Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 16/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach po verejnom ústnom

pojednávaní konanom dňa 1. júna 2000 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra

Dobríka, Eduarda Báránya a Juraja Babjaka (sudcu spravodajcu) vo veci podnetu na

začatie konania M. M., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. O., Advokátska

kancelária, K., pre porušenie základného práva podľa vety prvej

Slovenskej republiky v konaní Krajského súdu v Bratislave vedenom pod sp. zn.

dňa 14. júna 2000 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

zo 14. januára 2000, ktorým nevylúčil sudcu Krajského súdu v Bratislave JUDr. I. Š.

z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaného M. M. a spol.

vedenej pod sp. zn. , a Krajský súd v Bratislave následnou účasťou tohto

sudcu na konaní a rozhodovaní v označenej veci p o r u š i l i základné právo

M. M. podľa vety prvej .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podnetom na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“) sa dňa 13. 3. 2000 na ústavný súd obrátil prostredníctvom

svojho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. O. M. M. (ďalej len „podnecovateľ“)

obžalovaný zo skutku právne kvalifikovaného ako účastníctvo vo forme

organizátorstva na trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. a) a c), § 219 ods. 1

a 2 písm. f) v konaní vedenom pod sp. zn. na Krajskom

súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Namietal predovšetkým to, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. 1. 2000, ktorým

neakceptoval jeho námietku zaujatosti voči členovi senátu v jeho trestnej veci sudcovi

JUDr. I. Š. a tohto nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania, došlo

k porušeniu základného práva podnecovateľa podľa vety prvej

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému

sudcovi.

Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych prameňov

sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre výkon tejto funkcie, bol natrvalo

alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla

a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu.

JUDr. I. Š. však prestal spĺňať všetky podmienky zákonného sudcu,

pretože dňa 23. 6. 1999 bol rozhodnutím ministra spravodlivosti dočasne pridelený na

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len “ministerstvo

spravodlivosti“), kde pracuje doposiaľ vo funkcii generálneho riaditeľa sekcie

trestného práva. Toto je však funkcia vo verejnej správe, a teda nezlučiteľná

s funkciou sudcu podľa o súdoch a sudcoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“). Nič na tom

nemení ani rozhodnutie ministra spravodlivosti z 19. 7. 1999, ktorým dočasné

pridelenie menovaného sudcu na ministerstvo spravodlivosti prerušil na dobu potrebnú

na odpojednávanie štyroch trestných vecí na krajskom súde vrátane veci .

Podľa podnecovateľa minister spravodlivosti môže podľa § 41 ods. 2 zákona o súdoch

a sudcoch sudcu dočasne prideliť na využitie skúseností na ministerstvo

spravodlivosti, nemôže však toto dočasné pridelenie prerušiť (ak má dočasne pridelený

sudca konať mimo rozsahu dočasného poverenia, má sa jeho poverenie ukončiť

a v prípade nutnosti ho treba opäť dočasne poveriť).

Ustanovenie § 52 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch, ktoré vymenúva prípady

nezlučiteľnosti funkcie sudcu s inými funkciami, bráni personálnemu prepojeniu

zákonodarnej a výkonnej moci s mocou súdnou, čím zásadným spôsobom vytvára

podmienky pre reálne uplatnenie , podľa ktorého v Slovenskej

republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Nezlučiteľnosť funkcií

čiastočne rieši ustanovenie § 51a zákona o súdoch a sudcoch, podľa ktorého ak bol

sudca zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, vymenovaný za člena

vlády Slovenskej republiky alebo zvolený za predsedu alebo podpredsedu Najvyššieho

kontrolného úradu Slovenskej republiky, odo dňa zvolenia alebo vymenovania do

funkcie prestáva vykonávať funkciu sudcu. Pre uplatnenie je

preto nevyhnutné, aby sa analogicky postupovalo aj v prípadoch kolízie funkcie sudcu

s funkciami, ktoré nie sú priamo vymenované v § 51a, sú však uvádzané v § 52 ods. 3

zákona o súdoch a sudcoch. Nerešpektovanie tejto skutočnosti vyvoláva pochybnosti

o nezávislosti a nestrannosti súdov a zakladá možnosť dovolávať sa medzinárodnej

inštitucionálnej ochrany práv občana.

Podnecovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí podnetu na ďalšie konanie

vyniesol uznesenie: „Nevylúčenie sudcu Krajského súdu v Bratislave JUDr. I. Š.

z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaného M. M. a spol.

vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. je porušením ústavného

práva podnecovateľa na zákonného sudcu podľa Slovenskej

republiky“.

Po prijatí podnetu na ďalšie konanie ako naliehavého podľa § 25 ods. 3

s poukazom na

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

uznesením ústavného súdu sp. zn. z 30. 3. 2000 podnecovateľ

prostredníctvom svojho právneho zástupcu na verejnom ústnom pojednávaní konanom

v zmysle upresnil, že nakoľko podnet smeruje

voči najvyššiemu súdu a tiež aj voči krajskému súdu, smeruje potom nielen proti

uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. 1. 2000, ale aj proti ďalšej účasti JUDr. I. Š.

v konaní krajského súdu (až do vyhlásenia rozsudku).

