Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 131/2011
PDF · 378.7 KB
No categories available
IV. ÚS 131/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm.
a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 17
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl.
8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
- postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/2001
a jeho rozsudkom z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia z 9. marca 2009
a uznesením z 24. októbra 2008, ako aj
- postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010 a uznesením z 27. januára 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2010
doručená sťažnosť J. Č., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. J., P.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl.
2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a v spojení
s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako
aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom
Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C/108/2001 a jeho rozsudkom z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia
z 9. marca 2009 a uznesením z 24. októbra 2008, ako aj postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 a jeho
rozsudkom z 27. januára 2010 a uznesením z 27. januára 2010.
Sťažovateľ ako odporca v konaniach pred všeobecnými súdmi v sťažnosti okrem
iného uviedol:
«K porušeniu mojich základných ľudských práv a slobôd došlo konaním a rozsudkom
Okresného súdu v Prievidzi (ďalej aj „okresný súd“) zo dňa 11. 2. 2009 (č. 11 C/108/2001-
470) (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) opravenému opravným uznesením Okresného
súdu v Prievidzi zo dňa 9. 3. 2009 (č. 11 C/108/2001-471) a tiež konaním a rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) zo dňa 27. 1. 2010 (č. 17Co/127/2009-
517) (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým krajský súd potvrdil Rozsudok
Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 11. 2. 2009 v spojení s opravným uznesením zo dňa 9. 3.
2009, tiež Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 10. 2008 (č. 11 C/108/2001-
437) a Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (č. 17Co/128/2009-521),
ktorým krajský súd potvrdil Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 10. 2008.
(prílohy č. 2-6).»
Sťažovateľ poukázal na návrh navrhovateľa, ktorý «... sa v spore dožadoval toho,
aby mohol na pozemok vyčlenený navrhovateľovi do náhradného užívania (časť par. č.
1121/1) prechádzať tesne vedľa železničnej vlečky na hranici parcely č. 1030/52 cez
pozemky v mojom osobnom vlastníctve par. č. 1121/39, 1121/40 a cez pozemok par. č.
1121/42 v mojom užívaní. A to na základe toho, že podľa neho na tomto mieste existovala
cesta pred vyčleňovaním pozemkov do náhradného užívania - pred rokom 1992 (ďalej aj
„sporná cesta“). Ja som oponoval a tvrdil, že pred vyčleňovaním pozemkov do náhradného
užívania na tomto mieste žiadna cesta nebola ani v evidencii ani v teréne. Navrhovateľ na
začiatku sporu tvrdil iné, že sporná cesta vznikla v roku 1992, čo tiež odmietam.
Navrhovateľ svoje tvrdenia priebežne menil. ...
Navrhovateľ vykonštruoval tvrdenie, že sporná cesta existovala pred vyčleňovaním
náhradných pozemkov, na základe čoho si nárokuje prechod cez pozemky v mojom
vlastníctve a užívaní na jemu udelený náhradný pozemok (časť par. č. 1121/1). Ja som
tvrdil, že sporná cesta pred vyčleňovaním náhradných pozemkov ani v čase vyčleňovania
náhradných pozemkov neexistovala (ani v evidencii ani v teréne) a navrhovateľ nemá nijaké
právo prechodu cez moje pozemky.».
Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Rozsudkom Okresného súdu zo dňa 11. 2. 2009 mi
bolo uložené: „Odporca je povinný v časti pozemkov v katastrálnom území S. parcela č.
1121/39 orná pôda o výmere 98 m2, 1121/40 orná pôda o výmere 439 m2 a 1121/42 orná
pôda o výmere 1633 m2 v šírke 3 metrov na hranici s pozemkom parcela č. 1032/57 tak, ako
je zakreslená na geometrickom pláne znalca Ing. A. K. č. 9/2007-zn zo dňa 14. 1. 2008
odstrániť oplotenie, stavby, porasty, povrchové úpravy a akékoľvek iné prekážky
znemožňujúce prechod a prejazd navrhovateľa a upraviť túto časť pozemkov do stavu
nespevnej poľnej cesty umožňujúcej prejazd dvojstopových vozidiel a poľnohospodárskych
strojov z cesty na parcele č. 713/1 na pozemok parcela č. 1121/1; strpieť prechod a prejazd
navrhovateľa a zdržať sa konania, ktorým zneprístupňuje prechod a prejazd navrhovateľa
na pozemok parcela č. 1121/1, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca
je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 7000,- Sk, ktoré mu je povinný
zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku“. Opravné uznesenie Okresného súdu zo
dňa 9. 3. 2009 opravilo znenie výroku Rozsudku Okresného súdu tak, že suma 7000,- Sk sa
nahradila sumou 232,36 €.».
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-470 z 11. februára 2009 v znení
opravného uznesenia okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-471 z 9. marca 2009 podal
sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že „súd odôvodnil svoje rozhodnutie
zákonmi, ktorých ustanovenia sa netýkajú predmetného súdneho sporu a nemôžu byť
odôvodňujúcim argumentom pre vynesenie horeuvedeného rozsudku. Súd aplikoval úplne
chybný výklad zákona. Súd nerešpektoval Ústavu, zákon č. 40/1964 Zb. (Občiansky
zákonník), zákon o pozemkových úpravách č. 330/1991 Zb., zákon o dráhach č. 164/1996
Z. z., zákon o znalcoch č. 382/2004 Z. z.“. Sťažovateľ následne 5. októbra 2009 doplnením
odvolania namietal aj aktívnu legitimáciu navrhovateľa.
