Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 145/2011
PDF · 281.33 KB
No categories available
IV. ÚS 145/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J Č., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 108/2001 a jeho uznesením zo 4. februára 2010 v časti výroku o náhrade trov konania
štátu a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 109/2010
a jeho uznesením zo 16. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2010
doručená sťažnosť J. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/2001 a jeho uznesením
zo 4. februára 2010 v časti výroku o náhrade trov konania štátu (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 109/2010 a jeho uznesením zo 16. apríla 2010
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v konaní o určenie
povinnosti zdržať sa konania brániaceho vstupu navrhovateľa na jeho pozemky, ktoré bolo
vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 C 108/2001. Okresný súd v merite veci rozhodol
rozsudkom sp. zn. 11 C 108/2001 z 11. februára 2009, ktorým návrhu navrhovateľa
vyhovel, pričom na základe odvolania sťažovateľa bol tento rozsudok potvrdený rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 17 Co 127/2009 z 27. januára 2010. Podľa uvedených rozhodnutí bol
sťažovateľ zaviazaný v časti pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. S., tak ako boli zakreslené
na geometrickom pláne znalca Ing. A. K., odstrániť oplotenie stavby, porasty, povrchové
úpravy a upraviť túto časť pozemkov do stavu nespevnenej poľnej cesty umožňujúcej
prejazd dvojstopových vozidiel, strpieť prechod a prejazd navrhovateľa a zdržať sa konania,
ktorým zneprístupňuje prechod a prejazd navrhovateľa na pozemok parc. č. 1121/1. Keďže
v priebehu konania vznikli štátu trovy, okresný súd následne osobitným uznesením č. k.
11 C/108/2001-522 zo 4. februára 2010 rozhodol o povinnosti sťažovateľa nahradiť štátu
trovy konania v sume 478,58 € a zároveň týmto uznesením rozhodol, že sa sťažovateľovi
vracia 99,50 € z dôvodu nesprávne vyrubeného súdneho poplatku za odvolanie. Proti
tomuto uzneseniu (v časti náhrady trov konania štátu) podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením č. k. 11 C/109/2010-538 zo 16. apríla 2010 tak, že
prvostupňové uznesenie v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti sťažovateľa nahradiť
trovy konania štátu ako vecne a skutkovo správne potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „krajský súd neskúmal moje argumenty
v odvolaní, ako uvádza na strane 3 uznesenia, pretože ich nesprávne klasifikoval ako
dôvody netýkajúce sa trov konania“. Podľa jeho názoru „práve naopak dôvody uvedené
v odvolaní sa neoddeliteľne týkali povinnosti náhrady trov konania, a ak by mal súd vôbec
snahu vec preskúmať podľa § 147 OSP, boli by práve dôvody uvedené v mojom odvolaní
nevyhnutnosťou a potrebným argumentom na preskúmanie“.
Sťažovateľ má výhrady proti obom označeným súdom namietajúc, že nezohľadnili
tieto jeho argumenty (pričom totožné dôvody ako v odvolaní proti uzneseniu okresného
súdu, ktorým bol zaviazaný nadradiť štátu trovy konania, uplatnil aj pred okresným súdom).
Sťažovateľ konkrétne tvrdí, že
«1. Súdy neuplatnili § 147 OSP, podľa ktorého „účastníkovi alebo jeho zástupcovi
môže súd uložiť, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili
svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila“.
Trovy konania týkajúce sa znalca vznikli zavinením navrhovateľa, ktorý nebol
schopný určiť, čoho sa domáha...
2. Súdy nezohľadnili, že rozsudok Okresného súdu vo veci konania 11 C/108/2001
zo dňa 11. 2. 2009 obmedzuje mňa a zvýhodňuje navrhovateľa vo využívaní môjho pozemku,
pričom rozsudok navrhovateľa nijako finančne nezaťažil... rozsudok neuložil
navrhovateľovi, aby mi platil odplatu za užívanie môjho pozemku...
