Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 131/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1 a v spojení s , písm.

a) a ods. 4, a a v spojení s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl.

8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia z 9. marca 2009

a uznesením z 24. októbra 2008, ako aj

- postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. januára 2010 a uznesením z 27. januára 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2010

doručená sťažnosť J. Č., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. J., P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4,

a (ďalej len „“) v spojení s čl.

2 ods. 2, a ods. 4, a a v spojení

s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako

aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia

z 9. marca 2009 a uznesením z 24. októbra 2008, ako aj postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 27. januára 2010 a uznesením z 27. januára 2010.

Sťažovateľ ako odporca v konaniach pred všeobecnými súdmi v sťažnosti okrem

iného uviedol:

«K porušeniu mojich základných ľudských práv a slobôd došlo konaním a rozsudkom

Okresného súdu v Prievidzi (ďalej aj „okresný súd“) zo dňa 11. 2. 2009 (č. 11 C/108/2001-

470) (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) opravenému opravným uznesením Okresného

súdu v Prievidzi zo dňa 9. 3. 2009 (č. -471) a tiež konaním a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) zo dňa 27. 1. 2010 (č. 17Co/127/2009-

517) (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým krajský súd potvrdil Rozsudok

Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 11. 2. 2009 v spojení s opravným uznesením zo dňa 9. 3.

2009, tiež Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 10. 2008 (č. 11 C/108/2001-

437) a Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (č. -521),

ktorým krajský súd potvrdil Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 10. 2008.

(prílohy č. 2-6).»

Sťažovateľ poukázal na návrh navrhovateľa, ktorý «... sa v spore dožadoval toho,

aby mohol na pozemok vyčlenený navrhovateľovi do náhradného užívania (časť par. č.

1121/1) prechádzať tesne vedľa železničnej vlečky na hranici parcely č. 1030/52 cez

pozemky v mojom osobnom vlastníctve par. č. 1121/39, 1121/40 a cez pozemok par. č.

1121/42 v mojom užívaní. A to na základe toho, že podľa neho na tomto mieste existovala

cesta pred vyčleňovaním pozemkov do náhradného užívania - pred rokom 1992 (ďalej aj

„sporná cesta“). Ja som oponoval a tvrdil, že pred vyčleňovaním pozemkov do náhradného

užívania na tomto mieste žiadna cesta nebola ani v evidencii ani v teréne. Navrhovateľ na

začiatku sporu tvrdil iné, že sporná cesta vznikla v roku 1992, čo tiež odmietam.

Navrhovateľ svoje tvrdenia priebežne menil. ...

Navrhovateľ vykonštruoval tvrdenie, že sporná cesta existovala pred vyčleňovaním

náhradných pozemkov, na základe čoho si nárokuje prechod cez pozemky v mojom

vlastníctve a užívaní na jemu udelený náhradný pozemok (časť par. č. 1121/1). Ja som

tvrdil, že sporná cesta pred vyčleňovaním náhradných pozemkov ani v čase vyčleňovania

náhradných pozemkov neexistovala (ani v evidencii ani v teréne) a navrhovateľ nemá nijaké

právo prechodu cez moje pozemky.».

Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Rozsudkom Okresného súdu zo dňa 11. 2. 2009 mi

bolo uložené: „Odporca je povinný v časti pozemkov v katastrálnom území S. parcela č.

1121/39 orná pôda o výmere 98 m2, 1121/40 orná pôda o výmere 439 m2 a 1121/42 orná

pôda o výmere 1633 m2 v šírke 3 metrov na hranici s pozemkom parcela č. 1032/57 tak, ako

je zakreslená na geometrickom pláne znalca Ing. A. K. č. zo dňa 14. 1. 2008

odstrániť oplotenie, stavby, porasty, povrchové úpravy a akékoľvek iné prekážky

znemožňujúce prechod a prejazd navrhovateľa a upraviť túto časť pozemkov do stavu

nespevnej poľnej cesty umožňujúcej prejazd dvojstopových vozidiel a poľnohospodárskych

strojov z cesty na parcele č. 713/1 na pozemok parcela č. 1121/1; strpieť prechod a prejazd

navrhovateľa a zdržať sa konania, ktorým zneprístupňuje prechod a prejazd navrhovateľa

na pozemok parcela č. 1121/1, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca

je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 7000,- Sk, ktoré mu je povinný

zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku“. Opravné uznesenie Okresného súdu zo

dňa 9. 3. 2009 opravilo znenie výroku Rozsudku Okresného súdu tak, že suma 7000,- Sk sa

nahradila sumou 232,36 €.».

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -470 z 11. februára 2009 v znení

opravného uznesenia okresného súdu č. k. -471 z 9. marca 2009 podal

sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že „súd odôvodnil svoje rozhodnutie

zákonmi, ktorých ustanovenia sa netýkajú predmetného súdneho sporu a nemôžu byť

odôvodňujúcim argumentom pre vynesenie horeuvedeného rozsudku. Súd aplikoval úplne

chybný výklad zákona. Súd nerešpektoval Ústavu, (Občiansky

zákonník), ,

Z. z., “. Sťažovateľ následne 5. októbra 2009 doplnením

odvolania namietal aj aktívnu legitimáciu navrhovateľa.

