Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 384/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Petra Straku a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , právne zastúpeného

JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátom, Sibírska 4, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia a 2 , základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12

ods. 1 a 2 (ďalej len „“), základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. októbra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ žiadosťou o dôchodok

z 2. septembra 2016 požiadal Sociálnu poisťovňu o priznanie starobného dôchodku

od 15. júla 2016, odo dňa dovŕšenia veku 57 rokov. Sociálna poisťovňa rozhodnutím

č. 590 715 6310 0 zo 17. januára 2017 (ďalej len „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“)

žiadosť sťažovateľa o priznanie starobného dôchodku podľa § 65 a § 274 zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a a zákona

č. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o sociálnom zabezpečení“) zamietla. Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že sťažovateľ

nezískal najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona

o sociálnom zabezpečení a nebol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov

uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e) zákona o sociálnom zabezpečení, a preto mu nárok

na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení k 15. júlu 2016

nevznikol. Tiež uviedla, že § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení sa na sťažovateľa

nevzťahuje, pretože sťažovateľ službu zaradenú do 1. kategórie funkcií vykonával

do 31. decembra 1994, teda jeho služba netrvala k 31. decembru 1999.

3. O odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ktorým sťažovateľ

namietal nepriznanie starobného dôchodku a nezhodnotenie doby jeho štúdia

od 1. augusta 1974 do 7. augusta 1976 v I. kategórii funkcií (štúdium 1. a 2. ročníka

vojenskej strednej odbornej školy) rozhodol generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne

tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie Sociálnej poisťovne ako vecne správne potvrdil.

4. Sťažovateľ sa správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. Správna žaloba bola Krajský súdom v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -89 zo 7. júna 2018

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietnutá. Krajský súd považoval rozhodnutie

generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne za zákonné a správne. V odôvodnení rozsudku

krajský súd okrem iného konštatoval:

„Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorou s poukazom na § 132 ods. 1 ZSZ napáda

nedostatočné vysporiadanie sa s pojmom „ostatná služba“ a protizákonné nezhodnotenie

doby štúdia žalobcu od 01.08.1974 do 07.08.1976 v I. kategórii funkcií Sociálnou

poisťovňou, správny súd uvádza, že pre posúdenie doby výkonu služby žalobcu zaradenej

v I . kategórii funkcií nie je možné vychádzať z nárokov upravených v ustanovení § 132

ods. 1 ZSZ, pretože ustanovenia tohto paragrafu zákona o sociálnom zabezpečené

sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov od 1. júla 2002 nepoužijú. V tejto

súvislosti len vo všeobecnej rovine správny súd dodáva, že i podľa písmena b) ustanovenia

§ 12 ods. 1 ZSZ, upravujúceho vznik nároku na starobný dôchodok dovŕšením veku

57 rokov, ak vojak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch, muselo

ísť o vojaka z povolania (návetie § 132 ods. 1 citovaného zákona).

Služba vojaka z povolania je kľúčový, resp. zákonom uznaný status, ku ktorému

sa viažu nároky vyplývajúce zo zaradenia služby do I. alebo II. kategórie funkcií pre účely

dôchodkového zabezpečenia.

V čase nástupu žalobcu do prvého ročníka VSOŠ v Žiline, resp. počas jeho štúdia

v 1. a 2. ročníku na predmetnej VSOŠ (august 1974 až august 1976), v zmysle účinných

všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich sociálne zabezpečenie (zákon

č. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 31.12.1975

a jeho vykonávacej vyhlášky Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia č. ,

ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení, ako aj o sociálnom

zabezpečení v znení neskorších predpisov), štúdium v 1. a 2. ročníku na vojenských

odborných stredných školách nebolo zaradené do I. ani do II. kategórie funkcií,

a to ani na základe predmetných zákonov sociálneho zabezpečenia, ani na základe

ich vykonávacích všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako štúdium v týchto

prvých dvoch ročníkoch VSOŠ nebolo zaradené na základe splnomocňujúcich ustanovení

zákonov do rezortných zoznamov príslušných ministrov obrany do I. kategórie funkcií.

