Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 225/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2005

predbežne prerokoval sťažnosť J. F., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. G., Z., vo

veci namietaného porušenia , a 2 a Slovenskej

republiky a čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 20. apríla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2005 doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátkou JUDr. I. G.,

Z., vo veci namietaného porušenia , a 2 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. apríla 2005 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

1. Z obsahu predloženej sťažnosti vyplýva, že: „Sťažovateľ, ako osoba plne

invalidná a so zvlášť trvale nepriaznivým zdravotným stavom, podal dňa 13. 10. 2004 na

vecne príslušnom orgáne verejnej správy – Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v B.,

žiadosť o vydanie preukazu občana s ťažkým zdravotným postihnutím (ďalej len „preukaz

občana ŤZP“). (...)

Pretože priebeh uvedeného správneho konania od začiatku zďaleka nezodpovedal

zákonným zásadám, ktorými sa správne konanie riadi, a zároveň bol poznamenaný

prieťahmi, sťažovateľ ako účastník konania podal dňa 12. 1. 2005 na príslušnom súde –

Krajskom súde v Banskej Bystrici, žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy, podľa

(ďalej len ).

V žalobe sťažovateľ ako žalobca vecne popísal nezákonný stav správneho konania,

najmä, že podľa zákona (§ 49 ods. 1, ods. 2 SP) ide o jednoduchú vec, o ktorej má správny

orgán rozhodnúť bezodkladne, resp. prípad, o ktorom je správny orgán povinný rozhodnúť

vo veci do 30 dní od začatia konania, pričom ku dňu podania žaloby správny orgán

nepristúpil k úkonom, ktoré by viedli k vydaniu rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľ ako žalobca poukázal ďalej na nesprávny procesný postup správneho

orgánu, keď tento vyžadoval od neho ako účastníka konania a pod hrozbou zastavenia

konania, pokiaľ uloženú povinnosť nesplní, predkladať pre konanie podklady, ktoré mal

povinnosť zabezpečiť sám správny orgán.

Taktiež sťažovateľ ako žalobca poukázal na nesprávny postup správneho orgánu,

keď ten námietky zaujatosti vznesené sťažovateľom ako účastníkom konania voči členom

komisie, namiesto aby o nich bez zbytočného odkladu rozhodol, a pokračoval v konaní

ďalšími úkonmi, nesprávne tieto zaslal na prejednanie a rozhodnutie odvolaciemu orgánu.

Rovnako sťažovateľ ako žalobca poukázal na neoprávnený zásah odvolacieho

orgánu do konania na prvom stupni, keď tento konal a rozhodol (rozpor s § 5 a § 46 SP)

o námietkach zaujatosti podaných sťažovateľom ako účastníkom.

Sťažovateľ ako žalobca poukázal najmä, že odvolací orgán svojvoľne postúpil vec na

konanie inému správnemu orgánu (ÚPSVaR vo Z.), pretože taký postup zákon nepripúšťa,

a za účelom vykonania určitého úkonu môže tak urobiť dožiadaním len vecne príslušný

správny orgán (§ 5 a § 44 ods. 1, ods. 2 SP).

Taktiež sťažovateľ ako žalobca poukázal, že najmä v dôsledku všetkých uvedených

skutočností je správne konanie poznamenané zmätočnosťou a prieťahmi, v čom

o. i. skutočností treba vidieť nečinnosť žalovaného správneho orgánu. Tiež, že sa na všetky

uvádzané nedostatky správneho konania opakovane sťažoval vedúcemu správneho orgánu –

riaditeľovi ÚPSVaR v B., avšak náprava nebola vykonaná (...).