Sťažovateľ uviedol, že „Následne doručený Rozsudok krajského súdu zo dňa 27. 1.

2010 potvrdil Rozsudok okresného súdu. Krajský súd pravdepodobne nijako neskúmal moje

argumenty v odvolaní, čo vyplýva aj z toho, že v rozsudku ani len nespomenul nový dôkaz

uvedený v doplnení odvolania a tiež z toho, že v žiadnom ani okresnom ani krajskom

rozhodnutí sa ani len nespomína, teda ani nijako nehodnotí, výrazne zdôrazňovaný dôkaz

(uvedený aj v odvolaní) - a to rozsudkom porušený zákon o dráhach chrániaci moje

pozemky nachádzajúce sa v ochrannom pásme železničnej trate (dôkazy uvedené v prílohe

č. 9-11). Krajský súd bez námahy potvrdil rozhodnutie okresného súdu porušujúce moje

základné ľudské práva a slobody. Súdy svojou činnosťou v konaní preukázali ich

neodbornosť ba až nekompetentnosť.“.

Podľa sťažovateľa „Tvrdenia, že sporná cesta existovala pred vyčleňovaním

náhradných pozemkov, boli jasne vyvrátené dôkazmi, ktoré boli opätovne uvedené

v odvolaní zo dňa 16. 4. 2009 (časť III odvolania, príloha č. 13 sťažnosti). Argumenty

uvedené v odvolaní tiež jasne vyvrátili akýkoľvek právny nárok na priznanie práva

prechodu cez moje pozemky pre navrhovateľa. Súdy napriek tomu vydali rozhodnutia, ktoré

porušujú moje základné ľudské práva a slobody. ...

Konanie súdov a ich rozsudky hrubo porušili...“ ním namietané «...základné ľudské

práva a slobody garantované SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“). ...

Súd aplikoval úplne scestný výklad a ,

keď zaviedol bremeno na mojich pozemkoch...

Súdy svoje rozhodnutia odôvodnili zákonmi, ktorých ustanovenia nesúvisia

s podstatou sporu a nemôžu byť odôvodňujúcim argumentom pre vynesenie horeuvedeného

rozsudku.».

Sťažovateľ tiež uviedol, že „Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 10.

2008 č. -437 okresný súd priznal znalcovi Ing. A. K. odmenu za znaleckú

činnosť a náhrady a upravil účtareň na poukázanie sumy znalcovi. Uznesenie Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (č. -521) krajský súd potvrdil Uznesenie

Okresného súdu. ...

Činnosť znalca bola zjavne neodborná, keď zmenil znenie pôvodnej súdom zadanej

úlohy. Znalec v posudku vyjadruje hodnotenia a rieši právne otázky, čo je v rozpore

s osobitným predpisom - , podľa

ktorého znalcovi nepatrí vykonávať hodnotenie dôkazov a riešiť právne otázky. Znalec

v rámci toho jednostranne uvádza vyjadrenia a materiály navrhovateľa, avšak neuvádza

žiadne moje protiargumenty, znalec písal o bremene bez preukázania odôvodnenosti jeho

tvrdení. ...

Z dôvodu mnohých porušení o znalcoch, tlmočníkoch

a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákon v znení neskorších predpisov,

konkretizovaných v mojom odvolaní zo dňa 27. 11. 2008 (príloha k sťažnosti č. 15), som

podal sťažnosť na súd ako orgán príslušný riešiť sťažnosti na znalcov v konaní. Žiadal som

o udelenie sankcii, nepriznanie odmeny znalcovi a neakceptovanie posudku pri

rozhodovaní. Napriek tomu súd akceptoval nezákonnú činnosť znalca a posudok so všetkými

hrubými chybami bez akýchkoľvek výhrad, sťažnosť neriešil a priznal znalcovi odmenu

a náhradu. Činnosť znalca v konaní a náklady tým vzniknuté boli neúčelné, súd vôbec

nezohľadnil moje argumenty pre nepriznanie odmeny znalcovi.“.

Podľa sťažovateľa „V súdnom konám došlo k zbytočným prieťahom. Prípad nebol

zložitý, aby trval 9 rokov. Posúdenie prípadu nevyžadovalo tak dlhé obdobie. Prieťahy

nijako nevznikli z mojej viny. Prieťahy boli zapríčinené spôsobom, akým súdy prejednávali

záležitosť; tým, že navrhovateľ neplnil výzvy súdu na predloženie petitu, navrhovateľ

a pozemkový úrad predkladali súdu falšované materiály a zavádzali súd; tiež neodbornou

činnosťou znalca a pod. ...

Ďalšie prieťahy vznikli činnosťou znalca, pretože znalec ani jeho geometrický plán

nebol potrebný, keďže navrhovateľ sa domáha cesty so šírkou 3 m na hranici s iným

pozemkom (hranicou je rovná priamka, žiadne lomené tvary), čo sa dá popísať aj bez

geometrického plánu.

Prieťahy vznikli aj tým, že znalec nedodržal 30-dňovú lehotu odo dňa obhliadky

určenú Uznesením Okresného súdu zo dňa 20. 4. 2007 na vyhotovenie znaleckého plánu.

