Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 208/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-73

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza prerokoval sťažnosť M. K., N., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. M., B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. novembra 2007, za účasti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. K. podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 27. novembra 2007 p o r u š e n é n e b o l i .

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia M. K. v sume 223,46 € [slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť

centov (6 732 Sk)] na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Z. M., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Slovenská republika – Ústavný súd Slovenskej republiky nemá nárok na úhradu

trov právneho zastúpenia uhradených právnej zástupkyni JUDr. Z. M., B., v sume 223,46 €

[slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov (6 732 Sk)].

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára

2008 doručená sťažnosť M. K., N. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

27. novembra 2007.

Ústavný súd uznesením č. k. -31 z 3. júla 2008 ustanovil sťažovateľke na

základe jej žiadosti právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. Z.

M., B. Právna zástupkyňa doplnila sťažnosť sťažovateľky podaniami z 23. a 25. septembra

2008 doručenými ústavnému súdu 25. a 29. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 4. februára

2004 žiadosť o priznanie dôchodkovej dávky (pomerného starobného dôchodku), ktorú

Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), rozhodnutím

č. 4255021580 z 20. júla 2004 zamietla, pretože sťažovateľka nesplnila podmienky uvedené

v o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o sociálnom zabezpečení“).

Podaním zo 4. septembra 2004 sa sťažovateľka domáhala preskúmania uvedeného

rozhodnutia Sociálnej poisťovne pred Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd ako súd prvého stupňa rozsudkom sp. zn. z 21. novembra 2005

potvrdil napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne.

Sťažovateľka podala 20. januára 2006 proti predmetnému rozsudku krajského súdu

odvolanie, o ktorom najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 21. augusta 2007 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu.

V poučení uvedeného rozsudku uviedol, že „proti uvedenému rozsudku nie je prípustný

riadny opravný prostriedok“. Sťažovateľka zastáva názor, že v odvolacom konaní pred

najvyšším súdom došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,

pretože „som neobdržala predvolanie na pojednávanie, ani prípadné upovedomenie

o vyhlásení rozhodnutia, bez pojednávania vo veci“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka podala 3. októbra 2007 dovolanie podľa § 237

písm. f) a podľa (ďalej aj „OSP“), v ktorom

uviedla, že predmetným postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní jej ako

účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd ako dovolací súd

uznesením sp. zn. z 27. novembra 2007 dovolacie konanie zastavil

s poukázaním na v spojení s . Sťažovateľka považuje uvedené

uznesenie najvyššieho súdu za nepreskúmateľné, pretože podľa jej názoru dovolací súd

neuvádza, „prečo nemal právomoc konať“, ani „aký konkrétny nedostatok, ktorý nemožno

odstrániť bol ten, ktorý bol podnetom na zastavenie konania“.

V sťažnosti je ďalej uvedené:

«Domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu možno len

v medziach príslušných zákonov, pričom však v súlade s musí byť

výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov v súlade s a súčasne v zmysle c ods. 1 majú

príslušné medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách vrátane

Dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie

práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých

komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiely druhej

hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je týmito orgánmi možné domáhať sa

rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“...

Som toho právneho názoru, že Najvyšší súd SR sa v konaní vedenom pod sp. zn.

citovanými zákonnými ustanoveniami neriadil a aplikoval ich v rozpore

s ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

K porušeniu mojich ústavných práv došlo najmä tým, že Najvyšší súd SR nekonal

v zmysle , podľa ktorého je dovolacím dôvodom odňatie možnosti

konať pred súdom. Považujem to za odmietnutie spravodlivosti a práva na súdnu ochranu

v zmysle a nasl. SR.

Som toho názoru, že vady konania uvedené v platia aj pre konanie

v správnom súdnictve.»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka preto navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti

ústavný súd vydal tento nález:

„Najvyšší súd SR sa v konaní vedenom pod sp. zn. porušil ústavné

práva sťažovateľky odňatím možnosti konať pred súdom a odmietnutím spravodlivosti

zaručených v a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie

konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk

(slovom jedenstotisíc slov. korún), ktoré je Najvyšší súd povinný vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania na účet advokátky

JUDr. Z. M., B., č. vedený v... vo výške 6 732 Sk do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

zo 17. októbra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania v danej

veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho

spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu na základe výzvy ústavného súdu

v prípise doručenom ústavnému súdu 9. apríla 2009 okrem iného uviedla:

«V danej veci bol na konanie a rozhodnutie o žalobe žalobcu príslušný Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako najvyšší súdny orgán sústavy všeobecného súdnictva. Keďže vec

patrila do právomoci iného súdu, ako súdu ústavného, nie je daná právomoc Ústavného

súdu konať vo veci. Iný právny záver o jeho právomoci by znamenal, že Ústavný súd by

konaním o ústavnej sťažnosti v skutočnosti nahradzoval zrušený inštitút sťažnosti pre

porušenie zákona vo veciach, v ktorých všeobecný súd postupuje podľa ustanovení .

