Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Tos-90-2026.pdf
PDF · 80.65 KB
Case nature
Area
Subarea
4Tos/90/2026
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu JUDr. Ľubomíry Podmaníkovej a Mgr. Alexandry Osadskej, v trestnej veci odsúdenej A. B., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 2 Trestného zákona, v konaní o prerušení výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdenej A. B. proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 04.09.2026, sp. zn. 6Nt/17/2026, na neverejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 15. októbra 2026, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdenej A. B. z a m i e t a .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením Okresný súd Nitra (ďalej len „súd I. stupňa“) podľa § 412 odsek 1 Trestného poriadku a contrario zamietol návrh riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Nitra – Chrenová na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody u odsúdenej A. B. (ďalej len „odsúdená“), ktorý jej bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza vydaným dňa 16.05.2025 sp. zn. 2T/44/2025, právoplatným dňa 14.06.2025 vo výmere 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Súd I. stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že preskúmaním skutkového stavu mal preukázané, že trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 2T/44/2025 zo dňa 05.06.2025, právoplatným dňa 14.06.2025 bola odsúdená uznaná vinnou zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 2 Trestného zákona a bol jej uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, výkon trestu nastúpila dňa 02.06.2026, jeho predpokladaný koniec je stanovený na deň 02.12.2026 a zároveň, že 30.05.2025 sa odsúdenej v Trnave narodila dcéra A. B., ktorá sa doposiaľ nachádza v Centre pre deti a rodiny C. D., pričom po narodení bola umiestnená do predmetného zariadenia neodkladným opatrením Okresného súdu Galanta z 10.06.2025 sp. zn. 5P/85/2025 z dôvodu, že matka (odsúdená) nebola schopná zabezpečiť bezpečné prostredie pre novonarodené dieťa. Ďalej poukázal na rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 5T/85/2025 zo dňa 10.06.2025, právoplatným dňa 11.11.2025, ktorým súd nariadil nad maloletou výchovné opatrenie a maloletá je umiestnená v starostlivosti profesionálneho rodiča, ktorý zabezpečuje pokojné, bezpečné a stabilné prostredie, posledné osobné stretnutie odsúdenej s maloletou sa uskutočnilo dňa 19.11.2025 a následne sa odsúdená o maloletú zaujímala o maloletú dňa 02.01.2026 prostredníctvom správy cez sociálnu sieť, odvtedy sa o ňu nezaujímala, ostatní členovia rodiny vrátane otca maloletej sa o ňu vôbec nezaujímajú a Centrum pre deti a rodiny C. D. neodporúčalo návrat maloletej do biologickej rodiny. Uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 32P/83/2026 zo dňa 11.05.2026, právoplatným 11.06.2026 a vykonateľným 11.05.2026 súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým sa maloletá dočasne ponechala v starostlivosti Centra pre deti a rodiny C. D.. Ďalej poukázal na skutočnosť, že odsúdená je matkou ďalších dvoch maloletých detí a to dcéry A. E. (v starostlivosti starej matky F. F. – matka predchádzajúceho partnera odsúdenej) a F. B. (stará sa o ňu stará matka G. H. B.). Ďalej súd I. stupňa uviedol, že odsúdená bola doposiaľ šesťkrát súdne trestaná prevažne pre
majetkovú trestnú činnosť a posledný záznam predstavuje odsúdenie za prečin zanedbania povinnej výživy, za ktorý jej bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý aktuálne vykonáva. S poukazom na ustanovenie § 412 odsek 1 Trestného poriadku, ako i jeho novelizované ustanovenie s účinnosťou od 01.07.2026 súd I. stupňa konštatoval, že v prípade povolenia prerušenia výkonu trestu odňatia slobody odsúdenej, ktorá je matkou dieťaťa do troch rokov veku, nad ktorým nevykonáva svoje rodičovské práva a povinnosti, ktorých pozbavená ani obmedzená nebola, ale účel starostlivosti o dieťa matkou nie je možné naplniť, je právny benefit prerušenia výkonu trestu minimálne nadužívaním, ak nie zneužívaním inštitútu prerušenia trestu. Teda v posudzovanej veci odsúdenej matky, ktorá nemá dieťa v osobnej starostlivosti a nedokáže mu zabezpečiť bezpečné prostredie kvôli prebiehajúcej závislosti, by odporovalo účelu zákona, ktorým je ochrana dieťaťa a zabezpečenie jeho osobnej materskej starostlivosti, a preto inštitút prerušenia tu stráca opodstatnenie. Záverom preto i s poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky – Nález III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008 konštatoval, že napriek preukázanej skutočnosti, že odsúdená je matkou dieťaťa do troch rokov, dieťa bolo zverené do náhradnej ústavnej starostlivosti zariadenia, ktoré zabezpečuje jeho výchovu, pretože v opačnom prípade by výchova dieťaťa bola vážne narušená, nevzhliadol u odsúdenej podmienky pre povolenie prerušenia výkonu trestu odňatia slobody. V závere súd I. stupňa vyvodil z citovaného nálezu, že je možné sa o doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.