Od obhliadky znalca dňa 13. 11. 2007 do vyhotovenia znaleckého posudku 18. 1. 2008

(doručeného súdu 21. 1. 2008) uplynulo až 66 dní (od obhliadky znalca dňa 25. 10. 2007 je

to 85 dní). Tým porušil , podľa ktorého je znalec

povinný vykonávať znaleckú činnosť riadne a v určenej lehote a spôsobil prieťahy v konaní

podľa

Ďalšie prieťahy vznikli tým, že navrhovateľ spolu s Pozemkovým úradom v P.

predkladali súdu viackrát falšovanú kópiu zjednodušeného rozdeľovacieho plánu

k Rozhodnutiu PÚ. Súd bol takto zavádzaný a napriek tomu, že na falšovanie som

upozorňoval už na začiatku súdneho sporu hneď po predložení falzifikátov do spisu a aj

viackrát potom, súd tento stav včas nepreveril, falšovanie bolo preukázané v roku 2008 a až

do konca konania to súd bagatelizoval.“.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti žiada, aby ústavný súd vyhovel jeho

sťažnosti a takto rozhodol:

„Konaním Okresného súdu v Prievidzi a Krajského súdu v Trenčíne, Rozsudkom

Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 11. 2. 2009 (č. -470) v spojení

s Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 9. 3. 2009 (č. -471)

a Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (č. -517) boli

porušené: vlastnícke právo podľa SR v spojení s , a

SR, právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 v spojení s čl. 141

SR, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na nedotknuteľnosť osoby

a jej súkromia podľa SR.

Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dna 24. 10. 2008 (-437)

a Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (-521) boli

porušené: právo na nezávislý a nestranný súd podľa v spojení s SR,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Súdy nekonali podľa platných zákonov podľa SR.

Rozsudok Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 11. 2. 2009 (č. -470)

v spojení s Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 9. 3. 2009 (č. -471)

a tiež Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (č. -517) sa

zrušujú.

Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 10. 2008 (-437)

a Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (-521) sa

zrušujú.

Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd prikazuje, aby ten, kto porušil práva alebo slobody, obnovil stav pred

porušením, aby znalcovi nebola priznaná odmena, aby bol návrh J. K. zamietnutý a aby

trovy konania, ktoré mal podľa rozhodnutia okresného súdu platiť sťažovateľ mal zaplatiť J.

K.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada škody a trov spôsobených tu uvedenými rozhodnutiami

súdov, náhrada trov súdnych konaní, v ktorých došlo k porušeniu tu uvedených práv

a slobôd. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia a konania pred

Ústavným súdom.“

Ústavný súd 8. marca 2011 vyzval okresný súd a krajský súd, aby sa vyjadrili

k podanej sťažnosti a aby zaslali na vec sa vzťahujúci spisový materiál.

K podanej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. V.

P., prípisom sp. zn. Spr. 321/11 doručeným ústavnému súdu 17. marca 2011. Predsedníčka

okresného súdu vo vyjadrení okrem iného uviedla:

,,K namietanému porušeniu vlastníckeho práva podľa a práva na

rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa uvádzame, že sťažnosť

v tejto časti považujeme za nedôvodnú. Právny poriadok Slovenskej republiky vymedzuje

množstvo rôznych zásahov do vlastníckeho práva občanov, či už v záujme verejnom alebo

v záujme súkromnom. ... V rovine zjednodušenej úvahy je zrejmé, že nielen navrhovateľ

v uvedenom konaní, ale aj iné osoby dlhodobo užívali poľný prechod cez pozemky

sťažovateľa, pričom tento stav bol účastníkmi ako aj právnym predchodcom sťažovateľa

akceptovaný v procese zjednodušených pozemkových úprav v roku 1992, a to až dovtedy,

pokým sťažovateľ vedený svojím pozemkovým egoizmom v nesprávnej právnej predstave

o absolútnosti svojho vlastníckeho práva svojvoľne protizákonným spôsobom do týchto

vzťahov v roku 2000 zasiahol tak, že poľnú cestu prehradil, pozemok oplotil a začal ho

obhospodarovať. ...

K namietanému porušeniu práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 a 141

uvádzame, že skutkovo a právne nesprávne tvrdenia odporcu v uvedenom konaní boli

riadne zohľadnené. Súd vykonal v konaní rozsiahle dokazovanie, a to aj na preverenie

správnosti skutkových tvrdení sťažovateľa. Tento postup je zrejmý z odôvodnenia

napadnutých rozhodnutí, v ktorých sú skutkové rozpory účastníkov, dôkazy, ktoré boli

o týchto skutkových tvrdeniach vykonané a skutkové závery rozsiahlym spôsobom opísané

(čl. 470 spisu, odôvodnenie rozsudku, strany 4 - 5). V rozsudku sú opísané i tie skutkové

tvrdenia sťažovateľa, ktoré sa týkajú jeho tvrdení o užívaní náhradných pozemkov

navrhovateľom (čl. 470 spisu, odôvodnenie rozsudku, strana 5). ...

K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa uvádzame, že túto časť sťažnosti považujeme za podanú oneskorene, a

to podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa uznesením zo dňa 24. 8. 2008,

čl. 437, uznesením odvolacieho súdu čl. 521 a uznesením čl. 522, v ktorých sa rozhodovalo

o priznaní odmeny znalca a o náhrade trov konania uvádzame, že tvrdenia o porušení

ústavných práv sťažovateľa týmito uzneseniami považujeme za zjavne neopodstatnené,

pričom správnosť týchto rozhodnutí je zrejmá z obsahu ich rozsiahlych odôvodnení.“

K podanej sťažnosti sa vyjadril aj krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. J.

