Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 239/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , 2 a 4 Slovenskej

republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

v spojení s , , , a 2 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2010

doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , 2 a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa v spojení s , , , čl.

142 ods. 1 a 2 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. marca 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namietaným uznesením najvyšší súd vyslovil, že

v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru

väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „generálne riaditeľstvo“) č. GR ZVJS-14-7/13-2009

z 30. septembra 2009 je miestne príslušným súdom Krajský súd v Žiline, a teda nesúhlas

Krajského súdu v Bratislave je dôvodný.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí síce správne

aplikoval príslušné ustanovenia (ďalej len „OSP“), ale

nesprávne ich interpretoval. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol: «Je potrebné upozorniť,

že ustanovenie pri určovaní všeobecného súdu občana používa pojem

„bydlisko“ a nie pojem „trvalý pobyt“. Ide o dva obsahovo rozdielne pojmy. Právna teória

za bydlisko občana považuje miesto, kde sa občan zdržuje (resp. býva) s úmyslom zdržiavať

sa tam trvale, preto je pre určenie všeobecného súdu občana irelevantné, kde je občan

prihlásený na trvalý pobyt. Pre osobu právoplatne odsúdenú už vôbec nemôže byť

rozhodujúce, kde má trvalý pobyt prihlásený a je treba u takej osoby vždy za všeobecný súd

považovať ten všeobecný súd, v ktorého obvode si táto osoba vykonáva trest odňatia

slobody. V danom prípade si sťažovateľ vykonával trest OS v ÚVTOS D., kde bol riadne

umiestnený rozhodnutím Generálneho riaditeľstva ZVJS a teda v čase podania žaloby bol

jeho všeobecným súdom Okresný súd v Trenčíne, preto bol (a je) v predmetnom konaní

miestne príslušným krajský súd, v ktorého obvode (je) bol všeobecný súd sťažovateľa,...

Krajský súd Trenčín.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. marca 2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

, 2 a 4 , základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

v spojení s , , , a 2 a

ods. 4 , namietané uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a uložil povinnosť najvyššiemu súdu zaplatiť mu trovy právneho zastúpenia.

Okrem toho sťažovateľ žiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom, konkrétne advokáta JUDr. M. V., Č., a súčasne žiadal, by ústavný súd

dočasným opatrením odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal určenie miestnej príslušnosti

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2010, pričom v nesprávnej

interpretácii aplikovaných právnych noriem videl porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa , 2 a 4 , základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa v spojení s , , ,

a 2 a .

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd v označenom uznesení vyslovil, že nesúhlas

Krajského súdu v Bratislave s postúpením veci je dôvodný, a zároveň určil, že na

prerokovanie danej veci je príslušný Krajský súd v Žiline. V odôvodnení rozhodnutia

najvyšší súd ozrejmil genézu daného prípadu, keď uviedol, že Krajský súd v Trenčíne

uznesením sp. zn. z 3. novembra 2009 postúpil vec Krajskému súdu

v Bratislave s odôvodnením, že sídlo žalovaného – generálneho riaditeľstva sa nachádza

v jeho obvode. Podľa najvyššieho súdu Krajský súd v Trenčíne konštatoval, že ide

o konanie o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Najvyšší súd v rozhodnutí ďalej konštatoval, že Krajský súd v Bratislave

s postúpením veci nesúhlasil, a preto mu ju listom z 8. decembra 2009 predložil na

rozhodnutie. Následne najvyšší súd v rozhodnutí zaujal názor, že aj keď sťažovateľ označil

žalobu ako „konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy“,

z obsahu tejto žaloby jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ sa ňou domáha preskúmania

zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy – teda rozhodnutia generálneho

riaditeľstva č. GR ZVJS-14-7/13-2009 z 30. septembra 2009. Ďalej najvyšší súd uviedol, že

keďže v danom prípade ide o postup podľa a násl. , teda konanie o žalobe proti

rozhodnutiu správneho orgánu, je na účely určenia miestnej príslušnosti potrebné aplikovať

, podľa ktorého miestne príslušným je súd, v ktorého obvode má sídlo

správny orgán, ktorého rozhodnutie a postup sa preskúmava, ak nie je ustanovené inak. Ak

ide o rozhodnutie orgánu s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, okrem