Taktiež možno konštatovať, že podľa Z. o sociálnom zabezpečení

s účinnosťou od 01.10.1988 do 01.01.2004, sporné obdobie prvých dvoch ročníkov štúdia

na VSOŠ nebolo zaradené do I. ani do II. kategórie funkcií, a to ani na základe zákonného

splnomocnenia ministrom obrany Slovenskej republiky nebola činnosť žiakov vojenských

odborných stredných škôl v spornom období štúdia zaradená do I. kategórie funkcií (§ 130

ods. 2 ZSZ). V kontexte s ustanovením o sociálnom

poistení (ZSP) je potrebné vychádzať z uvedeného právneho stavu, pokiaľ sa posudzuje

nárok na zníženie dôchodkového veku žalobcu v nadväznosti na požiadavku zohľadnenia

jeho štúdia v prvých dvoch ročníkoch na VSOŠ.

V tejto súvislosti správny súd uvádza, že s prihliadnutím na účel sledovaný zákonmi

sociálneho zabezpečenia, ktorým bolo pre účely dôchodkového zabezpečenia zvýhodniť

vojakov z povolania, nezaradenie činnosti žiakov VSOŠ v predmetnom období

do I. kategórie funkcií nemožno kvalifikovať ako opomenutie alebo nečinnosť

kompetentných rezortných orgánov správy ozbrojených síl štátu, s následkom ukrátenia

vojakov v službe zaradenej do I. kategórie funkcií o ich oprávnené nároky za výkon prípravy

na budúce povolanie.

Zaradenie vojenskej služby do preferovanej I. kategórie funkcií zákon zásadne viazal

na status vojaka z povolania, pričom ak vojak nastúpil a vykonával základnú (náhradnú)

vojenskú službu a po jej skončení bol prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania

alebo vojaka v ďalšej službe, táto doba výkonu základnej (náhradnej) vojenskej služby

sa mu započítavala do I. kategórie funkcií, ak bol ako vojak z povolania po prvý

raz ustanovený do služby zaradenej do I. kategórie funkcií (§ 168 ods. 2 vyhlášky

Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. , ktorou sa vykonáva

o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, resp.

vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. ,

ktorou sa vykonáva o sociálnom zabezpečení v znení neskorších

predpisov).

Uvedenú zákonnú úpravu stanovenia I. a II. kategórie funkcií pre účely

dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania je potrebné vykladať v kontexte s účinným

Branným zákonom ( v znení neskorších predpisov), ktorý stanovil

minimálny vek pre účely vzniku brannej povinnosti, t. j. na 1. januára roku, v ktorom občan

dovŕšil 17. rok a dobrovoľne prevzatej brannej povinnosti na 1. januára roku,

v ktorom osoby nepodliehajúce brannej povinnosti dovŕšia 17. rok (§ 5 ods. 2 a § 6

ods. 1 Branného zákona v znení účinnom do 31.12.1978, aj v znení do 01.01.1998), okrem

dobrovoľne prevzatej brannej povinnosti bez ohľadu na vek, avšak za brannej pohotovosti

štátu (§ 6 ods. 1 Branného zákona).

Status vojaka definovalo ustanovenie § 2 ods. 2 veta druhá Branného zákona,

podľa ktorého vojakmi sa rozumeli osoby, ktoré boli odvedené (§ 15 ods. 1) a mali služobnú

povinnosť (§ 20). V tejto súvislosti správny súd podotýka, že ešte nešlo o vojaka z povolania,

čo je status potrebný na priznanie služby zaradenej do I. kategórie funkcií.

Samotná skutočnosť, že sa žalobca vo veku 14 - 15 rokov, po ukončení povinnej

školskej dochádzky, v súvislosti s nástupom na VSOŠ podrobil odvodovému konaniu,

nezakladá ešte jeho status vojaka v činnej službe, nakoľko uvedeným zápisom bol zavedený

do vojenskej evidencie a bol podrobený predbežnému zisťovaniu jeho spôsobilosti

na vojenskú činnú službu a zisťovaniu možností na zlepšenie zdravotnej a inej spôsobilosti

pre výkon vojenskej činnej služby (§ 15 ods. 1 Branného zákona).

