Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_30Sas-31-2024.pdf
PDF · 216.73 KB
Case nature
Area
Subarea
30Sas/31/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudkyňou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX, XXX XX A., právne zastúpený: JUDr. Marián Ďurina, advokát, so sídlom Sibírska 4, 831 02 Bratislava, IČO: 11 806 893, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. 560 212 6596 0 zo dňa 06.12.2024, takto
r o z h o d o l :
1. Správnu žalobu z a m i e t a.
1. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
Administratívne konanie
1. Žiadosťou zo dňa 06.07.2024 žalobca požiadal o prepočítanie jeho starobného dôchodku, žiadal o započítanie 1. a 2. ročníka štúdia na Vojenskej strednej odbornej škole elektrotechnickej – rádiolokačnej (ďalej aj len „VSOŠER“) v Litovskom Mikuláši v I. kategórii funkcií.
2. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. 560 212 6596 0 zo dňa 23.09.2024 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) prvostupňový správny orgán podľa § 65, § 274, § 82, § 112 ods. 1 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov žiadosť žalobcu o prepočet sumy starobného dôchodku zamietol.
3. Prvostupňový správny orgán uviedol, že starobný dôchodok bol žalobcovi priznaný rozhodnutím č. 560 212 6596 0 –I. zo dňa 18.09.2018 a to od 1. júla 2018 v sume 495,20 EUR mesačne. Konštatoval, že žalobca dosiahol dôchodkový vek dovŕšením 62 rokov a 139 dní, t.j. 1. júla 2018. Pre výpočet sumy starobného dôchodku mu boli zohľadnené všetky získané doby poistenia, spolu 44 rokov a 238 dní. Suma starobného dôchodku bola vypočítaná ako súčin priemerného osobného mzdového bodu (0,9132), obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na dôchodok (44,6521) a aktuálnej dôchodkovej hodnoty (11,9379) = 486,80 EUR. Podrobný výpočet bol obsiahnutý v rozhodnutí o priznaní starobného dôchodku z 18.09.2018. S prihliadnutím na zachovávanie nárokov zo zaradenia zamestnania do zvýhodnenej pracovnej kategórie podľa § 274 zákona o sociálnom poistení, bol žalobcovi vypočítaný dôchodok aj podľa zákona č. 100/1988 Zb. účinného do 31.12.2003 a to z priemerného mesačného zárobku 129,53 EUR za roky 2011, 2012, 2009, 2010 a 2008. Započítaná doba zamestnania bola 42 rokov, na dobu pred 18. rokom veku sa neprihliada. Starobný dôchodok je 80 % priemerného mesačného zárobku, tzn. 103,70 EUR mesačne. Po úprave podľa zákona č. 306/2002 Z. z. v znení zákona č. 639/2002 Z. z. a po zvýšení podľa zákona č. 222/2003 Z. z. výška dôchodku
bola 278,00 EUR mesačne. Pretože suma starobného dôchodku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. bola vyššia ako suma vypočítaná podľa zákona č. 100/1988 Zb., starobný dôchodok žalobcovi patril v sume 486,80 EUR mesačne. Uvedená suma bola ešte valorizovaná podľa príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení na sumu 495,20 EUR mesačne.
4. K žiadosti žalobcu o započítanie 1. a 2. ročníka na VSOŠER v I. pracovnej kategórii správny orgán uviedol, že Ministerstvo obrany Slovenskej republiky listom č. ÚFZBA-4-446-1/2024 z 28.08.2024 na základe podkladov z Ústředního archivu v Olomouci potvrdilo, že doba od 28.08.1971 do 31.07.1973, kedy bol žalobca študentom 1. a 2. ročníka VSOŠER bola zaradená do III. pracovnej kategórie, preto pri priznaní starobného dôchodku bolo uvedené obdobie žalobcovi hodnotené v III. pracovnej kategórii. Základná vojenská služba počas štúdia na VSOŠER od 01.08.1973 do 19.07.1975 a doba služby vojaka z povolania od 20.07.1975 do 14.07.1979 a od 15.07.1979 do 30.09.1989, ktoré boli zaradené do I. kategórie funkcií boli s poukazom na § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. žalobcovi hodnotené vo zvýhodnenej (I.) pracovnej kategórii.
5. Prvostupňový správny orgán poukázal na to, že oprávnenie zaraďovať zamestnania do pracovných kategórií, resp. výkon služby do zvýhodnenej kategórie funkcií, prislúchalo iba zamestnávateľom, resp. organizáciám, do pôsobnosti ktorých činnosť patrila a to na základe rezortných zoznamov, nie Sociálnej poisťovni. Nakoľko žalobca nepreukázal žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť výšku jeho starobného dôchodku, jeho žiadosť bola zamietnutá.
6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná prostredníctvom svojho generálneho riaditeľa ako príslušného odvolacieho orgánu rozhodnutím č. 560 212 6596 0 zo dňa 06.12.2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolací orgán odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
7. Odvolací orgán zopakoval, že právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. 560 212 6596 0 – I. zo dňa 18.09.2018 bol žalobcovi od 01. júla 2018 priznaný starobný dôchodok v sume 495,20 EUR mesačne. Na jeho nárok a určenie jeho sumy boli žalobcovi zhodnotené všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia, vrátane dôb, ktoré sa za obdobie dôchodkového poistenia považujú v zmysle zákona o sociálnom poistení. Do vzniku nároku na starobný dôchodok k 01.07.2018 žalobca získal 16 298 dní, t.j. 44 rokov a 238 dní, obdobia dôchodkového poistenia. Suma starobného dôchodku mu bola určená podľa § 66 ods. 1 zákona o sociálnom poistení ako súčin priemerného osobného mzdového bodu (0,9132), obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok (44,6521) a aktuálnej dôchodkovej hodnoty (11,9379), čo predstavovalo sumu 486,80 EUR mesačne. Nakoľko podľa § 274 zákona o sociálnom poistení sa zachovávajú nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a suma dôchodku nesmie byť nižšia, ako suma dôchodku určená podľa predpisov účinných do 31.12.2003, dôchodok bol vypočítaný aj podľa zákona č. 100/1988 Zb.. Podľa uvedeného zákona bola suma starobného dôchodku určená z priemerného mesačného zárobku 129,53 EUR za roky 2011, 2012, 2009, 2010 a 2008. Započítaná doba zamestnania bola 42 rokov, na dobu pred 18. rokom veku sa neprihliada. Starobný dôchodok je 80 % priemerného mesačného zárobku, tzn. 103,70 EUR mesačne. K uvedenej sume patrila úprava podľa zákona č. 306/2002 Z. z. v znení zákona č. 639/2002 Z. z. na 262,20 EUR mesačne a zvýšenie podľa zákona č. 222/2003 Z. z. na 278,00 EUR mesačne. Pretože suma starobného dôchodku určená podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení bola vyššia ako suma starobného dôchodku vypočítaná podľa zákona č. 100/1988 Zb., starobný dôchodok žalobcovi patril v sume 486,80 EUR mesačne. Podrobný výpočet bol uvedený v právoplatnom rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo dňa 18.09.2018.
8. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu o započítanie doby štúdia v 1. a 2. ročníku na VSOŠER vo zvýhodnenej pracovnej kategórii odvolací orgán poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/108/2016 z 30.05.2018 a uviedol, že štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa u žiakov vojenských škôl vykazovalo ako doba štúdia so zaradením do III. pracovnej kategórie. Žiaci vojenských škôl vojenskú základnú školu vykonávali až počas štúdia v 3. a 4. ročníku, preto štúdium v 1. a v 2. ročníku vojenských škôl nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., pretože činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby. Žiaci 1. a 2. ročníka vojenskej strednej odbornej školy (ďalej aj len „VSOŠ“) sa štúdiom pripravovali na službu vojaka z povolania a neboli vojakmi v činnej službe. Vojenskú základnú službu vykonávali počas štúdia v 3. a 4. ročníku. Žiaci 1. až 4. ročníka vojenských gymnázií (ďalej
aj len „VG“) sa štúdiom pripravovali na štúdium na vysokých vojenských školách. Počas štúdia žiaci na vojenských gymnáziách neboli vojakmi v činnej službe, t.j. nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú službu. Prijatím žiaka na štúdium na VSOŠ alebo na VG po skončení povinnej školskej dochádzky, vznikla týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17 rokov veku, branná povinnosť podľa branného zákona. Neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Pri štúdiu na VSOŠ sa výkon základnej vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo dňa vyradenia žiakov z VSOŠ, t.j. výkon základnej vojenskej služby trvá počas štúdia v 3. a 4. ročníku VSOŠ. Žiaci študujúci na VG základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so smernicou u žiakov vojenských škôl vykazovalo ako doba štúdia v I. a II. časti výkazu so zaradením tejto doby do III. pracovnej kategórie.
9. Odvolací orgán uviedol, že podľa potvrdenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 28.08.2024 a na základe podkladov z Vojenského ústředního archivu Olomouc bol žalobca počas štúdia na VSOŠER v období od 28.08.1971 do 31.07.1973 zaradený v III. pracovnej kategórii, preto nebolo možné žiadosti žalobcu o započítanie štúdia v 1. a 2. ročníku na VSOŠER vyhovieť a teda jeho žiadosť bola zamietnutá správne a v súlade s právnymi predpismi.
Správna žaloba, žalobné body
10. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia, žiadal napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie zrušiť, vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie a priznať žalobcovi náhradu trov konania.
11. Žalobca namietal, že žalovaná sa nedostatočne vysporiadala s jeho argumentami uvádzanými v odvolaní a predovšetkým namietal skutočnosť, že mu nebola zohľadnená doba štúdia v 1. a 2. ročníku na VSOŠER v I. kategórii funkcií, pričom poukazoval na to, že v uvedenom období žalobca reálne vykonával zakázané vojenské služby a zakázaný vojenský výcvik. Namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces tým, že žalovaná nevykonala vyčerpávajúce dokazovanie a neprihliadla na evidentné porušovanie základných ľudských práv a slobôd mladistvého. Namietal porušenie § 189, § 195, § 196, § 197, § 203 ods. 4, § 209, § 216 a § 233 ods. 10 zákona o sociálnom poistení, ako aj § 5 ods. 8, § 27, § 119, § 124, § 129 ods. 1, § 195 písm. e), § 197 a § 204 a nasl. Správneho súdneho poriadku.
12. Žalobca uviedol, že v službe I. kategórie funkcií odslúžil celkovo 18 rokov a 39 dní a to v období od 28.08.1971 do 31.07.1973 ako študent 1. a 2. ročníka VSOŠER, od 01.08.1973 do 19.07.1975 ako študent 3. a 4. ročníka VSOŠER a od 20.07.1975 do 30.09.1989 ako vojak z povolania. Následne získal obdobia ako zamestnanec alebo SZČO v zamestnaní III. pracovnej kategórie v celkovom rozsahu 26 rokov a 203 dní. Namietal, že nezapočítanie doby štúdia v 1. a v 2. ročníku VSOŠER v I. kategórií funkcií malo za následok nepriznanie zníženého dôchodkového veku a tiež nepriznanie starobného dôchodku v správnej výške. Podľa žalobcu terminológia používaná v § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. nehovorí výlučne o vojenskej (činnej) službe, ale zahŕňa aj inú službu, do ktorej možno zaradiť aj vykonávanie služby mladistvými študentami v 1. a 2. ročníku VSOŠER.
