Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 59/09
PDF · 229.96 KB
No categories available
I. ÚS 59/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 59/09-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť V. G., K., toho času vo väzbe, ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, základných práv podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, práv
podľa čl. 1, čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Komárno z 10. januára 2008 v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 Tp 14/07, uzneseniami Okresného súdu Komárno z 20. februára 2008, 13. marca
2008 a 26. mája 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 4/2008, uznesením Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 3 Tpo 7/2008 z 5. februára 2008, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1
Tos 23/2008 zo 17. júna 2008, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos 24/2008
zo 17. júna 2008 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos 25/2008 zo 17. júna 2008,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 14. júla 2008
doručená sťažnosť V. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“), základného práva podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len ,,listina“), práva podľa čl. 1, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“), uznesením Okresného súdu
Komárno (ďalej len ,,okresný súd“) z 10. januára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Tp 14/07, uzneseniami okresného súdu v konaní z 20. februára 2008, 13. marca 2008
a 26. mája 2008 v konaní vedenom pod sp.zn. 2 T 4/2008, uznesením Krajského súdu v Nitre
(ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 7/2008 z 5. februára 2008, uznesením krajského súdu
sp. zn. 1 Tos 23/2008 zo 17. júna 2008, uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 24/2008
zo 17. júna 2008 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 25/2008 zo 17. júna 2008.
2. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol, že „Do väzby bol vzatý
uznesením Okresného súdu v Komárne zo dňa 2. 8. 2007, sp. zn. 14 Tp 6/2007, ktoré sa stalo
právoplatným v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, zo dňa 20. 8. 2007 sp. zn.
3 Tpo 37/2007, a to z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. Väzba sa u neho
počíta od 30. 7. 2007 od 19,20 hod., kedy došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody.
O opakovaných žiadostiach o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté tak, že sa žiadosti
o prepustenie z väzby zamietajú a to uznesením Okresného súdu v Komárne zo dňa 10. 1.
2008, uznesením Okresného súdu v Komárne zo dňa 20. 2. 2008, uznesením Okresného
súdu v Komárne zo dňa 26. 5. 2008. Nadriadený Krajský súd v Nitre o sťažnostiach proti
zamietajúcim uzneseniam, prvostupňového súdu rozhodol tak, že ich zamieta, a to
uznesením zo dňa 5. 2. 2008, uznesením zo dňa 17. 6. 2008 a uznesením, zo dňa 17. 6.
2008.
Obžaloba bola podaná dňa 15. 1. 2008. Okresný súd v Komárne predbežne prejednal
obžalobu dňa 13. 3. 2008 a v rámci nej rozhodol uznesením zo dňa 13. marca 2008,
že sa obvinený ponecháva vo väzbe. O sťažnosti proti rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe rozhodol
nadriadený Krajský súd v Nitre tak, že sa sťažnosť zamieta, a to uznesením zo dňa
17. 6. 2008.“.
3. Ďalej sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že v jeho prípade nie sú naplnené
materiálne predpoklady väzby a nie sú naplnené ani dôvody väzby tak, ako ich uvádzajú
napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu. Napáda postup vyšetrovateľa
v prípravnom konaní v súvislosti s odmietnutím vykonania ním navrhovaných dôkazov,
v čom vidí porušenie práva na obhajobu. Namieta nedodržiavanie zásad trestného konania,
spochybňuje výpoveď poškodenej v trestnom konaní, ktorá je jeho bývalou manželkou,
a poukazuje na ním tvrdené motívy jej konania. Zároveň spochybňuje dôvodnosť
samotného uznesenia o vznesení obvinenia voči nemu.
4. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv a slobôd tým, že „... žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá uznesením Okr. súdu v Komárne č. k.