K., prípisom sp. zn. Spr. 91/11 doručeným ústavnému súdu 21. marca 2011. Predseda

krajského súdu vo vyjadrení okrem iného uviedol:

,,Z dôvodu odvolania sťažovateľa - odporcu v konaní, bol Krajskému súdu v

Trenčíne ako súdu odvolaciemu predložený na rozhodnutie spis Okresného súdu v Prievidzi

sp. zn. dňa 18. 5. 2009. Odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku

súdu I. stupňa rozsudkom zo dňa 27. 1. 2010, bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa tak, že rozsudok súdu I. stupňa v spojení s opravným uznesením

ako vecne správny potvrdil, pričom sa stotožnil i s odôvodnením rozsudku súdu I. stupňa

a zdôraznil, z akých dôvodov považuje rozsudok súdu I. stupňa za vecne správny. Zároveň

odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 27. 1. 2010 i o odvolaní odporcu proti uzneseniu

súdu I. stupňa o priznaní znaleckej odmeny tak, že uznesenie súdu I. stupňa ako vecne

správne potvrdil.

Sťažovateľ vo svojom podaní namieta porušenie jeho základných ľudských práv

a slobôd, garantované SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd.

Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom I. stupňa

a stotožnil sa s vyhodnotením dôkazov súdom I. stupňa i s právnym posúdením veci, keď súd

I. stupňa po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom doplnil

dokazovanie, dôkazy opätovne vyhodnotil a vec správne právne posúdil. Vo svojom

rozhodnutí uviedol, aké dokazovanie bolo vo veci vykonané a z ktorých dôkazov pri

rozhodovaní vychádzal. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd I. stupňa dôkazy vyhodnotil

podľa

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie jeho práva na nezávislý a nestranný súd,

zo zberného spisu odvolacieho súdu sa nedá zistiť, či bola v konaní vznesená námietka

zaujatosti niektorým z účastníkov konania. Tiež sa nedá zo zberného spisu zistiť, či došlo

k prieťahom v konaní pred súdom I. stupňa. Odvolací súd vo veci rozhodol dňa 27. 1. 2010,

keď spis bol predložený súdom I. stupňa dňa 18. 5. 2009, t. j. po 8 mesiacoch od

predloženia veci, čo bolo zapríčinené vysokým nápadom v roku 2009 do senátu, keď

priemerný mesačný nápad bol 55 vecí do senátu, členka senátu Mgr. H. bola na materskej

dovolenke a namiesto nej v senáte pracoval stážista zo súdu I. stupňa. Vybaveniu

predmetnej veci predchádzalo vybavenie starších vecí napadnutých na odvolacom súde.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že odvolací súd nezobral do úvahy jeho dôvody

odvolania, ktoré doplnil podaním zo dňa 5. 10. 2009, je potrebné uviesť, že toto doplnenie

odvolania bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty a v zmysle dôvody

odvolania môže odvolateľ rozšíriť do uplynutia lehoty na odvolanie.

S poukazom na horeuvedené predmetnú sťažnosť J. Č. považujem za nedôvodnú.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

Právomoc ústavného súdu ustanovená v spočíva okrem iného aj

v tom, že k jej uplatneniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady

subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť

iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom

rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené ako

inštitucionálny mechanizmus „nastupuje“ až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Zásada subsidiarity vyjadruje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných

práv podľa , a 4, a v spojení s

ods. 2, a ods. 4, a a v spojení

s čl. 17 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového

protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia č. k. -471

z 9. marca 2009 a uznesením z 24. októbra 2008, ako aj postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom a uznesením, oba z 27. januára

2010.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1,

a 4, v spojení s , a ods. 4,

a a v spojení s dohovoru, ako aj práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. februára

2009 v znení opravného uznesenia z 9. marca 2009 a uznesením z 24. októbra 2008

Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. bolo

rozhodovanie o určení povinnosti sťažovateľa strpieť prechod a prejazd navrhovateľa cez

pozemok sťažovateľa a zdržať sa konania, ktorým sťažovateľ zneprístupňuje prechod

a prejazd navrhovateľa na jeho pozemok.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127

ods. 1 (premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva, že

právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd (). Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý

postup a rozhodnutia okresného súdu, pretože ich preskúmal na základe odvolaní

sťažovateľa krajský súd. Na tento záver ústavného súdu nemá vplyv skutočnosť, že krajský

súd rozsudkom č. k. -517 z 27. januára 2010 napadnutý rozsudok okresného

súdu v znení opravného uznesenia rozhodnutia prvostupňového súdu v celom rozsahu

potvrdil, rovnako ako potvrdil uznesením č. k. -521 z 27. januára 2010

napadnuté uznesenie okresného súdu z 24. októbra 2008.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

postupu okresného súdu v označenom konaní a napadnutým rozhodnutiam vydaným

v tomto konaní odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.

m. m. , , ).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. januára 2010

V napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. krajský súd rozhodoval

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. -470

z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia č. k. -471 z 9. marca 2009.

