Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 185/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť T. V., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 24. júna 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2008

doručená sťažnosť T. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. júna 2008 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ktorým

krajský súd rozhodol o sťažnosti prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len

„krajský prokurátor“) proti uzneseniu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 26. mája 2008, ktorým bolo vyhovené žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd napadnutým uznesením zrušil sťažnosťou

napadnuté prvostupňové uznesenie a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

zamietol.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením

okresného súdu sp. zn. 53/06 z 19. marca 2006 z dôvodov podľa ,

a c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). V čase podania sťažnosti bol sťažovateľ podľa rozhodnutia krajského

súdu sp. zn. z 20. júla 2006 vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

. Krajský prokurátor podal 7. septembra 2006 na sťažovateľa obžalobu

pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d)

a ods. 2 písm. a), c) a e) poriadok v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Po podaní obžaloby bolo o ďalšom trvaní

väzby sťažovateľa rozhodnuté 31. októbra 2006 pri predbežnom prerokovaní obžaloby,

„teda asi mesiac po uplynutí základnej lehoty jej trvania“. Podľa sťažovateľa „absencia

formálneho rozhodnutia okresného súdu o ďalšom trvaní väzby k 17. 9. 2006, na ktorý

pripadol koniec zákonnej šesťmesačnej väzobnej lehoty ustanovenej pre prípravné konanie,

vo svojich dôsledkoch znamená, že na ďalšie trvanie väzby počnúc 17. 9. 2006... nebol

právny titul, ktorý by zabezpečil jej legitímnosť a legálnosť“.

Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na nález sp. zn.

z 21. februára 2008, požiadal 19. mája 2008 o prepustenie z väzby. Okresný

súd jeho žiadosti vyhovel a 26. mája 2008 rozhodol o jeho prepustení z väzby na slobodu.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal krajský prokurátor odvolanie, ktorému

krajský súd vyhovel a uznesením sp. zn. z 24. júna 2008 zrušil odvolaním

napadnuté uznesenie okresného súdu a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa boli napadnutým uznesením krajského súdu porušené jeho

označené základné práva, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal

tento nález:

„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 4 Tos 52/2008/552 zo dňa 24. 6. 2008 porušil

ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 4 Tos 52/2008/552 zo dňa 24. 6. 2008 sa

zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.

Sťažovateľovi sa priznáva podľa

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou dožaduje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho

základných práv podľa a 5 uznesením krajského súdu sp. zn.

z 24. júna 2008.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Zo súdneho spisu (ktorý sa nachádzal na ústavnom súde vo veci inej sťažnosti

sťažovateľa) a z dokumentácie predloženej sťažovateľom, resp. jeho právnym zástupcom

ústavný súd zistil toto:

Dňa 31. októbra 2006 na predbežnom prerokovaní obžaloby rozhodol okresný súd

aj o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa tak, že naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) . V písomnom vyhotovení uznesenia č. k. -279

z 31. októbra 2006 bolo omylom uvedené, že u sťažovateľa naďalej trvajú dôvody podľa

§ 71 písm. a), b) a c). Vo veci bolo 13. novembra 2006 vydané opravné uznesenie o výroku.

Proti uzneseniu o zmene dôvodov trvania väzby v spojení s opravným uznesením podal

sťažovateľ 1. decembra 2006 sťažnosť, ktorú založil na tom, že okresný súd odôvodnil

skutkové okolnosti, v ktorých vidí dôvod väzby iba poukazom na predchádzajúce

odsúdenia. Taktiež poukázal na to, že záver súdu o zdroji jeho príjmov je len domnienkou,

ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto nemôže slúžiť ako dôvod väzby.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 5. decembra 2006 sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 1. júna 2007 žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu, ktorú odôvodnil tým, že obžaloba je nezákonná z dôvodu, že do nej neboli

zahrnuté skutočnosti, ku ktorým nebol vypočutý, a v konaní bol použitý dôkaz, ktorý nebol

získaný zákonným spôsobom. V žiadosti sťažovateľ nenamietal absenciu formálneho

rozhodnutia k 17. septembru 2006, teda nezákonnosť jeho väzby až do 31. októbra 2006

(keď bolo na predbežnom prerokovaní obžaloby rozhodnuté aj o tom, že sa naďalej

ponecháva vo väzbe). Okresný súd žiadosť sťažovateľa uznesením č. k. -393

z 19. júna 2007 zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 26. júna 2007 sťažnosť

krajskému súdu, v ktorej taktiež nenamietal nezákonnosť jeho väzby po podaní obžaloby.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 9. augusta 2007 sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ novou žiadosťou zo 4. januára 2008 žiadal o prepustenie z väzby

na slobodu, ktorú odôvodnil iba tým, že okresný súd koná v jeho právnej veci

s neodôvodnenými prieťahmi, a preto žiadal, aby bol prepustený na slobodu. V žiadosti

opäť neargumentoval absenciou formálneho rozhodnutia k 17. septembru 2006. Okresný

súd žiadosť sťažovateľa zamietol na neverejnom zasadnutí uznesením z 31. januára 2008.

