Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 268/2010
PDF · 198.88 KB
No categories available
IV. ÚS 268/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť K. Š., S., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4
a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1, 3 a 4,
čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Listiny základných práv a slobôd
postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/117/2008 a jeho
rozsudkom zo 14. januára 2009 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co/89/2009 a jeho rozsudkom z 26. januára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2010
doručená sťažnosť K. Š., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1,
2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 C/117/2008 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2009, postupom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/89/2009 a jeho
rozsudkom z 26. januára 2010.
Predmetom napadnutých konaní bolo konanie o návrhu na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy sťažovateľa, ktorej sa domáhal v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Dunajská Streda podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Sťažovateľ svoj
návrh na náhradu škody odôvodnil tým, že právoplatným a vykonateľným rozsudkom
Okresného súdu Dunajská Streda (sp. zn. 4 C/200/1992) boli zistené a potvrdené všetky
majetkové práva sťažovateľa k stabilizačnému družstevnému bytu. Podľa sťažovateľa
ďalšie rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda v dôsledku nesprávneho úradného
postupu zmenili právo sťažovateľa k tomuto družstevnému bytu.
Okresný súd návrh sťažovateľa napadnutým rozsudkom č. k. 17 C 117/2008-96
zo 14. januára 2009 zamietol, keďže v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal
nesprávny úradný postup Okresného súdu Dunajská Streda, jeho právo sa premlčalo
a v časti ide o prekážku res iudicata.
Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 89/2009-122 z 26. januára 2010 napadnutý
rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 117/2008-96 zo 14. januára 2009 potvrdil, pričom
konštatoval:
„Správny bol postup súdu prvého stupňa, keď zamietol návrh navrhovateľa a to
najmä z dôvodu, že nebolo preukázané naplnenie podmienok vzniku náhrady škody
z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu, keď v danej veci nie je možné aplikovať
žiadnu z podmienok pre porušenie povinnosti orgánu v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že Okresný súd Dunajská Streda v jednotlivých
konaniach, na ktoré navrhovateľ vo svojom návrhu poukazoval rozhodoval v intenciách
zákonov, dodržiaval zákonom stanovené lehoty, neboli zistené žiadne prieťahy a ani iné
zásahy do práv navrhovateľa. Ďalej odvolací súd takisto poukázal na to, že súd prvého
stupňa správne vyhodnotil aj skutočnosť, že o veciach, na ktoré navrhovateľ poukazoval
boli buď to návrhy zamietnuté alebo konania zastavené a to, vždy z dôvodu na strane
navrhovateľa, ktorými dôvodmi bolo späťvzatie návrhu, na doplnenie návrhu a prekážka
veci rozhodnutej. Takže navrhovateľom nebolo preukázané, že by uňho došlo k vzniku škody
nesprávnym úradným postupom súdu.“
V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol:
«Pre beznádejnosť protiobrany sa súd ani nepokúsil, nedokázal pre nedostatok
dôkazov vyvrátiť dokázanú pravdu. Z tohto dôvodu KS ani nezvolal a neuskutočnil potrebné
pojednávanie, aby som sa nemohol k veci vyjadriť a obhájiť pravdivé skutočnosti a súd
mohol žalobu bez prejednania zamiesť a zamietnuť.
Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona sa domáham uspokojenia zákonných nárokov na súde,
pretože som nespochybniteľne, zákonne, dôveryhodne preukázal nesprávne úradné postupy
súdu s príčinným vznikom - spôsobením škody a nemajetkovej ujmy. Kumulatívne boli
splnené všetky podmienky, čo bolo preukázané a preto vznikla podľa zákona zodpovednosť
štátu, ktorej sa nemožno zbaviť. Uvedená citácia zákona sa plne vzťahuje na môj prípad
nesprávnych úradných postupov súdu.
Podľa „vyjadrenia súdu“, som ja nepreukázal (neoznámil, že to žiada a o čo), že
došlo zo strany súdu a notára k vykonaniu nesprávnych úradných postupov, čo je absolútna
lož, ale na druhej strane súd preukázal, že žalobu a odvolanie nepreštudoval a sám
nezisťoval či sú uvedené a vykonané úradné postupy nesprávne alebo správne, ale len sa
páchateľov týchto nezákonností opýtal, či postupovali správne (alebo sa ich vôbec nepýtal).