Okresný súd napadnutým rozsudkom určil, že sťažovateľ ako odporca v konaní je povinný

,,... odstrániť oplotenie, stavby, porasty, povrchové úpravy a akékoľvek iné prekážky

znemožňujúce prechod a prejazd navrhovateľa a upraviť túto časť pozemkov do stavu

nespevnenej poľnej cesty umožňujúcej prejazd dvojstopových vozidiel

a poľnohospodárskych strojov z cesty na parcele č. 713/1 na pozemok parcela č. 1121/1;

strpieť prechod a prejazd navrhovateľa a zdržať sa konania, ktorým zneprístupňuje prechod

a prejazd navrhovateľa na pozemok parcela č. 1121/1, a to všetko do 30 dní od

právoplatnosti rozsudku.“.

V podanom odvolaní sťažovateľ žiadal, „aby krajský súd celú vec posúdil od základu

a zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrh navrhovateľa zamieta v plnom rozsahu...“,

a odôvodnil ho tvrdeniami:

„- že sporná cesta pred vyčleňovaním náhradných pozemkov ani v čase vyčleňovania

náhradných pozemkov neexistovala (ani v evidencii ani v teréne) a ani nebola zriadená,

navrhovateľ (a ani nikto iný) hodnoverne nepreukázal existenciu spornej cesty (ani

v evidencii ani v teréne) pred vyčleňovaním alebo v čase vyčleňovania náhradných

pozemkov, navrhovateľ (a ani nikto iný) hodnoverne nepreukázal zriadenie spornej cesty pri

vyčleňovaní náhradných pozemkov v roku 1992,

- že rozhodnutie Pozemkového úradu z roku 1992 za existujúcu cestnú sieť

nepovažuje spornú cestu, ale obecnú cestu č. 707, čo je aj jasne zakreslené na origináli

Zjednodušeného rozdeľovacieho plánu,

- že keď si odporca v rokoch 1994 a 1995 vysporiadal pozemky par. č. 1121/39

a 1121/40, boli tieto bez akýchkoľvek tiarch a obmedzení (zapísaných či nezapísaných),

- že keď si odporca v roku 2000 oplotil svoj pozemok, nezamedzil tým žiadnemu

nárokovateľnému prístupu navrhovateľa, rozsudkom treba zamietnuť návrh navrhovateľa,

- že vyjadrenia a nákresy pozemkového úradu z obdobia po začatí tohto súdneho

sporu o existencii spornej cesty vedľa železničnej trate pred vyčleňovaním náhradných

pozemkov resp. v čase ich vyčleňovania sú zavádzajúce (a navyše si dokonca navzájom

evidentne protirečia) a teda sú nedôveryhodné a nie sú relevantným dôkazom existencie

spornej cesty pred vyčleňovaním náhradných pozemkov ani v čase vyčleňovania

náhradných pozemkov,

- že vyjadrenia svedkov a iných osôb podporujúcich tvrdenia navrhovateľa, sú

tvrdeniami osôb, ktoré nie sú v spore nezávislé, osôb, ktoré mali v minulosti spor

s odporcom, a tiež osôb, ktoré sledujú vlastné záujmy... Ich vyjadrenia preto nie sú

relevantným dôkazom existencie spornej cesty pri vyčleňovaní náhradných pozemkov resp.

pred vyčleňovaním náhradných pozemkov,

- že navrhovateľ nie je aktívne legitimovaný pre podanie svojho návrhu na súd,

pretože právo prechodu cez pozemky odporcu navrhovateľ nikdy nenadobudol, navrhovateľ

pozemky neužíva, pozemky sú užívané ako záhrada rodinného domu syna navrhovateľa.“.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. -470

z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia č. k. –471 z 9. marca 2009

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -517 z 27. januára 2010 tak, že

rozhodnutie prvostupňového súdu podľa (ďalej len

„OSP“) ako vecne správne potvrdil.

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčovými námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti

napadnutému rozsudku krajského súdu č. k. -517 z 27. januára 2010 boli

tvrdenia, že:

,,a) Krajský súd odignoroval...“, jeho «...upozornenie, že okresný súd rozhodol na

základe ,,dôkazov“, ktoré nie je možné pokladať za relevantné dôkazy...», pretože podľa

sťažovateľa „....boli VŠETKY vyvrátené v odvolaní zo dňa 16. 4. 2009 ...

Krajský súd bez námahy potvrdil rozhodnutie okresného súdu porušujúce moje

základné ľudské práva a slobody... Rozhodnutie súdu porušuje moje práva a slobody

a zavádza bremeno na pozemkoch par. č. 1121/39, 1121/40, 1121/42 protizákonne...

b) Súdy neakceptovali námietku voči aktívnej legitimácii navrhovateľa pre podanie

jeho návrhu...

c) Súd nevzal do úvahy ďalšie skutočnosti, ktoré mali ovplyvniť znenie rozsudku.“.

Krajský súd napadnutý potvrdzujúci výrok svojho rozsudku č. k.

517 z 27. januára 2010 založil na týchto dôvodoch:

„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že

rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením je potrebný ako vecne

správny potvrdiť podľa , pričom v náväznosti na

odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa

stotožňuje.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke

správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

Faktom je, že ust. bolo zrušené s účinnosťou od 1. 1.

