Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 153/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť K. Š., S., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci

namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2

a , , 3 a 4, , 2, 3 a 4 a

a 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn.

zo 14. januára 2009, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 26. januára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 9. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2011 doručená sťažnosť K. Š., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

, a 4, , 3 a 4 a

(ďalej len „ústava“) a čl. 1, čl. 11 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1 a 2

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. januára 2009, rozsudkom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. januára 2010 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 9. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

konal o žalobe sťažovateľa o náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť

v dôsledku ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Dunajská Streda

v iných jeho súdnych sporoch, v ktorých tento súd nerešpektoval sťažovateľovi

už rozsudkom sp. zn. právoplatne priznané majetkové práva k stabilizačnému

družstevnému bytu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 14. januára 2009

žalobu sťažovateľa zamietol, pričom na základe odvolania sťažovateľa krajský súd

sťažnosťou napádaným rozsudkom sp. zn. z 26. januára 2010 rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu bolo z dôvodu jeho neprípustnosti odmietnuté uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 9. novembra 2010.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje svoju nespokojnosť

s rozhodnutiami všetkých stupňov súdov, pričom argumentačne odôvodnil svoju sťažnosť

iba proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, a to tým, že podľa jeho názoru

tieto súdy pred rozhodnutím vo veci samej náležite nezistili skutkový stav veci. Podľa

sťažovateľa okresný súd, ako ani krajský súd vôbec neskúmali, či postup Okresného súdu

Dunajská Streda v iných jeho sporoch bol, alebo nebol zákonný, ale pri zisťovaní

skutkového stavu sa uspokojili iba s vyjadrením sudcov Okresného súdu Dunajská Streda,

ktorí rozhodovali v sporoch sťažovateľa a ktorí sa vyjadrili, že ich postup v týchto veciach

bol správny a zákonný, pričom okresný súd ani krajský súd si tieto ich tvrdenia žiadnym

spôsobom neoverili a svoje rozhodnutia založili iba na týchto vyjadreniach. Okrem toho

vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ tiež namieta, že keďže tento súd rozhodol o jeho

odvolaní bez nariadenia pojednávania, bolo mu tým znemožnené realizovať jeho procesné

právo uplatniť námietku zaujatosti proti predsedníčke zákonného senátu krajského súdu,

ktorá mala rozhodovať aj v skorších konaniach z dôvodu nesprávnosti úradného postupu,

v ktorých žiadal náhradu škody v dotknutom konaní.

Svoje námietky vo vzťahu k sťažnosťou napádanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

sp. zn. z 9. novembra 2010 sťažovateľ bližšie nezdôvodnil, resp. okrem

označenia tohto rozhodnutia v petite sťažnosti svoje výhrady proti tomuto rozhodnutiu

najvyššieho súdu bližšie nešpecifikoval.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Na Ústavný súd sa obraciam preto, resp. som donútený, lebo Okresný a aj Krajský

súd nie sú schopné, resp. nezistili, či uvedené a vykonané úradné postupy súdu sú správne

alebo nesprávne (i keď vznikli na základe, alebo sú pokračovaním spáchaného trestného

činu podvodu a krádeže), zistiť či konali a rozhodovali súdy zákonne alebo nezákonne

a nesprávne aj zistil dobu premlčania, že bola prekročená, nezistil či mi bola spôsobená

škoda a nerozhodol o nemajetkovej ujme. Toto sú rozhodujúce skutočnosti, bez ktorých nie

je možné vyniesť zákonný rozsudok. ...

Vo veci nesprávnych úradných postupov OS D. Streda si nepriznáva, že vykonal

nesprávne postupy. OS Galanta ktorý mal zistiť či uvedené nesprávne úradné postupy súdu

sú správne alebo nesprávne to nedokázal. KS Trnava toto zistiť necháva na Ústavný súd. ...

Súdne konanie rozsudkom OS Galanta z 14. 1. 2009 a rozsudkom KS

Trnava -122 z 26. 1. 20010 doručeného 2. 3. 2010 za predsedníčky senátu,

ktorá bola zaujatá, závislá z predošlého rozhodovania čo som nevedel, lebo sa

neuskutočnilo pojednávanie a nebolo mi umožnené namietať zaujatosť sudcu, žalobu

zamietol. ...

