Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 341/07

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2008 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., so sídlom P., zastúpenej advokátom JUDr. O.

K., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2007 v konaní

vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005 a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti R., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl.

46 ods. 1 , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2007 v konaní vedenom pod

sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -17 z 11. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., so sídlom P. (ďalej len

„sťažovateľ“), z 19. augusta 2007, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-

KS 135/2005, ako aj jeho rozsudkom v uvedenej veci z 22. marca 2007.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že najvyšší súd napádaným

rozsudkom sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/05 z 22. marca 2007 potvrdil rozsudok Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -53 z 24. júna 2005

o zamietnutí sťažovateľovej žaloby, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Colného

riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) sp. zn.

40159/03/1426/03/1-2 z 12. februára 2004 o zamietnutí sťažovateľovho odvolania proti

rozhodnutiu Colného úradu v P. (ďalej len „colný úrad“) sp. zn. 86/2003-2TR

z 13. augusta 2003, ktorým bol sťažovateľ uznaný zodpovedným z dopustenia sa colného

deliktu a bola mu uložená pokuta vo výške 10 000 Sk. Colné riaditeľstvo v odvolacom

konaní zmenilo výšku uloženej sankcie a uložilo pokutu 6 000 Sk.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv, ako aj práv zaručených

v dohovore arbitrárnosťou rozsudku najvyššieho súdu z 22. marca 2007, ktorý sa podľa

neho nevysporiadal s jeho argumentáciou a s námietkami vznesenými v konaní a neposkytol

mu ochranu pred dôsledkami nezákonných rozhodnutí colných orgánov.

V konaní pred ústavným súdom sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného

právneho zástupcu uviedol: „... ani Krajský súd v Prešove, ani Najvyšší súd SR sa

nevysporiadali s dôvodmi uvedenými v žalobe a v odvolaní dostatočne. Sťažovateľovu

žalobu zamietli aj napriek tomu, že rozhodnutie Colného úradu v P. ako aj rozhodnutie

Colného riaditeľstva SR vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu a

nesprávneho právneho posúdenia. Krajský súd ako aj Najvyšší súd sa stotožnili s

argumentáciou colných orgánov, napriek tomu, že táto nemala oporu v platnej právnej

úprave.

... Najvyšší súd SR za použitia analógie, ktorá je v správnom práve bez výslovného

splnomocnenia neprípustná, vyvodzuje záver, že colné orgány postupovali správne, keď

postupovali podľa a to aj napriek tomu, že ustanovenie

je jednoznačné. Citované ustanovenie jednoznačne určuje,

že predchádzajúci právny predpis je možné použiť len vtedy, ak konanie bolo začaté pred

1. júlom 2001. Nemôže byť sporné, že konanie v o colnom delikte nezačalo v čase účinnosti

Právne neobstojí ani záver Najvyššieho súdu SR, že túto myšlienku

podporuje všeobecne platná zásada zákazu retroaktívneho pôsobenia správnych predpisov

pri správnom trestaní, ktorá je obsiahnutá v a , v rámci

analogického odkazu na ust. v spojení s ust.

aj v ustanovení na ktorý poukázal NS SR,

jednoznačne ustanovuje, že na priestupky a ich prejednanie sa vzťahuje zákon o

priestupkoch len vtedy, ak tento zákon neustanovuje ináč. Citované ustanovenie nie je

možné použiť na konanie o colných deliktoch, čo nesporne vyplýva z ust. § 437 ods. 2 zák. č.

, ktorý ustanovuje, že na prejednávanie colných deliktov sa vzťahujú

všeobecne predpisy o správnom konaní // vtedy, ak tento zákon

neustanovuje inak. ...

Podľa štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento článok

bol porušený štátnymi orgánmi, pretože aj napriek jednoznačnému ustanoveniu

colné orgány v konaní, ktoré nezačalo pred 1. júlom

2001 použili Sťažovateľ súhlasí s argumentáciou súdu, že zákon

č. nemohol byť v novom konaní použitý a o tom nemal nikdy pochybnosť, ale

na veci nič nemení to, že colné orgány nemohli konať ani podľa ...

Najvyšší súd rovnako ako aj krajský súd prevzali argumentáciu colných orgánov aj v

tej časti žaloby, kde sťažovateľ tvrdil, že konal v súlade s § 3 vyhlášky MF SR č. 266/1993

Z. z. Prevzatá argumentácia colných orgánov nemá oporu v zákone, pričom z ich strany

došlo k spojeniu viacerých skutočností, čo uniklo pozornosti NS SR aj krajskému súdu. Je

pravdou, že podľa sú deklarant alebo jeho zástupca

povinní do colného vyhlásenia uvádzať správne, pravdivé a presné údaje a predkladať

pravé doklady. Citované ustanovenie nebolo porušené sťažovateľom, pretože v čase

podania colného vyhlásenia mu neboli známe náklady za prepravu. K tomuto záveru sa

dopracoval aj krajský súd, ktorý uviedol, že aj keď v čase dovozu a prekročenia hranice

žalobca nepoznal skutočnú výšku nákladov na prepravu a preto využil postup podľa § 3 ods.

1 vyhlášky č. , následne, potom čo z vystavených faktúr zistil skutočné

náklady na prepravu bol povinný zabezpečiť dodatočnú opravu chybného dokladu na

príslušnom colnom úrade tak, ako je to uvedené v prílohe č. 1 bod III ods. 28 vyhlášky č.

Táto povinnosť, ako uvádza krajský súd, vyplýva deklarantovi aj z ustanovení

§ 65 ods. 2, 5 Colného zákona.

Tento záver súdu potvrdzuje v plnej miere tvrdenie sťažovateľa, že nenaplnil

skutkovú podstatu colného deliktu podľa Nemôže byť

sporné, že sťažovateľ uviedol pri colnom konaní pravdivé údaje do colného vyhlásenia,

pretože v tomto čase nepoznal skutočnú výšku nákladov na dopravu bol jeho postup

dôvodný podľa vyhl. č. Sťažovateľ neporušil v tomto okamihu

právnu povinnosť uloženú v a

Krajský súd uviedol, že sťažovateľ bol povinný zabezpečiť opravu chybného dokladu

podľa prílohy č. 1 bod. III ods. 2 vyhlášky č. a že táto povinnosť

sťažovateľovi vyplývala aj z ustanovenia § 65 ods. 2, 5 colného zákona. Z uvedenej

skutočnosti vyvodil záver, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty colného deliktu.

Tento právny názor pre vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti právne neobstojí a to z

nasledujúcich dôvodov. Pre posúdenie protiprávnosti konania je dôležité jednotlivé právne

inštitúty vykladať v súlade s ich právnym významom. Ušlo pozorností súdu, že požiadať

o opravu jednotného colného dokladu podľa citovanej vyhlášky mal deklarant až potom,

čo zistil, že tovar bol prepustený do colného režimu na základe jednotného dokladu,

v ktorom boli uvedené chybné údaje.

Podľa , ak je colným orgánom potvrdené colné

vyhlásenie podané písomne alebo je vydaný iný doklad s náležitosťami podľa ods. 2, stáva

sa toto vyhlásenie alebo tento doklad rozhodnutím. O prepustení tovaru sa rozhoduje v

colnom konaní § 61 ods. 2 citovaného zákona. Je nesporné, že v čase rozhodovania v

colnom konaní sťažovateľ nepoznal skutočnú výšku nákladov a nevedel ich ani preukázať,

pretože faktúra za prepravu mu bola doručená až potom, čo v colnom konaní bolo

rozhodnuté o jeho prepustení. Pri colnom konaní a pri podaní colného vyhlásenia uviedol

sťažovateľ pravdivé údaje. Skutočnú výšku nákladov za prepravu sa dozvedel až po

prepustení tovaru, t. j. vtedy keď mu bola doručená faktúra za prepravu a tovar už bol

prepustený do režimu voľného obehu podľa Nemôže byť

preto sporné, že tovar bol deklarantovi prepustený v čase colného konania na základe

pravdivých údajov /sťažovateľ nevedel preukázať v tomto konaní výšku nákladov na

dopravu/ a preto toto jeho konanie nemôže byť kvalifikované ako colný delikt podľa § 241

písm. d) colného zákona.

