Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 325/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2009

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. M. Z., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 2. apríla 2008, takto

rozhodol:

Základné právo Ing. M. Z. podľa a jeho

práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 2

ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. apríla 2008 p o r u š e n é

n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2008

doručená sťažnosť Ing. M. Z., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3

(ďalej len „“) a práv podľa , 2 a 3 písm. b), c)

a d), čl. 7 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej len

„dohovor“ (sťažovateľ v petite uvádza, že ide o práva podľa Protokolu č. 7 k dohovoru,

z obsahu sťažnosti ale vyplýva, že mal zjavne na mysli práva podľa dohovoru, pozn.)]

a podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „protokol č. 7 k dohovoru“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 13. novembra 2007, ako aj porušenia jeho

základného práva podľa a práv podľa dohovoru a podľa

ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 2. apríla 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1. marca 2007 odsúdený pre trestný čin

týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) a c)

účinného do 31. decembra 2005 a trestný čin ohrozovania mravnej

výchovy mládeže podľa účinného do 31. decembra 2005.

Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo zamietnuté namietaným uznesením

krajského súdu. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo

namietaným uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku, t. j. z dôvodu zrejmého nesplnenia dôvodov dovolania. Zo sťažnosti tiež vyplýva,

že sťažovateľ namietal označené uznesenie krajského súdu už aj sťažnosťou podľa čl. 127

ods. 1 doručenej ústavnému súdu 14. februára 2008, ktorá bola odmietnutá

uznesením č. k. -17 zo 6. mája 2008 z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti namietanému uzneseniu krajského súdu

podal dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), e), g) a i) Trestného

poriadku.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, že postupom krajského súdu „bolo zásadným

spôsobom porušené právo na obhajobu a to:

a) nedostatočným odôvodnením, ktoré iba veľmi povrchne reagovalo na odvolacie

námietky sťažovateľa, s ktorými sa riadne nevysporiadal a svoje uznesenie odôvodnil iba

povrchne vo forme heslovitých poznámok;

b) nevysporiadaním sa s návrhom sťažovateľa na mimoriadne zníženie trestu;

c) nevykonaním dôkazov navrhnutých sťažovateľom a uprednostnením dôkazov

svedčiacich proti sťažovateľovi;

d) neumožnením riadne sa oboznámiť s obsahom súdneho spisu“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd v namietanom uznesení „obsah práva na obhajobu

zredukoval iba na právo mať formálne ustanoveného obhajcu v prípadoch nutnej obhajoby,

takýto záver je však zjavne arbitrárny a neodôvodnený. NS SR pritom ani len v najmenšom

nevysvetlil, akými úvahami a na základe čoho dospel k ním vyslovenému záveru.“.

Dovolací dôvod podľa založil sťažovateľ

vo svojom dovolaní na tvrdení, že v odvolacom konaní vo veci konala a rozhodovala

predsedníčka senátu, ktorá bola voči nemu zaujatá.

Vo vzťahu k odmietnutiu tohto dovolacieho dôvodu napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že najvyšší súd sa ním «už zaoberal

podrobnejšie, opäť však zvolil reštriktívny výklad, ktorý nebol v súlade s judikatúrou ÚS SR

a ESĽP. Predovšetkým treba povedať, že inštitút odmietnutia dovolania podľa ust. § 382

písm. c) je určený na prípady, kedy je úplne zjavná absencia dovolacích dôvodov.

Odmietnutie dovolania by však nemalo nahrádzať meritórne prejednanie dovolania, čo sa

zjavne stalo v prípade tohto dovolacieho dôvodu. Súd v skutočnosti túto dovolaciu námietku

meritórne posudzoval, pričom dospel k záveru, že nie je dôvodná. Toto sa však malo udiať

na verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa, nie v rámci inštitútu odmietnutia dovolania. Aj

NS SR pritom zaujatosť opäť zredukoval iba na zaujatosť objektívnu, napriek tomu, že

sťažovateľ v dovolaní obsiahlo citoval judikatúru NS SR, ÚS SR aj ESĽP, z ktorej jasne

vyplýva, že treba prihliadať aj na zaujatosť subjektívnu. Sťažovateľ pritom uviedol množstvo

konkrétnych a závažných prejavov predsedníčky senátu KS BA kedy prejavila svoju

evidentnú negatívnu subjektívnu zaujatosť. NS SR však vo svojom rozhodnutí nereagoval

ani na dovolacie námietky sťažovateľa, ani na množstvo ním uvádzanej judikatúry a svoje

rozhodnutie odôvodnil takým spôsobom, ako by tieto ani neboli vznesené.

NS SR však paradoxne svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil aj znením článku 38

ods. 1 Listiny základných práv na slobôd a SR, ktoré zakotvujú právo

na zákonného sudcu. Takéto odôvodnenie je doslova výsmechom sťažovateľa, keďže tento

sa všetkými svojimi podaniami evidentne „vzdával“ práva na zaujatú zákonnú sudkyňu

JUDr. H.».

Sťažovateľ uviedol v sťažnosti námietky aj voči spôsobu, akým sa najvyšší súd

vysporiadal s jeho dovolacou námietkou podľa :

„NS SR podľa odôvodnenia jeho uznesenia nezistil ani dovolací dôvod podľa ust.

, keďže podľa jeho názoru KS BA nariadil doplniť dokazovanie, čo

prvostupňový sud vykonal, čím podľa názoru NS SR zrejme mala byť odstránená

nezákonnosť namietaných dôkazov. NS SR tiež poukázal na prítomnosť ustanoveného

obhajcu sťažovateľa pri namietanom výsluchu maloletých detí, ktorý údajne súhlasil

s výsluchom. Odhliadnuc od nekonkrétnosti tejto časti odôvodnenia možno iba zopakovať,

že neumožňuje odstrániť namietanú nezákonnosť týchto dôkazov ani konkludentným, ani

výslovným súhlasom obžalovaného alebo jeho obhajcu. Pokiaľ zákon vyžaduje zhotovenie

zvukovo-obrazového záznamu výsluchu maloletého a pripúšťa vykonanie tohto dôkazu

oboznámením prepisu záznamu, nepostačuje zhotovenie iba obrazového záznamu

a vyhotovenie zápisnice o výsluchu.

Zjavne teda bol daný dovolací dôvod podľa ust. a NS SR

mal preto dovolacie námietky sťažovateľa prejednať na verejnom zasadnutí. NS SR opäť

rozhodol v rozpore s výslovným znením zákona, pričom na námietky sťažovateľa fakticky

nereagoval.“

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

sťažovateľ uviedol, že „NS SR neakceptoval ani dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1

písm. g) [z ďalšieho textu vyplýva, že sťažovateľ mal na tomto mieste na mysli

ods. 1 písm. i) , pozn.], keď uviedol, že sťažovateľ namietal skutkové

zistenia KS BA, nie nesprávne právne posúdenie. Sťažovateľ síce nesúhlasí so skutkovými

zisteniami KS BA, v predmetnej časti svojho dovolania však napádal nesprávne právne

posúdenie skutku, ktorý nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej zverenej

osoby podľa ust. . Nie je preto pravdivým tvrdenie NS SR, že sťažovateľ sa

domáhal zmeny, resp. doplnenia skutkových zistení tak, aby tieto zodpovedali skutkovej

podstate priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Sťažovateľ by síce naozaj privítal aj

revíziu skutkových zistení, v dovolaní však namietal, že súdom ustálený skutkový dej

nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol sťažovateľ odsúdený.“.