Príčinou prečo sa súdim je to, že súd nevedel a nedokázal za 15 rokov spor zákonne

a spravodlivo ukončiť. Nevedel a nedokázal previesť zákonné dedičské konanie, nedokázal

zabezpečiť zákonné vykonanie rozsudku, nevedel a nechcel zistiť, či zmluva o prevode bytu

do vlastníctva je zákonná, platná alebo neplatná, nedokázal odstrániť protiprávny stav

a previesť ani nápravu náhradou spôsobenej škody.

Prosím a žiadam ÚS, aby zariadil a zabezpečil, aby vec prejednal nezávislý

a nestranný súd, ktorý bude postupovať a konať v zmysle platných zákonov.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo podľa uvedených článkov SR a Listiny základných práv a

slobôd bolo všeobecným súdom porušené, uvedené nesprávne úradné postupy notára a súdu

boli vykonané a preto sú vydané rozsudky -96 z 14. 1. 2009 OS Galanta,

-122 z 26. 1. 2010 KS Trnava a Najvyššieho súdu Bratislava

neplatné.

2. Vykonané nesprávne úradné postupy spôsobili sťažovateľovi škodu a nemajetkovú

ujmu v zmysle žaloby. V zmysle SR sťažovateľovi - poškodenému

Ústavný súd SR Košice - štát uhradí spôsobenú škodu, ako je rozpísané v žalobe 72 057 Eur

a úroky z omeškania 5 % p. a. za 3 roky 10 808 Eur, spolu 82 865 Eur.

3. Ústavný súd SR Košice je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia na účet

právnej zástupkyne JUDr. V. D., za dva právne úkony 123,50 x 2 + 7,41 x 2 spolu 261,82

Eur.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1

a 4, , 3 a 4 a a , , 3 a 4, , 2, 3 a 4

a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 14. januára

2009, rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. januára 2010 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. novembra 2010.

1. K namietanému porušeniu označených článkov a listiny rozhodnutím

okresného súdu

Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozsudkom okresného súdu sťažovateľ

namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 14. januára 2009 využitím riadneho

opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj

zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd

v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel vo vzťahu

k rozsudku okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi

argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozsudku okresného súdu uvádza aj v konaní

pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku okresnému súdu) už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

( ).

2. K namietanému porušeniu označených článkov a listiny rozhodnutím

krajského súdu

V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 26. januára 2010 ústavný súd toto rozhodnutie krajského súdu s ohľadom na námietky

sťažovateľa vecne preskúmal, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ toto rozhodnutie

krajského súdu už raz v minulosti napadol sťažnosťou pred ústavným súdom, pričom

vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd uznesením č. k.

-25 z 30. augusta 2010 sťažnosť sťažovateľa ako neprípustnú odmietol

z dôvodu, že sťažovateľ v tom čase predmetné rozhodnutie krajského súdu napadol aj

dovolaním. Ústavný súd však v uznesení č. k. -25 z 30. augusta 2010 tiež

konštatoval:

„Ústavný súd sa však v daných okolnostiach zaoberal aj tým, aké dôsledky bude mať

pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu

krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra

2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body

51, 53, 54).“

Keďže z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 9. novembra 2010

vydaného v konaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. januára 2010 vyplýva, že najvyšší súd „... nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti“, v danom prípade vzhľadom na

uvedené je u sťažovateľa zachovaná lehota na podanie sťažnosti proti predmetnému

rozhodnutiu krajského súdu.

V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 26. januára 2010 sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že krajský súd

nedostatočne zistil skutkový stav veci a iba formálne sa stotožnil s jeho zistením okresným

súdom, a tiež namieta, že z dôvodu prerokovania jeho odvolania krajským súdom bez

nariadenia pojednávania nemal možnosť oboznámiť sa so zložením senátu krajského súdu

konajúceho v jeho veci, a teda ani nemal možnosť uplatniť proti predsedníčke tohto senátu

námietku zaujatosti.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať

aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska súladu či nesúladu

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá

iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili

spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Z odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku krajského súdu vyplýva:

„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že

odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania ( a )

proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), postupom

podľa ustanovenia , preskúmal napadnutý rozsudok v medziach

ustanovenia a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je

dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý odvolaním je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. je

určenie povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu Škody vo výške 46.471,46

eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16,599,96 eur titulom nesprávneho úradného

postupu Okresného súdu Dunajská Streda, a to v súlade so

a . Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti.

postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového

materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom

rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku na základe vykonaných dôkazov dospel k

správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi

závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom

v podrobnostiach na ne odkazuje ( ).