2 T 4/2008 zo dňa 20. 2. 2008. O podanej sťažnosti bolo rozhodnuté uznesením Krajského
súdu v Nitre pod sp. zn. 1 Tos/25/2008 zo dňa 17. 6. 2008. Teda od prvostupňového
uznesenia do uznesenia druhostupňového súdu uplynula lehota 118 dní. Taktiež v rámci
predbežného prejednania obžaloby konaného dňa 13. 3. 2008 konajúci súd rozhodol
uznesením sp. zn 2 T 4/2008 zo dňa 13. 3. 2008 tak, že sa obv. ponecháva vo väzbe. O ním
podanej sťažnosti proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe rozhodol nadriadený Krajský súd
v Nitre uznesením sp. zn. 1 Tos 23/2008 zo dňa 17. 6. 2008. Teda i v tomto prípade
od prvostupňového uznesenia do uznesenia druhostupňového súdu uplynula lehota 96 dní...
Teda požiadavke bezodkladnosti rozhodnutia o väzbe nezodpovedá lehota počítaná
na mesiace, ale na týždne. Podstatnou požiadavkou čl.5 ods.4 je aj to, aby súd rozhodol
urýchlene. Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní súdov v súlade s nedodržaním požiadavky
neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania, o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby boli
porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 2, ods. 5
listiny a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru...
Sťažovateľ poukazuje na to, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1
Dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe (ktoré znamená obmedzenie osobnej
slobody), len tá skutočnosť, že bola podaná na sťažovateľa obžaloba a to dňom 15. 1. 2008
na Okresný súd Komárno. Samotná táto skutočnosť, že jeho trestná vec bola týmto
postúpená okresnému súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria zákonnosti väzby
v zmysle čl. 5 ods. Dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť
ďalšie trvanie väzby....
Teda väzba sa musí vždy opierať o rozhodnutie súdu. A v prípade sťažovateľa
Okresný súd v Komárne o ponechaní obž. vo väzbe rozhodol až v rámci predbežného
prejednania obžaloby a to dňa 13. marca 2008. Pritom obžaloba bola podaná ešte dňa
15. 1. 2008. S poukazom na tieto skutočnosti sťažovateľ kladie dôraz na ust. § 76 ods. 2 a 3
Tr. por., ktoré neboli naplnené...“.
5. V petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu a tiež v predsúdnom
(prípravnom) konaní boli okrem porušenia § 76 ods. 2 Trestného poriadku porušené aj jeho
práva a slobody podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5
listiny, podľa čl. 1, čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 13 dohovoru. Sťažovateľ však zrušenie
predmetných uznesení okresného súdu a krajského súdu výslovne nežiadal, iba zmätočne
uviedol, že žiada ústavný súd, aby nálezom ,,vec vrátil na ďalšie konanie“. Zároveň
sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie 100 000 Sk
a náhradu trov konania 6 732 Sk.
6. Dňa 1. augusta 2008 bolo na ústavný súd doručené podanie (adresované predsedovi
ústavného súdu) nazvané „Žaloba“ a podpísané osobne sťažovateľom. Z obsahu tohto
podania ústavný súd zistil, že sa týka tých istých uznesení okresného súdu a krajského súdu,
ktoré boli namietané v sťažnosti, ktorú na základe ním podpísaného splnomocnenia podal
jeho advokát. Toto podanie (ktoré samo osebe nespĺňa všeobecné ani osobitné náležitosti
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom) ústavný súd posúdil ako osobné vyjadrenie
sa sťažovateľa k predmetu konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ v ňom poukazuje
na vybranú judikatúru ústavného súdu (bez uvedenia čísla konania, avšak z obsahu sa dá
vyvodiť, že ide o nález I. ÚS 187/07) a hľadajúc paralelu s jeho trestnou vecou sa domáha
poukazujúc na rovnosť pred zákonom jej aplikácie aj na jeho osobu. Zároveň žiada, aby bol
prepustený z väzby na slobodu.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne
prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri jej
predbežnom prerokovaní zistil, že táto je v časti podaná oneskorene, v časti je zjavne
neopodstatnená a v časti na jej prerokovanie nemá právomoc, rozhodol o jej odmietnutí.