Vo vzťahu k existencii dovolacích dôvodov v danom prípade sťažovateľ

argumentoval aj uznesením ústavného súdu č. k. -17 zo 6. mája 2008, pričom

citoval časť z jeho odôvodnenia, v ktorom sa uvádza:

„Ústavný súd preskúmal súvisiaci spisový materiál a konštatuje, že povaha

sťažovateľových námietok uvedených v jeho dovolaní podanom okresnému súdu 30. januára

2008 zjavne napĺňa danosť dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 383 Trestného

poriadku [dovolacie dôvody podľa a ].“

Argumentujúc aj judikatúrou ústavného súdu vo veciach sp. zn. ,

a sp. zn. sťažovateľ sumarizoval svoje námietky proti

označenému uzneseniu dovolacieho súdu takto:

„NS SR dovolanie sťažovateľa fakticky prejednal a zaoberal sa, aj keď veľmi

povrchne, jeho dovolacími námietkami, avšak tieto neakceptoval, čo mal ale urobiť po

riadnom prejednaní na verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa. K odmietnutiu dovolania

v zmysle ust. môže dôjsť iba v prípade zjavného nesplnenia podmienok dovolania,

nesmie však nahrádzať riadne prejednanie dovolania. Ustanovenie zákona oprávňujúce

odsúdeného domôcť sa preskúmania svojho odsúdenia však nie je prípustné vykladať

reštriktívne, ale naopak je namieste extenzívny výklad v prospech odsúdeného v súlade

s účelom práva na preskúmanie odsúdenia a účinný prostriedok nápravy. Účelom týchto

práv je dať obžalovanému možnosť iniciovať preskúmanie predchádzajúceho

odsudzujúceho rozhodnutia a niet žiadneho dôvodu, toto právo obmedzovať nad rámec

zákona.

NS SR tiež svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne, nereagoval na relevantné

dovolacie námietky sťažovateľa a zákonné ustanovenia aplikoval v rozpore s ich výslovným

znením a ústavne nesúladným spôsobom. Dovolanie sťažovateľa neprejednal na verejnom

zasadnutí, napriek tomu, že v jeho prípade nešlo o zjavné nesplnenie podmienok

prípustnosti dovolania. Aj samotný výrok uznesenia NS SR je v príkrom rozpore so

zákonom, keď odmietol dovolanie, ktoré bolo zjavne založené na prípustných dovolacích

námietkach. NS SR tak porušeným právam sťažovateľa nielenže neposkytol ochranu, ale

ešte ich aj opätovne porušil.

NS SR tak svojím postupom porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na prístup

k súdu podľa SR, ako aj právo na preskúmanie odsúdenia podľa

ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru.“

Sťažovateľove námietky voči označenému uzneseniu najvyššieho súdu organicky

nadväzujú na jeho námietky voči uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 13. novembra 2007.

Podľa sťažovateľa krajský súd porušil jeho právo na nestranné prerokovanie veci

a právo na obhajobu, keďže «Predsedníčka senátu odvolacieho sudu JUDr. H. bola voči

sťažovateľovi od počiatku zjavne negatívne subjektívne zaujatá, čo bolo zrejme z jej

správania počas verejných zasadnutí, ako aj z postupu v konaní.

JUDr. H. pri referovaní veci postupovala maximálne jednostranne. Na verejnom

zasadnutí dňa 25. 09. 2007 síce podrobne oboznámila písomné odôvodnenie odvolania

predložené sťažovateľom, toto však obsahovalo iba všeobecné prejavy nespokojnosti

s rozsudkom a trestom...

Pri referovaní dôkazov JUDr. H. nespomenula ani jeden dôkaz svedčiaci v prospech

sťažovateľa...

Obhajca sťažovateľa podaním zo dňa 19. 10. 2007 požiadal o odročenie verejného

zasadnutia nariadeného na 23. 10. 2007 z dôvodu práceneschopnosti. Súčasne predložil

potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti so začiatkom PN dňa 18. 10. 2007. Išlo o prvú

žiadosť o odročenie pojednávania od prevzatia obhajoby.

JUDr. H. však napriek tomu priamo na verejnom zasadnutí dňa 23. 10. 2007

nariadila nový termín na 30. 10. 2007, pričom jej muselo byť už v tom momente zrejmé, že

v žiadnom prípade obhajca nebude mať zachovanú lehotu na prípravu na verejné

zasadnutie, ktorá je podľa ust. päť pracovných dní...

JUDr. H. súčasne ustanovila sťažovatelovi náhradného obhajcu z dôvodu aby

„nedošlo k zmareniu verejného zasadnutia, ktoré z dôvodu neprítomného -

práceneschopného zvoleného obhajcu muselo byť odročené“. Na takýto postup pritom

neboli splnené zákonne podmienky... Pri aplikovaní zákonných ustanovení, ktoré obmedzujú

právo na obhajobu, je v zmysle SR nutné postupovať tak, aby bol

zachovaný zmysel ústavného práva na obhajobu. Ust. síce určuje minimálnu

5-dňovú lehotu, to však neznamená, že takáto lehota bude primeraná v každej situácii.

Primeraná lehota na prevzatie novej veci, a to dokonca v štádiu odvolacieho konania,

určite nebude rovnaká ako lehota na prípravu na verejne zasadnutie obhajcu, ktorý je s

vecou oboznámený...

Inštitút náhradného obhajcu je závažným zásahom do práva na obhajobu a ako taký

je mimoriadnym a subsidiárnym opatrením, ktorý sa smie použiť iba v krajnej situácii, keď

už niet iných prostriedkov na zabezpečenie riadneho priebehu trestného konania.

Krátkodobá práceneschopnosť obhajcu však sotva vytvára vážnu prekážku trestného

konania, ktorú je potrebné razantne a bezodkladne riešiť ustanovením náhradného obhajcu.

JUDr. H. vôbec nezisťovala predpokladanú dobu trvania práceneschopnosti obhajcu...

JUDr. H. svoju zaujatosť potvrdila aj na pojednávaní dňa 13. 11. 2007, kde voči nej

sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti z viacerých dôvodov, o ktorej nerozhodla

s odôvodnením, že nebola vznesená bez omeškania. Na námietku obhajcu, že takýto záver sa

minimálne jedného z dôvodov námietky netýka, nijako nereagovala a pokračovala

v prejednávaní veci.

JUDr. H. potvrdila svoju zaujatosť aj tým, že riadne nevybavila žiadosť sťažovateľa

o kópie zápisníc z pojednávaní...».

Podľa sťažovateľa je nesprávna „rozhodovacia prax všeobecných súdov, ktoré

zaujatosť redukujú iba na zaujatosť objektívnu a pri rozhodovaní o námietke zaujatosti

založenej na postupe sudcu sa zaoberajú výlučne tým, či namietaný sudca osobne pozná

niektorú zo strán v konaní a či sa cíti byť zaujatý. Objektívny pomer sudcu k strane v konaní

(príbuzenský, priateľský a pod.) však predstavuje iba jednu skupinu dôvodov pre vylúčenie

sudcu z konania, ktoré sú judikatúrou označované ako objektívna zaujatosť. Úplne sa však

opomína kategória subjektívnej zaujatosti, ktorá predstavuje predpojatý vnútorný postoj

sudcu k veci alebo osobe a prejavuje sa v správaní alebo výrokoch sudcu. Uvedené

kategórie zaujatosti sú jasne rozlišované tak v judikatúre Najvyššieho súdu SR, ako aj

v judikatúre Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.“. V nadväznosti na

citované sťažovateľ argumentuje judikatúrou najvyššieho súdu vo veci sp. zn.

a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej aj „ESĽP“ (rozsudok ESĽP vo veci

Daktaras v. Litva z roku 2000)].

Sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdil, že krajský súd namietaným uznesením porušil aj

jeho právo na spravodlivé súdne konanie, právo na rovnosť zbraní, právo na obhajobu

a prezumpciu neviny. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentujúc aj judikatúrou ústavného

súdu tvrdí, že namietané uznesenie krajského súdu nie je riadne, úplne a zrozumiteľne

odôvodnené.

Sťažovateľ vo vzťahu k označenému uzneseniu krajského súdu tiež namietal, že bol

odsúdený na základe nezákonného dôkazu - výsluchu maloletých detí bez zabezpečenia

zvukovo obrazového záznamu o jeho priebehu, keďže „Zvukovo-obrazový záznam má

umožniť posúdiť nielen pravdivosť prepisu výpovede, ale aj to, či nebolo maloletému

napovedané“, argumentujúc porušením požiadaviek vyplývajúcich z § 135 ods. 3 a 4

. Vo vzťahu k výsluchu maloletých detí na inom mieste svojej sťažnosti

sťažovateľ argumentoval aj takto:

„Námietku sťažovateľa ohľadom nezákonnosti výsluchu maloletých deti súd doslova

nepochopil. Sťažovateľ namietal zjavné porušenie ust. a , ktoré

jednoznačne a výslovne vyžaduje zachytenie priebehu výsluchu na zvukovo obrazový

záznam, ktorý sa vykoná buď na technickom zariadení alebo oboznámením jeho prepisu.

V danom prípade však bol zhotovený iba obrazový záznam a zápisnica o výsluchu.

Obrazový záznam nie je zvukovo obrazový a zápisnica nie je prepis.“

Sťažovateľ namietal aj nedostatočné znalecké dokazovanie vykonané v jeho trestnej

veci. Podľa neho „Kľúčovú úlohu pre zistenie negatívneho následku správania páchateľa

trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby zohráva predovšetkým znalecký

posudok z odboru psychiatrie. V prípade poškodenej však bol vyhotovený iba znalecký

posudok z odboru psychológie. Tento posudok je pritom veľmi stručný až povrchný.

Znalkyňa síce vyslovila záver o existencii posttraumatickej stresovej poruchy (avšak iba

v počiatočnom štádiu!!), pričom v bode 4 na strane 6 znaleckého posudku výslovne uvádza,

že k narušeniu rovnováhy, dezintegrácii osobnosti s rizikom psychopatologických porúch,

najmä afektívnych prejavov a porúch správania by mohlo viesť ďalšie prežívanie stresov.

Z tohto záveru znalkyne teda jasne vyplýva, že fakticky k žiadnej psychickej ujme

u poškodenej nedošlo. Spôsobenie ujmy ako následok týrania sa samozrejme nevyžaduje, je

však otázkou, aké ťažké príkorie teda pociťovala poškodená, keď toto na nej nezanechalo

žiaden následok...“.

Sťažovateľ namietal tiež arbitrárnosť namietaného uznesenia krajského súdu

z hľadiska právneho posudzovania skutku. V tejto súvislosti v sťažnosti okrem iného

uviedol:

„Zo zisteného skutkového deja pritom vyplýva, že sťažovateľ nespôsoboval

poškodenej ťažké príkorie. Konanie sťažovateľa preto nemalo byť kvalifikované ako týranie

blízkej osoby a zverenej osoby, ale maximálne mohlo naplniť skutkovú podstatu priestupku

proti občianskemu spolužitiu. Záver súdu, že sťažovateľ naplnil skutkovú podstatu trestného

činu týrania blízkej a zverenej osoby je teda zjavne arbitrárny.

Rovnako je arbitrárny aj záver súdu, že sťažovateľ naplnil svojím konaním skutkovú

podstatu trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže, keďže vôbec nebolo

predmetom dokazovania, aké následky malo alebo mohlo mať konanie sťažovateľa na

mravnosť a psychiku jeho maloletých detí. Súd svoje rozhodnutie založil iba na laickej

špekulácii, že každé stretnutie s náznakom sexuality má na maloletého negatívny vplyv.

Úplne nepodloženým a nelogickým je najmä záver, že manipulácia s mechanickým

prostriedkami ochrany proti počatiu vydá maloletého v nebezpečenstvo spustnutia.

V dôsledku uvedeného bol sťažovateľ odsúdený a potrestaný za konanie, ktoré

v zmysle zákona nie je trestným činom.“

Sťažovateľ na základe skutočností uvedených v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 13. 11. 2007, sp. zn.

porušil základné práva Ing. M. Z. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2, čl.

49, , 3 SR a jeho práva zaručené v , 2, 3 písm. b), c) a d), čl.

7, čl. 13 a čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 11. 2007, sp. zn. sa

zrušuje.

3. Najvyšší súd SR svojim postupom a uznesením zo dňa 02. 04. 2008, sp. zn.

porušil základné práva Ing. M. Z. zaručené v SR a v čl.

13 a čl. 2 ods. 1, Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 02. 04. 2008, sp. zn. sa

zrušuje.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť náhradu trov

konania Ing. M. Z. na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním vyžiadal vyjadrenie krajského

súdu a najvyššieho súdu k sťažnosti.

Vo vyjadrení predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3471/2008 zo 17. júla 2008 sa

okrem iného uvádza:

„Vaše dožiadanie s prílohou predsedníčka krajského súdu predložila dňa 10. 07.

2008 na vyjadrenie predsedníčke senátu 3 To, ktorá sa k veci písomne vyjadrila dňa 14. 07.

2008.

Uviedla, že voči obžalovanému Ing. M. Z. sa necíti byť zaujatá. O námietke zaujatosti

obžalovaného voči jej osobe rozhodovali iné senáty krajského súdu (viď uznesenia

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 27. 09. 2007

a zo dňa 05. 11. 2007), ktoré rozhodli, že predsedníčka senátu 3 To nie je

vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci obžalovaného Ing. M. Z., vedenej na

Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. .

O posledne vznesenej námietke zaujatosti na verejnom zasadnutí dňa 13. 11. 2007,

keďže nebola vznesená bezodkladne v zmysle ustanovenia , sa nekonalo.

Dôvody by mali byť zaprotokolované v tejto zápisnici.

Pri referovaní spisu predsedníčka senátu 3 To postupovala v súlade s ustanovením

Toto ustanovenie nevyžaduje prečítanie celého rozsudku, resp.

spisového materiálu, ktorý navyše, v predmetnej veci bol veľmi obsiahly.

Vo veci, ktorú zároveň predsedníčka senátu i referovala, okrem výrokovej časti

rozsudku, oboznámila podstatný obsah odvolania, resp. jeho dodatky.

Žiada sa uviesť, že rozsah oznámenia podstatného obsahu spisového materiálu je

determinovaný preskúmavanou povinnosťou odvolacieho súdu (ustanovenie ).

Tak, ako to vyžaduje ustanovenie , boli oboznámené podstatné

časti výpovede obžalovaného, svedeckých výpovedí znalcov, prečítané a oboznámené

podstatné časti listinných dôkazov, vrátane záverov znaleckých posudkov, ako aj

oboznámené vecné dôkazy.

Treba uviesť, že po celý čas referovaní a spisu sa obžalovaný, sediac pri svojom

obhajcovi, spolu ticho medzi sebou bavili - rozprávali a tak im mohli niektoré skutočnosti

uniknúť, resp. nepostrehli ich súvislosti.