Správny bol postup súdu prvého stupňa, keď zamietol návrh navrhovateľa a to najmä

z dôvodu, že nebolo preukázané naplnenie podmienok vzniku náhrady škody z dôvodu

nesprávneho úradného postupu súdu, keď v danej veci nie je možné aplikovať žiadnu

z podmienok pre porušenie povinnosti orgánu v zmysle Súd

prvého stupňa správne skonštatoval, že Okresný súd Dunajská Streda v jednotlivých

konaniach, na ktoré navrhovateľ vo svojom návrhu poukazoval rozhodoval v intenciách

zákonov, dodržiaval zákonom stanovené lehoty, neboli zistené žiadne prieťahy a ani iné

zásahy do práv navrhovateľa. Ďalej odvolací súd takisto poukázal na to, že súd prvého

stupňa správne vyhodnotil aj skutočnosť, že o veciach, na ktoré navrhovateľ poukazoval

boli buď to návrhy zamietnuté alebo konania zastavené a to, vždy z dôvodu na strane

navrhovateľa, ktorými dôvodmi bolo späť vzatie návrhu, n doplnenie návrhu a prekážka

veci rozhodnutej. Takže navrhovateľom nebolo preukázané, že by uňho došlo k vzniku škody

nesprávnym úradným postupom súdu.

Vzhľadom k uvedenému preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý

odvolaním podľa z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. O práve na

náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. za použitia ust.

, keď v odvolacom konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal,

keďže si túto neuplatnil.“

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedostatočne zistenom skutkovom stave

krajským súdom ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil

s názorom prvostupňového súdu týkajúcim sa zistenia skutkového stavu a jeho právnej

kvalifikácie. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

či zmyslu. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ).

Skúmané rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov krajského súdu.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (, ) vyslovil,

že právo na súdnu ochranu nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe

nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným

súdom.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a sťažovateľom označenými článkami a listiny, bolo potrebné

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa postupu krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , v ktorom rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím bolo

sťažovateľovi podľa jeho presvedčenia zabránené namietať, resp. spochybniť nezaujatosť

zákonného sudcu krajského súdu, ústavný súd zistil, že označené konanie na krajskom súde

začalo 16. marca 2009, pričom verejné vyhlásenie rozsudku v tejto veci, ktoré sa konalo

26. januára 2010, bolo riadne krajským súdom vyhlásené vyvesením oznamu na úradnej

tabuli.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus iura scripta

sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sa na ochrane svojich práv vyžadujúc, aby aj

sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by

nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že

sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať

prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

Z uvedených zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené pod sp. zn.

trvalo na krajskom súde takmer jeden rok, pričom počas tejto doby sťažovateľ

pri vynaložení náležitej starostlivosti a záujmu vo svojej veci mal reálnu možnosť dozvedieť

sa, kto je v jeho veci zákonným sudcom, avšak sťažovateľ v tomto smere nevyvinul žiadnu

aktivitu. Okrem toho, rozhodnúť o odvolaní účastníka konania bez nariadenia pojednávania

umožňovalo krajskému súdu ustanovenie , takže

z tohto hľadiska sa postup krajského súdu nejaví byť arbitrárnym alebo svojvoľným.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom

prerokovaní aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu označených článkov a listiny rozhodnutím

najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv a slobôd

zaručených v označených článkoch a listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. novembra 2010, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že okrem

uvedenia tohto rozhodnutia najvyššieho súdu v petite sťažnosti sťažovateľ svoju sťažnosť

v tomto smere žiadnym spôsobom neodôvodnil, t. j. neuviedol, z akých dôvodov malo dôjsť

v príčinnej súvislosti s označeným rozhodnutím najvyššieho súdu k namietanému porušeniu

ním označených článkov a listiny.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Keďže návrh sťažovateľa nebol vo vzťahu k označenému rozhodnutiu najvyššieho

súdu odôvodnený, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia a o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa

touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011