3. Súdy nezohľadnili, že náklady na činnosť znalca neboli vynaložené účelne ako to
vyžaduje OSP... Súd... prizval znalca na zameranie spornej cesty v ochrannom pásme
železničnej dráhy, i keď si bol vedomý, že cesta na tomto mieste byť nesmie a jej zriadenie
by bolo protizákonné. Tým vznikli zbytočné, neúčelné výdavky. Cestu na tomto mieste
požadoval navrhovateľ, preto má tieto neúčelné a zbytočné výdavky znášať navrhovateľ.».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Konaním Okresného súdu v Prievidzi a Krajského súdu v Trenčíne, Uznesením
Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 4. 2. 2010 (č. 11 C/108/2001-522) v časti prvej vety
výroku tohto uznesenia a Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 4. 2010
(č. 11 C/108/2001-538 (5 Co/109/2010-538)) boli porušené: právo na nezávislý a nestranný
súd podľa čl. 46 v spojení s čl. 141 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 4. 2. 2010 (č. 11 C/108/2001-522) sa
v časti prvej vety výroku tohto Uznesenia zrušuje.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 4. 2010 (č. 11 C/108/2001-538
(5 Co/109/2010-538)) sa zrušuje.
Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd prikazuje, aby trovy konania, ktoré mal podľa rozhodnutí Okresného
súdu v Prievidzi platiť sťažovateľ, mal zaplatiť navrhovateľ súdneho konania vedeného
na Okresnom súde v Prievidzi pod č. 11 C/108/2001.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov súdnych konaní, v ktorých došlo k porušeniu
tu uvedených práv a slobôd.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia a konania pred
Ústavným súdom.“
Ústavný súd lustráciou v registri došlých podaní zistil, že sťažovateľ podal 10. mája
2010 (pred podaním sťažnosti, o ktorej rozhodovanie je predmetom tohto konania) osobitnú
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1
a 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a porušenie svojich základných práv podľa čl. 16
ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj svojich práv podľa čl. 6,
čl. 8 a čl. 17 dohovoru a svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/2001 a jeho uzneseniami
z 24. októbra 2008 a 9. marca 2009 a rozsudkom z 11. februára 2009, ako aj postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom
z 27. januára 2010 a uznesením z 27. januára 2010.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť môže ísť predovšetkým vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu alebo jeho rozhodnutím a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný
súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru stabilne
pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť štátu trovy konania v sume
478,58 €, a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Na rozhodnutie o tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to
vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného
súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil,
a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd
v odvolacom konaní.
Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia označených práv sťažovateľa v podobe
odvolania smerujúceho proti uzneseniu okresného súdu bola predmetom rozhodovania
krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu
prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení č. k. 5 Co 109/2010-538
zo 16. apríla 2010.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, a preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s tým, že mu bola uložená povinnosť
nahradiť trovy konania vzniknuté štátu v súvislosti so znaleckým dokazovaním, ktoré podľa
neho vôbec nemuselo byť nariadené, ak by navrhovateľ presne označil, čoho sa domáha.
Navyše, podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd vôbec nezaoberal jeho argumentmi
uvedenými v odvolaní, čo vyvodzuje z textu odôvodnenia, v ktorom sa uvádza, že
„odvolací súd sa v rámci tohto uznesenia už nemohol zaoberať samotným rozsudkom
vo veci samej a dôvodmi, ktoré odvolateľ namietal v rámci tohto odvolania, nakoľko
predmetom prieskumnej činnosti odvolacieho súdu bola len otázka povinnosti náhrady trov
konania štátu“.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej
judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias
v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však
nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu
(m. m. I. ÚS 56/01).
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia predovšetkým uviedol:
„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 221 ods. 1 O. s. p. bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že
uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1
O. s. p., a to v napadnutej časti, týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť trovy konania
štátu, pričom i v náväznosti na § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje
na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
V prejednávanej veci je nepochybné, že rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi, ktorý
bol potvrdený Krajským súdom v Trenčíne bol odporca zaviazaný na odstránenie oplotenia
stavieb, porastov a povrchových úprav z pozemku, z časti cesty, ktorá bola vyznačená
na geometrickom pláne znalca Ing. A. K. a zároveň mu bolo uložené strpieť prechod
a prejazd navrhovateľa a zdržať sa konania, ktorým zneprístupňuje prechod a prejazd
navrhovateľa na pozemok.
Z tohto potom vyplýva, že navrhovateľ mal vo veci úspech a odporca úspech vo veci
nemal. Pri otázke náhrady trov konania štátu je potrebné použiť ust. § 148 ods. 1 O. s. p.,
kedy štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania,
ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.
