Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 226/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., Cyprus, zastúpenej advokátom JUDr. J. F.,

B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. decembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2010 doručená sťažnosť spoločnosti T., Cyprus (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 3. decembra 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«1) Porušovateľ rozhodol rozsudkom zo dňa 27. 8. 2009, sp. zn.:

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. 4. 2009,

sp. zn.: 3 Zm 110/03-Sn-266 v prospech sťažovateľa tak, že označený rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne opravným

uznesením vydaným dňa 3. 12. 2009, sp. zn.: porušovateľ modifikoval v celosti

v neprospech žalobcu výrok obsiahnutý vo vyššie špecifikovanom rozsudku tak, že rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. 4. 2009, sp. zn.: -266 potvrdil. ...

2) Porušovateľ opravným uznesením, ktoré bolo vydané v čase, keď opravovaný

rozsudok bol v právoplatnosti viac ako tri mesiace, modifikoval v celosti pre žalobcu

pozitívny výrok rozsudku a priznal mu úplne opačný materiálnoprávny význam. Opravným

uznesením došlo k úplnému potvrdeniu správnosti rozsudku krajského súdu, čo malo za

následok zastavenie konania o majetkovom práve žalobcu. Opísaná modifikácia v spojení

s argumentmi uvedenými v ďalšom texte spôsobila, že sa žalobcovi postupom porušovateľa

odňala možnosť konať pred súdom.

3) Podľa súd môže kedykoľvek aj bez návrhu opraviť v rozsudku chyby

v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti. Opravné uznesenie vydá predseda senátu teda

len vtedy, ak je potrebné opraviť chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti

vo výroku rozsudku (resp. v záhlaví, odôvodnení, poučení a pod.). Zákon má na mysli

výlučne zjavné nesprávnosti, ku ktorým došlo pri vyhlásení alebo v písomnom vyhotovení

rozsudku – pisárske chyby, omyly v súčtoch a podobne. Je neprípustné, aby súd podľa ust.

menil obsah rozsudku.

4) Podľa judikátu NS SR č. 37/1969 (rozhodnutie Najvyššieho súdu z 27. 9. 1968,

sp. zn.: ) cit.: „Opraviť rozsudok podľa je možné len v prípadoch, že

ide o chyby v písaní a počítaní a ďalej o také chyby, ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti

podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní, ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým

zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo

vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú každému zrejmé; zrejmosť takej nesprávnosti vysvitá

najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením, prípadne aj z iných súvislostí.“

5) Z odôvodnenia napadnutého rozsudku NS SR nevyplýva, že rozsudok krajského

súdu je potrebné ako vecne správny potvrdiť. Naopak, v odôvodnení rozsudku na stranách

7 až 9 je analyzovaná nemožnosť právneho prevodu pohľadávky zo zmenky postupom podľa

ust. a nasl. (t. j. zmluvou o postúpení pohľadávok).

V rozsudku sa na strane 7 v poslednom odstavci uvádza cit.: „Práva zo zmenky sa

prevádzajú indosamentom ( ) a aj k tomu sa treba bližšie

vyjadriť.“ Následne súd rozoberá jednotlivé ustanovenia , pričom

prichádza k poznaniu uvedenému v poslednom odstavci na strane 9 rozsudku cit: ,,Z toho

vyplýva, že nemožno doplňovať indosovanie postúpením, či odlišne aplikovať postúpenie

pohľadávky od ZKV“. NS SR v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k právnemu

názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru krajského súdu, pričom pre otázku procesného

nástupníctva a ďalšieho postupu v konaní o majetkových právach sťažovateľa potvrdil

irelevanciu existencie zmluvy o postúpení pohľadávok podľa ust. a nasl. medzi

spoločnosťou T. a Ing. J. R. Dôležité však je, že práve o existenciu tejto zmluvy oprel

krajský súd svoje rozhodnutie o zastavení konania, keď tvrdil, že k platnej indosácii zmenky

nedošlo, ale kvôli zmluvnému postúpeniu na základe ust. a nasl. stratil sťažovateľ

aktívnu legitimáciu vystupovať v konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku NS SR tak

bez pochýb vyplýva fakt, že krajský súd má v konaní pokračovať pre vadu v indosácii

zmenky s pôvodným žalobcom – spoločnosťou T. Pre záver, že má dôjsť k zastaveniu

konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn.: neexistuje v odôvodnení

rozsudku porušovateľa žiaden právny ani skutkový argument.

6) Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané,

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto ustanovenie zákona treba z hľadiska práva na

súdnu ochranu podľa SR vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie

všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

K takýmto záverom dospel aj Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v obsahu ktorého

nemožno vidieť rozdiely v porovnaní s SR, keď do práva na spravodlivé

súdne konanie tiež zahrnul právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ). ...

8) Odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania, že rozhodnutie bolo výsledkom

starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo len doprovodom vopred prijatého

rozhodnutia, a že nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné trvať na logickej

súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôže

opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede. ...»

Podľa názoru sťažovateľky tým, že najvyšší súd vydal opravné uznesenie, ktorým

priznal pôvodnému rozsudku celkom opačný materiálnoprávny význam, ako aj tým,

že z odôvodnenia tohto uznesenia nevyplýva záver o vecnej správnosti rozhodnutia

prvostupňového súdu a o potrebe jeho potvrdenia, bolo porušené jej základné právo na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd postupom

a opravným uznesením sp. zn. z 3. decembra 2009 porušil jej základné právo

podľa a právo podľa dohovoru, aby toto uznesenie zrušil

a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu

trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -22 (Nobs 35/10)

z 30. apríla 2010 vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom okrem iného

uviedla: „... proti sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu zo dňa 3. decembra 2009 sp. zn.

je podané dovolanie. Dovolacie konanie je vedené pod sp. zn.

. Vec došla dovolaciemu súdu dňa 1. marca 2010.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri prerokovaní tejto sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom a opravným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. decembra

2009, vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v . Toto

ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tým spôsobom, že ochrany základných práv

a slobôd sa na ústavnom súde možno domáhať iba v prípade, ak túto ochranu nemôžu

sťažovateľom poskytnúť všeobecné súdy.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že pri rozhodovaní o jej odvolaní svojím

arbitrárnym a neodôvodneným postupom a následným rozhodnutím porušil jej základné

právo podľa a právo podľa dohovoru, v dôsledku čoho sa

domáha aj zrušenia opravného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. decembra 2009.

Sťažovateľka vo veci vedenej Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn.

v súvislosti s napádaným uznesením najvyššieho súdu využila opravný

prostriedok, ktorý jej účinne poskytuje ( a nasl.),

a 21. januára 2010 podala proti uvedenému rozhodnutiu dovolanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu

nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,

pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude

rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti

ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého sťažnosť

nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na

ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010