Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 596/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. M.

L., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2012

doručená sťažnosť JUDr. J. M., M. (ďalej len ,,sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

M. L., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. januára 2012

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Sociálna poisťovňa – ústredie (ďalej len

„Sociálna poisťovňa“), rozhodnutím č. 470 501 1720 z 15. apríla 2010 zamietla žiadosť

sťažovateľa o priznanie starobného dôchodku od 1. mája 2004.

Sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu podal opravný prostriedok podľa § 250l

(ďalej aj „OSP“), o ktorom rozhodol Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -38 z 10. decembra

2010 tak, že toto rozhodnutie Sociálnej poisťovne v spojení so zmenovým rozhodnutím

č. 470 501 1720 z 25. mája 2010 potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. -59 z 26. januára 2012 tak, že

rozsudok krajského súdu potvrdil.

Proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn.

z 25. apríla 2012 tak, že konanie o dovolaní zastavil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Sťažovateľ z obavy aby mu sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky... nebola

zamietnutá z dôvodu nevyužitia všetkých dostupných právnych prostriedkov... podal najprv

dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Riadil sa pri tom závermi ústavného súdu

vo veci vedenej pod sp. zn. podľa ktorého je v jeho prípade dovolanie

prípustné. Po oboznámení sa s rozhodnutím dovolacieho súdu a v súlade s judikatúrou

ústavného súdu /uznesenie ústavného súdu sp. zn. , v zmysle ktorej bolo

potrebné zo strany sťažovateľa podať ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu dovolacieho súdu

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu

a súčasne v nej bolo potrebné napadnúť sťažnosťou aj rozhodnutie odvolacieho súdu

, podáva sťažovateľ v lehote dvoch mesiacov ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde túto sťažnosť.

V súlade s citovaným uznesením ústavného súdu podáva sa táto

sťažnosť aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu pretože aj ním a aj

rozhodnutím dovolacieho súdu boli porušené základné sťažovateľove práva

tak ako vyplývajú z uvedených ustanovení ... a

ods. 1 Dohovoru...

Proti rozhodnutiu dovolacieho súdu sa podáva v celom rozsahu v zákonnej lehote

táto sťažnosť, ktorej prípustnosť je založená v dôsledku postupu dovolacieho súdu, ktorým

bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ... ...

Okrem odňatia možnosti dovolacím súdom konať pred súdom podľa § 237 písm. f/

- - sťažnosť smeruje v celom rozsahu aj proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu , a to v súlade s ustanovením a ,

keďže konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci a rozhodnutie zároveň spočíva v nesprávnom posúdení veci. ...

Odvolací súd sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom tým, že nenariadil

pojednávanie na prejednanie odvolania. Odvolací súd tak konal v rozpore s ustanovením

, podľa ktorého mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože to

vyžadoval dôležitý verejný záujem a s ustanovením , pretože ide

o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. ...

Dôležitý verejný záujem spočíva v tom, že vzhľadom na predmet sporu je

nepochybné, že prejednávaná vec sa dotýka z právneho hľadiska významného počtu osôb.

Ide napríklad o už prebiehajúce konania. Sú tu však aj analogické prípady v ktorých boli

dávky priznané kladnými rozhodnutiami...

Odvolací súd svojim postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, čím

došlo k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivý proces, zahrňujúce právo na

verejné prerokovanie veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že

pokiaľ nebolo nariadené pojednávanie, hoci naň boli splnené zákonom stanovené

podmienky, bola takýmto postupom súdu odňatá účastníkovi možnosť konania pred súdom...

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie aj postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu dáva. Takýmto

procesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. ...

Je potrebné konštatovať, že so sťažovateľovými námietkami sa odvolací súd

nevysporiadal. Neodôvodnil svoj záver v zmysle ktorého vylúčil použitie § 174 zákona

č. v spojení s ustanovením zákona o sociálnom poistení a pre

tento záver si neobstaral dostatok dôkazov a podkladov. Odvolací súd sa v zásade len

obmedzil na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave

č. , ktoré považoval za vyčerpávajúce /ktoré však neboli/, a okrem všeobecných

konštatovaní žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili tvrdenia

sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, o ktorom rozhodoval, neuviedol, a postupoval tak

spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami v , ako aj

Dohovoru.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej preukazuje svoju právnu argumentáciu týkajúcu sa

predmetu samotného konania pred Sociálnou poisťovňou a tiež pred všeobecnými súdmi

v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne podľa piatej časti

(Správne súdnictvo). Sťažovateľ tiež poukazuje na odlišné

rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu v obdobných veciach, pričom uvádza:

„Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej

nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie /ÚS 49/06/.