Sťažovateľ uviedol, že „Následne doručený Rozsudok krajského súdu zo dňa 27. 1.
2010 potvrdil Rozsudok okresného súdu. Krajský súd pravdepodobne nijako neskúmal moje
argumenty v odvolaní, čo vyplýva aj z toho, že v rozsudku ani len nespomenul nový dôkaz
uvedený v doplnení odvolania a tiež z toho, že v žiadnom ani okresnom ani krajskom
rozhodnutí sa ani len nespomína, teda ani nijako nehodnotí, výrazne zdôrazňovaný dôkaz
(uvedený aj v odvolaní) - a to rozsudkom porušený zákon o dráhach chrániaci moje
pozemky nachádzajúce sa v ochrannom pásme železničnej trate (dôkazy uvedené v prílohe
č. 9-11). Krajský súd bez námahy potvrdil rozhodnutie okresného súdu porušujúce moje
základné ľudské práva a slobody. Súdy svojou činnosťou v konaní preukázali ich
neodbornosť ba až nekompetentnosť.“.
Podľa sťažovateľa „Tvrdenia, že sporná cesta existovala pred vyčleňovaním
náhradných pozemkov, boli jasne vyvrátené dôkazmi, ktoré boli opätovne uvedené
v odvolaní zo dňa 16. 4. 2009 (časť III odvolania, príloha č. 13 sťažnosti). Argumenty
uvedené v odvolaní tiež jasne vyvrátili akýkoľvek právny nárok na priznanie práva
prechodu cez moje pozemky pre navrhovateľa. Súdy napriek tomu vydali rozhodnutia, ktoré
porušujú moje základné ľudské práva a slobody. ...
Konanie súdov a ich rozsudky hrubo porušili...“ ním namietané «...základné ľudské
práva a slobody garantované Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“). ...
Súd aplikoval úplne scestný výklad zákona č.330/1991 Zb. a Občianskeho zákonníka,
keď zaviedol bremeno na mojich pozemkoch...
Súdy svoje rozhodnutia odôvodnili zákonmi, ktorých ustanovenia nesúvisia
s podstatou sporu a nemôžu byť odôvodňujúcim argumentom pre vynesenie horeuvedeného
rozsudku.».
Sťažovateľ tiež uviedol, že „Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 10.
2008 č. 11C/108/2001-437 okresný súd priznal znalcovi Ing. A. K. odmenu za znaleckú
činnosť a náhrady a upravil účtareň na poukázanie sumy znalcovi. Uznesenie Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (č. 17Co/128/2009-521) krajský súd potvrdil Uznesenie
Okresného súdu. ...
Činnosť znalca bola zjavne neodborná, keď zmenil znenie pôvodnej súdom zadanej
úlohy. Znalec v posudku vyjadruje hodnotenia a rieši právne otázky, čo je v rozpore
s osobitným predpisom zákona č. 382/2004 - § 107 ods. 1 Trestného poriadku, podľa
ktorého znalcovi nepatrí vykonávať hodnotenie dôkazov a riešiť právne otázky. Znalec
v rámci toho jednostranne uvádza vyjadrenia a materiály navrhovateľa, avšak neuvádza
žiadne moje protiargumenty, znalec písal o bremene bez preukázania odôvodnenosti jeho
tvrdení. ...
Z dôvodu mnohých porušení zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch
a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákon v znení neskorších predpisov,
konkretizovaných v mojom odvolaní zo dňa 27. 11. 2008 (príloha k sťažnosti č. 15), som
podal sťažnosť na súd ako orgán príslušný riešiť sťažnosti na znalcov v konaní. Žiadal som
o udelenie sankcii, nepriznanie odmeny znalcovi a neakceptovanie posudku pri
rozhodovaní. Napriek tomu súd akceptoval nezákonnú činnosť znalca a posudok so všetkými
hrubými chybami bez akýchkoľvek výhrad, sťažnosť neriešil a priznal znalcovi odmenu
a náhradu. Činnosť znalca v konaní a náklady tým vzniknuté boli neúčelné, súd vôbec
nezohľadnil moje argumenty pre nepriznanie odmeny znalcovi.“.
Podľa sťažovateľa „V súdnom konám došlo k zbytočným prieťahom. Prípad nebol
zložitý, aby trval 9 rokov. Posúdenie prípadu nevyžadovalo tak dlhé obdobie. Prieťahy
nijako nevznikli z mojej viny. Prieťahy boli zapríčinené spôsobom, akým súdy prejednávali
záležitosť; tým, že navrhovateľ neplnil výzvy súdu na predloženie petitu, navrhovateľ
a pozemkový úrad predkladali súdu falšované materiály a zavádzali súd; tiež neodbornou
činnosťou znalca a pod. ...
Ďalšie prieťahy vznikli činnosťou znalca, pretože znalec ani jeho geometrický plán
nebol potrebný, keďže navrhovateľ sa domáha cesty so šírkou 3 m na hranici s iným
pozemkom (hranicou je rovná priamka, žiadne lomené tvary), čo sa dá popísať aj bez
geometrického plánu.