Z hľadiska deliktuálnej zodpovednosti, nedodržanie postupu uvedeného v prílohe 1

bod III ods. 28 vyhlášky č. a povinnosti uvedenej v a zák. č.

nie je založené na rovnakom skutkovom základe a tieto povinnosti nie možné

stotožňovať, pretože jedna povinnosť je daná deklarantovi, pred prepustením tovaru a

druhá po jeho prepustení Ak nebude tovar prepustený do colného režimu, druhá skutočnosť

nemôže nastať. Je preto vylúčené, aby došlo k porušeniu obidvoch povinnosti súčasne,

každá nastáva v inom čase.

Sťažovateľ považuje za sporné, či postup uvedený v prílohe 1 bod III ods. 28

vyhlášky č. , je možné považovať za povinnosť a to z toho dôvodu, že nie je

uvedená ani lehota v ktorej by mal požiadať o dodatočnú opravu, ani v § 67 a nasl. zák.

č. takáto povinnosť nie je uložená. Navyše v citovaných ustanoveniach nie je

ani zmocňujúce ustanovenie na uloženie takej povinnosti. Podľa

Slovenskej republiky, povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a

pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá

priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ...

Pre vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti je preto rozhodujúce to, či najneskôr v

čase podania colného vyhlásenia, mal sťažovateľ k dispozícií faktúry za dopravu. Ak

sťažovateľ faktúry za dopravu mal k dispozícií v čase podania colného vyhlásenia /pred

prepustením tovaru/, tak porušil ust. § 65 ods. 2, pretože mu colný úrad prepustil tovar na

základe nesprávnych a nepravdivých údajov. Ak ale faktúry boli doručené sťažovateľovi až

potom, čo bol prepustený tovar do colného režimu, tak sťažovateľ neporušil citované

ustanovenie, nedopustil sa colného deliktu aj napriek tomu, že sa neriadil pokynmi

uvedenými v prílohe 1 bod III ods. 28 vyhlášky č. , Táto nečinnosť deklaranta

podľa zákona nie je colným deliktom. Ide o samostatné skutky, ktoré nemajú rovnaký

právny základ a nemôže k ním dôjsť v rovnakom čase.

Zodpovednosť za colný delikt nemôže byť vyvodená len preto, že mohol s vysokou

pravdepodobnosťou očakávať, že cena za dopravu bude fakturovaná v určitom časovom

rozmedzí, ktoré korešpondujú s cenami bežnými pri minulých prepravách, ako to uviedol

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku. Žiadny právny predpis nezakazoval sťažovateľovi

podať colné vyhlásenie ešte v čase, keď mu neboli vyfaktúrované náklady za prepravu, ani

mu neprikazoval, že colné vyhlásenie môže byť podané len vtedy, ak mu budú vyfaktúrované

náklady na dopravu. Práve vyhl. umožňovala podať colné vyhlásenie aj

vtedy, ak náklady na dopravu nevedel preukázať. V konečnom dôsledku príloha 1 bod III

ods. 28 vyhlášky č. upravovala postup deklarantov aj colných orgánov v

prípade, ak po prepustení tovaru sa zistí, že náklady na dopravu sú v skutočnosti vyššie, ako

boli uvedené v colnom konaní, teda ešte pred jeho prepustením do colného režimu. ...

Najvyšší súd SR sa nezaoberal ani námietkou sťažovateľa. že colné orgány nemôžu

za viac colných deliktov ukladať jedinú sankciu a že colné orgány nie sú zákonom

splnomocnené pri ukladaní sankcií postupovať tak, ako pri priestupkoch.

Krajský súd sa s touto otázkou vysporiadal tak, že bez jedinej zákonnej argumentácie

konštatoval, že na zákonnosť rozhodnutia nemá vplyv ani skutočnosť, že o viacerých

colných deliktoch rozhodol colný úrad jedným rozhodnutím a že takýto postup vyplýva zo

zásady hospodárnosti konania a že opakované colné delikty boli zistené jednou následnou

kontrolou a jej závery sú v jednom protokole a že z protokolu je zrejmé, že každé colné

vyhlásenie bolo kontrolované a posudzované samostatne. Na základe týchto skutočností

krajský súd dospel k záveru, že nakoľko vo všetkých prípadoch bolo zistené porušenie

colných predpisov rovnakým spôsobom, nič nebráni tomu, aby o viacerých colných

deliktoch spáchaných na rovnakom skutkovom základe, nemohlo byť rozhodnuté jedným

rozhodnutím. Túto argumentáciu neoprel krajsky súd o žiadny právny predpis, rovnako ako

právne nezdôvodnil ktorý právny predpis takýto postup umožňuje.

Pre sťažovateľa nebolo zásadnou otázkou z hľadiska zákonnosti rozhodnutia, či

colné orgány rozhodli jedným rozhodnutím, či bol napísaný jeden protokol. Sťažovateľ

namietal postup v konaní colných orgánov a nezákonnosť uloženia sankcie, pretože nenašiel

žiadny právny predpis, žiadne zákonné ustanovenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť záver,

že colné orgány za viac colných deliktov spáchaných v jedno či viac činnom súbehu môžu

ukladať sankciu spôsobom, ktorý zvolili colné orgány. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd

ani NS SR, neskúmali uvedenú námietku, resp. krajský súd sa pri preskúmaní zaoberal

otázkou, ktorá ani nebola sporná a ani nebola namietaná.

Najvyšší súd sa nezoberal v odvolacom konaní ani ďalšou námietkou sťažovateľa, t.j.

že sťažovateľ bol uznaný zodpovedným aj za colný delikt v prípade, kde nekonal ako

účastník, ale v colnom konaní bol zastúpený nepriamym zástupcom. Krajský súd sa

vysporiadal s touto námietkou sťažovateľa tak, že z výroku rozhodnutia je jasné, v ktorých

prípadoch konal sťažovateľ. Táto námietka neobstojí, pretože sťažovateľ bol uznaný vinným

na tom skutkovom základe, že vo všetkých, vo výroku uvedených rozhodnutiach uvádzal

nesprávne údaje. ...

Sťažovateľ využil všetky právne prostriedky na ochranu svojich práv, vrátane

možnosti obrátiť sa na nezávislý súd. Sťažovateľ tvrdí, že ani nezávisle súdy mu neposkytli

dostatočnú právnu ochranu pred svojvoľnou aplikáciou právnych predpisov colnými

orgánmi, keď v konaní prevzali výlučne argumentáciu colných orgánov a námietky

sťažovateľa odmietli bez toho, aby ich odmietnutie v dostatočnej a presvedčivej miere aj

odôvodnili. Sťažovateľ je toho názoru, že zo strany súdu išlo o len formálne preskúmanie

rozhodnutí colných orgánov. ...

Sťažovateľ tvrdí, že colné orgány konali zjavne aj v rozpore s SR,

podľa ktorého, štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

stanoveným zákonom.

Sťažovateľ tvrdí, že colné orgány konali v rozpore s Slovenskej

republiky, podľa ktorého, povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach

a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá

priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Sťažovateľ tvrdí, že colné orgány konali aj v rozpore s , podľa ktorého

uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s touto .