Sťažovateľ ako žalobca preto navrhol súdu, aby uložil žalovanému správnemu

orgánu povinnosť konať, a v celkom krátkej lehote stanovenej úvahou súdu, vydať vo veci

rozhodnutie. (...)“

2. Sťažovateľ v tejto ústavnej sťažnosti namieta, že „súd v konaní o jeho žalobe proti

nečinnosti orgánu verejnej správy, podanej dňa 12. 1. 2005 vo viac smeroch pochybil,

v dôsledku čoho dospel k nesprávnym záverom a žalobu ako nedôvodnú zamietol“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd «predovšetkým zásadným spôsobom pochybil,

že vo veci konal bez toho, že by mal vôbec k dispozícii spis z uvedeného správneho konania

(rozpor s ). (...) Súd vyzval žalovaný správny orgán len vyjadriť sa

k žalobe, bez povinnosti predložiť spis (...). Preto zo žaloby samej a jej príloh,

a z vyjadrenia žalovaného správneho orgánu a jeho príloh, nemohol súd náležite zistiť

skutočný stav veci, pretože spis samý obsahoval aj ďalšie dôležité písomnosti svedčiace

o stave veci, ktorý zákon kvalifikuje ako nečinnosť, z toho osobitne ničomné nakladanie

vecou na vecne nepríslušných správnych orgánoch (Ústredie, pracovisko B. a ÚPSVaR Z.),

taktiež neodôvodnené predlžovanie lehôt na vydanie rozhodnutia vo veci bez odôvodnenia

žiadostí, a odôvodnenia opatrení o predĺžení lehoty, atď.

(...) súd konal za podmienok v rozpore so zákonom - bez zákonom predpísaných

podkladov, a na základe tak vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam ( ) a rozhodnutiu vo veci vôbec.

Rovnako zásadným spôsobom súd pochybil, keď procesný stav správneho konania,

a osobitne sa dobu od dňa jeho začatia (13. 10. 2004) do dňa podania žaloby proti

nečinnosti orgánu verejnej správy sťažovateľom ako žalobcom (12. 1. 2005), teda za dobu,

po ktorú došlo ku skutočnostiam, ktoré viedli sťažovateľa ako účastníka k podaniu žaloby,

nevyhodnotil súd ako nečinnosť správneho orgánu.

Zákon predsa ( a príslušná judikatúra – R NS SR

sp. zn. ) pokladá za nečinnosť správneho orgánu stav, keď správny orgán

v zákonom stanovenej lehote nevydá rozhodnutie vo veci, a tak zasiahne do práv osoby,

k čomu v danom prípade nesporne došlo. (...).

V danom prípade správny orgán po celú uvedenú dobu vykonával výlučne

kontraproduktívne úkony, resp. nevykonával žiadne, a nepripustil, aby v podstate celý

uvedený čas ničomne vecou nakladali vecne nepríslušné orgány (Ústredie, pracovisko B.

a ÚPSVaR Z.).

Správny orgán najprv nesprávne vyžadoval od sťažovateľa ako účastníka predkladať

pre konanie podklady, ktoré mal povinnosť zabezpečiť sám správny orgán, až z toho dôvodu

konanie nesprávne prerušil a následne zastavil. Taktiež nesprávne postúpil na vybavenie

odvolaciemu orgánu námietky sťažovateľa ako účastníka, podané ako námietky zaujatosti,

keď o nich mal povinnosť rozhodnúť bez zbytočného odkladu sám správny orgán

a pokračovať v konaní úkonmi vedúcimi k vydaniu rozhodnutia vo veci. (...).

Všetky tieto skutočnosti predsa predstavujú v úhrne nečinnosť správneho orgánu,

ako ju definuje už citované ustanovenie a judikatúra. (...).

Najmä na všetky tieto súvislosti mal súd prihliadať, keď mal k dispozícii o tom

podklady v rámci konania č. , a sťažovateľ ako žalobca sa na ne v žalobe

odvolával, a v úhrne úmyselné proti právne konanie správneho orgánu, pokladať za

nečinnosť.

Súd ďalej na podklade vlastného nesprávneho výkladu ustanovení oddielu 2, druhej

časti SP, keď o. i. nesprávne vykladá zákon, že „Skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie sa

majú oznámiť najbližšie nadriadenému vedúcemu, avšak tento to oznámi vedúcemu

nadriadenému správnemu orgánu,“ nesprávne vyhodnotil otázku prerokovania námietok

zaujatosti podaných sťažovateľom ako účastníkom.

