Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 22/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š..., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 2 a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a 13 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. septembra

2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2011 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 13 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. septembra 2011 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj z vyžiadaného spisu najvyššieho

súdu ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti.

Sťažovateľ ako právoplatne odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý

v súčasnosti vykonáva, podal proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

aj „žalovaný v 1. rade“) a Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže

(ďalej aj „žalovaný v 2. rade“) sťažnosť podľa o sťažnostiach. Podľa

sťažovateľa ním označení žalovaní internými rozkazmi, najmä rozkazom Generálneho

riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže č. 3/2007 o prijímaní a odosielaní balíkov

vo výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody, nariadili absolútny zákaz prístupu

odsúdených k erotickým a pornografickým periodikám, časopisom a knižným titulom.

Sťažovateľ sa sťažoval aj na nemožnosť prístupu na internet pre odsúdených. V konaní

o sťažnosti č. GR ZVJS-SŤ-223/12-09 a v následnom konaní o sťažnosti proti vybaveniu

predchádzajúcej sťažnosti č. 21308/2011/14 nebol podľa sťažovateľa odstránený

protiprávny zásah.

Najvyššiemu súdu bol 29. júla 2011 doručený návrh sťažovateľa na začatie konania

o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, a to proti žalovaným

v 1. a 2. rade. Sťažovateľ uviedol, že za zásahy odporcov považuje „zásadné

procesnoprávne a hmotnoprávne vady konania o sťažnosti č. GR ZVJS-SŤ-223/12-09

a konania o sťažnosti proti vybaveniu predchádzajúcej sťažnosti č. 21308/2011/14, ktorým

predmetom boli... namietané nezákonné zásahy, pričom mali za negatívny následok vecnú

nesprávnosť výsledkov prešetrovania predmetných sťažností, či je vo svojej podstate

protiprávny zásah do namietaných... práv... K procesným vadám namietam neobjektívnosť,

nedostatočne zistený skutkový a právny stav a najmä nedodržanie procesných lehôt

a postupov pri vybavení sťažnosti.“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. júla 2011 vyzval sťažovateľa, aby

neúplné podanie opravil a doplnil, aby konkrétne opísal rozhodujúce skutočnosti, o ktoré

opiera svoj návrh, špecifikoval, v čom vidí nezákonný zásah (okrem nespokojnosti so

spôsobom vybavenia sťažnosti), a aby predložil alebo aspoň označil dôkazy na podporu

svojich tvrdení a uviedol, aké prostriedky vyčerpal na odvrátenie nezákonného zásahu

vrátane predloženia, resp. označenia dôkazov (sťažnosť a jej vybavenie Inšpekciou

Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže), a tiež, aby preukázal, že tieto

prostriedky na odvrátenie nezákonného zásahu využil bezvýsledne, a takto doplnený

a opravený návrh vlastnoručne podpísaný zaslal na adresu najvyššieho súdu v dvoch

vyhotoveniach, keďže bez zákonom ustanovených náležitostí návrhu nemožno vec meritórne

prerokovať a rozhodnúť. Zároveň bol sťažovateľ poučený, že ak podľa pokynov súdu

v určenej lehote svoje podanie neopraví a nedoplní, najvyšší súd podľa § 250d ods. 3

(ďalej len „OSP“) v spojení s konanie

zastaví.

V podaní z 22. augusta 2011 zaslanom najvyššiemu súdu sťažovateľ uviedol, že

podľa jeho názoru pôvodný návrh obsahuje všetky potrebné náležitosti vrátane príloh, že

označil aj sporný rozkaz žalovaného v 2. rade č. 3/2007 a relevantné administratívne spisy

o sťažnosti a že z jeho návrhu vyplýva aj využitie všetkých prostriedkov nápravy; poukázal

pritom na to, že sa nestotožňuje s reštriktívnym výkladom súdu, pokiaľ ide o interpretáciu

pojmu nezákonný, protiústavný, resp. protiprávny zásah.

Napadnutým uznesením najvyšší súd rozhodol, že „konanie v časti o ochrane pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy proti odporcovi v 1. rade Ministerstvu

spravodlivosti Slovenskej republiky zastavuje. V časti o ochrane pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy proti odporcovi v 2. rade Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej

a justičnej stráže postupuje vec Krajskému súdu v Bratislave.“.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému

súdu. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením

porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a 2 , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 1 dohovoru. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby

ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ napokon žiadal, aby mu bol ustanovený právny zástupca na konanie pred

ústavným súdom a aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa výrokom

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade –

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky

Napadnutým uznesením najvyšší súd konanie v časti výroku proti žalovanému

v 1. rade – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, zastavil.

