Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 22/2012
PDF · 314.28 KB
No categories available
IV. ÚS 22/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š..., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a 13 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžz/4/2011 z 29. septembra
2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra
2011 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 13 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžz/4/2011 z 29. septembra 2011 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj z vyžiadaného spisu najvyššieho
súdu ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti.
Sťažovateľ ako právoplatne odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý
v súčasnosti vykonáva, podal proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
aj „žalovaný v 1. rade“) a Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže
(ďalej aj „žalovaný v 2. rade“) sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Podľa
sťažovateľa ním označení žalovaní internými rozkazmi, najmä rozkazom Generálneho
riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže č. 3/2007 o prijímaní a odosielaní balíkov
vo výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody, nariadili absolútny zákaz prístupu
odsúdených k erotickým a pornografickým periodikám, časopisom a knižným titulom.
Sťažovateľ sa sťažoval aj na nemožnosť prístupu na internet pre odsúdených. V konaní
o sťažnosti č. GR ZVJS-SŤ-223/12-09 a v následnom konaní o sťažnosti proti vybaveniu
predchádzajúcej sťažnosti č. 21308/2011/14 nebol podľa sťažovateľa odstránený
protiprávny zásah.
Najvyššiemu súdu bol 29. júla 2011 doručený návrh sťažovateľa na začatie konania
o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, a to proti žalovaným
v 1. a 2. rade. Sťažovateľ uviedol, že za zásahy odporcov považuje „zásadné
procesnoprávne a hmotnoprávne vady konania o sťažnosti č. GR ZVJS-SŤ-223/12-09
a konania o sťažnosti proti vybaveniu predchádzajúcej sťažnosti č. 21308/2011/14, ktorým
predmetom boli... namietané nezákonné zásahy, pričom mali za negatívny následok vecnú
nesprávnosť výsledkov prešetrovania predmetných sťažností, či je vo svojej podstate
protiprávny zásah do namietaných... práv... K procesným vadám namietam neobjektívnosť,
nedostatočne zistený skutkový a právny stav a najmä nedodržanie procesných lehôt
a postupov pri vybavení sťažnosti.“.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sžz/4/20111 z 29. júla 2011 vyzval sťažovateľa, aby
neúplné podanie opravil a doplnil, aby konkrétne opísal rozhodujúce skutočnosti, o ktoré
opiera svoj návrh, špecifikoval, v čom vidí nezákonný zásah (okrem nespokojnosti so
spôsobom vybavenia sťažnosti), a aby predložil alebo aspoň označil dôkazy na podporu
svojich tvrdení a uviedol, aké prostriedky vyčerpal na odvrátenie nezákonného zásahu
vrátane predloženia, resp. označenia dôkazov (sťažnosť a jej vybavenie Inšpekciou
Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže), a tiež, aby preukázal, že tieto
prostriedky na odvrátenie nezákonného zásahu využil bezvýsledne, a takto doplnený
a opravený návrh vlastnoručne podpísaný zaslal na adresu najvyššieho súdu v dvoch
vyhotoveniach, keďže bez zákonom ustanovených náležitostí návrhu nemožno vec meritórne
prerokovať a rozhodnúť. Zároveň bol sťažovateľ poučený, že ak podľa pokynov súdu
v určenej lehote svoje podanie neopraví a nedoplní, najvyšší súd podľa § 250d ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 250v ods. 8 OSP konanie
zastaví.
V podaní z 22. augusta 2011 zaslanom najvyššiemu súdu sťažovateľ uviedol, že
podľa jeho názoru pôvodný návrh obsahuje všetky potrebné náležitosti vrátane príloh, že
označil aj sporný rozkaz žalovaného v 2. rade č. 3/2007 a relevantné administratívne spisy
o sťažnosti a že z jeho návrhu vyplýva aj využitie všetkých prostriedkov nápravy; poukázal
pritom na to, že sa nestotožňuje s reštriktívnym výkladom súdu, pokiaľ ide o interpretáciu
pojmu nezákonný, protiústavný, resp. protiprávny zásah.
Napadnutým uznesením najvyšší súd rozhodol, že „konanie v časti o ochrane pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy proti odporcovi v 1. rade Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky zastavuje. V časti o ochrane pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy proti odporcovi v 2. rade Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej
a justičnej stráže postupuje vec Krajskému súdu v Bratislave.“.
Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému
súdu. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením
porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 1 dohovoru. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby
ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ napokon žiadal, aby mu bol ustanovený právny zástupca na konanie pred
ústavným súdom a aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa výrokom
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade –
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky
Napadnutým uznesením najvyšší súd konanie v časti výroku proti žalovanému
v 1. rade – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, zastavil.