Na verejnom ústnom pojednávaní odmietol námietku ministerstva

spravodlivosti, že ustanovenie § 52 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch neplatí pre

štátnu správu súdov. Ak by bol mal zákonodarca takýto zámer, zaiste by to bol

špeciálne v zákone upravil.

Ďalej poukázal na Organizačný poriadok Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky z 1. apríla 1999 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„organizačný poriadok“), predovšetkým na niektoré úlohy odboru dohľadu nad

trestným súdnictvom, milostí a väzenstva (podľa čl. 19 body b), c), g), h), j), k), l), m)

n)), ktorý je súčasťou sekcie trestného práva. Tento odbor podľa citovaných

ustanovení: sleduje včasnosť, plynulosť a dôstojnosť konania v trestných veciach,

zistené nedostatky signalizuje príslušným orgánom a dáva návrhy na ich odstránenie;

na základe podnetov odsúdených alebo iných osôb preskúmava zákonnosť

právoplatných rozhodnutí v trestných veciach a v odôvodnených prípadoch vypracúva

sťažnosti pre porušenie zákona; preskúmava postup súdov vo väzobných veciach

v trvaní nad dva roky; vybavuje sťažnosti občanov v trestných veciach; pripravuje

podklady pre rozhodnutia prezidenta republiky v konaní o udelení milosti po podaní

obžaloby; zabezpečuje vykonávanie rozhodnutí prezidenta republiky v konaní

o udelení milosti po podaní obžaloby; sleduje plnenie podmienky určenej odsúdenému

pri udelení milosti a v prípade jej porušenia zabezpečuje nariadenie výkonu

odpusteného trestu; v odôvodnených prípadoch dáva podnety na začatie súdneho

konania o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, upustení od

výkonu peňažného trestu alebo jeho zvyšku a zahladenie odsúdenia; preskúmava účasť

obvinených na amnestii prezidenta republiky.

Uvedené úlohy sú podľa právneho zástupcu podnecovateľa názorným dôkazom

toho, že ich výkon je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu. Keby ich mal sudca

plniť, išiel by vlastne proti sebe ako sudcovi v konkrétnych trestných veciach, na

ktorých sa zúčastnil.

Podnet bol po jeho prijatí na ďalšie konanie zaslaný podľa § 21 ods. 5 zákona

o ústavnom súde na vyjadrenie súdnym orgánom, proti ktorým smeruje a ktoré sú

preto účastníkmi v konaní pred ústavným súdom (§ 21 ods. 1), to znamená

najvyššiemu a krajskému súdu.

Predseda najvyššieho súdu sa listom z 25. apríla 2000 (číslo: Sekr. 113/2000)

k podstate podnetu nevyjadril. Poukázal na predošlé stanoviská najvyššieho súdu,

podľa ktorých všeobecný súd môže byť účastníkom konania pred ústavným súdom,

lenže iba v procesnom postavení navrhovateľa, pričom žiadne ustanovenie a ani

neumožňuje ústavnému súdu preskúmavať konanie

a rozhodovanie všeobecných súdov a túto právomoc mu nedáva ani čl. 130 ods. 3

. Najvyšší súd sa na verejnom ústnom pojednávaní nezúčastnil.

Tento právny názor najvyššieho súdu je v rozpore s pomerne bohatou

judikatúrou ústavného súdu, od ktorej nebol dôvod odchýliť sa ani v tomto prípade.

Ako príklad možno uviesť právny názor ústavného súdu vyslovený

v rozhodnutí : „Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach

vyslovil právny názor, že účastníkom konania môže byť štátny orgán, prezident, vláda,

parlament a výnimku netvorí ani všeobecný súd, a to nielen v postavení navrhovateľa,

ale aj odporcu, ak jeho rozhodnutím došlo k porušeniu základných práv a slobôd

občanov. Názor najvyššieho súdu, že môže v konaní vystupovať len ako navrhovateľ,

nie je právne opodstatnený. Všeobecný súd tak isto, ako aj iné štátne orgány sa môžu

v procesnom konaní, kde je daná právomoc ústavného súdu, dopustiť porušovania

niektorých článkov alebo medzinárodných dohovorov o ochrane základných

práv a slobôd občanov. Článok 124 uvádza, že ústavný súd je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti, čo možno inak interpretovať tak, že do jeho

výlučnej právomoci v prípade porušenia či medzinárodných dohovorov patrí

vysloviť nálezom takéto porušenie. Ústavný súd však nesmie zasahovať do

meritórneho rozhodovania súdov, pretože tam je daná výlučná právomoc všeobecných

súdov podľa “.

Predsedníčka krajského súdu v liste zo 14. apríla 2000 (Spr. 3249/00) uviedla,

že čo sa týka podania podnecovateľa, ktorým namieta zákonnosť postupu

prvostupňového krajského súdu, pokiaľ v jeho trestnej veci konal v zložení senátu,

ktorého členom bol aj JUDr. I. Š., toto považuje na nedôvodné. Poukázala

predovšetkým na uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom sa nadriadený súd už

čiastočne nastolenou problematikou zaoberal.

Krajský súd sa verejného ústneho pojednávania nezúčastnil. Písomným

oznámením z 1. 6. 2000 sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení.