13. Žalobca tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Szd/7/2009 z 23.03.2010 vo vzťahu k otázke aplikácie § 33 ods. 2 správneho poriadku. Namietal, že žalovaná pri svojom rozhodovaní neuviedla, na základe akých skutočností rozhodovala, akými úvahami sa riadila a ako sa vysporiadala s predloženými listinnými dôkazmi a prečo sa vyhla niektorým argumentom o dlhodobom a intenzívnom porušovaní ľudských práv a zneužívaní mladistvého. Z uvedeného dôvodu žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a nepreskúmateľné. Žalobca opakovane namietal, že v prípadoch, o aký išlo aj u žalobcu, dochádzalo k zneužívaniu mladistvých na zakázanú vojenskú prípravu, porušovaniu ich základných práv, ako aj k porušovaniu vtedy platného zákonníka práce a školského zákona, či iných právnych predpisov. Rozsiahlo popisoval, ako bolo zaobchádzané s mladistvými študentami vojenských škôl, ako boli disciplinárne trestaní podľa vojenských predpisov, nie podľa školského zákona, pričom informácie o takomto zaobchádzaní so študentami vojenských škôl podľa žalobcu Ministerstvo obrany SR zatajuje a odmieta ich sprístupniť v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z.. Poukazoval na nedeliteľnú veliteľskú právomoc, uviedol tiež, že podľa § 21 ods. 1 branného zákona NZ ČSR č. 92/1949 Zb., vyhlášky Ministra národnej obrany ČSR č. 20/1958 Zb. a čl. 15 vojenského predpisu Kádr-1-1 sa mladiství vo VSOŠER zaraďovali do vojska a stávali sa vojenskými osobami, služobná povinnosť vznikla dňom odvedenia. Žalobca namietal, že VSOŠER bola pevnou súčasťou ČSĽA,
s mladistvými študentami VSOŠER bolo aj počas 1. a 2. ročníka zaobchádzané ako s dospelými vojakmi, preto žiadal priznať aj rovnaké dôchodkové výhody v I. kategórii funkcií. Poukazoval tiež na viaceré medzinárodné dohovory, najmä na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zakazujúce nútenú prácu alebo povinnú prácu. Poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Van der Mussela proti Belgicku a žiadal správny súd, aby sa vysporiadal s tvrdeniami Sociálnej poisťovne o tom, že žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠER nevykonávali vojenskú službu, aj v súlade s týmto rozsudkom.
14. Žalobca poukazoval na okolnosti svojho odvodu a namietal, že od 1. ročníka VSOŠER vykonával rôzne vojenské služby a ostrý vojenský výcvik, čo bolo v rozpore s písomnou žiadosťou o štúdium na VSOŠER, ktorú podpisovali jeho rodičia a žalobca ešte ako mladistvý žiak ZDŠ. Poukázal na to, že po páde režimu v r. 1991 boli vojenské stredné odborné školy a vojenské gymnáziá zrušené práve preto, že v nich dochádzalo k porušovaniu práv mladistvých, ktorí na týchto školách plnili napr. dozorné služby, bývali ozbrojení, dostávali odmeny, podliehali vojenskej disciplíne, vykonávali činnosť totožnú s činnosťou vojakov, museli vykonávať stálu bojovú pohotovosť a podobne. Žalobca namietal, že podmienkam, za akých absolvoval štúdium na VSOŠER by mu správne Sociálna poisťovňa mala priznať zvýhodnenú pracovnú kategóriu. Skutočnosť, že vojakom z povolania za činnosti, ktoré vykonával aj žalobca počas štúdia na VSOŠER, bola priznávaná I. kategória funkcií, ale žalobcovi za to isté bola priznaná iba III. pracovná kategória, považuje žalobca za selektívny a diskriminačný prístup. Poukazoval na to, že diskriminácia je zakázaná, podľa čl. 12 Ústavy SR sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach a namietal porušenie § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní zo strany Sociálnej poisťovne. Za diskriminačné žalobca považoval aj to, že v prípade vylúčenia zo štúdia, resp. dobrovoľným odchodom z tohto štúdia, by bol povinný zaplatiť určenú peňažnú sumu, pričom s takýmto prístupom sa nestretne človek na žiadnej civilnej škole. Žalobca namietal aj porušenie čl. 24 ods. 2 Ústavy ČSSR (zákon č. 100/1960 Zb.) a medzinárodných zmlúv garantujúcich právo na bezplatné vzdelávanie na základných a stredných školách. Vyjadroval nesúhlas s názorom Ústavného súdu SR v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 271/2024. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 362/2023 - 39 vydané v obdobnom prípade, v ktorom ústavný súd uviedol, že podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnej rehabilitácii bolo možné domáhať sa nápravy spôsobenej krivdy. Žalobca namietal, že v čase vydania uvedeného zákona mal 35 rokov, mal ďaleko do dôchodku a hroziacu krivdu ešte nijako nepociťoval, nevedel ako v budúcnosti bude Sociálna poisťovňa rozhodovať o jeho nároku na starobný dôchodok.
15. Žalobca namietal, že rezortné zoznamy ČSSR boli založené na metóde taxatívneho výpočtu a pokiaľ určité povolanie nebolo uvedené v príslušnom rezortnom zozname ako zamestnanie zaradené do zvýhodnenej pracovnej kategórie, nemohlo byť na základe rozširujúceho výkladu ustanovenia zákona či vykonávacieho nariadenia do takejto kategórie priradené. Keďže bývalé Ministerstvo národní obrany ČSSR nikdy nevydávalo rezortný zoznam kategórie funkcií, žalobca žiadal, aby správny súd vyplnil túto medzeru a posudzoval, do ktorej kategórie mohla byť jeho služba zaradená. V tejto súvislosti poukazoval aj na stanovisko NS ČSSR sp. zn. Cpjf 46/77 z 10.10.1977. Zdôrazňoval, že študenti VSOŠER vykonávali porovnateľnú službu ako vojaci z povolania, avšak ich zaradenie do rezortných zoznamov preferovaných funkcií ani nemohlo byť logicky vykonané, lebo by to potvrdilo zakázanú výchovu detských vojakov a porušovanie ľudských práv. Žalobca namietal, že vo veci nebolo vykonané náležité dokazovanie a vec bola nesprávne právne posúdená.
16. Žalobca poukazoval na oznámenie MO SR č. SEĽUZ-70-4/2013-OdSP z 15.10.2013, predposledný odsek a na list MO SR č. SEĽUZ-80-7/2024 z 27.03.2024, kde ministerstvo priznalo, že činnosť mladistvých študentov VSOŠER niesla znaky vojenskej služby a bola rôznej intenzity a že vykonávali vojenskú činnú službu. Poukazoval aj na dôvodovú správu k zákonu č. 100/1988 Zb. v časti, ktorá bližšie vysvetľuje pravidlo, na základe ktorého bolo možné započítať ako celú dobu v I. pracovnej kategórii (u civilov) i kratšiu odpracovanú dobu nad 110 dní a namietal, že Sociálna poisťovňa toto pravidlo nepoužíva, hoci napr. v Českej republike sa používa. Poukazoval na rozhodnutie ESĽP vo veci Lelas proti Chorvátsku s tým, že podľa neho štát, ktorého orgány nedodržali svoje vlastné vnútorné pravidlá a postupy, nemôže profitovať z tohto protiprávneho konania a vyhnúť sa svojím záväzkom. Poukázal na to, že po páde režimu bol vydaný zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, v dôsledku ktorého príslušníkom PTP a VTNP ČSĽA v zmysle zákona č. 726/2004 Z. z. bol priznaný jednorazový peňažný príspevok za ich zaradenie do vojenských táborov nútených prác, no žalobca ako absolvent VSOŠER zostal občanom II. cenovej kategórie.
17. Žalobca namietal, že Sociálna poisťovňa nepostupovala v konaní v úzkej súčinnosti so žalobcom, zúčastnenými osobami, autentickými svedkami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a nedala mu vždy príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Namietal zo strany žalovanej porušenie § 195, § 196, § 209 ods. 1 a § 216 zákona o sociálnom poistení, pretože znemožnila žalobcovi sa dopočítať výšky objektívneho starobného dôchodku, prípadne si skontrolovať výpočet a preveriť hodnovernosť vyznačených údajov. Namietal, že žalovaná sa nemôže jednostranne spoľahnúť na neoverené podklady vypúšťané do sveta, či dokonca na privátne názory od vojenského zamestnávateľa žalobcu, v tomto videl porušenie zásady materiálnej pravdy. Namietal, že žalovaná musí poskytovať pomoc a poučenia účastníkom konania, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
18. Žalobca namietal, že žalovaná neidentifikovala všetky vojenské činnosti žalobcu počas 900 dní od 28.08.1971 do 12.02.1974 (do plnoletosti žalobcu). Namietal, že žalobcovi chýba dôchodkové posúdenie 900 dní reálneho výkonu vojenskej služby v 1., 2. a 3 1 ročníku a zvyšných 199 dní druhého polroka tretieho ročníka a 365 dní celého štvrtého ročníka na VSOŠER v Liptovskom Mikuláši v I. kategórii funkcií. Vojenskú službu vojaka z povolania v I. kategórii funkcií žalobca vykonával spolu 5187 dní v čase od 20.07.1975 do 30.09.1989. K tomu je podľa žalobcu potrebné pripočítať 1422 dní za celkové štúdium na VSOŠER.
19. Ďalej žalobca namietal porušenie § 233 ods. 10 zákona o sociálnom poistení zo strany žalovanej, pretože dôsledne nekomunikovala s MO SR a tiež porušenie § 3 ods. 1 zákona č. 92/1949 Zb.. Uviedol, že žalobcovi bol priznaný starobný dôchodok ku dňu 01.07.2018, pretože slúžil 5891 dní (t. j. 16 rokov 51 dní ) v ozbrojených silách v I. kategórii funkcií od 28.08.1971 do 30.09.1989. Uvádzal, že žalovaná vedome porušila § 274 zákona o sociálnom poistení, keď mu tento dôchodkový nárok vyplývajúci priamo zo zákona (z I. kategórii funkcií) nezohľadnila. Namietal, že v osobnom liste dôchodkového poistenia nie sú vyznačené hrubé ročné zárobky žalobcu od 20.07.1975 do 30.09.1989 a že v ňom nie sú spomenuté ani finančné, naturálne a deputátne príjmy vo VSOŠER od 28.08.1971 do 19.07.1975. Tiež namietal, že v napadnutom rozhodnutí absentuje aj hodnota 10-ročného nedobrovoľne prevzatého služobného záväzku žalobcu k ďalšiemu výkonu vojenskej služby. Namietal, že povinnosťou žalovanej bolo vyrovnať sa s každým argumentom a návrhom žalobcu a v tomto smere poukazoval aj na rozsudok NSS ČR sp. zn. 2Afs 24/2005.
