Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 289/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť B. A., R., zastúpenej advokátkou JUDr. L. A., K., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a 3 a

Slovenskej republiky, ako aj ďalších práv vyplývajúcich zo v sťažnosti uvedených

medzinárodných dohovorov a zmlúv rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 2. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. A. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2009

doručená sťažnosť B. A. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a 3 a , ako aj ďalších práv vyplývajúcich zo v sťažnosti uvedených

medzinárodných dohovorov a zmlúv rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 2. apríla 2009.

1. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola

navrhovateľkou v konaní o preskúmanie rozhodnutí Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

v R. (č. k. AA/2006/040883-OSÚ z 1. júna 2006 a č. k. AA/2006/085853 zo 16. júna 2006),

ktorými bol s ňou skončený štátnozamestnanecký pomer „podľa ust. § 39 ods. 1 písm. a),

a o štátnej službe...“.

Sťažovateľka podala 21. decembra 2006 Okresnému súdu Rožňava návrh „na

preskúmanie uvedených rozhodnutí podľa 2. hlavy 5. časti “, ktorý vec 4. januára 2007

postúpil vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“). Krajský súd vyzval 11. marca 2007 sťažovateľku na doplnenie návrhu a tiež na to,

aby si zvolila advokáta. Na jej žiadosť jej krajský súd 16. mája 2007 ustanovil advokátku.

2. Sťažovateľka ďalej uviedla: «Následne JUDr. L. A... ako ustanovená advokátka

doplnila žalobu sťažovateľky zo dňa 21. 12. 2006, a to písomným podaním doručeným súdu

dňa 12. 07. 2007.

Krajský súd... rozsudkom zo dňa 26. 06. 2008... žalobu zamietol...

Súd neprihliadal na skutočnosti, na ktoré sťažovateľka poukázala v žalobe zo dňa

21. 12. 2006 tým spôsobom, že uviedla: „Podrobnosti uvádzam vo svojom odvolaní zo dňa

14. 6. 2006“, t. j. v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu ÚPSV a R o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 01. 06. 2006. Sťažovateľka teda v návrhu na začatie

konania vymedzila dôvody žaloby jednak priamo v návrhu na začatie konania a jednak

odkazom na dôvody uvedené vo svojom podaní zo dňa 14. 6. 2006, ktoré bolo súčasťou

administratívneho spisu.

Súd sa však zaoberal iba dôvodmi, výslovne uvedenými v žalobe zo dňa 21. 12. 2006

a dôvodmi, uvedenými odkazom na predošlé podanie v administratívnom spise

sa nezaoberal.

Súd sa taktiež žiadnym spôsobom nezaoberal dôvodmi žaloby, ktorými ustanovená

právna zástupkyňa... a to z dôvodu, že tieto dôvody boli žalobkyňou prostredníctvom jej

právnej zástupkyne uplatnené po zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote na podanie

žaloby ( ), pričom súd ustanovil žalobkyni advokátku na zastupovanie v konaní

až po dvojmesačnej lehote na podanie žaloby.»

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu z 26. júna 2008 podala sťažovateľka

odvolanie, „v ktorom namietala už vyššie uvedené skutočnosti, a to, že súd sa nezaoberal

všetkými vznesenými námietkami, ale iba tými, ktoré boli výslovne uvedené v žalobe zo dňa

21. 12. 2006...

O odvolaní proti uvedenému rozsudku rozhodol Najvyšší súd... rozsudkom zo dňa

02. 04. 2009... tak, že napádaný rozsudok Krajského súdu... zo dňa 26. 06. 2008...

potvrdzuje. Odvolací rozsudok bol sťažovateľke doručený dňa 13. 05. 2009...“.

3. Podľa názoru sťažovateľky porušenie jej práv v konaní pred súdmi vyplýva z toho,

že „ani Krajský súd... ani Najvyšší súd... nepriznali sťažovateľke ochranu jej práv, ako aj zo

skutočnosti, že Najvyšší súd... sa odmietol zaoberať odvolacími dôvodmi, uvedenými

žalobkyňou v návrhu na začatie konania zo dňa 21. 12. 2006 tým spôsobom, že v žalobe

poukázala na svoje odvolanie zo dňa 14. 6. 2006 voči Rozhodnutiu žalovaného o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru č. AA 2006/040883-OSÚ, ktoré už bolo založené

v administratívnom spise správneho orgánu.

