Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 125/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., P., právne zastúpenej

advokátom JUDr. L. J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. apríla

2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. septembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 8. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2010 a žiadala vydať tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

a pod sp. zn. porušil základné právo sťažovateľa na

spravodlivý súdny proces podľa ustanovenia článku 46 odsek 1 SR a článku 6 odsek

1 Dohovoru.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a obsahu spisu Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania

o podanej sťažnosti, sťažovateľ ako navrhovateľ sa podanou žalobou proti Obvodnému

pozemkovému úradu v P. (ďalej len „odporca“) za účasti Združenia bývalých urbarialistov

a obyvateľov obce Š. – pozemkové spoločenstvo domáhal preskúmania zákonnosti postupu

a rozhodnutia odporcu č. 64/535/06 – NJ z 11. januára 2006, ktorým odporca rozhodol, že

spoluvlastníci a majitelia podielov Združenia bývalých urbarialistov a obyvateľov obce Š. –

pozemkové spoločenstvo (ďalej len „oprávnené osoby“) spĺňajú podmienky priznania

nárokov podľa o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o pôde“) tým, že došlo k odňatiu vlastníctva bez náhrady postupom podľa zákona

Slovenskej národnej rady č. 2/1958 Sb.n. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní

spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov

k nehnuteľnostiam špecifikovaných v rozhodnutí odporcu a oprávneným osobám sa

priznáva vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam. Sťažovateľ svoj návrh na

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 64/535/06 – NJ z 11. januára 2006

odôvodnil najmä tým, že oprávnené osoby, resp. Združenie bývalých urbarialistov

a obyvateľov obce Š. – pozemkové spoločenstvo, si svoj nárok uplatnili po zákonom

ustanovenej lehote, voči neexistujúcemu subjektu, ďalej tým, že sťažovateľ nemôže mať

postavenie povinnej osoby, pretože vznikol až po účinnosti zákona o pôde, ako aj tým, že

napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Krajský súd o návrhu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia

odporcu č. 64/535/06 – NJ z 11. januára 2006 rozhodol rozsudkom č. k. -90

z 29. októbra 2009 tak, že rozhodnutie odporcu potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu

trov konania.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -90 z 29. októbra 2009 podal sťažovateľ

odvolanie. Najvyšší súd rozhodol o podanom odvolaní uznesením sp. zn.

z 8. apríla 2010 tak, že odvolanie sťažovateľa ako oneskorené odmietol [§ 218 ods. 1

písm. a) (ďalej aj „OSP“)] a žiadnemu z účastníkov

nepriznal právo na náhradu trov konania. Z obsahu spisu mal za preukázané, že

sťažovateľovi bol rozsudok krajského súdu č. k. -90 z 29. októbra 2009 doručený

27. novembra 2009, odvolacia lehota sťažovateľovi uplynula 14. decembra 2009

(12. decembra 2009 bola sobota) a sťažovateľ podal odvolanie faxom 15. decembra 2009

o 00:47 h (na poštu ho sťažovateľ podal 16. decembra 2009), teda po uplynutí lehoty na

podanie odvolania. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 8. apríla 2010

nadobudlo právoplatnosť 27. apríla 2010.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 18. mája 2010 dovolanie, ktorého

prípustnosť odôvodnil poukazom na , pretože postupom krajského súdu

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Jeho odvolanie bolo odmietnuté ako

oneskorené, hoci bolo podané včas. Sťažovateľ tvrdil, že odvolanie podal faxom ešte

14. decembra 2009, fax odosielal o 23:53 h, následne o 23:55 h a 23:58 h a v zákonnej

lehote ho doplnil písomne. Pokiaľ v protokole o činnosti faxu je uvedený čas 00:46 h

nasledujúceho dňa, teda čas o hodinu neskôr, dôvodom je to, že na faxe sťažovateľovho

právneho zástupcu nebol nastavený aktuálny čas, ale čas, ktorý nezohľadňoval zmenu

letného času na zimný. Na preukázanie svojho tvrdenia o čase telefaxového spojenia

predložil sťažovateľ v prílohe dovolania výpis odchádzajúcich volaní právneho zástupcu

sťažovateľa, z ktorého je zrejmé, že na faxové číslo krajského súdu bol odosielaný fax

v čase, ako to tvrdí sťažovateľ.