Je teda nepochybné, že štátu v tomto konaní vznikli trovy spolu vo výške 478,58 eur
a vzhľadom na neúspech odporcu v prejednávanej veci bolo potrebné práve odporcu
zaviazať k náhrade trov konania štátu v tejto výške. Čo sa týka jednotlivého vyčíslenia trov
štátu, ktoré počas celého konania vznikli, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktoré je vecne a skutkovo správne a zároveň naňho
v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje.“
V odôvodnení uznesenia okresného súdu, na ktoré poukazuje krajský súd a s ktorým
sa stotožňuje, sa okrem iného uvádza:
„Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. 2. 2009, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 bol odporca zaviazaný v časti
2
pozemkov v katastrálnom území S. parcela č. 1121/39 orná pôda o výmere 98 m, 1121/40
2 2
orná pôda o výmere 439 ma 1121/42 orná pôda o výmere 1633 mv šírke troch metrov
na hranici s pozemkom parcela č. 1032/57 tak, ako je zakreslená na geometrickom pláne
znalca Ing. A. K. č. 9/2007-zn zo dňa 14. 1. 2008 odstrániť oplotenie, stavby, porasty,
povrchové úpravy a akékoľvek iné prekážky znemožňujúce prechod a prejazd navrhovateľa
a upraviť túto časť pozemkov do stavu nespevnej poľnej cesty umožňujúcej prejazd
dvojstopových vozidiel a poľnohospodárskych strojov z cesty na parcele č. 713/1
na pozemok parcela č. 1121/1; strpieť prechod a prejazd navrhovateľa a zdržať sa konania,
ktorým zneprístupňuje prechod a prejazd navrhovateľa na pozemok parcela č. 1121/1.
V priebehu konania vznikli štátu trovy, a to (i) 204,50 Sk (čl. 81) ako náhrada
za použitie motorového vozidla súdu na cestu na ohliadku v S., ktorá sa konala dňa
13. 3. 2002 (30 km po 4,60 Sk náhrady podľa opatrenia č. 249/2000 Z. z. a benzín 66,50 Sk
pri cene benzínu 28,80 Sk a spotrebe leto 0,077 1 na km a zima 0,084 l na km (ii) 143,- Sk
(čl. 367) ako náhrada za použitie motorového vozidla súdu na ohliadku v S., ktorá sa
konala dňa 25. 10. 2007 (16 km po 6,20 Sk náhrady podľa opatrenia č. 260/2004 Z. z.,
benzín 44,- Sk, pri cene benzínu 36,40 Sk a spotrebe leto 0,0756 1 na km a zima 0,0828 1
na km) (iii) 134,- Sk (čl. 384) ako náhrada za použitie motorového vozidla súdu na ohliadku
v S., ktorá sa konala dňa 13. 11. 2007 (15 km po 6,20 Sk náhrady podľa opatrenia
č. 260/2004 Z. z., benzín 41,- Sk, pri cene benzínu 36,20 Sk a spotrebe leto 0,0756 1 na km
a zima 0,0828 1 na km), (iv) trovy na základe uznesenia zo dňa 24. 10. 2008, č. k.
11 C/108/2001-437, podľa ktorého má byť znalcovi Ing. A. K. vyplatených 14.141,- Sk
preddavkovo z rozpočtových prostriedkov súdu. Celkom trovy konania štátu v konaní
predstavujú 14.622.50 Sk, pričom odporca dňa 2. 11. 2004 zaplatil Okresnému súdu
Prievidza 204,50 Sk (čl. 226) ako náhradu trov štátu z čl. 81. Preto celkom nezaplatené
trovy konania štátu predstavujú 14.418,- Sk.
Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania
proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú
predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Odporca bol v konaní neúspešný,
keďže súd vyhovel návrhu navrhovateľa. Preto je odporca povinný nahradiť štátu trovy
konania výške 14.418,- Sk, čo predstavuje 478,58 eur.“
Zmyslom a účelom rozhodovania o náhrade trov konania v konaní pred všeobecným
súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva
zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel
alebo bude musieť nepochybne zaplatiť. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon
(čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa môžu uplatňovať len za splnenia
všetkých zákonom ustanovených podmienok.
V § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je zakotvené právo
štátu proti účastníkom na náhradu trov konania, ktoré platil, pričom pre záver, ktorý
z účastníkov je povinný nahradiť štátu jeho trovy konania, je rozhodujúci výsledok konania.