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove v odôvodnení rozhodnutia

prevzali argumentáciu colných orgánov, preto sťažovateľ tvrdí, že aj súdy konali v rozpore

s vyššie citovanými článkami . ...

Sťažovateľ tvrdí, že právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj

Krajského súdu v Prešove sú zjavne neodôvodnené až arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv

a slobôd.“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného

právneho zástupcu žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho

práva podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Najvyšším súdom vo veci sp. zn.

4 Sž-o-KS 135/2005 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4 Sž-o-KS 135/2005 zo dňa 22. marca 2007 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR aby o nej

znovu rozhodol na nové konania

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho

zastúpenia advokátovi JUDr. O. K. ...“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho súdu,

ktorý vo svojom stanovisku zo 14. februára 2008 okrem iného uviedol: «... Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudkom z 22. marca 2007, sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005 potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24. júna 2005 č. -53, nakoľko odvolaniu

podanému proti uvedenému rozsudku nebolo možné vyhovieť.

Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Skutkové zistenia, ich logické vyhodnotenie spolu s prijatými právnymi závermi a

zistenými dôvodmi, prečo Najvyšší súd Slovenskej republiky tak rozhodol, sú v jasnej a

stručnej forme obsiahnuté v odôvodnení predmetného rozsudku.

Nakoľko však právny zástupca sťažovateľa, tzn. R., s.r.o. so sídlom P., spochybňuje v

svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 19. 8. 2007 závery uvedeného rozsudku formuláciou, že

„právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ... sú zjavne neodôvodnené až

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok

porušenie základných práv a slobôd.", v stručnosti zrekapitulujem závery vzťahujúce sa v

tomto rozsudku k takto formulovanej námietke ústavného charakteru.

Pri vysporiadaní sa s okruhom námietok Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádza

z ust. , pričom prihliada nielen na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva ale aj na návrhové právo účastníka požadovať opravu odôvodnenia v zmysle

Ak napriek možnosti postupovať podľa , účastník namieta

v odvolaní nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, potom Najvyšší súd Slovenskej republiky

vychádza predovšetkým z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v.

Španielsko (1994). Podľa tohto rozsudku na jednej strane text článku 6 ods. 1 Európskeho

Dohovoru o ochrane základných ľudských práv zaväzuje súd odôvodniť svoje rozhodnutie,

čo však na druhej strane neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola

daná podrobná a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa.

Navyše je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva prípustné, ak odvolací súd vo svojom

rozsudku uvedie, že sa stotožňuje so skutkovým zistením krajského súdu bez toho, aby ho

opätovne opísal.

Z uvedenej judikatúry vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh za podmienky, že ide o takú otázku,

ktorá vo svetle právnych záverov konajúceho súdu nie je relevantná a nevyhnutná pre

rozhodnutie vo veci.

Opačný prístup by musel viesť k absurdnému záveru, že súd by si nikdy nemohol

vytvoriť racionálny priestor pre odôvodnenie svojich duševných zistení, lebo by sa musel

sústrediť na parciálne odôvodňovanie všetkých, hoci s vecou nesúvisiacich námietok

účastníka.

V žiadnom prípade však dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia nemožno posudzovať

podľa jeho rozsahu ani podľa toho, či konvenuje predstavám sťažovateľa. Som presvedčený,

že Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozdiel od argumentácie sťažovateľa obsiahnutej na

str. 9 posledný odsek jeho ústavnej sťažnosti neporušil zákonom predpísanú požiadavku

dbať na procesnú čistotu a jeho rozhodnutie nie je arbitrárne.

Odmietam čisto pozitivistický prístup sťažovateľa k výkladu ust. § 458 ods. 1 zák. č.

, ktorý pridržiavajúc sa jednoznačnosti zákonného textu ani nepripustil

možnosť, že otázka posudzovania protiprávnosti konania sťažovateľa sa musí vyhodnotiť v

prospech právneho stavu, ktorý v čase spáchania skutku existoval (v rozsudku spomenutý

zákaz retroaktivity). Iný prístup, tzn. prístup podporovaný sťažovateľom sa mi javí

prinajmenej ako rozporný s ideou právneho štátu. Nepochybujem o tom, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky správne vychádzal pri svojich právnych záveroch zo zákona č.

ako aj z vykonávacích predpisov v tom čase platných.

Námietka nepoznania nákladov prepravy bola v odôvodnení účinne vyvrátená

preukázaním dostatočnej vedomosti o ich výške (rovnaký prepravca, rovnaké, resp. veľmi

obdobné dopravné trasy a rovnaké podmienky prepravy v celkom 40 prepravných

prípadoch), pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky nevytváral v svojom odôvodnení

priestor na vytváranie zásadnej povinnosti dohodnúť odplatu za prepravu vopred (čomu sa

však ust. explicitne nebráni a naopak takúto situáciu

viac podporuje ako vylučuje a pri tomto konštatovaní je veľmi dôležité nepodceňovať zo

strany deklaranta ako osoby znalej colných predpisov prihliadnuť najmä na povinnosť

uvádzať podľa správne, pravdivé a presné údaje).

Preto ďalšie zotrvávanie sťažovateľa (viď str. 5 posledný odsek sťažnosti) na jeho

neznalosti o skutočnej výške prepravných nákladov a nemožnosti ich preukázania, a to pre

každý prípad prepravy, sa v bežných obchodných vzťahoch pri medzinárodnej preprave javí

prinajmenej ako neštandardný prístup. Avšak v žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s

názorom sťažovateľa str. 7 odsek 3) o vzniku deliktnej zodpovednosti v závislosti od toho, či

sťažovateľ mal alebo nemal v čase podania colného vyhlásenia k dispozícii doklady o cene

dopravy (napríklad faktúry). V danom prípade postačovala vysoká pravdepodobnosť

očakávania, že fakturovaná cena prepravy sa bude značne odlišovať od ceny stanovenej

sťažovateľom na základe vyhlášky. A túto skutočnosť správny orgán preukázal.

S otázkou výšky uloženej pokuty sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vysporiadal na

str. 6 ods. 5 svojho rozhodnutia. Veľká väčšina námietok sťažovateľa smeruje k tvrdenej

nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav (str. 4 odsek 4), ale na základe toho

nemožno označiť rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za arbitrárne a

protiústavné.

Som toho názoru, že z dôvodov uvádzaných sťažovateľom nedošlo k porušeniu jeho

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd, preto navrhujem

Ústavnému súdu Slovenskej republiky predmetnú ústavnú sťažnosť ako nedôvodnú

zamietnuť.

Súhlasím stým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti, lebo od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.»

Sťažovateľ podaním z 23. februára 2008 prostredníctvom splnomocneného právneho

zástupcu oznámil: „... Stotožňujem sa s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, že

od ústneho pojednávania nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci a preto súhlasím

stým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania.“

Zároveň doplnil sťažnosť uvedúc: „ Najvyšší súd výklad ust. § 458 ods. 1 zák. č.

označil za pozitivistický, pretože sa sťažovateľ pridržiava jednoznačnosti

textu a ani nepripúšťa možnosť, že otázka posudzovania protiprávneho konania sťažovateľa

sa musí vyhodnotiť v prospech právneho stavu, ktorý v čase spáchania skutku existoval

(v rozsudku spomenutý zákaz retroaktivity) a preto prístup podporovaný sťažovateľom sa

súdu javí prinajmenšom rozporný s ideou právneho štátu.

