Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 282 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (287)IV. ÚS 596/2012
PDF · 253.04 KB
No categories available
IV. ÚS 596/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. M.
L., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So/13/2011
z 26. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2012
doručená sťažnosť JUDr. J. M., M. (ďalej len ,,sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
M. L., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/13/2011 z 26. januára 2012
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Sociálna poisťovňa – ústredie (ďalej len
„Sociálna poisťovňa“), rozhodnutím č. 470 501 1720 z 15. apríla 2010 zamietla žiadosť
sťažovateľa o priznanie starobného dôchodku od 1. mája 2004.
Sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu podal opravný prostriedok podľa § 250l
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), o ktorom rozhodol Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 8 Sd/34/2010-38 z 10. decembra
2010 tak, že toto rozhodnutie Sociálnej poisťovne v spojení so zmenovým rozhodnutím
č. 470 501 1720 z 25. mája 2010 potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. 7 So/13/2011-59 z 26. januára 2012 tak, že
rozsudok krajského súdu potvrdil.
Proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Sdo/8/2012
z 25. apríla 2012 tak, že konanie o dovolaní zastavil.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Sťažovateľ z obavy aby mu sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky... nebola
zamietnutá z dôvodu nevyužitia všetkých dostupných právnych prostriedkov... podal najprv
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Riadil sa pri tom závermi ústavného súdu
vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 283/2007 podľa ktorého je v jeho prípade dovolanie
prípustné. Po oboznámení sa s rozhodnutím dovolacieho súdu a v súlade s judikatúrou
ústavného súdu /uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 481/2011/, v zmysle ktorej bolo
potrebné zo strany sťažovateľa podať ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu dovolacieho súdu
1Sdo/8/2012 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu
a súčasne v nej bolo potrebné napadnúť sťažnosťou aj rozhodnutie odvolacieho súdu
7So/13/2011, podáva sťažovateľ v lehote dvoch mesiacov ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde túto sťažnosť.
V súlade s citovaným uznesením ústavného súdu IV. ÚS 481/2011 podáva sa táto
sťažnosť aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu 7So/13/2011 pretože aj ním a aj
rozhodnutím dovolacieho súdu 1Sdo/8/2012 boli porušené základné sťažovateľove práva
tak ako vyplývajú z uvedených ustanovení čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... a čl. 6
ods. 1 Dohovoru...
Proti rozhodnutiu dovolacieho súdu sa podáva v celom rozsahu v zákonnej lehote
táto sťažnosť, ktorej prípustnosť je založená v dôsledku postupu dovolacieho súdu, ktorým
bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f)... OSP...
Okrem odňatia možnosti dovolacím súdom konať pred súdom podľa § 237 písm. f/
OSP - § 241 ods. 2 písm. a/ OSP - sťažnosť smeruje v celom rozsahu aj proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu 7So/13/2011, a to v súlade s ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ OSP,
keďže konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a rozhodnutie zároveň spočíva v nesprávnom posúdení veci. ...
Odvolací súd sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom tým, že nenariadil
pojednávanie na prejednanie odvolania. Odvolací súd tak konal v rozpore s ustanovením
§ 214 ods. 1 písm. c/ OSP, podľa ktorého mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože to
vyžadoval dôležitý verejný záujem a s ustanovením § 214 ods. 1 písm. b/ OSP, pretože ide
o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. ...
Dôležitý verejný záujem spočíva v tom, že vzhľadom na predmet sporu je
nepochybné, že prejednávaná vec sa dotýka z právneho hľadiska významného počtu osôb.
Ide napríklad o už prebiehajúce konania. Sú tu však aj analogické prípady v ktorých boli
dávky priznané kladnými rozhodnutiami...
Odvolací súd svojim postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, čím
došlo k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivý proces, zahrňujúce právo na
verejné prerokovanie veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že
pokiaľ nebolo nariadené pojednávanie, hoci naň boli splnené zákonom stanovené
podmienky, bola takýmto postupom súdu odňatá účastníkovi možnosť konania pred súdom...
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie aj postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu OSP dáva. Takýmto
procesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. ...
Je potrebné konštatovať, že so sťažovateľovými námietkami sa odvolací súd
nevysporiadal. Neodôvodnil svoj záver v zmysle ktorého vylúčil použitie § 174 zákona
č. 235/1992 Zb. v spojení s ustanovením § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a pre
tento záver si neobstaral dostatok dôkazov a podkladov. Odvolací súd sa v zásade len
obmedzil na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave
č. 8Sd/34/2010, ktoré považoval za vyčerpávajúce /ktoré však neboli/, a okrem všeobecných
konštatovaní žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili tvrdenia
sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, o ktorom rozhodoval, neuviedol, a postupoval tak
spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej preukazuje svoju právnu argumentáciu týkajúcu sa
predmetu samotného konania pred Sociálnou poisťovňou a tiež pred všeobecnými súdmi
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (Správne súdnictvo). Sťažovateľ tiež poukazuje na odlišné
rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu v obdobných veciach, pričom uvádza:
„Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej
nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie /ÚS 49/06/.