Prieťahy vznikli aj tým, že znalec nedodržal 30-dňovú lehotu odo dňa obhliadky
určenú Uznesením Okresného súdu zo dňa 20. 4. 2007 na vyhotovenie znaleckého plánu.
Od obhliadky znalca dňa 13. 11. 2007 do vyhotovenia znaleckého posudku 18. 1. 2008
(doručeného súdu 21. 1. 2008) uplynulo až 66 dní (od obhliadky znalca dňa 25. 10. 2007 je
to 85 dní). Tým porušil § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004, podľa ktorého je znalec
povinný vykonávať znaleckú činnosť riadne a v určenej lehote a spôsobil prieťahy v konaní
podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z.
Ďalšie prieťahy vznikli tým, že navrhovateľ spolu s Pozemkovým úradom v P.
predkladali súdu viackrát falšovanú kópiu zjednodušeného rozdeľovacieho plánu
k Rozhodnutiu PÚ. Súd bol takto zavádzaný a napriek tomu, že na falšovanie som
upozorňoval už na začiatku súdneho sporu hneď po predložení falzifikátov do spisu a aj
viackrát potom, súd tento stav včas nepreveril, falšovanie bolo preukázané v roku 2008 a až
do konca konania to súd bagatelizoval.“.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti žiada, aby ústavný súd vyhovel jeho
sťažnosti a takto rozhodol:
„Konaním Okresného súdu v Prievidzi a Krajského súdu v Trenčíne, Rozsudkom
Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 11. 2. 2009 (č. 11C/108/2001-470) v spojení
s Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 9. 3. 2009 (č. 11C/108/2001-471)
a Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (č. 17Co/127/2009-517) boli
porušené: vlastnícke právo podľa čl. 20 Ústavy SR v spojení s čl. 2, čl. 13 a čl. 144 Ústavy
SR, právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 v spojení s čl. 141
Ústavy SR, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 Ústavy SR,
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na nedotknuteľnosť osoby
a jej súkromia podľa čl. 16 Ústavy SR.
Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dna 24. 10. 2008 (11C/108/2001-437)
a Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (17Co/128/2009-521) boli
porušené: právo na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 v spojení s čl. 141 Ústavy SR,
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Súdy nekonali podľa platných zákonov podľa čl. 144 Ústavy SR.
Rozsudok Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 11. 2. 2009 (č. 11 C/108/2001-470)
v spojení s Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 9. 3. 2009 (č. 11C/108/2001-471)
a tiež Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (č. 17Co/127/2009-517) sa
zrušujú.
Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 10. 2008 (11C/108/2001-437)
a Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (17Co/128/2009-521) sa
zrušujú.
Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd prikazuje, aby ten, kto porušil práva alebo slobody, obnovil stav pred
porušením, aby znalcovi nebola priznaná odmena, aby bol návrh J. K. zamietnutý a aby
trovy konania, ktoré mal podľa rozhodnutia okresného súdu platiť sťažovateľ mal zaplatiť J.
K.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada škody a trov spôsobených tu uvedenými rozhodnutiami
súdov, náhrada trov súdnych konaní, v ktorých došlo k porušeniu tu uvedených práv
a slobôd. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia a konania pred
Ústavným súdom.“
Ústavný súd 8. marca 2011 vyzval okresný súd a krajský súd, aby sa vyjadrili
k podanej sťažnosti a aby zaslali na vec sa vzťahujúci spisový materiál.
K podanej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. V.
P., prípisom sp. zn. Spr. 321/11 doručeným ústavnému súdu 17. marca 2011. Predsedníčka
okresného súdu vo vyjadrení okrem iného uviedla:
,,K namietanému porušeniu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy a práva na
rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 16 ústavy uvádzame, že sťažnosť
v tejto časti považujeme za nedôvodnú. Právny poriadok Slovenskej republiky vymedzuje
množstvo rôznych zásahov do vlastníckeho práva občanov, či už v záujme verejnom alebo
v záujme súkromnom. ... V rovine zjednodušenej úvahy je zrejmé, že nielen navrhovateľ
v uvedenom konaní, ale aj iné osoby dlhodobo užívali poľný prechod cez pozemky
sťažovateľa, pričom tento stav bol účastníkmi ako aj právnym predchodcom sťažovateľa
akceptovaný v procese zjednodušených pozemkových úprav v roku 1992, a to až dovtedy,
pokým sťažovateľ vedený svojím pozemkovým egoizmom v nesprávnej právnej predstave
o absolútnosti svojho vlastníckeho práva svojvoľne protizákonným spôsobom do týchto
vzťahov v roku 2000 zasiahol tak, že poľnú cestu prehradil, pozemok oplotil a začal ho
obhospodarovať. ...
K namietanému porušeniu práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 a 141
ústavy uvádzame, že skutkovo a právne nesprávne tvrdenia odporcu v uvedenom konaní boli
riadne zohľadnené. Súd vykonal v konaní rozsiahle dokazovanie, a to aj na preverenie
správnosti skutkových tvrdení sťažovateľa. Tento postup je zrejmý z odôvodnenia
napadnutých rozhodnutí, v ktorých sú skutkové rozpory účastníkov, dôkazy, ktoré boli
o týchto skutkových tvrdeniach vykonané a skutkové závery rozsiahlym spôsobom opísané
(čl. 470 spisu, odôvodnenie rozsudku, strany 4 - 5). V rozsudku sú opísané i tie skutkové
tvrdenia sťažovateľa, ktoré sa týkajú jeho tvrdení o užívaní náhradných pozemkov
navrhovateľom (čl. 470 spisu, odôvodnenie rozsudku, strana 5). ...
