Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 349 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (356)I. ÚS 225/05
PDF · 270.09 KB
No categories available
I. ÚS 225/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 225/05-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2005
predbežne prerokoval sťažnosť J. F., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. G., Z., vo
veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 9/2005 z 20. apríla 2005 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť J. F. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2005 doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátkou JUDr. I. G.,
Z., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S 9/2005 z 20. apríla 2005 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
1. Z obsahu predloženej sťažnosti vyplýva, že: „Sťažovateľ, ako osoba plne
invalidná a so zvlášť trvale nepriaznivým zdravotným stavom, podal dňa 13. 10. 2004 na
vecne príslušnom orgáne verejnej správy – Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v B.,
žiadosť o vydanie preukazu občana s ťažkým zdravotným postihnutím (ďalej len „preukaz
občana ŤZP“). (...)
Pretože priebeh uvedeného správneho konania od začiatku zďaleka nezodpovedal
zákonným zásadám, ktorými sa správne konanie riadi, a zároveň bol poznamenaný
prieťahmi, sťažovateľ ako účastník konania podal dňa 12. 1. 2005 na príslušnom súde –
Krajskom súde v Banskej Bystrici, žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy, podľa
§ 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP).
V žalobe sťažovateľ ako žalobca vecne popísal nezákonný stav správneho konania,
najmä, že podľa zákona (§ 49 ods. 1, ods. 2 SP) ide o jednoduchú vec, o ktorej má správny
orgán rozhodnúť bezodkladne, resp. prípad, o ktorom je správny orgán povinný rozhodnúť
vo veci do 30 dní od začatia konania, pričom ku dňu podania žaloby správny orgán
nepristúpil k úkonom, ktoré by viedli k vydaniu rozhodnutia vo veci samej.
Sťažovateľ ako žalobca poukázal ďalej na nesprávny procesný postup správneho
orgánu, keď tento vyžadoval od neho ako účastníka konania a pod hrozbou zastavenia
konania, pokiaľ uloženú povinnosť nesplní, predkladať pre konanie podklady, ktoré mal
povinnosť zabezpečiť sám správny orgán.
Taktiež sťažovateľ ako žalobca poukázal na nesprávny postup správneho orgánu,
keď ten námietky zaujatosti vznesené sťažovateľom ako účastníkom konania voči členom
komisie, namiesto aby o nich bez zbytočného odkladu rozhodol, a pokračoval v konaní
ďalšími úkonmi, nesprávne tieto zaslal na prejednanie a rozhodnutie odvolaciemu orgánu.
Rovnako sťažovateľ ako žalobca poukázal na neoprávnený zásah odvolacieho
orgánu do konania na prvom stupni, keď tento konal a rozhodol (rozpor s § 5 a § 46 SP)
o námietkach zaujatosti podaných sťažovateľom ako účastníkom.
Sťažovateľ ako žalobca poukázal najmä, že odvolací orgán svojvoľne postúpil vec na
konanie inému správnemu orgánu (ÚPSVaR vo Z.), pretože taký postup zákon nepripúšťa,
a za účelom vykonania určitého úkonu môže tak urobiť dožiadaním len vecne príslušný
správny orgán (§ 5 a § 44 ods. 1, ods. 2 SP).
Taktiež sťažovateľ ako žalobca poukázal, že najmä v dôsledku všetkých uvedených
skutočností je správne konanie poznamenané zmätočnosťou a prieťahmi, v čom
o. i. skutočností treba vidieť nečinnosť žalovaného správneho orgánu. Tiež, že sa na všetky
uvádzané nedostatky správneho konania opakovane sťažoval vedúcemu správneho orgánu –
riaditeľovi ÚPSVaR v B., avšak náprava nebola vykonaná (...).