8. Sťažnosť je podaná oneskorene vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn.
3 Tpo 7/2008 z 5. februára 2008, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa ako
obvineného proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 14 Tp 14/2007 z 10. januára 2008. Podľa
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Predmetné uznesenie súdu nadobudlo právoplatnosť 5. februára 2008, a teda sťažnosť
doručená ústavnému súdu 14. júla 2008 (podaná na poštovú prepravu 11. júla 2008) je podaná
oneskorene, čo je dôvodom na jej odmietnutie v tejto časti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak
ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Z princípu subsidiarity rozhodovania ústavného
súdu vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd) vyplýva, že ústavný súd nemal právomoc posudzovať namietané uznesenia
okresného súdu, pretože tieto preskúmaval v rámci riadneho inštančného postupu na
podklade sťažnosti sťažovateľa krajský súd ako sťažnostný (druhostupňový) súd, ktorý bol
povolaný poskytnúť ochranu právam a slobodám sťažovateľa v prípade ich porušenia
uznesením okresného súdu. Rovnako nemal ústavný súd právomoc rozhodovať
o namietanom porušení práv a slobôd sťažovateľa postupom vyšetrovateľa v prípravnom
konaní. Ich ochrana v tomto smere patrí do právomoci všeobecného súdu, ktorý vo veci
samej na podklade obžaloby podanej prokurátorom rozhoduje o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia voči sťažovateľovi (čl. 6 ods. 1 dohovoru), resp. rozhoduje o vine
a treste za trestné činy (čl. 50 ods. 1 ústavy). K tejto časti sťažnosti ústavný súd len stručne
dodáva, že jadro námietok sťažovateľa spočíva v rovine podústavného práva, keď namieta
porušenie procesných postupov upravených najmä trestným poriadkom ako právnym
predpisom s právnou silou zákona. Ako už bolo uvedené, o ochrane jeho práv a slobôd
(vrátane práva na obhajobu) počas prípravného konania rozhoduje všeobecný súd
na podklade obžaloby podanej prokurátorom.
10. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane
Trestného poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha
chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
S ohľadom na uvedené ostalo v právomoci ústavného súdu, aby viazaný rozsahom sťažnosti
posúdil, či postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu nedošlo k porušeniu
označených práv a slobôd sťažovateľa. Takto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľa posudzoval dva okruhy otázok:
či v súvislosti s dĺžkou konania na sťažnostnom súde (krajskom súde), ktorý
rozhodoval o sťažnostiach sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu o jeho
väzbe, nedošlo k porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a
či väzba sťažovateľa mala v období po podaní obžaloby (15. januára 2008) do
rozhodnutia o väzbe v rámci predbežného prejednania obžaloby (13. marca 2008)
ústavný a zákonný podklad spočívajúci v rozhodnutí súdu o väzbe.
11. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné. Sťažovateľ opakovane žiadal okresný súd o prepustenie na slobodu, ktorý o jeho
žiadostiach rozhodol, pričom dĺžka konania okresného súdu v sťažnosti nie je namietaná,
a preto sa ňou ústavný súd nezaoberal. Sťažovateľ namieta dĺžku konania a rozhodovania
krajského súdu, ktorý rozhodoval o sťažnostiach sťažovateľa ako obvineného, resp.
obžalovaného. Po podaní obžaloby, t. j. v štádiu súdneho konania rozhodovali súdy
o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby takto:
okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 4/2008 z 20. februára 2008 rozhodol tak, že
žiadosť sťažovateľa zamietol, pričom sťažnosť proti tomuto uzneseniu okresného
súdu zamietol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos/25/2008 zo 17. júna 2008,
okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 4/2008 z 26. mája 2008 rozhodol tak, že
žiadosť sťažovateľa zamietol, pričom sťažnosť proti tomuto uzneseniu okresného
súdu zamietol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos/24/2008 zo 17. júna 2008.
