Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 27/98
PDF · 132.47 KB
No categories available
II. ÚS 27/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr.
Ľubomíra Dobríka a sudcov JUDr. Júliusa Černáka a JUDr. Jána Drgonca na
verejnom zasadnutí 23. septembra 1998 prerokoval podnet ,
bytom zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou,
Košice, Štúrova 20, podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky o porušení čl.
11 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd publikovanom pod č. 209/1992 Zb. a Dohovoru o uznaní rozvodov
a zrušenia manželského spolužitia publikovanom pod č. 131/1976 Zb. uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. apríla 1998 sp. zn. Ur 11/98 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 1. apríla 1998 sp. zn.
Ur 11/98 porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.
O d ô v o d n e n i e
I.
Podaním z 22. apríla 1998, označeným ako „sťažnosť voči postupu sudcu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Jozefa Haťapku“, navrhovateľ
žiadal prešetrenie prípadu konania o uznanie rozvodového rozsudku
súdu Spolkovej republiky Nemecko č. 4 F 1717/89 z 13. júna 1991. V podaní uviedol,
že dňa 6. februára 1998 požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky o uznanie
citovaného rozvodového rozsudku a že Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie
rozhodnutím z 1. apríla 1998 sp. zn. Ur 11/98 zastavil z dôvodu, že navrhovateľ
nepredložil v súdom ustanovenej lehote plné znenie rozsudku Obvodného súdu
v Augsburgu aj s jeho overeným prekladom.
Toto podanie doplnil navrhovateľ návrhom o vydanie nálezu ústavného súdu,
že citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli porušené jeho
základné ľudské práva, ktoré mu priznáva čl. 11 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a rovnako bol porušený Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd publikovaný v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a Dohovor o uznaní rozvodov
a zrušenia manželského spolužitia publikovaný ako vyhláška Ministerstva
zahraničných vecí č. 131/1976 Zb. Porušenie svojich práv vidí v tom, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky, hoci mu včas doručil požadované písomnosti potrebné pre
rozhodnutie (plné znenie rozsudku v nemčine i v overenom preklade), konanie
zastavil.
Ústavný súd Slovenskej republiky návrh, ktorý kvalifikoval ako podnet,
uznesením zo 16. júna 1998 sp. zn. II. ÚS 27/98 prijal na ďalšie konanie. Listom zo
16. júna 1998 sa súčasne obrátil na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhovateľ označil ako účastníka) o písomné
vyjadrenie k jeho návrhu. V liste ústavný súd žiadal odpovedať na päť otázok.
Z odpovedí by potom ústavný súd mohol vyvodiť prípadné právne závery. Na list
predseda najvyššieho súdu reagoval, len pokiaľ ide o účastníka konania, na otázky
neodpovedal. V liste z 29. júla 1998 pod sp. zn. Sekr. 135/98 predseda najvyššieho
súdu uvádza, že „podľa jeho názoru ústavný súd postupoval v rozpore s čl. 2 ods. 2,
čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd môže byť síce
účastníkom konania pred ústavným súdom, ale len v prípade konaní upravených
osobitnými ustanoveniami prvého oddielu (§ 37 ods. 1), tretieho oddielu (§ 46 ods. 1)
a piateho oddielu (§ 59 ods. 1) druhej hlavy tretej časti zák.č. 38/1993 Z. z. v znení
zákona č. 293/1995 Z. z., lenže iba v procesnom postavení navrhovateľa. Uvedená
skutočnosť je zrejmá aj zo všeobecných ustanovení prvej hlavy tretej časti citovaného
zákona. Konkrétne ide o ustanovenie § 18 ods. 1 písm. d)“.
Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ďalej uviedol, že „vyjadriť sa
k uvedenej žiadosti nepatrí do pôsobnosti predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Tá je jednoznačne vymedzená v ustanovení § 19 ods. 1, 2 zákona
č. 335/1991 Zb. v znení zmien a doplnkov a v ustanovení § 13 ods. 1 - 3 zákona SNR
č. 80/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov. V tejto súvislosti poznamenáva, že aj pre
predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednoznačne platí ustanovenie
§ 170 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Preto nie je oprávnený podávať nejaké
vyjadrenie. Svoje stanovisko k ústavnému vymedzeniu pôsobnosti Ústavného súdu
Slovenskej republiky oznámil už vo viacerých listoch. Pokiaľ ide o otázky súvisiace
s obsahom predložených príloh, resp. súvisiaceho spisu, poznamenáva, že tento bol
predložený úplne tak, ako bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
rozhodnutie.“
II.
Z dokladov, ktoré navrhovateľ predložil, sa dá zistiť, že o jeho návrhu na
uznanie cudzoštátneho rozvodového rozsudku zo 6. februára 1998 konal Najvyšší súd
Slovenskej republiky urýchlene, keď ho už 10. februára 1998 vyzval priložiť sobášny
list, doklad o štátnom občianstve a zaplatiť súdny poplatok 1 000 Sk. Ďalším listom
z 13. marca 1998 Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na stanovisko
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, požadoval od navrhovateľa úplné
znenie rozsudku Obvodného súdu v Augsburgu z 13. júna 1991, teda vrátane
odôvodnenia a zároveň aj prekladu do slovenčiny. Navrhovateľ listom z 25. marca
1998, ktorý podal doporučene na pošte Košice 2, oznamuje najvyššiemu súdu: „plniac
pokyny predposledného Vášho listu zasielam plné znenie môjho rozvodového
rozsudku s jeho slovenským prekladom ...“. Na liste je pečiatka Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky o prevzatí zásielky dňa 27. marca 1998. Na podacom lístku z
pošty z 25. marca 1998 (podacie číslo 21732) je vyznačená platba 13 Sk. To svedčí,
že išlo o väčšiu zásielku, keďže základná sadzba za doručenie doporučeného listu je
10 Sk.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 1. apríla 1998 pod sp. zn.
Ur 11/98 konanie zastavil a svoje rozhodnutie takto odôvodnil: „Keďže navrhovateľ
výzve súdu z 13. 3. 1998 o doplnenie návrhu pripojením kompletného rozvodového
rozsudku nevyhovel, čím spôsobil, že vzhľadom na stanovisko generálneho
prokurátora SR v konaní nemožno pokračovať, súd konanie podľa § 43 ods. 2 O.s.p.
zastavil. Tým vyhovel žiadosti navrhovateľa, aby vo veci bolo urýchlene
rozhodnuté.“
Zo spisu najvyššieho súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal a z neho čerpal
poznatky, ďalej zistil, že na čistom liste, označenom ako „Prílohy“, je záznam
s nečitateľným podpisom - prílohy 2. apríla 1998 vrátené. Komu boli vrátené prílohy
a aké to boli prílohy, o tom sa v spise nenachádza žiadna zmienka. V spise chýba
prílohová obálka, na ktorej sa vyznačuje, ktoré prílohy, od koho a kedy došli na súd,
ako je to bežne zaužívané na všeobecných súdoch a ako to nakoniec upravujú interné
predpisy o činnosti súdnej kancelárie (spravovacie poriadky).
Keďže najvyšší súd sa odmietol vyjadriť k návrhu navrhovateľa, ústavný súd
skutkový stav potrebný na rozhodnutie získal jednak zo spisu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. Ur 11/98 a jednak z výpovede navrhovateľa zo 17. júna
1998, ktorú predniesol na ústavnom súde do úradného záznamu. Tam navrhovateľ
znova uviedol, že výzve Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu
vyhovel a napriek tomu najvyšší súd konanie zastavil. Tiež uviedol, že mu tieto
písomnosti boli vrátené po vynesení rozhodnutia najvyššieho súdu dňa 8. apríla 1998.