20. Žalobca opakovane namietal, že v období od 28.06.1971 do dosiahnutia plnoletosti bol vojakom a domáhal sa toho, aby žalovaná posúdila túto skutočnosť žalobcu ako I. kategóriu funkcií od dovŕšenia veku 15 rokov. Poukazoval na vojenský služobný predpis Škol-2-6 Štatút VSOŠ a uvádzal, že I. kategória funkcií mu má byť priznaná v zmysle zákona č. 55/1956 Zb. a zákona č. 33/1957 Zb., nie až v zmysle zákona č. 100/1988 Zb.. Zdôraznil, že výkon všetkých vojenských služieb mladistvých vo VSOŠER nebol nikdy regulovaný podľa noriem civilného práva. Za kľúčový argument označil, že žalovaná nepreukázala ani nevyvrátila, že by žalobca v kritickom čase vykonával nejakú inú službu ako vojenskú, ani že by vykonával prácu v civilnom sektore. Rovnako nepreukázala, že by vojaci základnej služby a vojaci z povolania vykonávali vojenskú činnú službu podľa iných vojenských služobných predpisov ako mladiství žiaci VSOŠER. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovanej, že vojakom bol až od 18 rokov, uviedol, že vojenskú prísahu zložil dňa 29.08.1973, pričom jeho postavenie pred týmto dátumom sa nijako neodlišovalo od stavu po dosiahnutí plnoletosti 12.02.1974. Poukazoval na to, že pojmy I. a II. pracovná kategória nie sú totožné s pojmami I. a II. kategória funkcií a namietal, že v porovnaní s baníckymi učňami, ktorí už od 15 rokov veku mali priznanú I. pracovnú kategóriu bol žalobca ako študent 1. a 2. ročníka VSOŠER diskriminovaný a rovnako tak bol diskriminovaný aj vo vzťahu k regulárnym vojakom tým, že jeho doba štúdia sa započítavala v III. pracovnej kategórii.
21. Žalobca namietal aj to, že na dôchodkové účely mu bolo posudzované len obdobie od roku 1984, kedy už bol prepustený z armády, posudzovanie jeho pôsobenia na VSOŠER od 28.08.1971 do 19.07.1975 a pôsobenia v armáde ako vojaka z povolania od 20.07.1975 do 30.09.1989 bolo také, ako keby tam vôbec nebol, žiadna I. kategória funkcií, nulový dôchodkový efekt, v osobnom liste dôchodkového poistenia má zle vyznačené doby služby. Tiež namietal, že žalovaná ho poškodila, keď mu odslúženú dobu počítala až od dovŕšenia 18 rokov veku, poukazoval pritom na to, že vojenskú základnú službu v 3. a 4. ročníku VSOŠER musel začať už ako 17 ročný, t. j. od 01.08.1973, hoci 3. ročník oficiálne začal až od 01.09.1973. Namietal, že jeho reálny výkon vojenskej služby trval od 28.08.1971 do 30.09.1989, t. j. 5187 dní (18 rokov a 39 dní). Uvádzal aj porovnanie s rovesníkmi - baníckymi učňami
a učňami fúkačov skla, ktorí mali už od dovŕšenia 15 rokov veku priznanú I. resp. II. pracovnú kategóriu a teda mali zvýhodnenie v sociálnej/dôchodkovej oblasti. Banícki učni pritom nemuseli vykonávať žiadne nadčasy, neboli zatvorení v internátoch pod dozorom ozbrojených strážnikov s právom strieľať na nich a pod. Žalobca tiež uvádzal porovnanie mladistvých vo VSOŠER s dospelými príslušníkmi PTP a VNTP, ktorým bol v zmysle zákona č. 726/2004 Z. z. priznaný jednorazový peňažný príspevok za ich zaradenie do vojenských táborov nútených prác v rokoch 1948 až 1954 a navyše im na dôchodkové účely túto dobu zarátali ako dvojnásobok služby rovnako ako pilotom bojových lietadiel v I. kategórii funkcií. Pritom ani títo príslušníci nechodili do 24-hodinových vojenských služieb, nestrieľali zo zbraní, neboli nimi vyzbrojovaní a nevykonávali s nimi výcvik tak ako študenti VSOŠER. V tomto smere poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 469/2022-33 z 08.09.2022, ktoré žalobca označil za nelogické a účelové.
22. V závere správnej žaloby žalobca zhrnul, že mu vôbec nebola pri výpočte starobného dôchodku zohľadnená I. kategória funkcií od 28.08.1971 až do odchodu do civilu dňa 30.09.1989, t. j. celkovo mu nebol uznaný reálny výkon vojenskej služby v dĺžke 5187 dní, v Ozbrojených silách ČSSR v I. kategórii funkcií, hoci mu tieto benefity boli pri nástupe do armády sľubované. V civilnom sektore žalobca odpracoval ďalších 9693 dní. Spolu je to 40 rokov a 280 dní. Za tento počet odpracovaných rokov vrátane vojenskej služby mu bol priznaný mesačný starobný dôchodok len vo výške 495,20 EUR mesačne, čo žalobca považuje za nespravodlivosť.
Vyjadrenie žalovanej k správnej žalobe
23. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva a žiadala, aby správny súd podľa § 190 Správneho súdneho poriadku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zároveň uviedla, že nežiada správny súd, aby vo veci nariadil pojednávanie.
24. Žalovaná uviedla, že s námietkami žalobcu uvádzanými v správnej žalobe sa nestotožňuje, považuje ich za nedôvodné a je toho názoru, že jej postup pri posúdení nároku žalobcu na starobný dôchodok bol správny a dôvody napadnutého rozhodnutia majú podklad v zákonných ustanoveniach, na základe ktorých bolo rozhodované. K námietke žalobcu ohľadom neuznania štúdia žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/108/2016 z 30.05.2018, z ktorého vyplýva, že štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa u žiakov vojenských škôl vykazovalo ako doba štúdia so zaradením do III. pracovnej kategórie. Žiaci vojenských škôl vojenskú základnú službu vykonávali až počas štúdia v 3. a 4. ročníku, preto štúdium v 1. a 2. ročníku vojenských škôl nie je možné považovať za vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., pretože činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu nebola výkonom vojenskej služby.
25. Poukazovala na smernice náčelníka kádrovej správy ministerstva národnej obrany, z ktorých vyplýva, že prijatím žiaka na štúdium na VSOŠ alebo na VG po skončení povinnej školskej dochádzky týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť vznikla podľa branného zákona. Neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Pri štúdiu na VSOŠ sa výkon základnej vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo dňa vyradenia žiakov z VSOŠ, t. j. výkon základnej služby trval počas štúdia v 3. a 4. ročníku VSOŠ. Žiaci študujúci na vojenskom gymnáziu základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so smernicou u žiakov vojenských škôl vykazovalo ako doba štúdia so zaradením do III. pracovnej kategórie.
26. Žalovaná tiež uviedla, že do vojenskej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18 rokov. Podľa prílohy 3 smernice poslucháči (žiaci) vojenských škôl do dovŕšenia veku 17 rokov boli vo vojenských školách vedení ako chovanci a doba štúdia sa im započítava do nástupu vojenskej činnej služby ako doba potrebná k príprave na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975 Zb.), t. j. v III. pracovnej kategórii. Zaraďovanie do pracovných kategórií (kategórii funkcií) patrilo do pôsobnosti zamestnávateľov a vedenie evidencie vojakov v činnej službe vojenských škôl bola upravená predpismi Ministerstva národnej obrany a Ministerstva obrany Slovenskej republiky.
27. Žalovaná poukázala na aplikačnú prax Najvyššieho súdu SR uvedenú v jeho rozsudkoch vydaných v obdobných prípadoch, napr. sp. zn. 9So/214/2016, 7So/29/2018, 1Sk/3/2018 a Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 7Ssk/38/2020 a 7Ssk/174/2022. Žalovaná tiež poukázala na to, že je povinná akceptovať potvrdenia štátnych orgánov vo veciach, v ktorých sú kompetentné konať a argumentovala, že žalobca napriek rozsiahlym námietkam a spochybneniam správnosti potvrdenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky nepreukázal relevantnými dôkazmi nesprávnosť potvrdenia ministerstva o zaradení doby štúdia do kategórie funkcií. Žalovaná sa teda pridržiavala skutkových a právnych dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí, trvala na jeho správnosti a zákonnosti a rovnako tak aj na správnosti a zákonnosti prvostupňového rozhodnutia.
Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania
28. V replike žalobca zdôrazňoval, že jeho základná vojenská služba nezačala nástupom do 3. ročníka VSOŠ 01.09.1973, ale už o mesiac skôr t. j. 01.08.1973 tzv. „prijímačom“ mladistvých. Opakoval, že ako mladistvý reálne vykonával nedobrovoľne a z donútenia vojenskú službu už od nástupu na VSOŠER dňa 28.08.1971. Umelá inteligencia mu dala jednoznačne za pravdu, že ľudské práva v inkriminovanom období boli porušované, namietal nedostatočné zisťovanie skutkového stavu žalovanou a správnymi súdmi, poukazoval na charakter VSOŠ a VG, uvádzal, že na týchto školách mladiství vykonávali zakázanú vojenskú prípravu, museli podstupovať vojenské praktiky v priestoroch regulárnych kasární, popisoval režim na týchto školách a opakoval svoje argumenty uvádzané v správnej žalobe.
29. Žalovaná k replike žalobcu, ktorá jej bola doručená zo strany správneho súdu dňa 21.02.2025, dupliku nepodala.
30. Dňa 15.06.2026 bolo správnemu súdu doručené ešte ďalšie podanie žalobcu, v ktorom žalobca uviedol, že zasiela správnemu súdu dôkazy, ktoré usvedčujú Sociálnu poisťovňu z porušovania § 230 ods. 10 zákona o sociálnom poistení. Podanie bolo žalovanej správnym súdom doručené dňa 22.06.2026.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom
31. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) ako vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP, preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pričom na žiadosť žalobcu podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom došlo aj k vyhláseniu rozsudku. Pojednávanie sa uskutočnilo dňa 24.06.2026.
32. Žalobca sa na pojednávaní pridržiaval svojich písomných podaní a opakoval svoju žalobnú argumentáciu. Poukazoval na to, že do Liptovského Mikuláša nenastúpil na výzvu riaditeľa školy, ale na povolávací rozkaz. Keď on a jeho rodičia podpisovali žiadosť o štúdium, nevedeli, že žalobca bude vykonávať na škole zakázanú vojenskú službu. Popisoval fungovanie na VSOŠER, že študenti VSOŠER podliehali vojenským predpisom, rozkazom veliteľov, v prípade neplnenia povinností mohli byť, prípadne aj boli, trestaní, namietal, že vo VSOŠER boli porušované ústavné zákony, medzinárodné právne normy a dohovory o ochrane detí a mládeže. Trval na tom, že išlo o zakázanú vojenskú službu a teda by mu mala prináležať aj za 1. a 2. ročník štúdia na VSOŠER I. kategória funkcií ako profesionálnym vojakom, alebo by mal mať nárok na finančnú kompenzáciu za nútené práce a služby a odškodnenie. Zdôrazňoval, že v čase, keď nastupoval na VSOŠER, platil dôchodkový zákon č. 101/1964 Zb., on za takýchto podmienok dôchodkového zákona nastupoval, kde boli reálne možnosti, že príprava na jeho budúce povolanie sa klasifikovala ako I. kategória funkcií, poukazoval konkrétne na § 96 uvedeného zákona. Tiež poukazoval aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 8 Ads 60/2017-35 z 25.04.2019. Namietal, že štúdium na strednej škole malo byť v zmysle ústavy bezplatné, no on, keby odišiel zo VSOŠER, musel byť zaplatiť 24.000,- Kčs a musel podpísať záväzok na ďalších 8 či 10 rokov vojenskej služby. Namietal nedostatočné vykonanie dokazovania žalovanou v administratívnom konaní. Poukazoval aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 369/2025-49 z 24.09.2025. Navrhoval rozhodnúť v zmysle podanej správnej žaloby – zrušiť napadnuté aj prvostupňové rozhodnutia a priznať žalobcovi náhradu trov konania.
