Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 67/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2006

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P.,

Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2005

doručená sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. T. P., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2005.

Sťažovateľ uviedol, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom č. k. -79 z 15. októbra 2003 zamietol žalobu sťažovateľa o ochranu

osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Na základe podaného odvolania Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -109 z 20. októbra 2004

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podal

sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd 28. februára 2005, a to uznesením

sp. zn. . Sťažovateľ namietal, že práve týmto rozhodnutím najvyššieho súdu

došlo k porušeniu označených základných práv, pretože „dovolací súd takto postupoval

napriek tomu, že sťažovateľ v dovolaní uviedol podstatne širšiu právnu argumentáciu, ktorú

dovolací súd vo svojom uznesení neuviedol a ani sa ňou po odbornej stránke nezaoberal.

Z rozhodnutia dovolacieho súdu nie je možné zistiť, ako sa s právnou argumentáciou

sťažovateľa uvedenou v dovolaní vyrovnal“.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa predmetom súdneho sporu vedeného na okresnom súde

pod sp. zn. bola žaloba o ochranu osobnosti, ale podľa jeho mienky všeobecné

súdy riešili túto právnu otázku v zrejmom rozpore s hmotným právom, pričom

„prvostupňový súd vôbec neskúmal podstatu žaloby a okrem výsluchu účastníkov nevykonal

napriek návrhu sťažovateľa žiadne dokazovanie“. Sťažovateľ argumentoval aj tým,

že odvolací súd vo svojom odôvodnení uviedol, že sťažovateľ sa svojím návrhom

nedomáhal ochrany osobnosti, aj keď tento návrh tak nazval, ale len náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Sťažovateľ na základe toho vyslovil názor, že mu nie je zrejmé,

ako mohol krajský súd rozhodovať o odvolaní a o zmene návrhu, keď nemal ustálený

predmet sporu. V tejto súvislosti uviedol, že všeobecné súdy ho svojím postojom

k prejednávanej veci obmedzovali pri výbere prostriedkov právnej ochrany.

Sťažovateľ sa domnieva, že „všeobecné súdy tým, že bez ďalšieho konštatovali,

že nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho práv chránených ustanovením § 11 Obč. zák.

bez toho, aby skúmali, či sporom dotknuté výroky boli pravdivé, oprávnené a primerané,

porušili svojvoľnou aplikáciou noriem jednoduchého práva právo sťažovateľa na riadny

proces priznané “.

Sťažovateľ taktiež zdôraznil, že návrh na zmenu petitu návrhu, o ktorom rozhodoval

odvolací súd, nebol primárnym dôvodom podania dovolania, ako uviedol najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia. V tejto súvislosti dodal, že túto skutočnosť by v dovolaní

ani nespomínal, keby krajský súd ako súd odvolací postupoval zákonne a uznesenie, ktorým

nepripustil návrh na zmenu petitu návrhu, by riadne vyhlásil v súlade s ustanovením § 168

.

Sťažovateľ uviedol, že sa nemôže uspokojiť s konštatovaním najvyššieho súdu,

podľa ktorého „ďalšie námietky dovolateľa tieto dovolací súd považoval za právne

bezvýznamné“. Hlavným dôvodom podania dovolania bolo podľa neho to, že ako

účastníkovi konania mu bola odňatá „reálna a efektívna“ možnosť konať pred súdom,

pretože odvolací súd konal v rozpore so zásadou dvojinštančnosti , ako aj to, že odvolací

súd prijal nesprávny právny názor, keď tvrdil, že „sťažovateľ sa pôvodným návrhom

nedomáhal ochrany osobnosti“.

Podstatou sťažnosti je podľa vyjadrenia sťažovateľa „skutočnosť, že Najvyšší súd SR

sa v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal písomnými dôvodmi dovolania a s týmito

dôvodmi sa nevyrovnal“. Práve preto, že najvyšší súd sa podľa sťažovateľa vo svojom

rozhodnutí nevysporiadal s jeho právne relevantnou argumentáciou obsiahnutou v dovolaní,

zastáva sťažovateľ názor, že týmto došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci

rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„1. Základné právo JUDr. P. P. na spravodlivý proces priznané

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. 02. 2005 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. 02.

2005 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozhodnutia nahradiť trovy konania JUDr. P. P. tak, ako budú vyčíslené na výzvu

Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj

osobitné náležitosti sťažnosti vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jej

odmietnutie.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. februára 2005.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Ústavný súd zistil, že sťažovateľom uvádzané dôvody podania ústavnej sťažnosti

sú obsahovo totožné s dôvodmi obsiahnutými v jeho dovolaní z 28. decembra 2004, ktorým

sa na najvyššom súde domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu č. k. -109

z 20. októbra 2004, ako aj zrušenia rozsudku okresného súdu č. k. -79

z 15. októbra 2003. V dovolaní sťažovateľ argumentoval tým, že keďže rozhodnutie

krajského súdu trpí vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom),

dovolanie proti nemu je prípustné. Sťažovateľ zároveň uviedol, že okrem toho má

rozhodnutie odvolacieho súdu aj vady, ktoré opodstatňujú dovolací dôvod podľa

ustanovenia , a [a) v konaní došlo

k vadám uvedeným v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci].