2008. Toto ustanovenie upravovalo zjednodušené a zrýchlené postupy pri úprave

vlastníckych a užívacích pomerov na čas do schválenia projektu pozemkových úprav.

Z prechodných ustanovení , a to konkrétne z ust.

citovaného zákona vyplýva, že konania o pozemkových úpravách začaté pred 1. 1. 2008, ak

nie sú platné zásady pre umiestnenie nových pozemkov, sa po 1. 1. 2008 okrem § 42h

dokončia podľa tohto zákona. Z ust. § 42h vyplýva, že konania o zjednodušených

a zrýchlených postupoch začaté pred 1. 1. 2008 sa dokončia podľa predpisov platných do

1. 1. 2008.

Podľa § 42i cit. zákona, rozhodnutie o schválení zjednodušeného rozdeľovacieho

plánu vykonania urýchleného usporiadania vlastníckych užívacích pomerov stráca platnosť

dňom nadobudnutia právoplatnosti uznesenia súdu o začatí konkurzného konania na

majetok poľnohospodárskeho podniku, na ktorý sa vzťahoval zákonný nájom podľa

osobitného predpisu alebo schválením konania projektu pozemkových úprav alebo ak došlo

k zániku vlastníctva k pozemku, za ktorý bol vyčlenený iný pozemok do bezplatného

náhradného užívania alebo ak došlo k odňatiu poľnohospodárskej pôdy, za ktorý bol

vyčlenený iný pozemok do bezplatného náhradného užívania. To platí aj vtedy, ak takéto

rozhodnutie bolo vydané pred 1. 1. 2008.

Z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa je teda nepochybné, že ako

navrhovateľovi, tak aj právnemu predchodcovi odporcu boli pridelené na základe

urýchleného usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov, a to na čas do schválenia

projektu pozemkových úprav, náhradné pozemky, ktoré im boli pridelené formou

zjednodušeného rozdeľovacieho plánu.

Rovnako faktom je, že obe sporné strany tento zjednodušený rozdeľovací plán

dodržiavali s tým, že podmienkou takéhoto zjednodušeného rozdeľovacieho plánu bolo, aby

mali všetci účastníci prístup k náhradným pozemkom, ktoré im boli touto formou pridelené.

Neobstoja v tomto smere námietky zo strany odporcu, že prístupová cesta

neexistovala tak, ako bola vymedzená súdom prvého stupňa. Táto prístupová cesta bola

preukázaná ako zo svedeckých výpovedí, tak aj predovšetkým zo správ a spisového

materiálu Pozemkového úradu v P., ktorý vydal samotné rozhodnutie o pridelení

náhradných pozemkov. Súd nemal dôvod pochybovať o tom, že rozdeľovací plán bol vydaný

tak, ako to konštatoval Pozemkový úrad v P. s vyčlenenou prístupovou cestou tak, ako bola

vymedzená v danom rozsudku. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že by na náhradné

pozemky účastníkov bol možný iný prístup.

Rovnako aj súd prvého stupňa správne definoval postavenie účastníkov konania,

kedy táto prístupová cesta je len dočasným riešením, a to do momentu skončenia

pozemkových úprav, ktoré podľa vyjadrenia obvodného pozemkového úradu majú

naplánovaný koniec v roku 2014. Existencia tejto prístupovej cesty tak, ako vyplýva z vyššie

citovaných ustanovení zákona je obmedzená práve do momentu skončenia pozemkových

úprav, ako to vyplýva z ust. v znení neskorších predpisov.

Bezplatné náhradné užívanie pozemkov na základe zjednodušeného rozdeľovacieho plánu

stráca platnosť dňom schválenia vykonania projektu pozemkových úprav.

Správny bol aj záver súdu prvého stupňa v tom smere, že nakoľko ust. § 15 ods. 6

bolo zrušené s účinnosťou od 1. 1. 2008, nie je možné, aby

o opätovnom prerozdelení pozemkov do bezplatného dočasného náhradného užívania

rozhodoval v súčasnosti obvodný pozemkový úrad.

Súd prvého stupňa potom následne správne v prejednávanej veci ustanovil znalca,

ktorý presne vymedzil rozsah daného vecného bremena na pozemkoch odporcu a rovnako

sa správne v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami zo strany

odporcu.

Vo zvyšku sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa a odkazuje

naň ( ).“

Sťažovateľ s právnym názorom vyjadreným v rozsudku krajského súdu, na základe

ktorého ako odvolací súd meritórne potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

470 z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia okresného súdu č. k.