Ústavný súd uvádza, že aj v tejto časti výroku napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu ide vo svojej podstate o nemeritórne rozhodnutie súdu, ktoré v okolnostiach daného

prípadu nezakladá prekážku res iudicata. Podľa názoru ústavného súdu takto ukončené

konanie nemožno považovať za vec vyriešenú s konečnou platnosťou. Ústavný súd

výnimočne rozhodol o prípustnosti sťažnosti aj proti nemeritórnym rozhodnutiam (okrem už

uvedených rozhodnutí pozri aj , ). Vzhľadom na okolnosti daného

prípadu, najmä časové obmedzenie možnosti sťažovateľa podať žalobu v rámci správneho

súdnictva podľa druhej vety , ktoré by sťažovateľovi znemožnili znovu

postupovať proti konkrétnemu zásahu správneho orgánu, ústavný súd neodmietol sťažnosť

vo vzťahu k tejto časti výroku napadnutého uznesenia pre nedostatok právomoci

a preskúmal, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je

založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie svojich základných práv podľa a 2 a právo podľa

a čl. 13 v spojitosti s čl. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

Podľa sťažovateľa malo k zásahu do jeho základných práv a slobôd dôjsť extrémne

formalistickým a reštriktívnym výkladom a aplikáciou najvyšším súdom,

konkrétne nesprávnym výkladom pojmu „zásah“, resp. „nezákonný zásah orgánu verejnej

správy“. Podstata zásahu podľa sťažovateľa spočívala v „hmotnoprávnych

a procesnoprávnych vadách v konaní o sťažnosti a v konaní o sťažnosti proti vybaveniu

predchádzajúcej sťažnosti podľa o sťažnostiach...“. Podľa

sťažovateľa «V danej veci porušovateľ odmietol vec meritórne preskúmať a rozhodnúť

s odôvodnením, že namietaný protizákonný postup žalovaných, in concreto protiprávny

procesný postup a protiprávny vecne nesprávny výsledok sťažnostných konaní, nemôžu

vôbec znamenať, resp. predstavovať „zásah“ ako úkon žalovaných priamo vykonaný

a zameraný proti sťažovateľovi.».

Najvyšší súd odôvodnil časť uznesenia o zastavení konania neodstránením

nedostatkov návrhu sťažovateľa. Podľa najvyššieho súdu: «Keďže podanie v tejto veci

smerujúce proti odporcom 1. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky

a 2. Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, nemalo zákonom

predpísané náležitosti v zmysle § 42 ods. 3 a § 249 ods. 2 v spojení s § 250v ods. 8

(ďalej len „OSP“), bol navrhovateľ uznesením sp. zn.

z 29. júla 2011 vyzvaný, aby neúplné podanie opravil a doplnil. Najvyšší súd...

týmto uznesením uložil navrhovateľovi, aby konkrétne opísal rozhodujúce skutočnosti,

o ktoré opiera svoj návrh, uviedol konkrétne, v čom vidí nezákonný zásah osobitne odporcu

v 1. rade (okrem nespokojnosti navrhovateľa so spôsobom vybavenia sťažnosti) a osobitne

odporcu v 2. rade (nestačí všeobecne poukázať na porušovanie základných práv, musí ísť

o konkrétny autoritatívny úkon), predložil alebo aspoň označil dôkazy na podporu svojich

tvrdení (odkaz na článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je

nepostačujúci), uviedol, aké prostriedky vyčerpal na odvrátenie nezákonného zásahu

včítane predloženia, resp. označenia dôkazov (sťažnosť a jej vybavenie Inšpekciou

Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže), a že tieto prostriedky

na odvrátenie nezákonného zásahu použil bezvýsledne a takto doplnený a opravený návrh

vlastnoručne podpísaný zaslal na adresu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dvoch

vyhotoveniach, nakoľko bez zákonom stanovených náležitostí návrhu nie je možné vec

meritórne prejednať a rozhodnúť. Zároveň bol navrhovateľ poučený, že ak podľa pokynov

súdu v stanovenej lehote svoje podanie neopraví a nedoplní, najvyšší súd podľa § 250d

ods. 3 v spojení s konanie zastaví.»