O sťažovateľovom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 30. septembra 2010 tak, že konanie o dovolaní zastavil s poukazom na to, že dovolanie je

v správnom súdnictve neprípustné. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. novembra

2010.

Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie a dohovoru

postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn. z 8. apríla 2010

a sp. zn. z 30. septembra 2010 sťažovateľ odôvodnil tým, že najvyšší súd pri

rozhodovaní o sťažovateľovom odvolaní musel mať vedomosť o tom, že odvolanie bolo

podané včas, pretože faxový prístroj, na ktorý bolo odvolanie sťažovateľom zasielané,

musel obsahovať údaj o prijatí faxu a v tejto situácii najvyšší súd ako súd odvolací mal riade

zistiť skutkový stav veci, prípadne mal vyzvať sťažovateľa na preukázanie včasnosti

podaného odvolania. Keďže sťažovateľ odvolanie podal včas a napriek tomu bolo

najvyšším súdom odmietnuté ako oneskorené, bola mu odňatá najvyšším súdom ako súdom

odvolacím možnosť konať pred súdom. Potom aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2010 bolo vydané v rozpore so zákonom a postupom

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím

došlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva. Uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. septembra 2010 nie je v súlade s právom, nespĺňa požiadavku

spravodlivosti, ktorá je z hľadiska práva jednou z najvýznamnejších hodnôt. Súčasťou práva

na spravodlivý proces je aj právo na preskúmanie rozhodnutia v opravnom konaní.

Odvolacie i dovolacie konanie vo veci sťažovateľa boli poznačené takou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie konajúceho súdu, ako aj nesprávne právne posúdenie

otázky oneskorenosti podania opravného prostriedku sťažovateľom. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Podľa názoru

sťažovateľa najvyšší súd síce interpretoval normu hmotného práva správne, ale na zistený

skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Postup najvyššieho súdu považuje preto sťažovateľ za

protiústavný.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru jednak uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. apríla 2010 ako súdu odvolacieho a jednak

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2010 ako súdu

dovolacieho.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. apríla 2010 ako súdu odvolacieho.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 8. apríla 2010 nadobudlo

právoplatnosť 27. apríla 2010. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 10. januára 2011,

t. j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v .

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. apríla 2010 odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2010 ako súdu dovolacieho.

Sťažovateľ tvrdil, že týmto uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože jeho dovolanie najvyšší súd riadne

neprerokoval, ochranu sťažovateľovi neposkytol a dovolacie konanie zastavil, keď dospel

k záveru, že dovolanie vo veci nie je prípustné.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili

existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá

dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k otázke prípustnosti dovolania

uviedol:

«Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Piatej časti

sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je v konaní podľa Piatej časti prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti

ustanovené. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naviac opravný

prostriedok nie je podľa tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Opravným

prostriedkom je aj dovolanie. Keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti – Správne

súdnictvo – nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve,

čo znamená, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom, je

neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom

a preto súd podľa § 104 ods.1 vety prvej konanie o dovolaní zatavil.

Uvedený právny záver rešpektuje aj doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky, podľa ktorej „niet žiadnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom

súdnictve neprípustné“ (, ). Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť,

že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť

k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom konaní dohliada

najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť

rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo

prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo

preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako

súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca

nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná

prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť

zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho

súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že

správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom

procesnom kódexe“ ().»

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nemá dôvod odchýliť sa od tejto ustálenej

rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľ nepredkladá v tejto otázke vo svojej

sťažnosti žiadnu argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva iba to, že jej podstatou je

nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti

dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

zastavenie dovolacieho konania vo veci sťažovateľa za arbitrárny, svojvoľný a jeho

rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku upravujúcich postup súdu v správnom súdnictve, ktorý by popieral ich

účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv

sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa. Z tohto

dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2011