Zistenie, že Krajský súd v Bratislave sp. zn. -38 z 10. decembra 2010,

Najvyšší súd Slovenskej republiky a ústavný súd v analogických veciach rozhodli odlišným

spôsobom /sp. zn.: , , , , nález

ako sa to stalo aj v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu, utvrdilo

sťažovateľov záver o porušení jeho základných práv. Táto skutočnosť spochybňuje

objektivitu a nezabránila eliminácii svojvôle rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave

rozhodnutím a touto sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V prípade sp. zn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ide o tú istú

predsedníčku senátu, ktorá rozhodovala aj v prípade napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu. Rozhodnutia však boli protichodné. Je prejudikované, že je povinnosťou odvolacieho

súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo /t. j. výlučne len

v nevyhnutných prípadoch, opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti/, ale

tiež s dôkladným odôvodnením takéhoto postupu. Jeho súčasťou by nevyhnutne malo byť

presvedčivé vysvetlenie toho, prečo aj napriek očakávanému rešpektu k doterajšej

rozhodovacej praxi bolo u tej istej osoby rozhodnuté protichodne. Táto časť odôvodnenia

v rozhodnutí odvolacieho súdu chýba.

Odvolacím súdom nebola venovaná pozornosť skutočnosti, že poisťovňa

nerešpektovala právne názory Krajského súdu v Bratislave v rozhodnutiach

a . V tomto smere v rámci vyčerpania dostupných právnych prostriedkov

sťažovateľ požiadal o vykonanie nápravy Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky

a Verejného ochrancu práv. Ani jeden z nich, hoci už došlo k evidentnému porušeniu

zákona, konkrétne ustanovenia , nápravu nevykonal. Zostal teda už len ústavný

súd a preto sa mu táto sťažnosť aj predkladá v pevnej viere, že sťažovateľ sa konečne

dovolá spravodlivosti.“

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2012

boli porušené.

... Základné právo sťažovateľa podľa ods. a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. januára 2012 boli

porušené.

... Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. apríla 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie a rozhodnutie.

... Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. januára 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie a rozhodnutie.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania

sťažovateľovi v sume 268,92 €... na účet..., ktorý má jeho právna zástupkyňa JUDr. Mária

Lukačovičová... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. januára 2012

Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa sťažnosť podľa možno

podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ,

).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že „z obavy aby mu sťažnosť na Ústavný

súd... nebola zamietnutá z dôvodu nevyužitia všetkých dostupných právnych

prostriedkov /v tomto prípade dovolania/ podal najprv dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu. Riadil sa pri tom závermi ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. IV.

ÚS 283/2007 podľa ktorého je v jeho prípade dovolanie prípustné. Po oboznámení sa s

rozhodnutím dovolacieho súdu a v súlade s judikatúrou ústavného súdu... sp. zn. IV. ÚS

481/2011... v zmysle ktorej bolo potrebné zo strany sťažovateľa podať ústavnú sťažnosť

proti rozhodnutiu dovolacieho súdu 1 v lehote dvoch mesiacov od doručenia

rozhodnutia dovolacieho súdu a súčasne v nej bolo potrebné napadnúť sťažnosťou aj

rozhodnutie odvolacieho súdu...“.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

V správnom súdnictve vytvára osobitný systém

opravných prostriedkov, ktorý je vymedzený odchylne od všeobecných predpokladov

prípustnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa štvrtej časti

predovšetkým tým, že vylučuje niektoré rozhodnutia

z prieskumu opravným súdom.

Podľa proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho

orgánu, je prípustné odvolanie. Proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho

orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b).

Obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné.

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictva

podľa piatej časti , ktorého úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy ( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri

riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia

a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to, že

už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, zákonodarca nepovažoval za rozumné

a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu

dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom

dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už

túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú

zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (m. m.

). Vzhľadom na uvedené je tiež vylúčené, aby bolo dovolanie v správnom

súdnictve prípustné na základe dovolacích dôvodov podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti odvodzuje plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti

proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára 2012 od doručenia

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2012, ktorým bolo konanie

o dovolaní zastavené, t. j. od 15. mája 2012.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že s uvedeným právnym názorom

sťažovateľa o plynutí lehoty na podanie sťažnosti nemožno súhlasiť.

Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu proti namietanému rozsudku osobne

11. júna 2012 s tým, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu je z 26. januára 2012, pričom

tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. februára 2012. Z uvedeného je zrejmé, že

sťažovateľ podal sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti () vyslovil, že sa

nemožno stotožniť s názorom, podľa ktorého plynutie zákonnej lehoty sa odvíja iba od

doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorým zastavil dovolacie konanie pre

neprípustnosť, pretože týmto rozhodnutím už najvyšší súd nemohol spôsobiť porušenie

označených práv, keď správne v súlade s a judikatúrou

ústavného súdu odmietol sťažovateľom podané dovolanie (resp. konanie o dovolaní

zastavil) z dôvodu, že v správnom súdnictve je vylúčené.