Zistenie, že Krajský súd v Bratislave sp. zn. 8 Sd /34/2010-38 z 10. decembra 2010,
Najvyšší súd Slovenskej republiky a ústavný súd v analogických veciach rozhodli odlišným
spôsobom /sp. zn.: 1 Sdo 15/2005, 16 Sd 80/2006, 6 Sd 71/2007, 9 So 112/2009, nález
III. ÚS 300/06-48/. ako sa to stalo aj v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu, utvrdilo
sťažovateľov záver o porušení jeho základných práv. Táto skutočnosť spochybňuje
objektivitu a nezabránila eliminácii svojvôle rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave
rozhodnutím 8Sd/34/2010 a touto sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V prípade sp. zn. 1 Sdo 15/2005 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ide o tú istú
predsedníčku senátu, ktorá rozhodovala aj v prípade napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu. Rozhodnutia však boli protichodné. Je prejudikované, že je povinnosťou odvolacieho
súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo /t. j. výlučne len
v nevyhnutných prípadoch, opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti/, ale
tiež s dôkladným odôvodnením takéhoto postupu. Jeho súčasťou by nevyhnutne malo byť
presvedčivé vysvetlenie toho, prečo aj napriek očakávanému rešpektu k doterajšej
rozhodovacej praxi bolo u tej istej osoby rozhodnuté protichodne. Táto časť odôvodnenia
v rozhodnutí odvolacieho súdu chýba.
Odvolacím súdom nebola venovaná pozornosť skutočnosti, že poisťovňa
nerešpektovala právne názory Krajského súdu v Bratislave v rozhodnutiach 5Sd 321/06
a 6 Sd 113/08. V tomto smere v rámci vyčerpania dostupných právnych prostriedkov
sťažovateľ požiadal o vykonanie nápravy Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky
a Verejného ochrancu práv. Ani jeden z nich, hoci už došlo k evidentnému porušeniu
zákona, konkrétne ustanovenia § 250r OSP, nápravu nevykonal. Zostal teda už len ústavný
súd a preto sa mu táto sťažnosť aj predkladá v pevnej viere, že sťažovateľ sa konečne
dovolá spravodlivosti.“
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012
boli porušené.
... Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7So/13/2011 z 26. januára 2012 boli
porušené.
... Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sdo/8/2012
z 25. apríla 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
... Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7So/13/2011
z 26. januára 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania
sťažovateľovi v sume 268,92 €... na účet..., ktorý má jeho právna zástupkyňa JUDr. Mária
Lukačovičová... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/13/2011
z 26. januára 2012
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno
podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že „z obavy aby mu sťažnosť na Ústavný
súd... nebola zamietnutá z dôvodu nevyužitia všetkých dostupných právnych
prostriedkov /v tomto prípade dovolania/ podal najprv dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu. Riadil sa pri tom závermi ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. IV.
ÚS 283/2007 podľa ktorého je v jeho prípade dovolanie prípustné. Po oboznámení sa s
rozhodnutím dovolacieho súdu a v súlade s judikatúrou ústavného súdu... sp. zn. IV. ÚS
481/2011... v zmysle ktorej bolo potrebné zo strany sťažovateľa podať ústavnú sťažnosť
proti rozhodnutiu dovolacieho súdu 1 Sdo/8/2012 v lehote dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia dovolacieho súdu a súčasne v nej bolo potrebné napadnúť sťažnosťou aj
rozhodnutie odvolacieho súdu...“.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.
V správnom súdnictve vytvára Občiansky súdny poriadok osobitný systém
opravných prostriedkov, ktorý je vymedzený odchylne od všeobecných predpokladov
prípustnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku predovšetkým tým, že vylučuje niektoré rozhodnutia
z prieskumu opravným súdom.
Podľa § 250s OSP proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho
orgánu, je prípustné odvolanie. Proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho
orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b).
Obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné.
V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictva
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou nie je nahradzovať
činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri
riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia
a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to, že
už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, zákonodarca nepovažoval za rozumné
a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu
dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom
dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už
túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú
zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (m. m.
IV. ÚS 208/08). Vzhľadom na uvedené je tiež vylúčené, aby bolo dovolanie v správnom
súdnictve prípustné na základe dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP.
Sťažovateľ v sťažnosti odvodzuje plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti
proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/13/2011 z 26. januára 2012 od doručenia
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012, ktorým bolo konanie
o dovolaní zastavené, t. j. od 15. mája 2012.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že s uvedeným právnym názorom
sťažovateľa o plynutí lehoty na podanie sťažnosti nemožno súhlasiť.
Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu proti namietanému rozsudku osobne
11. júna 2012 s tým, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu je z 26. januára 2012, pričom
tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. februára 2012. Z uvedeného je zrejmé, že
sťažovateľ podal sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti (III. ÚS 370/2010) vyslovil, že sa
nemožno stotožniť s názorom, podľa ktorého plynutie zákonnej lehoty sa odvíja iba od
doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorým zastavil dovolacie konanie pre
neprípustnosť, pretože týmto rozhodnutím už najvyšší súd nemohol spôsobiť porušenie
označených práv, keď správne v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a judikatúrou
ústavného súdu odmietol sťažovateľom podané dovolanie (resp. konanie o dovolaní
zastavil) z dôvodu, že v správnom súdnictve je vylúčené.
Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02) a ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu (ktorý
vyplýval z odôvodnenia sťažnosti) v označenom konaní nepovažoval za zachovanú,
odmietol ju v tejto časti ako podanú oneskorene.
Takýto záver je v súlade aj s judikatúrou ústavného súdu z ostatného obdobia (napr.
m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota
na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, avšak
s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Takouto výnimkou
je práve rozhodnutie o zastavení dovolacieho konania v prípade správneho súdnictva,
v ktorom je dovolacie konanie vylúčené.
Pokiaľ ide o uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. novembra
2011, závery z tohto uznesenia v tejto veci v zásade nemožno aplikovať z dôvodu, že nejde
o vec správneho súdnictva. Závery, ktoré sú uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 283/07 zo 17. apríla 2008, sú ojedinelým vybočením z inak štandardnej judikatúry
ústavného súdu a boli vo viacerých prípadoch prekonané novšou judikatúrou ústavného
súdu (napr. II. ÚS 125/2011, IV. ÚS 81/2012, IV. ÚS 82/2012, IV. ÚS 83/2012,
IV. ÚS 127/2012) , preto v súčasnosti nemožno tieto závery aplikovať v prerokúvanej veci.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že vo svojej
doterajšej judikatúre sa už jednoznačne vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názor
najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa
V. časti Občianskeho súdneho poriadku (Správne súdnictvo) neprípustné (pozri
predovšetkým uznesenie sp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010), čo v posudzovanom
prípade zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako podanej oneskorene.
Rovnako tak na podporu tohto právneho záveru ústavný súd poukazuje aj na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 13 dohovoru
týkajúcu sa požiadaviek kladených na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku
ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti (k tomu pozri
KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských
právech. Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať
prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej
judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980,
č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti
prostriedku nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, že takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr.
s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku,
rozhodnutie ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené konštatuje, že dovolanie uplatnené
sťažovateľom v jeho právnej veci v rámci správneho súdnictva nemožno s poukazom na
ustálenú judikatúru najvyššieho súdu akceptovanú zo strany ústavného súdu považovať za
účinný prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ musí (mal) vyčerpať pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/8/2012
z 25. apríla 2012
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012.
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 25. apríla 2012 uviedol:
«Navrhovateľ podal dňa 25. februára 2012 na poštovú prepravu dovolanie proti
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn. 7So/13/2011 zo dňa 26. januára
2012, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Sd/34/2010-
38 zo dňa 10. decembra 2010. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti
OSP sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je v konaní podľa piatej časti OSP prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti
ustanovené.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).
V danej veci považuje najvyšší súd za potrebné zdôrazniť, že síce dovolanie je
opravným prostriedkom (a to mimoriadnym), avšak zo žiadneho ustanovenia piatej časti
OSP nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo
znamená, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom. Z uvedeného je
preto zrejmé, že samotná neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto
veci pred najvyšším súdom.
Uvedený právny záver rešpektuje aj doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky, podľa ktorej „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je
v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08). Ústavný súd taktiež
vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania
mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom
konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu
a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor
o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne
súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov
inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca
nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná
prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť
zjednocovane prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho
súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že
správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom
procesnom kódexe“ (IV. ÚS 208/08).
Preto najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 OSP v spojení
s ustanovením § 246c ods. 1 OSP a v intenciách citovanej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.»
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu, ktorý zastavil konanie o dovolaní z dôvodu, že v správnom súdnictve nie
je prípustné dovolanie. Sťažovateľ sa domnieva, že postupom najvyššieho súdu
v namietanom konaní a jeho uznesením mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia poukázal na § 246c ods. 1 OSP,
podľa ktorého opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené. Následne uviedol, že v piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku nie je žiadne ustanovenie, z ktorého by vyplývala
prípustnosť dovolania. Rovnako tak poukázal aj na judikatúru ústavného súdu, z ktorej
vyplývajú rovnaké závery. Na základe týchto skutočností konanie o dovolaní zastavil.
Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú
znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a je možné k nim dospieť aplikáciou
a výkladom príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (predovšetkým § 246c
ods. 1 v spojení s § 236 ods. 1 OSP).
Vo svojej judikatúre ústavný súd tiež konštatoval, že pravidlá týkajúce sa prípustnosti
dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp
právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia
počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie
nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr.
I. ÚS 4/00, II. ÚS 125/2011; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP
z 28. októbra 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie
nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, II. ÚS 125/2011). Postup súdu v súlade
so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že
postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by
naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením z 25. apríla 2012, prípadne
postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní, ktorý predchádzal vydaniu tohto
uznesenia. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším
súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/8/2012 z 25. apríla 2012 po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012