Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 295/08
PDF · 295.64 KB
No categories available
I. ÚS 295/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 295/08-34
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval prijatú sťažnosť J. G., N., toho času vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátom JUDr. O. Z., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tos 3/2008 a jeho uznesením zo 7. apríla 2008 a takto
rozhodol:
Základné právo J. G. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Vyššieho vojenského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 3/2008 a jeho uznesením zo 7. apríla 2008
p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2008
doručená sťažnosť J. G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Vyššieho
vojenského súdu v Trenčíne (ďalej len „vyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tos 3/2008 a jeho uznesením zo 7. apríla 2008.
1. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Dňa 05. 03. 2007 bolo uznesením podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku začaté trestné
stíhanie. Vyšetrovateľ OR PZ v Ž., zároveň týmto uznesením zo dňa 05. 03. 2007 podľa
§ 206 ods. 1 Tr. poriadku mi vzniesol obvinenie pre trestný čin podľa § 241 ods. 1 Tr. zák.
č. 140/1961 Zb., účinného do 31. 12. 2005 a trestný čin podľa § 199 ods. 1 ods. 2 písm. b)
Tr. zák.
Na základe uznesenia Vojenského obvodového súdu Banská Bystrici zo dňa 06. 03.
2007, č. k.: 3 Tp/2/2007 som bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)
Tr. poriadku. Väzba začala plynúť dňa 05. 03. 2007 o 08.50 hod. a vykonáva sa v Ústave na
výkon väzby v B.
Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry podal v trestnej veci dňa 13. 08. 2007
obžalobu, ktorá bola 15. 08. 2007 doručená Vojenskému obvodovému súdu Banská
Bystrica.
Dňa 05. 09. 2007 uplynula šesťmesačná lehota trvania väzby v zmysle ust. § 76
ods. 2 Tr. por. Pred vypršaním tejto lehoty, a to 15. 08. 2007 bola podaná obžaloba.
Podaním uvedenej obžaloby bolo zabezpečené vyšetrenie a zhromaždenie dôkazov v rámci
prípravného konania, a preto bol účel väzby naplnený. Prípravné konanie skončilo. Dňa
03. 09. 2007 som podal žiadosť o prepustenie z väzby.
Na verejnom zasadnutí zo dňa 24. 09. 2007 bolo uznesením rozhodnuté podľa § 244
ods. 5 Tr. por., že dôvody väzby naďalej trvajú. Zároveň bola zamietnutá žiadosť
o prepustenie z väzby. Uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 2 Tos/6/2007
zo dňa 09. 10. 2007 bola zamietnutá sťažnosť a týmto dňom nadobudlo uznesenie
prvostupňového súdu právoplatnosť.
O väzbe bolo rozhodované 19 dní po uplynutí 6 mesačnej lehoty väzby, pričom
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 34 dní po uplynutí 6 mesačnej lehoty väzby. Túto
6 mesačnú lehotu je potrebné považovať za poslednú zákonnú lehotu na ponechanie
obžalovaného vo väzbe a prípadné, každé ďalšie zotrvanie vo väzbe sa môže realizovať
jedine na základe rozhodnutia súdu!! (aj keby nenastali „objektívne skutočnosti“
(ako odkazuje VVS Trenčín) - odôvodnená žiadosť obhajcov - a o väzbe by sa rozhodovalo
v pôvodne stanovenom termíne, ani v tomto prípade by nebola lehota dodržaná nakoľko už
14. 09. 2007 uplynulo 9 dní od poslednej zákonnej lehoty väzby). Teda väzba od 06. 09.
2007 je protiústavná.
O väzbe rozhoduje súd s účinkami pro futuro. Nie je možné rozhodovať o väzbe so
spätnou účinnosťou (I. ÚS 88/04, I. ÚS 100/04) Vzhľadom na uvedené nie je možné
rozhodnutím Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica zo dňa 24. 09. 2007 spätne
konvalidovať protiústavný stav vzniknutý absenciou súdneho rozhodnutie o väzbe.»
2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo des. v zál. J. G., trvalé bytom: N, t. č.: Ústav na výkon väzby B.,
na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Vyššieho vojenského
súdu v Trenčíne konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/3/2008, uznesením zo dňa 07. 04. 2008
porušené bolo z dôvodu neexistencie uznesenia súdu o oprávnenosti trvania väzby
po 05. 09. 2007.