Zároveň je potrebné konštatovať, že činnosť 14 až 16-ročných žiakov v prvých

a druhých ročníkoch vojenských stredných odborných škôl nemožno subsumovať pod žiadnu

z vojenských činných služieb v zmysle ustanovení § 20 ods. 2 písm. a) až g) Branného

zákona a rovnako nie je možné konštatovať, že boli u týchto žiakov splnené zákonné

podmienky vzniku služobného pomeru vojaka z povolania podľa ustanovení § 2

ods. 1 a 2 o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení

neskorších predpisov a podľa ustanovení a ,

v spojení s § 25 ods. 1 Branného zákona. Vzhľadom na Branným zákonom stanovený

minimálny vek brannej povinnej a dobrovoľnej brannej povinnosti, žiaci VSOŠ mohli

skladať prísahu až v 3. ročníku VSOŠ, t. j. v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok života.

Žiaci VSOŠ až po zložení prísahy vykonávali vojenskú činnú službu, konkrétne

základnú vojenskú službu, pričom až po jej absolvovaní boli splnené zákonné podmienky

na prijatie vojakov do služobného pomeru vojakov z povolania podľa § 24 ods. 1 a 2, § 25

a na vznik ich povinnosti vojenskou činnou službou podľa ustanovení

v spojení s in fine Branného zákona. V tejto súvislosti

správny súd uvádza, že žiadne povinnosti, ktoré žiaci v priebehu 1. a 2. ročníka VSOŠ

v rámci výchovného procesu vykonávali a nazývali sa službami (napr. dozorná služba

a pod.), hoci sa svojím názvom, obsahom alebo náplňou činnosti javili byť totožné

s výkonom činnosti vojakov z povolania, nemožno podradiť pod vojenské činné služby

vojakov z povolania v zmysle Branného zákona (§ 20 ods. 1 a 2 v spojení s § 25

ods. 1 citovaného zákona). V tomto ohľade možno na základe vyššie uvedeného konštatovať,

že žiaci 1. a 2. ročníkov VSOŠ boli vojakmi mimo činnej služby (§ 20 ods. 4 Branného

zákona), a teda ani vo vzťahu k ich činnosti v rámci vzdelávacieho procesu nemohlo byť

realizované zaradenie medzi služby vojakov z povolania do I. kategórie funkcií.

Pokiaľ žalobca namieta zneužívanie detskej práce, obmedzovanie osobnej slobody

žiakov a prísny režim pri ich výchove počas sporných dvoch ročníkov na VSOŠ,

ako aj ich protizákonné ozbrojovanie a porušovanie príslušných všeobecne záväzných

právnych predpisov o zbraniach a strelive a , správny súd uvádza,

že tieto tvrdené skutočnosti nie sú predmetom súdneho prieskumu zákonnosti žalobou

napadnutého administratívneho rozhodnutia a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu.

Rovnako možno konštatovať, že ozbrojovanie 14 až 16-ročných žiakov VSOŠ a náplň

ich činnosti, hoci podobnej činnosti vojakov v činnej službe alebo službe vojakov

z povolania, nezakladali a ani v zmysle Branného

o niektorých služobných pomeroch vojakov nemohli založiť služobný pomer týchto žiakov

ako vojakov z povolania, ktorý je pre účely zaradenia služby do I. kategórie funkcií v zmysle

a Z. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších

predpisov, ako aj podľa príslušných ustanovení o sociálnom

zabezpečení v znení neskorších predpisov, rozhodujúci.

Z uvedeného dôvodu nie je možné preklenúť ani rozhodovacou činnosťou súdov účel

sledovaný zákonmi o sociálnom zabezpečení, výlučne vo vzťahu ku kategorizácii

preferovaných služieb vojakov z povolania, a kreovať pre účely dôchodkového zabezpečenia

vojakov z povolania namiesto príslušného štátneho orgánu na úseku správy ozbrojených síl

zoznam činností zaradených do I. alebo II. kategórie funkcií z činností vojakov mimo činnej

služby a mimo služby vojakov z povolania. V tejto súvislosti správny súd uvádza,

že žalobcom uvádzané stanovisko NS ČSSR sp. zn. Cpjf 46/77 zo dňa 10.10.1977,

podľa ktorého súdy mohli podľa výsledkov vykonaného dokazovania vysloviť, že pracovník

spĺňa podmienky pre zaradenie do I. či II. pracovnej kategórie v prípade, že práca ním

vykonávaná zodpovedala celkom niektorému zamestnaniu zaradenému do I.

alebo II. kategórie, vo vzťahu k meritu tejto veci nemožno aplikovať.