V rámci prípravy konania vo veci samej si ústavný súd vyžiadal stanovisko

k podnetu aj od ministra spravodlivosti.

Tento v liste z 13. 4. 2000 (číslo: 10654/2010-410) uviedol, že výklad

podnecovateľa o porušení jeho ústavného práva uznesením najvyššieho súdu zo

14. 1. 2000 nemá opodstatnenie. Poukázal predovšetkým na dôvody tohto uznesenia

a svoj názor, že ustanovenie § 52 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch sa na daný prípad

nevzťahuje. Toto ustanovenie bráni totiž personálnemu prepojeniu výkonnej a súdnej

moci iba vo všeobecnosti, nevylučuje však osobitnú účasť sudcov na štátnej správe

súdov, napr. ako predsedov či podpredsedov súdov, pravda, s vylúčením zasahovania

do nezávislosti súdov a sudcov ( o štátnej správe

súdov). To isté platí, ak sa skúsenosti sudcu počas výkonu jeho sudcovskej funkcie

využívajú na ústrednom orgáne vykonávajúcom správu súdov (§ 41 ods. 2 písm. b)

zákona o súdoch a sudcoch).

Ústavný súd mal pri posudzovaní veci k dispozícii ďalej najmä nasledovné

listiny: uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. 1. 2000 (príloha

podnetu), rozhodnutia ministra spravodlivosti vzťahujúce sa na JUDr. I. Š., Štatút

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky schválený vládou Slovenskej

republiky uznesením č. 148 z 3. 3. 1998 (ďalej len „štatút“) a organizačný poriadok

(od ministra spravodlivosti), výpisky zo spisu krajského súdu , ako aj

fotokópie dôležitých častí tohto spisu (zadovážil sudca spravodajca) a odsudzujúci

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 23. 3. 2000 (od krajského súdu).

Najvyšší súd uznesením zo 14. 1. 2000 nevyhovel námietke zaujatosti

vznesenej podnecovateľom na hlavnom pojednávaní činného senátu krajského súdu

dňa 11. 1. 2000 voči JUDr. I. Š. a tohto podľa

nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci podnecovateľa.

S argumentáciou podnecovateľa, založenou v podstate najmä na tých dôvodoch,

o ktoré opiera aj svoj podnet na začatie konania pred ústavným súdom, sa zaoberal

v odôvodnení tohto uznesenia.

Najvyšší súd poukázal predovšetkým na zákonné dôvody vylúčenia sudcu

podľa , a , keď uviedol:

„Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je

vylúčený sudca, u ktorého možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom,

zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému

v tomto konaní.

Podľa sudca je ďalej vylúčený z vykonávania úkonov

trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, vyšetrovateľ

alebo ako splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného. Po podaní obžaloby

je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania sudca, ktorý v prejednávanej

veci v prípravnom konaní nariadil domovú prehliadku, vydal príkaz na zatknutie alebo

rozhodoval o väzbe osoby, na ktorú sa potom podala obžaloba.

Podľa z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem

toho vylúčený sudca, ktorý sa zúčastnil rozhodovania na súde nižšieho stupňa

a naopak“.

Najvyšší súd ďalej poukázal na rozhodnutia ministra spravodlivosti vo vzťahu k

JUDr. I. Š. (o dočasnom pridelení na využitie skúseností na ministerstvo

spravodlivosti a o prerušení tohto dočasného pridelenia), na platnú právnu úpravu

podľa zákona o súdoch a sudcoch (dočasným pridelením sudcu na ministerstvo

spravodlivosti funkcia sudcu nezaniká a ani sa neprerušuje jej výkon podľa § 44, resp.

§ 51a) a vyslovil názor, že minister spravodlivosti svojím postupom neporušil zákon

a rozhodol v medziach svojej právomoci a zákona o súdoch a sudcoch, majúc na

zreteli jednak dodržanie jednej zo základných zásad trestného konania – prejednávať

trestné veci čo najrýchlejšie ( ) a bez zbytočných

prieťahov ( ). Ak má minister spravodlivosti zo zákona právo

dočasne prideliť sudcu na využitie skúseností na ministerstvo spravodlivosti, je

oprávnený toto dočasné pridelenie aj prerušiť, a to najmä ak je to potrebné na

dokončenie rozpojednávaných trestných vecí zákonným sudcom ( ).

Námietka podnecovateľa, že došlo k porušeniu ustanovenia § 52 ods. 3 zákona

o súdoch a sudcoch, podľa ktorého funkcia sudcu je nezlučiteľná s funkciou vo

verejnej správe, je preto nedôvodná.

Najvyšší súd napokon nezistil dôvody pre vylúčenie JUDr. I. Š. z vykonávania

úkonov trestného konania podľa , a aj s poukazom

na vyjadrenie menovaného, ktorý sa sám necítil byť vo veci zaujatý.