2. Uznesenie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne č. k.: 2 Tos/3/2008-597 dňa
07. 04. 2008 zrušuje a prikazuje Vojenskému obvodovému súdu v Banskej Bystrici, aby
prepustil des. v zal. J. G., trvalé bytom: N., t. č.: Ústav na výkon väzby B. neodkladne
z väzby na slobodu.“
3. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a predložených písomností ústavný súd
uznesením č. k. I. ÚS 295/08-15 z 18. septembra 2008 po predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľovu sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
4. Na výzvu ústavného súdu z 23. septembra 2008 (§ 29 ods. 3 zákona o ústavnom
súde) sa k prijatej sťažnosti vyjadril vyšší súd listom sp. zn. VVS-79/2008 zo 14. októbra
2008 podpísaným jeho predsedom, ktorého prílohu tvorilo „Stanovisko senátu 2 To...“,
z ktorého považuje ústavný súd za relevantné citovať túto jeho podstatnú časť:
„Podľa názoru senátu uznesenie napadnuté sťažnosťou nie je v rozpore s právom
sťažovateľa priznaným článkom 17 ods. 2, 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyhodnotením okolností daného
prípadu nemožno dospieť k záveru, že súdna väzba sťažovateľa nemala právny základ
a bola z tohto titulu v rozpore s požiadavkou „zákonnosti" požadovanou relevantnou
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (Baranowsky v. Poľsko, Ječius v. Litva,
Stašaitis v. Litva).
Senát poukazuje na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR síce smeruje proti
uzneseniu VVS v Trenčíne č. k. 2 Tos/3/2008-597 zo 7. 4. 2008, ale skutkovo je vymedzená
nečinnosťou súdu prvého stupňa v období od 15. 8. 2007 do 24. 9. 2007. Rozhodnutiu
napadnutého sťažnosťou predchádzali rozhodnutia VVS v Trenčíne o sťažnostiach
sťažovateľa proti uzneseniam súdu prvého stupňa o dôvodoch väzby z 9. 10. 2007
(č. k. 2 Tos/6/2007-333) a z 3. 1. 2008 (č. k. 2 Tos/10/2007-480). Sťažovateľ namieta
porušenie ústavou priznaných práv v období od 6. 9. 2007 do 24. 9. 2007. O dôvodnosti
väzby v tejto lehote rozhodli súdy v dvojinštančnom konaní a prvýkrát nadriadený súd
rozhodol dňa 9. 10. 2007. S poukazom na dôvody sťažnosti možno vysloviť záver,
že ak došlo k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa [§ 50 ods. 1 písm. b)
zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov] v období od podania obžaloby dňa
15.8.2007 do rozhodnutia súdu prvého stupňa dňa 24. 9. 20007, konečným rozhodnutím
o okolnostiach tohto prípadu bolo uznesenie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne
č. k. 2 Tos/6/2007-333 z 9. 10. 2007.
Senát na záver poznamenáva, že v čase po podaní sťažnosti bol sťažovateľ J. G. na
základe jeho žiadosti v konaní pred odvolacím súdom prepustený z väzby na slobodu. Senát
navrhuje, aby Ústavný súd SR nálezom sťažnosť J. G. vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na osobnú slobodu podľa § 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd zamietol.“
5. Na výzvu ústavného súdu z 29. októbra 2008 o možnosti vyjadriť sa k stanovisku
vyššieho súdu zo 14. októbra 2008 právny zástupca sťažovateľa reagoval listom
z 2. decembra 2008, ktorým oznámil, že „netrváme na tom, aby ústavný súd konal o veci
samej na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasíme, aby od neho upustil“.