Sťažovateľ ako žalobca preto navrhol súdu, aby uložil žalovanému správnemu
orgánu povinnosť konať, a v celkom krátkej lehote stanovenej úvahou súdu, vydať vo veci
rozhodnutie. (...)“
2. Sťažovateľ v tejto ústavnej sťažnosti namieta, že „súd v konaní o jeho žalobe proti
nečinnosti orgánu verejnej správy, podanej dňa 12. 1. 2005 vo viac smeroch pochybil,
v dôsledku čoho dospel k nesprávnym záverom a žalobu ako nedôvodnú zamietol“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd «predovšetkým zásadným spôsobom pochybil,
že vo veci konal bez toho, že by mal vôbec k dispozícii spis z uvedeného správneho konania
(rozpor s § 250t ods. 2 OSP). (...) Súd vyzval žalovaný správny orgán len vyjadriť sa
k žalobe, bez povinnosti predložiť spis (...). Preto zo žaloby samej a jej príloh,
a z vyjadrenia žalovaného správneho orgánu a jeho príloh, nemohol súd náležite zistiť
skutočný stav veci, pretože spis samý obsahoval aj ďalšie dôležité písomnosti svedčiace
o stave veci, ktorý zákon kvalifikuje ako nečinnosť, z toho osobitne ničomné nakladanie
vecou na vecne nepríslušných správnych orgánoch (Ústredie, pracovisko B. a ÚPSVaR Z.),
taktiež neodôvodnené predlžovanie lehôt na vydanie rozhodnutia vo veci bez odôvodnenia
žiadostí, a odôvodnenia opatrení o predĺžení lehoty, atď.
(...) súd konal za podmienok v rozpore so zákonom - bez zákonom predpísaných
podkladov, a na základe tak vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP) a rozhodnutiu vo veci vôbec.
Rovnako zásadným spôsobom súd pochybil, keď procesný stav správneho konania,
a osobitne sa dobu od dňa jeho začatia (13. 10. 2004) do dňa podania žaloby proti
nečinnosti orgánu verejnej správy sťažovateľom ako žalobcom (12. 1. 2005), teda za dobu,
po ktorú došlo ku skutočnostiam, ktoré viedli sťažovateľa ako účastníka k podaniu žaloby,
nevyhodnotil súd ako nečinnosť správneho orgánu.
Zákon predsa (§ 49 ods. 2 OSP a príslušná judikatúra – R NS SR
sp. zn. 5 Sž 51/2002) pokladá za nečinnosť správneho orgánu stav, keď správny orgán
v zákonom stanovenej lehote nevydá rozhodnutie vo veci, a tak zasiahne do práv osoby,
k čomu v danom prípade nesporne došlo. (...).
V danom prípade správny orgán po celú uvedenú dobu vykonával výlučne
kontraproduktívne úkony, resp. nevykonával žiadne, a nepripustil, aby v podstate celý
uvedený čas ničomne vecou nakladali vecne nepríslušné orgány (Ústredie, pracovisko B.
a ÚPSVaR Z.).
Správny orgán najprv nesprávne vyžadoval od sťažovateľa ako účastníka predkladať
pre konanie podklady, ktoré mal povinnosť zabezpečiť sám správny orgán, až z toho dôvodu
konanie nesprávne prerušil a následne zastavil. Taktiež nesprávne postúpil na vybavenie
odvolaciemu orgánu námietky sťažovateľa ako účastníka, podané ako námietky zaujatosti,
keď o nich mal povinnosť rozhodnúť bez zbytočného odkladu sám správny orgán
a pokračovať v konaní úkonmi vedúcimi k vydaniu rozhodnutia vo veci. (...).
Všetky tieto skutočnosti predsa predstavujú v úhrne nečinnosť správneho orgánu,
ako ju definuje už citované ustanovenie § 49 ods. 2 OSP a judikatúra. (...).
Najmä na všetky tieto súvislosti mal súd prihliadať, keď mal k dispozícii o tom
podklady v rámci konania č. 23 S 294/2004, a sťažovateľ ako žalobca sa na ne v žalobe
odvolával, a v úhrne úmyselné proti právne konanie správneho orgánu, pokladať za
nečinnosť.
Súd ďalej na podklade vlastného nesprávneho výkladu ustanovení oddielu 2, druhej
časti SP, keď o. i. nesprávne vykladá zákon, že „Skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie sa
majú oznámiť najbližšie nadriadenému vedúcemu, avšak tento to oznámi vedúcemu
nadriadenému správnemu orgánu,“ nesprávne vyhodnotil otázku prerokovania námietok
zaujatosti podaných sťažovateľom ako účastníkom.