471 z 9. marca 2009, nesúhlasí.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je

oprávnený skutkové a právne závery všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich

ústavnej konformity iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa (obdobne ,

). Právne závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku krajského

súdu však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako

odvolací súd sa podrobne zaoberal námietkami sťažovateľa, ako aj aplikáciou príslušných

ustanovení o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového

vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových

spoločenstvách v znení neskorších predpisov, ktorých ustanovenia sa vzťahujú na konkrétny

prípad sťažovateľa. Ďalej je zrejmé, že krajský súd sa vyčerpávajúcim spôsobom

vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, ktoré sa zásadne zhodujú s námietkami,

ktoré sťažovateľ uviedol v súvislosti s namietaným porušením jeho práv aj označeným

rozsudkom krajského súdu vo svojej sťažnosti. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu,

ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatočné skutkové aj právne dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje

rozhodnutia vo veci sťažovateľa, a nemožno ho považovať za zrejme neodôvodnené

a arbitrárne. Hodnotenia dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického

uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach

oboch súdov, z ktorých krajský súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil

prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho právnym názorom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty,

ktoré uviedol aj v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , resp. jeho práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd

poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu

podľa , resp. právo na spravodlivý proces podľa dohovoru

nemožno stotožňovať s procesným úspechom v konaní pred všeobecným

(občianskoprávnym) súdom (, mutatis mutandis , ).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní

pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (m. m. ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však

neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť len so

zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je

relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po

jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. januára 2010

V namietanom konaní vedenom pod sp. zn. krajský súd rozhodoval

aj o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. -437

z 24. októbra 2008, ktorým okresný súd priznal znalcovi v odbore geodézia a kartografia

,,... odmenu za znaleckú činnosť spolu vo výške 21.141,- Sk“.

Podaným odvolaním sťažovateľ žiadal krajský súd, „... aby znalcovi Ing. A. K. bola

znížená resp. nepriznaná tarifná odmena a náhrady, ktorých priznanie považujem za

neodôvodnené..., ...aby súd vylúčil znalca z konania, aby sa znalecký posudok nebral pri

rozhodovaní v konaní o návrhu navrhovateľa do úvahy a aby boli voči znalcovi vyvodené

sankcie.“, a odôvodnil ho najmä tvrdeniami, že

,,Podklady, z ktorých znalec vychádzal pre znalecký posudok a určenie bremena

práva prechodu nie sú právoplatné, neboli vytvorené zákonným postupom, boli napadnuté,

ich dôveryhodnosť bola v spore spochybnená, teda neboli relevantné, ...

Odôvodnenie určenia bremena práva prechodu výrokom znalca, že právo

zodpovedajúce vecnému bremenu vyplýva z osobitného predpisu

v znení neskorších predpisov je nepostačujúce a hlavne je zavádzajúce, ...

Znalec nedodržal 30-dňovú lehotu odo dňa ohliadky určenú Uznesením Okresného

súdu na vyhotovenie znaleckého plánu a plán doručil na Okresný súd až 21. 1. 2008, ...

Znalec sa dopustil správneho deliktu podľa ,

keď spôsobil prieťahy v súdnom konaní prekročením lehoty určenej na vykonanie úkonu

súdom o viac ako 30 dní a správneho deliktu podľa ,

...

Znalec vo svojom posudku významnou mierou zmenil znenie pôvodnej súdom zadanej

úlohy znalca, a to formálne i obsahovo, ...

Znalec neuviedol a ani nezohľadnil závažné fakty, ktoré nie je možné pre objektívne

posúdenie v tomto spore prehliadnuť, a ktoré zároveň významnou mierou vplývajú na

hodnotenie merita veci, ...

Znalecký posudok obsahuje veľké množstvo nepravdivých vyjadrení, neuvádza

konkrétne ustanovenia zákonov, výroky znalca nie sú podložené a nemajú oporu

v legislatíve. Aj z týchto dôvodov znalec nevykonal svoju činnosť riadne a porušil § 16

ods. 2 písm. b) .“.

O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. -437

z 24. októbra 2008, ktorým okresný súd priznal znalcovi odmenu za znaleckú činnosť, ktorú

sťažovateľ namieta, rozhodol krajský súd uznesením č. k. -521

z 27. januára 2010 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ako vecne

správne potvrdil.

Kľúčovými námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu č. k. -521 z 27. januára 2010 boli tvrdenia, že:

,,Súd nebol nestranný keď akceptoval nezákonnú a neúčelnú činnosť znalca

a posudok so všetkými hrubými chybami bez akýchkoľvek výhrad. Činnosť znalca v konaní

a náklady tým vzniknuté boli neúčelné, konanie znalca bolo protizákonné, súd neriešil

sťažnosť na znalca, súd nezohľadnil moje argumenty pre nepriznanie odmeny znalcovi, súd

nezohľadnil zákonné ustanovenia pre zaťaženie navrhovateľa platením takto vzniknutých

trov konania.“

Ústavný súd zo spisovej dokumentácie zistil, že krajský súd napadnutý potvrdzujúci

výrok uznesenia č. k. -521 z 27. januára 2010 založil na týchto dôvodoch:

„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa , bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že

uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1

, pričom v náväznosti na odvolací súd v celom rozsahu poukazuje

na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Súd prvého stupňa potom, ako bolo jeho uznesenie, ktorým bolo priznané znalečné

znalcovi zrušené odvolacím súdom, sa dôsledne riadil pokynmi odvolacieho súdu, následne

riadne odôvodnil všetky položky priznanej znaleckej odmeny, vrátane preskúmania počtu

úkonov z hľadiska ich potreby reálnej dĺžky času, ktorú mohol znalec venovať jednotlivým

úkonom v rámci prípravy a spracovania daného znaleckého posudku a zároveň sa správne

a riadne vyporiadal aj s náhradou za stratu času vyúčtovanú znalcom za meranie na mieste

samom, aj za pracovníkov, ktorých si prizval ako pomocníkov na vykonávanie znaleckého

úkonu.

