Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 193 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (198)IV. ÚS 325/08
PDF · 478.24 KB
No categories available
IV. ÚS 325/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2009
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. M. Z., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla 2008, takto
rozhodol:
Základné právo Ing. M. Z. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho
práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 2
ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla 2008 p o r u š e n é
n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2008
doručená sťažnosť Ing. M. Z., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c)
a d), čl. 7 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej len
„dohovor“ (sťažovateľ v petite uvádza, že ide o práva podľa Protokolu č. 7 k dohovoru,
z obsahu sťažnosti ale vyplýva, že mal zjavne na mysli práva podľa dohovoru, pozn.)]
a podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „protokol č. 7 k dohovoru“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 90/2007 z 13. novembra 2007, ako aj porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 13 dohovoru a podľa čl. 2
ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 131/06 z 1. marca 2007 odsúdený pre trestný čin
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) a c)
Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a trestný čin ohrozovania mravnej
výchovy mládeže podľa § 217 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.
Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo zamietnuté namietaným uznesením
krajského súdu. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo
namietaným uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku, t. j. z dôvodu zrejmého nesplnenia dôvodov dovolania. Zo sťažnosti tiež vyplýva,
že sťažovateľ namietal označené uznesenie krajského súdu už aj sťažnosťou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy doručenej ústavnému súdu 14. februára 2008, ktorá bola odmietnutá
uznesením č. k. III. ÚS 141/08-17 zo 6. mája 2008 z dôvodu nedostatku právomoci
ústavného súdu.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti namietanému uzneseniu krajského súdu
podal dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), e), g) a i) Trestného
poriadku.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, že postupom krajského súdu „bolo zásadným
spôsobom porušené právo na obhajobu a to:
a) nedostatočným odôvodnením, ktoré iba veľmi povrchne reagovalo na odvolacie
námietky sťažovateľa, s ktorými sa riadne nevysporiadal a svoje uznesenie odôvodnil iba
povrchne vo forme heslovitých poznámok;
b) nevysporiadaním sa s návrhom sťažovateľa na mimoriadne zníženie trestu;
c) nevykonaním dôkazov navrhnutých sťažovateľom a uprednostnením dôkazov
svedčiacich proti sťažovateľovi;
d) neumožnením riadne sa oboznámiť s obsahom súdneho spisu“.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd v namietanom uznesení „obsah práva na obhajobu
zredukoval iba na právo mať formálne ustanoveného obhajcu v prípadoch nutnej obhajoby,
takýto záver je však zjavne arbitrárny a neodôvodnený. NS SR pritom ani len v najmenšom
nevysvetlil, akými úvahami a na základe čoho dospel k ním vyslovenému záveru.“.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku založil sťažovateľ
vo svojom dovolaní na tvrdení, že v odvolacom konaní vo veci konala a rozhodovala
predsedníčka senátu, ktorá bola voči nemu zaujatá.
Vo vzťahu k odmietnutiu tohto dovolacieho dôvodu napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že najvyšší súd sa ním «už zaoberal
podrobnejšie, opäť však zvolil reštriktívny výklad, ktorý nebol v súlade s judikatúrou ÚS SR
a ESĽP. Predovšetkým treba povedať, že inštitút odmietnutia dovolania podľa ust. § 382
písm. c) TP je určený na prípady, kedy je úplne zjavná absencia dovolacích dôvodov.
Odmietnutie dovolania by však nemalo nahrádzať meritórne prejednanie dovolania, čo sa
zjavne stalo v prípade tohto dovolacieho dôvodu. Súd v skutočnosti túto dovolaciu námietku
meritórne posudzoval, pričom dospel k záveru, že nie je dôvodná. Toto sa však malo udiať
na verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa, nie v rámci inštitútu odmietnutia dovolania. Aj
NS SR pritom zaujatosť opäť zredukoval iba na zaujatosť objektívnu, napriek tomu, že
sťažovateľ v dovolaní obsiahlo citoval judikatúru NS SR, ÚS SR aj ESĽP, z ktorej jasne
vyplýva, že treba prihliadať aj na zaujatosť subjektívnu. Sťažovateľ pritom uviedol množstvo
konkrétnych a závažných prejavov predsedníčky senátu KS BA kedy prejavila svoju
evidentnú negatívnu subjektívnu zaujatosť. NS SR však vo svojom rozhodnutí nereagoval
ani na dovolacie námietky sťažovateľa, ani na množstvo ním uvádzanej judikatúry a svoje
rozhodnutie odôvodnil takým spôsobom, ako by tieto ani neboli vznesené.
NS SR však paradoxne svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil aj znením článku 38
ods. 1 Listiny základných práv na slobôd a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zakotvujú právo
na zákonného sudcu. Takéto odôvodnenie je doslova výsmechom sťažovateľa, keďže tento
sa všetkými svojimi podaniami evidentne „vzdával“ práva na zaujatú zákonnú sudkyňu
JUDr. H.».
Sťažovateľ uviedol v sťažnosti námietky aj voči spôsobu, akým sa najvyšší súd
vysporiadal s jeho dovolacou námietkou podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku:
„NS SR podľa odôvodnenia jeho uznesenia nezistil ani dovolací dôvod podľa ust.
§ 371 ods. 1 písm. g) TP, keďže podľa jeho názoru KS BA nariadil doplniť dokazovanie, čo
prvostupňový sud vykonal, čím podľa názoru NS SR zrejme mala byť odstránená
nezákonnosť namietaných dôkazov. NS SR tiež poukázal na prítomnosť ustanoveného
obhajcu sťažovateľa pri namietanom výsluchu maloletých detí, ktorý údajne súhlasil
s výsluchom. Odhliadnuc od nekonkrétnosti tejto časti odôvodnenia možno iba zopakovať,
že TP neumožňuje odstrániť namietanú nezákonnosť týchto dôkazov ani konkludentným, ani
výslovným súhlasom obžalovaného alebo jeho obhajcu. Pokiaľ zákon vyžaduje zhotovenie
zvukovo-obrazového záznamu výsluchu maloletého a pripúšťa vykonanie tohto dôkazu
oboznámením prepisu záznamu, nepostačuje zhotovenie iba obrazového záznamu
a vyhotovenie zápisnice o výsluchu.
Zjavne teda bol daný dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. g) TP a NS SR
mal preto dovolacie námietky sťažovateľa prejednať na verejnom zasadnutí. NS SR opäť
rozhodol v rozpore s výslovným znením zákona, pričom na námietky sťažovateľa fakticky
nereagoval.“
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
sťažovateľ uviedol, že „NS SR neakceptoval ani dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1
písm. g) TP [z ďalšieho textu vyplýva, že sťažovateľ mal na tomto mieste na mysli § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pozn.], keď uviedol, že sťažovateľ namietal skutkové
zistenia KS BA, nie nesprávne právne posúdenie. Sťažovateľ síce nesúhlasí so skutkovými
zisteniami KS BA, v predmetnej časti svojho dovolania však napádal nesprávne právne
posúdenie skutku, ktorý nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej zverenej
osoby podľa ust. § 215 TZ. Nie je preto pravdivým tvrdenie NS SR, že sťažovateľ sa
domáhal zmeny, resp. doplnenia skutkových zistení tak, aby tieto zodpovedali skutkovej
podstate priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Sťažovateľ by síce naozaj privítal aj
revíziu skutkových zistení, v dovolaní však namietal, že súdom ustálený skutkový dej
nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol sťažovateľ odsúdený.“.