(...) následkom (...) nesprávneho postupu správneho orgánu došlo
k niekoľkomesačnému sklzu v konaní (rozhodnutie odvolacieho orgánu nadobudlo
právoplatnosť dňa 18. 3. 2005), pričom rozhodnutie vo veci malo byť vydané najneskôr dňa
13. 11. 2004. (...)
Súd taktiež nesprávne posúdil procesný stav správneho konania, keď konštatoval, že
„správne orgány konajú a v čase rozhodovania súdu ... už netrvá potreba ukladať
odporcovi povinnosť vo veci konať,“ lebo ide o stav odporujúci zákonu, ak konali správne
orgány, pretože vo veci mal konať len vecne príslušný správny orgán. Najmä však, pokiaľ
správny orgán nevydal rozhodnutie vo veci v lehote stanovenej zákonom (do 13. 11. 2004),
a konanie aj po tomto dni bolo naďalej sprevádzané zmätočnosťou a prieťahmi (...).
Rovnako súd nesprávne, aj keď len nepriamo, opakovane pripisuje na ujmu
sťažovateľovi ako účastníkovi, že „navrhovateľ mal zdravotnú dokumentáciu v domácom
prostredí,“ z čoho by bolo možné vyvodzovať, že sťažovateľ ako účastník zavinil či má
podiel na prieťahoch, čo je vylúčené. Sťažovateľ pravidelne navštevuje spolu štyroch
odborných lekárov, a pre známe dôvody poškodenia zdravia už len mimo miesta bydliska,
preto často nakladá so svojou zdravotnou dokumentáciou. (...).
Súd sa pri rozhodovaní o žalobe riadil tiež nesprávnou úvahou, že v minulosti bola
„bežná prax“ predkladať pre správne konanie zdravotnú dokumentáciu samú (...)».
3. Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:
„Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S 9/2005, zo dňa 20. apríla
2005, ktorým súd v právnej veci žalobcu: J. F., bytom B., zast. JUDr. I. G., advokátkou so
sídlom vo Z., proti žalovanému: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny B., zamietol žalobu zo
dňa 10. 1. 2005 proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v správnom konaní
č. k. 04092/2004-OPČ-BS, vedenom vo veci sťažovateľom ako účastníkom správneho
konania podanej žiadosti o vydanie preukazu občana ŤZP zo dňa 13. 10. 2004, došlo
k porušeniu práv sťažovateľa podľa ustanovení čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 2, čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, a čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1, ods. 2, čl. 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991
Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S 9/2005 zo dňa 20. apríla
2005, sa zrušuje.
Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný vyplatiť sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie.
Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich
právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby
preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia (...).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. (...)
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 2
ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny
a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 23 S 9/2005 z 20. apríla 2005 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
1. K námietke porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým uznesením.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy
(I. ÚS 13/01).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovým
zistením krajského súdu v napadnutom rozhodnutí a taktiež nesúhlas s právnymi závermi
krajského súdu, ktoré vyslovil v napadnutom uznesení. Sťažovateľ zdôraznil, že „konanie
súdu je (...) postihnuté závažnou vadou, ktorá nakoniec viedla k nesprávnemu rozhodnutiu
vo veci samej“.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že:
«Súd zo spisu odporcu, z návrhu navrhovateľa, vyjadrenia odporcu a z dôkazov,
ktoré boli vykonané v konaní o návrhu navrhovateľa zistil, že navrhovateľ dňa 13. 10. 2004
podal na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v B. v poradí 4. žiadosť o vydanie preukazu
občana s ťažkým zdravotným postihnutím. (...) Odporca výzvou zo dňa 25. 10. 2004, ktorú
navrhovateľ prevzal dňa 29. 10. 2004 vyzval navrhovateľa na doloženie potrebnej
zdravotnej dokumentácie k posúdeniu miery funkčnej poruchy. Na základe námietky
zaujatosti voči MUDr. B. a MUDr. M., ktorých žiadal navrhovateľ vylúčiť z konania
rozhodovalo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v B., ktoré vydalo rozhodnutie
č. k . 2004/4321/PO zo dňa 29. 11. 2004, ktorým boli vylúčení lekári oddelenia
posudkových činností v B. z prejednania vo veci žiadosti navrhovateľa.
Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. len čo sa zamestnanec správneho orgánu
dozvie o skutočnostiach nasvedčujúcich jeho vylúčenie (§ 9), oznámi to bez meškania
svojmu najbližšie nadriadenému vedúcemu; vedúci správneho orgánu to oznámi vedúcemu
nadriadeného správneho orgánu. Podľa § 12 ods. 1 citovaného zákona o tom, či je
zamestnanec právneho orgánu z konania vylúčený, rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody
vylúčenia oznámené (§ 11 ods. 1); ak sa rozhodlo, že zamestnanec právneho orgánu
je vylúčený, urobí tento orgán opatrenie na zabezpečenie riadneho uskutočnenia ďalšieho
konania.
Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. vyplýva, že odporca
postupoval správne, keď predložil vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti
druhostupňovému správnemu orgánu. Skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie sa majú oznámiť
najbližšie nadriadenému vedúcemu, avšak tento to oznámi vedúcemu nadriadeného
správneho orgánu. O tom, či je zamestnanec z konania vylúčený rozhoduje orgán, ktorému
boli dôvody vylúčenia oznámené. Z ustanovenia § 11 zákona č. 71/1967 vyplýva, že tieto
skutočnosti sa oznamujú nadriadenému orgánu, a teda o vylúčení rozhoduje nadriadený
orgán. Zamestnanec síce oznamuje bez meškania skutočnosti najbližšie nadriadenému
vedúcemu, avšak ten nie je orgánom, preto z jazykového výkladu ustanovenia § 11, 12
možno vyvodiť, že ak sa predpokladá, že o námietkach zaujatosti má rozhodnúť orgán (nie
vedúci), ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené môže to byť len nadriadený správny
orgán.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo Z. listom zo dňa 16. 12. 2004 vyzval MUDr.
D. B. o výpis zo zdravotnej dokumentácie navrhovateľa v zmysle § 106a zákona č. 195/1998
Z. z. s odôvodnením, že z doteraz predloženého výpisu zo zdravotnej dokumentácie nie je
možné objektívne stanoviť mieru funkčnej poruchy. Na základe tejto požiadavky sa mal
navrhovateľ aj so zdravotnou dokumentáciou dostaviť k MUDr. B. MUDr. B. dňa
11. 01. 2005 telefonicky oznámila Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo Z., že
navrhovateľ v jej ambulancii zatiaľ nebol a na základe tohto oznámenia 12. 01. 2005 bol
pozvaný so zdravotnou dokumentáciou na posudkové oddelenie k MUDr. B. na 20. 01. 2005
o 11.30 hod.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v B. rozhodnutím č. 00812/2005-OPC-BS-Dem
zo dňa 12. 01. 2005 prerušil konanie vo veci žiadateľa J. F. o vydanie preukazu občana
s ťažkým zdravotným postihnutím s odôvodnením, že navrhovateľ bol vyzvaný ÚPSV a R vo
Z., oddelením posudkových činností, aby v určenej lehote odstránil nedostatky podania -
doložením výpisu zo zdravotnej dokumentácie občana.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v B. rozhodnutím č. 00812/2005-OPČ-BS zo
dňa 21. 01. 2005 zastavil konanie vo veci žiadateľa J. F. podľa § 30 ods. 1 písm. d) zákona
č. 71/1967 Zb. s odôvodnením, že navrhovateľ neodstránil v určenej lehote nedostatky
svojho podania - nepredložil zdravotnú dokumentáciu, ktorá je nevyhnutná pre stanovenie
miery funkčnej poruchy vo veci vydania preukazu občana s ŤZP. Navrhovateľ sa dostavil
dňa 20. 01. 2005 na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo Z., avšak požadované
podklady nepredložil.
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny B., pracovisko B. rozhodnutím
č. 2004/3419/PO zo dňa 10. 03. 2005 na odvolanie navrhovateľa zrušil rozhodnutie Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v B. Š. č. 0812/2005-OPČ-BS zo dňa 21. 01. 2005
s odôvodnením, že úrad sám je oprávnený vyžiadať od zdravotníckeho zariadenia v zmysle
§ 106a zákona č. 195/1998 Z. z. potrebné podklady k určeniu miery funkčnej poruchy
s usmernením, že v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. pokiaľ podanie nemá
predpísané náležitosti, správny orgán pomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť.
