Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 27/98

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr.

Ľubomíra Dobríka a sudcov JUDr. Júliusa Černáka a JUDr. Jána Drgonca na

verejnom zasadnutí 23. septembra 1998 prerokoval podnet ,

bytom zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou,

Košice, Štúrova 20, podľa o porušení čl.

11 a , Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd publikovanom pod č. a Dohovoru o uznaní rozvodov

a zrušenia manželského spolužitia publikovanom pod č. uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. apríla 1998 sp. zn. Ur 11/98 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 1. apríla 1998 sp. zn.

Ur 11/98 porušil .

2. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e

I.

Podaním z 22. apríla 1998, označeným ako „sťažnosť voči postupu sudcu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Jozefa Haťapku“, navrhovateľ

žiadal prešetrenie prípadu konania o uznanie rozvodového rozsudku

súdu Spolkovej republiky Nemecko č. 4 F 1717/89 z 13. júna 1991. V podaní uviedol,

že dňa 6. februára 1998 požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky o uznanie

citovaného rozvodového rozsudku a že Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie

rozhodnutím z 1. apríla 1998 sp. zn. Ur 11/98 zastavil z dôvodu, že navrhovateľ

nepredložil v súdom ustanovenej lehote plné znenie rozsudku Obvodného súdu

v Augsburgu aj s jeho overeným prekladom.

Toto podanie doplnil navrhovateľ návrhom o vydanie nálezu ústavného súdu,

že citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli porušené jeho

základné ľudské práva, ktoré mu priznáva a Slovenskej

republiky a rovnako bol porušený Dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd publikovaný v Zbierke a Dohovor o uznaní rozvodov

a zrušenia manželského spolužitia publikovaný ako vyhláška Ministerstva

zahraničných vecí č. Porušenie svojich práv vidí v tom, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky, hoci mu včas doručil požadované písomnosti potrebné pre

rozhodnutie (plné znenie rozsudku v nemčine i v overenom preklade), konanie

zastavil.

Ústavný súd Slovenskej republiky návrh, ktorý kvalifikoval ako podnet,

uznesením zo 16. júna 1998 sp. zn. prijal na ďalšie konanie. Listom zo

16. júna 1998 sa súčasne obrátil na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhovateľ označil ako účastníka) o písomné

vyjadrenie k jeho návrhu. V liste ústavný súd žiadal odpovedať na päť otázok.

Z odpovedí by potom ústavný súd mohol vyvodiť prípadné právne závery. Na list

predseda najvyššieho súdu reagoval, len pokiaľ ide o účastníka konania, na otázky

neodpovedal. V liste z 29. júla 1998 pod sp. zn. Sekr. 135/98 predseda najvyššieho

súdu uvádza, že „podľa jeho názoru ústavný súd postupoval v rozpore s čl. 2 ods. 2,

. Všeobecný súd môže byť síce

účastníkom konania pred ústavným súdom, ale len v prípade konaní upravených

osobitnými ustanoveniami prvého oddielu (§ 37 ods. 1), tretieho oddielu (§ 46 ods. 1)

a piateho oddielu () druhej hlavy tretej časti v znení

, lenže iba v procesnom postavení navrhovateľa. Uvedená

skutočnosť je zrejmá aj zo všeobecných ustanovení prvej hlavy tretej časti citovaného

zákona. Konkrétne ide o ustanovenie § 18 ods. 1 písm. d)“.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ďalej uviedol, že „vyjadriť sa

k uvedenej žiadosti nepatrí do pôsobnosti predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky. Tá je jednoznačne vymedzená v ustanovení § 19 ods. 1, 2 zákona

č. v znení zmien a doplnkov a v ustanovení - 3 zákona SNR

č. v znení zmien a doplnkov. V tejto súvislosti poznamenáva, že aj pre

predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednoznačne platí ustanovenie

. Preto nie je oprávnený podávať nejaké

vyjadrenie. Svoje stanovisko k ústavnému vymedzeniu pôsobnosti Ústavného súdu

Slovenskej republiky oznámil už vo viacerých listoch. Pokiaľ ide o otázky súvisiace

s obsahom predložených príloh, resp. súvisiaceho spisu, poznamenáva, že tento bol

predložený úplne tak, ako bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

rozhodnutie.“

II.