Ohľadom listinných dôkazov zabezpečených žalovanou pre účely konania vo veci

žalobcom uplatneného nároku na starobný dôchodok, napr. aj žalobcom bagatelizovanej

vierohodnosti odpovede Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. UFZ-40-10/2017

zo dňa 13.03.2017, správny súd uvádza, že žalovaná správne zabezpečila podklady

pre rozhodnutie od orgánov sociálneho zabezpečenia vojakov z povolania,

ktoré boli na výkon sociálneho zabezpečenia vojakov z povolania a na vedenie predmetných

evidencií určené zákonom ( ), pričom o vierohodnosti

nimi vedenej evidencie, pokiaľ nebol preukázaný skutkový opak, nemožno pochybovať.“

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 29. októbra 2019 (ďalej len „rozsudok najvyššieho

súdu“) zamietol. Najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu rozsudku krajského súdu

v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne a generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne

dospel k zhodnému záveru ako krajský súd, a to že námietky sťažovateľa uvedené v žalobe

neboli spôsobilé zvrátiť vecnú správnosť a zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu.

Najvyšší súd považoval za preukázané, že skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej

sťažnosti spochybňoval zákonnosť rozhodnutia krajského súdu, boli totožné s námietkami,

ktoré namietal už v správnom konaní i v správnej žalobe a s ktorými sa Sociálna poisťovňa

aj krajský súd náležite vysporiadali. Najvyšší súd považoval právne posúdenie

preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa uspokojivo

a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal a nedal ani dostatočné, presvedčivé a presné

odpovede na najpodstatnejšie skutkové a právne námietky a argumenty sťažovateľa uvedené

v kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu. U sťažovateľa pretrváva podozrenie

o jeho skrytej diskriminácii. Podľa sťažovateľa: «Najvyšší súd... nezhodnotil evidentne

odslúženú dobu SLUŽBY v 1. a 2. ročníku Vojenskej strednej odbornej školy zdravotníckej

v Žiline (ďalej len „VSOŠ“) ako dobu poistenia, resp. posudzovanú len ako málo bonitnú

III. pracovnú kategóriu (rovnako ako civilným stredoškolákom), ktorú však vojaci

do 31.12.1999 vôbec nepoznali... O zaraďovaní do I. resp. II. kategórie podľa „tabuliek

počtov MNO ČSSR“ žiaci VSOŠ, vojaci základnej služby a vojaci z povolania nemali

ani potuchy, pretože ani v kádrových rozkazoch ministra národnej obrany ČSSR,

alebo veliteľov vojenských okruhov sa nikdy neuvádzali tieto údaje o kategóriách...

Ani v rozkaze ministra MNO ČSSR pri prepustení do civilu sa o týchto údajoch o zaradení

a pôsobení v I. a II. kategórií funkcií nedozvedel, pretože tam neboli uvádzané. S nimi

sa vojak oboznamoval len tesne pri odchode do civilu, ale nikdy nie niekedy predtým,

alebo v priebehu služby...»

Sťažovateľ je toho názoru, že výklad a aplikácia zákonného predpisu v prejednávanej

veci krajským súdom a najvyšším súdom je arbitrárna.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „... sťažovateľ študoval a zároveň vykonával SLUŽBU

v dĺžke 738 dní v 1. a 2. ročníku VSOŠ v Žiline od 01.08.1974 do 07.08.1976 a zároveň

absolvoval vojenskú základnú službu v 3. a 4. ročníku VSOŠ v Žiline od 08.08.1976

do 15.07.1978 v dĺžke 707 dní. Toto obdobie výkonu preferovanej služby v 1. a 2. ročníku

VSOŠ mu však Sociálna poisťovňa, ba ani Krajský súd v Trnave a NS SR nezarátali

a nezaradili do I. kategórii funkcií! Obdobie výkonu SLUŽBY v 1. a 2. ročníku VSOŠ

mu tam chýba. Toto ho výrazne poškodzuje a túto hrubú chybu žiada odstrániť.