6. Z obsahu súdneho spisu Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica (ďalej len
„obvodový súd“) sp. zn. 3 T 42/2007 predloženého mu 27. novembra 2008 obvodovým
súdom ústavný súd zistil tieto právne relevantné skutočnosti uvedené na označených číslach
listov predmetného súdneho spisu:
▪ č. l. 27 - 29 - uznesenie obvodového súdu zo 6. marca 2007 o vzatí sťažovateľa do
väzby podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného
poriadku, začiatok väzby 5. marca 2007 o 8.50 h;
▪ č. l. 248 - 251 - žiadosť sťažovateľa z 13. júna 2007 o prepustenie z väzby
adresovaná Vojenskej obvodnej prokuratúre Banská Bystrica (ďalej len „obvodná
prokuratúra“),
▪ č. l. 270 - negatívne stanovisko obvodnej prokuratúry k sťažovateľovej žiadosti
z 13. júna 2007 a návrh z 3. júla 2007 č. k. OPv 87/07-56, „aby súd jeho žiadosť
o prepustenie z väzby zamietol“;
▪ č. l. 271, 272 - uznesenie vyššieho súdu č. k. 2 Tpo 7/2007-44 z 25. júla 2007,
ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu obvodového súdu sp. zn. 3 Tp 2/2007
z 11. júla 2007, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu;
▪ č. l. 284 - 292 - obžaloba obvodnej prokuratúry na sťažovateľa podaná obvodovému
súdu 15. augusta 2007;
▪ č. l. 307 - 308 - žiadosť sťažovateľa z 3. septembra 2007 o prepustenie z väzby
na slobodu;
▪ č. l. 311 - 313 - zápisnica o verejnom zasadnutí obvodového súdu konaného
24. septembra 2007. Po oboznámení sa so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie na slobodu
z 3. septembra 2007 sťažovateľ a aj jeho obhajca neuviedli ďalšie, resp. nové dôvody
a trvali na obsahu podaného písomného návrhu. Po vyhlásení uznesenia o zamietnutí
žiadosti a o ďalšom trvaní dôvodov väzby sťažovateľ a aj jeho obhajca zahlásili sťažnosť
proti tomuto uzneseniu („túto sťažnosť odôvodňujem tým, že naďalej trváme na našich
vyjadreniach s tým, že dôvody väzby... pominuli, iba samotná hrozba vysokým trestom nie je
dôvodom na väzbu... Brat obvineného je ochotný zložiť finančnú sumu ako peňažnú
záruku.“);
▪ č. l. 315 - 318 - uznesenie obvodového súdu sp. zn. 3 T 42/2007 z 24. septembra
2007 o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)
a c) Trestného poriadku naďalej trvajú, taktiež nebola prijatá peňažná záruka sťažovateľa.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. októbra 2007 a bolo doručené sťažovateľovi a jeho
právnemu zástupcovi 26. septembra 2007;
▪ č. l. 333 - 335 - uznesenie vyššieho súdu sp. zn. 2 Tos 6/2007 z 9. októbra 2007
o zamietnutí sťažovateľovej sťažnosti proti uzneseniu obvodového súdu z 24. septembra
2007, druhostupňové rozhodnutie bolo doručené sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi
22. októbra 2007;
▪ č. l. 414 - 418 - sťažovateľova žiadosť z 27. novembra 2007 o prepustenie z väzby
na slobodu, sťažovateľ držanie vo väzbe po 5. septembri 2007 do 24. septembra 2007
bez rozhodnutia súdu ako dôvod prepustenia neuviedol;
▪ č. l. 426 - 432 - zápisnica o hlavnom pojednávaní konanom 11. decembra 2007,
na č. l. 431 - oboznámená sťažovateľova žiadosť z 27. novembra 2007 a vyjadrenie
sťažovateľa a jeho obhajcu, že trvajú „na písomnom podaní sťažnosti“, bolo vyhlásené
uznesenie o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o neprijatí peňažnej záruky, sťažovateľ
a jeho obhajca zahlásili podanie sťažnosti proti tomuto uzneseniu;
▪ č. l. 469 - 472 - písomné vyhotovenie uznesenia obvodového súdu sp. zn.
3 T 42/2007 z 11. decembra 2007 o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti;
▪ č. l. 480 - 482 - uznesenie vyššieho súdu č. k. 2 Tos 10/2007-480 z 3. januára 2008,
ktorým bola zamietnutá sťažovateľova sťažnosť proti prvostupňovému uzneseniu;
▪ č. l. 512 - 519 - žiadosť sťažovateľa z 8. februára 2008 „o prepustenie z väzby“.