Keďže sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ) a ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53

ods. 3 vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu (ktorý

vyplýval z odôvodnenia sťažnosti) v označenom konaní nepovažoval za zachovanú,

odmietol ju v tejto časti ako podanú oneskorene.

Takýto záver je v súlade aj s judikatúrou ústavného súdu z ostatného obdobia (napr.

m. m. , , , ), podľa ktorej lehota

na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, avšak

s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Takouto výnimkou

je práve rozhodnutie o zastavení dovolacieho konania v prípade správneho súdnictva,

v ktorom je dovolacie konanie vylúčené.

Pokiaľ ide o uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 10. novembra

2011, závery z tohto uznesenia v tejto veci v zásade nemožno aplikovať z dôvodu, že nejde

o vec správneho súdnictva. Závery, ktoré sú uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.

zo 17. apríla 2008, sú ojedinelým vybočením z inak štandardnej judikatúry

ústavného súdu a boli vo viacerých prípadoch prekonané novšou judikatúrou ústavného

súdu (napr. , , , ,

) , preto v súčasnosti nemožno tieto závery aplikovať v prerokúvanej veci.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že vo svojej

doterajšej judikatúre sa už jednoznačne vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názor

najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa

V. časti (Správne súdnictvo) neprípustné (pozri

predovšetkým uznesenie sp. zn. zo 16. februára 2010), čo v posudzovanom

prípade zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako podanej oneskorene.

Rovnako tak na podporu tohto právneho záveru ústavný súd poukazuje aj na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 13 dohovoru

týkajúcu sa požiadaviek kladených na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku

ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti (k tomu pozri

KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských

právech. Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať

prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej

judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980,

č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti

prostriedku nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné

vyvodiť, že takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr.

s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku,

rozhodnutie ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené konštatuje, že dovolanie uplatnené

sťažovateľom v jeho právnej veci v rámci správneho súdnictva nemožno s poukazom na

ustálenú judikatúru najvyššieho súdu akceptovanú zo strany ústavného súdu považovať za

účinný prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ musí (mal) vyčerpať pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. apríla 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. apríla 2012.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 25. apríla 2012 uviedol:

«Navrhovateľ podal dňa 25. februára 2012 na poštovú prepravu dovolanie proti

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn. zo dňa 26. januára

2012, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -

38 zo dňa 10. decembra 2010. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľovi náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti

sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je v konaní podľa piatej časti prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti

ustanovené.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V danej veci považuje najvyšší súd za potrebné zdôrazniť, že síce dovolanie je

opravným prostriedkom (a to mimoriadnym), avšak zo žiadneho ustanovenia piatej časti

nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo

znamená, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom. Z uvedeného je

preto zrejmé, že samotná neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto

veci pred najvyšším súdom.

Uvedený právny záver rešpektuje aj doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky, podľa ktorej „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je

v správnom súdnictve neprípustné“ (, ). Ústavný súd taktiež

vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania

mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom

konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu

a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor

o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne

súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov

inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca

nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná

prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť

zjednocovane prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho

súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že

správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom

procesnom kódexe“ ().

Preto najvyšší súd s poukazom na ustanovenie v spojení

s ustanovením a v intenciách citovanej judikatúry Ústavného súdu

Slovenskej republiky konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.»

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu, ktorý zastavil konanie o dovolaní z dôvodu, že v správnom súdnictve nie

je prípustné dovolanie. Sťažovateľ sa domnieva, že postupom najvyššieho súdu

v namietanom konaní a jeho uznesením mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia poukázal na ,

podľa ktorého opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené. Následne uviedol, že v piatej

časti nie je žiadne ustanovenie, z ktorého by vyplývala

prípustnosť dovolania. Rovnako tak poukázal aj na judikatúru ústavného súdu, z ktorej

vyplývajú rovnaké závery. Na základe týchto skutočností konanie o dovolaní zastavil.

Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú

znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a je možné k nim dospieť aplikáciou

a výkladom príslušných ustanovení (predovšetkým

ods. 1 v spojení s ).

Vo svojej judikatúre ústavný súd tiež konštatoval, že pravidlá týkajúce sa prípustnosti

dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp

právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia

počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie

nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr.

, ; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP

z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie

nepripúšťajú (mutatis mutandis , ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že

postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za

porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by

naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa

alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením z 25. apríla 2012, prípadne

postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní, ktorý predchádzal vydaniu tohto

uznesenia. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad príslušných ustanovení najvyšším

súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru namietaným

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2012 po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012