Najvyšší súd SR, Krajský súd v Trnave, ani Sociálna poisťovňa neprihliadli

na okolnosť, že žiaci VSOŠ používajú navlas rovnaké vojenské hodnosti, uniformy

príslušníkov ČSĽA a vojenské označenia, sú zaradení vo vojenských funkciách veliteľ

družstva, zástupca veliteľa čaty, dozorný roty, pomocník dozorného roty, pomocník

výkonného práporčíka a pod. a organizovaní vo vojenských skupinách (družstvo, čata, rota,

prápor, pluk), nosia štátne znaky a symboly ako v ostatných silových rezortoch,

či ozbrojených zboroch SR... Tento výkon dozornej SLUŽBY žiakov VSOŠ na rote - bol

svojim obsahom a náplňou úplne rovnaký, totožný a možno aj náročnejší a nebezpečnejší,

ako boli učňovské roky našich rovesníkov baníckych učňov (I. pracovná kategória)

a fúkačov skla v Lednických Rovniach (II. pracovná kategória) už od dosiahnutia ich veku

15. rokov a nikto dnes voči tomu nič nenamieta... Pričinením Ústavného súdu SR by malo

prísť k významnej legislatívnej zmene a vstup žiakov vojenských stredných škôl

do osobitného dôchodkové systému, posudzovať už odo dňa ich nástupu na vojenskú strednú

školu v I. kategórii funkcií. Ich reálny výkon SLUŽBY je skutočne dostatočne silný signál

na to, aby mali svoju adekvátnu dôchodkovú reflexiu a boli rovnako klasifikovaní ako výkon

služby ostatných príslušníkov ozbrojených zborov v silových rezortoch SR. Iné postupy

by totiž zjavne vnášali prvky diskriminácie a prvky nerovnakého prístupu k tejto kategórii

poistencov...

Ak sa pozorne prizrieme na ustanovenie nárok na výsluhový

príspevok a výška tejto dávky je naviazaná na dobu služby v ozbrojených silách,

pričom vôbec nie je konkretizovaný DRUH SLUŽBY a dokonca nikde v zákone

nie je ani ustanovené, že táto služba má byť vykonaná v SLUŽOBNOM POMERE!

... vojenskú základnú službu v 3. ročníku VSOŠ začal už ako 17. ročný, no Sociálna

poisťovňa mu túto evidentne odslúženú dobu odstrihla a nehanebne mu ráta obdobie

vykonanej SLUŽBY na dôchodkové účely až od dovŕšenia 18-tich rokov veku!

... NS SR, KS TT a Sociálna poisťovňa si nedali ani námahu predložiť rezortný

zoznam preferovaných zamestnaní bývalého MNO ČSSR, kde by SLUŽBA žiakov

1. a 2. ročníku VSOŠ bola z tohto zoznamu vylúčená.

... je úlohou všeobecných súdov vyjadriť sa tiež k tomu, či daný typ štvorročného

vojenského stredoškolského vzdelania predstavoval skutočnú ostrú vojenskú prípravu

na budúce vojenské povolanie, alebo išlo o ostrý vojenský výcvik (ktorý trval u vojakov

základnej služby krátkych len 30 dní), alebo o výkon SLUŽBY, ktorý sa nápadne podobal

alebo úplne bol stotožnený s výkonom vojenskej základnej služby.

Súdy však MOHLI podľa výsledkov vykonaného dokazovania VYSLOVIŤ,

že pracovník splňuje podmienky pre zaradenie do I. či II. pracovnej kategórie v prípade,

že práca ním vykonávaná zodpovedala celkom niektorému zamestnaniu zaradenému

do I. alebo II. pracovnej kategórie, pričom však museli posudzovať všetky podmienky,

za ktorých mohlo byť zamestnanie zaradené do rezortného zoznamu...