Rozhodnutím z 23. 6. 1999 (číslo: -40) minister spravodlivosti

dočasne pridelil JUDr. I. Š. v súlade s ustanovením § 41 ods. 2 písm. a) zákona

o súdoch a sudcoch s jeho súhlasom od 1. júla 1999 na využitie skúseností na

ministerstvo spravodlivosti. Rozhodnutím z 23. 6. 1999 (číslo: -40) ho tiež

poveril s účinnosťou od 1. júla 1999 riadením sekcie trestného práva. Rozhodnutím

z 19. júla 1999 (číslo: -40) dočasné pridelenie JUDr. I. Š. na ministerstve

spravodlivosti prerušil na dobu potrebnú na odpojednávanie trestných vecí ,

, a na krajskom súde.

Štatút ministerstva spravodlivosti na základe zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov podrobnejšie vymedzuje pôsobnosť a úlohy

ministerstva, ustanovuje zásady jeho činnosti a zásady vnútornej organizácie a vzťahu

ministerstva k ostatným ústredným orgánom štátnej správy a ďalším orgánom

a organizáciám (čl. 1 ods. 1).

Úlohy, zásady činnosti a zásady organizácie ministerstva uvedené v štatúte sú

záväzné pre vydanie organizačného poriadku ministerstva (čl. 1 ods. 2).

Ministerstvo pôsobí na základe

Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (čl. 2 ods. 1).

Ministerstvo je ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre

súdy a väzenstvo a vo vzťahu k notárom a súdnym exekútorom vykonáva štátny

dohľad (čl. 3 ods. 1).

Ministerstvo riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister (čl. 6 ods. 1). Na

ministerstve sú tieto stupne riadenia: a) minister, b) štátny tajomník a vedúci úradu, c)

generálny riaditeľ sekcie, d) riaditeľ odboru a e) vedúci oddelenia (čl. 6 ods. 4).

Sekcia je základným organizačným stupňom riadenia a rozhodovania,

nositeľom úloh ministerstva podľa vymedzených okruhov špecifických odborných

činností (čl. 7 ods. 2).

Organizačné útvary ministerstva riadia vedúci zamestnanci ministerstva. Sekciu

riadi generálny riaditeľ sekcie, odbor riadi riaditeľ odboru a oddelenie riadi vedúci

oddelenia. Kanceláriu ministra riadi riaditeľ (čl. 7 ods. 4).

Ministerstvo sa pri plnení úloh riadi , zákonmi

a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, uzneseniami vlády Slovenskej

republiky, štatútom a organizačným poriadkom ministerstva, vnútornými organizačno-

riadiacimi aktmi ministerstva a plánom hlavných úloh ministerstva, ktorý nadväzuje

na plán práce vlády Slovenskej republiky a plán legislatívnych úloh vlády Slovenskej

republiky (čl. 8 ods. 1).

Ministerstvo úzko spolupracuje s ministerstvami a ostatnými ústrednými

orgánmi štátnej správy, s ktorými si vymieňa potrebné informácie a podklady

a prerokúva s nimi opatrenia, ktoré sa ich týkajú ( čl. 8 ods. 2 písm. b).

Organizačný poriadok je základným vnútorným organizačným predpisom

ministerstva spravodlivosti (čl. 1 ods. 1).

Organizačný poriadok v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi

ustanovuje vnútorné organizačné členenie ministerstva, rozsah oprávnení

a zodpovednosti vedúcich zamestnancov ministerstva, pôsobnosť a vzájomné vzťahy

organizačných útvarov ministerstva (čl. 1 ods. 2).

Ministerstvo sa člení na: ... b) sekciu trestného práva (čl. 2 ods. 3).

Minister najmä ... g) vymenúva a odvoláva 1. vedúcich zamestnancov

ministerstva, ktorí sú v jeho priamej riadiacej pôsobnosti, s výnimkou štátneho

tajomníka a vedúceho úradu (čl. 4 ods. 2).

Generálni riaditelia sekcií podľa čl. 7:

1. Generálni riaditelia sekcií riadia a zodpovedajú za činnosť sekcií,

2. Generálni riaditelia sekcií:

a) zastupujú ministerstvo navonok v rámci pôsobnosti sekcie, alebo na

základe poverenia ministra, štátneho tajomníka alebo vedúceho

úradu,

b) zodpovedajú za

1. riešenie a realizáciu úloh ministerstva patriacich do pôsobnosti sekcie,

2. účelné a hospodárne využívanie rozpočtových prostriedkov, s ktorými

disponujú,

3. ochranu štátneho tajomstva a služobného tajomstva,

4. plnenie úloh vyplývajúcich z uznesení vlády Slovenskej republiky,

záznamov z operatívnej porady a kolégia ministra,

5. prípravu materiálov na rokovanie Národnej rady Slovenskej

republiky, vlády Slovenskej republiky, operatívnej porady a kolégia

ministra,

6. pravidelné informovanie ministra, štátneho tajomníka a vedúceho

úradu v nimi riadených oblastiach,

c) priamo riadia riaditeľov odborov a vedúcich priamo riadených

oddelení,

d) rozhodujú o úlohách, ktoré sú v pôsobnosti sekcie, uvedených

v osobitnej časti tohto organizačného poriadku.

3. Generálneho riaditeľa sekcie zastupuje jeden z organizačne podriadených

riaditeľov odborov na základe poverenia ministra.