Preskúmaním spisového materiálu dospel súd k záveru, že správny orgán v procese
správneho konania nie je pasívny. Správny orgán po podaní žiadosti navrhovateľa J. F. zo
dňa 13. 10. 2004 konal. V rámci procesu bolo vydané rozhodnutie druhostupňového
správneho orgánu na základe námietky zaujatosti. Prvostupňový správny orgán konanie
prerušil, následne zastavil. Na základe odvolania odvolací orgán zastavujúce rozhodnutie
zrušil. Je zrejmé, že proces prebieha a správny orgán v tomto štádiu konania nie je nečinný.
Rozhodnutia o prerušení zastavení konania vychádzali z nesprávneho právneho názoru
v tom, že úrad vyžadoval od navrhovateľa predložiť zdravotnú dokumentáciu, eventuálne
lekárske správy.
Podľa § 106a ods. 1, 3 písm. b), ods. 4, ods. 5 zákona č. 195/1998 Z. z. zdravotnícke
zariadenie je povinné poskytnúť zdravotné výkony na účely sociálnych služieb a peňažných
príspevkov na kompenzáciu. Zdravotné výkony na účely sociálnej pomoci sú vystavenie
výpisu zo zdravotnej dokumentácie občana v konaní o sociálnej službe, alebo o peňažnom
príspevku na kompenzáciu, vystavenie lekárskeho nálezu, posudku, správy o priebehu
a vývoji choroby a zdravotného postihnutia. Zdravotné výkony na účely sociálnej pomoci sa
poskytujú na základe písomného vyžiadania štátneho orgánu sociálnej pomoci.
Podľa § 16 ods. 6, ods. 9 zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti
(zrušený od 01. 01. 2005 zákonom č. 576/2004 Z. z. pacient má právo nahliadať
do zdravotnej dokumentácie a robiť si znej na mieste výpisky. Údaje zo zdravotnej
dokumentácie sa poskytujú vo forme výpisov revíznym lekárom zdravotných poisťovní,
zdravotníckym zariadeniam a orgánom, ktoré posudzujú zdravotný stav na účely sociálneho
zabezpečenia, alebo zdravotnú spôsobilosť na výkon služby v ozbrojenom bezpečnostnom
zbore, alebo ozbrojenom zbore. Revíznym lekárom zdravotných poisťovní sa údaje zo
zdravotnej dokumentácie poskytujú aj umožnením nahliadnutia do nej. Nakladanie so
zdravotnou dokumentáciou podľa § 12 ods. 8 a § 16 ods. 6 zákona č. 351/1997 Z. z. tým nie
je dotknuté.
Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti poskytovateľ údajov zo zdravotnej
dokumentácie je povinný na základe písomného vyžiadania poskytnúť výpis zo zdravotnej
dokumentácie v rozsahu vyžiadania príslušnému orgánu (zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej
pomoci) na účely sociálnej pomoci, štátnej sociálnej dávky alebo služieb zamestnanosti
podľa osobitných predpisov.
V danom prípade nebol dôvod na zastavenie konania, nakoľko neboli preukázané
vady podania - žiadosti o vydanie preukazu občana s ŤZP. Úrad nepostupoval správne, keď
trval na tom, aby navrhovateľ predložil zdravotnú dokumentáciu nevyhnutnú k určeniu
miery funkčnej poruchy. Navrhovateľ ako pacient mal v súlade s § 16 ods. 6 zákona
č. 277/1994 Z. z. len právo nahliadať do zdravotnej dokumentácie a robiť si z nej na mieste
výpisky.
Zastavujúce rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo v odvolacom
konaní zrušené. Je zrejmé, že správne orgány konajú a v čase rozhodovania súdu
na základe návrhu proti nečinnosti už netrvá potreba ukladať odporcovi povinnosť vo veci
konať. V odôvodnení rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,
pracovisko B., č. 2004/3419/PO zo dňa 10. 03. 2005 je usmernenie odporcu na ďalší postup
s vysloveným právnym názorom nadriadeného orgánu.