(...) následkom (...) nesprávneho postupu správneho orgánu došlo

k niekoľkomesačnému sklzu v konaní (rozhodnutie odvolacieho orgánu nadobudlo

právoplatnosť dňa 18. 3. 2005), pričom rozhodnutie vo veci malo byť vydané najneskôr dňa

13. 11. 2004. (...)

Súd taktiež nesprávne posúdil procesný stav správneho konania, keď konštatoval, že

„správne orgány konajú a v čase rozhodovania súdu ... už netrvá potreba ukladať

odporcovi povinnosť vo veci konať,“ lebo ide o stav odporujúci zákonu, ak konali správne

orgány, pretože vo veci mal konať len vecne príslušný správny orgán. Najmä však, pokiaľ

správny orgán nevydal rozhodnutie vo veci v lehote stanovenej zákonom (do 13. 11. 2004),

a konanie aj po tomto dni bolo naďalej sprevádzané zmätočnosťou a prieťahmi (...).

Rovnako súd nesprávne, aj keď len nepriamo, opakovane pripisuje na ujmu

sťažovateľovi ako účastníkovi, že „navrhovateľ mal zdravotnú dokumentáciu v domácom

prostredí,“ z čoho by bolo možné vyvodzovať, že sťažovateľ ako účastník zavinil či má

podiel na prieťahoch, čo je vylúčené. Sťažovateľ pravidelne navštevuje spolu štyroch

odborných lekárov, a pre známe dôvody poškodenia zdravia už len mimo miesta bydliska,

preto často nakladá so svojou zdravotnou dokumentáciou. (...).

Súd sa pri rozhodovaní o žalobe riadil tiež nesprávnou úvahou, že v minulosti bola

„bežná prax“ predkladať pre správne konanie zdravotnú dokumentáciu samú (...)».

3. Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. , zo dňa 20. apríla

2005, ktorým súd v právnej veci žalobcu: J. F., bytom B., zast. JUDr. I. G., advokátkou so

sídlom vo Z., proti žalovanému: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny B., zamietol žalobu zo

dňa 10. 1. 2005 proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v správnom konaní

č. k. 04092/2004-OPČ-BS, vedenom vo veci sťažovateľom ako účastníkom správneho

konania podanej žiadosti o vydanie preukazu občana ŤZP zo dňa 13. 10. 2004, došlo

k porušeniu práv sťažovateľa podľa ustanovení čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 2, čl. 48 ods.

2 SR, a , , ods. 2, Ústavného

Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 20. apríla

2005, sa zrušuje.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný vyplatiť sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa a podľa listiny štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa a podľa listiny kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby

preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia (...).

Podľa a podľa listiny každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 2

ods. 2 a listiny, podľa a 2 a a 2 listiny

a podľa a listiny uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 20. apríla 2005 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

1. K námietke porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v a v listiny napadnutým uznesením.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovým

zistením krajského súdu v napadnutom rozhodnutí a taktiež nesúhlas s právnymi závermi

krajského súdu, ktoré vyslovil v napadnutom uznesení. Sťažovateľ zdôraznil, že „konanie

súdu je (...) postihnuté závažnou vadou, ktorá nakoniec viedla k nesprávnemu rozhodnutiu

vo veci samej“.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že:

«Súd zo spisu odporcu, z návrhu navrhovateľa, vyjadrenia odporcu a z dôkazov,

ktoré boli vykonané v konaní o návrhu navrhovateľa zistil, že navrhovateľ dňa 13. 10. 2004

podal na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v B. v poradí 4. žiadosť o vydanie preukazu

občana s ťažkým zdravotným postihnutím. (...) Odporca výzvou zo dňa 25. 10. 2004, ktorú

navrhovateľ prevzal dňa 29. 10. 2004 vyzval navrhovateľa na doloženie potrebnej

zdravotnej dokumentácie k posúdeniu miery funkčnej poruchy. Na základe námietky

zaujatosti voči MUDr. B. a MUDr. M., ktorých žiadal navrhovateľ vylúčiť z konania

rozhodovalo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v B., ktoré vydalo rozhodnutie

č. k . 2004/4321/PO zo dňa 29. 11. 2004, ktorým boli vylúčení lekári oddelenia

posudkových činností v B. z prejednania vo veci žiadosti navrhovateľa.