Sekcia trestného práva sa podľa čl. 18 organizačne člení na:

a) odbor dohľadu nad trestným súdnictvom, milostí a väzenstva,

b) odbor trestnej legislatívy a prevencie kriminality.

Hlavné úlohy prvého odboru sú uvedené v čl. 19 pod písm. a) až s) (na viaceré

upozornil, ako už bolo skôr uvedené, právny zástupca podnecovateľa na verejnom

ústnom pojednávaní). Hlavné úlohy druhého odboru vymenúva čl. 20 pod písmenami

a) až k) (a) vypracúva návrhy zákonov v odvetví trestného práva hmotného

a procesného a pre oblasť väzenstva, b) vypracúva návrhy všeobecne záväzných

právnych predpisov na vykonanie zákonov v odvetví trestného práva a väzenstva...).

Zo zadovážených listín zo spisu krajského súdu vyplývajú najmä

nasledovné významné skutočnosti.

Krajský súd v trestnej veci podnecovateľa, kde obžaloba krajského prokurátora

pod č. napadla na súd dňa 4. 2. 1998, prvýkrát pojednával na hlavnom

pojednávaní podľa § 12 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch a sudcoch s poukazom

na v 5-člennom zložení senátu (vrátane JUDr. I. Š.) v dňoch

21. – 23. 4. 1998. Námietka zaujatosti voči JUDr. I. Š. z dôvodu výkonu funkcie

generálneho riaditeľa sekcie trestného práva na ministerstve spravodlivosti bola

podnecovateľom vznesená prvýkrát na hlavnom pojednávaní dňa 11. 1. 2000 (o

opakovanej námietke z 2. 2. 2000 najvyšší súd v uznesení sp. zn.

zo 7. 2. 2000 nerozhodoval s poukazom na ). Po

uznesení najvyššieho súdu zo 14. 1. 2000, ktorým nevyhovel námietke zaujatosti

z 11. 1. 2000 a JUDr. I. Š. nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania, krajský

súd konal (v nezmenenom zložení senátu) na neverejnom zasadnutí dňa 17. 1. 2000

a na hlavných pojednávaniach v dňoch 17. 1., 24. 1., 2. 2., 25. 2, 10. 3. a 23. 3. 2000,

kedy bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok.

Podľa jeho výroku bol podnecovateľ uznaný vinným zo skutku právne

kvalifikovaného ako účastníctvo vo forme návodu na trestný čin vraždy podľa § 10

ods. 1 písm. b), , za čo mu bol uložený trest odňatia

slobody v trvaní 13 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Skutku

sa mal dopustiť najmä požiadaním ďalšieho spoluobžalovaného v decembri 1996, aby

našiel osobu, ktorá by za úplatu usmrtila JUDr. J. M., pričom k úmyselnému usmrteniu

menovaného došlo napokon dňa 10. 2. 1997 o 9.15 h na parkovisku pred domom č. 12

na J. ulici v B. Rozsudok nenadobudol doposiaľ právoplatnosť, keďže o podaných

odvolaniach (aj podnecovateľa) najvyšší súd ešte nerozhodol.

II.

Podľa „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon“ (aj podľa § 7 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi).

Predmetom posúdenia ústavného súdu je základná otázka, či funkcia

generálneho riaditeľa sekcie trestného práva, ktorú sudca JUDr. I. Š. na ministerstve

spravodlivosti vykonáva, bola prekážkou pre riadne zastávanie funkcie sudcu

v trestnej veci podnecovateľa a či teda došlo k porušeniu základného práva

podnecovateľa podľa vety prvej , že nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi.

Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ však treba brať do

úvahy nielen zákonnú úpravu, najmä zákon o súdoch a sudcoch, ale predovšetkým

súvisiace ustanovenia . Vyplýva to tiež zo zaradenia v siedmom

oddiele druhej hlavy (Právo na súdnu a inú právnu ochranu), a teda jeho

spojitosti aj s druhým oddielom siedmej hlavy (Súdy Slovenskej republiky).

Podľa čl. 46 ods. 1 „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky“. Podľa čl. 141 ods. 1 „V Slovenskej republike

vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“ (zhodné znenie má aj § 1 zákona

o súdoch a sudcoch). Podľa ods. 2 „Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch

oddelene od iných štátnych orgánov“. Čl. 144 ods. 1 a 2 ustanovuje, že „Sudcovia sú

pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom. Ak to ustanovuje alebo

zákon, sudcovia sú viazaní aj medzinárodnou zmluvou“ (podľa § 5 ods. 1 zákona

o súdoch a sudcoch sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a sú viazaní jedine

zákonom).

Ústavný súd v uznesení sp. zn. definoval pojem zákonný sudca

takto: zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady pre

funkciu sudcu, bol pridelený alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému

súdu, ktorého funkcia nezanikla a ktorý bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci

v súlade s rozvrhom práce (aj najvyšší súd definuje tento pojem identicky v rozsudku

publikovanom pod č. 60 v časopise Zo súdnej praxe č. 5/1996).