K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ústavy uvádzame, že túto časť sťažnosti považujeme za podanú oneskorene, a
to podľa § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.
K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa uznesením zo dňa 24. 8. 2008,
čl. 437, uznesením odvolacieho súdu čl. 521 a uznesením čl. 522, v ktorých sa rozhodovalo
o priznaní odmeny znalca a o náhrade trov konania uvádzame, že tvrdenia o porušení
ústavných práv sťažovateľa týmito uzneseniami považujeme za zjavne neopodstatnené,
pričom správnosť týchto rozhodnutí je zrejmá z obsahu ich rozsiahlych odôvodnení.“
K podanej sťažnosti sa vyjadril aj krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. J.
K., prípisom sp. zn. Spr. 91/11 doručeným ústavnému súdu 21. marca 2011. Predseda
krajského súdu vo vyjadrení okrem iného uviedol:
,,Z dôvodu odvolania sťažovateľa - odporcu v konaní, bol Krajskému súdu v
Trenčíne ako súdu odvolaciemu predložený na rozhodnutie spis Okresného súdu v Prievidzi
sp. zn. 11C 108/2001 dňa 18. 5. 2009. Odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku
súdu I. stupňa rozsudkom zo dňa 27. 1. 2010, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. tak, že rozsudok súdu I. stupňa v spojení s opravným uznesením
ako vecne správny potvrdil, pričom sa stotožnil i s odôvodnením rozsudku súdu I. stupňa
a zdôraznil, z akých dôvodov považuje rozsudok súdu I. stupňa za vecne správny. Zároveň
odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 27. 1. 2010 i o odvolaní odporcu proti uzneseniu
súdu I. stupňa o priznaní znaleckej odmeny tak, že uznesenie súdu I. stupňa ako vecne
správne potvrdil.
Sťažovateľ vo svojom podaní namieta porušenie jeho základných ľudských práv
a slobôd, garantované Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd.
Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom I. stupňa
a stotožnil sa s vyhodnotením dôkazov súdom I. stupňa i s právnym posúdením veci, keď súd
I. stupňa po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom doplnil
dokazovanie, dôkazy opätovne vyhodnotil a vec správne právne posúdil. Vo svojom
rozhodnutí uviedol, aké dokazovanie bolo vo veci vykonané a z ktorých dôkazov pri
rozhodovaní vychádzal. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd I. stupňa dôkazy vyhodnotil
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie jeho práva na nezávislý a nestranný súd,
zo zberného spisu odvolacieho súdu sa nedá zistiť, či bola v konaní vznesená námietka
zaujatosti niektorým z účastníkov konania. Tiež sa nedá zo zberného spisu zistiť, či došlo
k prieťahom v konaní pred súdom I. stupňa. Odvolací súd vo veci rozhodol dňa 27. 1. 2010,
keď spis bol predložený súdom I. stupňa dňa 18. 5. 2009, t. j. po 8 mesiacoch od
predloženia veci, čo bolo zapríčinené vysokým nápadom v roku 2009 do senátu, keď
priemerný mesačný nápad bol 55 vecí do senátu, členka senátu Mgr. H. bola na materskej
dovolenke a namiesto nej v senáte pracoval stážista zo súdu I. stupňa. Vybaveniu
predmetnej veci predchádzalo vybavenie starších vecí napadnutých na odvolacom súde.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že odvolací súd nezobral do úvahy jeho dôvody
odvolania, ktoré doplnil podaním zo dňa 5. 10. 2009, je potrebné uviesť, že toto doplnenie
odvolania bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty a v zmysle § 205 ods. 3 O. s. p. dôvody
odvolania môže odvolateľ rozšíriť do uplynutia lehoty na odvolanie.
S poukazom na horeuvedené predmetnú sťažnosť J. Č. považujem za nedôvodnú.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Právomoc ústavného súdu ustanovená v čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej uplatneniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené ako
inštitucionálny mechanizmus „nastupuje“ až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Zásada subsidiarity vyjadruje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, III. ÚS 167/2010, III. ÚS 226/2010).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2
ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a v spojení
s čl. 17 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/2001 a jeho
rozsudkom z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia č. k. 11 C/108/2001-471
z 9. marca 2009 a uznesením z 24. októbra 2008, ako aj postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom a uznesením, oba z 27. januára
2010.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1,
čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a v spojení s čl. 17 dohovoru, ako aj práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/2001 a jeho rozsudkom z 11. februára
2009 v znení opravného uznesenia z 9. marca 2009 a uznesením z 24. októbra 2008
Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 11 C/108/2001 bolo
rozhodovanie o určení povinnosti sťažovateľa strpieť prechod a prejazd navrhovateľa cez
pozemok sťažovateľa a zdržať sa konania, ktorým sťažovateľ zneprístupňuje prechod
a prejazd navrhovateľa na jeho pozemok.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127
ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že
právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd (II. ÚS 54/02). Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý
postup a rozhodnutia okresného súdu, pretože ich preskúmal na základe odvolaní
sťažovateľa krajský súd. Na tento záver ústavného súdu nemá vplyv skutočnosť, že krajský
súd rozsudkom č. k. 17 Co/127/2009-517 z 27. januára 2010 napadnutý rozsudok okresného
súdu v znení opravného uznesenia rozhodnutia prvostupňového súdu v celom rozsahu
potvrdil, rovnako ako potvrdil uznesením č. k. 17 Co/128/2009-521 z 27. januára 2010
napadnuté uznesenie okresného súdu z 24. októbra 2008.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
postupu okresného súdu v označenom konaní a napadnutým rozhodnutiam vydaným
v tomto konaní odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.
m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010
V napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 krajský súd rozhodoval
o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-470
z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia č. k. 11 C /108/2001-471 z 9. marca 2009.