Vo vzťahu k existencii dovolacích dôvodov v danom prípade sťažovateľ
argumentoval aj uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 141/08-17 zo 6. mája 2008, pričom
citoval časť z jeho odôvodnenia, v ktorom sa uvádza:
„Ústavný súd preskúmal súvisiaci spisový materiál a konštatuje, že povaha
sťažovateľových námietok uvedených v jeho dovolaní podanom okresnému súdu 30. januára
2008 zjavne napĺňa danosť dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 383 Trestného
poriadku [dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. e) a g) Trestného poriadku].“
Argumentujúc aj judikatúrou ústavného súdu vo veciach sp. zn. II. ÚS 14/01,
IV. ÚS 77/02 a sp. zn. I. ÚS 118/07 sťažovateľ sumarizoval svoje námietky proti
označenému uzneseniu dovolacieho súdu takto:
„NS SR dovolanie sťažovateľa fakticky prejednal a zaoberal sa, aj keď veľmi
povrchne, jeho dovolacími námietkami, avšak tieto neakceptoval, čo mal ale urobiť po
riadnom prejednaní na verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa. K odmietnutiu dovolania
v zmysle ust. § 382 TP môže dôjsť iba v prípade zjavného nesplnenia podmienok dovolania,
nesmie však nahrádzať riadne prejednanie dovolania. Ustanovenie zákona oprávňujúce
odsúdeného domôcť sa preskúmania svojho odsúdenia však nie je prípustné vykladať
reštriktívne, ale naopak je namieste extenzívny výklad v prospech odsúdeného v súlade
s účelom práva na preskúmanie odsúdenia a účinný prostriedok nápravy. Účelom týchto
práv je dať obžalovanému možnosť iniciovať preskúmanie predchádzajúceho
odsudzujúceho rozhodnutia a niet žiadneho dôvodu, toto právo obmedzovať nad rámec
zákona.
NS SR tiež svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne, nereagoval na relevantné
dovolacie námietky sťažovateľa a zákonné ustanovenia aplikoval v rozpore s ich výslovným
znením a ústavne nesúladným spôsobom. Dovolanie sťažovateľa neprejednal na verejnom
zasadnutí, napriek tomu, že v jeho prípade nešlo o zjavné nesplnenie podmienok
prípustnosti dovolania. Aj samotný výrok uznesenia NS SR je v príkrom rozpore so
zákonom, keď odmietol dovolanie, ktoré bolo zjavne založené na prípustných dovolacích
námietkach. NS SR tak porušeným právam sťažovateľa nielenže neposkytol ochranu, ale
ešte ich aj opätovne porušil.
NS SR tak svojím postupom porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na prístup
k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na preskúmanie odsúdenia podľa čl. 2
ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru.“
Sťažovateľove námietky voči označenému uzneseniu najvyššieho súdu organicky
nadväzujú na jeho námietky voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 90/2007
z 13. novembra 2007.
Podľa sťažovateľa krajský súd porušil jeho právo na nestranné prerokovanie veci
a právo na obhajobu, keďže «Predsedníčka senátu odvolacieho sudu JUDr. H. bola voči
sťažovateľovi od počiatku zjavne negatívne subjektívne zaujatá, čo bolo zrejme z jej
správania počas verejných zasadnutí, ako aj z postupu v konaní.
JUDr. H. pri referovaní veci postupovala maximálne jednostranne. Na verejnom
zasadnutí dňa 25. 09. 2007 síce podrobne oboznámila písomné odôvodnenie odvolania
predložené sťažovateľom, toto však obsahovalo iba všeobecné prejavy nespokojnosti
s rozsudkom a trestom...
Pri referovaní dôkazov JUDr. H. nespomenula ani jeden dôkaz svedčiaci v prospech
sťažovateľa...
Obhajca sťažovateľa podaním zo dňa 19. 10. 2007 požiadal o odročenie verejného
zasadnutia nariadeného na 23. 10. 2007 z dôvodu práceneschopnosti. Súčasne predložil
potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti so začiatkom PN dňa 18. 10. 2007. Išlo o prvú
žiadosť o odročenie pojednávania od prevzatia obhajoby.
JUDr. H. však napriek tomu priamo na verejnom zasadnutí dňa 23. 10. 2007
nariadila nový termín na 30. 10. 2007, pričom jej muselo byť už v tom momente zrejmé, že
v žiadnom prípade obhajca nebude mať zachovanú lehotu na prípravu na verejné
zasadnutie, ktorá je podľa ust. § 292 ods. 4 TP päť pracovných dní...
JUDr. H. súčasne ustanovila sťažovatelovi náhradného obhajcu z dôvodu aby
„nedošlo k zmareniu verejného zasadnutia, ktoré z dôvodu neprítomného -
práceneschopného zvoleného obhajcu muselo byť odročené“. Na takýto postup pritom
neboli splnené zákonne podmienky... Pri aplikovaní zákonných ustanovení, ktoré obmedzujú
právo na obhajobu, je v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR nutné postupovať tak, aby bol
zachovaný zmysel ústavného práva na obhajobu. Ust. § 42 ods. 1 TP síce určuje minimálnu
5-dňovú lehotu, to však neznamená, že takáto lehota bude primeraná v každej situácii.
Primeraná lehota na prevzatie novej veci, a to dokonca v štádiu odvolacieho konania,
určite nebude rovnaká ako lehota na prípravu na verejne zasadnutie obhajcu, ktorý je s
vecou oboznámený...
Inštitút náhradného obhajcu je závažným zásahom do práva na obhajobu a ako taký
je mimoriadnym a subsidiárnym opatrením, ktorý sa smie použiť iba v krajnej situácii, keď
už niet iných prostriedkov na zabezpečenie riadneho priebehu trestného konania.
Krátkodobá práceneschopnosť obhajcu však sotva vytvára vážnu prekážku trestného
konania, ktorú je potrebné razantne a bezodkladne riešiť ustanovením náhradného obhajcu.
JUDr. H. vôbec nezisťovala predpokladanú dobu trvania práceneschopnosti obhajcu...
JUDr. H. svoju zaujatosť potvrdila aj na pojednávaní dňa 13. 11. 2007, kde voči nej
sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti z viacerých dôvodov, o ktorej nerozhodla
s odôvodnením, že nebola vznesená bez omeškania. Na námietku obhajcu, že takýto záver sa
minimálne jedného z dôvodov námietky netýka, nijako nereagovala a pokračovala
v prejednávaní veci.
JUDr. H. potvrdila svoju zaujatosť aj tým, že riadne nevybavila žiadosť sťažovateľa
o kópie zápisníc z pojednávaní...».
Podľa sťažovateľa je nesprávna „rozhodovacia prax všeobecných súdov, ktoré
zaujatosť redukujú iba na zaujatosť objektívnu a pri rozhodovaní o námietke zaujatosti
založenej na postupe sudcu sa zaoberajú výlučne tým, či namietaný sudca osobne pozná
niektorú zo strán v konaní a či sa cíti byť zaujatý. Objektívny pomer sudcu k strane v konaní
(príbuzenský, priateľský a pod.) však predstavuje iba jednu skupinu dôvodov pre vylúčenie
sudcu z konania, ktoré sú judikatúrou označované ako objektívna zaujatosť. Úplne sa však
opomína kategória subjektívnej zaujatosti, ktorá predstavuje predpojatý vnútorný postoj
sudcu k veci alebo osobe a prejavuje sa v správaní alebo výrokoch sudcu. Uvedené
kategórie zaujatosti sú jasne rozlišované tak v judikatúre Najvyššieho súdu SR, ako aj
v judikatúre Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.“. V nadväznosti na
citované sťažovateľ argumentuje judikatúrou najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5 To 31/2004
a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej aj „ESĽP“ (rozsudok ESĽP vo veci
Daktaras v. Litva z roku 2000)].
Sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdil, že krajský súd namietaným uznesením porušil aj
jeho právo na spravodlivé súdne konanie, právo na rovnosť zbraní, právo na obhajobu
a prezumpciu neviny. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentujúc aj judikatúrou ústavného
súdu tvrdí, že namietané uznesenie krajského súdu nie je riadne, úplne a zrozumiteľne
odôvodnené.
Sťažovateľ vo vzťahu k označenému uzneseniu krajského súdu tiež namietal, že bol
odsúdený na základe nezákonného dôkazu - výsluchu maloletých detí bez zabezpečenia
zvukovo obrazového záznamu o jeho priebehu, keďže „Zvukovo-obrazový záznam má
umožniť posúdiť nielen pravdivosť prepisu výpovede, ale aj to, či nebolo maloletému
napovedané“, argumentujúc porušením požiadaviek vyplývajúcich z § 135 ods. 3 a 4
Trestného poriadku. Vo vzťahu k výsluchu maloletých detí na inom mieste svojej sťažnosti
sťažovateľ argumentoval aj takto:
„Námietku sťažovateľa ohľadom nezákonnosti výsluchu maloletých deti súd doslova
nepochopil. Sťažovateľ namietal zjavné porušenie ust. § 135 ods. 4 a § 270 ods. 2 TP, ktoré
jednoznačne a výslovne vyžaduje zachytenie priebehu výsluchu na zvukovo obrazový
záznam, ktorý sa vykoná buď na technickom zariadení alebo oboznámením jeho prepisu.
V danom prípade však bol zhotovený iba obrazový záznam a zápisnica o výsluchu.
Obrazový záznam nie je zvukovo obrazový a zápisnica nie je prepis.“
Sťažovateľ namietal aj nedostatočné znalecké dokazovanie vykonané v jeho trestnej
veci. Podľa neho „Kľúčovú úlohu pre zistenie negatívneho následku správania páchateľa
trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby zohráva predovšetkým znalecký
posudok z odboru psychiatrie. V prípade poškodenej však bol vyhotovený iba znalecký
posudok z odboru psychológie. Tento posudok je pritom veľmi stručný až povrchný.
Znalkyňa síce vyslovila záver o existencii posttraumatickej stresovej poruchy (avšak iba
v počiatočnom štádiu!!), pričom v bode 4 na strane 6 znaleckého posudku výslovne uvádza,
že k narušeniu rovnováhy, dezintegrácii osobnosti s rizikom psychopatologických porúch,
najmä afektívnych prejavov a porúch správania by mohlo viesť ďalšie prežívanie stresov.
Z tohto záveru znalkyne teda jasne vyplýva, že fakticky k žiadnej psychickej ujme
u poškodenej nedošlo. Spôsobenie ujmy ako následok týrania sa samozrejme nevyžaduje, je
však otázkou, aké ťažké príkorie teda pociťovala poškodená, keď toto na nej nezanechalo
žiaden následok...“.
Sťažovateľ namietal tiež arbitrárnosť namietaného uznesenia krajského súdu
z hľadiska právneho posudzovania skutku. V tejto súvislosti v sťažnosti okrem iného
uviedol:
„Zo zisteného skutkového deja pritom vyplýva, že sťažovateľ nespôsoboval
poškodenej ťažké príkorie. Konanie sťažovateľa preto nemalo byť kvalifikované ako týranie
blízkej osoby a zverenej osoby, ale maximálne mohlo naplniť skutkovú podstatu priestupku
proti občianskemu spolužitiu. Záver súdu, že sťažovateľ naplnil skutkovú podstatu trestného
činu týrania blízkej a zverenej osoby je teda zjavne arbitrárny.
Rovnako je arbitrárny aj záver súdu, že sťažovateľ naplnil svojím konaním skutkovú
podstatu trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže, keďže vôbec nebolo
predmetom dokazovania, aké následky malo alebo mohlo mať konanie sťažovateľa na
mravnosť a psychiku jeho maloletých detí. Súd svoje rozhodnutie založil iba na laickej
špekulácii, že každé stretnutie s náznakom sexuality má na maloletého negatívny vplyv.
Úplne nepodloženým a nelogickým je najmä záver, že manipulácia s mechanickým
prostriedkami ochrany proti počatiu vydá maloletého v nebezpečenstvo spustnutia.
V dôsledku uvedeného bol sťažovateľ odsúdený a potrestaný za konanie, ktoré
v zmysle zákona nie je trestným činom.“
Sťažovateľ na základe skutočností uvedených v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd
v jeho veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 13. 11. 2007, sp. zn. 3 To 90/07
porušil základné práva Ing. M. Z. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2, čl.
49, čl. 50 ods. 2, 3 Ústavy SR a jeho práva zaručené v čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b), c) a d), čl.
7, čl. 13 a čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 11. 2007, sp. zn. 3 To 90/07 sa
zrušuje.
3. Najvyšší súd SR svojim postupom a uznesením zo dňa 02. 04. 2008, sp. zn.
3 Tdo 9/2008 porušil základné práva Ing. M. Z. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl.
13 a čl. 2 ods. 1, Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 02. 04. 2008, sp. zn. 3 Tdo 9/2008 sa
zrušuje.
5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť náhradu trov
konania Ing. M. Z. na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním vyžiadal vyjadrenie krajského
súdu a najvyššieho súdu k sťažnosti.
Vo vyjadrení predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3471/2008 zo 17. júla 2008 sa
okrem iného uvádza:
„Vaše dožiadanie s prílohou predsedníčka krajského súdu predložila dňa 10. 07.
2008 na vyjadrenie predsedníčke senátu 3 To, ktorá sa k veci písomne vyjadrila dňa 14. 07.
2008.
Uviedla, že voči obžalovanému Ing. M. Z. sa necíti byť zaujatá. O námietke zaujatosti
obžalovaného voči jej osobe rozhodovali iné senáty krajského súdu (viď uznesenia
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Nto 6/2007 zo dňa 27. 09. 2007
a 1 Nto 8/2007 zo dňa 05. 11. 2007), ktoré rozhodli, že predsedníčka senátu 3 To nie je
vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci obžalovaného Ing. M. Z., vedenej na
Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 To 90/2007.
O posledne vznesenej námietke zaujatosti na verejnom zasadnutí dňa 13. 11. 2007,
keďže nebola vznesená bezodkladne v zmysle ustanovenia § 32 ods. 7 Tr. por., sa nekonalo.
Dôvody by mali byť zaprotokolované v tejto zápisnici.
Pri referovaní spisu predsedníčka senátu 3 To postupovala v súlade s ustanovením
§ 326 ods. 4 Tr. por. Toto ustanovenie nevyžaduje prečítanie celého rozsudku, resp.
spisového materiálu, ktorý navyše, v predmetnej veci bol veľmi obsiahly.
Vo veci, ktorú zároveň predsedníčka senátu i referovala, okrem výrokovej časti
rozsudku, oboznámila podstatný obsah odvolania, resp. jeho dodatky.
Žiada sa uviesť, že rozsah oznámenia podstatného obsahu spisového materiálu je
determinovaný preskúmavanou povinnosťou odvolacieho súdu (ustanovenie § 317 Tr. por.).
Tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 326 ods. 4 Tr. por., boli oboznámené podstatné
časti výpovede obžalovaného, svedeckých výpovedí znalcov, prečítané a oboznámené
podstatné časti listinných dôkazov, vrátane záverov znaleckých posudkov, ako aj
oboznámené vecné dôkazy.