Ústavný súd uvádza, že aj v tejto časti výroku napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu ide vo svojej podstate o nemeritórne rozhodnutie súdu, ktoré v okolnostiach daného
prípadu nezakladá prekážku res iudicata. Podľa názoru ústavného súdu takto ukončené
konanie nemožno považovať za vec vyriešenú s konečnou platnosťou. Ústavný súd
výnimočne rozhodol o prípustnosti sťažnosti aj proti nemeritórnym rozhodnutiam (okrem už
uvedených rozhodnutí pozri aj I. ÚS 37/95, II. ÚS 27/98). Vzhľadom na okolnosti daného
prípadu, najmä časové obmedzenie možnosti sťažovateľa podať žalobu v rámci správneho
súdnictva podľa § 250v ods. 3 druhej vety OSP, ktoré by sťažovateľovi znemožnili znovu
postupovať proti konkrétnemu zásahu správneho orgánu, ústavný súd neodmietol sťažnosť
vo vzťahu k tejto časti výroku napadnutého uznesenia pre nedostatok právomoci
a preskúmal, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá
zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je
založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).
Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 13 v spojitosti s čl. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.
Podľa sťažovateľa malo k zásahu do jeho základných práv a slobôd dôjsť extrémne
formalistickým a reštriktívnym výkladom a aplikáciou § 250v ods. 1 OSP najvyšším súdom,
konkrétne nesprávnym výkladom pojmu „zásah“, resp. „nezákonný zásah orgánu verejnej
správy“. Podstata zásahu podľa sťažovateľa spočívala v „hmotnoprávnych
a procesnoprávnych vadách v konaní o sťažnosti a v konaní o sťažnosti proti vybaveniu
predchádzajúcej sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach...“. Podľa
sťažovateľa «V danej veci porušovateľ odmietol vec meritórne preskúmať a rozhodnúť
s odôvodnením, že namietaný protizákonný postup žalovaných, in concreto protiprávny
procesný postup a protiprávny vecne nesprávny výsledok sťažnostných konaní, nemôžu
vôbec znamenať, resp. predstavovať „zásah“ ako úkon žalovaných priamo vykonaný
a zameraný proti sťažovateľovi.».
Najvyšší súd odôvodnil časť uznesenia o zastavení konania neodstránením
nedostatkov návrhu sťažovateľa. Podľa najvyššieho súdu: «Keďže podanie v tejto veci
smerujúce proti odporcom 1. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky
a 2. Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, nemalo zákonom
predpísané náležitosti v zmysle § 42 ods. 3 a § 249 ods. 2 v spojení s § 250v ods. 8
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), bol navrhovateľ uznesením sp. zn.
5 Sžz/4/2011 z 29. júla 2011 vyzvaný, aby neúplné podanie opravil a doplnil. Najvyšší súd...
týmto uznesením uložil navrhovateľovi, aby konkrétne opísal rozhodujúce skutočnosti,
o ktoré opiera svoj návrh, uviedol konkrétne, v čom vidí nezákonný zásah osobitne odporcu
v 1. rade (okrem nespokojnosti navrhovateľa so spôsobom vybavenia sťažnosti) a osobitne
odporcu v 2. rade (nestačí všeobecne poukázať na porušovanie základných práv, musí ísť
o konkrétny autoritatívny úkon), predložil alebo aspoň označil dôkazy na podporu svojich
tvrdení (odkaz na článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je
nepostačujúci), uviedol, aké prostriedky vyčerpal na odvrátenie nezákonného zásahu
včítane predloženia, resp. označenia dôkazov (sťažnosť a jej vybavenie Inšpekciou
Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže), a že tieto prostriedky
na odvrátenie nezákonného zásahu použil bezvýsledne a takto doplnený a opravený návrh
vlastnoručne podpísaný zaslal na adresu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dvoch
vyhotoveniach, nakoľko bez zákonom stanovených náležitostí návrhu nie je možné vec
meritórne prejednať a rozhodnúť. Zároveň bol navrhovateľ poučený, že ak podľa pokynov
súdu v stanovenej lehote svoje podanie neopraví a nedoplní, najvyšší súd podľa § 250d
ods. 3 OSP v spojení s § 250v ods. 8 OSP konanie zastaví.»