O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. februára 2005 tak, že ho odmietol. Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení svojho

rozhodnutia sa najvyšší súd vysporiadal s tým, čo bolo predmetom súdneho sporu vedeného

na okresnom súde, ako rozhodol krajský súd v súvislosti s podaným odvolaním, stručne

a výstižne uviedol, v čom videl sťažovateľ dôvody podania dovolania, ako aj to, v akých

intenciách sa k dovolaniu vyjadrili odporcovia. Pri odôvodňovaní svojho právneho názoru

vyjadril, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, akými úvahami sa riadil a ako vec

právne posúdil.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že po tom, ako zistil, že toto

dovolanie podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote, skúmal, či smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním. V tejto súvislosti však dospel k záveru,

že keďže odvolací súd v danej veci rozhodoval rozsudkom, ktorým potvrdil jediný

existujúci rozsudok okresného súdu, dovolanie proti nemu nie je prípustné. Najvyšší súd

svoj právny názor oprel o ustanovenie v tom zmysle,

že uvedené zákonné dôvody umožňujúce podanie dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v danom prípade nezistil.

Podľa ustanovenia dovolanie je tiež

prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia dovolanie je prípustné aj proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. A napokon podľa odseku 3 dovolanie

je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd a) vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b) potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd

prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.

Okrem uvedeného najvyšší súd sústredil svoju pozornosť aj na širšie skúmanie

zákonnej možnosti podania dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

vo všeobecnosti, a to podľa ustanovenia , ktoré

ustanovuje prípustnosť podania dovolania bez ohľadu na to, proti akej forme rozhodnutia

súdu smeruje. Prípustnosť podania dovolania však v danom prípade nezistil.

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Ústavný súd zistil, že dovolací súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o tom,

že odvolací súd pri rozhodovaní o návrhu na zmenu petitu návrhu nepostupoval v súlade

s ustanovením , keď podľa sťažovateľa uznesenie

o nepripustení zmeny petitu návrhu riadne nevyhlásil. V odôvodnení svojho rozhodnutia

najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že o nepripustení návrhu na zmenu petitu návrhu

rozhodol odvolací súd na pojednávaní 20. októbra 2004, čo potvrdzuje aj zápisnica

o pojednávaní pred odvolacím súdom sp. zn. z toho istého dňa. Z jej obsahu

vyplýva, že krajský súd v rámci pojednávania vyhlásil uznesenie o nepripustení návrhu na

zmenu petitu návrhu. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že týmto postupom nedošlo ani

k porušeniu princípu dvojinštančnosti konania, keď krajský súd rozhodol o tomto návrhu

v rámci odvolacieho konania, pričom argumentoval ustanovením § 202 ods. 3 písm. f)

a .

Podľa ustanovenia súd nepripustí zmenu

návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie

o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie

o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o

pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

Podľa ustanovenia odvolanie

nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu.

Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že „v rámci odvolacieho konania je teda

prípustná zmena návrhu, ak výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre

konanie o zmenenom návrhu ( ). Navyše nie je prípustná taká zmena

návrhu, ktorou bol uplatnený nový nárok. Žalobca mal možnosť zmeniť svoj žalobný návrh

a uplatniť nový nárok počas prvostupňového konania, kedy prvostupňový súd mohol

navrhovanú zmenu pripustiť“. Keďže najvyšší súd považoval ďalšie námietky sťažovateľa

za bezvýznamné a nezistil ďalšie vady konania, dovolanie odmietol.

Podľa ustanovenia v písomnom

vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci,

výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

Podľa ustanovenia ak nie je ďalej

ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa ustanovenia v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé.

Ústavný súd je s prihliadnutím na obsah namietaného rozhodnutia, ako aj na vyššie

citované ustanovenia toho názoru, že uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. februára 2005 spĺňa parametre zákonného rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že je dôležité, aby všeobecný súd pamätal na všetky náležitosti

zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky

aj aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé

a preskúmateľné rozhodnutie. Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že namietané

uznesenie najvyššieho súdu vrátane svojho odôvodnenia takým rozhodnutím nepochybne je

(obdobne napr. ).

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že „právo

na spravodlivý súdny proces podľa neznamená

právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného

pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať

za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, Ústavný súd

Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať“.

Ústavný súd konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , ).

Z uznesenia najvyššieho súdu teda nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom

na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho

súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné

s označenými článkami a dohovoru.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2005

a namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je daná,

a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2006