Z dokladov, ktoré navrhovateľ predložil, sa dá zistiť, že o jeho návrhu na

uznanie cudzoštátneho rozvodového rozsudku zo 6. februára 1998 konal Najvyšší súd

Slovenskej republiky urýchlene, keď ho už 10. februára 1998 vyzval priložiť sobášny

list, doklad o štátnom občianstve a zaplatiť súdny poplatok 1 000 Sk. Ďalším listom

z 13. marca 1998 Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na stanovisko

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, požadoval od navrhovateľa úplné

znenie rozsudku Obvodného súdu v Augsburgu z 13. júna 1991, teda vrátane

odôvodnenia a zároveň aj prekladu do slovenčiny. Navrhovateľ listom z 25. marca

1998, ktorý podal doporučene na pošte Košice 2, oznamuje najvyššiemu súdu: „plniac

pokyny predposledného Vášho listu zasielam plné znenie môjho rozvodového

rozsudku s jeho slovenským prekladom ...“. Na liste je pečiatka Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky o prevzatí zásielky dňa 27. marca 1998. Na podacom lístku z

pošty z 25. marca 1998 (podacie číslo 21732) je vyznačená platba 13 Sk. To svedčí,

že išlo o väčšiu zásielku, keďže základná sadzba za doručenie doporučeného listu je

10 Sk.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 1. apríla 1998 pod sp. zn.

Ur 11/98 konanie zastavil a svoje rozhodnutie takto odôvodnil: „Keďže navrhovateľ

výzve súdu z 13. 3. 1998 o doplnenie návrhu pripojením kompletného rozvodového

rozsudku nevyhovel, čím spôsobil, že vzhľadom na stanovisko generálneho

prokurátora SR v konaní nemožno pokračovať, súd konanie podľa

zastavil. Tým vyhovel žiadosti navrhovateľa, aby vo veci bolo urýchlene

rozhodnuté.“

Zo spisu najvyššieho súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal a z neho čerpal

poznatky, ďalej zistil, že na čistom liste, označenom ako „Prílohy“, je záznam

s nečitateľným podpisom - prílohy 2. apríla 1998 vrátené. Komu boli vrátené prílohy

a aké to boli prílohy, o tom sa v spise nenachádza žiadna zmienka. V spise chýba

prílohová obálka, na ktorej sa vyznačuje, ktoré prílohy, od koho a kedy došli na súd,

ako je to bežne zaužívané na všeobecných súdoch a ako to nakoniec upravujú interné

predpisy o činnosti súdnej kancelárie (spravovacie poriadky).

Keďže najvyšší súd sa odmietol vyjadriť k návrhu navrhovateľa, ústavný súd

skutkový stav potrebný na rozhodnutie získal jednak zo spisu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. Ur 11/98 a jednak z výpovede navrhovateľa zo 17. júna

1998, ktorú predniesol na ústavnom súde do úradného záznamu. Tam navrhovateľ

znova uviedol, že výzve Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu

vyhovel a napriek tomu najvyšší súd konanie zastavil. Tiež uviedol, že mu tieto

písomnosti boli vrátené po vynesení rozhodnutia najvyššieho súdu dňa 8. apríla 1998.

Rozhodnutie o uznaní právoplatného meritórneho cudzieho rozhodnutia

v rozvodovej veci vydáva Najvyšší súd Slovenskej republiky (Dohovor o uznaní

rozvodov a zrušenia manželského spolužitia, publikovaný ako vyhláška ministerstva

zahraničných vecí č. ).

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu o zastavení konania nie je rozhodnutím

vo veci samej. Právomoc ústavného súdu preskúmavať rozhodnutie tohto druhu ani

, ani o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v platnom znení nie je preto vylúčená, ak ide o porušenie základných

práv a slobôd občana deklarovaných v II. hlave . Každý

štátny orgán, nevynímajúc ani všeobecné súdy, musí z tohto aspektu rešpektovať

rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil právny názor, že

účastníkom konania môže byť štátny orgán, prezident, vláda, parlament a výnimku

netvorí ani všeobecný súd, a to nielen v postavení navrhovateľa, ale aj odporcu, ak

jeho rozhodnutím došlo k porušeniu základných práv a slobôd občanov. Názor

najvyššieho súdu, že môže v konaní vystupovať len ako navrhovateľ, nie je právne

opodstatnený. Všeobecný súd, tak isto, ako aj iné štátne orgány, sa môže

v procesnom konaní, kde je daná právomoc ústavného súdu, dopúšťať porušovania

niektorých článkov alebo medzinárodných dohovorov o ochrane základných

práv a slobôd občanov. Článok 124 uvádza, že ústavný súd je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti, čo možno inak interpretovať tak, že do jeho

výlučnej právomoci v prípade porušenia či medzinárodných dohovorov patrí

vysloviť nálezom takéto porušenie. Ústavný súd však nesmie zasahovať do

meritórneho rozhodovania súdov, pretože tam je daná výlučná právomoc

všeobecných súdov podľa .

III.