Treba uviesť, že po celý čas referovaní a spisu sa obžalovaný, sediac pri svojom
obhajcovi, spolu ticho medzi sebou bavili - rozprávali a tak im mohli niektoré skutočnosti
uniknúť, resp. nepostrehli ich súvislosti.
Vychádzajúc zo základnej zásady trestného konania ustanovenia § 2 ods. 6 Tr. por.,
že väzobné veci sú orgány činné v trestnom konaní povinné vybavovať prednostne
a urýchlene, nakoľko zvolený obhajca bol práceneschopný, postupovala predsedníčka
senátu 3 To v zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. por. a obžalovanému ustanovila
náhradného obhajcu. I keď by lehota na prípravu verejného zasadnutia nebola zachovaná,
zákon pripúšťa skrátenie tejto lehoty so súhlasom toho, v záujme koho je lehota ustanovená.
Termín verejného zasadnutia bol, okrem náhradného obhajcu, doručený aj zvolenému
obhajcovi obžalovaného, takže žiadne práva obžalovaného neboli porušené. Navyše, na
najbližší termín verejného zasadnutia sa tak náhradný, ako aj zvolený obhajca, ustanovili.
Ohľadom nevybavenia žiadosti obžalovaného o vydanie kópií zápisníc sa
predsedníčka senátu 3 To vyjadrila už dňa 02. 01. 2008, ktorého vyjadrenia sa plne
pridržiava (fotokópiu tohto vyjadrenia pripájam).
Pokiaľ ide o spoplatnenie vydávania fotokópií zápisníc pre trestný úsek do 01. 01.
2008, toto nebolo upravené riadiacim aktom, stalo sa tak opatrením predsedníčky krajského
súdu s účinnosťou od 01. 01. 2008.
Vo vzťahu k námietkam ohľadom uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa
13. 11. 2007, predsedníčka senátu 3 To uviedla, že išlo o rozhodnutie senátu 3 To a nie iba
rozhodnutie predsedníčky senátu, ktorá uznesenie podpísala. Preto v tejto súvislosti
odkazuje len na dôvody zamietajúceho uznesenia, v ktorom sú uvedené dôvody, ako sa
odvolací súd vyporiadal s obhajobou obžalovaného a jeho námietkami.
Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovanému bolo umožnené preštudovať si spisový
materiál, ba dokonca pred súdom 1. stupňa sa tak stalo viackrát, pričom sa vyjadril, že už
nežiada ďalší čas na preštudovanie spisu. Záznamy o tom by sa mali nachádzať v spise
sp. zn. 1 T 131/2006 Okresného súdu Bratislava II, ktorý t. č. už nemá tunajší súd
k dispozícii.
Predsedníčka senátu 3 To má za to, že postupom krajského súdu nedošlo k porušeniu
základných práv obžalovaného, ani Ústavy Slovenskej republiky, resp. Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd...“
Prílohou vyjadrenia predsedníčky krajského súdu je aj vyjadrenie predsedníčky
senátu JUDr. M. H. zo 14. júla 2008, v ktorom sa uvádza:
„- Voči obžalovanému Ing. M. Z. sa necítim byť zaujatá. O námietke zaujatosti
obžalovaného voči mojej osobe rozhodovali iné senáty Krajského súdu v Bratislave - viď
uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Nto 6/07 z 27. 09. 2007 a 1 Nto 8/07 z 05.
11. 2007, ktoré rozhodli, že nie som vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci
obžalovaného Ing. M. Z., vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 To 90/07. O
posledne vznesenej námietke zaujatosti na verejnom zasadnutí dňa 13. 11. 2007, keďže
nebola vznesená bezodkladne v zmysle § 32 ods. 7 Tr. por. sa nekonalo. Dôvody by mali byť
zaprotokolované v tejto zápisnici.
- Pri referovaní spisu som postupovala v súlade s ustanovením § 326 ods. 4 Tr. por.
Toto ustanovenie nevyžaduje prečítanie celého rozsudku, resp. spisového materiálu, ktorý
naviac v predmetnej veci bol veľmi obsiahly.
V predmetnej veci, ktorú som zároveň i referovala som okrem výrokovej časti
rozsudku oboznámila podstatný obsah odvolania, resp. jeho dodatky.
Žiada sa uviesť, že rozsah oznámenia podstatného obsahu spisového materiálu je
determinovaný preskúmavacou povinnosťou odvolacieho súdu (§ 317 Tr. por.).
Tak ako to vyžaduje ustanovenie § 326 ods. 4 Tr. por. boli oboznámené podstatné
časti výpovede obžalovaného, svedeckých výpovedí znalcov, prečítané a oboznámené
podstatné časti listinných dôkazov, včetne záverov znaleckých posudkov, a oboznámené
vecné dôkazy.
Treba uviesť, že po celý čas referovania spisu sa obžalovaný, sediac pri svojom
obhajcovi, spolu ticho medzi sebou bavili - rozprávali a tak im mohli niektoré skutočnosti
uniknúť, resp. nepostrehli ich súvislosti.
- Vychádzajúc zo základnej zásady trestného konania § 2 ods. 6 Tr. por., že väzobné
veci sú orgány činné v trestnom konaní povinné vybavovať prednostne a urýchlene, nakoľko
zvolený obhajca ochorel som postupovala v zmysle § 42 ods. 1 Tr. por. a obžalovanému
som ustanovila náhradného obhajcu. I keď by lehota na prípravu verejného zasadnutia
nebola zachovaná, zákon pripúšťa skrátenie tejto lehoty so súhlasom toho, v záujme koho je
lehota ustanovená. Termín verejného zasadnutia bol okrem náhradného obhajcu doručený
aj zvolenému obhajcovi obžalovaného, takže žiadne práva obžalovaného neboli porušené.
Naviac, na najbližší termín verejného zasadnutia sa tak náhradný, ako aj zvolený obhajca
ustanovili.
- Ohľadom nevybavenia žiadosti obžalovaného o vydanie kópií zápisníc som sa
vyjadrila už dňa 02. 01. 2008, ktorého vyjadrenia sa plne pridržiavam (fotokópiu tohto
vyjadrenia pripájam).
Musím len zopakovať, že spoplatnenie vydávania fotokópií zápisníc pre trestný úsek
do 01. 01. 2008 nebolo ošetrené, ale stalo sa tak až opatrením predsedníčky krajského súdu
s účinnosťou od 01. 01. 2008.
- Vo vzťahu k námietkam ohľadom uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 13. 11.
2007 môžem uviesť, že išlo o rozhodnutie senátu 3 To a nie iba rozhodnutie predsedníčky
senátu, ktorá uznesenie podpísala. Preto v tejto súvislosti odkazujem len na dôvody
zamietajúceho uznesenia, v ktorom sú uvedené dôvody ako sa odvolací súd vyporiadal
s obhajobou obžalovaného a jeho námietkami.
- Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovanému bolo umožnené preštudovať si spisový
materiál, ba dokonca pred súdom I. stupňa sa tak stalo viackrát, pričom sa vyjadril, že už
nežiada ďalší čas na štúdium spisu. Záznamy o tom, by sa mali nachádzať v spise sp. zn.
1 T 131/06 Okresného súdu Bratislava II., ktorý toho času už nemám k dispozícii.
- Mám za to, že postupom krajského súdu nedošlo k porušeniu základných práv
obžalovaného, ani Ústavy SR, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“
Vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 8/08-83 zo 4. augusta 2008
k sťažnosti sa uvádza:
„Po oboznámení sa s dôvodmi ústavnej sťažnosti Ing. M. Z. dovoľujeme si v plnom
rozsahu odkázať na právoplatné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 2. apríla 2008, sp. zn. 3 Tdo 9/2008, vrátane v ňom obsiahnutých dôvodov, ku ktorým niet
čo argumentačne ex post dodať. Senát 3 To v zložení JUDr. J. M., JUDr. M. L. a JUDr. J.
