Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)III. ÚS 239/2010
PDF · 146.47 KB
No categories available
III. ÚS 239/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 142 ods. 1 a 2 a
čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Nds 9/2009 z 31. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2010
doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl.
142 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Nds 9/2009 z 31. marca 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namietaným uznesením najvyšší súd vyslovil, že
v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru
väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „generálne riaditeľstvo“) č. GR ZVJS-14-7/13-2009
z 30. septembra 2009 je miestne príslušným súdom Krajský súd v Žiline, a teda nesúhlas
Krajského súdu v Bratislave je dôvodný.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí síce správne
aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ale
nesprávne ich interpretoval. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol: «Je potrebné upozorniť,
že ustanovenie § 85 ods. 1 O. s. p. pri určovaní všeobecného súdu občana používa pojem
„bydlisko“ a nie pojem „trvalý pobyt“. Ide o dva obsahovo rozdielne pojmy. Právna teória
za bydlisko občana považuje miesto, kde sa občan zdržuje (resp. býva) s úmyslom zdržiavať
sa tam trvale, preto je pre určenie všeobecného súdu občana irelevantné, kde je občan
prihlásený na trvalý pobyt. Pre osobu právoplatne odsúdenú už vôbec nemôže byť
rozhodujúce, kde má trvalý pobyt prihlásený a je treba u takej osoby vždy za všeobecný súd
považovať ten všeobecný súd, v ktorého obvode si táto osoba vykonáva trest odňatia
slobody. V danom prípade si sťažovateľ vykonával trest OS v ÚVTOS D., kde bol riadne
umiestnený rozhodnutím Generálneho riaditeľstva ZVJS a teda v čase podania žaloby bol
jeho všeobecným súdom Okresný súd v Trenčíne, preto bol (a je) v predmetnom konaní
miestne príslušným krajský súd, v ktorého obvode (je) bol všeobecný súd sťažovateľa,...
Krajský súd Trenčín.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Nds 9/2009 z 31. marca 2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1, 2 a 4 ústavy, základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 142 ods. 1 a 2 a čl. 152
ods. 4 ústavy, namietané uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a uložil povinnosť najvyššiemu súdu zaplatiť mu trovy právneho zastúpenia.
Okrem toho sťažovateľ žiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom, konkrétne advokáta JUDr. M. V., Č., a súčasne žiadal, by ústavný súd
dočasným opatrením odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal určenie miestnej príslušnosti
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Nds 9/2009 z 31. marca 2010, pričom v nesprávnej
interpretácii aplikovaných právnych noriem videl porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1,
čl. 142 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.
Ústavný súd zistil, že najvyšší súd v označenom uznesení vyslovil, že nesúhlas
Krajského súdu v Bratislave s postúpením veci je dôvodný, a zároveň určil, že na
prerokovanie danej veci je príslušný Krajský súd v Žiline. V odôvodnení rozhodnutia
najvyšší súd ozrejmil genézu daného prípadu, keď uviedol, že Krajský súd v Trenčíne
uznesením sp. zn. 13 S 120/2009 z 3. novembra 2009 postúpil vec Krajskému súdu
v Bratislave s odôvodnením, že sídlo žalovaného – generálneho riaditeľstva sa nachádza
v jeho obvode. Podľa najvyššieho súdu Krajský súd v Trenčíne konštatoval, že ide
o konanie o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.
Najvyšší súd v rozhodnutí ďalej konštatoval, že Krajský súd v Bratislave
s postúpením veci nesúhlasil, a preto mu ju listom z 8. decembra 2009 predložil na
rozhodnutie. Následne najvyšší súd v rozhodnutí zaujal názor, že aj keď sťažovateľ označil
žalobu ako „konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy“,
z obsahu tejto žaloby jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ sa ňou domáha preskúmania
zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy – teda rozhodnutia generálneho
riaditeľstva č. GR ZVJS-14-7/13-2009 z 30. septembra 2009. Ďalej najvyšší súd uviedol, že
keďže v danom prípade ide o postup podľa § 247 a násl. OSP, teda konanie o žalobe proti
rozhodnutiu správneho orgánu, je na účely určenia miestnej príslušnosti potrebné aplikovať
§ 246a ods. 1 OSP, podľa ktorého miestne príslušným je súd, v ktorého obvode má sídlo
správny orgán, ktorého rozhodnutie a postup sa preskúmava, ak nie je ustanovené inak. Ak
ide o rozhodnutie orgánu s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, okrem
ústredných orgánov štátnej správy, miestne príslušným je krajský súd, v ktorého obvode je
všeobecný súd navrhovateľa. Najvyšší súd v rozhodnutí predstavil ďalšie svoje myšlienkové
pochody a úvahy, pričom dospel k záveru, že generálne riaditeľstvo je orgánom
s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, a preto miestne príslušným súdom je
v danom prípade súd, v obvode ktorého sa nachádza všeobecný súd sťažovateľa. Toto
zistenie najvyššieho súdu potom otvorilo priestor pre aplikáciu § 85 ods. 1 OSP, podľa
ktorého všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má občan bydlisko, a ak nemá
bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje. Vzhľadom na to, že sťažovateľ má hlásený
trvalý pobyt v Kysuckom Novom Meste, na prerokovanie danej veci určil miestnu
príslušnosť Krajského súdu v Žiline, pretože v jeho obvode sa nachádza všeobecný súd
sťažovateľa.
