Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 169/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom

Hubkom, Gaštanová 7, Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a podľa Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 11. marca 2014 a sp. zn. z 23. októbra 2014, rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 20. januára 2016 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra

2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. marca 2014

(ďalej len „napadnutý rozsudok z 11. marca 2014“) a sp. zn.

z 23. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok z 23. októbra 2014), rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. januára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. júna 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ «ako poistenec osobitného systému

sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov, () invalidný výsluhový

dôchodca, poberajúci invalidný výsluhový dôchodok, požiadal dňa 13. júna 2013

o priznanie „starobného dôchodku“ ku dňu 26. júla 2010, zo všeobecného systému

sociálneho poistenia, () z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku

na základe určenia , s poukazom na ,

zo 16. júna 1988 o sociálnom zabezpečení.

Poistencovi v roku 1997 z dôvodu zdravotného stavu vznikol nárok na invalidný

dôchodok podľa Invalidný výsluhový dôchodok vypláca uvedenému

poistencovi osobitný resp. špeciálny systém sociálneho zabezpečenia policajtov (zákon

č. )...

Nakoľko žiadny zákon, ani , ani ,

ani zákon , navzájom medzi sebou nevylúčili právo mať priznaný a poberať

výsluhový invalidný dôchodok z osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov

() a zároveň pri dovŕšení dôchodkového veku, podať žiadosť

a mať priznaný starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho poistenia

(z. č. ) tento mu podľa zákona patrí.».

O žiadosti sťažovateľa o priznanie starobného dôchodku rozhodla Sociálna

poisťovňa, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), rozhodnutím

č. 550 726 6347 0 z 3. októbra 2013 tak, že túto žiadosť zamietla.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ opravný prostriedok, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom z 11. marca 2014 tak, že rozhodnutie Sociálnej

poisťovne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci rozhodla Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 550 726 6347 0

zo 7. mája 2014 tak, že žiadosť sťažovateľa o priznanie starobného dôchodku zamietla.

Na základe opravného prostriedku sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom z 23. októbra 2014 tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že pri rozhodovaní o jeho opravnom prostriedku krajský súd

pochybil, keďže vo veci nerozhodovala sudkyňa krajského súdu

tak, ako v konaní o jeho predchádzajúcom opravnom prostriedku. Sťažovateľ v tejto

súvislosti uvádza:

„Dňa 30. 07. 2014 bola podaná námietka odňatia zákonného sudcu z dôvodu

že konanie pod č. k. -43 vedené samosudkyňou ,

ktoré nebolo právoplatne ukončené, bolo na základe druhého rozhodnutia Sociálnej

poisťovne zo dňa 07. 05. 2014 pod č. 550 726 6347 0 ktorým rozhodnutím Sociálna

poisťovňa opakovane zamietla žiadosť zo dňa 13. júna 2013 o priznanie starobného

dôchodku ku dňu 26. júla 2010 prečíslované na č. k.: a pridelené

dňa 17. 07. 2014 OPATRENÍM predsedníčky Krajského súdu v Žiline v tej istej predmetnej

veci na prejednanie a rozhodovanie a teda konanie bolo odňaté pôvodnej

zákonnej sudkyni ...“

Proti rozsudku krajského súdu z 23. októbra 2014 podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 20. januára 2016 tak, že rozsudok

krajského súdu potvrdil.

Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením z 29. júna 2016 tak, že konanie o dovolaní zastavil.

Následne sťažovateľ uvádza rozsiahlu argumentáciu, pričom poukazuje

predovšetkým na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

týkajúceho sa práva na zákonného sudcu a tiež podrobne argumentuje s použitím ustanovení

o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, zákona

č. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení

niektorých

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru... a SR a zároveň základné právo na zákonného sudcu

podľa ... (a Listiny...), rozsudkom Krajského súdu v Žiline,

č. k. -43 zo dňa 11. marca 2014, rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.

-91 zo dňa 23. októbra 2014, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 20. januára 2016, sp. zn. , ktorým bol potvrdený rozsudok

Krajského súdu v Žiline zo dňa 23.októbra 2014, č. k. 24/Sd/178/2014-91 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. júna 2016 č. , porušené

bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. -43 zo dňa

11. marca 2014, rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -91 zo dňa

23. októbra 2014, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. januára

2016, sp. zn. , ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa

23. októbra 2014, č. k. 24/Sd/178/2014-91 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 29. júna 2016 č. sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Žiline

vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 3.000,- eur (slovom tritisíc eur) na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

tým, «že došlo k závažnému zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces,

sťažovateľovi bolo znemožnené efektívne chrániť svoje vlastnícke právo k sporným právam

nepriznania starobného dôchodku.

