Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 145/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J Č., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa v spojení s

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. februára 2010 v časti výroku o náhrade trov konania

štátu a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2010

doručená sťažnosť J. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa v spojení s (ďalej

len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 4. februára 2010 v časti výroku o náhrade trov konania štátu (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. apríla 2010

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v konaní o určenie

povinnosti zdržať sa konania brániaceho vstupu navrhovateľa na jeho pozemky, ktoré bolo

vedené okresným súdom pod sp. zn. . Okresný súd v merite veci rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 11. februára 2009, ktorým návrhu navrhovateľa

vyhovel, pričom na základe odvolania sťažovateľa bol tento rozsudok potvrdený rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 27. januára 2010. Podľa uvedených rozhodnutí bol

sťažovateľ zaviazaný v časti pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. S., tak ako boli zakreslené

na geometrickom pláne znalca Ing. A. K., odstrániť oplotenie stavby, porasty, povrchové

úpravy a upraviť túto časť pozemkov do stavu nespevnenej poľnej cesty umožňujúcej

prejazd dvojstopových vozidiel, strpieť prechod a prejazd navrhovateľa a zdržať sa konania,

ktorým zneprístupňuje prechod a prejazd navrhovateľa na pozemok parc. č. 1121/1. Keďže

v priebehu konania vznikli štátu trovy, okresný súd následne osobitným uznesením č. k.

-522 zo 4. februára 2010 rozhodol o povinnosti sťažovateľa nahradiť štátu

trovy konania v sume 478,58 € a zároveň týmto uznesením rozhodol, že sa sťažovateľovi

vracia 99,50 € z dôvodu nesprávne vyrubeného súdneho poplatku za odvolanie. Proti

tomuto uzneseniu (v časti náhrady trov konania štátu) podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -538 zo 16. apríla 2010 tak, že

prvostupňové uznesenie v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti sťažovateľa nahradiť

trovy konania štátu ako vecne a skutkovo správne potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „krajský súd neskúmal moje argumenty

v odvolaní, ako uvádza na strane 3 uznesenia, pretože ich nesprávne klasifikoval ako

dôvody netýkajúce sa trov konania“. Podľa jeho názoru „práve naopak dôvody uvedené

v odvolaní sa neoddeliteľne týkali povinnosti náhrady trov konania, a ak by mal súd vôbec

snahu vec preskúmať podľa , boli by práve dôvody uvedené v mojom odvolaní

nevyhnutnosťou a potrebným argumentom na preskúmanie“.

Sťažovateľ má výhrady proti obom označeným súdom namietajúc, že nezohľadnili

tieto jeho argumenty (pričom totožné dôvody ako v odvolaní proti uzneseniu okresného

súdu, ktorým bol zaviazaný nadradiť štátu trovy konania, uplatnil aj pred okresným súdom).

Sťažovateľ konkrétne tvrdí, že

«1. Súdy neuplatnili , podľa ktorého „účastníkovi alebo jeho zástupcovi

môže súd uložiť, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili

svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila“.

Trovy konania týkajúce sa znalca vznikli zavinením navrhovateľa, ktorý nebol

schopný určiť, čoho sa domáha...

2. Súdy nezohľadnili, že rozsudok Okresného súdu vo veci konania

zo dňa 11. 2. 2009 obmedzuje mňa a zvýhodňuje navrhovateľa vo využívaní môjho pozemku,

pričom rozsudok navrhovateľa nijako finančne nezaťažil... rozsudok neuložil

navrhovateľovi, aby mi platil odplatu za užívanie môjho pozemku...

3. Súdy nezohľadnili, že náklady na činnosť znalca neboli vynaložené účelne ako to

vyžaduje ... Súd... prizval znalca na zameranie spornej cesty v ochrannom pásme

železničnej dráhy, i keď si bol vedomý, že cesta na tomto mieste byť nesmie a jej zriadenie

by bolo protizákonné. Tým vznikli zbytočné, neúčelné výdavky. Cestu na tomto mieste

požadoval navrhovateľ, preto má tieto neúčelné a zbytočné výdavky znášať navrhovateľ.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Konaním Okresného súdu v Prievidzi a Krajského súdu v Trenčíne, Uznesením

Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 4. 2. 2010 (č. -522) v časti prvej vety

výroku tohto uznesenia a Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 4. 2010

(č. -538 (-538)) boli porušené: právo na nezávislý a nestranný

súd podľa v spojení s SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 4. 2. 2010 (č. -522) sa

v časti prvej vety výroku tohto Uznesenia zrušuje.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 4. 2010 (č. -538

(-538)) sa zrušuje.

Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd prikazuje, aby trovy konania, ktoré mal podľa rozhodnutí Okresného

súdu v Prievidzi platiť sťažovateľ, mal zaplatiť navrhovateľ súdneho konania vedeného

na Okresnom súde v Prievidzi pod č. .

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov súdnych konaní, v ktorých došlo k porušeniu

tu uvedených práv a slobôd.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia a konania pred

Ústavným súdom.“

Ústavný súd lustráciou v registri došlých podaní zistil, že sťažovateľ podal 10. mája

2010 (pred podaním sťažnosti, o ktorej rozhodovanie je predmetom tohto konania) osobitnú

sťažnosť podľa , v ktorej namieta porušenie ,

a 4, a a porušenie svojich základných práv podľa

ods. 1, a 4, a , ako aj svojich práv podľa ,

čl. 8 a čl. 17 dohovoru a svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami

z 24. októbra 2008 a 9. marca 2009 a rozsudkom z 11. februára 2009, ako aj postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 27. januára 2010 a uznesením z 27. januára 2010.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť môže ísť predovšetkým vtedy, ak namietaným

postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu alebo jeho rozhodnutím a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný

súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť

reálne nepripúšťajú (, , , , ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej

odmietnutie podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru stabilne

pripomína, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť štátu trovy konania v sume

478,58 €, a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Na rozhodnutie o tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to

vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil,

a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd

v odvolacom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia označených práv sťažovateľa v podobe

odvolania smerujúceho proti uzneseniu okresného súdu bola predmetom rozhodovania

krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu

prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení č. k. -538

zo 16. apríla 2010.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, a preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s tým, že mu bola uložená povinnosť

nahradiť trovy konania vzniknuté štátu v súvislosti so znaleckým dokazovaním, ktoré podľa

neho vôbec nemuselo byť nariadené, ak by navrhovateľ presne označil, čoho sa domáha.

Navyše, podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd vôbec nezaoberal jeho argumentmi

uvedenými v odvolaní, čo vyvodzuje z textu odôvodnenia, v ktorom sa uvádza, že

„odvolací súd sa v rámci tohto uznesenia už nemohol zaoberať samotným rozsudkom

vo veci samej a dôvodmi, ktoré odvolateľ namietal v rámci tohto odvolania, nakoľko

predmetom prieskumnej činnosti odvolacieho súdu bola len otázka povinnosti náhrady trov

konania štátu“.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(m. m. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej

judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Z citovaných článkov a dohovoru však

nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,

ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu

(m. m. ).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia predovšetkým uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že

uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1

, a to v napadnutej časti, týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť trovy konania

štátu, pričom i v náväznosti na odvolací súd v celom rozsahu poukazuje

na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

V prejednávanej veci je nepochybné, že rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi, ktorý

bol potvrdený Krajským súdom v Trenčíne bol odporca zaviazaný na odstránenie oplotenia

stavieb, porastov a povrchových úprav z pozemku, z časti cesty, ktorá bola vyznačená

na geometrickom pláne znalca Ing. A. K. a zároveň mu bolo uložené strpieť prechod

a prejazd navrhovateľa a zdržať sa konania, ktorým zneprístupňuje prechod a prejazd

navrhovateľa na pozemok.

