Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 226/2010
PDF · 172.23 KB
No categories available
III. ÚS 226/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., Cyprus, zastúpenej advokátom JUDr. J. F.,
B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 77/2009 z 3. decembra 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2010 doručená sťažnosť spoločnosti T., Cyprus (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 77/2009 z 3. decembra 2009.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«1) Porušovateľ rozhodol rozsudkom zo dňa 27. 8. 2009, sp. zn.: 2 Obo 77/2009
o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. 4. 2009,
sp. zn.: 3 Zm 110/03-Sn-266 v prospech sťažovateľa tak, že označený rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne opravným
uznesením vydaným dňa 3. 12. 2009, sp. zn.: 2 Obo/77/09 porušovateľ modifikoval v celosti
v neprospech žalobcu výrok obsiahnutý vo vyššie špecifikovanom rozsudku tak, že rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. 4. 2009, sp. zn.: 3 Zm 110/03-266 potvrdil. ...
2) Porušovateľ opravným uznesením, ktoré bolo vydané v čase, keď opravovaný
rozsudok bol v právoplatnosti viac ako tri mesiace, modifikoval v celosti pre žalobcu
pozitívny výrok rozsudku a priznal mu úplne opačný materiálnoprávny význam. Opravným
uznesením došlo k úplnému potvrdeniu správnosti rozsudku krajského súdu, čo malo za
následok zastavenie konania o majetkovom práve žalobcu. Opísaná modifikácia v spojení
s argumentmi uvedenými v ďalšom texte spôsobila, že sa žalobcovi postupom porušovateľa
odňala možnosť konať pred súdom.
3) Podľa § 164 OSP súd môže kedykoľvek aj bez návrhu opraviť v rozsudku chyby
v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti. Opravné uznesenie vydá predseda senátu teda
len vtedy, ak je potrebné opraviť chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti
vo výroku rozsudku (resp. v záhlaví, odôvodnení, poučení a pod.). Zákon má na mysli
výlučne zjavné nesprávnosti, ku ktorým došlo pri vyhlásení alebo v písomnom vyhotovení
rozsudku – pisárske chyby, omyly v súčtoch a podobne. Je neprípustné, aby súd podľa ust.
§ 164 OSP menil obsah rozsudku.
4) Podľa judikátu NS SR č. 37/1969 (rozhodnutie Najvyššieho súdu z 27. 9. 1968,
sp. zn.: 2 Cz/57/68) cit.: „Opraviť rozsudok podľa § 164 OSP je možné len v prípadoch, že
ide o chyby v písaní a počítaní a ďalej o také chyby, ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti
podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní, ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým
zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo
vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú každému zrejmé; zrejmosť takej nesprávnosti vysvitá
najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením, prípadne aj z iných súvislostí.“
5) Z odôvodnenia napadnutého rozsudku NS SR nevyplýva, že rozsudok krajského
súdu je potrebné ako vecne správny potvrdiť. Naopak, v odôvodnení rozsudku na stranách
7 až 9 je analyzovaná nemožnosť právneho prevodu pohľadávky zo zmenky postupom podľa
ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka (t. j. zmluvou o postúpení pohľadávok).
V rozsudku sa na strane 7 v poslednom odstavci uvádza cit.: „Práva zo zmenky sa
prevádzajú indosamentom (§ 14 zákona č. 191/1950 Zb.) a aj k tomu sa treba bližšie
vyjadriť.“ Následne súd rozoberá jednotlivé ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb., pričom
prichádza k poznaniu uvedenému v poslednom odstavci na strane 9 rozsudku cit: ,,Z toho
vyplýva, že nemožno doplňovať indosovanie postúpením, či odlišne aplikovať postúpenie
pohľadávky od ZKV“. NS SR v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k právnemu
názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru krajského súdu, pričom pre otázku procesného
nástupníctva a ďalšieho postupu v konaní o majetkových právach sťažovateľa potvrdil
irelevanciu existencie zmluvy o postúpení pohľadávok podľa ust. § 524 a nasl. OZ medzi
spoločnosťou T. a Ing. J. R. Dôležité však je, že práve o existenciu tejto zmluvy oprel
krajský súd svoje rozhodnutie o zastavení konania, keď tvrdil, že k platnej indosácii zmenky
nedošlo, ale kvôli zmluvnému postúpeniu na základe ust. § 524 a nasl. OZ stratil sťažovateľ
aktívnu legitimáciu vystupovať v konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku NS SR tak
bez pochýb vyplýva fakt, že krajský súd má v konaní pokračovať pre vadu v indosácii
zmenky s pôvodným žalobcom – spoločnosťou T. Pre záver, že má dôjsť k zastaveniu
konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn.: 3 Zm 110/03 neexistuje v odôvodnení
rozsudku porušovateľa žiaden právny ani skutkový argument.
6) Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané,
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto ustanovenie zákona treba z hľadiska práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie
všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
K takýmto záverom dospel aj Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v obsahu ktorého
nemožno vidieť rozdiely v porovnaní s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keď do práva na spravodlivé
súdne konanie tiež zahrnul právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (I. ÚS 2/08, IV. ÚS 115/03). ...
8) Odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania, že rozhodnutie bolo výsledkom
starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo len doprovodom vopred prijatého
rozhodnutia, a že nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné trvať na logickej
súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôže
opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede. ...»
Podľa názoru sťažovateľky tým, že najvyšší súd vydal opravné uznesenie, ktorým
priznal pôvodnému rozsudku celkom opačný materiálnoprávny význam, ako aj tým,
že z odôvodnenia tohto uznesenia nevyplýva záver o vecnej správnosti rozhodnutia
prvostupňového súdu a o potrebe jeho potvrdenia, bolo porušené jej základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd postupom
a opravným uznesením sp. zn. 2 Obo 77/2009 z 3. decembra 2009 porušil jej základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby toto uznesenie zrušil
a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu
trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2010-22 (Nobs 35/10)
z 30. apríla 2010 vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom okrem iného
uviedla: „... proti sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu zo dňa 3. decembra 2009 sp. zn.
2Obo/77/2009 je podané dovolanie. Dovolacie konanie je vedené pod sp. zn.
1ObdoV/11/2010. Vec došla dovolaciemu súdu dňa 1. marca 2010.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri prerokovaní tejto sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom a opravným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 77/2009 z 3. decembra
2009, vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto
ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tým spôsobom, že ochrany základných práv
a slobôd sa na ústavnom súde možno domáhať iba v prípade, ak túto ochranu nemôžu
sťažovateľom poskytnúť všeobecné súdy.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že pri rozhodovaní o jej odvolaní svojím
arbitrárnym a neodôvodneným postupom a následným rozhodnutím porušil jej základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho sa
domáha aj zrušenia opravného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 77/2009
z 3. decembra 2009.
Sťažovateľka vo veci vedenej Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn.
3 Zm 110/03 v súvislosti s napádaným uznesením najvyššieho súdu využila opravný
prostriedok, ktorý jej účinne poskytuje Občiansky súdny poriadok (§ 237 a nasl.),
a 21. januára 2010 podala proti uvedenému rozhodnutiu dovolanie.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu
nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude
rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti
ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje
právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto
situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť
nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na
ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2010