Sociálna poisťovňa nechce priznať fakt, že rezortné zoznamy bývalého MNO ČSSR

nemá k dispozícii, lebo neboli vydané.“

6.1 Sťažovateľ Sociálnej poisťovni vytýka nedostatky v jej konaní a rozhodovaní,

okrem iného tiež, že Sociálna poisťovňa sústavne odmieta vypočuť sťažovateľa, svedkov,

posudzovať predkladané dôkazy, komentovať zákony o zbraniach a strelive,

ktoré umožňovali obchádzať Branný zákon v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,Branný zákon“), pričom podľa týchto zákonov mohli s týmito

zbraňami a strelivom narábať iba vojenské osoby v činnej službe, čo sa vzťahovalo

na všetkých žiakov vojenskej odbornej vysokej školy, odmieta tiež zohľadňovať činnosti

vykonávané žiakmi 1. a 2. ročníka vojenskej strednej odbornej školy, všetky okolnosti

ich štúdia na vojenskej strednej odbornej škole.

6.2 Podľa sťažovateľa na vojenskej strednej odbornej škole išlo o zrejmé zneužívanie

mladistvých na výkon a prípravu vojenskej služby a výkon nútených prác, žiaci boli

pod nadmernou fyzickou aj psychickou záťažou, čo na nich mohlo zanechať celoživotné

nepriaznivé následky. Označovanie týchto žiakov ako „chovancov“ je nesprávne,

pretože chovanci v edukačných ústavoch (výchovno-nápravných ústavoch)

neboli vyzbrojovaní strelnými zbraňami, neboli podrobovaní vojenskému výcviku.

6.3 Postup najvyššieho súdu, krajského súdu a Sociálnej poisťovne odporuje čl. 12

ods. 1 a 2 , dochádza k diskriminácii sťažovateľa oproti poberateľom starobných

dôchodkov, čo je v rozpore s o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „antidiskriminačný zákon“).

6.4 Najvyšší súd mal vykonať dokazovanie a nespoliehať sa len na jednokoľajné

tvrdenia v prospech Sociálnej poisťovne.

6.5 Sťažovateľ žiada ústavný súd o výklad pojmu „vojenská osoba v činnej službe“,

„vojak“, „vojenská osoba“ (v zmysle zákonov o zbraniach a strelive, v zmysle Branného

zákona).

6.6 Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci, najvyšší súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

kasačného súdu.

7. Vzhľadom na uvedené argumenty sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil

porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil rozsudok najvyššieho súdu,

prikázal mu ďalej konať vo veci, rozhodnúť a priznal sťažovateľovi voči najvyššiemu súdu

náhradu trov konania pred ústavným súdom.

8. V doplnení ústavnej sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené

23. januára 2020, sťažovateľ opakovane poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu

Československej socialistickej republiky sp. zn. Cpjf 46/77, rozsudok Krajského súdu

v Prahe č. k. -52 z 20. júla 2018 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu

Českej republiky č. k. -54 z 28. novembra 2012. Sťažovateľ uviedol,

že apeloval na všeobecné súdy, aby takéto rozsudky vzali do úvahy, pretože podmienky

vojenského stredoškolského štúdia do roku 1992 boli v celej Českej a Slovenskej

Federatívnej Republike rovnaké, jednotné. Sociálna poisťovňa sa odmieta zaoberať

predkladanými dôkazmi, posudzovať relevantné právne predpisy a okolnosti štúdia

na vojenskej strednej odbornej škole, odmietla priznať, že mladistvý žiak vojenskej strednej

odbornej školy musel byť v zamestnaní 33 hodín, permanentne odmieta vykonávať

dokazovanie. Bývalé ministerstvo obrany hrubo porušovalo § 14 ods. 5 a § 17 ods. 2 zákona

o sociálnom zabezpečení, keď nevydalo rezortný zoznam preferovaných zamestnaní.

Sťažovateľ od 15. roku veku podstupoval dôraznú vojenskú prípravu a ostrý vojenský

výcvik, žiaci vojenských stredných odborných škôl museli chodiť do 24-hodinových služieb

na rote. Sťažovateľ kategoricky odmieta názor, že štúdium v 1. a 2. ročníku nebolo

výkonom služby a žiada o výklad pojmov „vojak“, „vojenská osoba v činnej službe“,

„vojenská osoba“. Tiež argumentuje, že zákonodarca v § 132 ods. 1 zákona o sociálnom

zabezpečení neuviedol, že musí ísť výlučne o vojenskú službu.