S takýmto záverom Najvyššieho súdu sa nemôžem stotožniť, pričom podotýkam a

sťažovateľ to uviedol aj v sťažnosti, že nikdy nemal pochybnosť o tom, že na právne vzťahy

vzniknuté pred účinnosťou nie je možné použiť tento právny

predpis. Sťažovateľ tvrdí a stále tvrdil, že z hľadiska ust. § 458 ods. 1 citovaného zákona,

, bola týmto ustanovením

stanovená podmienka, že konanie muselo začať pred 1. 7. 2001. Sťažovateľ je toho názoru,

že nedostatok zákona nemôže byť nahradený za použitia analógie. Do rozporu s ideou

právneho štátu sa tak dostavajú závery Najvyššieho súdu SR keď súd pripúšťa, že colné

orgány môžu postupovať podľa citovaného ustanovenia aj vtedy, ak nieje splnená zákonná

podmienka uvedená v

Najvyšší súd SR sa ale nevyjadril k otázke, ktorá v sťažnosti namietaná bola a s

citovaným ustanovením bezprostredne súvisela, t j. nemožnosť použitia

Zb., v spojení s ...

Sťažovateľ je toho názoru, že štát je tým kto má znášať prípadne nepriaznivé

následky, ktoré vznikajú v dôsledku nejasných, nedokonalých právnych predpisov,

predpisov umožňujúcich niekoľko výkladov, pretože právne predpisy ktorými štát reguluje

spoločenské vzťahy, sú výsledkom činnosti štátnych orgánov v priebehu legislatívneho

procesu. Sťažovateľ je toho názoru, že nie je úlohou všeobecných súdov odstraňovať

nedostatky zákonov, práve naopak, súdy musia poskytnúť ochranu právnickým (fyzickým)

osobám, a právne predpisy nedokonalé alebo umožňujúce viac výkladov vykladať v

prospech týchto osôb v záujme zachovania právnej istoty. Z vyššie uvedeného vyplýva, že

Najvyšší súd SR svojimi výkladmi uprednostňuje vždy fiskálny záujem štátu.

Pokiaľ ide o argumentáciu Najvyššieho súdu k otázke prepravných nákladov a

poukaz na ust. , považujem za potrebné zdôrazniť, to čo

v sťažnosti bolo uvedené. Nieje rozhodujúce pre posúdenie zodpovednosti za colný delikt,

či sťažovateľ v priebehu nejakého časového obdobia uskutočnil určitý počet dovozov. Pre

vyvodenie jeho zodpovednosti je rozhodujúce či v čase podania colného vyhlásenia, ktorým

začalo konanie, mal vedomosť o skutočných nákladoch na dopravu. Zo samotnej

argumentácie Najvyššieho súdu vyplýva, že túto vedomosť nemal. Ak by bol prijatý záver

Najvyššieho súdu, tak by to znamenalo, že sťažovateľ je povinný uvádzať údaje do colného

vyhlásenia už vtedy, ak je vysoká pravdepodobnosť, že sa nebudú značne rozlišovať od ceny

stanovenej na základe vyhlášky.

Ak by sťažovateľ uviedol do colného vyhlásenia údaje na základe vysokej

pravdepodobnosti a následne by faktúra znela na inú sumu, colné orgány by pri následnej

kontrole zistený stav posudzovali, v takom prípade dôvodne, že sťažovateľ neuviedol

správne údaje pri colnom konaní. Ako bolo uvedené, k správnemu záveru nieje možné dôjsť

bez toho, aby jednotlivé úkony, z ktorými sú spojené rôzne právne dôsledky, boli vnímané v

časovej postupnosti a v časových súvislostiach. Z argumentácie Najvyššieho súdu je zrejmé,

že nerozlišuje povinnosť deklaranta v týchto súvislostiach. To, že pri colnom konaní

sťažovateľ nemal doklad o cene za prepravu preukázané bolo, a preto nemohol uviesť cenu

za dopravu, lebo ju nepoznal, pretože uvedenie nesprávnej ceny za dopravu v colnom

vyhlásení pri colnom konaní by znamenalo porušenie

Kontrolou zistené skutočnosti potvrdili, že faktúry za prepravu boli doručené až po

ukončení colného konania a teda v colnom konaní uviedol sťažovateľ pravdivé údaje a

preto colné orgány, nie sťažovateľ, určili prepravné náklady podľa vyššie citovanej

vyhlášky. Colný orgán pretože nebol pri colnom konaní predložený doklad, ktorý

preukazoval výšku nákladov za dopravu legitimným a legálnym spôsobom, určil náklady za

prepravu spôsobom, ktorý umožnilo ust. vyhlášky ...

V sťažnosti neboli vyčíslené trovy konania, ktoré vyčísľujem vo výške 1456.- Sk a to

za dva právne úkony (prevzatie zastúpenia 550.- Sk, podanie sťažnosti 550.- Sk = 1100.- Sk

a 2 x režijný paušál á 178 = 326.- Sk.“

Ústavný súd v zmysle upustil v danej veci

od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania,

ako aj s obsahom súdneho spisu týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát

ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,

ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín a obsahu dotknutých spisov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ namietal porušenie označených práv podľa a dohovoru

napádaným rozsudkom najvyššieho súdu z 22. marca 2007 tvrdiac, že najvyšší súd sa

nevysporiadal s jeho argumentáciou v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského

súdu č. k. -53 z 24. júna 2004. Argumentáciu sťažovateľa možno zhrnúť do

niekoľkých námietok.

Prvá z námietok sa týkala nesprávnej a nezákonnej aplikácie ustanovení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. Colný zákon v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v súvislosti s posúdením, či sťažovateľ

porušil svoje zákonné povinnosti (pri dovoze tovaru v rokoch 1997 a 1998, teda v čase

platnosti a účinnosti ), a to spôsobom napĺňajúcim skutkovú

podstatu colného deliktu podľa v spojení s

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd aplikoval ustanovenia

v zjavnom rozpore so znením Colný zákon v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého sa doterajšie

predpisy (vrátane ) použijú na konania začaté pred 1. júlom 2001

(1. júla 2001 nadobudol účinnosť). Colné orgány pritom začali

príslušné konanie (preverovanie colných vyhlásení podľa

a nadväzujúce konanie), v rámci ktorého posudzovali uvedené otázky, až za účinnosti

Sťažovateľ taktiež namietal zjavne nesprávnu interpretáciu ustanovení § 65 ods. 2

a , vyhlášky Ministerstva financií

Slovenskej republiky č. o podmienkach, za ktorých sa colné konanie

vykonáva mimo colného priestoru, o výške nákladov za vykonanie tohto konania

a o spôsobe určovania nákladov dopravy tovaru na miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska

(ďalej len „“), ako aj prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky

Ministerstva financií Slovenskej republiky č. o forme, obsahu

a náležitostiach colného vyhlásenia a o spôsobe vedenia colnej štatistiky (ďalej len

„“).

V ďalšej námietke sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd napádaným rozsudkom

z 22. marca 2007 odobril nezákonný postup colných orgánov, ktoré rozhodli o viacerých

skutkoch jediným rozhodnutím a uložili jedinú – spoločnú sankciu za viacero prípadov

porušenia colných predpisov, ku ktorým podľa nich došlo. Procesný postup colných

orgánov nemá podľa sťažovateľa oporu v žiadnom ustanovení zákona.

Sťažovateľ napokon vzniesol námietku, podľa ktorej bol v rozpore so zákonom

výrokom rozhodnutia colného úradu z 13. augusta 2003 uznaný zodpovedným za colný

delikt aj v prípadoch, keď nepodával colné vyhlásenie sám, ale deklarantom bol nepriamy

zástupca, ktorý nesie vo vlastnom mene zodpovednosť za prípadné porušenie colných

predpisov. Aj túto nezákonnosť najvyšší súd napádaným rozsudkom z 22. marca 2007

s konečnou platnosťou odobril.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci, patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi do právomoci

všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásadne preto nie je

oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. ).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov, vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných

garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z až 50 a z

dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

, ).