Vychádzajúc zo základnej zásady trestného konania ustanovenia ,

že väzobné veci sú orgány činné v trestnom konaní povinné vybavovať prednostne

a urýchlene, nakoľko zvolený obhajca bol práceneschopný, postupovala predsedníčka

senátu 3 To v zmysle ustanovenia a obžalovanému ustanovila

náhradného obhajcu. I keď by lehota na prípravu verejného zasadnutia nebola zachovaná,

zákon pripúšťa skrátenie tejto lehoty so súhlasom toho, v záujme koho je lehota ustanovená.

Termín verejného zasadnutia bol, okrem náhradného obhajcu, doručený aj zvolenému

obhajcovi obžalovaného, takže žiadne práva obžalovaného neboli porušené. Navyše, na

najbližší termín verejného zasadnutia sa tak náhradný, ako aj zvolený obhajca, ustanovili.

Ohľadom nevybavenia žiadosti obžalovaného o vydanie kópií zápisníc sa

predsedníčka senátu 3 To vyjadrila už dňa 02. 01. 2008, ktorého vyjadrenia sa plne

pridržiava (fotokópiu tohto vyjadrenia pripájam).

Pokiaľ ide o spoplatnenie vydávania fotokópií zápisníc pre trestný úsek do 01. 01.

2008, toto nebolo upravené riadiacim aktom, stalo sa tak opatrením predsedníčky krajského

súdu s účinnosťou od 01. 01. 2008.

Vo vzťahu k námietkam ohľadom uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa

13. 11. 2007, predsedníčka senátu 3 To uviedla, že išlo o rozhodnutie senátu 3 To a nie iba

rozhodnutie predsedníčky senátu, ktorá uznesenie podpísala. Preto v tejto súvislosti

odkazuje len na dôvody zamietajúceho uznesenia, v ktorom sú uvedené dôvody, ako sa

odvolací súd vyporiadal s obhajobou obžalovaného a jeho námietkami.

Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovanému bolo umožnené preštudovať si spisový

materiál, ba dokonca pred súdom 1. stupňa sa tak stalo viackrát, pričom sa vyjadril, že už

nežiada ďalší čas na preštudovanie spisu. Záznamy o tom by sa mali nachádzať v spise

sp. zn. Okresného súdu Bratislava II, ktorý t. č. už nemá tunajší súd

k dispozícii.

Predsedníčka senátu 3 To má za to, že postupom krajského súdu nedošlo k porušeniu

základných práv obžalovaného, ani , resp. Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd...“

Prílohou vyjadrenia predsedníčky krajského súdu je aj vyjadrenie predsedníčky

senátu JUDr. M. H. zo 14. júla 2008, v ktorom sa uvádza:

„- Voči obžalovanému Ing. M. Z. sa necítim byť zaujatá. O námietke zaujatosti

obžalovaného voči mojej osobe rozhodovali iné senáty Krajského súdu v Bratislave - viď

uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 27. 09. 2007 a z 05.

11. 2007, ktoré rozhodli, že nie som vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci

obžalovaného Ing. M. Z., vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. . O

posledne vznesenej námietke zaujatosti na verejnom zasadnutí dňa 13. 11. 2007, keďže

nebola vznesená bezodkladne v zmysle sa nekonalo. Dôvody by mali byť

zaprotokolované v tejto zápisnici.

- Pri referovaní spisu som postupovala v súlade s ustanovením

Toto ustanovenie nevyžaduje prečítanie celého rozsudku, resp. spisového materiálu, ktorý

naviac v predmetnej veci bol veľmi obsiahly.

V predmetnej veci, ktorú som zároveň i referovala som okrem výrokovej časti

rozsudku oboznámila podstatný obsah odvolania, resp. jeho dodatky.

Žiada sa uviesť, že rozsah oznámenia podstatného obsahu spisového materiálu je

determinovaný preskúmavacou povinnosťou odvolacieho súdu ( ).

Tak ako to vyžaduje ustanovenie boli oboznámené podstatné

časti výpovede obžalovaného, svedeckých výpovedí znalcov, prečítané a oboznámené

podstatné časti listinných dôkazov, včetne záverov znaleckých posudkov, a oboznámené

vecné dôkazy.

Treba uviesť, že po celý čas referovania spisu sa obžalovaný, sediac pri svojom

obhajcovi, spolu ticho medzi sebou bavili - rozprávali a tak im mohli niektoré skutočnosti

uniknúť, resp. nepostrehli ich súvislosti.

- Vychádzajúc zo základnej zásady trestného konania , že väzobné

veci sú orgány činné v trestnom konaní povinné vybavovať prednostne a urýchlene, nakoľko

zvolený obhajca ochorel som postupovala v zmysle a obžalovanému

som ustanovila náhradného obhajcu. I keď by lehota na prípravu verejného zasadnutia

nebola zachovaná, zákon pripúšťa skrátenie tejto lehoty so súhlasom toho, v záujme koho je

lehota ustanovená. Termín verejného zasadnutia bol okrem náhradného obhajcu doručený

aj zvolenému obhajcovi obžalovaného, takže žiadne práva obžalovaného neboli porušené.

Naviac, na najbližší termín verejného zasadnutia sa tak náhradný, ako aj zvolený obhajca

ustanovili.

- Ohľadom nevybavenia žiadosti obžalovaného o vydanie kópií zápisníc som sa

vyjadrila už dňa 02. 01. 2008, ktorého vyjadrenia sa plne pridržiavam (fotokópiu tohto

vyjadrenia pripájam).

Musím len zopakovať, že spoplatnenie vydávania fotokópií zápisníc pre trestný úsek

do 01. 01. 2008 nebolo ošetrené, ale stalo sa tak až opatrením predsedníčky krajského súdu

s účinnosťou od 01. 01. 2008.

- Vo vzťahu k námietkam ohľadom uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 13. 11.

2007 môžem uviesť, že išlo o rozhodnutie senátu 3 To a nie iba rozhodnutie predsedníčky

senátu, ktorá uznesenie podpísala. Preto v tejto súvislosti odkazujem len na dôvody

zamietajúceho uznesenia, v ktorom sú uvedené dôvody ako sa odvolací súd vyporiadal

s obhajobou obžalovaného a jeho námietkami.

- Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovanému bolo umožnené preštudovať si spisový

materiál, ba dokonca pred súdom I. stupňa sa tak stalo viackrát, pričom sa vyjadril, že už

nežiada ďalší čas na štúdium spisu. Záznamy o tom, by sa mali nachádzať v spise sp. zn.

Okresného súdu Bratislava II., ktorý toho času už nemám k dispozícii.

- Mám za to, že postupom krajského súdu nedošlo k porušeniu základných práv

obžalovaného, ani SR, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“

Vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu č. k. -83 zo 4. augusta 2008

k sťažnosti sa uvádza:

„Po oboznámení sa s dôvodmi ústavnej sťažnosti Ing. M. Z. dovoľujeme si v plnom

rozsahu odkázať na právoplatné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 2. apríla 2008, sp. zn. , vrátane v ňom obsiahnutých dôvodov, ku ktorým niet

čo argumentačne ex post dodať. Senát 3 To v zložení JUDr. J. M., JUDr. M. L. a JUDr. J.