S. predmetným uznesením vyjadrili k problematike veci svoj právny názor, ktorý je jasne
čitateľný (problematika zrealizovania práva obvineného na obhajobu, vylúčenia zákonnej
sudkyne v pôvodnom konaní i všetky ostatné dovolacie dôvody obvineného uvedené v jeho
dovolaní z 13. novembra 2007). Súčasne zastávame názor, že okrem zrozumiteľnosti
postupu i dôvodov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. apríla 2008, je toto
argumentačne odôvodnené v rozsahu požadovanom Trestným poriadkom. Preto sa
nemôžeme stotožniť s dovolateľom - sťažovateľom Ing. M. Z. v tom smere, že prístup senátu
k veci bol povrchný.
Forma a vedenie konania je odvodené od príslušných zákonných ustanovení, a preto
nebol dôvod vo veci nariadiť verejné zasadnutie, ktorého sa v ústavnej sťažnosti domáhal
menovaný.“
Ústavný súd si k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu vyžiadal vyjadrenia
právneho zástupcu sťažovateľa. Právny zástupca sťažovateľa na výzvu ústavného súdu
reagoval vyjadrením zo 14. augusta 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„K vyjadreniu Najvyššieho súdu SR
NS SR vo svojom vyjadrení iba vo všeobecnej rovine konštatuje zákonnosť uznesenia,
ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Vôbec však nereaguje na argumenty
sťažovateľa, ani nereaguje na uznesenie ÚS SR zo dňa 06. 05. 2008, č. k. III. ÚS 141/08-17,
ktoré je založené na závere, že odmietnutie dovolania zo strany NS SR nebolo opodstatnené.
NS SR vo svojom vyjadrení prezentuje formalistický výklad zákona a opomína
ústavnoprávne aspekty veci...
K vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave
Vyjadrenie KS BA, ktoré je prakticky totožné s vyjadrením predsedníčky senátu
JUDr. H., reaguje predovšetkým na namietanú zaujatosť predsedníčky senátu, ostatné
sťažnostné námietky v podstate ignoruje.
Ohľadom referovania spisu KS BA uvádza, že TP nevyžaduje prečítanie celého
rozsudku, resp. celého spisového materiálu. KS BA tu však reaguje na námietku, ktorá nikdy
nebola vyslovená. Sťažovateľ ani v námietkach zaujatosti, ani v ústavnej sťažnosti nevytýkal
neprečítanie celého rozsudku, či dokonca celého spisového materiálu. Sťažovateľ od
počiatku namietal a aj namieta jednostranné referovanie, ktoré sa vôbec nezameralo na
otázky podstatné pre rozhodnutie, a už vôbec nie na dôkazy svedčiace v prospech
sťažovateľa...
Treba tiež na tomto mieste poznamenať, že väzobne stíhaný obžalovaný, ktorému
naviac hrozí dlhoročný trest, je nie v najlepšom psychickom stave a priebeh procesu vníma
pochopiteľne mimoriadne citlivo. Pokiaľ za danej situácie JUDr. H. referovala významný
dôkaz svedčiaci v prospech obžalovaného ako dôkaz v jeho neprospech, muselo to u
sťažovateľa vyvolať doslova panický stav. JUDr. H. však namiesto toho, aby vo svojom
vyjadrení toto svoje vážne pochybenie radšej obišla mlčaním, tak ako to urobila pri väčšine
námietok, sa sťažovateľovi ešte aj doslova vysmieva. Aj svojím vyjadrením tak JUDr. H.
potvrdila svoju subjektívnu zaujatosť.
Ohľadom nezachovania lehoty na prípravu na pojednávanie KS BA opäť nereaguje
na podstatu sťažnostnej námietky, ale iba poukazuje na to, že lehotu je možné so súhlasom
dotknutej osoby skrátiť. Z trestného spisu však nevyplýva, že by JUDr. H. vopred zisťovala
prípadný súhlas zvoleného, či náhradného obhajcu so skrátením lehoty, skôr sa jej postup
javí, ako keby tento súhlas automaticky predpokladala...
JUDr. H. vo svojom vyjadrení naďalej zotrváva na stanovisku, že jej postup vo veci
spoplatnenia kópií zápisníc bol zákonný, pričom dokonca argumentuje postupom inej
sudkyne KS BA. Sťažovateľ predovšetkým nenamietal porušenie obyčaje, ale porušenie
zákona, je preto nepodstatné, že aj iní sudcovia KS BA postupujú v rozpore so zákonom.
JUDr. H. svoj postup odôvodňuje predovšetkým absenciou opatrenia predsedníčky KS BA,
ktoré by určovalo výšku úhrady vecných nákladov „pre trestný úsek“. Neviem si však ani
len predstaviť, v čom môže spočívať z hľadiska vecných nákladov rozdiel pri kopírovaní
listín z trestného a civilného spisu...
Nie je pravdou, že námietka zaujatosti predložená sťažovateľom v písomnej forme na
verejnom zasadnutí dňa 13. 11. 2007 nebola vznesená bezodkladne. Je pravdou, že
podstatná časť obsahu podania je založená na skutočnostiach známych sťažovateľovi
dávnejšie, tento však poukazoval aj na podanie občianskoprávnej žaloby voči JUDr. H. (č.
l. 740), k čomu došlo až po predchádzajúcom verejnom zasadnutí. Je preto nesprávny záver,
že sťažovateľ mohol námietku zaujatosti založenú na skutočnostiach uvádzaných v podaní
zo dňa 13. 11. 2007 vzniesť na predchádzajúcich verejných zasadnutiach (č. l. 737).“
Následne právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 20. augusta 2008
ďalšie podanie, v ktorom sa uvádza:
„Dôkazy vykonané v prípravnom konaní - výsluchy poškodenej a najmä maloletých
detí Ing. Z. neboli zachytené na zvukovoobrazový záznam. OS BA II, KS BA aj NS SR túto
skutočnosť nepovažujú za vadu, nakoľko z výsluchov boli vyhotovené zápisnice a zúčastnil
sa ich ustanovený obhajca sťažovateľa.
Uvedený právny názor je však je nielen v rozpore so zákonom, ale je založený aj na
chybnej premise týkajúcej sa skutkového priebehu výsluchov. Výsluchov sa síce zúčastnil
advokát JUDr. Š., tento však de iure nebol ani zvoleným, ani ustanoveným obhajcom
sťažovateľa, nakoľko uznesenie o ustanovení JUDr. Š. za obhajcu bolo vydané dňa 09. 12.
2005 (č. l. 6), výsluchy maloletých sa však uskutočnili o deň skôr, t. j. dňa 08. 12. 2005 (č. l.
102 - 111), resp. výsluch poškodenej o dva dni skôr, t. j. 07. 12. 2005 (č. l. 85 - 90). Aj
uvedený nedostatok teda bráni použitiu týchto zápisníc v konaní pred súdom.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 325/08-36 z 10.
októbra 2008 ju v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla 2008, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej
časti odmietol z dôvodu neprípustnosti.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a podpredsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčku najvyššieho súdu ústavný súd zároveň
vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na predchádzajúcom vyjadrení predsedu najvyššieho súdu
k sťažnosti, alebo ho chce doplniť.
Právny zástupca sťažovateľa a podpredsedníčka najvyššieho súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčka
najvyššieho súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že najvyšší súd v celom rozsahu trvá
na predchádzajúcom vyjadrení predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti zo 4. augusta 2008.
Vzhľadom na oznámenia účastníkov konania, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa v časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl.