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

12. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa ods. 1 a 2 ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu

na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie,

národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,

rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať

alebo znevýhodňovať.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

16. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

18. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie, arbitrárnosť

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Tvrdí, že najvyšší súd vec nesprávne právne

posúdil a odklonil sa od súdnej praxe. Sťažovateľ považuje za nesprávne, keď Sociálna

poisťovňa a následne krajský súd a najvyšší súd nezohľadnili, nezarátali pre účely priznania

starobného dôchodku obdobie výkonu služby sťažovateľa v 1. a 2. ročníku vojenskej

strednej odbornej školy a nezaradili túto službu do I. kategórie funkcií. Uvádza, že vo veci

nebola náležite zistená materiálna pravda. Cíti sa byť diskriminovaný (napr. v porovnaní

s baníckymi učňami, fúkačmi skla, ktorí boli zaradení do I., resp. II. kategórie funkcií),

pričom poukazuje na špecifiká, okolnosti štúdia na vojenskej strednej odbornej škole,

jeho náročnosť po fyzickej, ako aj psychickej stránke, poukazuje tiež na s tým súvisiacu

právnu úpravu.

19. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46

ods. 1 je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

20. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

21. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

22. Ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom

tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť

sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví

inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich

sa základných práv a slobôd, zaručuje . Obhájiteľnosť tvrdenia v danom

prípade znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne

rozhodnutie orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených

záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu

verejnej správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup

k súdu) predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu

k všeobecnejšiemu ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup

k súdu účastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd

konajúci vo veci viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46

ods. 1 ().

23. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,

alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

24. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

25. Ústavný súd uvádza, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti musí mať na zreteli,

že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa je posúdenie ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu

verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné

„vylepšovanie“ (m. m. , ). Poslaním ústavného súdu

nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek

možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti,

ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne

posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia)

s , prípadne medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú

inštanciu všeobecných súdov (napr. ), a preto zásadne nemôže meritórne

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali

požiadavky vyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej

hlavy ( až ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť

napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade,

ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný

().

26. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania ().

27. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takého práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

28. Vo vzťahu k sťažnostným námietkam týkajúcim nedostatočného odôvodnenia

rozsudku najvyššieho súdu, jeho arbitrárnosti a nesprávneho právneho posúdenia veci

ústavný súd uvádza, že najvyšší súd sa zaoberal kasačnou námietkou sťažovateľa týkajúcou

sa nezohľadnenia doby štúdia v 1. a 2. ročníku vojenskej strednej odbornej školy, v tomto

smere sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi krajského súdu, ktorý obdobie 1. a 2. ročníka

rovnako ako Sociálna poisťovňa nepovažoval za obdobie činnej vojenskej služby (bod 37

až 40 odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu). Najvyšší súd považoval za správnu

aj aplikáciu relevantných právnych noriem krajským súdom a Sociálnou poisťovňou

(bod 41 odôvodnenia). Vyjadril sa k návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania,

pričom vysvetlil, prečo ho nepovažoval za opodstatnený (bod 42 odôvodnenia), zaujal

stanovisko k námietke o absencii oficiálneho rezortného zoznamu funkcií MNO ČSSR

(bod 43 odôvodnenia), k (ne)možnosti súdov vysloviť, že osoba spĺňa podmienky

pre zaradenie do I. či II. kategórie funkcií, k relevancii poukazu sťažovateľa na zákony

o zbraniach a strelive. Rozsudok najvyššieho súdu (v spojení s rozsudkom krajského súdu)

nemožno označiť za zjavne neodôvodnený, najvyšší súd v rozsudku primeraným spôsobom

reagoval na námietky sťažovateľa vznesené v kasačnej sťažnosti. Ústavný súd konštatuje,