Podľa len čo sa zamestnanec správneho orgánu

dozvie o skutočnostiach nasvedčujúcich jeho vylúčenie (§ 9), oznámi to bez meškania

svojmu najbližšie nadriadenému vedúcemu; vedúci správneho orgánu to oznámi vedúcemu

nadriadeného správneho orgánu. Podľa § 12 ods. 1 citovaného zákona o tom, či je

zamestnanec právneho orgánu z konania vylúčený, rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody

vylúčenia oznámené (§ 11 ods. 1); ak sa rozhodlo, že zamestnanec právneho orgánu

je vylúčený, urobí tento orgán opatrenie na zabezpečenie riadneho uskutočnenia ďalšieho

konania.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že odporca

postupoval správne, keď predložil vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti

druhostupňovému správnemu orgánu. Skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie sa majú oznámiť

najbližšie nadriadenému vedúcemu, avšak tento to oznámi vedúcemu nadriadeného

správneho orgánu. O tom, či je zamestnanec z konania vylúčený rozhoduje orgán, ktorému

boli dôvody vylúčenia oznámené. Z ustanovenia vyplýva, že tieto

skutočnosti sa oznamujú nadriadenému orgánu, a teda o vylúčení rozhoduje nadriadený

orgán. Zamestnanec síce oznamuje bez meškania skutočnosti najbližšie nadriadenému

vedúcemu, avšak ten nie je orgánom, preto z jazykového výkladu ustanovenia § 11, 12

možno vyvodiť, že ak sa predpokladá, že o námietkach zaujatosti má rozhodnúť orgán (nie

vedúci), ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené môže to byť len nadriadený správny

orgán.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo Z. listom zo dňa 16. 12. 2004 vyzval MUDr.

D. B. o výpis zo zdravotnej dokumentácie navrhovateľa v zmysle

Z. z. s odôvodnením, že z doteraz predloženého výpisu zo zdravotnej dokumentácie nie je

možné objektívne stanoviť mieru funkčnej poruchy. Na základe tejto požiadavky sa mal

navrhovateľ aj so zdravotnou dokumentáciou dostaviť k MUDr. B. MUDr. B. dňa

11. 01. 2005 telefonicky oznámila Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo Z., že

navrhovateľ v jej ambulancii zatiaľ nebol a na základe tohto oznámenia 12. 01. 2005 bol

pozvaný so zdravotnou dokumentáciou na posudkové oddelenie k MUDr. B. na 20. 01. 2005

o 11.30 hod.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v B. rozhodnutím č. 00812/2005-OPC-BS-Dem

zo dňa 12. 01. 2005 prerušil konanie vo veci žiadateľa J. F. o vydanie preukazu občana

s ťažkým zdravotným postihnutím s odôvodnením, že navrhovateľ bol vyzvaný ÚPSV a R vo

Z., oddelením posudkových činností, aby v určenej lehote odstránil nedostatky podania -

doložením výpisu zo zdravotnej dokumentácie občana.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v B. rozhodnutím č. 00812/2005-OPČ-BS zo

dňa 21. 01. 2005 zastavil konanie vo veci žiadateľa J. F. podľa § 30 ods. 1 písm. d) zákona

č. s odôvodnením, že navrhovateľ neodstránil v určenej lehote nedostatky

svojho podania - nepredložil zdravotnú dokumentáciu, ktorá je nevyhnutná pre stanovenie

miery funkčnej poruchy vo veci vydania preukazu občana s ŤZP. Navrhovateľ sa dostavil

dňa 20. 01. 2005 na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo Z., avšak požadované

podklady nepredložil.

Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny B., pracovisko B. rozhodnutím

č. 2004/3419/PO zo dňa 10. 03. 2005 na odvolanie navrhovateľa zrušil rozhodnutie Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny v B. Š. č. 0812/2005-OPČ-BS zo dňa 21. 01. 2005

s odôvodnením, že úrad sám je oprávnený vyžiadať od zdravotníckeho zariadenia v zmysle

potrebné podklady k určeniu miery funkčnej poruchy

s usmernením, že v zmysle pokiaľ podanie nemá

predpísané náležitosti, správny orgán pomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť.