V sporovom konaní sa rozumie výsledkom konania úspech účastníka konania, čo znamená,
že účastník, ktorému bolo uložené podľa § 142, § 143 a § 144 zaplatiť trovy konania
druhému účastníkovi – protistrane (sťažovateľovi bola v rozsudku okresného súdu sp. zn.
11 C 108/2001 z 11. februára 2009 uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy
konania v sume 7 000 Sk), je povinný nahradiť aj trovy konania štátu. To však neplatí proti
účastníkovi, u ktorého sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom
všeobecný súd je povinný aj bez žiadosti účastníka skúmať, či nie sú splnené predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov, a to celkom alebo len sčasti, pričom u sťažovateľa
o takúto situáciu nešlo.
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že všeobecný súd mohol aplikovať § 147
ods. 1 OSP (tzv. separátnu náhradu trov konania), podľa ktorého účastníkovi alebo jeho
zástupcovi môže súd uložiť, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich
spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, keďže navrhovateľ „nebol
schopný určiť, čoho sa domáha“, a preto musel byť ustanovený znalec.
Zavinením sa z hľadiska § 147 OSP rozumie porušenie procesných povinností
vyplývajúcich zo zákona alebo v súlade so zákonom uložených súdom, ku ktorému došlo
aspoň z nedbanlivosti (napr. účastník sa nedostavil na pojednávanie, pri ktorom mal byť
vypočutý ako účastník konania, hoci bol riadne a včas predvolaný a vedel, že tým bude
zameraný účel pojednávania). Za náhodu treba považovať skutočnosti, ktoré môžu spočívať
v subjektívnych okolnostiach na strane účastníka alebo jeho zástupcu (napr. choroba, úraz
a pod) alebo v objektívnych okolnostiach (počasie, meškanie hromadného dopravného
prostriedku a pod.). Pre tieto skutočnosti je charakteristické to, že spôsobujú, že konanie
neprebieha tak plynulo a rýchlo, ako predpokladal zákonodarca. Rozhodovanie o tejto
náhrade trov konania má mať preto preventívny charakter a má byť prostriedkom
na upevnenie procesnej disciplíny subjektov občianskeho súdneho konania. Obe skutočnosti
sú potom dôvodom na separáciu trov, ale len vtedy, ak mali za následok vznik trov konania,
ktoré boli vynaložené zbytočne.
Podľa názoru ústavného súdu o takúto procesnú situáciu v prerokúvanej veci nešlo.
Nariadenie znaleckého dokazovania bolo navyše nutné z hľadiska presnej špecifikácie
vecného bremena.
Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej
kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho
rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika súvisiaca s konaním
a rozhodovaním o náhrade trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len
v prípade, ak by vo veci konajúci všeobecný súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich
toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu
ústavný súd zastáva názor, že toto je primerane odôvodnené a z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že
sťažovateľ svojou argumentáciou v podstate spochybňuje samotný meritórny rozsudok
okresného súdu sp. zn. 11 C 106/2001 z 11. februára 2009, ktorým mu bola uložená
povinnosť odstrániť oplotenie, stavby, porasty a iné prekážky, tak ako bolo bližšie uvedené
vo výroku tohto rozsudku. V danom prípade považuje ústavný súd za relevantnú aj tú
skutočnosť, že sťažovateľ napadol sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj rozsudok
vo veci samej, ktorá však bola uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 131/2011
zo 14. apríla 2010 odmietnutá.
Namietané uznesenie krajského súdu je v danom prípade podľa názoru ústavného
súdu odôvodnené ústavne konformným spôsobom (zrozumiteľne a dostatočne). Krajský súd
vo svojom uznesení náležitým spôsobom odôvodnil (sčasti poukazom na odôvodnenie súdu
prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil), na základe čoho potvrdil uznesenie okresného súdu,
ktorým bol sťažovateľ zaviazaný uhradiť trovy konania štátu. Ústavný súd považuje
za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti daného prípadu, keď
sťažovateľ v procesnom postavení odporcu nemal vo veci úspech, nahradil trovy konania,
ktoré vznikli štátu. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia
krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej
úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce základným
právam podľa ústavy a dohovoru, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha.
Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu č. k.
11 C/109/2010-538 zo 16. apríla 2010 a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mu umožňovala dospieť po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že namietaným uznesením došlo k porušeniu
v sťažnosti označených práv. Vzhľadom na to pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto
časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2011