V zmysle judikatúry ESĽP treba pritom pojmy „trestné obvinenie“ a „práva alebo

záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru

vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských

štátov dohovoru. Prihliadajúc k výkladu a aplikácii uvedených pojmov v judikatúre ESĽP

dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný

prípad (v časti týkajúcej sa „trestného obvinenia“), keďže predmetom konania

v sťažovateľovej veci bolo súdne preskúmanie rozhodnutí o uložení sankčnej povinnosti za

správny delikt v podobe uloženia peňažnej pokuty (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti

Francúzku z 24. februára 1994, resp. rozsudok vo veci A.P., M. P. a T. P. proti Švajčiarsku

z 29. augusta 1997).

V tomto kontexte považoval ústavný súd za relevantné, že predmetom konania pred

najvyšším súdom bolo preskúmanie prvostupňového rozsudku krajského súdu z 24. júna

2005, ktorého výrok o zamietnutí žaloby proti rozhodnutiu colných orgánov o uložení

pokuty za colný delikt bol založený na týchto dôvodoch: „... Z obsahu administratívneho

spisu vyplýva, že Colný úrad P. vykonal u žalobcu v dňoch 7. 11. 2001 a 4. 2. 2002

následnú kontrolu po prepustení tovaru podľa Colného ,

zameranú na komplexnú kontrolu účtovných dokladov týkajúcich sa dovozu tovaru za roky

1997 až 2000. Kontrolou bolo zistené, že v roku 1997 v 21 prípadoch a v roku 1998 v 19

prípadoch neboli do colnej hodnoty zahrnuté náklady na dopravu tovaru na miesto, kde

tovar vstúpil do tuzemska v správnej výške, nakoľko v colných vyhláseniach boli tieto

náklady deklarované podľa vyhlášky č. avšak žalobca uhradil tieto náklady

na základe faktúr vystavených dopravcom vo vyššej sume.

Z uvedených dôvodov Colný úrad P. uznal žalobcu zodpovedným za spáchanie

colného deliktu podľa § 247 Colného zákona, spôsobom uvedeným v § 241 písm. d/ Colného

zákona, keďže spôsobil, že jeho tovar bol prepustený na základe nesprávnych údajov a

uložil mu pokutu vo výške 10 000,- Sk. ...

Krajský súd poukazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia, s ktorým sa v

celom rozsahu stotožňuje.

Aj keď v čase dovozu tovaru a prekročenia hraníc žalobca nepoznal skutočnú výšku

nákladov na prepravu, a preto využil postup podľa vyhlášky č. ,

následne potom, čo z vystavených faktúr zistil skutočné náklady na prepravu, bol povinný

zabezpečiť dodatočnú opravu chybného dokladu na príslušnom colnom úrade tak, ako je to

uvedené v prílohe č. 1, bod III, ods. 28 vyhlášky č. Povinnosť deklaranta

uvádzať v colných vyhláseniach správne a presné údaje vyplýva aj z ustanovení § 65 ods. 2,

5 Colného zákona. Neobstojí preto námietka žalobcu, že takáto povinnosť nie je a ani

nebola daná v žiadnom právnom predpise.

Správna je argumentácia žalovaného aj v prípade, keď poukázal na § 82 Colného

zákona, podľa ktorého v prípade, že v čase dovozu tovaru žalobca nepoznal skutočnú výšku

nákladov na prepravu, mohol požiadať colné orgány o povolenie nakladať s tovarom ešte

pred jeho prepustením.

Pokiaľ žalobca namieta neurčitosť a nepreskúmateľnosť výroku preskúmavaného

rozhodnutia, keďže z colných vyhlásení v ňom uvedených nie je zrejmé, v ktorých prípadoch

konal žalobca a v ktorých nepriamy zástupca, pričom s poukazom na § 4 ods. 1, 3 Colného

zákona nie je možné vyvodiť deliktuálnu zodpovednosť žalobcu za protiprávne konanie

nepriameho zástupcu, je krajský súd toho názoru, že táto skutočnosť nemá vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu je nesporné, že colné vyhlásenia uvedené vo

výroku napadnutého rozhodnutia pod por. č. 4, 5, 7, 8, 10, 11, 13, 14, 16, 18 v tabuľke za

rok 1998 vystavoval žalobca ako deklarant podľa § 4 ods. 1 Colného zákona a nie jeho

nepriamy zástupca. Preto vzhľadom na protiprávnosť konania žalobcu, ako je to uvedené

v skoršej časti rozhodnutia a výšku pokuty (6 000,- Sk), ktorú žalobca ani nenamieta,

je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom.

Na zákonnosť rozhodnutia nemá vplyv ani skutočnosť, že o viacerých colných

deliktoch rozhodol colný úrad jedným rozhodnutím. Takýto postup vyplýva zo zásady

hospodárnosti konania. Opakované colné delikty boli zistené jednou následnou kontrolou a

jej závery sú obsiahnuté v jednom protokole. Z protokolu, ktorý bol napísaný dňa 7. 3. 2002

je zrejmé, že každé kontrolované colné vyhlásenie, spolu s príslušnými dokladmi, bolo

kontrolované a posudzované samostatne. Keďže vo všetkých prípadoch bolo zistené

porušenie colných predpisov rovnakým spôsobom, nič nebráni tomu, aby o viacerých

colných deliktoch spáchaných na rovnakom skutkovom základe, nemohlo byť rozhodnuté

jedným rozhodnutím.

K námietke žalobcu vo vzťahu k aplikácii nesprávneho právneho predpisu v zmysle

Colného zákona je potrebné uviesť, že ku skutkom, za ktoré

bol žalobca uznaný zodpovedným za spáchanie colných deliktov, došlo za účinnosti zákona

č. Na tieto skutky preto nemožno aplikovať hmotnoprávny predpis, ktorý

v tom čase neexistoval, keďže nadobudol účinnosť až 1. 7. 2001

a takýto postup nevyplýva ani z jeho prechodných a záverečných ustanovení.

Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu žalobcu podľa

zamietol.“

Najvyšší súd prerokoval odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku

krajského súdu na verejnom pojednávaní v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa,

ktorý sa (rovnako ako v konaní pred krajským súdom) ospravedlnil a súhlasil

s prerokovaním veci v jeho neprítomnosti. V odôvodnení rozsudku sp. zn. 4 Sž-o-KS

135/2005 z 22. marca 2005, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu z 24. júna

2004 uviedol: «... Vo včas podanom odvolaní zo dňa 10. 09. 2005 (č. l. 60) proti rozsudku

prvostupňového súdu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na to, že

vec nie je posúdená po skutkovej stránke správne. Zo skutkových zistení, ako aj z dôkazov

vykonaných žalovaným vyplýva, že v čase, kedy boli colné vyhlásenia predkladané, žalobca

nevedel skutočnú výšku nákladov, lebo nemal doklad o ich cene, tzn. faktúru za prepravu

tovaru. Preto náklady na dopravu boli určené podľa § 3 ods. 1 vyhl. Ministerstva financií č.

Tiež podľa žalobcu vec nebola posúdená správne ani po právnej stránke, pretože

právny záver žalovaného, ktorý si osvojil krajský súd, že potom, čo bolo v colnom konaní

rozhodnuté vydaním právoplatného rozhodnutia, bol deklarant povinný podať dodatočné

colné vyhlásenie, je iba účelovou interpretáciou, ktorá nezodpovedá zákonnej úprave

obsiahnutej v a Podľa mienky žalobcu dodatočné colné

vyhlásenie nie je možné podať potom, čo bolo vo veci rozhodnuté.

