určiť pôvod tovaru, miesto odoslania,
nomenklatúrne zaradenie alebo colnú hodnotu tovaru. Colný dlh, ktorý vznikol alebo by
mohol vzniknúť, musí byť zabezpečený.
Podľa § 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z. ak deklarant nepreukáže skutočné
náklady na prepravu dovážaného tovaru v cestnej doprave na miesto, kde dovážaný tovar
vstupuje do tuzemska, určia sa podľa sadzobníka uvedeného v prílohe tejto vyhlášky.
Podľa prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. ak deklarant zistí, že
tovar bol prepustený do colného režimu na základe jednotného colného dokladu alebo
doplnkového jednotného colného dokladu, v ktorých boli uvedené chybné alebo neúplné
údaje, zabezpečí dodatočnú opravu chybného dokladu na colnom úrade, ktorý rozhodol
o prepustení zásielky. Na túto opravu predloží colnému úradu list č. 3/8 pôvodného
chybného jednotného colného dokladu, prípadne s priloženými doplnkovými jednotnými
colnými dokladmi, nový, správny a úplný jednotný colný doklad s prípadnými doplnkovými
jednotnými colnými dokladmi a žiadosť o opravu. Rovnako postupuje deklarant, ak ho
vyzval colný úrad, ktorý chybu dodatočne zistil sám, aby vykonal opravu chybného
jednotného colného dokladu alebo doplnkového jednotného colného dokladu.
Sťažovateľ namietal, že aplikácia citovaných ustanovení najvyšším súdom (ako aj
pred ním krajským súdom a colnými orgánmi) na zistený skutkový stav je prejavom
svojvôle. Tým, že podal colné vyhlásenie, v ktorom do colnej hodnoty tovaru (§ 28 zákona
č. 180/1996 Z. z.) nezapočítal skutočné náklady dopravy dovážaného tovaru na miesto
vstupu na územie Slovenskej republiky [§ 37 ods. 1 písm. e) zákona č. 180/1996 Z. z.],
nemohol naplniť skutkovú podstatu podľa § 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z. či porušiť
zákonnú povinnosť v zmysle § 65 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z., pretože v čase podania
colného vyhlásenia a prepustenia tovaru do navrhovaného colného režimu nemal
k dispozícii faktúry dopravcu s vyúčtovaním ceny dopravy tovaru (dôvodne preto
postupoval podľa § 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z.). Uvedené faktúry prevzal až neskôr,
no nesplnenie povinnosti podľa prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z.
nemožno spájať s porušením povinnosti podľa § 65 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z., resp.
s naplnením zákonných znakov § 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z., pretože tieto sa na
prípady subsumovateľné pod ustanovenie bodu 28 čl. III prílohy č. 1 vyhlášky č. 167/1997
Z. z. nevzťahujú.
Sťažovateľova argumentácia v predmetnej veci vychádza z reštriktívneho výkladu
§ 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z. Podľa sťažovateľa zákonný znak v označenom
ustanovení: „spôsobí, že mu bol tovar prepustený na základe... nesprávnych alebo
nepravdivých údajov...“, treba vykladať iba v rozsahu, či údaje uvádzané deklarantom do
colného vyhlásenia možno v okamihu jeho podania kvalifikovať ako správne, pravdivé
a presné, odhliadnuc od jeho predchádzajúceho a následného postupu v súvislosti
s preclením tovaru.
Obsahový význam citovaných, zákonodarcom použitých pojmov v označenom
ustanovení zákona č. 180/1996 Z. z. však umožňuje aj širší výklad, ku ktorému sa priklonil
najvyšší súd. Zákonný znak „spôsobí“ oprávňoval príslušné orgány uplatniť taký výklad
zákona, v rámci ktorého posudzovali celý postup deklaranta pri dovoze tovaru vo
vzájomných súvislostiach s tým, že účelom aplikovaných ustanovení § 65 ods. 2, § 82,
§ 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z., § 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z., ako aj
prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. je zabezpečiť, aby bolo clo pri
dovážanom tovare vyrubené primárne zo skutočnej colnej hodnoty tovaru (vrátane nákladov
na dopravu). Právny názor najvyššieho súdu, že § 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z.
možno aplikovať subsidiárne v tých prípadoch, v ktorých vzhľadom na okolnosti nemožno
od deklaranta spravodlivo žiadať, aby dokladoval skutočnú výšku nákladov na dopravu
tovaru, nemožno považovať za arbitrárny.