Dňa 11. februára 2008, t. j. v deň doručenia jeho písomného vyhotovenia, podal proti nemu

sťažovateľ prostredníctvom obhajcu sťažnosť, v ktorej opäť neargumentoval tak závažným

nedostatkom, ako je už spomínaná absencia formálneho rozhodnutia o ďalšom trvaní jeho

väzby. Krajský súd rozhodol o sťažnosti na neverejnom zasadnutí 13. marca 2008 tak, že ju

zamietol.

Sťažovateľ podal 19. mája 2008 okresnému súdu ďalšiu žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu, ktorú už odôvodnil (s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.

z 21. februára 2008) absenciou formálneho rozhodnutia okresného súdu

k 17. septembru 2006, keď mu uplynula zákonná šesťmesačná väzobná lehota na prípravné

konanie, a o jeho ďalšej väzbe po podaní obžaloby 7. septembra 2006 bolo rozhodnuté

až 31. októbra 2006. Okresný súd uznesením z 26. mája 2008 s poukazom aj na judikatúru

ústavného súdu rozhodol o prepustení sťažovateľa na slobodu. Proti tomuto uzneseniu podal

krajský prokurátor sťažnosť. Krajský súd 24. júna 2008 zrušil napadnuté prvostupňové

uznesenie a rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol v tejto trestnej veci prepustený

na slobodu 17. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených

základných práv napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo zrušené uznesenie

okresného súdu z 26. mája 2008 a bolo rozhodnuté, že jeho žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu sa zamieta.

Na základe uvedeného bolo úlohou ústavného súdu v tomto konaní, opierajúc

sa o svoju konštantnú judikatúru, preskúmať, či napadnuté uznesenie krajského súdu je

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a (ne)malo, resp. (ne)mohlo mať

za následok porušenie označených základných práv sťažovateľa.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

V prípade sťažovateľa lehota väzby nebola predlžovaná a prvotné uznesenie

okresného súdu z 19. marca 2006 o vzatí sťažovateľa do väzby nebolo obmedzené iba

na určité časové obdobie. Prokurátor podal obžalobu v rámci šesťmesačnej lehoty, od kedy

väzba sťažovateľa začala plynúť, a teda nebolo namieste, aby prokurátor žiadal o predĺženie

lehoty väzby. Účinky tohto rozhodnutia, ktoré je ústavným základom väzby, nezanikajú ani

podaním obžaloby (7. septembra 2006) a ani uplynutím šesťmesačnej lehoty, od kedy lehota

väzby začala plynúť (17. septembra 2006). Aj potom, ako sa trestná vec sťažovateľa dostala

do štádia konania pred súdom, ústavným základom väzby sťažovateľa bolo rozhodnutie

okresného súdu o vzatí do väzby, keďže toto nebolo časovo obmedzené tak, ako sú časovo

obmedzené rozhodnutia súdov v prípade predlžovania lehoty väzby. Po podaní obžaloby

následne okresný súd v rámci jej predbežného prerokovania 31. októbra 2006 rozhodol, že

sťažovateľa ponecháva vo väzbe, pretože dôvody väzby trvajú, pričom jeho sťažnosť proti

tomuto rozhodnutiu bola krajským súdom zamietnutá (podobne , ,

, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil absenciu ústavného základu väzby

sťažovateľa v namietanom časovom úseku (od 17. septembra 2006 do 31. októbra 2006),

ktorá by mohla viesť k záveru o porušení práv a slobôd sťažovateľa (čl. 17 ods. 2 a 5

) a ktorá by bola dôvodom na zásah do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

v jeho prípade. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Sťažovateľom označený nález ústavného súdu sp. zn. z 21. februára

2008 (na ktorý sa odvoláva z dôvodu, že ide o skutkovo totožné veci) síce prisvedčuje jeho

argumentácii v sťažnosti, avšak je potrebné zdôrazniť, že neskôr sa judikatúra ústavného

súdu ujednotila a odklonila od uvedeného právneho názoru (napr. už citovaná judikatúra

, , , ). Uvedená judikatúra má už charakter

stabilizovanej judikatúry a ústavný súd nevidí dôvod, aby ju v danej veci nerešpektoval.

Sťažovateľ v závere sťažnosti poukázal na iné rozhodnutie krajského súdu (sp. zn.

zo 17. júna 2008) a skonštatoval, že „rovnaké veci tento súd posudzuje

rôzne“, keď pravdepodobne podľa neho v rovnakom prípade zamietol sťažnosť krajského

prokurátora a obžalovaný bol prepustený na slobodu.

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),

§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp.

jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k

zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.

).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi

sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010