Nebolo ani povinnosťou žalobcu ako deklaranta požiadať colný úrad, aby na ním

uskutočňované dovozy tovaru bol použitý zjednodušený postup. Povinnosť žalobcu požiadať

o opravu colného vyhlásenia nevyplýva vôbec z odseku 28 Prílohy č. 1 vyhl. č. 167/1997 Z.

z. a ani nepožiadanie colných orgánov o opravu údajov v colnom vyhlásení nieje

sankcionované.

Preto žalobca v závere svojho odvolania požiadal o zmenu napadnutého

rozsudku. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe

postupom podľa (ďalej v texte rozsudku

len „"). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou (právnym

zástupcom účastníka konania) v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok,

proti ktorému je podľa ustanovenia odvolanie prípustné, nariadil vo veci

pojednávanie ( ) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné,

pretože napadnuté rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom, a preto podľa

rozsudok krajského súdu potvrdil.

Z doterajších výsledkov konania jednoznačne vyplýva požiadavka na Najvyšší súd,

aby vyriešil právnu otázku, či na hore opísanú situáciu je možné správne aplikovať

ustanovenia alebo

Je nepochybné, že žalovaný dospel k skutkovým záverom o porušení colných

predpisov až na základe kontroly vykonanej u žalobcu na prelome rokov 2001 a 2002.

V tomto období je v zmysle účinný cit. právny predpis, lebo

predchádzajúci právny predpis upravujúci oblasť výkonu colných činností, tzn.

, bol s účinnosťou od 01. 07. 2001 zrušený.

Hoci tento nový zákon v zmysle svojho prechodného ustanovenia obsiahnutého

v výslovne prikazuje pri konaniach začatých pred

1. júlom 2001 použiť doterajšie predpisy, nie je možné z tohto textu automaticky vyvodiť

záver, že na porušenie colných predpisov, ktoré boli spôsobené v období predchádzajúcom

dátum 1. júl 2001, a toto porušenie bolo zistené príslušným orgánom štátnej správy

v období od novembra 2001 do februára 2002, tzn. až za účinnosti nového zákona (čo je

predmetom sporu v tomto konaní), už nie je možno aplikovať doterajšie predpisy, konkrétne

Túto myšlienku podporuje všeobecne platná zásada zákazu retroaktívneho pôsobenia

správnych predpisov pri správnom trestaní, ktorá je obsiahnutá v § 7 ods. 1 a 2 zákona

č. o priestupkoch v rámci analogického odkazu na ust.

Slovenskej republiky v spoj. s ust. o subsidiárnom účinku

zákona o priestupkoch.

Podľa o priestupkoch sa zodpovednosť za

priestupok posudzuje podľa zákona účinného v čase spáchania priestupku; podľa

neskoršieho zákona sa posudzuje iba vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa o priestupkoch páchateľovi možno uložiť

len taký druh sankcie, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o priestupku

rozhoduje.

Preto sa Najvyšší súd nemohol stotožniť s názorom žalobcu a to aj podporovaný

odkazom na odôvodnenie bodu 12. rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 30/2006,

že nieje možné na porušenie colných predpisov, ku ktorým došlo pred účinnosťou

, avšak porušenie bolo zistené počas účinnosti ,

aplikačne využiť , a túto námietku vyhodnotil ako právne irelevantnú.

V ďalšej spornej otázke týkajúcej sa povinnosti žalobcu postupom vymedzeným

podľa v spojení s a v spojení s

prílohou č. 1, bod III., ods. 28, prvá veta vyhlášky č. zabezpečiť dodatočnú

opravu chybného dokladu, o ktorom deklarant vie, že sú v ňom uvedené nesprávne údaje,

sa Najvyšší súd plne stotožňuje so závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil

z napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Najvyšší súd z pripojeného spisu zistil, že žalobca uskutočňoval dovoz svojho tovaru

od tých istých zahraničných dodávateľov z R. (W.), resp. z Č. na územie Slovenskej

republiky za obdobných, resp. veľmi rovnakých podmienok (prepravu tovaru takmer vždy

vykonal ten istý prepravca J., spol. s r. o. T.), a preto mohol s veľmi vysokou

pravdepodobnosťou očakávať, že cena za dopravu od tohto dopravcu bude fakturovaná v

určitom úzkom rozmedzí, ktoré korešponduje s cenami bežnými pri minulých prepravách.

Tým, že pri vymeriavaní cla žalobca na základe hore uvedeného postupu nezohľadnil

skutočne zaplatené náklady za prepravu, spôsobil, že došlo k nižšiemu vymeraniu cla, ako v

prípade, keby postupoval v zmysle colných predpisov.

Podľa sa pri určení colnej hodnoty podľa

§ 28 pripočítajú k cene skutočne platenej alebo k cene, ktorá sa má za dovezený tovar

zaplatiť, aj náklady dopravy a náklady na poistenie dovážaného tovaru na miesto, kde tovar

vstupuje do tuzemska.

Podľa sú deklarant alebo jeho zástupca povinní do

colného vyhlásenia uvádzať správne, pravdivé a presné údaje a predkladať pravé doklady.

Preto bol správny postup žalovaného, že s odkazom na ust. § 241 písm. d)

v spoj. s vyhodnotil postup žalobcu ako konanie porušujúce v

tom čase platné colné predpisy, nakoľko ako deklarant s plným vedomím spôsobil, že mu

bol tovar prepustený na základe nesprávnych údajov.

Navyše Najvyšší súd musí k postupu žalobcu, ktorým nahrádzal preukázanie

skutočných nákladov vynaložených na prepravu nákladmi určenými podľa § 3 vyhlášky

Ministerstva financií Slovenskej republiky č. o podmienkach, za ktorých sa

colné konanie vykonáva mimo colného priestoru, o výške nákladov za vykonanie tohto

konania a o spôsobe určovania nákladov dopravy tovaru na miesto, kde tovar vstupuje do

tuzemska, uviesť, že ide o výnimočný spôsob určovania týchto nákladov v situácii, kedy

nieje možné od deklaranta spravodlivo žiadať preukázanie skutočných nákladov. Tento

záver jednoznačne vyplýva z § 3 ods. 4 cit. vyhlášky. Že táto situácia u deklaranta nikdy

nenastala, osvedčuje jeho dodatočná vedomosť o skutočnej cene vo vystavených faktúrach

za dopravu.

Podľa § 3 ods. 4 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 266/1993 Z.

z. o podmienkach, za ktorých sa colné konanie vykonáva mimo colného priestoru, o výške

nákladov za vykonanie tohto konania a o spôsobe určovania nákladov dopravy tovaru na

miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska platí, že iba ak náklady na prepravu tovaru v

tuzemsku nie sú odlíšené od ceny skutočne zaplatenej alebo od ceny, ktorá sa má za

dovezený tovar zaplatiť, deklarovaný a doložený údaj predstavuje náklady na dopravu

tovaru po miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska.

Nakoľko žalobca neuplatnil žiadne námietky vo vzťahu k výške uloženej pokuty, hoci

táto je vyrubená na jej samej spodnej hranici a naopak viac vyzdvihuje preventívnu ako

trestnú povahu tejto pokuty, Najvyšší súd jej výšku z tohto hľadiska ani nepreskúmal.

Odvolací súd vzhľadom na zvyšné námietky uplatnené žalobcom uvádza,

že napadnuté rozhodnutie žalovaného má všetky formálne i obsahové náležitosti

rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu

vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené ariadne

právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi

zistenými v predchádzajúcom konaní o tom, že žalobca opakovane porušil colné predpisy

hore opísaným konaním. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené, ani odvolací súd

nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo

potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich

právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.