S. predmetným uznesením vyjadrili k problematike veci svoj právny názor, ktorý je jasne

čitateľný (problematika zrealizovania práva obvineného na obhajobu, vylúčenia zákonnej

sudkyne v pôvodnom konaní i všetky ostatné dovolacie dôvody obvineného uvedené v jeho

dovolaní z 13. novembra 2007). Súčasne zastávame názor, že okrem zrozumiteľnosti

postupu i dôvodov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. apríla 2008, je toto

argumentačne odôvodnené v rozsahu požadovanom . Preto sa

nemôžeme stotožniť s dovolateľom - sťažovateľom Ing. M. Z. v tom smere, že prístup senátu

k veci bol povrchný.

Forma a vedenie konania je odvodené od príslušných zákonných ustanovení, a preto

nebol dôvod vo veci nariadiť verejné zasadnutie, ktorého sa v ústavnej sťažnosti domáhal

menovaný.“

Ústavný súd si k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu vyžiadal vyjadrenia

právneho zástupcu sťažovateľa. Právny zástupca sťažovateľa na výzvu ústavného súdu

reagoval vyjadrením zo 14. augusta 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„K vyjadreniu Najvyššieho súdu SR

NS SR vo svojom vyjadrení iba vo všeobecnej rovine konštatuje zákonnosť uznesenia,

ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Vôbec však nereaguje na argumenty

sťažovateľa, ani nereaguje na uznesenie ÚS SR zo dňa 06. 05. 2008, č. k. -17,

ktoré je založené na závere, že odmietnutie dovolania zo strany NS SR nebolo opodstatnené.

NS SR vo svojom vyjadrení prezentuje formalistický výklad zákona a opomína

ústavnoprávne aspekty veci...

K vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave

Vyjadrenie KS BA, ktoré je prakticky totožné s vyjadrením predsedníčky senátu

JUDr. H., reaguje predovšetkým na namietanú zaujatosť predsedníčky senátu, ostatné

sťažnostné námietky v podstate ignoruje.

Ohľadom referovania spisu KS BA uvádza, že nevyžaduje prečítanie celého

rozsudku, resp. celého spisového materiálu. KS BA tu však reaguje na námietku, ktorá nikdy

nebola vyslovená. Sťažovateľ ani v námietkach zaujatosti, ani v ústavnej sťažnosti nevytýkal

neprečítanie celého rozsudku, či dokonca celého spisového materiálu. Sťažovateľ od

počiatku namietal a aj namieta jednostranné referovanie, ktoré sa vôbec nezameralo na

otázky podstatné pre rozhodnutie, a už vôbec nie na dôkazy svedčiace v prospech

sťažovateľa...

Treba tiež na tomto mieste poznamenať, že väzobne stíhaný obžalovaný, ktorému

naviac hrozí dlhoročný trest, je nie v najlepšom psychickom stave a priebeh procesu vníma

pochopiteľne mimoriadne citlivo. Pokiaľ za danej situácie JUDr. H. referovala významný

dôkaz svedčiaci v prospech obžalovaného ako dôkaz v jeho neprospech, muselo to u

sťažovateľa vyvolať doslova panický stav. JUDr. H. však namiesto toho, aby vo svojom

vyjadrení toto svoje vážne pochybenie radšej obišla mlčaním, tak ako to urobila pri väčšine

námietok, sa sťažovateľovi ešte aj doslova vysmieva. Aj svojím vyjadrením tak JUDr. H.

potvrdila svoju subjektívnu zaujatosť.

Ohľadom nezachovania lehoty na prípravu na pojednávanie KS BA opäť nereaguje

na podstatu sťažnostnej námietky, ale iba poukazuje na to, že lehotu je možné so súhlasom

dotknutej osoby skrátiť. Z trestného spisu však nevyplýva, že by JUDr. H. vopred zisťovala

prípadný súhlas zvoleného, či náhradného obhajcu so skrátením lehoty, skôr sa jej postup

javí, ako keby tento súhlas automaticky predpokladala...

JUDr. H. vo svojom vyjadrení naďalej zotrváva na stanovisku, že jej postup vo veci

spoplatnenia kópií zápisníc bol zákonný, pričom dokonca argumentuje postupom inej

sudkyne KS BA. Sťažovateľ predovšetkým nenamietal porušenie obyčaje, ale porušenie

zákona, je preto nepodstatné, že aj iní sudcovia KS BA postupujú v rozpore so zákonom.

JUDr. H. svoj postup odôvodňuje predovšetkým absenciou opatrenia predsedníčky KS BA,

ktoré by určovalo výšku úhrady vecných nákladov „pre trestný úsek“. Neviem si však ani

len predstaviť, v čom môže spočívať z hľadiska vecných nákladov rozdiel pri kopírovaní

listín z trestného a civilného spisu...

Nie je pravdou, že námietka zaujatosti predložená sťažovateľom v písomnej forme na

verejnom zasadnutí dňa 13. 11. 2007 nebola vznesená bezodkladne. Je pravdou, že

podstatná časť obsahu podania je založená na skutočnostiach známych sťažovateľovi

dávnejšie, tento však poukazoval aj na podanie občianskoprávnej žaloby voči JUDr. H. (č.

l. 740), k čomu došlo až po predchádzajúcom verejnom zasadnutí. Je preto nesprávny záver,

že sťažovateľ mohol námietku zaujatosti založenú na skutočnostiach uvádzaných v podaní

zo dňa 13. 11. 2007 vzniesť na predchádzajúcich verejných zasadnutiach (č. l. 737).“

Následne právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 20. augusta 2008

ďalšie podanie, v ktorom sa uvádza:

„Dôkazy vykonané v prípravnom konaní - výsluchy poškodenej a najmä maloletých

detí Ing. Z. neboli zachytené na zvukovoobrazový záznam. OS BA II, KS BA aj NS SR túto

skutočnosť nepovažujú za vadu, nakoľko z výsluchov boli vyhotovené zápisnice a zúčastnil

sa ich ustanovený obhajca sťažovateľa.

Uvedený právny názor je však je nielen v rozpore so zákonom, ale je založený aj na

chybnej premise týkajúcej sa skutkového priebehu výsluchov. Výsluchov sa síce zúčastnil

advokát JUDr. Š., tento však de iure nebol ani zvoleným, ani ustanoveným obhajcom

sťažovateľa, nakoľko uznesenie o ustanovení JUDr. Š. za obhajcu bolo vydané dňa 09. 12.

2005 (č. l. 6), výsluchy maloletých sa však uskutočnili o deň skôr, t. j. dňa 08. 12. 2005 (č. l.

102 - 111), resp. výsluch poškodenej o dva dni skôr, t. j. 07. 12. 2005 (č. l. 85 - 90). Aj

uvedený nedostatok teda bráni použitiu týchto zápisníc v konaní pred súdom.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -36 z 10.

októbra 2008 ju v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 2. apríla 2008, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej

časti odmietol z dôvodu neprípustnosti.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a podpredsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčku najvyššieho súdu ústavný súd zároveň

vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na predchádzajúcom vyjadrení predsedu najvyššieho súdu

k sťažnosti, alebo ho chce doplniť.

Právny zástupca sťažovateľa a podpredsedníčka najvyššieho súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčka

najvyššieho súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že najvyšší súd v celom rozsahu trvá

na predchádzajúcom vyjadrení predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti zo 4. augusta 2008.

Vzhľadom na oznámenia účastníkov konania, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa v časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa , práva podľa čl.

13 dohovoru a práva podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 2. apríla 2008.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru každý, koho súd uzná za vinného

z trestného činu, má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa.

Výkon tohto práva, včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.