Medzi zákonom ustanovené predpoklady pre funkciu sudcu a prísediaceho

okrem iného patrí, že „Za sudcu alebo prísediaceho môže byť zvolený každý občan

Slovenskej republiky, ktorý je spôsobilý na právne úkony, bezúhonný, ak jeho

skúsenosti a morálne vlastnosti dávajú záruku, že bude funkciu riadne zastávať, v deň

zvolenia dosiahol vek 25 rokov a súhlasí so svojím zvolením za sudcu alebo

prísediaceho a s pridelením k určitému súdu“ (§ 34 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch).

Predpoklady, ktoré zákon ustanovuje pre funkciu sudcu, majú byť zárukou „že

bude funkciu riadne zastávať“, to znamená najmä nezávisle a nestranne, čo je atribút

nielen zákonný, ale aj ústavný.

Nezávislosť a nestrannosť sú všeobecne považované za neodmysliteľné súčasti

pojmu súd. Úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba

odlíšiť. Nestrannosť, definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)

a straníckosti, býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu má

byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať.

Významné právne súvislosti nám vyplývajú, aj keď prihliadneme na príbuznú

právnickú literatúru (napr. F. Zoulík: Soudy a soudnictví, C. H. Beck, Praha 1995;

Václav Pavlíček a kolektív: Ústavní právo a státověda, I. díl Obecní státověda, Linda,

Praha, a. s., Praha 1998 a Vladimír Veverka, Jiří Boguszak, Jiří Čapek: Základy teorie

práva a právní filosofie, Codex, Praha 1996).

Charakteristickým rysom moderných súdov sú špecializácia, odbornosť

a sudcovská nezávislosť a nestrannosť.

Špecializácia súdnictva znamená, že súdy by nemali plniť žiadnu inú funkciu

než to, že vykonávajú súdnictvo, to znamená najmä, že rozhodujú spory o právo.

Sudcovská rozhodovacia činnosť má byť zverená zvláštnym orgánom, odlišným od

ostatných štátnych orgánov, zriadeným len pre súdne rozhodovanie

a nevykonávajúcim v zásade žiadnu inú štátnu činnosť. Špecializácia súdnictva

vyžadovala v priebehu vývoja oddelenie správy od súdnictva. Takisto deľba moci

v štáte odôvodňuje presné inštitucionálne oddelenie výkonnej moci od súdnej, pretože

medzi nimi existujú výrazné rozdiely z hľadiska ich pôsobnosti a tiež aj štruktúry

(súdy sú orgány nezávislé a nestranné, kdežto medzi orgánmi moci výkonnej existuje

podriadenosť a nadriadenosť).

Sudcovská nezávislosť a nestrannosť špecifikujú súdnictvo a odlišujú súdy od

orgánov iného typu. Nezávislosť a nestrannosť musia byť takej povahy, aby súd ako

rozhodca sporu o právo mal postavenie nezúčastneného (tretieho) subjektu. Pre

moderné súdnictvo je charakteristické, že súd (hoci je sám štátny orgán) je nezávislý

a nestranný nielen voči stranám sporu, ale aj voči štátu, keďže aj štát sám môže byť

stranou sporu.

Sudcovská nezávislosť a nestrannosť znamenajú aj nezávislosť a nestrannosť

každého jednotlivého sudcu a okrem iného sa prejavujú tiež v princípe, že nikto

nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. V tomto smere ide aj o nezávislosť

a nestrannosť zákonného sudcu.

S nezávislosťou a nestrannosťou sudcu bezprostredne súvisí nezlučiteľnosť

(inkompatibilita) funkcie sudcu s inou štátnou, prípadne aj neštátnou funkciou.

Z dôvodov stretu záujmov by mal sudca reprezentovať výlučne moc súdnu a „hra

v drese inej štátnej moci“, ako aj činnosť, ktorá by mohla čo i len spochybniť

sudcovskú nezávislosť a nestrannosť, by mala byť sudcovi zakázaná. Funkcia sudcu

by mala byť nezlučiteľná s funkciou v akomkoľvek inom štátnom orgáne. Ide

predovšetkým o úpravu právneho postavenia sudcu a stanovenie inkompatibility

sudcovskej funkcie s inými funkciami, v ktorých by bol vystavený pôsobeniu tlakov,

ktoré by priamo alebo nepriamo mali vplyv aj na výkon jeho funkcie sudcovskej.

Výkon sudcovskej funkcie, ktorú treba považovať za funkciu ústavnú, je

predovšetkým nezlučiteľný s akoukoľvek inou ústavnou funkciou, ako aj s funkciou

vo verejnej správe. Táto zásada je dôsledkom požiadavky deľby moci v štáte

a z hľadiska sudcovskej nezávislosti a nestrannosti sleduje, aby rozhodovanie súdov

nebolo ovplyvnené hľadiskami, ktoré zastávajú iné štátne orgány.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch „Funkcia sudcu a prísediaceho je

nezlučiteľná s funkciou poslanca zákonodarného orgánu alebo orgánu miestnej

samosprávy a s funkciou vo verejnej správe“.

Ak bol sudca zvolený alebo vymenovaný za ústavného činiteľa alebo za

vyššieho štátneho funkcionára podľa osobitného zákona (č. )

s výnimkou člena vlády Slovenskej republiky alebo ak bol zvolený za starostu obce

(primátora mesta) alebo za poslanca obecného zastupiteľstva (mestského

zastupiteľstva), odo dňa zvolenia alebo vymenovania do ktorejkoľvek z uvedených

funkcií funkciu sudcu nevykonáva (§ 51a ods. 1).

