Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 153/2011
PDF · 253.46 KB
No categories available
II. ÚS 153/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť K. Š., S., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1, čl. 11 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1
a 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn.
17 C 117/08 zo 14. januára 2009, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 89/09
z 26. januára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2011 doručená sťažnosť K. Š., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 1, čl. 11 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1 a 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Galanta
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 117/08 zo 14. januára 2009, rozsudkom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 89/09 z 26. januára 2010 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 142/2010
z 9. novembra 2010.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
17 C 117/08 konal o žalobe sťažovateľa o náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Dunajská Streda
v iných jeho súdnych sporoch, v ktorých tento súd nerešpektoval sťažovateľovi
už rozsudkom sp. zn. 4 C 206/1992 právoplatne priznané majetkové práva k stabilizačnému
družstevnému bytu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 117/08 zo 14. januára 2009
žalobu sťažovateľa zamietol, pričom na základe odvolania sťažovateľa krajský súd
sťažnosťou napádaným rozsudkom sp. zn. 9 Co 89/09 z 26. januára 2010 rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu bolo z dôvodu jeho neprípustnosti odmietnuté uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje svoju nespokojnosť
s rozhodnutiami všetkých stupňov súdov, pričom argumentačne odôvodnil svoju sťažnosť
iba proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, a to tým, že podľa jeho názoru
tieto súdy pred rozhodnutím vo veci samej náležite nezistili skutkový stav veci. Podľa
sťažovateľa okresný súd, ako ani krajský súd vôbec neskúmali, či postup Okresného súdu
Dunajská Streda v iných jeho sporoch bol, alebo nebol zákonný, ale pri zisťovaní
skutkového stavu sa uspokojili iba s vyjadrením sudcov Okresného súdu Dunajská Streda,
ktorí rozhodovali v sporoch sťažovateľa a ktorí sa vyjadrili, že ich postup v týchto veciach
bol správny a zákonný, pričom okresný súd ani krajský súd si tieto ich tvrdenia žiadnym
spôsobom neoverili a svoje rozhodnutia založili iba na týchto vyjadreniach. Okrem toho
vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ tiež namieta, že keďže tento súd rozhodol o jeho
odvolaní bez nariadenia pojednávania, bolo mu tým znemožnené realizovať jeho procesné
právo uplatniť námietku zaujatosti proti predsedníčke zákonného senátu krajského súdu,
ktorá mala rozhodovať aj v skorších konaniach z dôvodu nesprávnosti úradného postupu,
v ktorých žiadal náhradu škody v dotknutom konaní.
Svoje námietky vo vzťahu k sťažnosťou napádanému rozhodnutiu najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010 sťažovateľ bližšie nezdôvodnil, resp. okrem
označenia tohto rozhodnutia v petite sťažnosti svoje výhrady proti tomuto rozhodnutiu
najvyššieho súdu bližšie nešpecifikoval.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Na Ústavný súd sa obraciam preto, resp. som donútený, lebo Okresný a aj Krajský
súd nie sú schopné, resp. nezistili, či uvedené a vykonané úradné postupy súdu sú správne
alebo nesprávne (i keď vznikli na základe, alebo sú pokračovaním spáchaného trestného
činu podvodu a krádeže), zistiť či konali a rozhodovali súdy zákonne alebo nezákonne
a nesprávne aj zistil dobu premlčania, že bola prekročená, nezistil či mi bola spôsobená
škoda a nerozhodol o nemajetkovej ujme. Toto sú rozhodujúce skutočnosti, bez ktorých nie
je možné vyniesť zákonný rozsudok. ...
Vo veci nesprávnych úradných postupov OS D. Streda si nepriznáva, že vykonal
nesprávne postupy. OS Galanta ktorý mal zistiť či uvedené nesprávne úradné postupy súdu
sú správne alebo nesprávne to nedokázal. KS Trnava toto zistiť necháva na Ústavný súd. ...
Súdne konanie 17 C/117/2008 rozsudkom OS Galanta z 14. 1. 2009 a rozsudkom KS
Trnava 9 Co/89/2009-122 z 26. 1. 20010 doručeného 2. 3. 2010 za predsedníčky senátu,
ktorá bola zaujatá, závislá z predošlého rozhodovania čo som nevedel, lebo sa
neuskutočnilo pojednávanie a nebolo mi umožnené namietať zaujatosť sudcu, žalobu
zamietol. ...