ústredných orgánov štátnej správy, miestne príslušným je krajský súd, v ktorého obvode je

všeobecný súd navrhovateľa. Najvyšší súd v rozhodnutí predstavil ďalšie svoje myšlienkové

pochody a úvahy, pričom dospel k záveru, že generálne riaditeľstvo je orgánom

s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, a preto miestne príslušným súdom je

v danom prípade súd, v obvode ktorého sa nachádza všeobecný súd sťažovateľa. Toto

zistenie najvyššieho súdu potom otvorilo priestor pre aplikáciu , podľa

ktorého všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má občan bydlisko, a ak nemá

bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje. Vzhľadom na to, že sťažovateľ má hlásený

trvalý pobyt v Kysuckom Novom Meste, na prerokovanie danej veci určil miestnu

príslušnosť Krajského súdu v Žiline, pretože v jeho obvode sa nachádza všeobecný súd

sťažovateľa.

Ústavný súd preskúmaním obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a po

jeho konfrontácii s námietkami sťažovateľa dospel k záveru, že rozhodnutie najvyššieho

súdu je presvedčivé, odôvodnené, v nijakom ohľade nevykazuje známky svojvôle a je

potrebné ho pokladať za úplný a v okolnostiach daného prípadu relevantný výsledok jeho

rozhodovacej činnosti.

Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd zreteľne prezentoval svoje názory, je

jasné, z ktorých skutočností vychádzal, aké právne predpisy aplikoval, ako ich interpretoval

a k akému záveru dospel. Najvyšší súd správne ustálil predmet súdneho konania a uzavrel,

že miestne príslušným súdom je v danom prípade Krajský súd v Žiline, v obvode ktorého sa

nachádza všeobecný súd sťažovateľa určený podľa evidovaného trvalého pobytu.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd nesprávne bral do úvahy

evidovaný trvalý pobyt, ústavný súd uvádza, že pri určovaní všeobecného súdu občana

nemôže byť smerodajný len údaj o jeho trvalom pobyte, ktorý je zaznamenaný

v príslušných evidenciách, ale má sa vychádzať z bydliska takejto osoby. Pritom bydliskom

je miesto pobytu osoby, ktorá má úmysel sa na danom mieste trvale (nie prechodne)

zdržiavať. Až keď bydliska niet, je všeobecným súdom občana súd, v obvode ktorého sa

zdržiava. Z toho ale zároveň vyplýva, že nie je vylúčené, aby vo veci konajúci súd prihliadal

na evidovaný trvalý pobyt, ktorý sa v drvivej väčšine prípadov zhoduje s reálnym

bydliskom tej-ktorej osoby. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľa, keď najvyšší súd vzal do

úvahy jeho evidovaný trvalý pobyt. Napokon sťažovateľ v sťažnosti ani nespochybňoval to,

že by sa pred nástupom výkonu trestu nemal v úmysle trvale zdržiavať na adrese hláseného

trvalého pobytu, alebo že by sa po odpykaní trestu odňatia slobody na danú adresu nevrátil.

Jeho snaha spočívala len v tom, aby o veci rozhodol krajský súd, v obvode ktorého v čase

podania žaloby vykonával trest odňatia slobody. Ústavný súd však považuje za významné

uviesť, že miesto výkonu trestu odňatia slobody nemožno zamieňať s bydliskom, teda

miestom, kde má tá-ktorá osoba úmysel trvale (nie prechodne) sa zdržiavať. Okrem toho

v prípade nepodmienečného výkonu trestu odňatia slobody ide o štátom uložené

a vynutiteľné obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorému sa musí odsúdená osoba

podrobiť, a kde úvaha o jej dobrovoľnom úmysle zotrvať v mieste výkonu trestu odňatia

slobody trvale je viac než nepravdepodobná. A preto, ak sťažovateľ má bydlisko – v danom

prípade miesto trvalého pobytu, nebolo pre určenie jeho všeobecného súdu potrebné

aplikovať tú časť znenia , ktorá nastupuje až subsidiárne potom, ako súd

zistí, že občan nemá bydlisko, a za jeho všeobecný súd určí súd, v obvode ktorého sa

zdržiava. V prípade sťažovateľa by to až za daných okolností bol súd, v obvode ktorého sa

zdržiava (bez úmyslu zdržiavať sa tam trvale), teda Krajský súd v Trenčíne, v obvode

ktorého v čase podania žaloby vykonával trest odňatia slobody.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť vyvodené závery ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a ktoré by mali zároveň za následok porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , 2 a 4 a jeho základného práva

nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa v spojení s ,

ods. 2, , a 2 a .

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami vrátane jeho žiadosti o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj jeho žiadosťou o odloženie vykonateľnosti

uznesenia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010