Z tohto potom vyplýva, že navrhovateľ mal vo veci úspech a odporca úspech vo veci

nemal. Pri otázke náhrady trov konania štátu je potrebné použiť ust. ,

kedy štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania,

ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Je teda nepochybné, že štátu v tomto konaní vznikli trovy spolu vo výške 478,58 eur

a vzhľadom na neúspech odporcu v prejednávanej veci bolo potrebné práve odporcu

zaviazať k náhrade trov konania štátu v tejto výške. Čo sa týka jednotlivého vyčíslenia trov

štátu, ktoré počas celého konania vznikli, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktoré je vecne a skutkovo správne a zároveň naňho

v zmysle odkazuje.“

V odôvodnení uznesenia okresného súdu, na ktoré poukazuje krajský súd a s ktorým

sa stotožňuje, sa okrem iného uvádza:

„Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. 2. 2009, ktorý bol potvrdený

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 bol odporca zaviazaný v časti

2

pozemkov v katastrálnom území S. parcela č. 1121/39 orná pôda o výmere 98 m, 1121/40

2 2

orná pôda o výmere 439 ma 1121/42 orná pôda o výmere 1633 mv šírke troch metrov

na hranici s pozemkom parcela č. 1032/57 tak, ako je zakreslená na geometrickom pláne

znalca Ing. A. K. č. zo dňa 14. 1. 2008 odstrániť oplotenie, stavby, porasty,

povrchové úpravy a akékoľvek iné prekážky znemožňujúce prechod a prejazd navrhovateľa

a upraviť túto časť pozemkov do stavu nespevnej poľnej cesty umožňujúcej prejazd

dvojstopových vozidiel a poľnohospodárskych strojov z cesty na parcele č. 713/1

na pozemok parcela č. 1121/1; strpieť prechod a prejazd navrhovateľa a zdržať sa konania,

ktorým zneprístupňuje prechod a prejazd navrhovateľa na pozemok parcela č. 1121/1.

V priebehu konania vznikli štátu trovy, a to (i) 204,50 Sk (čl. 81) ako náhrada

za použitie motorového vozidla súdu na cestu na ohliadku v S., ktorá sa konala dňa

13. 3. 2002 (30 km po 4,60 Sk náhrady podľa opatrenia č. a benzín 66,50 Sk

pri cene benzínu 28,80 Sk a spotrebe leto 0,077 1 na km a zima 0,084 l na km (ii) 143,- Sk

(čl. 367) ako náhrada za použitie motorového vozidla súdu na ohliadku v S., ktorá sa

konala dňa 25. 10. 2007 (16 km po 6,20 Sk náhrady podľa opatrenia č. ,

benzín 44,- Sk, pri cene benzínu 36,40 Sk a spotrebe leto 0,0756 1 na km a zima 0,0828 1

na km) (iii) 134,- Sk (čl. 384) ako náhrada za použitie motorového vozidla súdu na ohliadku

v S., ktorá sa konala dňa 13. 11. 2007 (15 km po 6,20 Sk náhrady podľa opatrenia

č. , benzín 41,- Sk, pri cene benzínu 36,20 Sk a spotrebe leto 0,0756 1 na km

a zima 0,0828 1 na km), (iv) trovy na základe uznesenia zo dňa 24. 10. 2008, č. k.

-437, podľa ktorého má byť znalcovi Ing. A. K. vyplatených 14.141,- Sk

preddavkovo z rozpočtových prostriedkov súdu. Celkom trovy konania štátu v konaní

predstavujú 14.622.50 Sk, pričom odporca dňa 2. 11. 2004 zaplatil Okresnému súdu

Prievidza 204,50 Sk (čl. 226) ako náhradu trov štátu z čl. 81. Preto celkom nezaplatené

trovy konania štátu predstavujú 14.418,- Sk.

Podľa štát má podľa výsledkov konania

proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú

predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Odporca bol v konaní neúspešný,

keďže súd vyhovel návrhu navrhovateľa. Preto je odporca povinný nahradiť štátu trovy

konania výške 14.418,- Sk, čo predstavuje 478,58 eur.“

Zmyslom a účelom rozhodovania o náhrade trov konania v konaní pred všeobecným

súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva

zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel

alebo bude musieť nepochybne zaplatiť. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon

( a ). Aj tieto výnimky sa môžu uplatňovať len za splnenia

všetkých zákonom ustanovených podmienok.

V (ďalej len „OSP“) je zakotvené právo

štátu proti účastníkom na náhradu trov konania, ktoré platil, pričom pre záver, ktorý

z účastníkov je povinný nahradiť štátu jeho trovy konania, je rozhodujúci výsledok konania.