Najvyšší súd v napadnutom uznesení po objasnení významu správneho súdnictva

a ochrany pred nezákonným zásahom verejnej správy ďalej uviedol:

„Vychádzajúc z obsahu návrhu a citovaných zákonných ustanovení a zásad neboli

v danom prípade splnené zákonné podmienky k poskytnutiu ochrany z dôvodu nedostatku

podmienky povahy konania predstavujúcej zásah, keďže v konaní odporcu v 1. rade, ako ho

popísal navrhovateľ (nespokojnosť so spôsobom vybavenia sťažnosti týkajúcej sa

napadnutia rozkazu odporcu v 2. rade č. 3/2007 o prijímaní a odosielaní balíkov vo výkone

väzby a výkone trestu odňatia slobody), nemožno vidieť zásah odporcu v 1. rade ako úkon

ním priamo vykonaný a zameraný proti navrhovateľovi. Za nedovolený zásah možno

považovať len konanie, ktoré je v rozpore so zákonom. Pri tejto úprave najvyšší súd dospel

k záveru, že podmienky poskytnutia ochrany podľa piatej hlavy piatej časti neboli

splnené a navrhovateľ na výzvu súdu na opravu a doplnenie návrhu o konkrétne zhora

uvedené náležitosti reagoval iba zotrvaním na obsahu svojho pôvodného podania, avšak

návrh o skutočnosti k poskytnutiu ochrany z dôvodu nezákonného zásahu orgánu verejnej

správy tak, ako mu to najvyšší súd uložil, nedoplnil.

Za týchto okolností Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu vecne

príslušnému na konanie vo veci proti odporcovi v 1. rade Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky ( ) po jej prejednaní bez nariadenia

pojednávania (250v ods. 8 a prvá časť vety prvej ) neostalo iné ako

podľa v spojení s , ako aj s prihliadnutím na

ods. 6 konanie zastaviť z dôvodu, že navrhovateľ neodstránil vady návrhu, ktorých

odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu návrhu.“

Podľa súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala

oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže

byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých

odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je

zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2)...

Podľa súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie,

a zároveň rozhodne o trovách konania.

Podľa na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej

a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že

pre rozhodnutie najvyššieho súdu bolo podstatné posúdenie návrhu na začatie konania

a neodstránenie jeho nedostatkov sťažovateľom v určenej lehote. V dôsledku toho najvyšší

súd vyslovil, že konanie žalovaného v 1. rade tak, ako bolo popísané sťažovateľom,

nemožno považovať za zásah žalovaného v 1. rade v tom zmysle, že by išlo o úkon ním

priamo vykonaný a zameraný proti sťažovateľovi. Ústavný súd opakuje, že posúdenie

splnenia náležitostí podania spadá do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd skúma iba

to, či vyvodené závery najvyššieho súdu neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody.

Sťažovateľ v návrhu na začatie konania uviedol, že za protiprávne zásahy odporcov

považuje „zásadné procesnoprávne a hmotnoprávne vady konania o sťažnosti

č. GR ZVJS-SŤ-223/12-09 a konania o sťažnosti proti vybaveniu predchádzajúcej sťažnosti

č. 21308/2011/14, ktorým predmetom boli... namietané nezákonné zásahy, pričom mali

za negatívny následok vecnú nesprávnosť výsledkov prešetrovania predmetných sťažností,

či je vo svojej podstate protiprávny zásah do namietaných... práv... K procesným vadám

namietam neobjektívnosť, nedostatočne zistený skutkový a právny stav a najmä nedodržanie

procesných lehôt a postupov pri vybavení sťažnosti.“. Sťažovateľ neuviedol žiadne ďalšie

faktické okolnosti, ktorými by svoj návrh odôvodnil.

Ak v okolnostiach danej veci najvyšší súd posúdil návrh na začatie konania ako

nekvalifikovaný a nedostatočný a sťažovateľ na výzvu svoje podanie nedoplnil, nemožno

z pohľadu ústavného súdu skutkové a právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom

sťažnosti považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Z uvedeného

vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a tvrdeným porušením

základných práv sťažovateľa podľa a 2 a práva podľa

dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa

vo vzťahu k časti napadnutého uznesenia týkajúceho sa žalovaného v 1. rade podľa § 25

ods. 2 už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa výrokom

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade –

Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným

postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo (m. m. , , ,

, ).

Za zjavne neopodstatnenú treba považovať sťažnosť v prípade, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, ).

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu v časti výroku vzťahujúceho sa voči

žalovanému v 2. rade – Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, bola

vec postúpená Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako vecne a mieste

príslušnému súdu.

Ústavný súd je vzhľadom na princíp minimalizácie jeho zásahov do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

(, , ), mimoriadne zdržanlivý predovšetkým

za situácie, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu nemeritórnemu, ktoré nepredstavuje

definitívne skončenie konkrétneho súdneho procesu, ale týka sa iba jeho priebehu, a to

aj napriek tomu, že proti sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu neexistuje už ďalší opravný

prostriedok. K tomu je potrebné dodať, že krajský súd, ktorému bola vec postúpená, má

v nej ďalej konať a v tomto konaní zabezpečiť plnú realizáciu práv sťažovateľa.