Ako jeden z dôvodov už sťažovateľ uviedol porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1
dohovoru jeho držaním vo väzbe bez rozhodnutia súdu po uplynutí 6-mesačnej lehoty;
▪ č. l. 554 - 557 - uznesenie obvodového súdu sp. zn. 3 T 42/2007 z 20. februára 2008
o zamietnutí žiadosti sťažovateľa z 8. februára 2008 o prepustenie z väzby na slobodu;
▪ č. l. 561 - 565 - sťažovateľova sťažnosť z 25. februára 2008 podaná jeho právnym
zástupcom proti uzneseniu obvodového súdu z 20. februára 2008 o zamietnutí jeho žiadosti,
sťažovateľ opätovne argumentoval porušením práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 5 ústavy
a čl. 5 ods. 1 dohovoru jeho väznením bez súdneho rozhodnutia po uplynutí 6-mesačnej
lehoty väzby dňom 5. septembra 2007, namietal aj arbitrárnosť odôvodnenia predmetného
uznesenia, pretože obvodový súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o porušení jeho
ústavných práv;
▪ č. l. 566 - 567 - sťažnosť z 22. februára 2008 proti uzneseniu obvodového súdu
z 20. februára 2008 podaná sťažovateľom osobne a označená ako „žiadosť o prepustenie
z väzby“;
▪ č. l. 570 - 573 - uznesenie vyššieho súdu č. k. 2 Tos 2/2008-570 z 3. marca 2008,
ktorým sťažnosťou napadnuté prvostupňové uznesenie nadriadený súd zrušil „v celom
rozsahu“ a súdu prvého stupňa uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Z odôvodnenia
druhostupňového rozhodnutia považuje ústavný súd za relevantné citovať toto:
„... Uznesením sudcu pre prípravné konanie Vojenského obvodového súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 3 Tp/2/2007 zo 6. 3. 2007 bol des. v zál. J. G. vzatý do väzby z dôvodov § 71
ods. 1 písm. a), c) Tr. por., pričom väzba sa začala dňa 5. 3. 2007 o 08.50 h. Vyšší vojenský
súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tpo/2/2007 z 21. 3. 2007 sťažnosť obvineného zamietol.
Žiadosti obvineného o prepustenie z väzby boli postupne zamietnuté rozhodnutiami
Vojenského obvodového súdu v Banskej Bystrici z 11. 7. 2007, 24. 9. 2007 a 11. 12. 2007.
Sťažnosti obvineného proti uzneseniam, ktorými boli zamietnuté žiadosti obvineného
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol Vyšší vojenský súd v Trenčíne svojimi
rozhodnutiami zo dňa 25. 7. 2007, 9. 10. 2007 a 3. 1. 2008.
Nadriadený súd zistil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na neverejnom
zasadnutí súdu prvého stupňa. V odôvodnení nie je bližšie vysvetlený procesný postup súdu
prvého stupňa. Vyšší vojenský súd sa s procesným postupom súdu prvého stupňa
nestotožnil. V žiadosti obvineného o prepustenie z väzby z 8. 2. 2008 sa síce na jednej
strane opakujú predchádzajúce dôvody uvádzané v žiadostiach o prepustenie z väzby, ale
táto žiadosť obsahuje pomerne rozsiahlu právnu argumentáciu, ktorá uplatnená
v predchádzajúcich žiadostiach nebola. Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa,
aby pochybnosti vo vzťahu k existencii nových skutočností súdu skôr neznámych, ktoré
sú významné na rozhodnutie súdu, odstránil. Vyšší vojenský súd je toho názoru, že v
prípade pochybností o výbere procesného postupu súdu v zmysle § 72 ods. 2, piata veta Tr.
por. treba vždy dať prednosť verejnému zasadnutiu. Verejné zasadnutie dáva širší priestor
k uplatneniu pravidiel práva na spravodlivý proces ako rozhodovanie na neverejnom
zasadnutí. Pri logickom výklade ustanovenia § 72 ods. 2, veta piata Tr. por. (... možno
rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí...) možno prijať záver, že zákonodarca favorizuje
rozhodnutie o väzbe na verejnom zasadnutí a len po splnení zákonnej podmienky
(... ak zo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť
na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne
nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú
významné na rozhodnutie) sa rozhodne o väzbe na neverejnom zasadnutí. Za novú
skutočnosť treba považovať v prejednávanej veci aj podrobnú právnu argumentáciu, ktorú
obsahuje žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 8. 2. 2008.