Príčinou prečo sa súdim je to, že súd nevedel a nedokázal za 15 rokov spor zákonne
a spravodlivo ukončiť. Nevedel a nedokázal previesť zákonné dedičské konanie, nedokázal
zabezpečiť zákonné vykonanie rozsudku, nevedel a nechcel zistiť, či zmluva o prevode bytu
do vlastníctva je zákonná, platná alebo neplatná, nedokázal odstrániť protiprávny stav
a previesť ani nápravu náhradou spôsobenej škody.
Prosím a žiadam ÚS, aby zariadil a zabezpečil, aby vec prejednal nezávislý
a nestranný súd, ktorý bude postupovať a konať v zmysle platných zákonov.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo podľa uvedených článkov Ústavy SR a Listiny základných práv a
slobôd bolo všeobecným súdom porušené, uvedené nesprávne úradné postupy notára a súdu
boli vykonané a preto sú vydané rozsudky 17 C 117/2008-96 z 14. 1. 2009 OS Galanta,
9 Co/89/2009-122 z 26. 1. 2010 KS Trnava a 5 Cdo 142/2010 Najvyššieho súdu Bratislava
neplatné.
2. Vykonané nesprávne úradné postupy spôsobili sťažovateľovi škodu a nemajetkovú
ujmu v zmysle žaloby. V zmysle Ústavy SR čl. 46 ods. 3 sťažovateľovi - poškodenému
Ústavný súd SR Košice - štát uhradí spôsobenú škodu, ako je rozpísané v žalobe 72 057 Eur
a úroky z omeškania 5 % p. a. za 3 roky 10 808 Eur, spolu 82 865 Eur.
3. Ústavný súd SR Košice je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia na účet
právnej zástupkyne JUDr. V. D., za dva právne úkony 123,50 x 2 + 7,41 x 2 spolu 261,82
Eur.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1
a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 1, čl. 11 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4
a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny rozsudkom okresného súdu sp. zn. 17 C 117/08 zo 14. januára
2009, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 89/09 z 26. januára 2010 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010.
1. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a listiny rozhodnutím
okresného súdu
Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozsudkom okresného súdu sťažovateľ
namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 117/08 zo 14. januára 2009 využitím riadneho
opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj
zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd
v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel vo vzťahu
k rozsudku okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi
argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozsudku okresného súdu uvádza aj v konaní
pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku okresnému súdu) už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a listiny rozhodnutím
krajského súdu
V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 Co 89/09
z 26. januára 2010 ústavný súd toto rozhodnutie krajského súdu s ohľadom na námietky
sťažovateľa vecne preskúmal, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ toto rozhodnutie
krajského súdu už raz v minulosti napadol sťažnosťou pred ústavným súdom, pričom
vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd uznesením č. k.
IV. ÚS 268/2010-25 z 30. augusta 2010 sťažnosť sťažovateľa ako neprípustnú odmietol
z dôvodu, že sťažovateľ v tom čase predmetné rozhodnutie krajského súdu napadol aj
dovolaním. Ústavný súd však v uznesení č. k. IV. ÚS 268/2010-25 z 30. augusta 2010 tiež
konštatoval:
„Ústavný súd sa však v daných okolnostiach zaoberal aj tým, aké dôsledky bude mať
pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body
51, 53, 54).“
Keďže z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010
vydaného v konaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 89/09
z 26. januára 2010 vyplýva, že najvyšší súd „... nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti“, v danom prípade vzhľadom na
uvedené je u sťažovateľa zachovaná lehota na podanie sťažnosti proti predmetnému
rozhodnutiu krajského súdu.
V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 Co 89/09
z 26. januára 2010 sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že krajský súd
nedostatočne zistil skutkový stav veci a iba formálne sa stotožnil s jeho zistením okresným
súdom, a tiež namieta, že z dôvodu prerokovania jeho odvolania krajským súdom bez
nariadenia pojednávania nemal možnosť oboznámiť sa so zložením senátu krajského súdu
konajúceho v jeho veci, a teda ani nemal možnosť uplatniť proti predsedníčke tohto senátu
námietku zaujatosti.
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať
aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska súladu či nesúladu
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá
iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili
spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí
všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi
základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným
rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Z odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku krajského súdu vyplýva:
„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že
odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.)