Pokiaľ ide o časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k žalovanému v

2. rade – Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, najvyšší súd ju

odôvodnil tým, že vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nie je vecne príslušným súdom.

V spojitosti s uvedeným najvyšší súd poukázal najmä na to, že „Vecná príslušnosť

v správnom súdnictve zásadne patrí krajským súdom ( , zákona

o súdoch). Táto je vylúčená len a prísne vo veciach, ktoré podľa tohto ustanovenia alebo

osobitných zákonov výslovne patria v prvom (a jedinom) do rozhodovacej právomoci

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( , veta tretia ),

prípadne ešte aj okresných súdov (§ 6 zákona o súdoch). Vecná príslušnosť krajských súdov

na preskúmanie rozhodnutí a postupov je pravidlom, z ktorého výnimku musí ustanoviť

zákon. Takým zákonom je alebo iné zákony, ktoré ustanovujú

vecnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či okresných súdov.

Podľa (v znení platnom od 01. októbra 2004) Najvyšší súd

Slovenskej republiky je vecne príslušný na konanie podľa štvrtej a piatej hlavy tejto časti,

ak je žalovaným ústredný orgán štátnej správy alebo, iný orgán s pôsobnosťou pre celé

územie Slovenskej republiky.

Vecná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je daná len, ak ide

o nečinnosť ústredného orgánu štátnej správy alebo iného orgánu s pôsobnosťou pre celé

územie Slovenskej republiky.

Miestne príslušný je krajský súd, v ktorého obvode má sídlo orgán verejnej správy,

ktorý mal vykonať nezákonný zásah.“.

Výklad , najmä slovného spojenia „orgán s pôsobnosťou

pre celé územie Slovenskej republiky“, prislúcha zásadne všeobecným súdom. Rovnako je

úlohou všeobecných súdov posúdiť podanie sťažovateľa a pri posudzovaní vecnej

príslušnosti súdu podľa rozhodnúť o tom, či prípadne nesprávne

označené podanie je podaním v zmysle štvrtej alebo piatej hlavy piatej časti (m. m.

).

Výklad pojmu „orgán s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky“ použitý

najvyšším súdom v napadnutom uznesení síce nie je jediný možný, jeho použitie v danom

prípade možno ale považovať za konzistentné, najmä s ohľadom na posúdenie miestnej

príslušnosti podľa prvej vety , podľa ktorého miestne príslušným je súd,

v ktorého obvode má sídlo správny orgán, ktorého rozhodnutie a postup sa preskúmava,

ak nie je ustanovené inak. Ak ide o rozhodnutie orgánu s pôsobnosťou pre celé územie

Slovenskej republiky, okrem ústredných orgánov štátnej správy, miestne príslušným je

krajský súd, v ktorého obvode je všeobecný súd navrhovateľa.

Za podstatnú však ústavný súd považuje skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky

a výhrady vecne smeroval proti časti výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

ktorým sa konanie proti žalovanému v 2. rade zastavilo. Vzhľadom na nedostatok existencie

adekvátneho odôvodnenia a konkrétnych argumentov vo vzťahu k tejto časti výroku

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa týka žalovaného v 2. rade, t. j.

postúpenia veci krajskému súdu ako vecne a mieste príslušnému, neprichádzalo v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti do úvahy zaoberať sa spochybnením ústavnosti tejto

časti výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, resp. skúmanie existencie príčinnej

súvislosti medzi ním a v petite sťažnosti označenými právami sťažovateľa. Sťažnosť bolo

preto potrebné aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu čl. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že tento článok

nezakotvuje konkrétne právo či slobodu fyzických osôb a právnických osôb, ale záväzok

štátov (vysokých zmluvných strán) priznávať každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva

a slobody uvedené v hlave I dohovoru ().

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom

(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba

na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa

stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému

kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu

však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu

nedospel.

Pokiaľ ide o namietané porušenie uvedeného práva ústavný súd poukazuje

aj na svoju prechádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ak orgán štátu aplikuje platný

právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie

základného práva alebo slobody (, ). Právo na účinný právny

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru preto nemôže všeobecný súd porušiť vtedy,

ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní ().

Skutočnosť, že sťažovateľ nebol v konaní pred najvyšším súdom úspešný, nie je

podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy na účely čl. 13 dohovoru nezávisí

na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší proti

Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Namietané

uznesenie najvyššieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť príčinnej súvislosti

s prípadným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred

národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

taktiež vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

čl. 1 a čl. 13, tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti, ako aj jeho žiadosťou

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012