Vzhľadom na zistené skutkové závery Najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v

Prešove z 24. 6. 2005 č. -53 ako vecne správny podľa potvrdil.»

Prihliadajúc k uvedeným zisteniam o priebehu a výsledku konania v sťažovateľovej

veci a k obsahu námietok sťažovateľa vznesených v sťažnosti podľa dospel

ústavný súd k záveru, že najvyšší súd sa v napádanom rozsudku z 22. marca 2007

vysporiadal s námietkami sťažovateľa ústavne konformným spôsobom.

Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu

abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je

zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu.

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné

vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného

ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia

právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa

v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu

právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho

predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto

znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená

výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných

zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych

orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd aplikoval ustanovenia

v zjavnom rozpore so znením Podľa tohto

ustanovenia sa predpisy platné a účinné do 1. júla 2001 (vrátane )

použijú na konania začaté pred 1. júlom 2001. Colné orgány pritom začali preverovanie

colných vyhlásení podľa a nadväzujúce konanie o colnom

delikte až za účinnosti

Účelom bolo prostredníctvom úpravy časovej

pôsobnosti zaistiť právnu kontinuitu v súvislosti so zmenou legislatívnej úpravy pravidiel

a postupov uplatňovania colných opatrení pre obchod s tovarom medzi Slovenskou

republikou a inými štátmi. Najvyšší súd interpretoval text uvedeného ustanovenia

(relevantný je v danom prípade text ) v súlade s jeho

účelom a zmyslom. Konštatoval, že hoci je v texte

obsiahnutý výslovný príkaz aplikovať dovtedajšie predpisy (platné a účinné do 1. júla 2001)

na konania začaté pred 1. júlom 2001, nemožno z neho automaticky vyvodiť záver, že

otázku dodržania alebo porušenia colných predpisov, ktoré boli platné a účinné do 1. júla

2001, už nie je po tomto dátume možné posudzovať podľa znenia týchto predpisov (vrátane

).

Najvyšší súd poukázal na všeobecne platnú zásadu zákazu retroaktivity a potvrdil

právny názor krajského súdu, ako aj príslušných správnych (colných) orgánov, ktoré, pokiaľ

ide o rozhodovanie o procesných právach sťažovateľa a o prípustnom druhu sankcie,

aplikovali správne príslušné ustanovenia a otázku zodpovednosti

za colný delikt skúmali podľa znenia colných predpisov platných a účinných v čase, keď

sťažovateľ kontrolované dovozy tovaru na územie Slovenskej republiky uskutočnil, a uložili

sankciu podľa miernejších (pre sťažovateľa výhodnejších) ustanovení [porovnaj § 241

písm. d) v spojení s a v spojení s

ods. 1 ].

Znenie : „Na konanie začaté pred 1. júlom

2001 sa použijú doterajšie predpisy.“, nerieši expressis verbis otázku, ktorý zákonný

predpis mal byť v sťažovateľovom prípade aplikovaný v súvislosti s posúdením jeho

konania v rokoch 1997 a 1998 z hľadiska hmotnoprávneho. Sťažovateľ svoj právny záver,

podľa ktorého nebolo možné aplikovať ustanovenia , opiera

o výklad uvedeného ustanovenia per argumentum e contrario, stotožniac sa však zároveň aj

s právnym názorom najvyššieho súdu o neprípustnosti aplikácie ustanovení zákona

č. z dôvodu retroaktivity. Najvyšší súd uprednostnil výklad ustanovenia

e ratione legis zohľadniac kontext a účel uvedenej

právnej úpravy v súlade s princípom zákazu retroaktivity právnych noriem.

Vzhľadom na skutočnosť, že účelom bolo zaistenie

právnej kontinuity v súvislosti s nahradením právnej úpravy obsiahnutej v zákone

č. , a to , a nie založenie právnej diskontinuity

s vylúčením právnej zodpovednosti povinných osôb za neplnenie alebo porušenie

zákonných povinností vo vzťahu k predchádzajúcim právnym predpisom, možno výklad

a aplikáciu ustanovenia zo strany najvyššieho súdu

v daných okolnostiach považovať za zodpovedajúce jeho účelu a zmyslu s tým, že ide

o interpretáciu, ktorá nepopiera zásadným spôsobom príslušný zákonný text a je aj logicky

odôvodniteľná (per argumentum ab absurdis).

Sťažovateľ taktiež namietal zjavne nesprávnu interpretáciu ustanovení § 65 ods. 2 a

, vyhlášky č. , ako aj

prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky č.

Podľa colné predpisy poruší ten, kto...

spôsobí, že mu bol tovar prepustený na základe nepravých, pozmenených alebo falšovaných

dokladov alebo nesprávnych alebo nepravdivých údajov...

Podľa deklarant alebo jeho zástupca sú povinní

do colného vyhlásenia uvádzať správne, pravdivé a presné údaje a predkladať pravé

doklady.

Podľa colný orgán môže na žiadosť deklaranta povoliť

nakladať s tovarom ešte pred jeho prepustením. Colný orgán vždy žiadosti vyhovie, ak je

dôvodom neprepustenia tovaru iba nutnosť určiť pôvod tovaru, miesto odoslania,

nomenklatúrne zaradenie alebo colnú hodnotu tovaru. Colný dlh, ktorý vznikol alebo by

mohol vzniknúť, musí byť zabezpečený.

Podľa vyhlášky č. ak deklarant nepreukáže skutočné

náklady na prepravu dovážaného tovaru v cestnej doprave na miesto, kde dovážaný tovar

vstupuje do tuzemska, určia sa podľa sadzobníka uvedeného v prílohe tejto vyhlášky.

Podľa prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky č. ak deklarant zistí, že

tovar bol prepustený do colného režimu na základe jednotného colného dokladu alebo

doplnkového jednotného colného dokladu, v ktorých boli uvedené chybné alebo neúplné

údaje, zabezpečí dodatočnú opravu chybného dokladu na colnom úrade, ktorý rozhodol

o prepustení zásielky. Na túto opravu predloží colnému úradu list č. 3/8 pôvodného

chybného jednotného colného dokladu, prípadne s priloženými doplnkovými jednotnými

colnými dokladmi, nový, správny a úplný jednotný colný doklad s prípadnými doplnkovými

jednotnými colnými dokladmi a žiadosť o opravu. Rovnako postupuje deklarant, ak ho

vyzval colný úrad, ktorý chybu dodatočne zistil sám, aby vykonal opravu chybného

jednotného colného dokladu alebo doplnkového jednotného colného dokladu.

Sťažovateľ namietal, že aplikácia citovaných ustanovení najvyšším súdom (ako aj

pred ním krajským súdom a colnými orgánmi) na zistený skutkový stav je prejavom

svojvôle. Tým, že podal colné vyhlásenie, v ktorom do colnej hodnoty tovaru (§ 28 zákona

č. ) nezapočítal skutočné náklady dopravy dovážaného tovaru na miesto

vstupu na územie Slovenskej republiky [ ],

nemohol naplniť skutkovú podstatu podľa či porušiť

zákonnú povinnosť v zmysle , pretože v čase podania

colného vyhlásenia a prepustenia tovaru do navrhovaného colného režimu nemal

k dispozícii faktúry dopravcu s vyúčtovaním ceny dopravy tovaru (dôvodne preto

postupoval podľa vyhlášky č. ). Uvedené faktúry prevzal až neskôr,

no nesplnenie povinnosti podľa prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky č.

nemožno spájať s porušením povinnosti podľa , resp.

s naplnením zákonných znakov , pretože tieto sa na

prípady subsumovateľné pod ustanovenie bodu 28 čl. III prílohy č. 1 vyhlášky č. 167/1997

Z. z. nevzťahujú.

Sťažovateľova argumentácia v predmetnej veci vychádza z reštriktívneho výkladu

Podľa sťažovateľa zákonný znak v označenom

ustanovení: „spôsobí, že mu bol tovar prepustený na základe... nesprávnych alebo

nepravdivých údajov...“, treba vykladať iba v rozsahu, či údaje uvádzané deklarantom do

colného vyhlásenia možno v okamihu jeho podania kvalifikovať ako správne, pravdivé

a presné, odhliadnuc od jeho predchádzajúceho a následného postupu v súvislosti

s preclením tovaru.