33. Žalovaná na pojednávaní trvala na správnosti prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia, pridržiavala sa svojho písomného vyjadrenia doručeného správnemu súdu a poznamenala, že ak si žalobca chcel uplatňovať nejaké finančné kompenzácie v súvislosti s priebehom štúdia na VSOŠER, tak si ich mal uplatňovať na príslušných orgánoch, avšak Sociálna poisťovňa nie je príslušná na takéto kompenzácie. Navrhovala, aby správny súd žalobu ako bezdôvodnú zamietol.
34. Po prejednaní veci, aj pri zohľadnení skutočnosti, že predmetná vec je konaním v sociálnej veci a žalobca je fyzickou osobou, teda správny súd nie je viazaný výlučne žalobnými bodmi podľa § 203 ods. 2 SSP, správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju podľa § 190 SSP zamietnuť.
35. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení relevantnom pre prejednávanú vec (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
36. Podľa § 66 ods. 1 zákona o sociálnom poistení suma starobného dôchodku sa určí ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej dôchodkovej hodnoty; § 63 ods. 1 tretia veta a štvrtá veta platia rovnako.
37. Podľa § 112 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dávka sa prizná alebo sa zvýši odo dňa, od ktorého dávka alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa zistenia, že sa dávka priznala alebo sa vyplácala v nižšej sume, ako patrí, alebo najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku na dávku alebo nároku na jej zvýšenie, ak sa dodatočne zistí, že sa dávka a) priznala v nižšej sume, ako patrí, b) vypláca v nižšej sume, ako patrí, c) odoprela neprávom alebo d) priznala od neskoršieho dátumu, než od ktorého patrí.
38. Podľa § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom.
39. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
40. Podľa § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.
41. Predmetom prieskumu v posudzovanej veci bolo rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej, ktorým tento ako odvolací orgán v celom rozsahu zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o prepočítanie jeho starobného dôchodku.
42. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva a nebolo sporné medzi účastníkmi konania, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. 560 212 6596 0 zo dňa 18. septembra 2018 bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok. Žiadosťou zo dňa 06.07.2024 žalobca požiadal o prepočet sumy priznaného starobného dôchodku, pričom podstata jeho argumentácie spočívala v tom, že žalobca nesúhlasil s tým, že obdobie štúdia v 1. a 2. ročníku na VSOŠER v Liptovskom Mikuláši mu nebolo zohľadnené ako výkon vojenskej služby v I. kategórii funkcií.
43. V tomto smere správny súd poukazuje na to, že povahou štúdia na vojenských stredných školách sa vo svojej judikatúre už opakovane a podrobne zaoberal aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (napr. v rozsudkoch sp. zn. 7Sk/23/2020, 7Sk/38/2020, 7Sk/14/2021 a 7Ssk/174/2022) a uvedená problematika bola viackrát riešená aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky (napr. v rozsudkoch sp. zn. 7So/29/2018, 7Sk/22/2019, 9Sžsk/20/2018 a 9So/108/2016). Ustálená judikatúra kasačného súdu bola
potvrdená aj rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. II.ÚS 246/2020, II.ÚS 295/2022, II.ÚS 362/2023, II.ÚS 363/2023 a III.ÚS 271/2024).
44. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že štúdium na vojenskej strednej odbornej škole nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., tiež z nich vyplýva, že činnosť, ktorú žiaci vojenských stredných odborných škôl vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby. Do vojenskej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18 rokov. Uvedená judikatúra poukazuje aj na Nariadenie náčelníka generálneho štábu Čs. ľudovej armády 1. zástupcu ministra národnej obrany č. 11 zo dňa 02.08.1985, pričom v prílohe č. 1 tohto nariadenia bola vydaná Smernica náčelníka kádrovej správy ministerstva národnej obrany pre spracovanie výkazu dôb a kategórii funkcií (pracovných kategórií) rozhodných pre realizáciu kádrových opatrení, zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov pre sociálne zabezpečenie. Podľa prílohy 3 smernice poslucháči (žiaci) vojenských škôl do dovŕšenia 17 rokov boli vo vojenských školách vedení ako chovanci a doba štúdia sa im započítava do nástupu vojenskej činnej služby ako doba potrebná k príprave na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975 Zb.), t. j. v III. pracovnej kategórii.
45. Aj podľa rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sk/14/2021 zo dňa 27.06.2022: „Z týchto smerníc vyplýva, že prijatím žiaka na vojenskú strednú odbornú školu alebo na vojenské gymnázium po skončení povinnej školskej dochádzky týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť vznikla podľa branného zákona. Neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Vykazovanie doby základnej (náhradnej) služby poslucháčov a žiakov vojenských škôl z radov občianskej mládeže bolo upravené v prílohe 3 smernice. Pri štúdiu na vojenskej strednej odbornej škole sa výkon základnej vojenskej služby trval počas štúdia v 3. a 4. ročníku vojenskej strednej odbornej školy. Žiaci študujúci na vojenských gymnáziách základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so smernicou u žiakov vojenských škôl - strednej odbornej vojenskej školy a vojenských gymnázií - vykazovalo ako doba štúdia v I. a II. časti výkazu so zaradením tejto doby do III. pracovnej kategórie. (...) Vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. činnosť, ktorú žiaci študujúci v 1. a 2. ročníku strednej odbornej vojenskej školy vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, pred zložením vojenskej prísahy, nebola výkonom vojenskej služby. Podľa prílohy 3 smernice poslucháči (žiaci) vojenských škôl do dovŕšenia veku 17 rokov boli vo vojenských školách vedení ako chovanci.“.
46. Z vyjadrení samotného žalobcu vyplýva, že vojenskú prísahu zložil dňa 29.08.1973. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 92/1949 Zb. (branný zákon) služobná povinnosť vzniká dňom odvedenia. Týmto dňom sa odvedení zaraďujú do vojska a stávajú sa vojakmi. Až do dňa nastúpenia základnej (náhradnej) služby sa označujú vojaci výrazom „odvedenci“. S poukazom na uvedené ustanovenie branného zákona a vyhlášku ministra národnej obrany ČSR č. 20/1958 Zb. a vojenský predpis Kádr-1-1, čl. 15, na ktorý poukazoval aj samotný žalobca v správnej žalobe, sa žiaci zaraďujú do vojska a stávajú sa vojenskými osobami s tým, že ich služobná povinnosť vzniká až dňom odvedenia. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť namietaná žalobcom o tom, akým spôsobom na štúdium nastúpil (t. j. že sa tak malo stať na povolávací rozkaz a nie na výzvu riaditeľa školy). Na štúdium na VSOŠER nastúpil na základe vlastnej podanej žiadosti, podpísanej aj jeho rodičmi ako zákonnými zástupcami a „povolávací rozkaz“ zrejme len simuloval vojenský režim, nebol však odvedením na vojenskú službu.
47. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/174/2022, body 35. až 39., kde kasačný súd uviedol, že:
„35. V čase, kedy žalobca študoval na vojenskej strednej škole, bolo jej postavenie upravené zákonom č. 186/1960 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania. Podľa § 36 ods. 1 sa na vojenské školy, ktoré poskytujú stredné vzdelanie, vzťahovali primerane vymenované ustanovenia citovaného zákona. Predovšetkým sa na ne nevzťahoval § 8 cit. zák., ktorý upravoval odborné učilištia a učňovské školy, čo potvrdzuje záver o tom, že v ozbrojených silách neexistovali učebné pomery v pracovnoprávnom zmysle. Na vojenské stredné školy sa však vzťahoval § 11 ods. 1 cit. zákona o strednej odbornej škole, ale aj napríklad aj § 21 ods. 2, ktorý dovoľoval zriadiť strednú odbornú školu ako internátnu školu, ktorá žiakom okrem
vzdelávania poskytovala aj celodennú výchovnú a materiálnu starostlivosť (§ 21 ods. 1). Podľa § 36 ods. 2 cit. zákona bolo ministerstvo národnej obrany oprávnené ustanoviť podrobnosti o týchto školách.
36. Oprávnenie ministerstva národnej obrany upravovať štúdium žiakov vojenskej strednej školy tak nevyplývalo z príslušnosti týchto žiakov k vojsku (ozbrojeným silám), ale z citovaného ustanovenia školského zákona. Citované ustanovenie pritom nijako podrobnejšie neobmedzovalo ministerstvo v tom, ako upraví tieto otázky na vojenských stredných školách vo vzťahu k ich žiakom. Touto úpravou však ministerstvo národnej obrany nevykonávalo voči žiakom oprávnenie vojenského služobného orgánu (velenia) voči podriadeným, ale oprávnenia orgánu štátnej správy školstva voči žiakom (Ministerstvo školstva Československej socialistickej republiky v dotknutom období neexistovalo, porov. čl. 1 ústavného zákona č. 126/1970 Zb. o zriadení federálnych ústredných orgánov, na čele ktorých stojí člen vlády Československej socialistickej republiky). V dôsledku toho tak toto oprávnenie alebo konkrétna úprava, ktorú ministerstvo národnej obrany vydalo, nemôže svedčiť o tom, že by žiaci vojenských stredných škôl boli vojakmi vo vojenskej službe. Je pochopiteľné, že vzhľadom na cieľ vzdelávania vo vojenských školách (príprava na službu vojakov z povolania) otázky ako napr. zriaďovanie tried, resp. iných skupín, v ktorých sa vykonával výchovnovzdelávací proces, pravidlá správania, výchovné opatrenia, organizáciu výchovnovzdelávacej činnosti, vrátane výchovy a starostlivosti o žiakov v čase mimo vyučovania, ministerstvo obrany upravilo tak, aby sa úprava približovala pomerom v ozbrojených silách. To však samo nerobilo zo štúdia žiakov vojenských stredných škôl vojenskú službu v zmysle Branného zákona alebo zákona č. 76/1959 Zb.