Tým, že sťažovateľ fakticky toto právo na spravodlivý proces stratil, tak sa odoprelo

zákonné právo a preukázateľné právo sťažovateľa na priznanie práva na sociálnu

dôchodkovú udalosť „starobný dôchodok“ bez dostatku prameňa práva a bez dostatku

akejkoľvek právnej skutočnosti, ktorá by odmietnutie práva zákonnou dispozíciou

určovala.».

V podaní doručenom ústavnému súdu 10. mája 2017 sťažovateľ upravil petit svojej

sťažnosti.

V podaní doručenom ústavnému súdu 17. januára 2018, resp. 23. januára 2018

doplnil sťažovateľ odôvodnenie svojej sťažnosti o ďalšiu argumentáciu a poukazuje tiež

na aktuálne rozhodnutia najvyššieho súdu o tom, či sudkyňa krajského súdu

je v konkrétnych veciach vylúčená z ich prejednávania a rozhodovania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu z 11. marca 2014

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 11. marca 2014 rozhodol o opravnom

prostriedku sťažovateľa tak, že zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 3. októbra 2013

a vrátil jej vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd už uviedol, že za splnenia zákonných podmienok môže napadnúť

rozhodnutie súdu príslušným opravným prostriedkom zásadne len účastník konania

(napr. , ). Z povahy veci vyplýva, že môže ísť len o toho

účastníka, v ktorého neprospech vyznelo rozhodnutie súdu. Tento neprospech sa prejaví

v zásade tým, že účastník bol neúspešný vo veci samej, prípadne rozhodnutím procesnej

povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu (napr. nepriznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty a pod.). Neprospech účastníka (teda neúspech

vo veci samej, prípadne ujma) musí vyplývať z výroku rozhodnutia a musí byť v tejto časti

rozhodnutia vyjadrený ().

Napadnutým rozsudkom krajský súd vyhovel opravnému prostriedku sťažovateľa

a zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 3. októbra 2013, napadnutý rozsudok krajského

súdu je takto rozhodnutím v prospech sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

ako neprípustnú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu z 23. októbra 2014

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho

sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 20. januára 2016

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť

podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok

ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , , ,

).

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v .

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako oneskorene podanej ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty zákon

o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť

(napr. , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti odvodzuje plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti

proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu z 20. januára 2016 od doručenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z 29. júna 2016, ktorým bolo konanie o dovolaní zastavené.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že s uvedenou argumentáciou sťažovateľa

o plynutí lehoty na podanie sťažnosti nemožno súhlasiť.

Vychádzajúc z dôvodov uvedených v časti II.4 tohto uznesenia, možno dospieť

k právnemu záveru, že dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu v správnom

súdnictve nie je opravným prostriedkom, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa

osobitných predpisov v zmysle .

Z týchto dôvodov relevantným momentom, odkedy začala plynúť sťažovateľovi

lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

z 20. januára 2016, je deň nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

Podľa zistení ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nadobudol

právoplatnosť 2. marca 2016. Sťažovateľ sťažnosť podal na poštovú prepravu

21. septembra 2016, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto

časti podľa ako podanú oneskorene.

Ústavný súd nad rámec svojho rozhodnutia v tejto časti sťažnosti uvádza,

že sťažovateľ bol pred všeobecnými súdmi právne zastúpený advokátom, ktorému muselo

byť zrejmé, že síce pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej

rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

uvádza (napr. m. m. , , , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní

sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, ale s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú

(napr. , ). Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade

podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože

aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné,

nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu,

ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť z dôvodu, že bola podaná

oneskorene (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007

vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

II.4 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 29. júna 2016

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, I.

ÚS 110/02, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 29. júna 2016 konanie o dovolaní sťažovateľa

zastavil. V odôvodnení poukázal na rozsudok krajského súdu z 23. októbra 2014

a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu a na dovolaciu argumentáciu

sťažovateľa. Následne uviedol tieto právne závery:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie žalobcu a dospel k záveru,

že konanie o ňom treba zastaviť.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona;

opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti

prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené (§ 246c ods. 1, prvá a druhá veta O. s.

p.).

Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok

nie je prípustný ( tretia veta ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa. ( ).

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti

. Vychádzajúc s citovanej právnej úpravy Občianskeho

súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo vyplýva, že proti rozhodnutiu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný, teda

vychádzajúc zo znenia právnej normy upravujúcej prípustnosť opravného prostriedku proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu je zrejmé, že proti rozhodnutiu najvyššieho súdu nie je

prípustný tak riadny ako aj mimoriadny opravný prostriedok a súčasne zo žiadneho

ustanovenia piatej časti ustanovujúcej správne súdnictvo

nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v správnom súdnictve.