V konečnom dôsledku by konal ako súd štvrtej inštancie, čo SR zrejme nesleduje.

Takýto výklad akceptuje ako legitímny publikácia „

Komentár“ autora Jána Drgonca, vydaného vo vydavateľstve Euréka v roku 2004 na

str. 662.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky pokladá podnet

na podanie ústavnej sťažnosti za nedôvodný a ústavnú sťažnosť za neprípustnú. Navrhuje

preto, aby ústavný súd vyriekol, že sťažnosti nevyhovuje podľa § 56 ods. 1 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu a o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), keď už

nevyslovil, že je neprijateľná a aby podnet uznesením na neverejnom zasadnutí ako

neprípustný odmietol podľa .

V prípade, ak Ústavný súd podnet neodmietne, Najvyšší súd Slovenskej republiky

k jeho obsahu uvádza nasledovné:

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd, svojím rozsudkom z 21. augusta

2007, sp. zn. v súlade so zákonom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Nitre

z 21. novembra 2005, č. k. -182, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie

odporkyne z 20. júla 2004 číslo 425 502 1580 o zamietnutí žiadosti navrhovateľky

o predčasný starobný dôchodok, lebo navrhovateľka nezískala pre vznik nároku na túto

dávku potrebnú dobu poistenia (zamestnania). Rozsudok nadobudol právoplatnosť

14. septembra 2007.

Nezodpovedá skutočnosti námietka navrhovateľky, že postupom súdu jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom.

K jednotlivým dôvodom podnetu M. K. treba uviesť nasledovné:

Právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe je uplatňované prostredníctvom

konkrétnych práv občanov, upravených v sociálnych zákonoch. Posúdenie dôvodnosti

žiadosti navrhovateľky o priznanie predčasného starobného dôchodku bolo predmetom

rozhodnutia Sociálnej poisťovne. Uvedené rozhodnutie zodpovedalo zákonu, o čom svedčí

rozsudok Krajského súdu v Nitre z 21. novembra 2005, č. k. -182 a rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2007, sp. zn. .

Posudzovanie vecnej správnosti uvedených rozhodnutí patrí do výlučnej právomoci súdu

a žiadnemu inému orgánu do právomoci nepatrí.

Pokiaľ navrhovateľka namietala porušenie práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka a práva vyjadriť sa k všetkým dôkazom treba pripomenúť, že v zmysle judikatúry

európskeho súdu pre ľudské práva postačí, aby účastník bola osobne vypočutý na súde

prvého stupňa. Jeho osobné vypočutie na odvolacom súde nie je podmienkou pre

zachovanie práva na verejné prejednanie veci v prítomnosti účastníka.

Navrhovateľka bola riadne predvolaná na pojednávanie na súde prvého stupňa na

dni 13. decembra 2004, 10. januára 2005, 7. februára 2005 a 19. septembra 2005, ale ani

na jedno z pojednávaní sa navrhovateľka nedostavila a svoju neúčasť neospravedlnila.

Skutočnosť, že svoje právo zúčastniť sa pojednávania nevyužila neznamená, že jej toto

právo bolo postupom súdu odňaté. Termín vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu

21. augusta 2007 jej bol oznámený na vývesnej tabuli súdu a na internete v súlade s § 156

ods. 3 . Odvolací súd mohol vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania tak, ako

mu to vyplývalo z v spojení s v znení, účinnom do

15. októbra 2008, podľa ktorého odvolací súd rozhoduje o odvolaní spravidla bez

pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Skutočnosti, ktoré by mali za

následok povinnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní na pojednávaní, však odvolací

súd nezistil. Z uvedeného dôvodu preto nebolo potrebné nariadiť na odvolacom súde na

rozhodnutie vo veci pojednávanie.

V konaní na súde prvého stupňa bol na pojednávaniach v dňoch 25. apríla 2005,

27. júla 2005, 19. septembra 2005, 17. októbra 2005, 19. septembra 2005, 7. októbra 2005

a 21. novembra 2005 osobne prítomný manžel navrhovateľky ako jej právny zástupca

(podľa plnej moci zo 7. februára 2005, 24. apríla 2005 24. júla 2005) a navrhovateľka

v konaní predkladala rozsiahle písomné podania, pričom mala možnosť vyjadriť sa ku

každému z dôkazov, nachádzajúcich sa v spise.

