Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 117 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (122)III. ÚS 67/06
PDF · 195.61 KB
No categories available
III. ÚS 67/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2006
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P.,
Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. februára 2005, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2005
doručená sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. T. P., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. februára 2005.
Sťažovateľ uviedol, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
rozsudkom č. k. 19 C 49/02-79 z 15. októbra 2003 zamietol žalobu sťažovateľa o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Na základe podaného odvolania Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 Co 46/04-109 z 20. októbra 2004
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podal
sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd 28. februára 2005, a to uznesením
sp. zn. 4 Cdo 28/2005. Sťažovateľ namietal, že práve týmto rozhodnutím najvyššieho súdu
došlo k porušeniu označených základných práv, pretože „dovolací súd takto postupoval
napriek tomu, že sťažovateľ v dovolaní uviedol podstatne širšiu právnu argumentáciu, ktorú
dovolací súd vo svojom uznesení neuviedol a ani sa ňou po odbornej stránke nezaoberal.
Z rozhodnutia dovolacieho súdu nie je možné zistiť, ako sa s právnou argumentáciou
sťažovateľa uvedenou v dovolaní vyrovnal“.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa predmetom súdneho sporu vedeného na okresnom súde
pod sp. zn. 19 C 49/02 bola žaloba o ochranu osobnosti, ale podľa jeho mienky všeobecné
súdy riešili túto právnu otázku v zrejmom rozpore s hmotným právom, pričom
„prvostupňový súd vôbec neskúmal podstatu žaloby a okrem výsluchu účastníkov nevykonal
napriek návrhu sťažovateľa žiadne dokazovanie“. Sťažovateľ argumentoval aj tým,
že odvolací súd vo svojom odôvodnení uviedol, že sťažovateľ sa svojím návrhom
nedomáhal ochrany osobnosti, aj keď tento návrh tak nazval, ale len náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Sťažovateľ na základe toho vyslovil názor, že mu nie je zrejmé,
ako mohol krajský súd rozhodovať o odvolaní a o zmene návrhu, keď nemal ustálený
predmet sporu. V tejto súvislosti uviedol, že všeobecné súdy ho svojím postojom
k prejednávanej veci obmedzovali pri výbere prostriedkov právnej ochrany.
Sťažovateľ sa domnieva, že „všeobecné súdy tým, že bez ďalšieho konštatovali,
že nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho práv chránených ustanovením § 11 Obč. zák.
bez toho, aby skúmali, či sporom dotknuté výroky boli pravdivé, oprávnené a primerané,
porušili svojvoľnou aplikáciou noriem jednoduchého práva právo sťažovateľa na riadny
proces priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy“.
Sťažovateľ taktiež zdôraznil, že návrh na zmenu petitu návrhu, o ktorom rozhodoval
odvolací súd, nebol primárnym dôvodom podania dovolania, ako uviedol najvyšší súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia. V tejto súvislosti dodal, že túto skutočnosť by v dovolaní
ani nespomínal, keby krajský súd ako súd odvolací postupoval zákonne a uznesenie, ktorým
nepripustil návrh na zmenu petitu návrhu, by riadne vyhlásil v súlade s ustanovením § 168
Sťažovateľ uviedol, že sa nemôže uspokojiť s konštatovaním najvyššieho súdu,
podľa ktorého „ďalšie námietky dovolateľa tieto dovolací súd považoval za právne
bezvýznamné“. Hlavným dôvodom podania dovolania bolo podľa neho to, že ako
účastníkovi konania mu bola odňatá „reálna a efektívna“ možnosť konať pred súdom,
pretože odvolací súd konal v rozpore so zásadou dvojinštančnosti , ako aj to, že odvolací
súd prijal nesprávny právny názor, keď tvrdil, že „sťažovateľ sa pôvodným návrhom
nedomáhal ochrany osobnosti“.
Podstatou sťažnosti je podľa vyjadrenia sťažovateľa „skutočnosť, že Najvyšší súd SR
sa v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal písomnými dôvodmi dovolania a s týmito
dôvodmi sa nevyrovnal“. Práve preto, že najvyšší súd sa podľa sťažovateľa vo svojom
rozhodnutí nevysporiadal s jeho právne relevantnou argumentáciou obsiahnutou v dovolaní,
zastáva sťažovateľ názor, že týmto došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci
rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:
„1. Základné právo JUDr. P. P. na spravodlivý proces priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. 02. 2005 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. 02.
2005 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia nahradiť trovy konania JUDr. P. P. tak, ako budú vyčíslené na výzvu
Ústavného súdu SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti sťažnosti vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jej
odmietnutie.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 28/2005 z 28. februára 2005.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)
Ústavný súd zistil, že sťažovateľom uvádzané dôvody podania ústavnej sťažnosti
sú obsahovo totožné s dôvodmi obsiahnutými v jeho dovolaní z 28. decembra 2004, ktorým
sa na najvyššom súde domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 46/04-109
z 20. októbra 2004, ako aj zrušenia rozsudku okresného súdu č. k. 19 C 49/02-79
z 15. októbra 2003. V dovolaní sťažovateľ argumentoval tým, že keďže rozhodnutie
krajského súdu trpí vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom),
dovolanie proti nemu je prípustné. Sťažovateľ zároveň uviedol, že okrem toho má
rozhodnutie odvolacieho súdu aj vady, ktoré opodstatňujú dovolací dôvod podľa
ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) Občianskeho súdneho poriadku [a) v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci].