37. Federálne ministerstvo národnej obrany v rámci svojho oprávnenia podľa § 36 ods. 2 školského zákona upravovalo postavenie žiakov vojenských stredných škôl, a túto úpravu zhrnulo v pomôcke „Postavenie, práva a povinnosti žiakov vojenských stredných škôl“ z 30. apríla 1970 (Škol-51-11/s) s neskoršími doplnkami. Podľa čl. 5 tejto pomôcky sa prijatím na vojenskú strednú odbornú školu žiaci stávali príslušníkmi týchto škôl, žiaci 1. a 2. ročníkov týchto škôl však neboli vojakmi v základnej službe (čl. 6). V 2. ročníku sa mali podrobiť dobrovoľnému odvodu a vojenskú základnú službu mali nastúpiť dňom nástupu na letné sústredenie pred 3. ročníkom (čl. 7). Podľa čl. 9 sa žiaci mali zaradiť do školských čiat a rôt, ktoré mali určených veliteľov - vychovávateľov a učiteľov. Čl. 11 určoval povinnosti týchto žiakov, medzi ktoré patrilo dodržiavať a plniť rozkazy a nariadenia nadriadených, dodržiavať zásady vojenskej a občianskej disciplíny, prejavovať úctu, pocty, pozdravy, a nosiť predpísanú rovnošatu; žiaci 1. a 2. ročníka mohli nosiť cez prázdniny civilný odev. Len pre žiakov 3. a 4. ročníka vojenskej strednej odbornej školy platili vojenské predpisy. Podľa čl. 12 mali žiaci dodržiavať denný poriadok školy, nie vojenské poriadky. Podľa čl. 23 boli všetci žiaci bezplatne ubytovaní v priestoroch školy a bezplatne stravovaní v školskej jedálni. Hlava 6 upravovala disciplinárnu prax, odmeny a tresty, avšak len pre žiakov vojenských gymnázií a 1. a 2. ročníkov vojenských stredných odborných škôl. Odmeny a tresty žiakov 3. a 4. ročníkov týchto škôl sa spravovali vojenským Disciplinárnym poriadkom. Disciplinárne odmeny a tresty žiakov 1. a 2. ročníkov vojenských stredných odborných škôl sa podľa čl. 33 neviedli v záznamoch o odmenách a trestoch, ale len v pedagogických záznamoch. Prílohou tohto predpisu bol vzor pravidiel vnútorného poriadku školy, ktoré sa týkali denného poriadku, stravovania, zamestnania, činnosť v dobe mimo vyučovania, vychádzky, návštevy a pod.
38. Z uvedeného prehľadu je teda zrejmé, že tento predpis svojím obsahom nijako zásadne nepresahoval úpravu, na ktorú bolo oprávnené ministerstvo školstva pre (nevojenské) stredné školy. Ako už bolo uvedené, povinnosť žiakov vojenských stredných škôl rešpektovať tieto predpisy sa nezakladala na ich vojenskej podriadenosti, ale rovnako ako u žiakov nevojenských stredných škôl na povinnosti rešpektovať zákon a jeho vykonávacie predpisy. Obsah týchto predpisov bol prispôsobený predmetu a cieľu vzdelávania vo vojenskej strednej škole, to však nemenilo pomer žiaka tejto školy k nej zo štandardného „školského“ na vojenský. Otázka, či v konkrétnych prípadoch dochádzalo pri výchove, vzdelávaní a výcviku k prípadným porušeniam týchto zásad, resp. k poverovaniu žiakov úlohami, ktoré sa k ich veku nehodili, alebo iným prechmatom nie je podstatná. Zo žiadneho predpisu totiž nevyplýva, že by samo takéto poverenie žiaka určitými úlohami zakladalo jeho služobný pomer k ozbrojeným silám, resp. robilo z neho vojaka, a už vôbec nie, že by z neho vojaka robilo skôr, než bol odvedený (porov. cit. § 2 ods. 2 Branného zákona). Navyše nie je zrejmé, prečo by takéto prípadné porušovanie práv malo byť odškodňované práve formou zvýhodneného zohľadnenia v dôchodkových nárokoch nad rámec zákona.
39. Uvedená úprava navyše zodpovedala aj úprave vojenskej služby podľa Branného zákona. Podľa § 20 ods. 1 a 3 Branného zákona mali vojaci služobnú povinnosť, teda povinnosť včas nastúpiť a vykonávať
vojenskú činnú službu (odsek 2), a to osobne podľa svojich schopností. Podľa § 20 ods. 4 Branného zákona vojaci, ktorí plnia niektorú z povinností podľa odseku 2, sú vojakmi v činnej službe, ostatní vojaci sú vojakmi mimo činnej služby. Žiadna z vojenských činných služieb vymenovaných v § 20 ods. 2 nezahŕňa štúdium na vojenskom gymnáziu. Okrem toho je však z § 20 ods. 1, 3 a 4 Branného zákona zrejmé, že vojenskú službu v zmysle Branného zákona mohol vykonávať len vojak. To dosvedčuje aj § 2 ods. 2 cit. zák., podľa ktorého sa vojakmi rozumejú osoby, ktoré boli odvedené (§ 15 ods. 1) a majú služobnú povinnosť (§ 20). Zo znenia tohto ustanovenia je zasa zrejmé, že žiadnu osobu nebolo možné považovať za vojaka skôr, než bola odvedená; samotný vznik brannej povinnosti (§ 5), ba ani odvodnej povinnosti (§ 10) z osoby nerobili vojaka. Služobná povinnosť vznikala až okamihom odvedenia vznikala služobná povinnosť (§ 21 ods. 1), teda povinnosť vykonávať vojenskú činnú službu (§ 20 ods. 1 a 2). Avšak ani to, že osoba bola odvedená a stala sa vojakom, neznamenalo, že ihneď vykonávala vojenskú činnú službu. To plynie zo znenia samotného § 20 ods. 4 Branného zákona, ktoré jasne hovorí, že aj vojaci mimo činnej služby sú vojakmi. Pokiaľ teda z citovanej služobnej pomôcky vyplývalo, že žiaci vojenských gymnázií sa podrobovali odvodu vo 4. ročníku, takisto to neznamenalo, že by tým okamihom nastupovali vojenskú činnú službu. Podľa § 27 ods. 2 a § 28 ods. 3 Branného zákona sa základná a náhradná služba počítali až odo dňa ich skutočného nastúpenia. Názor správneho súdu, že sporné obdobie štúdia žalobcu na VSOŠ nemožno považovať za vojenskú činnú službu, tak zodpovedá citovaným ustanoveniam zákona. Pojem „vojenské osoby“, na ktorý žalobca odkazoval, sa používal v § 2 ods. 2 Branného zákona len do 1. mája 1958, a tak je pre tu sporné obdobie roku 1977 až 1979 nepodstatné.“
48. Vyššie uvedené závery sú plne aplikovateľné aj na prípad žalobcu v tu prejednávanej veci, keďže išlo o skutkovo obdobnú vec a právna úprava vzťahujúca sa k citovanej veci sp. zn. 7Ssk/174/2022, na ktorú poukazoval pri svojom rozhodovaní Najvyšší správny súd SR, bola totožná s právnou úpravou relevantnou pre tu prejednávaný prípad, teda po právnej stránke išlo o zhodnú vec.
49. Správny súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 271/2024-96 zo dňa 06.11.2024, v ktorom ústavný súd v bodoch 46. a 47. judikoval, že:
“46. K námietke sťažovateľa, že bol ako detský vojak zneužívaný na vojenský výcvik a prípravu, možno uviesť len to, že vzhľadom na to, že vzdelávanie na vojenských stredných školách bolo zamerané na prípravu žiakov na službu vojakov z povolania, bol logicky výchovnovzdelávací proces upravený tak, aby čo najviac simuloval pomery v ozbrojených silách. To však samo osebe nerobilo zo štúdia na vojenskej strednej škole výkon vojenskej služby. Nikto nespochybňuje prísne vymáhanie dodržiavania disciplíny a praktiky, ktoré by boli v súčasných podmienkach neaplikovateľné. Sťažovateľ si však musí súčasne uvedomiť, že v rozhodnom čase študoval stále v totalitnom štáte, v ktorého záujme nebolo priznať občanom taký rozsah základných práv, ako im boli neskôr priznané ústavou. Rovnako nebolo v „predrevolučnom“ období v záujme štátu pristupovať k dohovorom a akýmkoľvek formám medzinárodných záväzkov, ktoré by občanom priznávali viac práv, než im bol totalitný štát ochotný priznať. Sťažovateľ si základné práva a práva nemôže uplatňovať retroaktívne. Ústavný súd v uznesení č. k. II. ÚS 363/2023-37 z 9. augusta 2023 uviedol: „V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa nedodržiavania viacerých medzinárodných zmlúv ústavný súd uvádza, že niektoré v rozhodnom čase neexistovali, prípadne štát nimi nebol viazaný alebo ich jednoducho nedodržiaval. V danej súvislosti poznamenáva, že právnym prostriedkom na riešenie uvedených námietok sťažovateľa boli reštitučné zákony, ktorých účelom bolo naprávať krivdy, ku ktorým došlo pred rokom 1990. Vzhľadom na charakter námietok uplatňovaných sťažovateľom môže ako príklad poslúžiť zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (m. m. II. ÚS 246/2020).“
47. K námietke sťažovateľa, ktorou žiadal o zaradenie do I. či II. kategórie funkcií od dovŕšenia 15 roku veku, mu už ministerstvo obrany uviedlo, že keďže žiaci vojenských stredných škôl nevykonávali vojenskú službu, nebolo ich štúdium zaraďované do I. či II. kategórie funkcií. Služné žiakov tak nepodliehalo ani dani zo mzdy podľa zákona č. 88/1952 Zb. o materiálnom zabezpečení príslušníkov ozbrojených síl v znení neskorších predpisov, a tak nie je považované za príjem na účely sociálneho zabezpečenia. Zároveň zo zákona o sociálnom zabezpečení vojakov jasne vyplýva, že pre vznik nároku na výsluhový dôchodok nie je vôbec podstatné zaradenie funkcie vojaka do kategórie, ale len doba trvania služby. Preto je sťažovateľovo namietanie zaraďovania do funkcií či kategórií v rámci služby irelevantné.”
50. V bode 50. uvedeného nálezu ústavný súd judikoval, že: „K nosnej námietke sťažovateľa, ktorou sa dožaduje, aby ministerstvo obrany akceptovalo dobu, ktorú strávil na gymnáziu, ako výkon vojenskej služby vo vzťahu k posúdeniu jeho nároku na výsluhový dôchodok, bolo sťažovateľovi vysvetlené, že ani zákon č. 114/1998 Z. z., ani zákon o sociálnom zabezpečení vojakov neustanovovali, že by bolo štúdium na VSOŠ považované za vojenskú službu, pričom sám sťažovateľ neuviedol žiaden právny predpis, ktorý by jeho tvrdenia podporil. Činnosť žiakov gymnázia nepredstavovala povinnosti v rámci Branného zákona. V zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. bol možný vznik služobného pomeru vojaka z povolania až po vykonaní základnej služby, čiže nemohol vzniknúť žiakovi vojenskej strednej školy. Branný zákon v § 2 ods. 1 (v znení účinnom do 31. decembra 1997) uvádzal, že ozbrojené sily tvorí predovšetkým vojsko, ktorým sa podľa § 2 ods. 2 rozumie súhrn vojakov, teda osôb, ktoré boli odvedené a majú služobnú povinnosť. Z toho jasne vyplýva, že osobu nemožno považovať za vojaka skôr, než bola odvedená. Čiže štúdium na vojenskej strednej škole nie je subsumovateľné pod § 58 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov, a tak ho nemožno ani zarátať do doby služby v zmysle § 38 ods. 1 tohto zákona. Navyše, kasačný súd sa vo svojej judikatúre už opakovane a podrobne zaoberal povahou štúdia na vojenských stredných školách (porov. napríklad rozsudky sp. zn. 7 Sk 23/2020 alebo sp. zn. 7 Sk 14/2021).”