Nemožno v tejto súvislosti prehliadnuť fakt, že v období medzi rozhodovaním
okresného súdu o týchto jeho dvoch žiadostiach o prepustenie z väzby, rozhodoval okresný
súd o väzbe sťažovateľa ešte raz, a to v rámci predbežného prejednania obžaloby na verejnom
zasadnutí. Uznesením sp. zn. 2 T 4/2008 z 13. marca 2008 okresný súd rozhodol tak, že
sťažovateľa ponechal vo väzbe. O jeho sťažnosti proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 1 Tos/23/2008 zo 17. júna 2008 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že rozhodovanie krajského súdu nenapĺňa znaky
urýchleného rozhodovania o väzbe sťažovateľa. Treba však rešpektovať aj skutočnosť, že
krajský súd nevystupoval v pozícii prvostupňového súdu, ale v pozícii sťažnostného súdu,
ktorý na podklade sťažnosti sťažovateľa iba preskúmaval správnosť výroku napadnutých
uznesení a správnosť postupu v konaní, ktorý predchádzal týmto výrokom. Z uvedenej
časovej súslednosti úkonov okresného súdu a krajského súdu takto nevyplýva porušenie práva
sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru ústavnoprávnej intenzity.
12. K namietanej absencii ústavného a zákonného podkladu väzby spočívajúceho
v rozhodnutí súdu o väzbe v období medzi podaním obžaloby a jej predbežným prejednaním
spojeným s rozhodnutím o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, krajský súd rozhodujúc
o sťažnosti sťažovateľa v uznesení sp. zn. 1 Tos/24/2008 zo 17. júna 2008 uviedol:
,,Pri preskúmaní postupu súdu I. stupňa a jeho rozhodnutia zistil (krajský súd,
pozn.), že:
- súd I. stupňa rozhodol správne a zákonne, keď zamietol žiadosť obžalovaného
o prepustenie z väzby na slobodu. V odôvodnení napadnutého uznesenia, s odkazom na
obsah vyšetrovacieho spisu, správne poukázal na trvajúcu existenciu dôvodu väzby
u obžalovaného podľa § 71 ods. 1 písm. a/,c/ [správne má byť § 71 ods. 1 písm. b), c),
pozn.] Tr. por. aj v súčasnom štádiu trestného stíhania,
- prokurátor podal obžalobu v zákonnej 6 mesačnej lehote väzby platnej pre
prípravné konanie,
- zaujal správny záver k sťažnostnej námietke obžalovaného, ktorou sa domáhal
prepustenia z väzby s poukazom na nález Ústavného súdu. So záverom súdu I. stupňa
súhlasí aj nadriadený orgán a k nemu len uvádza, že súdu začína samostatne plynúť lehota
trvania väzby (§ 76 ods. 5,6,7 Tr. por.) v konaní pred súdom podaním obžaloby alebo
návrhu na dohodu o vine a treste. Je potrebné zdôrazniť, že sa jedná o zákonnú úpravu
„domáceho štátu“. Teda nejedná sa o situáciu, že by ďalšie trvanie väzby bolo založené len
a len na samotnom podaní obžaloby resp. že by po jej podaní mal súd povinnosť rozhodovať
o ďalšom trvaní väzby aj inak než v prípadoch vyplývajúcich z § 244 ods. 5 a § 242 Tr. por..
Podaním obžaloby sa nerieši otázka väzby, ani sa ňou neanuluje príp. inak nemodifikuje
rozhodnutie o vzatí obvineného do väzby, ktoré zostáva platné a právne účinné.