Okresný súd napadnutým rozsudkom určil, že sťažovateľ ako odporca v konaní je povinný
,,... odstrániť oplotenie, stavby, porasty, povrchové úpravy a akékoľvek iné prekážky
znemožňujúce prechod a prejazd navrhovateľa a upraviť túto časť pozemkov do stavu
nespevnenej poľnej cesty umožňujúcej prejazd dvojstopových vozidiel
a poľnohospodárskych strojov z cesty na parcele č. 713/1 na pozemok parcela č. 1121/1;
strpieť prechod a prejazd navrhovateľa a zdržať sa konania, ktorým zneprístupňuje prechod
a prejazd navrhovateľa na pozemok parcela č. 1121/1, a to všetko do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku.“.
V podanom odvolaní sťažovateľ žiadal, „aby krajský súd celú vec posúdil od základu
a zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrh navrhovateľa zamieta v plnom rozsahu...“,
a odôvodnil ho tvrdeniami:
„- že sporná cesta pred vyčleňovaním náhradných pozemkov ani v čase vyčleňovania
náhradných pozemkov neexistovala (ani v evidencii ani v teréne) a ani nebola zriadená,
navrhovateľ (a ani nikto iný) hodnoverne nepreukázal existenciu spornej cesty (ani
v evidencii ani v teréne) pred vyčleňovaním alebo v čase vyčleňovania náhradných
pozemkov, navrhovateľ (a ani nikto iný) hodnoverne nepreukázal zriadenie spornej cesty pri
vyčleňovaní náhradných pozemkov v roku 1992,
- že rozhodnutie Pozemkového úradu z roku 1992 za existujúcu cestnú sieť
nepovažuje spornú cestu, ale obecnú cestu č. 707, čo je aj jasne zakreslené na origináli
Zjednodušeného rozdeľovacieho plánu,
- že keď si odporca v rokoch 1994 a 1995 vysporiadal pozemky par. č. 1121/39
a 1121/40, boli tieto bez akýchkoľvek tiarch a obmedzení (zapísaných či nezapísaných),
- že keď si odporca v roku 2000 oplotil svoj pozemok, nezamedzil tým žiadnemu
nárokovateľnému prístupu navrhovateľa, rozsudkom treba zamietnuť návrh navrhovateľa,
- že vyjadrenia a nákresy pozemkového úradu z obdobia po začatí tohto súdneho
sporu o existencii spornej cesty vedľa železničnej trate pred vyčleňovaním náhradných
pozemkov resp. v čase ich vyčleňovania sú zavádzajúce (a navyše si dokonca navzájom
evidentne protirečia) a teda sú nedôveryhodné a nie sú relevantným dôkazom existencie
spornej cesty pred vyčleňovaním náhradných pozemkov ani v čase vyčleňovania
náhradných pozemkov,
- že vyjadrenia svedkov a iných osôb podporujúcich tvrdenia navrhovateľa, sú
tvrdeniami osôb, ktoré nie sú v spore nezávislé, osôb, ktoré mali v minulosti spor
s odporcom, a tiež osôb, ktoré sledujú vlastné záujmy... Ich vyjadrenia preto nie sú
relevantným dôkazom existencie spornej cesty pri vyčleňovaní náhradných pozemkov resp.
pred vyčleňovaním náhradných pozemkov,
- že navrhovateľ nie je aktívne legitimovaný pre podanie svojho návrhu na súd,
pretože právo prechodu cez pozemky odporcu navrhovateľ nikdy nenadobudol, navrhovateľ
pozemky neužíva, pozemky sú užívané ako záhrada rodinného domu syna navrhovateľa.“.
O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-470
z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia č. k. 11 C/108/2001–471 z 9. marca 2009
rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co/127/2009-517 z 27. januára 2010 tak, že
rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) ako vecne správne potvrdil.
Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčovými námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti
napadnutému rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co/127/2009-517 z 27. januára 2010 boli
tvrdenia, že:
,,a) Krajský súd odignoroval...“, jeho «...upozornenie, že okresný súd rozhodol na
základe ,,dôkazov“, ktoré nie je možné pokladať za relevantné dôkazy...», pretože podľa
sťažovateľa „....boli VŠETKY vyvrátené v odvolaní zo dňa 16. 4. 2009 ...
Krajský súd bez námahy potvrdil rozhodnutie okresného súdu porušujúce moje
základné ľudské práva a slobody... Rozhodnutie súdu porušuje moje práva a slobody
a zavádza bremeno na pozemkoch par. č. 1121/39, 1121/40, 1121/42 protizákonne...
b) Súdy neakceptovali námietku voči aktívnej legitimácii navrhovateľa pre podanie
jeho návrhu...
c) Súd nevzal do úvahy ďalšie skutočnosti, ktoré mali ovplyvniť znenie rozsudku.“.