13 dohovoru a práva podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla 2008.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru každý, koho súd uzná za vinného
z trestného činu, má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa.
Výkon tohto práva, včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.
II.1 Všeobecné východiská pre rozhodnutie ústavného súdu
Ústavný súd pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa proti označenému
uzneseniu najvyššieho súdu považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie
pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj svoju doterajšiu judikatúru k čl. 46
ods. 1 ústavy aplikovateľnú vzhľadom na obsah námietok sťažovateľa aj na rozhodovanie
o jeho sťažnosti. Vychádzal pritom z toho, že z povahy a obsahu práv zaručených
sťažovateľovi podľa čl. 13 dohovoru a podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru vyplýva,
že o ich porušení by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by najvyšší súd namietaným
uznesením porušil požiadavky vyplývajúce zo základného práva sťažovateľa zaručeného mu
čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. len v spojení s porušením tohto základného práva.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne pripomína, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej
judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym ústavným východiskom pre zákonom
upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany, a tým aj východiskom do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na
súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až
čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane
ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46
ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis
I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup
k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom,
inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný
súd ale zároveň zdôrazňuje, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno
interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.
Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je
v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý
argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.
Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci
Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).
Podľa ústavného súdu (III. ÚS 209/04) „Súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia.“ (m. m. tiež napr. IV. ÚS 115/03).
II.2 Námietky sťažovateľa proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu
1. Sťažovateľ namieta, že záver najvyššieho súdu k dovolacej námietke o neporušení
jeho práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] „sa zredukoval iba na
právo mať formálne ustanoveného obhajcu v prípadoch nutnej obhajoby, takýto záver je
však zjavne arbitrárny a neodôvodnený. NS SR pritom ani len v najmenšom nevysvetlil,
akými úvahami a na základe čoho dospel k ním vyslovenému záveru.“.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Najvyšší súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu
v odôvodnení označeného uznesenia uviedol:
„Zásadným porušením práva na obhajobu ako to mal na mysli zákonodarca
v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., sa rozumie najmä porušenie procesných
ustanovení o povinnej obhajobe. V prípade, že sú dané dôvody nutnej obhajoby a obvinený
určitú časť konania obhajcu nemal, hoci ho mal mať, pričom orgány činné v trestnom
konaní alebo súd v tomto čase aj vykonávali úkony smerujúce k vydaniu meritórneho
rozhodnutia, je splnená táto podmienka dovolania.
V posudzovanej veci u obvineného Ing. Z. boli dané dôvody nutnej obhajoby
z dôvodu ustanovenia § 36 ods. 1 písm. a), ods. 3 Tr. por., preto mu opatrením sudcu
z 9. decembra 2005, sp. zn. Tp 1688/2005, bol ustanovený obhajca JUDr. B. Š. Ďalším
opatrením z 31. mája 2006, sp. zn. Tp 1435/2006, bol obvinenému ustanovený obhajca
JUDr. M. R. Obvinený Z. vyslovil nedôveru voči tomuto obhajcovi, preto mu súd vyhovel a
uznesením zo 14. septembra 2006, sp. zn. 1 T 131/2006, oslobodil ustanoveného obhajcu
JUDr. R. od povinnosti obhajovať obvineného a tomuto ustanovil iného obhajcu JUDr. M.
C. Obvinený Ing. Z. 15. mája 2007 sám splnomocnil na svoje zastupovanie v konaní
advokáta Mgr. V. Š.
Z uvedeného je zrejmé, že procesné ustanovenia o povinnej obhajobe v posudzovanej
veci porušené neboli, preto nie je ani daný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr.
por.“
Ústavný súd zistil, že skutkové okolnosti o ustanovovaní obhajcov sťažovateľovi
uvádzané v citovanej časti označeného uznesenia najvyššieho súdu zodpovedajú obsahu
spisovej dokumentácie, z čoho vyplýva, že v častiach trestného konania relevantných
z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ
mal ustanoveného obhajcu, čo v zásade vytvára priestor na taký záver, aký urobil
v namietanom uznesení najvyšší súd, t. j. že nebol daný (naplnený) dôvod dovolania podľa
označeného ustanovenia Trestného poriadku.
Dôvody uvádzané sťažovateľom na podporu tvrdenia o zásadnom porušení jeho
práva na obhajobu citované v časti I tohto rozhodnutia vychádzajú zo sťažovateľovho
výkladu § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý je vo vzťahu k interpretácii
uplatnenej najvyšším súdom extenzívny a vychádza z jeho materiálneho poňatia. Ústavný
súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie ochrany ústavnosti,
ale zároveň v kontexte so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že je zásadne
v právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu interpretovať označené ustanovenie
Trestného poriadku. Rozsah, v ktorom dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku najvyšší súd v namietanom uznesení interpretoval, sa nevymyká
výkladu, ktorý najvyšší súd ako dovolací súd štandardne uplatňuje, pričom ústavný súd
vzhľadom na limity svojich zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov
vyplývajúce z jeho doterajšej judikatúry, ktoré zásadne rešpektujú ich rozhodovaciu
autonómiu, uzavrel, že závery, ktoré najvyšší súd vyvodil vo vzťahu k sťažovateľovej
dovolacej námietke podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, nemožno považovať za
svojvoľné ani zjavne neodôvodnené, a preto sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného
hľadiska akceptovateľné.
2. Sťažovateľ ďalej namietal, že závery najvyššieho súdu k jeho dovolacej námietke
podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku vychádzajúcej z tvrdenia, že v odvolacom
konaní vo veci konala a rozhodovala predsedníčka senátu, ktorá bola voči nemu zaujatá,
boli založené na reštriktívnom výklade, „ktorý nebol v súlade s judikatúrou ÚS SR
a ESĽP“.
Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci
konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ústavný súd v prvom rade považoval za
potrebné uviesť, že v žiadnom prípade nespochybňuje jeho argumentáciu o požiadavkách
kladených na nestrannosť súdu a sudcu vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktoré sa premietajú aj do konštantnej judikatúry ústavného súdu
(z posledného obdobia pozri napr. III. ÚS 110/07 alebo II. ÚS 153/08), ktorá je založená na
tom, že nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu
prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. či sú poskytnuté
dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o sudcovej nestrannosti. V prípade
subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku
(P. v. Belgicko - rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že sa nemožno uspokojiť len
so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale treba skúmať, či sudca poskytuje záruky
nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa
vonkajších objektívnych skutočností. Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je
nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho
nestrannosti (III. ÚS 16/00). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti
zákonného sudcu je to, či dôvod obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (P. v. Spojené kráľovstvo).
Zároveň ale ústavný súd pripomína, že relevantná obava z nedostatku nestrannosti
sudcu sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných
skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť
čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu
nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych
okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho
postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne
nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným
pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával,
alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom,
k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho
vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho
stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho
nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 110/07, mutatis mutandis III. ÚS 24/05).
Najvyšší súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa v odôvodnení
označeného uznesenia uviedol:
„Z obsahu spisu vyplýva, že nie je daný ani dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1
písm. e) Tr. por.
Obvinený Z. prvýkrát vzniesol námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu JUDr.
H. z dôvodu uvedenom aj v dovolaní, že nesprávne podala správu o stave veci zameranú na
otázky, ktoré treba riešiť na verejnom zasadnutí 25. septembra 2007.
O tejto námietke rozhodol iný senát Krajského súdu v Bratislave uznesením
z 29. septembra 2007, sp. zn. 1 Nto 6/2007, tak, že vyslovil podľa § 32 ods. 6 Tr. por., že
predsedníčka senátu JUDr. M. H. nie je vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci
obvineného Z.