Súd ako orgán rozhodujúci o väzbe je garantom ľudských práv a slobôd a z tohto
postavenia mu vyplýva povinnosť umožniť obvinenému realizáciu jeho ústavne priznaných
práv, vrátane práva na obhajobu v plnom rozsahu. Nemožno mať pochybnosti o tom, že pri
rozhodovaní súdu o zákonnosti obmedzenia osobnej slobody verejné zasadnutie je tým
procesným postupom súdu, v ktorom sa umožní obvinenému realizácia práva na
spravodlivý proces.
Na základe týchto skutočností potom nadriadený súd dospel k záveru, že konanie,
ktoré predchádzalo výroku napadnutého uznesenia, nebolo vykonané v súlade so zákonom,
a preto podľa § 194 ods. 1 Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 194 ods. 1 písm.
b) Tr. por. uložil súdu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smerovala, aby vo veci znovu
konal a rozhodol. Nadriadený súd pripomína, že podľa § 194 ods. 5 Tr. por. orgán, ktorému
bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je pri novom rozhodovaní viazaný
právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil nadriadený orgán, a je povinný vykonať úkony,
ktorých vykonanie tento orgán nariadil. Toto ustanovenie vyjadruje povinnosť rešpektovať
závery nadriadeného orgánu v otázkach výkladu a aplikácie hmotného i procesného
práva.“;
▪ č. l. 577 - 579 - zápisnica o verejnom zasadnutí obvodového súdu konanom
19. marca 2008 za prítomnosti sťažovateľa, jeho právneho zástupcu a prokurátora, po
oboznámení sa so žiadosťou o prepustenie z väzby sťažovateľ a jeho právny zástupca
uviedli, že trvajú na podaných žiadostiach a ich odôvodnení, sťažovateľ súčasne predložil
písomný sľub, že sa bude „riadne dostavovať na všetky úkony“ a nebude sa „dopúšťať
žiadnej trestnej činnosti“. Obvodový súd uznesením žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby zamietol a jeho sľub neprijal;
▪ č. l. 582 - 586 - písomné vyhotovenie uznesenia obvodového súdu č. k.
3 T 42/2007-582 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie na slobodu
a o neprijatí jeho písomného sľubu. Na námietku sťažovateľa o neústavnosti jeho väzby
reagoval obvodový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia takto:
„Súd sa zaoberal aj citovanými článkami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, na tieto ustanovenia poukazujú aj príslušné Nálezy Ústavného
súdu SR, ktoré sa týkajú rozhodovania o väzbe v konaní pred súdom. Obžaloba na des.
v zál. J. G. bola podaná dňa 15. 8. 2007. V dňoch 13. 8. - 27. 8. 2007 predseda senátu ako
zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, čerpal riadnu dovolenku. Po nastúpení do
práce neodkladne zaslal výzvy podľa § 240 ods. 3 Tr. por. oprávneným osobám a bol
určený termín verejného zasadnutia za účelom predbežného prejednania obžaloby a
rozhodnutia o tom, či dôvody väzby naďalej trvajú na deň 14. 9. 2007. Termín bol určený aj
s prihliadnutím na zákonnú lehotu na upovedomenie procesných strán v zmysle § 292 ods. 3
Tr. por. Na základe písomných žiadostí obhajcov obžalovaného, ktorí sa v tej dobe mali
nachádzať mimo územia SR, bol určený nový termín verejného zasadnutia na deň 24. 9.
2007. Na verejnom zasadnutí zo dňa 24. 9. 2007 bolo uznesením rozhodnuté podľa § 244
ods. 5 Tr. por., že dôvody väzby des. v zál. J. G. naďalej trvajú. Zároveň bola zamietnutá
žiadosť o jeho prepustenie z väzby. Uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn.