Krajský súd napadnutý potvrdzujúci výrok svojho rozsudku č. k. 17 Co/127/2009-
517 z 27. januára 2010 založil na týchto dôvodoch:
„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 212 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením je potrebný ako vecne
správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O. s. p.
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa
stotožňuje.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke
správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.
Faktom je, že ust. § 15 zákona č. 330/1991 Zb. bolo zrušené s účinnosťou od 1. 1.
2008. Toto ustanovenie upravovalo zjednodušené a zrýchlené postupy pri úprave
vlastníckych a užívacích pomerov na čas do schválenia projektu pozemkových úprav.
Z prechodných ustanovení zákona č. 330/1991 Zb., a to konkrétne z ust. § 42k
citovaného zákona vyplýva, že konania o pozemkových úpravách začaté pred 1. 1. 2008, ak
nie sú platné zásady pre umiestnenie nových pozemkov, sa po 1. 1. 2008 okrem § 42h
dokončia podľa tohto zákona. Z ust. § 42h vyplýva, že konania o zjednodušených
a zrýchlených postupoch začaté pred 1. 1. 2008 sa dokončia podľa predpisov platných do
1. 1. 2008.
Podľa § 42i cit. zákona, rozhodnutie o schválení zjednodušeného rozdeľovacieho
plánu vykonania urýchleného usporiadania vlastníckych užívacích pomerov stráca platnosť
dňom nadobudnutia právoplatnosti uznesenia súdu o začatí konkurzného konania na
majetok poľnohospodárskeho podniku, na ktorý sa vzťahoval zákonný nájom podľa
osobitného predpisu alebo schválením konania projektu pozemkových úprav alebo ak došlo
k zániku vlastníctva k pozemku, za ktorý bol vyčlenený iný pozemok do bezplatného
náhradného užívania alebo ak došlo k odňatiu poľnohospodárskej pôdy, za ktorý bol
vyčlenený iný pozemok do bezplatného náhradného užívania. To platí aj vtedy, ak takéto
rozhodnutie bolo vydané pred 1. 1. 2008.
Z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa je teda nepochybné, že ako
navrhovateľovi, tak aj právnemu predchodcovi odporcu boli pridelené na základe
urýchleného usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov, a to na čas do schválenia
projektu pozemkových úprav, náhradné pozemky, ktoré im boli pridelené formou
zjednodušeného rozdeľovacieho plánu.
Rovnako faktom je, že obe sporné strany tento zjednodušený rozdeľovací plán
dodržiavali s tým, že podmienkou takéhoto zjednodušeného rozdeľovacieho plánu bolo, aby
mali všetci účastníci prístup k náhradným pozemkom, ktoré im boli touto formou pridelené.
Neobstoja v tomto smere námietky zo strany odporcu, že prístupová cesta
neexistovala tak, ako bola vymedzená súdom prvého stupňa. Táto prístupová cesta bola
preukázaná ako zo svedeckých výpovedí, tak aj predovšetkým zo správ a spisového
materiálu Pozemkového úradu v P., ktorý vydal samotné rozhodnutie o pridelení
náhradných pozemkov. Súd nemal dôvod pochybovať o tom, že rozdeľovací plán bol vydaný
tak, ako to konštatoval Pozemkový úrad v P. s vyčlenenou prístupovou cestou tak, ako bola
vymedzená v danom rozsudku. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že by na náhradné
pozemky účastníkov bol možný iný prístup.
Rovnako aj súd prvého stupňa správne definoval postavenie účastníkov konania,
kedy táto prístupová cesta je len dočasným riešením, a to do momentu skončenia
pozemkových úprav, ktoré podľa vyjadrenia obvodného pozemkového úradu majú
naplánovaný koniec v roku 2014. Existencia tejto prístupovej cesty tak, ako vyplýva z vyššie
citovaných ustanovení zákona je obmedzená práve do momentu skončenia pozemkových
úprav, ako to vyplýva z ust. § 42i zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.
Bezplatné náhradné užívanie pozemkov na základe zjednodušeného rozdeľovacieho plánu
stráca platnosť dňom schválenia vykonania projektu pozemkových úprav.
Správny bol aj záver súdu prvého stupňa v tom smere, že nakoľko ust. § 15 ods. 6
zákona č. 330/1991 Zb. bolo zrušené s účinnosťou od 1. 1. 2008, nie je možné, aby
o opätovnom prerozdelení pozemkov do bezplatného dočasného náhradného užívania
rozhodoval v súčasnosti obvodný pozemkový úrad.
Súd prvého stupňa potom následne správne v prejednávanej veci ustanovil znalca,
ktorý presne vymedzil rozsah daného vecného bremena na pozemkoch odporcu a rovnako
sa správne v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami zo strany
odporcu.