Odvolací súd zároveň nezistil, že by bolo dôvodné ďalšie krátenie odmeny danému

znalcovi s tým, že už v pôvodnom zrušujúcom uznesení krajského súdu sa odvolací súd

vysporiadaval s námietkou odporcu v tom smere, že znalecký posudok bol podaný

s mesačným oneskorením. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že takéto omeškanie

s prihliadnutím na obsah a charakter daného znaleckého posudku nezakladá dôvody na

nepriznanie, prípadne zníženie znaleckej odmeny znalcovi.

Vo zvyšku odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na podrobné a vyčerpávajúce

odôvodnenie súdu prvého stupňa.

Pokiaľ odporca v danom odvolaní namieta danú osobu znalca, odvolací súd

poukazuje na znenie ust. v spojení s a , kedy

námietku zaujatosti možno uplatniť najneskôr do 15 dní od prvého pojednávania, prípadne

odkedy sa daný účastník mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý by eventuálne znalec mohol

byť vylúčený. V prejednávanej veci však podáva odporca námietku zaujatosti znalca až

v rámci podaného odvolania voči vyúčtovaniu znalečného s tým, že znalec vypracoval

znalecký posudok dňa 18. januára 2008 a námietka zaujatosti bola vznesená až v rámci

podaného odvolania odporcu dňa 27. 11. 2008. Na takúto námietku zaujatosti v tomto

štádiu konania však prihliadať už nemožno. Preto sa odvolací súd v tomto prípade ani

nezaoberal námietkami uvádzanými v rámci podaného odvolania zo strany odporcu.“

Sťažovateľ s právnym názorom vyjadreným v uznesení č. k. -521

z 27. januára 2010, ktorým krajský súd ako odvolací súd meritórne potvrdil uznesenie č. k.

-437 z 24. októbra 2008 prvostupňového súdu, nesúhlasí.

Z obsahu odôvodnenia predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta

nestrannosť krajského súdu pri rozhodovaní o odmene znalca, ako aj nezákonnú

a nekvalifikovanú činnosť znalca a v nadväznosti na to aj výšku priznanej mu odmeny za

vykonanú znaleckú činnosť. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený skutkové a právne závery

všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody sťažovateľa tak, ako to je uvedené v časti II.2.

Podľa názoru ústavného súdu však dôvody, na ktorých založil krajský súd svoje

rozhodnutie, nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ústavnej konformity napadnutého

uznesenia sťažovateľom. Krajský súd sa nielenže stotožnil s odôvodnením napadnutého

odôvodnenia okresného súdu, ale okrem toho explicitne vyhodnotil aj postup okresného

súdu pri hodnotení úkonov vykonaných znalcom ako súladný so

o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a aj pri určení mu odmeny.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní

pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (m. m. ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po

jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ; namieta 9-ročné trvanie

sporu a v nadväznosti na to tvrdí, že došlo k porušeniu jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa

ktorej o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) môže ísť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , ).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie

jeho základného práva podľa vychádzal ústavný súd aj z právneho

názoru vyplývajúceho z jeho stabilizovanej judikatúry, podľa ktorého podstatou, účelom

a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej

neistoty (). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti

na takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v ústavný súd

poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému

porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte

mohla trvať (napr. mutatis mutandis , , ,

).

Rozsudok okresného súdu č. k. -470 z 11. februára 2009 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -517 z 27. januára 2010 nadobudli

právoplatnosť 9. marca 2010, čím bolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

V uvedenom prípade sťažovateľ namietal porušenie svojich práv v takom konaní

pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd aj krajský súd meritórne rozhodli pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa . Ústavný súd v nadväznosti

na právoplatné skončenie veci v čase doručenia mu sťažnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť podľa .

II.5 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1

a a 4 , ako aj práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom a uznesením, oba z 27. januára 2010

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 16

ods. 1 a a 4 , ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu postupom krajského súdu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z a a 4 , ako aj

práva podľa čl. 8 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa

a a 4 , ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu postupom krajského súdu a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietanými rozhodnutiami

krajského súdu a porušením základných práv sťažovateľa upraveného v čl. 46 až čl. 48

, resp. práv zaručených v dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani

vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 16 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

a 4 , ako aj práv zaručených v dohovoru a dodatkového protokolu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po

jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

II.6 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141

ods. 1 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom a uznesením, oba z 27. januára 2010

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu a jeho rozhodnutiami došlo aj

k porušeniu , a ods. 4, a .

K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1

a ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych

sťažnostiach zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného

práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v prípade,

ak nie je porušené niektoré základné právo alebo sloboda sťažovateľa, je zjavne

neopodstatnená.

Predmetom konania o sťažnosti podľa je rozhodovanie

o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave , a nie aj o porušení

tých článkov , ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd

upravených v druhej hlave , ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať

v iných druhoch konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť ( ).

II.7 K namietanému porušeniu čl. 17 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom a uznesením, oba

z 27. januára 2010

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 17 dohovoru, ústavný súd

poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený

článok iba dopĺňa ostatné hmotno-právne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento

článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam

a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (, ).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia čl. 17

dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť ( ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011