II.1 Všeobecné východiská pre rozhodnutie ústavného súdu

Ústavný súd pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa proti označenému

uzneseniu najvyššieho súdu považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie

pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj svoju doterajšiu judikatúru k čl. 46

ods. 1 aplikovateľnú vzhľadom na obsah námietok sťažovateľa aj na rozhodovanie

o jeho sťažnosti. Vychádzal pritom z toho, že z povahy a obsahu práv zaručených

sťažovateľovi podľa čl. 13 dohovoru a podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru vyplýva,

že o ich porušení by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by najvyšší súd namietaným

uznesením porušil požiadavky vyplývajúce zo základného práva sťažovateľa zaručeného mu

, t. j. len v spojení s porušením tohto základného práva.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne pripomína, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej

judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Článok 46 ods. 1 je primárnym ústavným východiskom pre zákonom

upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie

právnej ochrany, a tým aj východiskom do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na

súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Zároveň podľa podmienky a podrobnosti o tejto ochrane

ustanoví zákon, resp. v zmysle je možné domáhať sa práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis

, , ).

Základné právo vyjadrené v zaručuje každému právo na prístup

k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom,

inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. , ). Ústavný

súd ale zároveň zdôrazňuje, že základné právo podľa nemožno

interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.

, ).

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci

Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Podľa ústavného súdu () „Súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa a práva podľa dohovoru je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia.“ (m. m. tiež napr. ).

II.2 Námietky sťažovateľa proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu

1. Sťažovateľ namieta, že záver najvyššieho súdu k dovolacej námietke o neporušení

jeho práva na obhajobu [ ] „sa zredukoval iba na

právo mať formálne ustanoveného obhajcu v prípadoch nutnej obhajoby, takýto záver je

však zjavne arbitrárny a neodôvodnený. NS SR pritom ani len v najmenšom nevysvetlil,

akými úvahami a na základe čoho dospel k ním vyslovenému záveru.“.

Podľa dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Najvyšší súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu

v odôvodnení označeného uznesenia uviedol:

„Zásadným porušením práva na obhajobu ako to mal na mysli zákonodarca

v ustanovení , sa rozumie najmä porušenie procesných

ustanovení o povinnej obhajobe. V prípade, že sú dané dôvody nutnej obhajoby a obvinený

určitú časť konania obhajcu nemal, hoci ho mal mať, pričom orgány činné v trestnom

konaní alebo súd v tomto čase aj vykonávali úkony smerujúce k vydaniu meritórneho

rozhodnutia, je splnená táto podmienka dovolania.

V posudzovanej veci u obvineného Ing. Z. boli dané dôvody nutnej obhajoby

z dôvodu ustanovenia , , preto mu opatrením sudcu

z 9. decembra 2005, sp. zn. 1688/2005, bol ustanovený obhajca JUDr. B. Š. Ďalším

opatrením z 31. mája 2006, sp. zn. 1435/2006, bol obvinenému ustanovený obhajca

JUDr. M. R. Obvinený Z. vyslovil nedôveru voči tomuto obhajcovi, preto mu súd vyhovel a

uznesením zo 14. septembra 2006, sp. zn. , oslobodil ustanoveného obhajcu

JUDr. R. od povinnosti obhajovať obvineného a tomuto ustanovil iného obhajcu JUDr. M.

C. Obvinený Ing. Z. 15. mája 2007 sám splnomocnil na svoje zastupovanie v konaní

advokáta Mgr. V. Š.

Z uvedeného je zrejmé, že procesné ustanovenia o povinnej obhajobe v posudzovanej

veci porušené neboli, preto nie je ani daný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr.

por.“

Ústavný súd zistil, že skutkové okolnosti o ustanovovaní obhajcov sťažovateľovi

uvádzané v citovanej časti označeného uznesenia najvyššieho súdu zodpovedajú obsahu

spisovej dokumentácie, z čoho vyplýva, že v častiach trestného konania relevantných

z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa sťažovateľ

mal ustanoveného obhajcu, čo v zásade vytvára priestor na taký záver, aký urobil

v namietanom uznesení najvyšší súd, t. j. že nebol daný (naplnený) dôvod dovolania podľa

označeného ustanovenia .

Dôvody uvádzané sťažovateľom na podporu tvrdenia o zásadnom porušení jeho

práva na obhajobu citované v časti I tohto rozhodnutia vychádzajú zo sťažovateľovho

výkladu , ktorý je vo vzťahu k interpretácii

uplatnenej najvyšším súdom extenzívny a vychádza z jeho materiálneho poňatia. Ústavný

súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie ochrany ústavnosti,

ale zároveň v kontexte so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že je zásadne

v právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu interpretovať označené ustanovenie

. Rozsah, v ktorom dovolací dôvod podľa

najvyšší súd v namietanom uznesení interpretoval, sa nevymyká

výkladu, ktorý najvyšší súd ako dovolací súd štandardne uplatňuje, pričom ústavný súd

vzhľadom na limity svojich zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

vyplývajúce z jeho doterajšej judikatúry, ktoré zásadne rešpektujú ich rozhodovaciu

autonómiu, uzavrel, že závery, ktoré najvyšší súd vyvodil vo vzťahu k sťažovateľovej

dovolacej námietke podľa , nemožno považovať za

svojvoľné ani zjavne neodôvodnené, a preto sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné.

2. Sťažovateľ ďalej namietal, že závery najvyššieho súdu k jeho dovolacej námietke

podľa vychádzajúcej z tvrdenia, že v odvolacom

konaní vo veci konala a rozhodovala predsedníčka senátu, ktorá bola voči nemu zaujatá,

boli založené na reštriktívnom výklade, „ktorý nebol v súlade s judikatúrou ÚS SR

a ESĽP“.

Podľa dovolanie možno podať, ak vo veci

konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ústavný súd v prvom rade považoval za

potrebné uviesť, že v žiadnom prípade nespochybňuje jeho argumentáciu o požiadavkách

kladených na nestrannosť súdu a sudcu vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktoré sa premietajú aj do konštantnej judikatúry ústavného súdu

(z posledného obdobia pozri napr. alebo ), ktorá je založená na

tom, že nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu

prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. či sú poskytnuté

dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o sudcovej nestrannosti. V prípade

subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku

(P. v. Belgicko - rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že sa nemožno uspokojiť len

so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale treba skúmať, či sudca poskytuje záruky

nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa

vonkajších objektívnych skutočností. Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je

nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho

nestrannosti (). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti

zákonného sudcu je to, či dôvod obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (P. v. Spojené kráľovstvo).

Zároveň ale ústavný súd pripomína, že relevantná obava z nedostatku nestrannosti

sudcu sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných

skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť

čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu

nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych

okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho

postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne

nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným

pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával,

alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom,

k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho

vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho

stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho

nestrannosti v očiach strán a verejnosti (, mutatis mutandis ).

Najvyšší súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa v odôvodnení

označeného uznesenia uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že nie je daný ani dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. e)

Obvinený Z. prvýkrát vzniesol námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu JUDr.

H. z dôvodu uvedenom aj v dovolaní, že nesprávne podala správu o stave veci zameranú na

otázky, ktoré treba riešiť na verejnom zasadnutí 25. septembra 2007.

O tejto námietke rozhodol iný senát Krajského súdu v Bratislave uznesením

z 29. septembra 2007, sp. zn. , tak, že vyslovil podľa , že

predsedníčka senátu JUDr. M. H. nie je vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci

obvineného Z.