Preskúmaním spisového materiálu dospel súd k záveru, že správny orgán v procese

správneho konania nie je pasívny. Správny orgán po podaní žiadosti navrhovateľa J. F. zo

dňa 13. 10. 2004 konal. V rámci procesu bolo vydané rozhodnutie druhostupňového

správneho orgánu na základe námietky zaujatosti. Prvostupňový správny orgán konanie

prerušil, následne zastavil. Na základe odvolania odvolací orgán zastavujúce rozhodnutie

zrušil. Je zrejmé, že proces prebieha a správny orgán v tomto štádiu konania nie je nečinný.

Rozhodnutia o prerušení zastavení konania vychádzali z nesprávneho právneho názoru

v tom, že úrad vyžadoval od navrhovateľa predložiť zdravotnú dokumentáciu, eventuálne

lekárske správy.

Podľa , , , zdravotnícke

zariadenie je povinné poskytnúť zdravotné výkony na účely sociálnych služieb a peňažných

príspevkov na kompenzáciu. Zdravotné výkony na účely sociálnej pomoci sú vystavenie

výpisu zo zdravotnej dokumentácie občana v konaní o sociálnej službe, alebo o peňažnom

príspevku na kompenzáciu, vystavenie lekárskeho nálezu, posudku, správy o priebehu

a vývoji choroby a zdravotného postihnutia. Zdravotné výkony na účely sociálnej pomoci sa

poskytujú na základe písomného vyžiadania štátneho orgánu sociálnej pomoci.

Podľa , o zdravotnej starostlivosti

(zrušený od 01. 01. 2005 pacient má právo nahliadať

do zdravotnej dokumentácie a robiť si znej na mieste výpisky. Údaje zo zdravotnej

dokumentácie sa poskytujú vo forme výpisov revíznym lekárom zdravotných poisťovní,

zdravotníckym zariadeniam a orgánom, ktoré posudzujú zdravotný stav na účely sociálneho

zabezpečenia, alebo zdravotnú spôsobilosť na výkon služby v ozbrojenom bezpečnostnom

zbore, alebo ozbrojenom zbore. Revíznym lekárom zdravotných poisťovní sa údaje zo

zdravotnej dokumentácie poskytujú aj umožnením nahliadnutia do nej. Nakladanie so

zdravotnou dokumentáciou podľa a tým nie

je dotknuté.

Podľa o zdravotnej starostlivosti, službách

súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti poskytovateľ údajov zo zdravotnej

dokumentácie je povinný na základe písomného vyžiadania poskytnúť výpis zo zdravotnej

dokumentácie v rozsahu vyžiadania príslušnému orgánu ( o sociálnej

pomoci) na účely sociálnej pomoci, štátnej sociálnej dávky alebo služieb zamestnanosti

podľa osobitných predpisov.

V danom prípade nebol dôvod na zastavenie konania, nakoľko neboli preukázané

vady podania - žiadosti o vydanie preukazu občana s ŤZP. Úrad nepostupoval správne, keď

trval na tom, aby navrhovateľ predložil zdravotnú dokumentáciu nevyhnutnú k určeniu

miery funkčnej poruchy. Navrhovateľ ako pacient mal v súlade s § 16 ods. 6 zákona

č. len právo nahliadať do zdravotnej dokumentácie a robiť si z nej na mieste

výpisky.

Zastavujúce rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo v odvolacom

konaní zrušené. Je zrejmé, že správne orgány konajú a v čase rozhodovania súdu

na základe návrhu proti nečinnosti už netrvá potreba ukladať odporcovi povinnosť vo veci

konať. V odôvodnení rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,

pracovisko B., č. 2004/3419/PO zo dňa 10. 03. 2005 je usmernenie odporcu na ďalší postup

s vysloveným právnym názorom nadriadeného orgánu.