Opätovne nadriadený súd zdôrazňuje, že v danom štádiu trestného konania pretrváva
dôvodné podozrenie zo spáchania skutku pre ktorý bola podaná obžaloba. V danom štádiu
trestného stíhania nie je možné hodnotiť dôkazy z hľadiska viny resp. neviny ako sa toho
v podstate domáha obžalovaný. Bude to hlavné pojednávanie, na ktorom bude vykonané
dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe. Námietky obžalovaného
uvádzané v sťažnosti preto nebolo možné akceptovať. Pretože krajský súd nezistil žiadne
dôvody na zmenu napadnutého uznesenia, ktoré by boli na prospech obžalovaného, jeho
sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.“
13. Rovnako ako krajský súd, aj ústavný súd musí zdôrazniť, že nález ústavného
súdu v inej veci (I. ÚS 187/07) sa týkal inej procesnej situácie, než v akej sa ocitol
sťažovateľ. Uvedený nález sa vzťahoval na situáciu, keď súd opakovane rozhodoval
o väzbe, pričom jej lehota bola v prípravnom konaní predĺžená do konkrétneho dňa.
Po podaní obžaloby (krátko pred uplynutím súdom predĺženej lehoty väzby) však súd
rozhodoval o väzbe až po uplynutí pôvodnej, už predlžovanej lehoty väzby. Existovalo teda
určité časové obdobie väzby, ktoré nemalo podklad v súdnom rozhodnutí. A práve v tom
zhliadol ústavný súd v tejto inej veci porušenie práv sťažovateľa.
Naopak, v prípade sťažovateľa lehota väzby nebola predlžovaná a prvotné uznesenie
sudcu pre prípravné konanie o vzatí do väzby z 2. augusta 2007 (so začatím plynutia väzby
od 30. júla 2007) nebolo obmedzené iba na určité časové obdobie. Prokurátor podal
obžalobu v rámci šesťmesačnej lehoty, odkedy väzba sťažovateľa začala plynúť, a teda
nebolo namieste, aby prokurátor žiadal o predĺženie lehoty väzby. Ustanovenia Trestného
poriadku nemožno vykladať spôsobom, akým to prezentuje sťažovateľ v sťažnosti, teda že
pôvodné rozhodnutie o vzatí do väzby sa obmedzuje na maximálnu dobu šiestich mesiacov.
Účinky tohto rozhodnutia, ktoré je ústavným základom väzby, nezanikajú ani podaním
obžaloby (15. januára 2008) a ani uplynutím šesťmesačnej lehoty, odkedy lehota väzby
začala plynúť (30. januára 2008). Aj potom, ako sa trestná vec sťažovateľa dostala do štádia
konania pred súdom, ústavným základom väzby sťažovateľa bolo rozhodnutie okresného
súdu (sudcu pre prípravné konanie) o vzatí do väzby, keďže toto nebolo časovo obmedzené
tak, ako sú časovo obmedzené rozhodnutia súdov v prípade predlžovania lehoty väzby.
Po podaní obžaloby následne okresný súd v rámci jej predbežného prejednania 13. marca
2008 rozhodol tak, že ho ponecháva vo väzbe, pretože dôvody väzby trvajú a jeho sťažnosť
proti tomuto rozhodnutiu bola krajským súdom zamietnutá.
14. S ohľadom na uvedené ústavný súd nezistil absenciu ústavného základu väzby
sťažovateľa v žiadnom relevantnom časovom úseku, ktorá by viedla k záveru o porušení
práv a slobôd sťažovateľa (čl. 17, ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, čl. 5 ods. 1,
3 a 4 dohovoru) a ktorá by bola dôvodom na zásah do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov v jeho prípade. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného
súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05). S ohľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
15. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru ústavný súd uvádza, že sťažnosť neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti
odôvodňujúce zásah do tohto práva sťažovateľa, pričom ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnú súvislosť medzi rozhodovaním súdov v trestnej
veci sťažovateľa a namietaným porušením tohto práva. K namietanému porušeniu čl. 1
dohovoru ústavný súd uvádza, že tento článok nezakotvuje konkrétne právo či slobodu
fyzických osôb a právnických osôb, ale záväzok štátov (vysokých zmluvných strán)
priznávať každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave
I dohovoru.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný
súd nemohol rozhodnúť o ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených v petite jeho sťažnosti
(priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2009