že rozsudok najvyššieho súdu nemožno označiť ani za arbitrárny a interpretáciu príslušných

právnych noriem učinenú najvyšším súdom za popierajúcu ich zmysel, a preto napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu ústavný súd považuje za ústavne udržateľný. Z rozsudku

najvyššieho súdu (v spojení s rozsudkom krajského súdu) sú zrejmé zrozumiteľné a logické

argumenty, opierajúce sa o relevantnú právnu úpravu, prečo obdobie štúdia v 1. a 2. ročníku

na vojenskej strednej odbornej škole nemožno hodnotiť ako výkon vojenskej služby

so zaradením do I. kategórie funkcií. Ústavný súd preto považuje rozsudok najvyššieho

súdu (vrátane jeho interpretácie na vec aplikovaných zákonných ustanovení) za ústavne

udržateľný.

29. Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní odklonil od súdnej praxe,

v odôvodnení ústavnej sťažnosti však poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho správneho

súdu Českej republiky, rozhodnutie Krajského súdu v Prahe. Ústavný súd konštatuje,

že predmetné rozhodnutia súdov nemajú relevanciu vo vzťahu k námietke o odklone

od súdnej praxe, keďže tieto nepredstavujú rozhodnutia súdov Slovenskej republiky.

30. K argumentu sťažovateľa, v zmysle ktorého mal najvyšší súd vykonať

dokazovanie a nespoliehať sa len na tvrdenia v prospech Sociálnej poisťovne, ústavný súd

uvádza, že prieskum zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov spočíva v preskúmaní,

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho

konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade

so zákonom rozhodli. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom,

ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy (, ). Najvyšší súd vo veci sťažovateľa nepovažoval

za dôvodný jeho návrh na doplnenie dokazovania vznesený v kasačnej sťažnosti,

pričom svoj postoj k predmetnému návrhu v napadnutom rozsudku náležite zdôvodnil.

31. Osobitne vo vzťahu k požiadavke sťažovateľa o výklad zákonných pojmov

„vojenská osoba v činnej službe“, „vojak“, „vojenská osoba“ ústavným súdom ústavný súd

opätovne zdôrazňuje, že prvoradou jeho úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti. Interpretácia zákonov primárne pripadá všeobecným súdom. Ústavný súd

vo veci sťažovateľa nezistil porušenie povinnosti najvyššieho súdu rešpektovať požiadavky

vyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ), rozsudok najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny

či zjavne neodôvodnený, preto ústavnému súdu neprislúcha interpretovať právne normy,

nahrádzať právne závery všeobecných súdov vyslovených v danej veci.

32. Okolnosť, že sťažovateľ s rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasí, sama osebe

nezakladá porušenie označených práv. Základné právo na súdnu ochranu garantované

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno

ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie návrhu účastníka konania

(napr. , ).

33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nie je príčinná súvislosť,

ktorá by signalizovala porušenie označených práv dosahujúce ústavno-právnu intenzitu

a možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Za daného stavu

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

34. Zásady uvedené v a 2 v súhrne vyjadrujú podstatu základných

práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy

adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov.

Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych

záležitostiach (, mutatis mutandis , ). Predmetné

ustanovenie predstavuje všeobecné zásady uplatňovania základných práv a slobôd

upravených v druhej hlave a nemožno ho posudzovať samostatne,

bez jeho vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným

právom alebo slobodou. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také porušenie

označených základných práv, ktoré by odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej

ochrany, je potrebné konštatovať, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu uvedeného článku .

35. Pre úplnosť, vzhľadom na poukaz sťažovateľa na rozpor rozsudku najvyššieho

súdu s § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona, ústavný súd uvádza, že podľa § 11

ods. 3 antidiskriminačného zákona (v spojení s )

na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania

sa vzťahuje a nie . Rozhodovanie súdu

v rámci správneho súdnictva nemožno považovať za antidiskriminačný spor podľa § 9

ods. 2 antidiskriminačného zákona.

36. Námietka sťažovateľa týkajúca sa porušenia a 2 rozsudkom

najvyššieho súdu z uvedených dôvodov nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

37. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu a náhrade trov konania je viazané na vyslovenie porušenia

sťažovateľových práv alebo slobôd ( prvá veta ), ústavný súd o týchto

častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2020

Martin Vernarský predseda senátu