Obsahový význam citovaných, zákonodarcom použitých pojmov v označenom

ustanovení však umožňuje aj širší výklad, ku ktorému sa priklonil

najvyšší súd. Zákonný znak „spôsobí“ oprávňoval príslušné orgány uplatniť taký výklad

zákona, v rámci ktorého posudzovali celý postup deklaranta pri dovoze tovaru vo

vzájomných súvislostiach s tým, že účelom aplikovaných ustanovení § 65 ods. 2, § 82,

, vyhlášky č. , ako aj

prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky č. je zabezpečiť, aby bolo clo pri

dovážanom tovare vyrubené primárne zo skutočnej colnej hodnoty tovaru (vrátane nákladov

na dopravu). Právny názor najvyššieho súdu, že vyhlášky č.

možno aplikovať subsidiárne v tých prípadoch, v ktorých vzhľadom na okolnosti nemožno

od deklaranta spravodlivo žiadať, aby dokladoval skutočnú výšku nákladov na dopravu

tovaru, nemožno považovať za arbitrárny.

V sťažovateľovom prípade najvyšší súd svoje závery dostatočne odôvodnil

konkrétnymi okolnosťami prípadu: „... žalobca uskutočňoval dovoz svojho tovaru od tých

istých zahraničných dodávateľov z R. (W.), resp. z Č. na územie Slovenskej republiky za

obdobných, resp. veľmi rovnakých podmienok (prepravu tovaru takmer vždy vykonal ten

istý prepravca J., spol. s r. o. T.), a preto mohol s veľmi vysokou pravdepodobnosťou

očakávať, že cena za dopravu od tohto dopravcu bude fakturovaná v určitom úzkom

rozmedzí, ktoré korešponduje s cenami bežnými pri minulých prepravách. Tým, že pri

vymeriavaní cla žalobca na základe hore uvedeného postupu nezohľadnil skutočne

zaplatené náklady za prepravu, spôsobil, že došlo k nižšiemu vymeraniu cla, ako v prípade,

keby postupoval v zmysle colných predpisov. ...“

Právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v napádanom rozsudku z 22. marca 2007

nenútil sťažovateľa uvádzať do colného vyhlásenia hypotetické údaje (ako to sťažovateľ

namietol), ale potvrdil sťažovateľovu zodpovednosť za colný delikt na základe toho, že jeho

postup ako celok v súvislosti s preclením tovaru v inkriminovaných prípadoch považoval

najvyšší súd za postup in fraudem legis. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd poukázali

na dostatočný priestor, ktorý právna úprava sťažovateľovi poskytovala (§ 82 zákona

č. , príloha č. 1 čl. III bod 28 vyhlášky č. ) tak, aby mohol

postupovať v súlade so skutočným účelom a zmyslom colných predpisov. Poukaz na § 82

, podľa ktorého mohol sťažovateľ do doby doručenia faktúr

týkajúcich sa ceny dopravy tovaru požiadať colné orgány o povolenie nakladať s tovarom

ešte pred jeho prepustením, nemožno považovať za špekulatívny či hypotetický. Druhá veta

označeného ustanovenia totiž ukladala colným orgánom povinnosť sťažovateľovej žiadosti

v takomto prípade (ak je dôvodom neprepustenia tovaru iba nutnosť určiť colnú hodnotu

tovaru) vyhovieť.

Sťažovateľovu námietku týkajúcu sa nezákonnosti procesného postupu colných

orgánov v predmetnej veci, ktorý mal najvyšší súd napádaným rozsudkom z 22. marca 2007

s konečnou platnosťou odobriť, a tým porušiť jeho základné práva, považuje ústavný súd za

neopodstatnenú. Nezákonnosť procesného postupu mala spočívať v tom, že colné orgány

prerokovali viaceré prípady nesprávneho uvedenia colnej hodnoty tovaru sťažovateľom pri

dovoze (za tých istých podstatných skutkových okolností) v spoločnom konaní a rozhodli

jediným rozhodnutím (uložili za všetky zistené porušenia jednu spoločnú sankciu).

Sťažovateľ netvrdil a ani nepreukázal, že by colné orgány konali v rozpore

s konkrétnym ustanovením príslušného procesného právneho predpisu, alebo, že by porušili

ustanovenia zabezpečujúce sťažovateľove procesné práva v konaní. Procesné normy pri tom

nemôžu do absolútnych detailov anticipovať každú procesnú situáciu, ktorá môže

v individuálnych prípadoch v priebehu konania nastať. Rozhodovanie o konkrétnom

postupe orgánu verejnej moci v konkrétnom konaní je v právomoci príslušného orgánu.

Voľba konkrétneho postupu v konkrétnych procesných situáciách patrí v medziach daných

zákonom do sféry uváženia orgánu verejnej moci oprávneného konať vo veci. Ak uvedený

postup nevybočuje zo zákonného rámca a rešpektuje procesné postavenie, predovšetkým

procesné práva účastníkov v súlade so všeobecnými princípmi spravodlivého konania,

nemôže takýto procesný postup orgánu verejnej moci predstavovať dôvod na vyslovenie

porušenia základných práv účastníka konania.

Súdy preskúmavajúce rozhodnutia colných orgánov v sťažovateľovej veci sa

napokon vysporiadali aj s námietkou uloženia sankčnej povinnosti aj za prípady, keď

zodpovednosť za colný delikt mal znášať nepriamy zástupca.

Na námietku sťažovateľa reagoval už krajský súd v rozsudku z 24. júna 2005, ktorý

po preskúmaní obsahu administratívneho spisu dospel k záveru: „... je nesporné, že colné

vyhlásenia uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia pod por. č. 4, 5, 7, 8, 10, 11, 13,

14, 16, 18 v tabuľke za rok 1998 vystavoval žalobca ako deklarant podľa § 4 ods. 1 Colného

zákona a nie jeho nepriamy zástupca. Preto vzhľadom na protiprávnosť konania žalobcu,

ako je to uvedené v skoršej časti rozhodnutia a výšku pokuty (6 000,- Sk), ktorú žalobca ani

nenamieta, je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom.“ Najvyšší súd sa v rámci

rozhodnutia o odvolaní stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými

v predchádzajúcom konaní konštatujúc, že „... napadnuté rozhodnutie žalovaného má

všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku.

Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu,

ktoré je logicky vyhodnotené ariadne právne posúdené“.

Po zvážení uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že skutkové a právne

závery najvyššieho súdu v sťažnosťou napádanom rozsudku sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005

z 22. marca 2007 nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Spôsob interpretácie a aplikácie

právnych predpisov v danej veci zo strany najvyššieho súdu nemal za následok porušenie

základného práva alebo slobody sťažovateľa.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti nevyhovel a vyslovil, že základné právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli (výrok nálezu).

Keďže ústavný súd vyslovil, že označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ

namietal, porušené neboli, návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

z 22. marca 2007 ani priznaním náhrady trov konania pred ústavným súdom sa už

nezaoberal, pretože tieto sa viažu na vyhovenie sťažnosti.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008