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O. s. p.), postupom
podľa ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p., preskúmal napadnutý rozsudok v medziach
ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý odvolaním je vecne správny.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 17 C/117/2008 je
určenie povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu Škody vo výške 46.471,46
eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16,599,96 eur titulom nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Dunajská Streda, a to v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z.
a zákonom č. 58/1969 Zb.. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti.
postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi
závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom
v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Správny bol postup súdu prvého stupňa, keď zamietol návrh navrhovateľa a to najmä
z dôvodu, že nebolo preukázané naplnenie podmienok vzniku náhrady škody z dôvodu
nesprávneho úradného postupu súdu, keď v danej veci nie je možné aplikovať žiadnu
z podmienok pre porušenie povinnosti orgánu v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd
prvého stupňa správne skonštatoval, že Okresný súd Dunajská Streda v jednotlivých
konaniach, na ktoré navrhovateľ vo svojom návrhu poukazoval rozhodoval v intenciách
zákonov, dodržiaval zákonom stanovené lehoty, neboli zistené žiadne prieťahy a ani iné
zásahy do práv navrhovateľa. Ďalej odvolací súd takisto poukázal na to, že súd prvého
stupňa správne vyhodnotil aj skutočnosť, že o veciach, na ktoré navrhovateľ poukazoval
boli buď to návrhy zamietnuté alebo konania zastavené a to, vždy z dôvodu na strane
navrhovateľa, ktorými dôvodmi bolo späť vzatie návrhu, n doplnenie návrhu a prekážka
veci rozhodnutej. Takže navrhovateľom nebolo preukázané, že by uňho došlo k vzniku škody
nesprávnym úradným postupom súdu.
Vzhľadom k uvedenému preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý
odvolaním podľa § 219 ods. 1 O. s. p. z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. O práve na
náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia ust.
§ 142 ods. 1 O. s. p., keď v odvolacom konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal,
keďže si túto neuplatnil.“
V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedostatočne zistenom skutkovom stave
krajským súdom ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry nemá zásadne
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil
s názorom prvostupňového súdu týkajúcim sa zistenia skutkového stavu a jeho právnej
kvalifikácie. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
či zmyslu. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Skúmané rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov krajského súdu.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05) vyslovil,
že právo na súdnu ochranu nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred
všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe
nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným
súdom.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a sťažovateľom označenými článkami ústavy a listiny, bolo potrebné
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa postupu krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 89/09, v ktorom rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím bolo
sťažovateľovi podľa jeho presvedčenia zabránené namietať, resp. spochybniť nezaujatosť
zákonného sudcu krajského súdu, ústavný súd zistil, že označené konanie na krajskom súde
začalo 16. marca 2009, pričom verejné vyhlásenie rozsudku v tejto veci, ktoré sa konalo
26. januára 2010, bolo riadne krajským súdom vyhlásené vyvesením oznamu na úradnej
tabuli.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus iura scripta
sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sa na ochrane svojich práv vyžadujúc, aby aj
sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by
nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že
sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať
prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.
Z uvedených zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené pod sp. zn.
9 Co 89/09 trvalo na krajskom súde takmer jeden rok, pričom počas tejto doby sťažovateľ
pri vynaložení náležitej starostlivosti a záujmu vo svojej veci mal reálnu možnosť dozvedieť
sa, kto je v jeho veci zákonným sudcom, avšak sťažovateľ v tomto smere nevyvinul žiadnu
aktivitu. Okrem toho, rozhodnúť o odvolaní účastníka konania bez nariadenia pojednávania
umožňovalo krajskému súdu ustanovenie § 214 Občianskeho súdneho poriadku, takže
z tohto hľadiska sa postup krajského súdu nejaví byť arbitrárnym alebo svojvoľným.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom
prerokovaní aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a listiny rozhodnutím
najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv a slobôd
zaručených v označených článkoch ústavy a listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že okrem
uvedenia tohto rozhodnutia najvyššieho súdu v petite sťažnosti sťažovateľ svoju sťažnosť
v tomto smere žiadnym spôsobom neodôvodnil, t. j. neuviedol, z akých dôvodov malo dôjsť
v príčinnej súvislosti s označeným rozhodnutím najvyššieho súdu k namietanému porušeniu
ním označených článkov ústavy a listiny.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Keďže návrh sťažovateľa nebol vo vzťahu k označenému rozhodnutiu najvyššieho
súdu odôvodnený, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia a o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa
touto časťou sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011