Rozhodnutie o uznaní právoplatného meritórneho cudzieho rozhodnutia
v rozvodovej veci vydáva Najvyšší súd Slovenskej republiky (Dohovor o uznaní
rozvodov a zrušenia manželského spolužitia, publikovaný ako vyhláška ministerstva
zahraničných vecí č. 131/1976 Zb.).
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu o zastavení konania nie je rozhodnutím
vo veci samej. Právomoc ústavného súdu preskúmavať rozhodnutie tohto druhu ani
ústavou, ani zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v platnom znení nie je preto vylúčená, ak ide o porušenie základných
práv a slobôd občana deklarovaných v II. hlave Ústavy Slovenskej republiky. Každý
štátny orgán, nevynímajúc ani všeobecné súdy, musí z tohto aspektu rešpektovať
rozhodnutie ústavného súdu.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil právny názor, že
účastníkom konania môže byť štátny orgán, prezident, vláda, parlament a výnimku
netvorí ani všeobecný súd, a to nielen v postavení navrhovateľa, ale aj odporcu, ak
jeho rozhodnutím došlo k porušeniu základných práv a slobôd občanov. Názor
najvyššieho súdu, že môže v konaní vystupovať len ako navrhovateľ, nie je právne
opodstatnený. Všeobecný súd, tak isto, ako aj iné štátne orgány, sa môže
v procesnom konaní, kde je daná právomoc ústavného súdu, dopúšťať porušovania
niektorých článkov ústavy alebo medzinárodných dohovorov o ochrane základných
práv a slobôd občanov. Článok 124 ústavy uvádza, že ústavný súd je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti, čo možno inak interpretovať tak, že do jeho
výlučnej právomoci v prípade porušenia ústavy či medzinárodných dohovorov patrí
vysloviť nálezom takéto porušenie. Ústavný súd však nesmie zasahovať do
meritórneho rozhodovania súdov, pretože tam je daná výlučná právomoc
všeobecných súdov podľa čl. 142 ods. 1 ústavy.
III.
Ústavný súd na základe už citovaného listu z 25. marca 1998 i zo záznamu,
ktorý vyhotovil sám najvyšší súd - jeho pracovník do súdneho spisu o vrátení príloh,
považuje za hodnoverne preukázané, že navrhovateľ naozaj vyhovel výzve
najvyššieho súdu, a predložil mu plné znenie rozvodového rozsudku nemeckého súdu
ako v origináli, tak i v slovenskom preklade. Tiež považuje za bezpečne preukázané,
že mu tieto písomnosti boli včas, i keď len niekoľko dní pred rozhodnutím
najvyššieho súdu, doručené poštou. Najvyšší súd ich prevzal podľa jeho pečiatky na
liste v piatok 27. marca 1998 a rozhodoval 1. apríla 1998. Medzi 27. marcom 1998 a
1. aprílom 1998 boli dva dni voľna (sobota a nedeľa). Dá sa predpokladať, (čo však
na veci nemení, keďže prevzatie písomnosti kanceláriou sa považuje za riadne
doručenie) že kancelária naozaj včas tieto dokumenty nepredložila do senátu a senát
vo svojom uznesení mohol konštatovať, že navrhovateľ jeho výzve v ustanovenej
lehote nevyhovel, a preto konanie zastavil.
Za riadne doručenie zásielky podľa názoru ústavného súdu, ale aj ustálenej
praxe všeobecných súdov, treba považovať prevzatie písomností aj kanceláriou a nie
len priamo príslušným sudcom alebo predsedom senátu. Prax súdov nakoniec
vychádza zo spravovacieho poriadku súdov o vedení spisovej agendy.