Minister spravodlivosti preruší výkon funkcie sudcovi, ktorý pôsobí ako

predstaviteľ republiky v medzinárodnej organizácii, ak mu činnosť v tejto organizácii

bráni riadne vykonávať funkciu sudcu (§ 51a ods. 2).

Podľa § 51a ods. 3 „Sudca, ktorý prestal vykonávať funkciu sudcu z dôvodov

uvedených v odsekoch 1 a 2, nemá práva a povinnosti sudcu“.

Povinnosť zabezpečiť nezávislý a nestranný výkon súdnictva patrí aj

k medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky, ktorá je zmluvnou stranou

viacerých medzinárodných zmlúv vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) publikovanom v Zbierke zákonov Českej

a Slovenskej federatívnej republiky pod č. 209/1992 a v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky pod č. 102/1999.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...“.

Podľa štrasburskej judikatúry vrátane rozsudku Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „Súd“) vo veci Ferrantelli and Santangelo v. Taliansko zo 7. augusta

1996 existencia nestrannosti pre účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru musí byť určená podľa

subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania

konkrétneho sudcu v danej veci a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,

či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola v tomto ohľade vylúčená akákoľvek

oprávnená pochybnosť (any legitimate doubt). Osobná nestrannosť sudcu obvykle

spochybňovaná nebýva.

Pokiaľ ide o druhé hľadisko, musí byť určené, či odhliadnuc od správania sudcu

existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť spochybniť. V tomto

smere môžu mať dokonca určitý význam aj zjav, zdanie (appearances), pričom ide

o vyjadrenie inými slovami výstižného výroku Súdu vo veci Delcourt v. Belgicko,

1970, séria A, č. 11, že „Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná; musí sa aj javiť,

že je vykonávaná“. Podstatnou je tu dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej

spoločnosti u verejnosti vzbudzovať. Znamená tiež to, že pri rozhodovaní, či v danej

veci existuje dôvodná obava z nedostatku nestrannosti konkrétneho sudcu, stanovisko

obžalovaného je významné, avšak nie rozhodné. Rozhodným je to, či uvedená obava

môže byť považovaná za objektívne odôvodnenú.

Z aplikácie vyššie uvedených zásad na posudzovaný prípad vyplývajú

nasledovné závery.

JUDr. I. Š. vykonával funkciu sudcu v trestnej veci podnecovateľa, kde bol

jednou zo strán sporu štát (ako obžalobca) a kde je preto pre náležitý výkon

spravodlivosti nezávislý, nestranný a od iných orgánov oddelený výkon funkcie sudcu

nanajvýš potrebný.

Krajským prokurátorom v Bratislave (ďalej len „krajský prokurátor“) bol

podnecovateľ obžalovaný pre skutok právne kvalifikovaný ako účastníctvo vo forme

organizátorstva na trestnom čine vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) vtedy platného

a účinného , kde s poukazom na aj účastníkovi hrozí

odňatie slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo výnimočný trest.

Stanoviská a záujmy štátu a podnecovateľa boli veľmi kontradiktórne. Zatiaľ čo

krajský prokurátor navrhoval krajskému súdu uznať vinu podnecovateľa podľa

obžaloby a uložiť mu trest odňatia slobody v rámci zákonnej trestnej sadzby,

podnecovateľ spáchanie skutku v prípravnom konaní a tiež aj na hlavnom pojednávaní

kategoricky poprel, pričom prehlásil, že s usmrtením JUDr. J. M. nemá nič spoločné.

Nezávislé a nestranné vyriešenie otázky viny zo strany súdu, na ktorú v prípade jej

uznania nadväzuje citeľný trest odňatia slobody (s poukazom na § 39a ods. 2 písm. c)

spravidla so zaradením do najprísnejšej, tretej nápravnovýchovnej

skupiny), malo teda pre podnecovateľa mimoriadny význam.

Sudca JUDr. I. Š. v období, kedy bol zo strany podnecovateľa ako činný sudca

v jeho trestnej veci namietaný (11. 1. 2000 a nasl.), vykonával vysokú riadiacu funkciu

na ústrednom orgáne štátnej správy, ministerstve spravodlivosti, kde bol zapojený

predovšetkým do vzťahov nadriadenosti a podriadenosti; viazanosti nielen

a zákonmi, ale aj podzákonnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a aktmi

riadenia; plnenia funkcií štátu, ktoré na úrovni ministerstva spravodlivosti presahujú

správu súdnictva; spolupráce s inými štátnymi orgánmi a tiež zastupovania

ministerstva spravodlivosti navonok.