2 Tos/6/2007 zo dňa 9. 10. 2007 bola zamietnutá sťažnosť obžalovaného a týmto dňom
nadobudlo uznesenie prvostupňového súdu právoplatnosť [nie dňa 22. 10. 2007, a to
s poukazom na § 184 ods. 1 písm. b) Tr. por.]. Súd v zmysle príslušných ustanovení
Trestného poriadku rozhodol o väzbe pri predbežnom prejednaní obžaloby a podľa názoru
súdu z hľadiska časového vzhľadom na všetky okolnosti, obtiažnosť trestnej veci, lehoty na
podanie návrhov na dokazovanie po doručení výziev na doplnenie dokazovania, zrušenie
pôvodného termínu verejného zasadnutia a určenie nového termínu z objektívnych príčin zo
strany obhajoby, bolo o väzbe rozhodnuté riadne a včas.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol o zamietnutí žiadosti
obžalovaného des. v zál. J. G. o prepustenie z väzby.“;
▪ č. l. 588 - 594 - sťažnosť sťažovateľa prostredníctvom jeho právneho zástupcu
z 19. marca 2008 proti uzneseniu obvodového súdu z 19. marca 2008 o zamietnutí jeho
žiadosti o prepustenie z väzby a neprijatí jeho písomného sľubu. Opätovne uviedol
porušenie práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru, žiadal zrušiť
prvostupňové rozhodnutie a prepustiť sťažovateľa na slobodu;
▪ č. l. 597 - 602 - uznesenie vyššieho vojenského súdu č. k. 2 Tos 3/2008-597
zo 7. apríla 2008 o zamietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako nedôvodnej;
▪ č. l. 757 - 771 - rozsudok obvodového súdu č. k. 3 T 42/2007-757 z 13. júna 2008,
ktorým bol sťažovateľ uznaným za vinného z trestného činu obmedzovania osobnej slobody
podľa § 231 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a zo zločinu
znásilnenia podľa § 199 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139
ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody
v trvaní 5 rokov a na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia;
▪ č. l. 775 - odvolanie sťažovateľa proti rozsudku z 13. júna 2008;
▪ č. l. 781 - 797 - doplnenie odvolania sťažovateľa;
▪ č. l. 803 - 804 - zápisnica z 21. augusta 2008 o verejnom zasadnutí vyššieho súdu,
ktoré bolo pre neprítomnosť poškodených odročené na 18. september 2008. Vyšší súd
uznesením rozhodol, že sťažovateľa prepúšťa z väzby na slobodu;
▪ č. l. 806 - 809 - písomné vyhotovenie uznesenia č. k. 2 To 23/2008-806
z 21. augusta 2008, ktorým bol sťažovateľ prepustený na slobodu;
▪ č. l. 828 - 837 - uznesenie vyššieho súdu z 18. septembra 2008, ktorým odvolania
sťažovateľa a prokurátora zamietol ako dôvodné;
▪ č. l. 845 - podľa „správy o nastúpení trestu“ z Ústavu na výkon väzby B.
sťažovateľ „nastúpil trest sám dňa 14. 10. 2008 o 14,30 hod.“.
7. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ namietal porušenie práv zaručených
v čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru až v žiadosti o prepustenie z väzby
z 8. februára 2008 nachádzajúcej sa na č. l. 512 až 519 súdneho spisu obvodového súdu
sp. zn. 3 T 42/2007 a nadväzne v sťažnosti z 25. februára 2008 proti prvostupňovému
uzneseniu z 20. februára 2008 uvedenej na č. l. 561 až 565 predmetného súdneho spisu.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľovo tvrdenie, že postupom vyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tos 3/2008 a jeho uznesením zo 7. apríla 2008 bolo porušené jeho
právo na osobnú slobodu zaručené čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru, a to
z dôvodu trvania jeho väzby od 6. septembra 2007 do 24. septembra 2007 bez rozhodnutia
súdu.
Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, vrátane
Trestného poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha
chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
S ohľadom na uvedené ostalo v právomoci ústavného súdu, aby viazaný rozsahom sťažnosti
posúdil, či postupom a napadnutým uznesením vyššieho vojenského súdu ne/došlo
k porušeniu označených práv a slobôd sťažovateľa.