Cieľom procesnej úpravy zakotvenej v štvrtej hlave piatej časti O. s. p. „konanie
proti nečinnosti orgánu verejnej správy“ nie je preskúmavať zákonnosť samotných
rozhodnutí, to môže súd len na základe žalôb o preskúmanie týchto rozhodnutí. Preto
ak navrhovateľ nesúhlasí s rozhodnutiami správneho orgánu vydanými v procese správneho
konania, je na ňom, aby využil prípustné opravné prostriedky. Je zrejmé, že správne orgány
vyžadovali od navrhovateľa zdravotnú dokumentáciu, čo súd nepovažuje za správny postup,
avšak je nutné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto bola v minulosti bežná prax a navyše
navrhovateľ mal zdravotnú dokumentáciu v domácom prostredí, nenachádzala sa
u ošetrujúceho lekára, ako aj na postoj správnych orgánov, keď druhostupňový správny
orgán zrušil zastavujúce rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, čím odstránil
nezákonnosť v postupe správneho orgánu. Vzhľadom na túto skutočnosť, ktorá nastala pred
rozhodnutím súdu, podľa názoru súdu už nebol daný dôvod, aby súd vyslovil, že orgán
verejnej správy je vo veci nečinný.
Preto súd postupujúc podľa ustanovenia § 250t ods. 3, prvá veta a posledná veta
O. s. p. návrh ako nedôvodný zamietol.»
Podľa názoru ústavného súdu skutkové zistenie krajského súdu a jeho právny názor
o tom, že v ním preskúmavanom správnom konaní nedošlo k nečinnosti a ku
kvalifikovaným zbytočným prieťahom v danej veci, je zdôvodnený vyčerpávajúcim
spôsobom a dostatočne, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. Krajský
súd na všetky zásadné námietky sťažovateľa zaujal stanovisko, pričom podľa názoru
ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu. Preto bolo potrebné
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného k tejto časti ústavnej sťažnosti treba dodať, že krajský súd
v napadnutom rozhodnutí pri hodnotení postupu správneho orgánu nevybočil z rámca
judikatúry ústavného súdu, podľa ktorého nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
(mutatis mutandis teda ani v správnom konaní) má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho
orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
2. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny napadnutým uznesením.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva „domáhať sa ochrany
u príslušného orgánu“ a námietky, že napadnutým rozhodnutím išlo o „nežiadúce
odopretie spravodlivosti. Preto je postup súdu, že nevyhovel žalobe sťažovateľa ako žalobcu
nesprávny“, ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že - ako to vyplýva z bodu II/1 tohto
nálezu - sťažovateľovi bola v konaní krajského súdu sp. zn. 23 S 9/2005 nepochybne
poskytnutá ochrana. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98). Postupom
a uznesením krajského súdu nedošlo k „denegatio iustitiae“. Odmietnutie žaloby na
nečinnosť správneho orgánu samo osebe nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti vyslovil, že právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa
konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť
sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia tohto ústavného práva
ústavnou sťažnosťou (mutatis mutandis II. ÚS 3/97). S ohľadom na tieto skutočnosti
neprichádza teda ani do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup a napadnuté rozhodnutie
krajského súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie
označených základných práv sťažovateľa, preto bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť
jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
3. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2
listiny a podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny napadnutým uznesením.
Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že prípadné úvahy o porušení čl. 2 ods. 2
ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny v okolnostiach danej veci by boli závislé od vyslovenia
porušenia práv uvedených v bodoch II./1 alebo II./2 tohto nálezu. Z horeuvedených
skutočností však vyplýva, že krajský súd preskúmal predmetnú vec sťažovateľa zákonom
predpísaným spôsobom, preto v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľa postupom a napadnutým rozhodnutím podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2
listiny.
Pokiaľ ide a namietané porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny
napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že uvedené ustanovenia
ústavy a listiny sú garanciou ochrany základných práv a slobôd pred ich porušovaním
„orgánom verejnej správy“, preto napadnutým rozhodnutím krajského súdu tieto
ustanovenia ústavy a listiny prima facie nemohli byť porušené.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2005