Je nepochybné, že funkcia generálneho riaditeľa sekcie trestného práva na

ministerstve spravodlivosti je funkciou vo verejnej správe. „Verejná správa vo svojej

vlastnej podstate predstavuje správu verejných záležitostí, ktorá sa realizuje ako prejav

výkonnej moci v štáte. ... V rovine štátnej činnosti môžeme verejnú správu vymedziť

ako tú štátnu činnosť, ktorú vykonáva štát, popri zákonodarstve a súdnictve“

(P. Škultéty: Verejná správa a správne právo, Vydavateľské oddelenie Právnickej

fakulty UK, Bratislava 1995). V tejto rovine ide o štátnu správu (na rozdiel od

samosprávy ako druhej základnej zložky verejnej správy). Funkcia vo verejnej správe

nemusí byť vykonávaná iba v pracovnom alebo obdobnom pomere, pre jej existenciu

je podstatný jej faktický výkon.

Funkcia vo verejnej správe je však nezlučiteľná s funkciou sudcu podľa § 52

ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch, čo má zabezpečiť aj nezávislý a nestranný výkon

funkcie sudcu. Na niektoré aspekty nezlučiteľnosti funkcie generálneho riaditeľa

sekcie trestného práva na ministerstve spravodlivosti s funkciou sudcu v konkrétnej

veci v súvislosti s čl. 19 organizačného poriadku ministerstva spravodlivosti (body b)

c) g) h) j) k) l) m) n)) správne poukázal aj zástupca podnecovateľa na verejnom

ústnom pojednávaní ústavného súdu.

Podnecovateľ v námietke voči JUDr. I. Š. na hlavnom pojednávaní dňa

11. 1. 2000 zdôraznil, že podľa jeho názoru nie je možné prerušovať funkciu na

ministerstve spravodlivosti na pár dní alebo hodín v mesiaci a ísť si pojednávať na

krajský súd a vzápätí pokračovať v práci na ministerstve spravodlivosti, pretože to by

bolo aj nezákonným obchádzaním § 52 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch.

Táto námietka nie je neopodstatnenou. Následky vzťahov, do ktorých

generálny riaditeľ sekcie trestného práva na ministerstve spravodlivosti vstupuje, sú

skutočne mnohoraké vrátane dopadu na výkon funkcie sudcu, pričom im nie je možné

dosť dobre zabrániť ani prostredníctvom prerušenia dočasného pridelenia sudcu na

ministerstvo spravodlivosti na dobu potrebnú na odpojednávanie trestnej veci

podnecovateľa. Na hlavnom pojednávaní krajského súdu dňa 2. 2. 2000 napríklad

obhajca spoluobžalovaného predložil telefónny zoznam vedúcich pracovníkov

ministerstva spravodlivosti (JUDr. I. Š. je uvedený ako generálny riaditeľ sekcie

trestného práva) a prípis JUDr. I. Š. v označenej funkcii z 10. 1. 2000 adresovaný

predsedníčke krajského súdu ohľadne vykonania potrebných opatrení v súvislosti so

Na základe doposiaľ uvedeného potom ústavný súd dospel k záveru, že

u JUDr. I. Š. ako sudcu v trestnej veci podnecovateľa došlo k nedostatku jeho

nestrannosti ako súčasti pojmu „zákonný sudca“ podľa vety prvej

a tiež aj podľa § 7 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch.

Problémom nie je subjektívne hľadisko nestrannosti, pretože v tomto smere

neboli predložené potrebné dôkazy. Ťažiskovým problémom je nedostatok

nestrannosti podľa objektívneho hľadiska. Sudca JUDr. I. Š. mal poskytovať

dostatočné záruky, aby bola v tomto ohľade vylúčená akákoľvek oprávnená

pochybnosť o jeho nestrannosti. V konkrétnych okolnostiach prípadu, kde išlo

o závažnú trestnú vec a kde bol jednou zo strán sporu štát, skutočnosť, že JUDr. I. Š.

v čase, keď pôsobil ako činný sudca vo veci, vykonával aj vysokú riadiacu funkciu

v inom štátnom orgáne, vo verejnej správe (čo je aj v rozpore s § 52 ods. 3 zákona

o súdoch a sudcoch), objektívne odôvodňovala obavu z nedostatku jeho nestrannosti.

Podľa „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s touto “.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti podľa

posúdil preto konanie a rozhodovanie všeobecných súdov (najvyššieho a krajského

súdu) vo vzťahu k realizácii základného práva podnecovateľa podľa čl. 48 ods. 1 vety

prvej aj z hľadiska . Obsah ústavného pojmu „zákonný sudca“

vrátane jeho atribútu „nestrannosti“ pritom interpretoval aj s prihliadnutím na

medzinárodné záväzky Slovenskej republiky, ktoré vyplývajú tiež z čl. 6 ods. 1

Dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že sudca JUDr. I. Š. nebol po

námietke zaujatosti voči nemu zo strany podnecovateľa dňa 11. 1. 2000 uznesením

najvyššieho súdu zo 14. 1. 2000 vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania vo

veci podnecovateľa na krajskom súde a ďalej v nej pôsobil (až do vyhlásenia

odsudzujúceho rozsudku dňa 23. 3. 2000) – a to napriek nedostatku jeho nestrannosti

z hľadiska objektívneho – konštatoval potom vo výroku tohto nálezu, že uvedeným

rozhodnutím a konaním došlo k porušeniu základného práva podnecovateľa podľa čl.

48 ods. 1 vety prvej , že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 15. júna 2000