Obhajca obvineného Mgr. V. Š. v mene obvineného vzniesol námietku zaujatosti voči

predsedníčke senátu odvolacieho súdu, a to opäť z dôvodov uvádzaných aj v teraz podanom

dovolaní (odročenie verejného zasadnutia, ustanovenie náhradného obhajcu, zachovanie

lehoty na prípravu).

Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 5. novembra 2007, sp. zn. ,

bolo podľa rozhodnuté, že predsedníčka senátu JUDr. H. nie je

vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania.

Na verejnom zasadnutí 13. novembra 2007 obvinený vzniesol námietku zaujatosti

voči senátu a písomným podaním i proti predsedníčke senátu, z dôvodu jeho reálnej

pochybnosti o zaujatosti predsedníčky senátu voči jeho osobe, ktorá vyplýva zo spôsobu

vedenia odvolacieho konania.

Po neverejnej porade odvolací senát rozhodol, že o tejto námietke zaujatosti konať

nebude, nakoľko podľa námietka zaujatosti nebola vznesená

bezodkladne.

Na základe uvedeného dovolací súd zistil, že o vznesených námietkach zaujatosti voči

predsedníčke senátu bolo vždy rozhodnuté v súlade so zákonom spôsobom, že nie je

z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného Ing. M. Z. vylúčená.

Predsedníčka odvolacieho senátu konala ako zákonná sudkyňa.

Z článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 48 ods. 1

Slovenskej republiky vyplýva, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Krajský súd postupoval správne aj keď o ostatnej námietke zaujatosti obvineného už

nerozhodoval, pretože táto nebola vznesená neodkladne, ako to vyžaduje ustanovenie § 30

ods. 4 a naviac námietka zaujatosti bola založená stále na tých istých dôvodoch -

subjektívny dôvod obvineného o zaujatosti predsedníčky senátu. Z obsahového hľadiska

bolo potrebné považovať námietku zaujatosti z 13. novembra 2007 za identickú

s predchádzajúcimi námietkami, hoci tie isté dôvody boli obvineným formálne vyjadrené

inak.

Uplatnenie inštitútu prichádza do úvahy len vtedy, ak je

existencia pomeru vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti preukázaná. Pre takýto záver

nepostačuje len subjektívny, objektívnymi faktami nepodložený pocit obvineného, založený

výlučne na vlastnom nestotožnení sa s možným, pre neho nepriaznivým, rozhodnutím

orgánu činného v trestnom konaní, o vylúčenie ktorého ide.“

Ústavný súd vychádzajúc z citovanej časti namietaného uznesenia najvyššieho súdu,

po preskúmaní príslušnej časti spisovej dokumentácie a zohľadňujúc argumentáciu

sťažovateľa, ako aj príslušnú časť (už citovanú) vyjadrenia predsedníčky senátu

JUDr. M. H. konštatoval, že závery najvyššieho súdu sú v konkrétnych okolnostiach

prípadu z ústavného hľadiska akceptovateľné. Argumentáciu sťažovateľa, že v danom

prípade bol naplnený dovolací dôvod podľa ,

považuje ústavný súd z hľadiska svojich zistení za subjektívnu a účelovú, a preto podľa jeho

názoru nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a v spojení s tým ani porušenia jeho práv podľa dohovoru a

protokolu č. 7 k dohovoru.

3. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd nesprávne vysporiadal aj s jeho dovolacou

námietkou podľa založenou na tvrdení, že dôkaz

výsluchom maloletých nebol vykonaný zákonným spôsobom, pretože „TP neumožňuje

odstrániť namietanú nezákonnosť týchto dôkazov ani konkludentným, ani výslovným

súhlasom obžalovaného alebo jeho obhajcu. Pokiaľ zákon vyžaduje zhotovenie zvukovo-

obrazového záznamu výsluchu maloletého a pripúšťa vykonanie tohto dôkazu oboznámením

prepisu záznamu, nepostačuje zhotovenie iba obrazového záznamu a vyhotovenie zápisnice

o výsluchu.“.

Podľa dovolanie možno podať, ak

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Najvyšší súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa v odôvodnení

označeného uznesenia uviedol:

„Maloleté deti boli vypočuté v prípravnom konaní za účasti obhajcu obvineného,

sociálneho kurátora, ďalšej nezaujatej osoby a psychologičky (č. l. 102 - 107, 108 - 111,

245 - 248). Aj napriek tomu, že zvukové zariadenie bolo pri výsluchu pokazené, psychológ,

opatrovník detí i obhajca obvineného súhlasili s ich výsluchom (č. l. 249). Obhajoba priamo

pri výsluchu detí zákonnosť tohto úkonu nenamietala, pričom v rámci odvolacieho konania

tvrdila, že výsluch detí nie je procesné spôsobilým dôkazom, keďže nebol vyhotovený

obrazovo-zvukový záznam výsluchov, ale len záznam obrazový.

Odvolacou námietkou obvineného sa odvolací súd zaoberal a uznesením z 15. mája

2007, sp. zn. , nariadil v tomto smere prvostupňovému súdu doplniť

dokazovanie. Okresný súd postupoval dôsledne v intenciách tohto zrušujúceho uznesenia

krajského súdu.

Dovolací dôvod podľa namietajúci nezákonnosť

dôkazov - výsluchov maloletých detí - je teda len zopakovaním odvolacích dôvodov.

Dovolací súd pri vykonávaní týchto dôkazov porušenie zákona nezistil.“

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa dovolacieho dôvodu

podľa vzal okrem iného do úvahy aj príslušnú časť

odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. z 13. novembra 2007,

v ktorom sa v súvislosti s výsluchmi maloletých okrem iného uvádza: „... k výsluchom

maloletých detí boli pribraté osoby majúce skúsenosti s výchovou mládeže a to sociálna

kurátorka Mgr. M. Š. (v prípade mal. A.), resp. znalkyňa PhDr. E. B. PhD. a E. J. (v

prípade mal. V.), ktoré potvrdili, že ich výpovede boli zapísané tak, ako vypovedali. Ak by

tomu tak nebolo tak tam prítomný obhajca obžalovaného by to určite namietal, čo sa však

nestalo...“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd po preskúmaní príslušnej časti spisovej

dokumentácie dospel k záveru, že ani táto námietka sťažovateľa nezakladá dôvod na

vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa a v spojení s tým ani

porušenia jeho práv podľa čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru

označeným uznesením najvyššieho súdu, keďže najvyšší súd sa ňou riadne zaoberal a jeho

závery k nej sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné.

Aj keď úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

spravidla nie je podávať výklad zákonov, resp. právnych noriem nachádzajúcich sa

v zákonoch, pretože nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov, považoval v danom prípade na podporu svojho záveru

o ústavnej akceptovateľnosti názoru najvyššieho súdu, že dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. g) v danej veci nezistil, poukázať na skutočnosť, že

označené ustanovenie je formulované v množnom čísle, pričom pri

tvorbe zákonov sa zásadne používa jednotné číslo, ak z kontextu návrhu zákona nevyplýva

inak [pozri prílohu č. 2 (legislatívnotechnické pokyny, bod 3) uznesenia Národnej rady

Slovenskej republiky č. 519 z 19. decembra 1996 k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby

]. Z toho možno vyvodiť záver, že

v konkrétnych okolnostiach prípadu ani zistenie, že niektorý z dôkazov nebol príslušným

súdom vykonaný zákonným spôsobom, nemusí viesť dovolací súd automaticky k záveru

o naplnení dovolacieho dôvodu podľa a v tej

súvislosti k uplatneniu právomoci zrušiť rozhodnutie alebo jeho časť podľa § 386 ods. 2

. Na túto skutočnosť ústavný súd posudzujúci namietané uznesenie

najvyššieho súdu z ústavných hľadísk preferujúcich jeho akceptovateľnosť ako celku

z hľadiska všeobecne chápanej spravodlivosti považoval za potrebné upozorniť v kontexte

s tým, že zo spisovej dokumentácie zjavne vyplýva, že sťažovateľom spochybňované

výsluchy maloletých v trestnej veci neboli v žiadnom prípade jediným a ani rozhodujúcim

dôkazom, na ktorom bol založený odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 1. marca 2007 vo veci sťažovateľa, potvrdený rozhodnutím odvolacieho súdu.

4. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd nesprávne vysporiadal aj s jeho dovolacou

námietkou podľa , ktorou namietal „nesprávne

právne posúdenie skutku, ktorý nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej

zverenej osoby podľa ust. “, pričom najvyšší súd ju vyhodnotil ako námietku proti

skutkovým zisteniam krajského súdu.

Podľa dovolanie možno podať, ak

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

K námietke o nesprávnom právnom posúdení skutku (nenaplnenie skutkovej podstaty

trestného činu týrania blízkej zverenej osoby podľa ) najvyšší súd

v odôvodnení označeného uznesenia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací nie je oprávnený v rámci

dovolacieho konania bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol

podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať, preto

s poukazom na nesprávne skutkové zistenia, alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov nie je

možné vyvodzovať dovolací dôvod podľa S poukazom na tento

dovolací dôvod nie je možné sa domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je

rozhodnutie založené. Obvinený Ing. Z. ako to vyplýva z obsahu ním podaného dovolania,

namieta hodnotenie vykonaných dôkazov vo vzťahu k objektívnej stránke trestného činu

podľa § 215 ods. 1 Tr. zák. - spôsobenie fyzického alebo psychického utrpenia poškodeným,

pričom v tomto smere vyjadruje nesúhlas s hodnotením dôkazov odvolacím súdom.

Dovolanie obvineného sa ani v tomto smere neopiera o právne námietky, ale je založené

výlučne na skutkových výhradách. V konečnom dôsledku tak dovolacie námietky obvineného

smerujú k zmene, resp. k doplneniu skutkových zistení tak, aby tieto zodpovedali len

priestupku proti občianskemu spolužitiu. Ide tak o námietky, ktoré sú mimo dovolateľom

deklarovaného zákonného dovolacieho dôvodu, preto ani na tieto dovolacie námietky

dovolací súd nemohol prihliadať.“

Po preskúmaní dotknutej časti spisovej dokumentácie sa ústavný súd stotožnil

so záverom najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že dovolacia námietka sťažovateľa podľa

týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia

zisteného skutku je organicky spojená (ako vyplýva z obsahu jeho dovolania) s jeho

nesúhlasom s tým, ako odvolací súd hodnotil vykonané dôkazy, t. j. sťažovateľova námietka

týkajúca sa nesprávnej právnej kvalifikácie skutku by mohla byť relevantná len v tom

prípade, ak by došlo k zmene, resp. k doplneniu skutkových zistení, čo vzhľadom na

citovanú dikciu označeného ustanovenia neprichádza do úvahy. Na

tomto základe ústavný súd konštatoval, že ani táto námietka sťažovateľa nezakladá dôvod

na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa a v spojení s tým

ani porušenia jeho práv podľa čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru

označeným uznesením najvyššieho súdu.

5. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd mal zaoberať jeho dovolacími námietkami na

verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa, keďže „K odmietnutiu dovolania v zmysle ust.

môže dôjsť iba v prípade zjavného nesplnenia podmienok dovolania, nesmie však

nahrádzať riadne prejednanie dovolania“. Sťažovateľ tvrdí, že „Ustanovenie zákona

oprávňujúce odsúdeného domôcť sa preskúmania svojho odsúdenia však nie je prípustné

vykladať reštriktívne, ale naopak je namieste extenzívny výklad v prospech odsúdeného

v súlade s účelom práva na preskúmanie odsúdenia a účinný prostriedok nápravy“.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

Najvyšší súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa v odôvodnení

označeného uznesenia so zreteľom na jeho ďalšie časti okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že

dovolanie je prípustné ( ), bolo podané osobou oprávnenou (

ods. 2 písm. b) ), v zákonnej lehote a mieste, kde možno mimoriadny opravný

prostriedok podať ( ), ale súčasne zistil aj, že podané dovolanie je potrebné

odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa , lebo je zrejmé, že nie sú

splnené dôvody dovolania podľa ..

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa

, , , , dovolací súd podané dovolanie

odmietol na neverejnom zasadnutí.“

Citovaný záver najvyššieho súdu, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371

ods. 1 písm. c), e), g), a i) , korešponduje s jeho záverom k jednotlivým

dovolacím námietkam sťažovateľa a predstavuje z tohto hľadiska v zásade logický základ

pre jeho procesné rozhodnutie rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa na neverejnom zasadnutí

podľa . Vychádzajúc z komplexného posúdenia všetkých okolností

posudzovaného prípadu zastáva ústavný súd názor, že z hľadiska zachovania procesnej

čistoty bolo v danom prípade zrejme vhodnejšie, aby najvyšší súd rozhodol o dovolaní

sťažovateľa na verejnom zasadnutí. Na druhej strane zhodnotiac argumenty, na základe

ktorých najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, ústavný súd konštatoval, že toto

procesné rozhodnutie najvyššieho súdu sa nachádza v rámcoch prípustnej miery uváženia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, a uzavrel, že ani táto námietka sťažovateľa

nezakladá dostatočný dôvod na vyslovenie záveru, že namietaným uznesením najvyššieho

súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a jeho práv

podľa čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich čiastkových záverov k jednotlivým námietkam

sťažovateľa jeho sťažnosti nevyhovel a rozhodol, že základné právo sťažovateľa podľa

a ani jeho práva podľa dohovoru a protokolu č. 7

k dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 2. apríla 2008 porušené

neboli.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že jeho

zistenia v posudzovanej veci potvrdili čiastočnú opodstatnenosť námietok sťažovateľa voči

namietanému uzneseniu najvyššieho súdu, čo ale nevytvorilo dostatočný ústavný základ pre

rozhodnutie, ktorým by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho práv podľa dohovoru a podľa protokolu č. 7

k dohovoru. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

, ktorého podstatou je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného

rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, nie je posudzovanie

jeho právnej perfektnosti z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“.

Vychádzajúc z , ktorý vymedzuje kľúčovú ústavnú funkciu ústavného

súdu zabezpečovať ochranu ústavnosti, je jeho prioritnou úlohou v konaní podľa čl. 127

ods. 1 všestranne posúdiť a zhodnotiť namietané právoplatné rozhodnutie orgánu

verejnej moci z hľadiska toho, či jeho prípadné nedostatky nevykazujú takú intenzitu, že ide

o rozhodnutie, ktoré nie je z hľadiska požiadaviek na ochranu garantovaných

a chránených hodnôt akceptovateľné a udržateľné. Ak zistenia ústavného súdu v konkrétnej

veci takýto záver neumožňujú, tak by uplatnenie právomoci podľa

vysloviť porušenie základných práv alebo slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ktoré je organicky spojené so

zrušením namietaného rozhodnutia, bolo prejavom jeho nadmerného súdneho aktivizmu

a ústavne neprimeranej ingerencie do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009