Jej námietka, že jej postupom súdu bolo porušené právo na spravodlivý proces a že

jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom preto nezodpovedá skutočnosti.

K námietke, že dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia neuvádza, prečo nemá

právomoc konať treba uviesť, že súd skúma svoju právomoc skôr, ako začne vo veci konať

a jeho právomoc na konanie musí byť v právnom predpise uvedená pozitívne. však

neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by Najvyšší súd Slovenskej republiky mohol

vo veciach správneho súdnictva konať ako súd dovolací. Nemusí preto odôvodňovať, prečo

jeho právomoc na konanie nie je daná, sám však túto otázku musí vyriešiť správne.

Predovšetkým treba zdôrazniť, že podnet navrhovateľky v časti, týkajúcej sa

zastavujúceho uznesenia dovolacieho súdu smeruje len proti jeho dôvodom. Neuvádza

zákonné ustanovenia, ktorými sa dovolací súd neriadil, a ktoré by mohli mať vplyv na vecnú

správnosť jeho rozhodnutia vo veci samej.

Z obsahu podnetu navrhovateľky vyplýva, že nedostatočne rozlišuje medzi

ustanoveniami V. časti , upravujúcej správne súdnictvo a ostatnými ustanoveniami

, pokiaľ upravujú súdnictvo všeobecné, týkajúce sa súkromnoprávnych nárokov.

Pri preskúmaní neprávoplatného rozhodnutia správneho orgánu v konaní

o opravnom prostriedku podľa V. časti tretej hlavy , bolo v minulosti prípustné

dovolanie podľa ustanovení . S účinnosťou od 1. júla 2007 však došlo k zmene

ustanovení tak, že vo veciach správneho súdnictva bolo dovolanie ako inštitút

považovaný za mimoriadny opravný prostriedok zrušené. Zanikla tým právomoc

Najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho vo veciach správneho súdnictva, teda vo veciach

verejného práva, pričom týmto postupom nebolo dotknuté právo účastníka na prístup

k najvyššej súdnej inštancii, lebo o odvolaniach v správnom súdnictve je príslušný

rozhodovať Najvyšší súd ako najvyšší orgán súdnej moci v Slovenskej republike.

Z dôvodu, že v konaní išlo o konanie o opravnom prostriedku proti neprávoplatnému

rozhodnutiu orgánu verejnej moci (Sociálnej poisťovne) o ktorom súd musí konať podľa

V. časti tretej hlavy , boli práva navrhovateľky dostatočne rešpektované tým, že súd

konal a rozhodoval v dvojstupňovom konaní, pričom o odvolaní rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky.

Rozhodujúca je pritom skutočnosť, že predmetom konania správneho orgánu bola

vec sociálneho poistenia, a to rozhodnutie o predčasnom starobnom dôchodku

navrhovateľky, o ktorom musela v správnom konaní rozhodovať odporkyňa v jednom stupni

a jej konanie sa neskončilo právoplatným rozhodnutím správneho orgánu. Takéto

rozhodnutie súd preskúmava podľa ustanovení V. časti tretej hlavy , ktoré neumožňuje

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky aby konal ako súd dovolací, lebo vo veciach

správneho súdnictva takýmto súdom nie je.

Vo veciach všeobecného správneho súdnictva preto podporné používanie ustanovení

o dovolaní neprichádza do úvahy. Opačný názor by navyše ešte znamenal, že by sa

v slovenskom právnom poriadku v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

základných práv a slobôd nezabezpečovala rýchla a účinná ochrana práv účastníkov, ak

riadne opravné prostriedky v správnom konaní a správnom súdnom konaní sú dva (z toho

jeden v správnom konaní a jeden v správnom súdnom konaní), čo zabezpečuje rozhodovanie

o nároku na troch na sebe vzájomne oddelených úrovniach.

Procesným postupom súdu preto nedošlo k porušeniu zákona a k ujme na procesných

právach účastníkov, ako to tvrdí vo svojom podnete právna zástupkyňa navrhovateľky.

Postupom a rozhodnutím vo veci nedošlo k porušeniu zákona, ani k porušeniu

ústavných práv navrhovateľky.