Najvyšší súd v napadnutom uznesení po objasnení významu správneho súdnictva
a ochrany pred nezákonným zásahom verejnej správy ďalej uviedol:
„Vychádzajúc z obsahu návrhu a citovaných zákonných ustanovení a zásad neboli
v danom prípade splnené zákonné podmienky k poskytnutiu ochrany z dôvodu nedostatku
podmienky povahy konania predstavujúcej zásah, keďže v konaní odporcu v 1. rade, ako ho
popísal navrhovateľ (nespokojnosť so spôsobom vybavenia sťažnosti týkajúcej sa
napadnutia rozkazu odporcu v 2. rade č. 3/2007 o prijímaní a odosielaní balíkov vo výkone
väzby a výkone trestu odňatia slobody), nemožno vidieť zásah odporcu v 1. rade ako úkon
ním priamo vykonaný a zameraný proti navrhovateľovi. Za nedovolený zásah možno
považovať len konanie, ktoré je v rozpore so zákonom. Pri tejto úprave najvyšší súd dospel
k záveru, že podmienky poskytnutia ochrany podľa piatej hlavy piatej časti OSP neboli
splnené a navrhovateľ na výzvu súdu na opravu a doplnenie návrhu o konkrétne zhora
uvedené náležitosti reagoval iba zotrvaním na obsahu svojho pôvodného podania, avšak
návrh o skutočnosti k poskytnutiu ochrany z dôvodu nezákonného zásahu orgánu verejnej
správy tak, ako mu to najvyšší súd uložil, nedoplnil.
Za týchto okolností Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu vecne
príslušnému na konanie vo veci proti odporcovi v 1. rade Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky (§ 246 ods. 2 písm. b/ OSP) po jej prejednaní bez nariadenia
pojednávania (250v ods. 8 OSP a § 250d ods. 3 prvá časť vety prvej OSP) neostalo iné ako
podľa § 250d ods. 3 OSP v spojení s § 250v ods. 8 OSP, ako aj s prihliadnutím na § 250v
ods. 6 OSP konanie zastaviť z dôvodu, že navrhovateľ neodstránil vady návrhu, ktorých
odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu návrhu.“
Podľa § 250d ods. 3 OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala
oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže
byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých
odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je
zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2)...
Podľa § 250v ods. 6 OSP súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie,
a zároveň rozhodne o trovách konania.
Podľa § 250v ods. 8 OSP na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej
a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.
Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že
pre rozhodnutie najvyššieho súdu bolo podstatné posúdenie návrhu na začatie konania
a neodstránenie jeho nedostatkov sťažovateľom v určenej lehote. V dôsledku toho najvyšší
súd vyslovil, že konanie žalovaného v 1. rade tak, ako bolo popísané sťažovateľom,
nemožno považovať za zásah žalovaného v 1. rade v tom zmysle, že by išlo o úkon ním
priamo vykonaný a zameraný proti sťažovateľovi. Ústavný súd opakuje, že posúdenie
splnenia náležitostí podania spadá do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd skúma iba
to, či vyvodené závery najvyššieho súdu neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody.
Sťažovateľ v návrhu na začatie konania uviedol, že za protiprávne zásahy odporcov
považuje „zásadné procesnoprávne a hmotnoprávne vady konania o sťažnosti
č. GR ZVJS-SŤ-223/12-09 a konania o sťažnosti proti vybaveniu predchádzajúcej sťažnosti
č. 21308/2011/14, ktorým predmetom boli... namietané nezákonné zásahy, pričom mali
za negatívny následok vecnú nesprávnosť výsledkov prešetrovania predmetných sťažností,
či je vo svojej podstate protiprávny zásah do namietaných... práv... K procesným vadám
namietam neobjektívnosť, nedostatočne zistený skutkový a právny stav a najmä nedodržanie
procesných lehôt a postupov pri vybavení sťažnosti.“. Sťažovateľ neuviedol žiadne ďalšie
faktické okolnosti, ktorými by svoj návrh odôvodnil.
Ak v okolnostiach danej veci najvyšší súd posúdil návrh na začatie konania ako
nekvalifikovaný a nedostatočný a sťažovateľ na výzvu svoje podanie nedoplnil, nemožno
z pohľadu ústavného súdu skutkové a právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom
sťažnosti považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Z uvedeného
vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a tvrdeným porušením
základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť.
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa
vo vzťahu k časti napadnutého uznesenia týkajúceho sa žalovaného v 1. rade podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne
neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa výrokom
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade –
Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
Za zjavne neopodstatnenú treba považovať sťažnosť v prípade, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Napadnutým uznesením najvyššieho súdu v časti výroku vzťahujúceho sa voči
žalovanému v 2. rade – Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, bola
vec postúpená Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako vecne a mieste
príslušnému súdu.
Ústavný súd je vzhľadom na princíp minimalizácie jeho zásahov do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
(IV. ÚS 303/04, III. ÚS 167/2010, III. ÚS 226/2010), mimoriadne zdržanlivý predovšetkým
za situácie, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu nemeritórnemu, ktoré nepredstavuje
definitívne skončenie konkrétneho súdneho procesu, ale týka sa iba jeho priebehu, a to
aj napriek tomu, že proti sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu neexistuje už ďalší opravný
prostriedok. K tomu je potrebné dodať, že krajský súd, ktorému bola vec postúpená, má
v nej ďalej konať a v tomto konaní zabezpečiť plnú realizáciu práv sťažovateľa.