Vo zvyšku sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa a odkazuje
naň (§ 219 ods. 2 O. s. p.).“
Sťažovateľ s právnym názorom vyjadreným v rozsudku krajského súdu, na základe
ktorého ako odvolací súd meritórne potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-
470 z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-
471 z 9. marca 2009, nesúhlasí.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je
oprávnený skutkové a právne závery všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich
ústavnej konformity iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa (obdobne III. ÚS 151/05,
III. ÚS 344/06). Právne závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku krajského
súdu však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako
odvolací súd sa podrobne zaoberal námietkami sťažovateľa, ako aj aplikáciou príslušných
ustanovení zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového
vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov, ktorých ustanovenia sa vzťahujú na konkrétny
prípad sťažovateľa. Ďalej je zrejmé, že krajský súd sa vyčerpávajúcim spôsobom
vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, ktoré sa zásadne zhodujú s námietkami,
ktoré sťažovateľ uviedol v súvislosti s namietaným porušením jeho práv aj označeným
rozsudkom krajského súdu vo svojej sťažnosti. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu,
ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, obsahuje podľa názoru ústavného
súdu dostatočné skutkové aj právne dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje
rozhodnutia vo veci sťažovateľa, a nemožno ho považovať za zrejme neodôvodnené
a arbitrárne. Hodnotenia dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického
uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach
oboch súdov, z ktorých krajský súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil
prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho právnym názorom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty,
ktoré uviedol aj v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd
poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemožno stotožňovať s procesným úspechom v konaní pred všeobecným
(občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní
pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (m. m. I. ÚS 3/97).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však
neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť len so
zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku
z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je
relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po
jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co/128/2009 a jeho uznesením z 27. januára 2010
V namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 krajský súd rozhodoval
aj o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-437
z 24. októbra 2008, ktorým okresný súd priznal znalcovi v odbore geodézia a kartografia
,,... odmenu za znaleckú činnosť spolu vo výške 21.141,- Sk“.
Podaným odvolaním sťažovateľ žiadal krajský súd, „... aby znalcovi Ing. A. K. bola
znížená resp. nepriznaná tarifná odmena a náhrady, ktorých priznanie považujem za
neodôvodnené..., ...aby súd vylúčil znalca z konania, aby sa znalecký posudok nebral pri
rozhodovaní v konaní o návrhu navrhovateľa do úvahy a aby boli voči znalcovi vyvodené
sankcie.“, a odôvodnil ho najmä tvrdeniami, že
,,Podklady, z ktorých znalec vychádzal pre znalecký posudok a určenie bremena
práva prechodu nie sú právoplatné, neboli vytvorené zákonným postupom, boli napadnuté,
ich dôveryhodnosť bola v spore spochybnená, teda neboli relevantné, ...
Odôvodnenie určenia bremena práva prechodu výrokom znalca, že právo
zodpovedajúce vecnému bremenu vyplýva z osobitného predpisu zák. č. 330/1991 Zb.
v znení neskorších predpisov je nepostačujúce a hlavne je zavádzajúce, ...
Znalec nedodržal 30-dňovú lehotu odo dňa ohliadky určenú Uznesením Okresného
súdu na vyhotovenie znaleckého plánu a plán doručil na Okresný súd až 21. 1. 2008, ...
Znalec sa dopustil správneho deliktu podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona č. 382/2004,
keď spôsobil prieťahy v súdnom konaní prekročením lehoty určenej na vykonanie úkonu
súdom o viac ako 30 dní a správneho deliktu podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 382/2004,
...
Znalec vo svojom posudku významnou mierou zmenil znenie pôvodnej súdom zadanej
úlohy znalca, a to formálne i obsahovo, ...
Znalec neuviedol a ani nezohľadnil závažné fakty, ktoré nie je možné pre objektívne
posúdenie v tomto spore prehliadnuť, a ktoré zároveň významnou mierou vplývajú na
hodnotenie merita veci, ...
Znalecký posudok obsahuje veľké množstvo nepravdivých vyjadrení, neuvádza
konkrétne ustanovenia zákonov, výroky znalca nie sú podložené a nemajú oporu
v legislatíve. Aj z týchto dôvodov znalec nevykonal svoju činnosť riadne a porušil § 16
ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004.“.
O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-437
z 24. októbra 2008, ktorým okresný súd priznal znalcovi odmenu za znaleckú činnosť, ktorú
sťažovateľ namieta, rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 Co/128/2009-521
z 27. januára 2010 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 OSP ako vecne
správne potvrdil.
Kľúčovými námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu č. k. 17 Co/128/2009-521 z 27. januára 2010 boli tvrdenia, že:
,,Súd nebol nestranný keď akceptoval nezákonnú a neúčelnú činnosť znalca
a posudok so všetkými hrubými chybami bez akýchkoľvek výhrad. Činnosť znalca v konaní
a náklady tým vzniknuté boli neúčelné, konanie znalca bolo protizákonné, súd neriešil
sťažnosť na znalca, súd nezohľadnil moje argumenty pre nepriznanie odmeny znalcovi, súd
nezohľadnil zákonné ustanovenia pre zaťaženie navrhovateľa platením takto vzniknutých
trov konania.“
Ústavný súd zo spisovej dokumentácie zistil, že krajský súd napadnutý potvrdzujúci
výrok uznesenia č. k. 17 Co/128/2009-521 z 27. januára 2010 založil na týchto dôvodoch:
„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1
O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje
na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Súd prvého stupňa potom, ako bolo jeho uznesenie, ktorým bolo priznané znalečné
znalcovi zrušené odvolacím súdom, sa dôsledne riadil pokynmi odvolacieho súdu, následne
riadne odôvodnil všetky položky priznanej znaleckej odmeny, vrátane preskúmania počtu
úkonov z hľadiska ich potreby reálnej dĺžky času, ktorú mohol znalec venovať jednotlivým
úkonom v rámci prípravy a spracovania daného znaleckého posudku a zároveň sa správne
a riadne vyporiadal aj s náhradou za stratu času vyúčtovanú znalcom za meranie na mieste
samom, aj za pracovníkov, ktorých si prizval ako pomocníkov na vykonávanie znaleckého
úkonu.