Ústavný súd na základe už citovaného listu z 25. marca 1998 i zo záznamu,

ktorý vyhotovil sám najvyšší súd - jeho pracovník do súdneho spisu o vrátení príloh,

považuje za hodnoverne preukázané, že navrhovateľ naozaj vyhovel výzve

najvyššieho súdu, a predložil mu plné znenie rozvodového rozsudku nemeckého súdu

ako v origináli, tak i v slovenskom preklade. Tiež považuje za bezpečne preukázané,

že mu tieto písomnosti boli včas, i keď len niekoľko dní pred rozhodnutím

najvyššieho súdu, doručené poštou. Najvyšší súd ich prevzal podľa jeho pečiatky na

liste v piatok 27. marca 1998 a rozhodoval 1. apríla 1998. Medzi 27. marcom 1998 a

1. aprílom 1998 boli dva dni voľna (sobota a nedeľa). Dá sa predpokladať, (čo však

na veci nemení, keďže prevzatie písomnosti kanceláriou sa považuje za riadne

doručenie) že kancelária naozaj včas tieto dokumenty nepredložila do senátu a senát

vo svojom uznesení mohol konštatovať, že navrhovateľ jeho výzve v ustanovenej

lehote nevyhovel, a preto konanie zastavil.

Za riadne doručenie zásielky podľa názoru ústavného súdu, ale aj ustálenej

praxe všeobecných súdov, treba považovať prevzatie písomností aj kanceláriou a nie

len priamo príslušným sudcom alebo predsedom senátu. Prax súdov nakoniec

vychádza zo spravovacieho poriadku súdov o vedení spisovej agendy.

Podľa názoru ústavného súdu len tým si možno vysvetliť, že najvyšší súd

neprihliadal na navrhovateľom doručené písomnosti vo svojom meritórnom

rozhodnutí o zastavení konania, ktoré kancelária prevzala, no včas senátu

nepredložila. Senát najvyššieho súdu, spravidla referujúci sudca, mal podľa názoru

ústavného súdu povinnosť skontrolovať, prípadne dopytom na kanceláriu najvyššieho

súdu zistiť, či navrhovateľ nevyhovel výzve najvyššieho súdu. Zo spisu najvyššieho

súdu nevysvitá, že tak vykonal.

Podľa názoru ústavného súdu navrhovateľ splnil všetky podmienky, ktoré od

neho najvyšší súd vyžadoval splniť preto, aby tento súd mohol meritórne o jeho

návrhu rozhodnúť. Najvyšší súd však meritórne nerozhodol, ale z dôvodu procesných

nedostatkov konanie zastavil. Obsah súdneho spisu však svedčí, ako to už bolo

konštatované, o opaku. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za tejto situácie

ústavný súd hodnotí ako porušujúce . Článok 46 ods. 1

zaručuje prístup k súdu a rovnaké právne postavenie pred súdom každému, kto žiada

o ochranu svojich záujmov chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril súdnej

moci. Právom zaručeným podľa sa teda každej osobe priznáva

oprávnenie uchádzať sa o ochranu svojho práva v konaní pred súdom, ak rozhodnutie

o predloženom práve prináleží do právomoci súdu.

IV.

Ústavný súd vyhodnotil zistený skutkový stav a aplikujúc naň ustanovenie

dospel k právnemu názoru, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky svojím uznesením z 1. apríla 1998 sp. zn. Ur 11/98 porušil

základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu. Podľa citovaného článku

„každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky“. O toto ústavné právo bol navrhovateľ ukrátený, keďže

uznesením najvyššieho súdu, ktorým zastavil konanie, došlo k odmietnutiu práva

(denegácii uistitae) navrhovateľa. Navrhovateľ podľa názoru ústavného súdu sa

právom domáhal na nezávislom súde, podľa zákona Národného zhromaždenia

Československej socialistickej republiky č. zo 4. decembra 1963

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 63) a zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. z 1. februára 1996 v znení neskorších

predpisov, uznania cudzieho súdneho rozhodnutia o rozvode. Podľa ustanovenia § 63

cit. zákona rozhodnutia justičných orgánov cudzieho štátu vo veciach uvedených v

ustanovení § 1, ako aj cudzie notárske listiny v týchto veciach, majú v

Československej socialistickej republike (a na základe zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. v Slovenskej republike) účinnosť, ak nadobudli

podľa potvrdenia príslušného cudzieho orgánu právoplatnosť, a ak boli uznané

československými orgánmi, resp. s poukazom na uznané

slovenskými orgánmi.

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu, bez ohľadu akým konaním alebo

opomenutím k tomu došlo, porušil ústavné právo navrhovateľa zaručené čl. 46 ods. 1

. Z týchto dôvodov ústavný súd vyhovel v tejto časti návrhu navrhovateľa.

Ústavný súd však naproti tomu nevyhovel návrhu v tej časti, kde navrhovateľ

žiadal vysloviť nálezom, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu čl. 11

v spojitosti s porušením Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a Dohovoru o uznaní rozvodov a zrušenia manželského spolužitia výlučne len

z dôvodu, že navrhovateľ neoznačil žiaden konkrétny článok, ktorý mal najvyšší súd

v jeho prípade porušiť a ktorý by mohol byť objektom skúmania ústavného súdu

v spojitosti s jeho aplikáciou. Za tohto stavu ústavný súd nemohol potom ani

vysloviť, že bol porušený ústavný článok 11 a súčasne vysloviť, v čom bol porušený

zo strany všeobecného súdu.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 1998

JUDr. Ľubomír D o b r í k

predseda senátu