Proti tomuto uzneseniu, v zákonnej lehote, podala odsúdená sťažnosť, v ktorej uviedla, že jej tehotenstvo bolo sledované v gynekologickej ambulancii u A. F. I., svoju dcéru navštevovala v CDR C. D. pravidelne v mesačných intervaloch a taktiež odovzdávala kontrolné testy na drogy a iné psychotropné látky, obdržala tiež návrh profesionálneho rodiča – J. K. na zverenie maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti, ku ktorému zaujala negatívne stanovisko, nakoľko má záujem sa na výchove dcéry podieľať a skutočný biologický otec dcéry, pán L. K. chce postúpiť testy DNA a priznať otcovstvo. Namietala, že F. F. je jej matka a nie matka predchádzajúceho partnera odsúdenej, ako je mylne uvedené v časti odôvodnenie a stará sa o jej dcéru A. E., s ktorou trávievala víkendy a teraz vo výkone trestu ju pravidelne navštevujú a ona im denne telefonuje. Poukázala aj na to, že jej mama na spoločné výlety bráva aj dcéru F., ktorú má v starostlivosti svokra, ktorá tiež privolila a ona môže F. kontaktovať každý druhý utorok po 18.00, čo aj činí a F. zasiela cez sociálnu pracovníčku listovú korešpondenciu. Uviedla, že nemá záujem súd zavádzať, nebola dobrou mamou a neviedla riadny život, vo výkone trestu však vytriezvela, zistila, že dokáže fungovať aj bez podpory psychotropných látok a pozerá sa na veci v jej živote jasnou hlavou, praje si a prosí o druhú šancu napraviť svoje chyby, postarať sa o dcéru A., dopriať jej spoznať svoje sestry a vytvoriť fungujúcu rodinu plnú lásky. Záverom uviedla, že jej mama je vlastníčkou nehnuteľnosti, je viac ako desať rokov zamestnaná u rovnakého zamestnávateľa a je ochotná sa za ňu zaručiť, poskytnúť jej a malej A. strechu nad hlavou a hlavne ju psychicky podporiť, lebo vie, že začiatok bude extrémne ťažký a vzhľadom k uvedenému prosí súd o prehodnotenie zamietavého stanoviska.
Krajský súd v Nitre, ako nadriadený súd, na základe riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou podľa § 192 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/ Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľka podala sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdenej nie je dôvodná.
Nadriadený súd v rámci tejto svojej prieskumnej povinnosti zistil, že skutkové zistenia a právne úvahy súdu I. stupňa, ktoré boli podkladom pre vydanie napadnutého uznesenia, ktorého obsahom bol záver o tom, že u odsúdenej neboli splnené podmienky pre povolenie prerušenia výkonu trestu odňatia slobody, preto bol návrh riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody zamietnutý, sú opodstatnené a to z tých istých dôvodov vyplývajúcich z odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktoré zodpovedá ustanoveniu § 176 odsek 2 Trestného poriadku, na ktoré nadriadený súd ako na správne a úplné preto iba poukazuje a s nimi sa stotožňuje.
K úvahám súdu I. stupňa nadriadený súd iba dopĺňa, že samotná existencia biologického puta medzi matkou a maloletým dieťaťom, rovnako ako deklarovaný záujem matky podieľať sa na jeho výchove v budúcnosti, bez ďalšieho neodôvodňujú prerušenie výkonu trestu odňatia slobody, pretože rozhodujúce je posúdenie konkrétnych okolností prípadu, predovšetkým toho, či odsúdená (matka)
v rozhodnom čase reálne vykonáva svoju rodičovskú úlohu a či prerušenie výkonu trestu môže naplniť účel sledovaný zákonom, ktorým je v danom kontexte ochrana záujmu maloletého dieťaťa a predovšetkým v zmysle ustanovenia § 412 odsek 1 Trestného poriadku neprerušenie osobnej starostlivosti matky maloletého dieťaťa, ktorá je predovšetkým v ranom vývoji dieťaťa mimoriadne dôležitá. V danom prípade je podstatné, že maloletá bola bezprostredne po narodení umiestnená do zariadenia zabezpečujúceho jej starostlivosť, a to v dôsledku nepriaznivých okolností na strane odsúdenej, ktoré jej neumožňovali vytvoriť pre novonarodené dieťa bezpečné a stabilné prostredie. Umiestnenie maloletej do náhradnej starostlivosti tak nebolo dôsledkom nástupu odsúdenej na výkon trestu odňatia slobody, ale nastalo už v čase, keď odsúdená na slobode disponovala možnosťou zabezpečovať starostlivosť o dieťa, a preto nie je možné urobiť záver, že v dôsledku výkonu trestu u odsúdenej dôjde k pretrhnutiu citových väzieb medzi matkou a maloletým dieťaťom.
