Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 268/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť K. Š., S., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4

a v spojení s a , 3 a 4,

čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Listiny základných práv a slobôd

postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 14. januára 2009 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2010

doručená sťažnosť K. Š., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2

ods. 2 (ďalej len „“) a , 3 a 4, ,

2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. januára 2009, postupom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. januára 2010.

Predmetom napadnutých konaní bolo konanie o návrhu na náhradu škody

a nemajetkovej ujmy sťažovateľa, ktorej sa domáhal v súvislosti s nesprávnym úradným

postupom Okresného súdu Dunajská Streda podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Sťažovateľ svoj

návrh na náhradu škody odôvodnil tým, že právoplatným a vykonateľným rozsudkom

Okresného súdu Dunajská Streda (sp. zn. ) boli zistené a potvrdené všetky

majetkové práva sťažovateľa k stabilizačnému družstevnému bytu. Podľa sťažovateľa

ďalšie rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda v dôsledku nesprávneho úradného

postupu zmenili právo sťažovateľa k tomuto družstevnému bytu.

Okresný súd návrh sťažovateľa napadnutým rozsudkom č. k. -96

zo 14. januára 2009 zamietol, keďže v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal

nesprávny úradný postup Okresného súdu Dunajská Streda, jeho právo sa premlčalo

a v časti ide o prekážku res iudicata.

Krajský súd rozsudkom č. k. -122 z 26. januára 2010 napadnutý

rozsudok okresného súdu č. k. -96 zo 14. januára 2009 potvrdil, pričom

konštatoval:

„Správny bol postup súdu prvého stupňa, keď zamietol návrh navrhovateľa a to

najmä z dôvodu, že nebolo preukázané naplnenie podmienok vzniku náhrady škody

z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu, keď v danej veci nie je možné aplikovať

žiadnu z podmienok pre porušenie povinnosti orgánu v zmysle

Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že Okresný súd Dunajská Streda v jednotlivých

konaniach, na ktoré navrhovateľ vo svojom návrhu poukazoval rozhodoval v intenciách

zákonov, dodržiaval zákonom stanovené lehoty, neboli zistené žiadne prieťahy a ani iné

zásahy do práv navrhovateľa. Ďalej odvolací súd takisto poukázal na to, že súd prvého

stupňa správne vyhodnotil aj skutočnosť, že o veciach, na ktoré navrhovateľ poukazoval

boli buď to návrhy zamietnuté alebo konania zastavené a to, vždy z dôvodu na strane

navrhovateľa, ktorými dôvodmi bolo späťvzatie návrhu, na doplnenie návrhu a prekážka

veci rozhodnutej. Takže navrhovateľom nebolo preukázané, že by uňho došlo k vzniku škody

nesprávnym úradným postupom súdu.“

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol:

«Pre beznádejnosť protiobrany sa súd ani nepokúsil, nedokázal pre nedostatok

dôkazov vyvrátiť dokázanú pravdu. Z tohto dôvodu KS ani nezvolal a neuskutočnil potrebné

pojednávanie, aby som sa nemohol k veci vyjadriť a obhájiť pravdivé skutočnosti a súd

mohol žalobu bez prejednania zamiesť a zamietnuť.

Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona sa domáham uspokojenia zákonných nárokov na súde,

pretože som nespochybniteľne, zákonne, dôveryhodne preukázal nesprávne úradné postupy

súdu s príčinným vznikom - spôsobením škody a nemajetkovej ujmy. Kumulatívne boli

splnené všetky podmienky, čo bolo preukázané a preto vznikla podľa zákona zodpovednosť

štátu, ktorej sa nemožno zbaviť. Uvedená citácia zákona sa plne vzťahuje na môj prípad

nesprávnych úradných postupov súdu.

Podľa „vyjadrenia súdu“, som ja nepreukázal (neoznámil, že to žiada a o čo), že

došlo zo strany súdu a notára k vykonaniu nesprávnych úradných postupov, čo je absolútna

lož, ale na druhej strane súd preukázal, že žalobu a odvolanie nepreštudoval a sám

nezisťoval či sú uvedené a vykonané úradné postupy nesprávne alebo správne, ale len sa

páchateľov týchto nezákonností opýtal, či postupovali správne (alebo sa ich vôbec nepýtal).