Podľa zdravého rozumu a práva má súd v tejto žalobe najprv zistiť, či postupy súdu boli
správne alebo nesprávne a až potom rozhodnúť a žalobe vyhovieť alebo ju zamietnuť. Toto
súd nedokáže urobiť vo viacerých prípadoch.
Na Ústavný súd sa obraciam preto, resp. som donútený, lebo Okresný a aj Krajský
súd nie sú schopné, resp. nezistili, či uvedené a vykonané úradné postupy súdu sú správne
alebo nesprávne (i keď vznikli na základe, alebo sú pokračovaním spáchaného trestného
činu podvodu a krádeže), zistiť či konali a rozhodovali súdy zákonne alebo nezákonne
a nesprávne aj zistil dobu premlčania, že bola prekročená, nezistil či mi bola spôsobená
škoda a nerozhodol o nemajetkovej ujme. Toto sú rozhodujúce skutočnosti, bez ktorých nie
je možné vyniesť zákonný rozsudok.
Chybou je, že ani OS Galanta a ani KS Trnava sa nezaoberal tým čo bol petit žaloby
a povinnosťou súdu, zistiť či uvedené v žalobe nesprávne úradné postupy sa stali a či sú
správne alebo nesprávne a či mi nimi bola spôsobená škoda, to súd nezaujímalo a túto
nezákonnosť kryje.
Z vyhláseného rozsudku 9 Co/89/2009-122 vyplýva, že súd sa účelovo vyhýba
prejednaniu petitu a dôvodom odvolania, ako mu prikazuje zákon, o náhrade spôsobenej
škody nesprávnym úradným postupom súdu a notára. Ani jeden uvedený nesprávny úradný
postup súdu, súd neprejednáva a nerozoberá. Odpútava pozornosť na súdne spory, ktoré
boli na podnet súdu späť vzaté, zastavené a neboli predmetom tejto žaloby. Ďalej sa venuje
nezákonným konaniam a rozhodnutiam, ktorým sa mal venovať, keď boli petitom žaloby
v predchádzajúcom spore.
Ak súd tvrdí, že neverejne (tajne) prejednával, zisťoval čo je jeho povinnosť
vyplývajúca zo zákona, či sú v žalobe uvedené úradné postupy nesprávne alebo správne,
keďže mám v tomto o jeho konaní pochybnosti mám právo vedieť a poznať zápisnicu z tohto
pojednávania. Chcem vedieť prečo sa toto neuskutočnilo na riadnom súdnom konaní, aby
som sa mohol brániť proti nespravodlivosti dňa 14.1.2009, alebo nezvolanom konaní dňa
26.1.2010. Mám právo vedieť, ktorý a prečo vykonaný nesprávny úradný postup bol
správny, čo chýba aj v rozsudku a jeho zdôvodnení.
Prvostupňový súd a ani odvolací súd nezisťoval a preto ani nevie, či vykonaný
úradný postup súdu bol správny alebo nesprávny...
Závažnou chybou a procesnou závadou konania súdu v tomto spore, a to
prvostupňového aj odvolacieho, bolo a je to aj prekážkou na vynesenie zákonného
rozsudku, že súd nevyriešil petit žaloby, nedokázal zistiť, ako sám uvádza, či v žalobe
uvedené a vykonané súdom nesprávne úradné postupy súdu sú správne alebo nesprávne.
Súd nedokázal vyvrátiť mnou dokázané skutočnosti, že vykonané úradné postupy súdu sú
nesprávne a nezákonné, ani napriek jeho enormnému záujmu.
Druhou vážnou závadou je, že súd v časti premlčania nesprávne stanovil začiatok
času počítania premlčania a nebral do úvahy ustanovenia zákona, ktorým sa prerušuje
počítanie času premlčania a to o doby počas ktorej prebieha riadne súdne konanie.
K premlčaniu práva v tomto prípade, či subjektívneho alebo objektívneho nedošlo
a k premlčaniu práva na uplatnenie náhrady spôsobenej škody a nemajetkovej ujmy nedošlo
a nemôže byť platne uplatnené ani odporcom.
Závažnou okolnosťou na ktorú sa tiež sťažujem je, že spor v tejto záležitosti krádeže
môjho družstevného bytu je, že došlo k prieťahom v zákonnom ukončení sporu od roku 1993
a spor nie je dodnes ukončený vinou súdu.»