Z obsahu spisu mal i nadriadený súd preukázané, že kontakt odsúdenej s maloletou bol dlhodobo sporadický (osobné stretnutie sa uskutočnilo 19.11.2025, následne záujem prostredníctvom sociálnych sietí dňa 02.01.2026), preto za tohto stavu nemožno súčasné vyjadrenia odsúdenej, o odhodlaní prevziať zodpovednosť za výchovu dcéry, stotožňovať s preukázaným výkonom rodičovských povinností. Nadriadený súd pritom nespochybňuje význam deklarovanej snahy odsúdenej zmeniť svoj doterajší spôsob života, avšak zdôrazňuje, že rozhodnutie o prerušení výkonu trestu odňatia slobody nemôže spočívať výlučne na očakávaní budúcej zmeny, ale musí vychádzať z konkrétnych, objektívne zistiteľných okolností existujúcich v čase rozhodovania.
K sťažnostným námietkam odsúdenej nadriadený súd uvádza, že tvrdenia ohľadne tehotenstva a navštevovaní maloletej odsúdenou, samy osebe nespochybňujú správnosť napadnutého rozhodnutia a ani prípadná skutočnosť, že tehotenstvo bolo lekársky sledované, totiž nemení nič na zisteniach týkajúcich sa okolností, za ktorých sa maloletá narodila, ani na dôvodoch, pre ktoré bola bezprostredne po narodení umiestnená do zariadenia zabezpečujúceho jej starostlivosť. Rovnako ani návštevy maloletej, či predkladanie kontrolných testov, nemožno bez zohľadnenia ich časového rozsahu, pravidelnosti a ostatných okolností prípadu považovať za dostatočný dôkaz reálneho a sústavného výkonu rodičovskej starostlivosti. Taktiež tvrdenie odsúdenej, že biologický otec maloletej má záujem uznať otcovstvo, predstavuje nanajvýš okolnosť, ktorá môže byť významná pre budúce usporiadanie pomerov maloletej, sama osebe však nepreukazuje aktuálnu pripravenosť odsúdenej zabezpečovať jej osobnú starostlivosť a ani nevyvracia dôvody, pre ktoré súd I. stupňa návrh riaditeľa ústavu zamietol. Zároveň okolnosť, že starostlivosť o jej ďalšie dve dcéry zabezpečujú iné osoby potvrdzuje, že výkon rodičovských povinností odsúdenej treba posudzovať individuálne vo vzťahu ku každému dieťaťu a ani ochota matky odsúdenej poskytnúť odsúdenej a maloletej bývanie a psychickú podporu, nemôže nahradiť posúdenie toho, či sú splnené podmienky na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody práve v záujme maloletej A., ide len o okolnosť potenciálne priaznivú pre budúce vytvorenie rodinného zázemia. Nadriadený súd neprehliadol ani deklarovanú motiváciu odsúdenej, záujem na obnovení rodinných väzieb a jej snahu o osobnú nápravu, čo sú hodnoty, ktoré si zasluhujú pozornosť, nemôžu však prevážiť nad konkrétnymi zisteniami o doterajšom vzťahu odsúdenej k maloletej a o dôvodoch, pre ktoré je maloletá od narodenia zverená do inej ako osobnej starostlivosti matky, teda odsúdenej.
Nadriadený súd preto vzhľadom na vyššie uvedené uzatvára, že najlepší záujem maloletého dieťaťa nemožno stotožňovať výlučne so záujmom na prítomnosti biologickej matky, ale je potrebné posudzovať ho v kontexte reálnych rodinných pomerov, doterajšieho výkonu rodičovských povinností a schopnosti matky zabezpečiť dieťaťu stabilnú a bezpečnú starostlivosť. Hoci ustanovenie § 412 Trestného poriadku ustanovuje povinnosť prerušiť výkon trestu odňatia slobody u matky dieťaťa mladšieho ako tri roky, toto ustanovenie nemožno vykladať izolovane od jeho účelu, ktorým je ochrana záujmu dieťaťa prostredníctvom zachovania možnosti osobnej starostlivosti matky o dieťa. V predmetnej veci však tento účel nemožno dosiahnuť, keďže odsúdená nemala maloletú nikdy vo svojej osobnej starostlivosti, pričom ani počas jej umiestnenia v zariadení náhradnej starostlivosti si s ňou nevytvárala pravidelný kontakt a citové puto, ktoré by odôvodňovalo záver, že prerušenie výkonu trestu je v záujme maloletej, resp., že prerušením výkonu trestu by sa v danom prípade naplnil účel sledovaný uvedenou právnou úpravou.
So zreteľom na uvedené preto nadriadený súd sťažnosť odsúdenej, postupom podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku, ako nedôvodnú zamietol.
Výrok tohto uznesenia bol prijatý pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.