Ústavný súd preskúmaním obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a po
jeho konfrontácii s námietkami sťažovateľa dospel k záveru, že rozhodnutie najvyššieho
súdu je presvedčivé, odôvodnené, v nijakom ohľade nevykazuje známky svojvôle a je
potrebné ho pokladať za úplný a v okolnostiach daného prípadu relevantný výsledok jeho
rozhodovacej činnosti.
Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd zreteľne prezentoval svoje názory, je
jasné, z ktorých skutočností vychádzal, aké právne predpisy aplikoval, ako ich interpretoval
a k akému záveru dospel. Najvyšší súd správne ustálil predmet súdneho konania a uzavrel,
že miestne príslušným súdom je v danom prípade Krajský súd v Žiline, v obvode ktorého sa
nachádza všeobecný súd sťažovateľa určený podľa evidovaného trvalého pobytu.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd nesprávne bral do úvahy
evidovaný trvalý pobyt, ústavný súd uvádza, že pri určovaní všeobecného súdu občana
nemôže byť smerodajný len údaj o jeho trvalom pobyte, ktorý je zaznamenaný
v príslušných evidenciách, ale má sa vychádzať z bydliska takejto osoby. Pritom bydliskom
je miesto pobytu osoby, ktorá má úmysel sa na danom mieste trvale (nie prechodne)
zdržiavať. Až keď bydliska niet, je všeobecným súdom občana súd, v obvode ktorého sa
zdržiava. Z toho ale zároveň vyplýva, že nie je vylúčené, aby vo veci konajúci súd prihliadal
na evidovaný trvalý pobyt, ktorý sa v drvivej väčšine prípadov zhoduje s reálnym
bydliskom tej-ktorej osoby. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľa, keď najvyšší súd vzal do
úvahy jeho evidovaný trvalý pobyt. Napokon sťažovateľ v sťažnosti ani nespochybňoval to,
že by sa pred nástupom výkonu trestu nemal v úmysle trvale zdržiavať na adrese hláseného
trvalého pobytu, alebo že by sa po odpykaní trestu odňatia slobody na danú adresu nevrátil.
Jeho snaha spočívala len v tom, aby o veci rozhodol krajský súd, v obvode ktorého v čase
podania žaloby vykonával trest odňatia slobody. Ústavný súd však považuje za významné
uviesť, že miesto výkonu trestu odňatia slobody nemožno zamieňať s bydliskom, teda
miestom, kde má tá-ktorá osoba úmysel trvale (nie prechodne) sa zdržiavať. Okrem toho
v prípade nepodmienečného výkonu trestu odňatia slobody ide o štátom uložené
a vynutiteľné obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorému sa musí odsúdená osoba
podrobiť, a kde úvaha o jej dobrovoľnom úmysle zotrvať v mieste výkonu trestu odňatia
slobody trvale je viac než nepravdepodobná. A preto, ak sťažovateľ má bydlisko – v danom
prípade miesto trvalého pobytu, nebolo pre určenie jeho všeobecného súdu potrebné
aplikovať tú časť znenia § 85 ods. 1 OSP, ktorá nastupuje až subsidiárne potom, ako súd
zistí, že občan nemá bydlisko, a za jeho všeobecný súd určí súd, v obvode ktorého sa
zdržiava. V prípade sťažovateľa by to až za daných okolností bol súd, v obvode ktorého sa
zdržiava (bez úmyslu zdržiavať sa tam trvale), teda Krajský súd v Trenčíne, v obvode
ktorého v čase podania žaloby vykonával trest odňatia slobody.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil
skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť vyvodené závery ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a ktoré by mali zároveň za následok porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4 ústavy a jeho základného práva
nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 142 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami vrátane jeho žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj jeho žiadosťou o odloženie vykonateľnosti
uznesenia najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2010