V sťažovateľovom prípade najvyšší súd svoje závery dostatočne odôvodnil
konkrétnymi okolnosťami prípadu: „... žalobca uskutočňoval dovoz svojho tovaru od tých
istých zahraničných dodávateľov z R. (W.), resp. z Č. na územie Slovenskej republiky za
obdobných, resp. veľmi rovnakých podmienok (prepravu tovaru takmer vždy vykonal ten
istý prepravca J., spol. s r. o. T.), a preto mohol s veľmi vysokou pravdepodobnosťou
očakávať, že cena za dopravu od tohto dopravcu bude fakturovaná v určitom úzkom
rozmedzí, ktoré korešponduje s cenami bežnými pri minulých prepravách. Tým, že pri
vymeriavaní cla žalobca na základe hore uvedeného postupu nezohľadnil skutočne
zaplatené náklady za prepravu, spôsobil, že došlo k nižšiemu vymeraniu cla, ako v prípade,
keby postupoval v zmysle colných predpisov. ...“
Právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v napádanom rozsudku z 22. marca 2007
nenútil sťažovateľa uvádzať do colného vyhlásenia hypotetické údaje (ako to sťažovateľ
namietol), ale potvrdil sťažovateľovu zodpovednosť za colný delikt na základe toho, že jeho
postup ako celok v súvislosti s preclením tovaru v inkriminovaných prípadoch považoval
najvyšší súd za postup in fraudem legis. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd poukázali
na dostatočný priestor, ktorý právna úprava sťažovateľovi poskytovala (§ 82 zákona
č. 180/1996 Z. z., príloha č. 1 čl. III bod 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z.) tak, aby mohol
postupovať v súlade so skutočným účelom a zmyslom colných predpisov. Poukaz na § 82
zákona č. 180/1996 Z. z., podľa ktorého mohol sťažovateľ do doby doručenia faktúr
týkajúcich sa ceny dopravy tovaru požiadať colné orgány o povolenie nakladať s tovarom
ešte pred jeho prepustením, nemožno považovať za špekulatívny či hypotetický. Druhá veta
označeného ustanovenia totiž ukladala colným orgánom povinnosť sťažovateľovej žiadosti
v takomto prípade (ak je dôvodom neprepustenia tovaru iba nutnosť určiť colnú hodnotu
tovaru) vyhovieť.
Sťažovateľovu námietku týkajúcu sa nezákonnosti procesného postupu colných
orgánov v predmetnej veci, ktorý mal najvyšší súd napádaným rozsudkom z 22. marca 2007
s konečnou platnosťou odobriť, a tým porušiť jeho základné práva, považuje ústavný súd za
neopodstatnenú. Nezákonnosť procesného postupu mala spočívať v tom, že colné orgány
prerokovali viaceré prípady nesprávneho uvedenia colnej hodnoty tovaru sťažovateľom pri
dovoze (za tých istých podstatných skutkových okolností) v spoločnom konaní a rozhodli
jediným rozhodnutím (uložili za všetky zistené porušenia jednu spoločnú sankciu).
Sťažovateľ netvrdil a ani nepreukázal, že by colné orgány konali v rozpore
s konkrétnym ustanovením príslušného procesného právneho predpisu, alebo, že by porušili
ustanovenia zabezpečujúce sťažovateľove procesné práva v konaní. Procesné normy pri tom
nemôžu do absolútnych detailov anticipovať každú procesnú situáciu, ktorá môže
v individuálnych prípadoch v priebehu konania nastať. Rozhodovanie o konkrétnom
postupe orgánu verejnej moci v konkrétnom konaní je v právomoci príslušného orgánu.
Voľba konkrétneho postupu v konkrétnych procesných situáciách patrí v medziach daných
zákonom do sféry uváženia orgánu verejnej moci oprávneného konať vo veci. Ak uvedený
postup nevybočuje zo zákonného rámca a rešpektuje procesné postavenie, predovšetkým
procesné práva účastníkov v súlade so všeobecnými princípmi spravodlivého konania,
nemôže takýto procesný postup orgánu verejnej moci predstavovať dôvod na vyslovenie
porušenia základných práv účastníka konania.
Súdy preskúmavajúce rozhodnutia colných orgánov v sťažovateľovej veci sa
napokon vysporiadali aj s námietkou uloženia sankčnej povinnosti aj za prípady, keď
zodpovednosť za colný delikt mal znášať nepriamy zástupca.
Na námietku sťažovateľa reagoval už krajský súd v rozsudku z 24. júna 2005, ktorý
po preskúmaní obsahu administratívneho spisu dospel k záveru: „... je nesporné, že colné
vyhlásenia uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia pod por. č. 4, 5, 7, 8, 10, 11, 13,
14, 16, 18 v tabuľke za rok 1998 vystavoval žalobca ako deklarant podľa § 4 ods. 1 Colného
zákona a nie jeho nepriamy zástupca. Preto vzhľadom na protiprávnosť konania žalobcu,
ako je to uvedené v skoršej časti rozhodnutia a výšku pokuty (6 000,- Sk), ktorú žalobca ani
nenamieta, je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom.“ Najvyšší súd sa v rámci
rozhodnutia o odvolaní stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými
v predchádzajúcom konaní konštatujúc, že „... napadnuté rozhodnutie žalovaného má
všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku.
Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu,
ktoré je logicky vyhodnotené ariadne právne posúdené“.
Po zvážení uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že skutkové a právne
závery najvyššieho súdu v sťažnosťou napádanom rozsudku sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005
z 22. marca 2007 nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Spôsob interpretácie a aplikácie
právnych predpisov v danej veci zo strany najvyššieho súdu nemal za následok porušenie
základného práva alebo slobody sťažovateľa.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti nevyhovel a vyslovil, že základné právo
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli (výrok nálezu).
Keďže ústavný súd vyslovil, že označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ
namietal, porušené neboli, návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
z 22. marca 2007 ani priznaním náhrady trov konania pred ústavným súdom sa už
nezaoberal, pretože tieto sa viažu na vyhovenie sťažnosti.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2008