Cieľom procesnej úpravy zakotvenej v štvrtej hlave piatej časti „konanie

proti nečinnosti orgánu verejnej správy“ nie je preskúmavať zákonnosť samotných

rozhodnutí, to môže súd len na základe žalôb o preskúmanie týchto rozhodnutí. Preto

ak navrhovateľ nesúhlasí s rozhodnutiami správneho orgánu vydanými v procese správneho

konania, je na ňom, aby využil prípustné opravné prostriedky. Je zrejmé, že správne orgány

vyžadovali od navrhovateľa zdravotnú dokumentáciu, čo súd nepovažuje za správny postup,

avšak je nutné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto bola v minulosti bežná prax a navyše

navrhovateľ mal zdravotnú dokumentáciu v domácom prostredí, nenachádzala sa

u ošetrujúceho lekára, ako aj na postoj správnych orgánov, keď druhostupňový správny

orgán zrušil zastavujúce rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, čím odstránil

nezákonnosť v postupe správneho orgánu. Vzhľadom na túto skutočnosť, ktorá nastala pred

rozhodnutím súdu, podľa názoru súdu už nebol daný dôvod, aby súd vyslovil, že orgán

verejnej správy je vo veci nečinný.

Preto súd postupujúc podľa ustanovenia § 250t ods. 3, prvá veta a posledná veta

návrh ako nedôvodný zamietol.»

Podľa názoru ústavného súdu skutkové zistenie krajského súdu a jeho právny názor

o tom, že v ním preskúmavanom správnom konaní nedošlo k nečinnosti a ku

kvalifikovaným zbytočným prieťahom v danej veci, je zdôvodnený vyčerpávajúcim

spôsobom a dostatočne, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. Krajský

súd na všetky zásadné námietky sťažovateľa zaujal stanovisko, pričom podľa názoru

ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu. Preto bolo potrebné

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného k tejto časti ústavnej sťažnosti treba dodať, že krajský súd

v napadnutom rozhodnutí pri hodnotení postupu správneho orgánu nevybočil z rámca

judikatúry ústavného súdu, podľa ktorého nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

(mutatis mutandis teda ani v správnom konaní) má nevyhnutne za následok porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(, , ). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48

ods. 2 je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na

v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho

orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , ústavný súd na takéto

lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného

základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.

S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého

štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle (napr. ).

2. K námietke porušenia základných práv podľa a

listiny napadnutým uznesením.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva „domáhať sa ochrany

u príslušného orgánu“ a námietky, že napadnutým rozhodnutím išlo o „nežiadúce

odopretie spravodlivosti. Preto je postup súdu, že nevyhovel žalobe sťažovateľa ako žalobcu

nesprávny“, ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že - ako to vyplýva z bodu II/1 tohto

nálezu - sťažovateľovi bola v konaní krajského súdu sp. zn. nepochybne

poskytnutá ochrana. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (). Postupom

a uznesením krajského súdu nedošlo k „denegatio iustitiae“. Odmietnutie žaloby na

nečinnosť správneho orgánu samo osebe nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti vyslovil, že právo na

súdnu ochranu podľa nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa

konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť

sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia tohto ústavného práva

ústavnou sťažnosťou (mutatis mutandis ). S ohľadom na tieto skutočnosti

neprichádza teda ani do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup a napadnuté rozhodnutie

krajského súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie

označených základných práv sťažovateľa, preto bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť

jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

3. K námietke porušenia základných práv podľa a

listiny a podľa a listiny napadnutým uznesením.

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že prípadné úvahy o porušení čl. 2 ods. 2

a listiny v okolnostiach danej veci by boli závislé od vyslovenia

porušenia práv uvedených v bodoch II./1 alebo II./2 tohto nálezu. Z horeuvedených

skutočností však vyplýva, že krajský súd preskúmal predmetnú vec sťažovateľa zákonom

predpísaným spôsobom, preto v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľa postupom a napadnutým rozhodnutím podľa a

listiny.

Pokiaľ ide a namietané porušenie a listiny

napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že uvedené ustanovenia

a listiny sú garanciou ochrany základných práv a slobôd pred ich porušovaním

„orgánom verejnej správy“, preto napadnutým rozhodnutím krajského súdu tieto

ustanovenia a listiny prima facie nemohli byť porušené.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2005