51. Správny súd nezistil žiadny racionálny dôvod, prečo by sa mal odkloniť od vyššie citovanej judikatúry najvyšších súdnych inštancií, ktorá je primerane aplikovateľná aj na prípad žalobcu. Správny súd sa v plnom rozsahu s uvedenou judikatúrou stotožňuje a na túto odkazuje. Je nepochybné, že prijatím žiakov na štúdium na VSOŠ alebo na VG po skončení povinnej školskej dochádzky týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť vznikla podľa branného zákona. Neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Žiaci VSOŠ vykonávali základnú vojenskú službu výlučne počas štúdia v 3. a 4. ročníku VSOŠ. Žiaci študujúci na vojenských gymnáziách základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so smernicou u žiakov vojenských škôl vykazovalo ako doba štúdia so zaradením do III. pracovnej kategórie. Aj podľa potvrdenia Ministerstva obrany SR nachádzajúceho sa v administratívnom spise doba štúdia žalobcu v 1. a 2. ročníku VSOŠER bola zaradená do III. pracovnej kategórie. Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné vyhovieť argumentácii žalobcu o tom, že by mu mala byť priznaná I. kategória funkcií od dovŕšenia 15 rokov veku, ani o tom, že by mu malo byť započítavané obdobie štúdia v 1. a 2. ročníku VSOŠER v I. kategórii funkcií.
52. Pokiaľ ide o obdobie štúdia žalobcu v 3. a 4. ročníku na VSOŠ a obdobie výkonu služby profesionálneho vojaka, správny súd konštatuje, že tak v zmysle rozhodnutia žalovanej zo dňa 18.09.2018 o priznaní starobného dôchodku žalobcovi, ako aj v zmysle prvostupňového rozhodnutia žalovanej vydaného v tomto konaní, žalobcovi boli predmetné obdobia zohľadnené v súlade s potvrdeniami Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Podľa potvrdenia Ministerstva obrany, vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, čj. 9027-194/2005 – 1.odd. zo dňa 12.12.2005 žalobca vykonával základnú vojenskú službu od 01.08.1973 do 19.07.1975, od 20.07.1975 do 14.07.1979 študoval na vojenskej škole v ďalšej službe a od 15.07.1979 do 30.09.1989 bol vojakom z povolania. Obdobne z listu Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. ÚFZBA-4-446-1/2024 zo dňa 28.08.2024 vyplynulo, že na základe podkladov z Vojenského ústředního archivu v Olomouci bolo žalobcovi potvrdené, že v období od 28.08.1971 do 31.07.1973 bol žalobca študentom Vojenskej strednej odbornej školy v Liptovskom Mikuláši a bol zaradený do III. pracovnej kategórie, v období od 01.08.1973 do 19.07.1975 žalobca vykonával základnú vojenskú službu počas štúdia na strednej vojenskej škole a bol zaradený v I. kategórii funkcií, v období od 20.07.1975 do 14.07.1979 bol žalobca vojakom v ďalšej službe na Vysokej vojenskej technickej škole v Liptovskom Mikuláši a bol zaradený v I. kategórii funkcií a v období od 15.07.1979 do 30.09.1989 bol žalobca vojakom z povolania a bol zaradený v I. kategórii funkcií. V súlade s uvedenými potvrdeniami ministerstva boli žalobcovi jednotlivé obdobia aj hodnotené v rozhodnutí o priznaní starobného dôchodku zo dňa 18.09.2018, čo bolo konštatované aj v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré predchádzalo vydaniu správnou žalobou napadnutého rozhodnutia. V prvostupňovom rozhodnutí sa výslovne uvádza, že: „Základná vojenská služba a doba služby vojaka z povolania od 01. augusta 1973 do 30. septembra 1989 bola zhodnotená v I. pracovnej kategórii.“. Aj z rozhodnutia o priznaní starobného dôchodku zo dňa 18. septembra 2018 a osobného listu dôchodkového poistenia, ktorý tvoril jeho prílohu, nepochybne vyplýva, že obdobie od 01.08.1973 do 30.09.1989 bolo žalobcovi započítané vo zvýhodnenej I. kategórii funkcií. Argumentácia žalobcu uvádzaná v jeho správnej žalobe o tom, že posudzovanie jeho pôsobenia na VSOŠER od 28.08.1971 do 19.07.1975 a pôsobenia v armáde ako vojaka z povolania od 20.07.1975
do 30.09.1989 bolo také, ako keby tam vôbec nebol, žiadna I. kategória funkcií, tak nebola dôvodná. Rovnako nebola dôvodná ani argumentácia žalobcu o tom, že žalovaná nezohľadnila skutočnosť, že žalobca musel začať vojenskú základnú službu v 3. a 4. ročníku VSOŠER už ako 17 ročný, t.j. od 01.08.1973, hoci 3. ročník oficiálne začal až od 01.09.1973. Z rozhodnutia o priznaní starobného dôchodku ako aj z tu napádaných rozhodnutí nepochybne vyplýva, že žalobcovi bola základná vojenská služba zhodnotená už od 01.08.1973 a to v I. kategórii funkcií. Z rovnakého dôvodu bola neopodstatnená aj argumentácia žalobcu uvádzaná v závere jeho správnej žaloby o tom, že mu nebola pri výpočte starobného dôchodku zohľadnená I. kategória funkcií a to až do jeho odchodu do civilu a že mu nebol uznaný reálny výkon vojenskej služby, hoci mu tieto benefity boli pri nástupe do armády sľubované. Zo strany žalovanej teda nedošlo ani k porušeniu ust. § 274 zákona o sociálnom poistení, pretože žalobcovi neuprela žiadne nároky vyplývajúce z jeho služby vo zvýhodnenej kategórii funkcií.
53. K požiadavke žalobcu, aby správny súd posudzoval obsah činností vykonávaných žalobcom počas štúdia na VSOŠER a to aj s poukazom na judikatúru ESĽP a stanovisko NS ČSSR sp. zn. Cpjf 46/77 z 10.10.1977, k požiadavke žalobcu, aby správny súd vyplnil medzeru v zákone a posudzoval, do ktorej kategórie by mohla byť jeho služba zaradená a v nadväznosti na to, aby priznal žalobcovi za obdobie štúdia v 1. a 2. ročníku I. kategóriu funkcií, správny súd uvádza, že zaradenie doby služby vojaka z povolania do I. a II. kategórie funkcií je vo výlučnej kompetencii Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ktoré zodpovedá za údaje, ktoré poskytne Sociálnej poisťovni a ktoré sú pre správny orgán, ktorý rozhoduje vo veciach nárokov žiadateľov o dávky starobného dôchodku záväzné. Zaraďovanie do pracovných kategórií či kategórii funkcií tak neprináleží správnemu súdu, na uvedené zaraďovanie správny súd nemá právomoc. Zaradenie do jednotlivých kategórií funkcií žalovaná vykonala presne v súlade s potvrdeniami Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, tieto údaje boli pre žalovanú záväzné a teda argumentácia žalobcu bola neopodstatnená.
54. K námietkam žalobcu o tom, že žalovaná porušila jeho právo na spravodlivý proces tým, že nevykonala vyčerpávajúce dokazovanie, ako aj k námietkam o porušení jednotlivých žalobcom vymenovaných ustanovení zákona o sociálnom poistení, správny súd uvádza, že aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach potvrdili, že nemožno opodstatnene poukazovať na chyby v dokazovaní v konaní o nároku na starobný dôchodok, nakoľko zaraďovanie doby služby vojaka do zvýhodnenej kategórie funkcií je vo výlučnej kompetencii Ministerstva obrany Slovenskej republiky a pre Sociálnu poisťovňu sú údaje poskytnuté ministerstvom záväzné, preto ani kasačný súd vo svojej judikatúre nevzhliadol dôvod, aby orgán verejnej správy nariaďoval vo veciach ústne pojednávanie, vykonával dokazovanie vypočutím svedkov a podobne. V súlade s uvedeným aj správny súd je toho názoru, že žalovaná nepochybila, keď vychádzala z potvrdení získaných od Ministerstva obrany Slovenskej republiky a dokazovanie v administratívnom konaní tak bolo vykonané v rozsahu potrebnom pre vydanie rozhodnutia. Napokon správny súd poukazuje na to, že žalobca ani dostatočne nešpecifikoval, s ktorými zúčastnenými osobami alebo autentickými svedkami či inými osobami, ktorých sa konanie týka, žalovaná podľa žalobcu nekonala. Námietky žalobcu tak boli v tomto smere aj nekonkrétne a preto nemožno na ne bližšie reagovať.
55. K námietkam žalobcu o porušení ustanovení Správneho súdneho poriadku žalovanou (konkrétne § 5 ods. 8, § 27, § 119, § 124, § 129 ods. 1, § 195 písm. e), § 197 a § 204 a nasl. SSP) správny súd konštatuje, že zo strany žalovanej nemohlo dôjsť k porušeniu týchto ustanovení, nakoľko predmetné zákonné ustanovenia sa vzťahujú až na konanie pred správnym súdom a nie na administratívne konanie pred Sociálnou poisťovňou.
56. K námietkam žalobcu o tom, že nezapočítanie doby štúdia v 1. a v 2. ročníku VSOŠER v I. kategórii funkcií malo za následok nepriznanie zníženého dôchodkového veku a tiež nepriznanie starobného dôchodku v správnej výške, správny súd uvádza, že nezapočítanie uvedeného obdobia v I. kategórii funkcií bolo vykonané v súlade so zákonom, s potvrdeniami od príslušného ministerstva a aj s ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít (Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho správneho súdu SR a Ústavného súdu SR), preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu práv žalobcu. Každopádne v prípade žalobcu nevznikol nárok na zníženie dôchodkového veku ani podľa ust. § 174, ani podľa § 132 či § 21 zákona č. 100/1988 Zb.. Ustanovenie § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v prípade žalobcu nemožno uplatniť už pre nesplnenie podmienky uvedenej v § 174 ods. 2 cit. zákona, nakoľko
doba služby žalobcu v I. kategórii funkcií netrvala k 31.12.1999. Podľa ustanovenia § 132 zákona č. 100/1988 Zb. je potrebné pre zníženie dôchodkového veku splniť podmienku 20 rokov služby v I. kategórii funkcií alebo 20 rokov v ostatných prípadoch, čo žalobca nesplnil. Na tomto mieste správny súd opätovne poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sk/14/2021 z 27.06.2022, v ktorom najvyšší správny súd výslovne konštatoval, že štúdium v prvom a druhom ročníku vojenskej strednej odbornej školy nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb.. Okrajovo správny súd poukazuje aj na to, že samotný žalobca uviedol, že v prípade započítania 1. a 2. ročníka štúdia na VSOŠ v I. kategórii funkcií by celková doba jeho služby predstavovala 18 rokov a 39 dní, t. j. ani v takom prípade by uvedenú zákonnú podmienku 20 rokov podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. nespĺňal. Zníženie dôchodkového veku podľa § 21 cit. zákona u žalobcu neprichádza do úvahy, nakoľko nevykonával činnosti tam uvedené, resp. pri použití § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. by sa u žalobcu opäť vyžadovalo 20 rokov takejto služby (§ 21 ods. 1 písm. c)), čo žalobca nezískal.