V sporovom konaní sa rozumie výsledkom konania úspech účastníka konania, čo znamená,

že účastník, ktorému bolo uložené podľa § 142, § 143 a § 144 zaplatiť trovy konania

druhému účastníkovi – protistrane (sťažovateľovi bola v rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 11. februára 2009 uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy

konania v sume 7 000 Sk), je povinný nahradiť aj trovy konania štátu. To však neplatí proti

účastníkovi, u ktorého sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom

všeobecný súd je povinný aj bez žiadosti účastníka skúmať, či nie sú splnené predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov, a to celkom alebo len sčasti, pričom u sťažovateľa

o takúto situáciu nešlo.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že všeobecný súd mohol aplikovať § 147

ods. 1 (tzv. separátnu náhradu trov konania), podľa ktorého účastníkovi alebo jeho

zástupcovi môže súd uložiť, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich

spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, keďže navrhovateľ „nebol

schopný určiť, čoho sa domáha“, a preto musel byť ustanovený znalec.

Zavinením sa z hľadiska rozumie porušenie procesných povinností

vyplývajúcich zo zákona alebo v súlade so zákonom uložených súdom, ku ktorému došlo

aspoň z nedbanlivosti (napr. účastník sa nedostavil na pojednávanie, pri ktorom mal byť

vypočutý ako účastník konania, hoci bol riadne a včas predvolaný a vedel, že tým bude

zameraný účel pojednávania). Za náhodu treba považovať skutočnosti, ktoré môžu spočívať

v subjektívnych okolnostiach na strane účastníka alebo jeho zástupcu (napr. choroba, úraz

a pod) alebo v objektívnych okolnostiach (počasie, meškanie hromadného dopravného

prostriedku a pod.). Pre tieto skutočnosti je charakteristické to, že spôsobujú, že konanie

neprebieha tak plynulo a rýchlo, ako predpokladal zákonodarca. Rozhodovanie o tejto

náhrade trov konania má mať preto preventívny charakter a má byť prostriedkom

na upevnenie procesnej disciplíny subjektov občianskeho súdneho konania. Obe skutočnosti

sú potom dôvodom na separáciu trov, ale len vtedy, ak mali za následok vznik trov konania,

ktoré boli vynaložené zbytočne.

Podľa názoru ústavného súdu o takúto procesnú situáciu v prerokúvanej veci nešlo.

Nariadenie znaleckého dokazovania bolo navyše nutné z hľadiska presnej špecifikácie

vecného bremena.

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej

kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika súvisiaca s konaním

a rozhodovaním o náhrade trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len

v prípade, ak by vo veci konajúci všeobecný súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich

toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu

ústavný súd zastáva názor, že toto je primerane odôvodnené a z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že

sťažovateľ svojou argumentáciou v podstate spochybňuje samotný meritórny rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 11. februára 2009, ktorým mu bola uložená

povinnosť odstrániť oplotenie, stavby, porasty a iné prekážky, tak ako bolo bližšie uvedené

vo výroku tohto rozsudku. V danom prípade považuje ústavný súd za relevantnú aj tú

skutočnosť, že sťažovateľ napadol sťažnosťou podľa aj rozsudok

vo veci samej, ktorá však bola uznesením ústavného súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2010 odmietnutá.

Namietané uznesenie krajského súdu je v danom prípade podľa názoru ústavného

súdu odôvodnené ústavne konformným spôsobom (zrozumiteľne a dostatočne). Krajský súd

vo svojom uznesení náležitým spôsobom odôvodnil (sčasti poukazom na odôvodnenie súdu

prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil), na základe čoho potvrdil uznesenie okresného súdu,

ktorým bol sťažovateľ zaviazaný uhradiť trovy konania štátu. Ústavný súd považuje

za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti daného prípadu, keď

sťažovateľ v procesnom postavení odporcu nemal vo veci úspech, nahradil trovy konania,

ktoré vznikli štátu. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia

krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej

úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce základným

právam podľa a dohovoru, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha.

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu č. k.

-538 zo 16. apríla 2010 a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mu umožňovala dospieť po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že namietaným uznesením došlo k porušeniu

v sťažnosti označených práv. Vzhľadom na to pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto

časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011