Podľa názoru ústavného súdu len tým si možno vysvetliť, že najvyšší súd
neprihliadal na navrhovateľom doručené písomnosti vo svojom meritórnom
rozhodnutí o zastavení konania, ktoré kancelária prevzala, no včas senátu
nepredložila. Senát najvyššieho súdu, spravidla referujúci sudca, mal podľa názoru
ústavného súdu povinnosť skontrolovať, prípadne dopytom na kanceláriu najvyššieho
súdu zistiť, či navrhovateľ nevyhovel výzve najvyššieho súdu. Zo spisu najvyššieho
súdu nevysvitá, že tak vykonal.
Podľa názoru ústavného súdu navrhovateľ splnil všetky podmienky, ktoré od
neho najvyšší súd vyžadoval splniť preto, aby tento súd mohol meritórne o jeho
návrhu rozhodnúť. Najvyšší súd však meritórne nerozhodol, ale z dôvodu procesných
nedostatkov konanie zastavil. Obsah súdneho spisu však svedčí, ako to už bolo
konštatované, o opaku. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za tejto situácie
ústavný súd hodnotí ako porušujúce čl. 46 ods. 1 ústavy. Článok 46 ods. 1 ústavy
zaručuje prístup k súdu a rovnaké právne postavenie pred súdom každému, kto žiada
o ochranu svojich záujmov chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril súdnej
moci. Právom zaručeným podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa teda každej osobe priznáva
oprávnenie uchádzať sa o ochranu svojho práva v konaní pred súdom, ak rozhodnutie
o predloženom práve prináleží do právomoci súdu.
IV.
Ústavný súd vyhodnotil zistený skutkový stav a aplikujúc naň ustanovenie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky dospel k právnemu názoru, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky svojím uznesením z 1. apríla 1998 sp. zn. Ur 11/98 porušil
základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu. Podľa citovaného článku ústavy
„každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky“. O toto ústavné právo bol navrhovateľ ukrátený, keďže
uznesením najvyššieho súdu, ktorým zastavil konanie, došlo k odmietnutiu práva
(denegácii uistitae) navrhovateľa. Navrhovateľ podľa názoru ústavného súdu sa
právom domáhal na nezávislom súde, podľa zákona Národného zhromaždenia
Československej socialistickej republiky č. 97/1963 Zb. zo 4. decembra 1963
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 63) a zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 48/1996 Z. z. z 1. februára 1996 v znení neskorších
predpisov, uznania cudzieho súdneho rozhodnutia o rozvode. Podľa ustanovenia § 63
cit. zákona rozhodnutia justičných orgánov cudzieho štátu vo veciach uvedených v
ustanovení § 1, ako aj cudzie notárske listiny v týchto veciach, majú v
Československej socialistickej republike (a na základe zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 48/1996 Z. z. v Slovenskej republike) účinnosť, ak nadobudli
podľa potvrdenia príslušného cudzieho orgánu právoplatnosť, a ak boli uznané
československými orgánmi, resp. s poukazom na zákon č. 48/1996 Z. z. uznané
slovenskými orgánmi.
Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu, bez ohľadu akým konaním alebo
opomenutím k tomu došlo, porušil ústavné právo navrhovateľa zaručené čl. 46 ods. 1
ústavy. Z týchto dôvodov ústavný súd vyhovel v tejto časti návrhu navrhovateľa.
Ústavný súd však naproti tomu nevyhovel návrhu v tej časti, kde navrhovateľ
žiadal vysloviť nálezom, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu čl. 11
ústavy v spojitosti s porušením Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a Dohovoru o uznaní rozvodov a zrušenia manželského spolužitia výlučne len
z dôvodu, že navrhovateľ neoznačil žiaden konkrétny článok, ktorý mal najvyšší súd
v jeho prípade porušiť a ktorý by mohol byť objektom skúmania ústavného súdu
v spojitosti s jeho aplikáciou. Za tohto stavu ústavný súd nemohol potom ani
vysloviť, že bol porušený ústavný článok 11 a súčasne vysloviť, v čom bol porušený
zo strany všeobecného súdu.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 1998
JUDr. Ľubomír D o b r í k
predseda senátu