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo podľa uvedených článkov Ústavy SR a Listiny základných práv
a slobôd bolo všeobecným súdom porušené, uvedené nesprávne úradné postupy notára
a súdu boli vykonané a preto sú vydané rozsudky 17 C/1172008-96 z 14.1.2009 OS Galanta
a 9 Co/89/2009-122 z 26.1.2010 KS Trnava neplatné.
2. Vykonané nesprávne úradné postupy spôsobili sťažovateľovi škodu a nemajetkovú
ujmu v zmysle žaloby.
V zmysle Ústavy SR čl. 46 ods. 3 sťažovateľovi - poškodenému Krajský súd Trnava -
štát uhradí spôsobenú škodu, ako je rozpísané v žalobe 55 460 Eur a nemajetkovú ujmu
16 597 Eur, celkom 72 057 Eur.
3. Krajský súd Trnava je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia na účet
právnej zástupkyne JUDr. V. D., za dva právne úkony 120,23 x 2 + 7,21 x 2 spolu 254,38
Eur.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Právomoc ústavného súdu ustanovená v čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej uplatneniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd je v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Zásada subsidiarity vyjadruje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, III. ÚS 167/2010, III. ÚS 226/2010).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
1. K namietanému porušeniu predmetných článkov ústavy a listiny, vynímajúc
porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny postupom a rozhodnutím okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/117/2008 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2009,
ktorým návrh sťažovateľa zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania, ústavný súd
poukazuje na už spomenutý princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd (II. ÚS 54/02). Ústavný súd preto konštatuje, že nemá
právomoc preskúmať napadnutý postup a rozsudok okresného súdu, pretože ich preskúmal
na základe odvolania sťažovateľa krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. 9 Co/89/2009-122
z 26. januára 2010 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu č. k. 17 C/117/2008-96
zo 14. januára 2009 v celom rozsahu potvrdil.
Preto v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4,
čl. 46 ods. 1, 3 a 4, čl. 1, čl. 11 ods. 1, 3 a 4 a čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 v spojení s čl. 2 ústavy
a základných práv podľa čl. 38 ods. 1 v spojení s čl. 1 listiny ústavný súd sťažnosť v časti
smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
17 C 117/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 89/2009,
ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta nečinnosť súdov, t. j. zbytočné prieťahy
v konaní, a v nadväznosti na to porušenie svojho základného opráva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.
Rozsudok okresného súdu č. k. 17 C/197/2008-96 zo 14. januára 2009 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 89/2009-122 z 26. januára 2010, ktorým bolo
namietané konanie skončené, nadobudli právoplatnosť 3. marca 2010.
V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) môže ísť
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný
súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už okresný súd aj krajský súd meritórne rozhodli pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
V nadväznosti na uvedené a v nadväznosti na právoplatné skončenie veci v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti
pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Z obsahu časti sťažnosti, ktorá sa týka namietaného postupu a rozsudku krajského
súdu, vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu
uvedeným v napadnutom rozsudku, keď sťažovateľ namieta, že krajský súd na prerokovanie
veci nenariadil pojednávanie, čo mu znemožnilo sa k veci vyjadriť. V tejto súvislosti
namieta porušenie svojich základných práv aj podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1, 3 a 4
v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 38
ods. 1 v spojení s čl. 1 listiny označeným postupom krajského súdu a označeným
rozsudkom.
Ústavný súd zo spisu zistil, že sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal
prostredníctvom okresného súdu 26. marca 2010 dovolanie, ktoré doplnil 12. mája 2010
a ktoré bolo 22. júna 2010 predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“). Znamená to, že sťažovateľ využil opravný prostriedok, ktorý mu účinne
poskytuje Občiansky súdny poriadok (§ 237 a nasl.). V čase rozhodovania ústavného súdu
najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa nerozhodol.
Sťažovateľ sa so svojou sťažnosťou obrátil na ústavný súd teda v čase, keď sa
súbežne obrátil dovolaním na najvyšší súd. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti
ústavnému súdu vytvára situáciu, keď princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného
súdu do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti preto zaujal právny názor (podobne
napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že ak by akceptoval sťažnostnú
námietku sťažovateľa, vznikol by ústavne neakceptovateľný stav, keď by o rovnakej veci
rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 180/08). Ide o stav
v právnom štáte neakceptovateľný.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach zaoberal aj tým, aké dôsledky bude mať
pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body
51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju aj v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku
krajského súdu odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. augusta 2010