Obhajca obvineného Mgr. V. Š. v mene obvineného vzniesol námietku zaujatosti voči
predsedníčke senátu odvolacieho súdu, a to opäť z dôvodov uvádzaných aj v teraz podanom
dovolaní (odročenie verejného zasadnutia, ustanovenie náhradného obhajcu, zachovanie
lehoty na prípravu).
Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 5. novembra 2007, sp. zn. 1 Nto 8/2007,
bolo podľa § 32 ods. 6 Tr. por. rozhodnuté, že predsedníčka senátu JUDr. H. nie je
vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania.
Na verejnom zasadnutí 13. novembra 2007 obvinený vzniesol námietku zaujatosti
voči senátu a písomným podaním i proti predsedníčke senátu, z dôvodu jeho reálnej
pochybnosti o zaujatosti predsedníčky senátu voči jeho osobe, ktorá vyplýva zo spôsobu
vedenia odvolacieho konania.
Po neverejnej porade odvolací senát rozhodol, že o tejto námietke zaujatosti konať
nebude, nakoľko podľa § 30 ods. 4 Tr. por. námietka zaujatosti nebola vznesená
bezodkladne.
Na základe uvedeného dovolací súd zistil, že o vznesených námietkach zaujatosti voči
predsedníčke senátu bolo vždy rozhodnuté v súlade so zákonom spôsobom, že nie je
z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného Ing. M. Z. vylúčená.
Predsedníčka odvolacieho senátu konala ako zákonná sudkyňa.
Z článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky vyplýva, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Krajský súd postupoval správne aj keď o ostatnej námietke zaujatosti obvineného už
nerozhodoval, pretože táto nebola vznesená neodkladne, ako to vyžaduje ustanovenie § 30
ods. 4 Tr. por. a naviac námietka zaujatosti bola založená stále na tých istých dôvodoch -
subjektívny dôvod obvineného o zaujatosti predsedníčky senátu. Z obsahového hľadiska
bolo potrebné považovať námietku zaujatosti z 13. novembra 2007 za identickú
s predchádzajúcimi námietkami, hoci tie isté dôvody boli obvineným formálne vyjadrené
inak.
Uplatnenie inštitútu § 30 ods. 1 Tr. por. prichádza do úvahy len vtedy, ak je
existencia pomeru vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti preukázaná. Pre takýto záver
nepostačuje len subjektívny, objektívnymi faktami nepodložený pocit obvineného, založený
výlučne na vlastnom nestotožnení sa s možným, pre neho nepriaznivým, rozhodnutím
orgánu činného v trestnom konaní, o vylúčenie ktorého ide.“
Ústavný súd vychádzajúc z citovanej časti namietaného uznesenia najvyššieho súdu,
po preskúmaní príslušnej časti spisovej dokumentácie a zohľadňujúc argumentáciu
sťažovateľa, ako aj príslušnú časť (už citovanú) vyjadrenia predsedníčky senátu
JUDr. M. H. konštatoval, že závery najvyššieho súdu sú v konkrétnych okolnostiach
prípadu z ústavného hľadiska akceptovateľné. Argumentáciu sťažovateľa, že v danom
prípade bol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku,
považuje ústavný súd z hľadiska svojich zistení za subjektívnu a účelovú, a preto podľa jeho
názoru nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a v spojení s tým ani porušenia jeho práv podľa čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1
protokolu č. 7 k dohovoru.
3. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd nesprávne vysporiadal aj s jeho dovolacou
námietkou podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku založenou na tvrdení, že dôkaz
výsluchom maloletých nebol vykonaný zákonným spôsobom, pretože „TP neumožňuje
odstrániť namietanú nezákonnosť týchto dôkazov ani konkludentným, ani výslovným
súhlasom obžalovaného alebo jeho obhajcu. Pokiaľ zákon vyžaduje zhotovenie zvukovo-
obrazového záznamu výsluchu maloletého a pripúšťa vykonanie tohto dôkazu oboznámením
prepisu záznamu, nepostačuje zhotovenie iba obrazového záznamu a vyhotovenie zápisnice
o výsluchu.“.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Najvyšší súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa v odôvodnení
označeného uznesenia uviedol:
„Maloleté deti boli vypočuté v prípravnom konaní za účasti obhajcu obvineného,
sociálneho kurátora, ďalšej nezaujatej osoby a psychologičky (č. l. 102 - 107, 108 - 111,
245 - 248). Aj napriek tomu, že zvukové zariadenie bolo pri výsluchu pokazené, psychológ,
opatrovník detí i obhajca obvineného súhlasili s ich výsluchom (č. l. 249). Obhajoba priamo
pri výsluchu detí zákonnosť tohto úkonu nenamietala, pričom v rámci odvolacieho konania
tvrdila, že výsluch detí nie je procesné spôsobilým dôkazom, keďže nebol vyhotovený
obrazovo-zvukový záznam výsluchov, ale len záznam obrazový.
Odvolacou námietkou obvineného sa odvolací súd zaoberal a uznesením z 15. mája
2007, sp. zn. 3 To 45/2007, nariadil v tomto smere prvostupňovému súdu doplniť
dokazovanie. Okresný súd postupoval dôsledne v intenciách tohto zrušujúceho uznesenia
krajského súdu.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. namietajúci nezákonnosť
dôkazov - výsluchov maloletých detí - je teda len zopakovaním odvolacích dôvodov.
Dovolací súd pri vykonávaní týchto dôkazov porušenie zákona nezistil.“
Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa dovolacieho dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku vzal okrem iného do úvahy aj príslušnú časť
odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tdo 90/2007 z 13. novembra 2007,
v ktorom sa v súvislosti s výsluchmi maloletých okrem iného uvádza: „... k výsluchom
maloletých detí boli pribraté osoby majúce skúsenosti s výchovou mládeže a to sociálna
kurátorka Mgr. M. Š. (v prípade mal. A.), resp. znalkyňa PhDr. E. B. PhD. a E. J. (v
prípade mal. V.), ktoré potvrdili, že ich výpovede boli zapísané tak, ako vypovedali. Ak by
tomu tak nebolo tak tam prítomný obhajca obžalovaného by to určite namietal, čo sa však
nestalo...“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd po preskúmaní príslušnej časti spisovej
dokumentácie dospel k záveru, že ani táto námietka sťažovateľa nezakladá dôvod na
vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v spojení s tým ani
porušenia jeho práv podľa čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru
označeným uznesením najvyššieho súdu, keďže najvyšší súd sa ňou riadne zaoberal a jeho
závery k nej sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné.
Aj keď úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy spravidla nie je podávať výklad zákonov, resp. právnych noriem nachádzajúcich sa
v zákonoch, pretože nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov, považoval v danom prípade na podporu svojho záveru
o ústavnej akceptovateľnosti názoru najvyššieho súdu, že dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. g) Trestného poriadku v danej veci nezistil, poukázať na skutočnosť, že
označené ustanovenie Trestného poriadku je formulované v množnom čísle, pričom pri
tvorbe zákonov sa zásadne používa jednotné číslo, ak z kontextu návrhu zákona nevyplýva
inak [pozri prílohu č. 2 (legislatívnotechnické pokyny, bod 3) uznesenia Národnej rady
Slovenskej republiky č. 519 z 19. decembra 1996 k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby
zákonov publikovaného pod č. 19/1997 Z. z.]. Z toho možno vyvodiť záver, že
v konkrétnych okolnostiach prípadu ani zistenie, že niektorý z dôkazov nebol príslušným
súdom vykonaný zákonným spôsobom, nemusí viesť dovolací súd automaticky k záveru
o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku a v tej
súvislosti k uplatneniu právomoci zrušiť rozhodnutie alebo jeho časť podľa § 386 ods. 2
Trestného poriadku. Na túto skutočnosť ústavný súd posudzujúci namietané uznesenie
najvyššieho súdu z ústavných hľadísk preferujúcich jeho akceptovateľnosť ako celku
z hľadiska všeobecne chápanej spravodlivosti považoval za potrebné upozorniť v kontexte
s tým, že zo spisovej dokumentácie zjavne vyplýva, že sťažovateľom spochybňované
výsluchy maloletých v trestnej veci neboli v žiadnom prípade jediným a ani rozhodujúcim
dôkazom, na ktorom bol založený odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 131/06
z 1. marca 2007 vo veci sťažovateľa, potvrdený rozhodnutím odvolacieho súdu.
4. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd nesprávne vysporiadal aj s jeho dovolacou
námietkou podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorou namietal „nesprávne
právne posúdenie skutku, ktorý nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej
zverenej osoby podľa ust. § 215 TZ“, pričom najvyšší súd ju vyhodnotil ako námietku proti
skutkovým zisteniam krajského súdu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
K námietke o nesprávnom právnom posúdení skutku (nenaplnenie skutkovej podstaty
trestného činu týrania blízkej zverenej osoby podľa § 215 Trestného zákona) najvyšší súd
v odôvodnení označeného uznesenia uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací nie je oprávnený v rámci
dovolacieho konania bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol
podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať, preto
s poukazom na nesprávne skutkové zistenia, alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov nie je
možné vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. S poukazom na tento
dovolací dôvod nie je možné sa domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je
rozhodnutie založené. Obvinený Ing. Z. ako to vyplýva z obsahu ním podaného dovolania,
namieta hodnotenie vykonaných dôkazov vo vzťahu k objektívnej stránke trestného činu
podľa § 215 ods. 1 Tr. zák. - spôsobenie fyzického alebo psychického utrpenia poškodeným,
pričom v tomto smere vyjadruje nesúhlas s hodnotením dôkazov odvolacím súdom.
Dovolanie obvineného sa ani v tomto smere neopiera o právne námietky, ale je založené
výlučne na skutkových výhradách. V konečnom dôsledku tak dovolacie námietky obvineného
smerujú k zmene, resp. k doplneniu skutkových zistení tak, aby tieto zodpovedali len
priestupku proti občianskemu spolužitiu. Ide tak o námietky, ktoré sú mimo dovolateľom
deklarovaného zákonného dovolacieho dôvodu, preto ani na tieto dovolacie námietky
dovolací súd nemohol prihliadať.“
Po preskúmaní dotknutej časti spisovej dokumentácie sa ústavný súd stotožnil
so záverom najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že dovolacia námietka sťažovateľa podľa
§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia
zisteného skutku je organicky spojená (ako vyplýva z obsahu jeho dovolania) s jeho
nesúhlasom s tým, ako odvolací súd hodnotil vykonané dôkazy, t. j. sťažovateľova námietka
týkajúca sa nesprávnej právnej kvalifikácie skutku by mohla byť relevantná len v tom
prípade, ak by došlo k zmene, resp. k doplneniu skutkových zistení, čo vzhľadom na
citovanú dikciu označeného ustanovenia Trestného poriadku neprichádza do úvahy. Na
tomto základe ústavný súd konštatoval, že ani táto námietka sťažovateľa nezakladá dôvod
na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v spojení s tým
ani porušenia jeho práv podľa čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru
označeným uznesením najvyššieho súdu.
5. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd mal zaoberať jeho dovolacími námietkami na
verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa, keďže „K odmietnutiu dovolania v zmysle ust.
§ 382 TP môže dôjsť iba v prípade zjavného nesplnenia podmienok dovolania, nesmie však
nahrádzať riadne prejednanie dovolania“. Sťažovateľ tvrdí, že „Ustanovenie zákona
oprávňujúce odsúdeného domôcť sa preskúmania svojho odsúdenia však nie je prípustné
vykladať reštriktívne, ale naopak je namieste extenzívny výklad v prospech odsúdeného
v súlade s účelom práva na preskúmanie odsúdenia a účinný prostriedok nápravy“.
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371.
Najvyšší súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa v odôvodnení
označeného uznesenia so zreteľom na jeho ďalšie časti okrem iného uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že
dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané osobou oprávnenou (§ 369
ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonnej lehote a mieste, kde možno mimoriadny opravný
prostriedok podať (§ 370 Tr. por.), ale súčasne zistil aj, že podané dovolanie je potrebné
odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por., lebo je zrejmé, že nie sú
splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por...
So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), písm. i) Tr. por., dovolací súd podané dovolanie
odmietol na neverejnom zasadnutí.“
Citovaný záver najvyššieho súdu, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371
ods. 1 písm. c), e), g), a i) Trestného poriadku, korešponduje s jeho záverom k jednotlivým
dovolacím námietkam sťažovateľa a predstavuje z tohto hľadiska v zásade logický základ
pre jeho procesné rozhodnutie rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa na neverejnom zasadnutí
podľa § 382 Trestného poriadku. Vychádzajúc z komplexného posúdenia všetkých okolností
posudzovaného prípadu zastáva ústavný súd názor, že z hľadiska zachovania procesnej
čistoty bolo v danom prípade zrejme vhodnejšie, aby najvyšší súd rozhodol o dovolaní
sťažovateľa na verejnom zasadnutí. Na druhej strane zhodnotiac argumenty, na základe
ktorých najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, ústavný súd konštatoval, že toto
procesné rozhodnutie najvyššieho súdu sa nachádza v rámcoch prípustnej miery uváženia
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, a uzavrel, že ani táto námietka sťažovateľa
nezakladá dostatočný dôvod na vyslovenie záveru, že namietaným uznesením najvyššieho
súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práv
podľa čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru.
Ústavný súd vychádzajúc zo svojich čiastkových záverov k jednotlivým námietkam
sťažovateľa jeho sťažnosti nevyhovel a rozhodol, že základné právo sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho práva podľa čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7
k dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla 2008 porušené
neboli.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že jeho
zistenia v posudzovanej veci potvrdili čiastočnú opodstatnenosť námietok sťažovateľa voči
namietanému uzneseniu najvyššieho súdu, čo ale nevytvorilo dostatočný ústavný základ pre
rozhodnutie, ktorým by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jeho práv podľa čl. 13 dohovoru a podľa čl. 2 ods. 2 protokolu č. 7
k dohovoru. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, ktorého podstatou je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného
rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, nie je posudzovanie
jeho právnej perfektnosti z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“.
Vychádzajúc z čl. 124 ústavy, ktorý vymedzuje kľúčovú ústavnú funkciu ústavného
súdu zabezpečovať ochranu ústavnosti, je jeho prioritnou úlohou v konaní podľa čl. 127
ods. 1 ústavy všestranne posúdiť a zhodnotiť namietané právoplatné rozhodnutie orgánu
verejnej moci z hľadiska toho, či jeho prípadné nedostatky nevykazujú takú intenzitu, že ide
o rozhodnutie, ktoré nie je z hľadiska požiadaviek na ochranu ústavou garantovaných
a chránených hodnôt akceptovateľné a udržateľné. Ak zistenia ústavného súdu v konkrétnej
veci takýto záver neumožňujú, tak by uplatnenie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
vysloviť porušenie základných práv alebo slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ktoré je organicky spojené so
zrušením namietaného rozhodnutia, bolo prejavom jeho nadmerného súdneho aktivizmu
a ústavne neprimeranej ingerencie do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2009