Pokiaľ ide o časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k žalovanému v
2. rade – Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, najvyšší súd ju
odôvodnil tým, že vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nie je vecne príslušným súdom.
V spojitosti s uvedeným najvyšší súd poukázal najmä na to, že „Vecná príslušnosť
v správnom súdnictve zásadne patrí krajským súdom (§ 246 ods. 1 OSP, § 7 ods. 3 zákona
o súdoch). Táto je vylúčená len a prísne vo veciach, ktoré podľa tohto ustanovenia alebo
osobitných zákonov výslovne patria v prvom (a jedinom) do rozhodovacej právomoci
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 246 ods. 2 OSP, § 246c ods. 1 veta tretia OSP),
prípadne ešte aj okresných súdov (§ 6 zákona o súdoch). Vecná príslušnosť krajských súdov
na preskúmanie rozhodnutí a postupov je pravidlom, z ktorého výnimku musí ustanoviť
zákon. Takým zákonom je Občiansky súdny poriadok alebo iné zákony, ktoré ustanovujú
vecnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či okresných súdov.
Podľa § 246 ods.2 písm. b/ OSP (v znení platnom od 01. októbra 2004) Najvyšší súd
Slovenskej republiky je vecne príslušný na konanie podľa štvrtej a piatej hlavy tejto časti,
ak je žalovaným ústredný orgán štátnej správy alebo, iný orgán s pôsobnosťou pre celé
územie Slovenskej republiky.
Vecná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je daná len, ak ide
o nečinnosť ústredného orgánu štátnej správy alebo iného orgánu s pôsobnosťou pre celé
územie Slovenskej republiky.
Miestne príslušný je krajský súd, v ktorého obvode má sídlo orgán verejnej správy,
ktorý mal vykonať nezákonný zásah.“.
Výklad § 246 ods. 2 písm. b) OSP, najmä slovného spojenia „orgán s pôsobnosťou
pre celé územie Slovenskej republiky“, prislúcha zásadne všeobecným súdom. Rovnako je
úlohou všeobecných súdov posúdiť podanie sťažovateľa a pri posudzovaní vecnej
príslušnosti súdu podľa § 246 ods. 2 písm. b) OSP rozhodnúť o tom, či prípadne nesprávne
označené podanie je podaním v zmysle štvrtej alebo piatej hlavy piatej časti OSP (m. m.
Výklad pojmu „orgán s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky“ použitý
najvyšším súdom v napadnutom uznesení síce nie je jediný možný, jeho použitie v danom
prípade možno ale považovať za konzistentné, najmä s ohľadom na posúdenie miestnej
príslušnosti podľa § 246a ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého miestne príslušným je súd,
v ktorého obvode má sídlo správny orgán, ktorého rozhodnutie a postup sa preskúmava,
ak nie je ustanovené inak. Ak ide o rozhodnutie orgánu s pôsobnosťou pre celé územie
Slovenskej republiky, okrem ústredných orgánov štátnej správy, miestne príslušným je
krajský súd, v ktorého obvode je všeobecný súd navrhovateľa.
Za podstatnú však ústavný súd považuje skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky
a výhrady vecne smeroval proti časti výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
ktorým sa konanie proti žalovanému v 2. rade zastavilo. Vzhľadom na nedostatok existencie
adekvátneho odôvodnenia a konkrétnych argumentov vo vzťahu k tejto časti výroku
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa týka žalovaného v 2. rade, t. j.
postúpenia veci krajskému súdu ako vecne a mieste príslušnému, neprichádzalo v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti do úvahy zaoberať sa spochybnením ústavnosti tejto
časti výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, resp. skúmanie existencie príčinnej
súvislosti medzi ním a v petite sťažnosti označenými právami sťažovateľa. Sťažnosť bolo
preto potrebné aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu čl. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že tento článok
nezakotvuje konkrétne právo či slobodu fyzických osôb a právnických osôb, ale záväzok
štátov (vysokých zmluvných strán) priznávať každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva
a slobody uvedené v hlave I dohovoru (I. ÚS 59/09).
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby
procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.
Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň
obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom
(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba
na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa
stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému
kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu
však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu
nedospel.
Pokiaľ ide o namietané porušenie uvedeného práva ústavný súd poukazuje
aj na svoju prechádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ak orgán štátu aplikuje platný
právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie
základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03). Právo na účinný právny
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru preto nemôže všeobecný súd porušiť vtedy,
ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy
v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04).
Skutočnosť, že sťažovateľ nebol v konaní pred najvyšším súdom úspešný, nie je
podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy na účely čl. 13 dohovoru nezávisí
na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší proti
Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Namietané
uznesenie najvyššieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť príčinnej súvislosti
s prípadným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred
národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde taktiež vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
čl. 1 a čl. 13, tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti, ako aj jeho žiadosťou
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2012