O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 28/2005
z 28. februára 2005 tak, že ho odmietol. Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení svojho
rozhodnutia sa najvyšší súd vysporiadal s tým, čo bolo predmetom súdneho sporu vedeného
na okresnom súde, ako rozhodol krajský súd v súvislosti s podaným odvolaním, stručne
a výstižne uviedol, v čom videl sťažovateľ dôvody podania dovolania, ako aj to, v akých
intenciách sa k dovolaniu vyjadrili odporcovia. Pri odôvodňovaní svojho právneho názoru
vyjadril, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, akými úvahami sa riadil a ako vec
právne posúdil.
Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že po tom, ako zistil, že toto
dovolanie podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote, skúmal, či smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním. V tejto súvislosti však dospel k záveru,
že keďže odvolací súd v danej veci rozhodoval rozsudkom, ktorým potvrdil jediný
existujúci rozsudok okresného súdu, dovolanie proti nemu nie je prípustné. Najvyšší súd
svoj právny názor oprel o ustanovenie § 238 Občianskeho súdneho poriadku v tom zmysle,
že uvedené zákonné dôvody umožňujúce podanie dovolania proti rozsudku odvolacieho
súdu v danom prípade nezistil.
Podľa ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je tiež
prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia dovolanie je prípustné aj proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. A napokon podľa odseku 3 dovolanie
je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd a) vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b) potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd
prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.
Okrem uvedeného najvyšší súd sústredil svoju pozornosť aj na širšie skúmanie
zákonnej možnosti podania dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo všeobecnosti, a to podľa ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
ustanovuje prípustnosť podania dovolania bez ohľadu na to, proti akej forme rozhodnutia
súdu smeruje. Prípustnosť podania dovolania však v danom prípade nezistil.
Podľa ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Ústavný súd zistil, že dovolací súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o tom,
že odvolací súd pri rozhodovaní o návrhu na zmenu petitu návrhu nepostupoval v súlade
s ustanovením § 168 Občianskeho súdneho poriadku, keď podľa sťažovateľa uznesenie
o nepripustení zmeny petitu návrhu riadne nevyhlásil. V odôvodnení svojho rozhodnutia
najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že o nepripustení návrhu na zmenu petitu návrhu
rozhodol odvolací súd na pojednávaní 20. októbra 2004, čo potvrdzuje aj zápisnica
o pojednávaní pred odvolacím súdom sp. zn. 2 Co 46/04 z toho istého dňa. Z jej obsahu
vyplýva, že krajský súd v rámci pojednávania vyhlásil uznesenie o nepripustení návrhu na
zmenu petitu návrhu. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že týmto postupom nedošlo ani
k porušeniu princípu dvojinštančnosti konania, keď krajský súd rozhodol o tomto návrhu
v rámci odvolacieho konania, pričom argumentoval ustanovením § 202 ods. 3 písm. f)
a § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa ustanovenia § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd nepripustí zmenu
návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie
o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie
o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o
pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.
Podľa ustanovenia § 202 ods. 3 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku odvolanie
nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu.
Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že „v rámci odvolacieho konania je teda
prípustná zmena návrhu, ak výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre
konanie o zmenenom návrhu (§ 95 ods. 2 O. s. p.). Navyše nie je prípustná taká zmena
návrhu, ktorou bol uplatnený nový nárok. Žalobca mal možnosť zmeniť svoj žalobný návrh
a uplatniť nový nárok počas prvostupňového konania, kedy prvostupňový súd mohol
navrhovanú zmenu pripustiť“. Keďže najvyšší súd považoval ďalšie námietky sťažovateľa
za bezvýznamné a nezistil ďalšie vady konania, dovolanie odmietol.
Podľa ustanovenia § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v písomnom
vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci,
výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.
Podľa ustanovenia § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak nie je ďalej
ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.
Ústavný súd je s prihliadnutím na obsah namietaného rozhodnutia, ako aj na vyššie
citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku toho názoru, že uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. februára 2005 spĺňa parametre zákonného rozhodnutia.
Ústavný súd konštatuje, že je dôležité, aby všeobecný súd pamätal na všetky náležitosti
zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky
aj aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé
a preskúmateľné rozhodnutie. Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že namietané
uznesenie najvyššieho súdu vrátane svojho odôvodnenia takým rozhodnutím nepochybne je
(obdobne napr. III. ÚS 162/05).
Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/04 konštatoval, že „právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného
pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať
za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, Ústavný súd
Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať“.
Ústavný súd konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).
Z uznesenia najvyššieho súdu teda nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala
svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho
súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné
s označenými článkami ústavy a dohovoru.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 28/2005 z 28. februára 2005
a namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je daná,
a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2006