57. K námietke žalobcu o tom, že žalovaná pri svojom rozhodovaní neuviedla, na základe akých skutočností rozhodovala, akými úvahami sa riadila a ako sa vysporiadala s predloženými dôkazmi, a to aj s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR, správny súd uvádza, že uvedená námietka nie je dôvodná. Z napadnutého rozhodnutia jasne vyplývajú úvahy žalovanej, na základe akých skutočností rozhodovala, pričom sa vysporiadala s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobcu uvádzanou v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Napadnuté rozhodnutie tak nemožno označiť za arbitrárne a nepreskúmateľné. Skutočnosť, že správne orgány nerozhodli v súlade s predstavami účastníka konania, nie je dôvodom pre konštatovanie porušenia práva na spravodlivý proces, ani dôvodom pre zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy z dôvodu nepreskúmateľnosti.
58. K námietkam žalobcu o tom, že mu Ministerstvo obrany Slovenskej republiky tají informácie resp., že mu tieto odmieta sprístupniť v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z., správny súd poukazuje na to, že predmetom súdneho prieskumu v tu prejednávanej veci boli rozhodnutia žalovanej (druhostupňové v spojení s prvostupňovým) vo veci žiadosti žalobcu o prepočítanie výšky starobného dôchodku. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci nie je konanie o všeobecnej správnej žalobe vo veciach slobodného prístupu k informáciám. V prípade, že účastník konania požiada o sprístupnenie určitej informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. a tejto jeho žiadosti nie je vyhovené, má možnosť na to zákonom určeným spôsobom reagovať, prípadne sa domáhať aj preskúmania takého rozhodnutia, prípadne fiktívneho rozhodnutia, prostredníctvom všeobecnej správnej žaloby. Uvedené však nie je úlohou správneho súdu v tomto konaní.
59. K námietke žalobcu o tom, že pri priznávaní starobného dôchodku v osobnom liste dôchodkového poistenia nemal vyznačené ročné zárobky od 20.07.1975 do 30.09.1989 a že v ňom nie sú uvádzané naturálne a deputátne príjmy vo VSOŠER, správny súd uvádza, že predmetom súdneho prieskumu v tu prejednávanej veci je rozhodnutie vo veci zamietnutia žiadosti žalobcu o prepočítanie výšky starobného dôchodku zo dňa 06.07.2024 a nie preskúmavanie rozhodnutia o priznaní starobného dôchodku zo dňa 18.09.2018. Správny súd konštatuje, že v rozhodnutí o priznaní starobného dôchodku bol spôsob zisťovania hrubých zárobkov za rozhodujúce obdobie žalobcovi riadne vysvetlený v súlade s § 63 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, ako aj to, ako bolo určené rozhodujúce obdobie. Správny súd nie je oprávnený v tu prejednávanej veci preskúmavať iné než správnou žalobou napadnuté, už právoplatné rozhodnutie žalovanej, ktorého neoddeliteľnou prílohou bol žalobcom namietaný osobný list dôchodkového poistenia. Správny súd však konštatuje, že v medziach tu prejednávanej veci, kde žalovaná poukázala aj na spôsob výpočtu starobného dôchodku žalobcu, správny súd nezistil žiadne pochybenia žalovanej či chýbajúce zárobky v rozhodujúcom období. Napokon aj z odpovede Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR z 05.03.2020, ktoré žalobca priložil k ním podanej správnej žalobe, vyplýva, že príjmy súvisiace so štúdiom nemajú vplyv na sumu dôchodkovej dávky a že o nároku na dávku rozhoduje Sociálna poisťovňa (obdobne to judikoval aj Ústavný súd SR v náleze č. k. III. ÚS 271/2024-96 zo dňa 06.11.2024).
60. Pokiaľ žalobca vyjadroval svoj kritický postoj k niektorým rozhodnutiam Ústavného súdu SR a označoval ich za účelové a nelogické, správny súd uvádza, že nie je oprávnený podrobovať hodnoteniu rozhodnutia ústavného súdu a uvedené nie je predmetom tohto konania.
61. K námietkam žalobcu o nedodržiavaní záväzkov vyplývajúcich z viacerých medzinárodných zmlúv, správny súd uvádza, že k obdobnej námietke v skutkovo podobnom prípade sa už viackrát vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, kedy poukázal na neexistenciu viacerých medzinárodných zmlúv v rozhodnom čase, prípadne nimi štát v danom období nebol viazaný alebo ich jednoducho nedodržiaval. Právnym prostriedkom na riešenie takej námietky boli reštitučné zákony, ktorých účelom bolo naprávať krivdy, ku ktorým došlo pred rokom 1990 (porov. napr. II. ÚS 362/2023). Uvedené konštatoval aj Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. 7Ssk/174/2022.
62. K námietkam sťažovateľa ohľadom porušovania ľudských práv počas jeho štúdia na VSOŠ a k námietkam o tom, že bol ako detský vojak zneužívaný na vojenský výcvik a prípravu, s poukazovaním aj na rozsudok ESĽP vo veci Van der Mussela proti Belgicku, správny súd poukazuje na už vyššie uvedené a dopĺňa aj to, že k porušovaniu základných práv a práv, ktoré žalobca označil, malo dochádzať počas jeho štúdia v 1. a 2. ročníku na VSOŠER v období od 28.08.1971 do 31.07.1973, čiže ešte pred účinnosťou Ústavy SR aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto sú tieto základné práva a práva na priebeh jeho štúdia neaplikovateľné (obdobne aj rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 271/2024, IV. ÚS 181/2021 a I. ÚS 469/2022). Správny súd tiež poukazuje na to, že v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 271/2024 - 96 zo dňa 06.11.2024, v ktorom sa ústavný súd obdobnou námietkou zaoberal, konštatoval nasledovné: „K námietke sťažovateľa, že bol ako detský vojak zneužívaný na vojenský výcvik a prípravu, možno uviesť len to, že vzhľadom na to, že vzdelávanie na vojenských stredných školách bolo zamerané na prípravu žiakov na službu vojakov z povolania, bol logicky výchovnovzdelávací proces upravený tak, aby čo najviac simuloval pomery v ozbrojených silách. To však samo osebe nerobilo zo štúdia na vojenskej strednej škole výkon vojenskej služby. Nikto nespochybňuje prísne vymáhanie dodržiavania disciplíny a praktiky, ktoré by boli v súčasných podmienkach neaplikovateľné. Sťažovateľ si však musí súčasne uvedomiť, že v rozhodnom čase študoval stále v totalitnom štáte, v ktorého záujme nebolo priznať občanom taký rozsah základných práv, ako im boli neskôr priznané ústavou. Rovnako nebolo v „predrevolučnom“ období v záujme štátu pristupovať k dohovorom a akýmkoľvek formám medzinárodných záväzkov, ktoré by občanom priznávali viac práv, než im bol totalitný štát ochotný priznať. Sťažovateľ si základné práva a práva nemôže uplatňovať retroaktívne.“ Následne ústavný súd citoval z uznesenia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 363/2023 - 37 z 09.08.2023, kde v súvislosti s námietkami týkajúcimi sa nedodržiavania viacerých medzinárodných zmlúv ústavný súd uviedol, že niektoré v rozhodnom čase neexistovali, prípadne štát nimi nebol viazaný alebo ich jednoducho nedodržiaval a právnym prostriedkom na riešenie uvedených námietok boli reštitučné zákony, ktorých účelom bolo naprávať krivdy, ku ktorým došlo pred rokom 1990 (napr. zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov). Správny súd poukazuje na to, že k porušovaniu základných práv a práv, ktoré žalobca označoval správnej žalobe, malo dochádzať počas jeho štúdia na vojenskej strednej škole v čase ešte pred účinnosťou Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto tieto základné práva a práva na priebeh jeho štúdia nie sú aplikovateľné (porov. nález ÚS SR č. k. II. ÚS 363/2023 - 37 z 09.08.2023).
63. K námietke žalobcu, že v čase vydania zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnej rehabilitácii mal 35 rokov a ďaleko do dôchodku a teda ešte nijako nepociťoval hroziacu krivdu, správny súd uvádza, že aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Pokiaľ žalobca cítil krivdu z toho, ako s ním bolo zaobchádzané počas obdobia jeho štúdia na vojenskej strednej odbornej škole, mal možnosť sa svojich práv v zmysle uvedeného zákona domáhať bez ohľadu na to, ako by budúcnosti bolo rozhodované o jeho nároku na starobný dôchodok. Obdobne k námietke žalobcu uvedenej na pojednávaní o tom, že by mu mala prináležať aj za 1. a 2. ročník štúdia na VSOŠER I. kategória funkcií ako profesionálnym vojakom alternatívne, že by mal mať nárok na finančnú kompenzáciu za nútené práce a služby a odškodnenie, správny súd uvádza, že žalobca mal možnosť domáhať sa v režime príslušných reštitučných zákonov odškodnenia, pokiaľ sa naňho vzťahovali, nemôže však požadovať od Sociálnej poisťovne zohľadnenie obdobia dôchodkového poistenia nad rámec zákona resp. inak, než bolo potvrdené príslušnými dokladmi (potvrdením Ministerstva obrany SR zo dňa 28.08.2024 č. ÚFZBA-4-446-1/2024 nachádzajúcim sa v administratívnom spise).
64. K námietke žalobcu, ktorou poukazoval na dôvodovú správu k zákonu č. 100/1988 Zb. v časti, ktorá bližšie vysvetľuje pravidlo, na základe ktorého bolo možné započítať ako celú dobu v I. pracovnej kategórii (u civilov) i kratšiu odpracovanú dobu nad 110 dní a o tom, že Sociálna poisťovňa toto pravidlo nepoužíva, správny súd konštatuje, že uvedené vo vzťahu k skutkovému stavu tu prejednávanej veci nemá žiadnu relevanciu, nakoľko žalobcovi boli zohľadnené všetky relevantné získané obdobia služby.
Žalobcovi bola zhodnotená doba štúdia na VSOŠER od 01.08.1973 do 19.07.1975 a doba služby vojaka z povolania od 20.07.1975 do 14.07.1979 a od 15.07.1979 do 30.09.1989, ktoré boli žalobcovi hodnotené vo zvýhodnenej (I.) kategórii.
65. K námietke žalobcu uvedenej na pojednávaní o tom, že v čase, keď nastupoval na VSOŠER, platil dôchodkový zákon č. 101/1964 Zb., že on za takýchto podmienok dôchodkového zákona na štúdium nastupoval, kde boli reálne možnosti, že príprava na jeho budúce povolanie sa klasifikovala ako I. kategória funkcií, pričom poukazoval na § 96 uvedeného zákona, správny súd uvádza, že podľa § 96 ods. 1 zákona č. 101/1964 Zb. služba vojakov z povolania vykonávaná po 31. decembri 1964 sa zaraďuje pre účely dôchodkového zabezpečenia do I. alebo II. kategórie funkcií podľa druhov vykonávaných funkcií. Z uvedeného ustanovenia jasne a nepochybne vyplýva, že sa týka výlučne vojakov z povolania, nie študentov VSOŠ. Správny súd poukazuje na to, že podľa § 96 ods. 2 zákona č. 101/1964 Zb. ministri národnej obrany a vnútra určia v odboroch svojej pôsobnosti, ktoré funkcie vojakov z povolania sa zaraďujú do I. kategórie; pritom môžu ustanoviť, v akom rozsahu sa započítava doba výkonu niektorých týchto funkcií do doby zamestnania a podľa § 96 ods. 3 uvedeného zákona ministri národnej obrany a vnútra ustanovia, ktoré druhy služieb sa hodnotia ako doby zamestnania III. pracovnej kategórie. To, že doba štúdia v 1. a 2. ročníku VSOŠER nebola žalobcovi započítaná v I. kategórií funkcií nie je nijako v rozpore so zákonom č. 101/1964 Zb., ustanovenie § 96 uvedeného zákona neustanovuje, že by doba štúdia v 1. a 2. ročníku VSOŠ mala byť započítavaná v I. kategórii a ak žalobca, ako tvrdil, nastupoval na štúdium za takýchto podmienok, musel si byť vedomý, že v zmysle § 96 ods. 3 zákona č. 101/1964 Zb. niektoré druhy služieb boli príslušní ministri oprávnení zaradiť do III. pracovnej kategórie dokonca aj u vojakov z povolania. Námietka žalobcu tak bola nedôvodná.