Z uvedeného plynie záver, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom

a teda ako súd dovolací nemá právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania

je prekážkou ďalšieho konania v danej veci pred najvyšším súdom.

Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1

v spojení s konanie vo veci dovolania zastavil, keďže nemal právomoc konať

vo veci samej.

Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo 16. februára 2010 číslo k prípustnosti dovolania v správnom

súdnictve. V jeho publikovanom znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu podľa V. časti neprípustné, ako súladný

so základným právom na súdnu ochranu.

V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor

na prípustnosť dovolania.

Ústavný súd nálezom sp. zn. zrušil uznesenie najvyššieho súdu

o odmietnutí dovolania dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú

aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V. časti .

Argumentácia IV. senátu ústavného súdu bola založená na texte záhlavia ustanovenia § 237

, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak sú naplnené zmätočné dôvody.

Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen

konkrétnemu sťažovateľovi vo veci sp. zn. , že jeho sťažnosť bola úspešná,

ale zároveň (prostredníctvom internetu) tým oznamoval aj eventuálnym sťažovateľom,

že do budúcna môžu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho

súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi. Zároveň tým

aj najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych

veciach.

Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010 číslo , ale uviedol,

že otázka prípustnosti dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom

konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo,

že citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým v inak konštantnej judikatúre ústavného

súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach, a preto nie je nevyhnutné

využiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval

uvedený právny názor v náleze sp. zn. a v uznesení sp. zn. .

Ústavný súd Slovenskej republiky v doterajšej judikatúre vyslovil právny záver,

podľa ktorého „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom

súdnictve neprípustné" (, ).

Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu

neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že:

„v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania

na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou

je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti

tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy,

teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak

zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte

kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí

byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie

najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť

mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté

v jednom procesnom kódexe“ ().

Podanie dovolania v správnom súdnictve preto ani s poukazom na uznesenie

neprichádza do úvahy.

V dôsledku tohto právneho názoru ústavného súdu nedošlo k zmene v rozhodovacej

činnosti najvyššieho súdu, a preto bolo konanie vo veci zastavené pre nedostatok

podmienok konania.»

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu z 29. júna 2016.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoj právny názor o neprípustnosti

dovolania v systéme správneho súdnictva, z odôvodnenia je zrejmé, že aplikoval § 246c

ods. 1 a (ďalej aj „OSP“) a vysporiadal

sa aj s relevantnou judikatúrou ústavného súdu, osobitne aj s nálezom sp. zn. .

Ústavný súd dospel k záveru, že uvedený právny záver najvyššieho súdu je primerane

odôvodnený, nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený. Rovnako tak tento právny

názor nie je arbitrárny, preto je ústavne udržateľný.

V správnom súdnictve vytvára osobitný systém

opravných prostriedkov, ktorý je vymedzený odchylne od všeobecných predpokladov

prípustnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa štvrtej časti

predovšetkým tým, že vylučuje niektoré rozhodnutia

z prieskumu opravným súdom ().

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictva

podľa piatej časti , ktorého úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy ( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia

a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to,

že už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, zákonodarca nepovažoval za rozumné

a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu

dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom

dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve

už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné

súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe

(m. m. , ). Vzhľadom na uvedené je tiež vylúčené, aby bolo

dovolanie v správnom súdnictve prípustné na základe dovolacích dôvodov podľa § 237

.

Ústavný súd už uviedol, že závery, ktoré sú uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn.

zo 17. apríla 2008, sú ojedinelým vybočením z inak štandardnej judikatúry

ústavného súdu a boli vo viacerých prípadoch prekonané novšou judikatúrou ústavného

súdu (napr. , , , ,

, , ), preto v súčasnosti nemožno tieto

závery aplikovať v prerokúvanej veci.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že vo svojej

doterajšej judikatúre sa už jednoznačne vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názor

najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa

V. časti (Správne súdnictvo) neprípustné (pozri

predovšetkým uznesenie sp. zn. zo 16. februára 2010).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré

by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny alebo práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 29. júna 2016.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad príslušných ustanovení najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu podľa

a listiny sťažovateľ namieta, že vo veci prejednania

a rozhodovania jeho opakovaného opravného prostriedku proti rozhodnutiu Sociálnej

poisťovne krajským súdom nerozhodovala zákonná sudkyňa, za ktorú sťažovateľ považuje

. Sťažovateľ však neuvádza žiadne dôvody, ktorými

by odôvodňoval porušenie základného práva na zákonného sudcu napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z 29. júna 2016.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2018