Z historického exkurzu právnej úpravy správneho súdnictva po jeho obnovení

, ktorým sa menil a dopĺňal možno

uviesť, že v roku 1992 došlo k doplneniu súkromnoprávneho súdneho procesného poriadku

o piatu časť pod názvom „Správne súdnictvo“. Táto zmena

mala za následok, že obsahuje dva samostatné, aj svojimi princípmi oddelené procesné

predpisy pre súdne konanie, a to ako procesnú normu súkromného práva a V. časť

, ktorá je samostatnou procesnou normou práva verejného pre správne súdne konanie.

V tejto V. časti zákonodarca upravil inštitút dovolania iba vo veciach dôchodkového

zabezpečenia ( ).

Na základe novely () došlo od

1. júla 2007 k vypusteniu inštitútu dovolania aj vo veciach dôchodkového zabezpečenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky tak prestal byť v oblasti správneho súdnictva

súdom dovolacím.

Námietku, že by nepripustením dovolania došlo k odopretiu možnosti prieskumu

nových skutkových zistení Najvyšším súdom Slovenskej republiky nemožno zohľadniť.

S ohľadom na právnu úpravu správneho súdnictva v

treba uviesť, že je potrebné rozlišovať na jednej strane medzi rozhodovaním súdov

v občianskoprávnych a obchodných veciach a na druhej strane vo veciach správneho

súdnictva. Pokiaľ v prvých dvoch oblastiach konanie začína na základe návrhu (žaloby) na

súde, súdnemu konaniu v oblasti správneho súdnictva predchádza administratívne konanie

(a to spravidla dvojstupňové).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postup orgánov verejnej správy.

Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti „Rozhodovanie o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“ sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ods. l ).

Správny súd zásadne preskúmava zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych

orgánov, ktoré majú verejnoprávny charakter.

Na rozdiel od súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a obchodných veciach pri

preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na

preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ). Správny súd však vykonáva

dokazovanie iba výnimočne najmä s cieľom verifikovať už vykonané dôkazy v správnom

konaní.

V predmetnej veci na základe podaného odvolania proti rozsudku krajského súdu

posudzoval najvyšší súd ako súd odvolací zákonnosť rozsudku krajského súdu, ako aj

zákonnosť rozhodnutia a postupu odporkyne, ako aj prvostupňového správneho orgánu. To

znamená, že bol zachovaný princíp dvojinštančnosti súdneho konania zodpovedajúci

právnej úprave správneho súdnictva v zmysle platného zákona.

Dokonca ani v konaniach o posúdenie zákonnosti rozhodnutí o uložení sankcie, t. j.

vec spadajúcu pod režim ustanovenia

dovolanie ako procesný inštitút správneho súdnictva neexistuje, lebo akýkoľvek opravný

prostriedok proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu neprichádza do úvahy, lebo v § 246c tretia

veta je uvedené, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný. Opravným prostriedkom je aj

dovolanie, preto proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu ako súd odvolacieho neprichádza do

úvahy.

Ak podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa, potom je dovolacie konanie vylúčené aj

v každej veci, v ktorej rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací.

Tak, ako už bolo uvedené, po novele účinnej od

1. júla 2007 inštitút dovolania nie je možné aplikovať v správnom súdnictve ani vo veciach

dôchodkového zabezpečenia. To znamená, že najvyšší súd prestal byť vo veciach správneho

súdnictva dovolacím súdom.

Z dôvodovej správy k , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok (bod 25 - § 246c, body 31 a 31k k § 250 ods. 1 a 2) vyplýva, že cieľom

zmien bolo upustiť od doterajšej diferencie v úprave opravných prostriedkov vo veciach

dôchodkových a vo veciach iného druhu. V konečnom dôsledku táto právna úprava

odstránila inštitút dovolania v správnom súdnictve...

Sťažnosť navrhovateľky preto Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za

nedôvodnú a navrhuje, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel.»

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku najvyššieho súdu nevyjadrila.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek

bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by

súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo

právnickej osoby (, ). V prípade sťažovateľky podľa názoru

ústavného súdu však nešlo o odmietnutie spravodlivosti všeobecným súdom majúce za

následok porušenie základného práva upraveného v a práva upraveného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd z príslušných spisov najvyššieho súdu a krajského súdu zistil obdobné

skutočnosti, ako uviedla predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu. V predmetnej

veci krajský súd rozsudkom sp. zn. z 21. novembra 2005 potvrdil

rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 425 502 1580 z 20. júla 2004, ktorým bola sťažovateľke

zamietnutá žiadosť o pomerný starobný dôchodok podľa § 26 zákona o sociálnom

zabezpečení v spojení s o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov z dôvodu nesplnenia podmienky potrebnej doby zamestnania, ktorá je

20 rokov, keď celková preukázaná doba zamestnania u sťažovateľky bola 17 rokov a 286

dní.

Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

21. augusta 2007 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd (ako dovolací súd) uznesením sp. zn.

z 27. novembra 2007 tak, že dovolacie konanie vo veci zastavil

s odôvodnením, že nemá právomoc konať vo veci samej.

Základným dôvodom na tvrdenie sťažovateľky, že došlo k porušeniu jej označených

základných práv, je to, že dovolací súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie

o prípustnosti dovolania v predmetnej právnej veci. Preto došlo

k zastaveniu konania o dovolaní proti rozsudku odvolacieho najvyššieho súdu napriek tomu,

že podľa sťažovateľky postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu jej bola odňatá reálna

a efektívna možnosť konať pred súdom. Odvolací súd totiž rozhodol v neprítomnosti

sťažovateľky, keďže pojednávanie odvolacím súdom nebolo nariadené. Sťažovateľka

namietala, že jej nebolo umožnené byť prítomnou na vykonávanom dokazovaní a vyjadriť

sa v jej veci.

Podľa sťažovateľky napadnutým postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn.

a jeho uznesením z 27. novembra 2007 došlo k porušeniu jej základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či argumentácia, o ktorú

najvyšší súd oprel svoje uznesenie sp. zn. z 27. novembra 2007, je

z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná a či v tejto súvislosti nedošlo k porušeniu

označených práv sťažovateľky.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou (napr. , ,

).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie o zastavení dovolacieho konania takto:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie a dospel k záveru, že

konanie o ňom treba zastaviť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). To platí aj vo veciach správneho súdnictva. Podľa §

159 ods. 3 len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

V konaní v horeuvedenej veci sa odporkyňa domáhala preskúmania právoplatného

rozhodnutia odvolacieho súdu v dôchodkovej veci v konaní, právoplatne skončenej

14. septembra 2007, hoci konanie o takomto dovolaní do právomoci súdu nepatrí a Najvyšší

súd ako súd dovolací už nemá právomoc o ňom konať.

Najvyšší súd preto s poukazom na v spojení s konanie

vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.“

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

v označenej dôchodkovej veci je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený síce stručne, ale

napriek tomu vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

bolo potrebné dovolacie konanie v uvedenej právnej veci zastaviť.

V danom prípade bolo nesporné, že všeobecné súdy (krajský súd aj najvyšší súd) pri

rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu správneho orgánu – Sociálnej

poisťovne, postupovali v správnom súdnictve podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti

zákona, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie

správneho orgánu, je prípustné odvolanie. ... Obnova konania, dovolanie a mimoriadne

dovolanie nie sú prípustné. Na základe novely (zákon

č. ) došlo s účinnosťou od 1. júla 2007 k vypusteniu inštitútu dovolania aj

vo veciach dôchodkového zabezpečenia.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného a zohľadňujúc právne názory vyjadrené

v prípise predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu doručeného mu 9. apríla 2009

poukázal aj na právny názor vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého „niet

žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve

neprípustné“ ().

Sumarizujúc svoje závery ústavný súd k dosiaľ uvedenému ešte dodáva, že

v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na

procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je

v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu

je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda

orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak

zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte

kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí

byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie

najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť

mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté

v jednom procesnom kódexe. Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by

napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. Zastavenie

dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľky nemožno

preto považovať za odmietnutie spravodlivosti.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že základné

právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní najvyššieho súdu sp. zn.

a jeho uznesením z 27. novembra 2007 porušené neboli.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľke bola ustanovená právna zástupkyňa,

ústavný súd bol povinný rozhodnúť aj o úhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli

v súvislosti so zastupovaním sťažovateľky advokátkou JUDr. Z. M. v konaní pred ústavným

súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 223,46 € [(6 732 Sk) vypočítanou zo základu

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky v prvom

polroku 2007 v sume 19 056 Sk, vychádzajúc z toho, že úkony boli vykonané v roku 2008],

a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a §

16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov, t. j. dvakrát po 105,42 € (3 176 Sk) a dvakrát po 6,31 € (190 Sk) za miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia

je Kancelária ústavného súdu povinná zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky

v lehote stanovenej v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu, pričom vzhľadom na skutočnosť,

že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky podľa a jej

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli, bolo potrebné vo výrokovej časti tohto

nálezu (bod 3) tiež deklarovať, že Slovenská republika (ústavný súd) nemá nárok na úhradu

trov právneho zastúpenia uhradených právnej zástupkyni sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009