Odvolací súd zároveň nezistil, že by bolo dôvodné ďalšie krátenie odmeny danému
znalcovi s tým, že už v pôvodnom zrušujúcom uznesení krajského súdu sa odvolací súd
vysporiadaval s námietkou odporcu v tom smere, že znalecký posudok bol podaný
s mesačným oneskorením. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že takéto omeškanie
s prihliadnutím na obsah a charakter daného znaleckého posudku nezakladá dôvody na
nepriznanie, prípadne zníženie znaleckej odmeny znalcovi.
Vo zvyšku odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na podrobné a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Pokiaľ odporca v danom odvolaní namieta danú osobu znalca, odvolací súd
poukazuje na znenie ust. § 17 ods. 1 v spojení s § 17 ods. 2 a § 15a ods. 2 O. s. p., kedy
námietku zaujatosti možno uplatniť najneskôr do 15 dní od prvého pojednávania, prípadne
odkedy sa daný účastník mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý by eventuálne znalec mohol
byť vylúčený. V prejednávanej veci však podáva odporca námietku zaujatosti znalca až
v rámci podaného odvolania voči vyúčtovaniu znalečného s tým, že znalec vypracoval
znalecký posudok dňa 18. januára 2008 a námietka zaujatosti bola vznesená až v rámci
podaného odvolania odporcu dňa 27. 11. 2008. Na takúto námietku zaujatosti v tomto
štádiu konania však prihliadať už nemožno. Preto sa odvolací súd v tomto prípade ani
nezaoberal námietkami uvádzanými v rámci podaného odvolania zo strany odporcu.“
Sťažovateľ s právnym názorom vyjadreným v uznesení č. k. 17 Co/128/2009-521
z 27. januára 2010, ktorým krajský súd ako odvolací súd meritórne potvrdil uznesenie č. k.
11 C/108/2001-437 z 24. októbra 2008 prvostupňového súdu, nesúhlasí.
Z obsahu odôvodnenia predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta
nestrannosť krajského súdu pri rozhodovaní o odmene znalca, ako aj nezákonnú
a nekvalifikovanú činnosť znalca a v nadväznosti na to aj výšku priznanej mu odmeny za
vykonanú znaleckú činnosť. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený skutkové a právne závery
všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody sťažovateľa tak, ako to je uvedené v časti II.2.
Podľa názoru ústavného súdu však dôvody, na ktorých založil krajský súd svoje
rozhodnutie, nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ústavnej konformity napadnutého
uznesenia sťažovateľom. Krajský súd sa nielenže stotožnil s odôvodnením napadnutého
odôvodnenia okresného súdu, ale okrem toho explicitne vyhodnotil aj postup okresného
súdu pri hodnotení úkonov vykonaných znalcom ako súladný so zákonom č. 382/2004 Z. z.
o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a aj pri určení mu odmeny.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní
pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (m. m. I. ÚS 3/97).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po
jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/2001
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009
Sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/2001 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009; namieta 9-ročné trvanie
sporu a v nadväznosti na to tvrdí, že došlo k porušeniu jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa
ktorej o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) môže ísť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie
jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádzal ústavný súd aj z právneho
názoru vyplývajúceho z jeho stabilizovanej judikatúry, podľa ktorého podstatou, účelom
a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej
neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti
na takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd
poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému
porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte
mohla trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08,
Rozsudok okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-470 z 11. februára 2009 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co/128/2009-517 z 27. januára 2010 nadobudli
právoplatnosť 9. marca 2010, čím bolo napadnuté konanie právoplatne skončené.
V uvedenom prípade sťažovateľ namietal porušenie svojich práv v takom konaní
pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd aj krajský súd meritórne rozhodli pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v nadväznosti
na právoplatné skončenie veci v čase doručenia mu sťažnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.5 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1
a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 8 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009
a jeho rozsudkom a uznesením, oba z 27. januára 2010
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 16
ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 8 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu postupom krajského súdu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 16 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 8 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa
čl. 16 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 8 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu postupom krajského súdu a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu by bolo
možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietanými rozhodnutiami
krajského súdu a porušením základných práv sťažovateľa upraveného v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani
vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 16 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
a 4 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 8 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po
jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
II.6 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom a uznesením, oba z 27. januára 2010
Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu a jeho rozhodnutiami došlo aj
k porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.
K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych
sťažnostiach zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného
práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v prípade,
ak nie je porušené niektoré základné právo alebo sloboda sťažovateľa, je zjavne
neopodstatnená.
Predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je rozhodovanie
o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení
tých článkov ústavy, ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd
upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať
v iných druhoch konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej
zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.7 K namietanému porušeniu čl. 17 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom a uznesením, oba
z 27. januára 2010
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 17 dohovoru, ústavný súd
poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený
článok iba dopĺňa ostatné hmotno-právne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento
článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam
a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05, IV. ÚS 87/07).
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia čl. 17
dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2011