Podľa zdravého rozumu a práva má súd v tejto žalobe najprv zistiť, či postupy súdu boli

správne alebo nesprávne a až potom rozhodnúť a žalobe vyhovieť alebo ju zamietnuť. Toto

súd nedokáže urobiť vo viacerých prípadoch.

Na Ústavný súd sa obraciam preto, resp. som donútený, lebo Okresný a aj Krajský

súd nie sú schopné, resp. nezistili, či uvedené a vykonané úradné postupy súdu sú správne

alebo nesprávne (i keď vznikli na základe, alebo sú pokračovaním spáchaného trestného

činu podvodu a krádeže), zistiť či konali a rozhodovali súdy zákonne alebo nezákonne

a nesprávne aj zistil dobu premlčania, že bola prekročená, nezistil či mi bola spôsobená

škoda a nerozhodol o nemajetkovej ujme. Toto sú rozhodujúce skutočnosti, bez ktorých nie

je možné vyniesť zákonný rozsudok.

Chybou je, že ani OS Galanta a ani KS Trnava sa nezaoberal tým čo bol petit žaloby

a povinnosťou súdu, zistiť či uvedené v žalobe nesprávne úradné postupy sa stali a či sú

správne alebo nesprávne a či mi nimi bola spôsobená škoda, to súd nezaujímalo a túto

nezákonnosť kryje.

Z vyhláseného rozsudku -122 vyplýva, že súd sa účelovo vyhýba

prejednaniu petitu a dôvodom odvolania, ako mu prikazuje zákon, o náhrade spôsobenej

škody nesprávnym úradným postupom súdu a notára. Ani jeden uvedený nesprávny úradný

postup súdu, súd neprejednáva a nerozoberá. Odpútava pozornosť na súdne spory, ktoré

boli na podnet súdu späť vzaté, zastavené a neboli predmetom tejto žaloby. Ďalej sa venuje

nezákonným konaniam a rozhodnutiam, ktorým sa mal venovať, keď boli petitom žaloby

v predchádzajúcom spore.

Ak súd tvrdí, že neverejne (tajne) prejednával, zisťoval čo je jeho povinnosť

vyplývajúca zo zákona, či sú v žalobe uvedené úradné postupy nesprávne alebo správne,

keďže mám v tomto o jeho konaní pochybnosti mám právo vedieť a poznať zápisnicu z tohto

pojednávania. Chcem vedieť prečo sa toto neuskutočnilo na riadnom súdnom konaní, aby

som sa mohol brániť proti nespravodlivosti dňa 14.1.2009, alebo nezvolanom konaní dňa

26.1.2010. Mám právo vedieť, ktorý a prečo vykonaný nesprávny úradný postup bol

správny, čo chýba aj v rozsudku a jeho zdôvodnení.

Prvostupňový súd a ani odvolací súd nezisťoval a preto ani nevie, či vykonaný

úradný postup súdu bol správny alebo nesprávny...

Závažnou chybou a procesnou závadou konania súdu v tomto spore, a to

prvostupňového aj odvolacieho, bolo a je to aj prekážkou na vynesenie zákonného

rozsudku, že súd nevyriešil petit žaloby, nedokázal zistiť, ako sám uvádza, či v žalobe

uvedené a vykonané súdom nesprávne úradné postupy súdu sú správne alebo nesprávne.

Súd nedokázal vyvrátiť mnou dokázané skutočnosti, že vykonané úradné postupy súdu sú

nesprávne a nezákonné, ani napriek jeho enormnému záujmu.

Druhou vážnou závadou je, že súd v časti premlčania nesprávne stanovil začiatok

času počítania premlčania a nebral do úvahy ustanovenia zákona, ktorým sa prerušuje

počítanie času premlčania a to o doby počas ktorej prebieha riadne súdne konanie.

K premlčaniu práva v tomto prípade, či subjektívneho alebo objektívneho nedošlo

a k premlčaniu práva na uplatnenie náhrady spôsobenej škody a nemajetkovej ujmy nedošlo

a nemôže byť platne uplatnené ani odporcom.

Závažnou okolnosťou na ktorú sa tiež sťažujem je, že spor v tejto záležitosti krádeže

môjho družstevného bytu je, že došlo k prieťahom v zákonnom ukončení sporu od roku 1993

a spor nie je dodnes ukončený vinou súdu.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo podľa uvedených článkov SR a Listiny základných práv

a slobôd bolo všeobecným súdom porušené, uvedené nesprávne úradné postupy notára

a súdu boli vykonané a preto sú vydané rozsudky -96 z 14.1.2009 OS Galanta

a -122 z 26.1.2010 KS Trnava neplatné.