Sťažovateľ na obranu svojich tvrdení poukazoval na rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 88/04 a I. ÚS 100/04. K uvedenému ústavný súd bez potreby podrobnejšej
argumentácie uvádza, že prvé z uvádzaných rozhodnutí sa týkalo prieťahov
v občianskoprávnej veci (I. ÚS 88/04) a druhé (v okolnostiach danej veci) sa týkalo
ne/rozhodovania o sťažovateľovej alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe
sľubu (I. ÚS 100/04), a teda v okolnostiach danej veci nemajú právny význam. Sťažovateľ
(jeho právny zástupca) mal zrejme na mysli početné rozhodnutia (napr. III. ÚS 271/06,
II. ÚS 129/08 a pod.), ktorými ústavný súd reagoval na inú procesnú situáciu, než v akej sa
ocitol sťažovateľ. Tieto rozhodnutia sa zjednodušene povedané vzťahovali na prípady, keď
lehota väzby bola v prípravnom konaní predĺžená do konkrétneho dňa a po podaní obžaloby
(krátko pred uplynutím súdom predĺženej lehoty väzby) súd rozhodoval o väzbe až po
uplynutí pôvodnej, už predlžovanej lehoty väzby. Existovalo teda určité časové obdobie
väzby, ktoré nemalo podklad v súdnom rozhodnutí. A práve v tom zhliadol ústavný súd,
v týchto iných veciach, porušenie práv sťažovateľa.
Naopak, v prípade sťažovateľa lehota väzby nebola predlžovaná a prvotné uznesenie
obvodového súdu zo 6. marca 2007 o vzatí sťažovateľa do väzby nebolo obmedzené iba na
určité časové obdobie. Prokurátor obvodnej prokuratúry podal obžalobu v rámci
šesťmesačnej lehoty, od kedy väzba sťažovateľa začala plynúť, a teda nebolo namieste, aby
prokurátor obvodnej prokuratúry žiadal o predĺženie lehoty väzby. Ustanovenia Trestného
poriadku nemožno vykladať spôsobom, akým to prezentuje sťažovateľ v sťažnosti, teda že
pôvodné rozhodnutie o vzatí do väzby sa obmedzuje na maximálnu dobu šiestich mesiacov.
Účinky tohto rozhodnutia, ktoré je ústavným základom väzby, nezanikajú ani podaním
obžaloby (15. augusta 2007) a ani uplynutím šesťmesačnej lehoty, od kedy lehota väzby
začala plynúť (6. septembra 2007). Aj potom, ako sa trestná vec sťažovateľa dostala do
štádia konania pred súdom, ústavným základom väzby sťažovateľa bolo rozhodnutie
obvodového súdu o vzatí do väzby, keďže toto nebolo časovo obmedzené tak, ako sú
časovo obmedzené rozhodnutia súdov v prípade predlžovanie lehoty väzby. Po podaní
obžaloby následne obvodový súd v rámci jej predbežného prerokovania 24. septembra 2007
rozhodol, že sťažovateľa ponecháva vo väzbe, pretože dôvody väzby trvajú, pričom jeho
sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola vyšším súdom zamietnutá (podobne I. ÚS 59/09).
S ohľadom na uvedené ústavný súd nezistil absenciu ústavného základu väzby
sťažovateľa v namietanom časovom úseku (od 6. septembra 2007 do 24. septembra 2007),
ktorá by viedla k záveru o porušení práv a slobôd sťažovateľa (čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5
ods. 1 dohovoru) a ktorá by bola dôvodom na zásah do rozhodovacej činnosti súdov v jeho
prípade. Podľa názoru ústavného súdu namietaným postupom vyššieho súdu nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie namietal. Sťažnosť podanú sťažovateľom možno
preto považovať za takú, pri prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, preto ústavný súd vo výroku
vyslovil, že sťažovateľom označené práva porušené neboli.
V neposlednom rade ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ bol rozsudkom
obvodového súdu č. k. 3 T 42/2007-757 z 13. júna 2008 v spojení s uznesením vyššieho
súdu č. k. 2 To 23/2008-828 z 18. septembra 2008 odsúdený za žalované trestné činy a bol
mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, k výkonu ktorého sťažovateľ dobrovoľne
nastúpil 14. októbra 2008. Predtým (ako aj pred rozhodnutím ústavného súdu, pozn.) však
bol sťažovateľ uznesením vyššieho súdu z 21. augusta 2008 prepustený z väzby na slobodu.
Vzhľadom na to, že označené práva sťažovateľa namietaným postupom vyššieho súdu
neboli porušené, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2009