66. K námietke žalobcu o tom, že štúdium na strednej škole malo byť v zmysle ústavy bezplatné, no on, keby odišiel alebo bol vyhodený zo VSOŠER, musel by zaplatiť 24.000,- Kčs, správny súd uvádza, že táto námietka je vo vzťahu k predmetu konania irelevantná. V prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca za štúdium na VSOŠER ani podľa jeho vlastných tvrdení neplatil (jeho štúdium bolo bezplatné). Po druhé, pred nástupom na VSOŠ žiak a jeho zákonný zástupca sa dobrovoľne zaväzoval na náhradu nákladov v prípade nepožiadania o prijatie za vojaka z povolania alebo prepustenia či odstúpenia zo školy v priebehu štúdia. Napokon, bez ohľadu na to, či by štúdium bolo alebo nebolo spoplatnené, uvedené nemá žiadny právny význam pre posúdenie zaradenia doby štúdia do určitej pracovnej kategórie (kategórie funkcií). Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že tým dochádzalo k porušovaniu ústavou garantovaného práva, správny súd poukazuje na svoje už vyššie uvedené závery vo vzťahu k námietkam žalobcu o porušovaní základných práv v totalitnom štáte. K námietke žalobcu o tom, že musel podpísať záväzok na ďalších 8 či 10 rokov vojenskej služby po skončení štúdia správny súd uvádza, že ani táto námietka nemá vplyv na zaradenie doby štúdia do zvýhodnenej pracovnej kategórie, doba výkonu vojenskej služby bola žalobcovi riadne zohľadnená v príslušnej kategórii funkcií a napokon žalobca, keďže na VSOŠER nastupoval dobrovoľne na základe ním podanej žiadosti, podpísanej aj jeho zákonnými zástupcami, je zjavné, že sa pre povolanie vojaka rozhodol.
67. K námietkam žalobcu ohľadom diskriminácie či už vo vzťahu k iným študentom (baníckym učňom, učňom fúkačov skla, či žiakom bežných škôl), ako aj vo vzťahu k dospelým vojakom alebo príslušníkom PTP a VTNP ČSĽA a k námietkam o porušení § 3 zákona č. 365/2004 Z. z. správny súd uvádza, že konanie podľa antidiskriminačného zákona predstavuje osobitný prostriedok právnej ochrany poskytovanej súdom. Podľa § 11 ods. 3 uvedeného zákona v spojení s § 307 Civilného sporového poriadku sa na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania vzťahuje Civilný sporový poriadok, nie SSP. Rozhodovanie v rámci správneho súdnictva nie je možné považovať za antidiskriminačný spor podľa antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z. (porov. III. ÚS 384/2020). Správne súdy antidiskriminačné spory nie sú oprávnené riešiť. Správny súd však poukazuje aj na to, že o nerovnakom zaobchádzaní možno hovoriť, ak by žalovaná v podobnom prípade rozhodla odlišne, než rozhodla vo vzťahu k žalobcovi. Žalobca však neuviedol a nie sú ani zrejmé žiadne príklady rozhodnutí či skutočností, z ktorých by vyplývalo, že sa so žalobcom zaobchádzalo odlišne než s inou osobou v obdobných podmienkach. Napokon aj samotný žalobca uvádzal, že rovnako ako jeho prípad boli posudzované aj prípady iných bývalých študentov VSOŠ.
68. K poukazu žalobcu na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 369/2025-49 z 24.09.2025 v časti, v ktorej ústavný súd judikoval, že aj staré judikáty nemôžu mať nekonečnú platnosť, ale musia sa dynamicky prispôsobovať životu, správny súd uvádza, že zhodne s ústavným súdom zastáva názor,
že niektoré staršie rozhodnutia vzhľadom na zmenu právnej úpravy či vývoj v oblasti práva môžu byť neaktuálne, avšak toto nie je prípad judikatúry, na ktorú v tomto rozsudku poukazoval správny súd a z ktorej v tomto rozsudku aj citoval. Závery, na ktoré poukazoval správny súd v tomto rozsudku sú stále platné a predstavujú dlhotrvajúcu ustálenú judikatúru, ktorá ani nie je starého dáta a aj novšie aktuálnejšie rozhodnutia tak Najvyššieho správneho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR ju naďalej potvrdzujú. Námietka žalobcu tak nebola dôvodná.
69. K poukazu žalobcu na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Ads 60/2017-35 z 25.04.2019, správny súd uvádza, že ide o rozhodnutie českého súdu, ktoré nie je pre správny súd záväzné a navyše nie je aplikovateľné na daný prípad, keďže sa týkalo skutkovo a právne odlišnej veci. V tam prejednávanej veci išlo o prípad, kedy žalobcovi nebola do obdobia dôchodkového poistenia započítaná doba učňovského štúdia (konkrétne v učebnom odbore prevádzkový zámočník na Odbornom učilišti Báňských strojíren n. p.) do I. alebo II. pracovnej kategórie. Išlo teda o baníckeho učňa, ktorý vykonával praktickú časť vyučovania v hlbinných baniach, pričom podľa právnych predpisov na vec sa vzťahujúcich výkon práce či štúdia v baniach pod zemou spadal do zvýhodnenej pracovnej kategórie. Ide teda o odlišný prípad ako v tu prejednávanej veci a žalobcom namietaný judikát nemožno v tu prejednávanej veci aplikovať.
70. K námietkam žalobcu o porušení § 33 ods. 2 správneho poriadku a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Szd/7/2009, ako aj k námietkam žalobcu o porušení jeho práv upravených v správnom poriadku, správny súd uvádza, že podľa § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sa na konanie vo veciach sociálneho poistenia nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (správny poriadok). Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom. Námietka žalobcu tak bola vo vzťahu k predmetu konania irelevantná a nedôvodná.
71. V súvislosti s prílohami správnej žaloby, správny súd konštatuje, že takmer žiadna z listín predložených žalobcom ako prílohy k jeho správnej žalobe sa vôbec nevzťahovala k osobe žalobcu, išlo napríklad o zdravotné knižky, vysvedčenia, lekárske vysvedčenie, či záznam o odmenách a trestoch iných osôb, nie žalobcu, prípadne o fotografie bez akejkoľvek bližšej identifikácie, časť príloh tvorili vojenské právne predpisy a zákony (napr. branný zákon), prípadne aj dokumenty nemajúce priamy súvis s predmetom konania (napr. rozkazy veliteľov iných vojenských škôl, novinový článok o detských vojakoch vo svete...). Uvedené listiny tak neboli spôsobilé vyvrátiť právne závery správneho súdu obsiahnuté v tomto rozsudku. Pokiaľ ide o dokumenty z konania o žiadosti o informáciu, správny súd uvádza, že predmetom prieskumu v danej veci je rozhodnutie vo veci žiadosti žalobcu o zvýšenie starobného dôchodku, nie preskúmavanie rozhodnutia vo veci slobodného prístupu k informáciám. Ani s prihliadnutím na jednotlivé prílohy správnej žaloby tak nebolo možné vo veci rozhodnúť inak. Pokiaľ ide o právne predpisy, tieto správny súd pri svojom rozhodovaní bral do úvahy v miere relevantnej pre toto konanie a tieto nie je potrebné dokazovať.
72. V súvislosti s podaním žalobcu zo dňa 15.06.2026 a jeho prílohami správny súd uvádza, že podľa § 135 ods. 1 SSP je v tomto type konania na rozhodnutie správneho súdu rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. V obsahu samotného podania z 15.06.2026 žalobca neuvádzal žiadne nové skutočnosti či právnu argumentáciu, len uviedol, že prikladá ďalšie dôkazy. Všetky žalobcom predložené dokumenty v prílohe jeho podania pochádzali z roku 2026 a išlo o listiny z konania o žiadosti o poskytnutie informácie, v ktorých navrhovateľom resp. žiadateľom ani nebol žalobca v tejto veci. Správnou žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 06.12.2024. Teda dokumenty predložené žalobcom k podaniu z 15.06.2026 neboli súčasťou skutkového stavu v relevantnom čase, v čase vydania napadnutého rozhodnutia neexistovali a preto s prihliadnutím na ust. § 135 ods. 1 SSP správny súd na tieto listiny nemohol prihliadať a ani neprihliadal.
73. Na záver správny súd uvádza, že podľa § 203 ods. 2 SSP v konaní o správnej žalobe, ak je žalobca fyzickou osobou, nie je správny súd viazaný výlučne žalobnými bodmi, avšak ani postupom v zmysle uvedeného ustanovenia a teda prieskumom zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nad rámec žalobných bodov, správny súd nezistil žiadnu vadu, ktorá by odôvodňovala zrušenie napadnutého rozhodnutia.
74. Vo vzťahu k žalobným bodom ešte správny súd dopĺňa, že vzhľadom na enormnú rozsiahlosť podaní a vyjadrení žalobcu, ako aj vzhľadom na nedostatočnú zrozumiteľnosť a prehľadnosť niektorých jeho čiastkových námietok, správny súd v tomto rozsudku reagoval na tie podstatné argumenty, ktoré bolo možné z podaní žalobcu vyvodiť. Aby mohol správny súd reagovať na argumentáciu účastníka konania, musí byť v prvom rade argument formulovaný jasným a presným spôsobom, aby bol dostatočne konkrétny, pričom úlohou súdu je vysporiadať sa vo svojom rozhodnutí s konkrétnymi a podstatnými námietkami, nie je potrebné reagovať na každú jednu námietku či pripomienku účastníkov konania. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu totiž podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (napr. IV. ÚS 14/07). Aj Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument účastníka konania je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko, rozhodnutie z roku 1997). Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994). V súlade s uvedeným aj Ústavný súd SR opakovane judikoval, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (podobne II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Nemusí teda dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil (napr. II. ÚS 200/09, obdobne aj II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
75. Na základe vyššie uvedeného správny súd rozhodol tak, že podľa § 190 SSP správnu žalobu žalobcu zamietol, pretože nie je dôvodná.
76. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP tak, že účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve má len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Keďže žaloba žalobcu bola týmto rozsudkom zamietnutá, žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal. Žalovanej, ktorá v konaní úspešná bola, správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože takýto postup sa podľa § 168 SSP uplatní len vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať a správny súd takéto podmienky pre priznanie náhrady trov konania žalovanej nezistil.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
Podľa § 440 SSP: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť podanú v listinnej podobe je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP (správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).
V Banskej Bystrici, dňa 24. júna 2026
JUDr. Ing. Linda Kovandová, LL.M. sudkyňa
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Magdaléna Morongová