2. Vykonané nesprávne úradné postupy spôsobili sťažovateľovi škodu a nemajetkovú

ujmu v zmysle žaloby.

V zmysle SR sťažovateľovi - poškodenému Krajský súd Trnava -

štát uhradí spôsobenú škodu, ako je rozpísané v žalobe 55 460 Eur a nemajetkovú ujmu

16 597 Eur, celkom 72 057 Eur.

3. Krajský súd Trnava je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia na účet

právnej zástupkyne JUDr. V. D., za dva právne úkony 120,23 x 2 + 7,21 x 2 spolu 254,38

Eur.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc ústavného súdu ustanovená v spočíva okrem iného aj

v tom, že k jej uplatneniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady

subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť

iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom

rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd je v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Zásada subsidiarity vyjadruje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, , ).

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

1. K namietanému porušeniu predmetných článkov a listiny, vynímajúc

porušenie a listiny postupom a rozhodnutím okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. januára 2009,

ktorým návrh sťažovateľa zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania, ústavný súd

poukazuje na už spomenutý princíp subsidiarity ustanovený v ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd (). Ústavný súd preto konštatuje, že nemá

právomoc preskúmať napadnutý postup a rozsudok okresného súdu, pretože ich preskúmal

na základe odvolania sťažovateľa krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. -122

z 26. januára 2010 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu č. k. -96

zo 14. januára 2009 v celom rozsahu potvrdil.

Preto v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4,

, 3 a 4, , , 3 a 4 a , 2, 3 a 4 v spojení s

a základných práv podľa čl. 38 ods. 1 v spojení s čl. 1 listiny ústavný súd sťažnosť v časti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie podľa .

2. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta nečinnosť súdov, t. j. zbytočné prieťahy

v konaní, a v nadväznosti na to porušenie svojho základného opráva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov.

Rozsudok okresného súdu č. k. -96 zo 14. januára 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -122 z 26. januára 2010, ktorým bolo

namietané konanie skončené, nadobudli právoplatnosť 3. marca 2010.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) môže ísť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný

súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť

reálne nepripúšťajú (, , , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj

z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už okresný súd aj krajský súd meritórne rozhodli pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu podľa .

V nadväznosti na uvedené a v nadväznosti na právoplatné skončenie veci v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti

pre zjavnú neopodstatnenosť podľa .

3. Z obsahu časti sťažnosti, ktorá sa týka namietaného postupu a rozsudku krajského

súdu, vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu

uvedeným v napadnutom rozsudku, keď sťažovateľ namieta, že krajský súd na prerokovanie

veci nenariadil pojednávanie, čo mu znemožnilo sa k veci vyjadriť. V tejto súvislosti

namieta porušenie svojich základných práv aj podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1, 3 a 4

v spojení s a podľa , 3 a 4, , 2, 3 a 4 a

ods. 1 v spojení s čl. 1 listiny označeným postupom krajského súdu a označeným

rozsudkom.

Ústavný súd zo spisu zistil, že sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal

prostredníctvom okresného súdu 26. marca 2010 dovolanie, ktoré doplnil 12. mája 2010

a ktoré bolo 22. júna 2010 predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“). Znamená to, že sťažovateľ využil opravný prostriedok, ktorý mu účinne

poskytuje ( a nasl.). V čase rozhodovania ústavného súdu

najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa nerozhodol.

Sťažovateľ sa so svojou sťažnosťou obrátil na ústavný súd teda v čase, keď sa

súbežne obrátil dovolaním na najvyšší súd. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti

ústavnému súdu vytvára situáciu, keď princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného

súdu do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53

ods. 1 , podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti preto zaujal právny názor (podobne

napr. , , ), že v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že ak by akceptoval sťažnostnú

námietku sťažovateľa, vznikol by ústavne neakceptovateľný stav, keď by o rovnakej veci

rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (, ). Ide o stav

v právnom štáte neakceptovateľný.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach zaoberal aj tým, aké dôsledky bude mať

pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu

krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra

2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body

51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju aj v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku

krajského súdu odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25

ods. 2 .

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010