Súd mal za to, že odvolacie dôvody mala žalobkyňa uviesť výlučne v návrhu

na začatie konania pred súdom, a že nemohla v žalobe poukázať na svoje písomné

odvolanie zo dňa 14. 6. 2006 voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré

sa nachádza v administratívnom spise, ktorý bol súdu doložený...

... tento názor Najvyššieho súdu... nie je správny a žalobca môže predmet konania

v návrhu na začatie konania vymedziť priamo písomne v žalobe alebo za účelom

zamedzeniu duplicitnosti podaní môže žalobca taktiež odkázať na svoje písomné podanie,

ktoré je určiteľné a identifikovateľné a je súčasťou administratívneho spisu.

... že súd si vymedzenie predmetu konania žalobcom vysvetlil reštriktívne, pričom

súdu nič nebránilo oboznámiť sa s dôvodmi žaloby, aj keď sa obsah tejto písomnosti

nachádza v administratívnom spise (spomínané odvolanie žalobkyne zo dňa 14. 6. 2006),

ktorý je súčasťou súdneho spisu, keďže správny orgán doložil súdu pri rozhodovaní

o žalobe kópiu celého administratívneho spisu.“.

Sťažovateľka tvrdí, že „súd sa však s týmto názorom nestotožnil, čím bol predmet

konania súdom vyložený príliš úzko, čo spôsobilo to, že žalobkyni bola súdom odňatá

možnosť konať pred súdom, keďže sa konalo iba o časti jej návrhu na začatie konania

a časť dôvodov žaloby, ozrejmená v pripojenom spise správneho orgánu, ostala súdom

neprejednaná a súd o nej nerozhodol.

Tiež sa Najvyšší súd... ako aj Krajský súd... odmietli zaoberať Doplnením žaloby,

doručeným súdu 12. 7. 2007, ktoré súdu doložila súdom ustanovená advokátka... v lehote 2

mesiacov od svojho ustanovenia, pričom JUDr. A. bola sťažovateľke súdom ustanovená až

po uplynutí 2 mesačnej lehoty na podanie žaloby. Odmietnutie Doplnenia žaloby bolo

odporcami odôvodnené jednoducho tým, že bolo doložené po lehote, zakotvenej v ust.

.

Máme za to, že ak súd neakceptoval doplnenie žaloby právnou zástupkyňou

žalobkyne, porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a odňal jej možnosť

konať pred súdom, keďže pri akceptovaní vyššie uvedeného názoru súdu bola advokátka

žalobkyni ustanovená de facto zbytočne.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že vo veci konajúce

všeobecné súdy porušili ňou označené základné práva zaručené a práva

vyplývajúce z ňou uvedených medzinárodných dohovorov a zmlúv. Žiadala zrušiť rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 2. apríla 2009 a vrátiť vec najvyššiemu súdu na

ďalšie konanie. Ďalej žiadala priznať jej finančné zadosťučinenie „vo výške 10.000,- €“

a úhradu trov jej právneho zastúpenia.

6. K sťažnosti bolo pripojené „Plnomocenstvo“ z 9. júna 2009 „... na zastupovanie

vo všetkých právnych veciach, na podanie Dovolania proti rozsudku Najvyššieho súdu... zo

dňa 02. 04. 2009, sp. zn. , na vykonávanie všetkých úkonov... zastupovanie

v konaní pred Ústavným súdom SR...“.

7. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 26. júna 2008

č. k. -62 rozhodol najvyšší súdu rozsudkom sp. zn. z 2. apríla

2009, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok. V odôvodnení najvyšší súd okrem iného

uviedol:

«Tak ako bolo už vyššie uvedené v konaní podľa druhej hlavy piatej časti žalobca

musí byť (až na zákonom stanovené výnimky) zastúpený advokátom ( ).

Samotná skutočnosť, že v danej veci na základe žiadosti žalobkyne právny zástupca bol jej

ustanovený súdom až po uplynutí lehoty na podanie žaloby ( ) nemôže

byť dôvodom, aby mohol súd prihliadnuť k rozšíreniu rozsahu napadnutia správneho

rozhodnutia, nakoľko mu v tom bráni ustanovenie veta druhá

V tejto súvislosti najvyšší súd poznamenáva, že v správnom súdnictve platí

koncentračná zásada. Význam správneho vymedzenia žalobných bodov súvisí s dispozičnou

zásadou, ktorá platí v správnom súdnictve. Súdy v správnom súdnictve nie sú treťou

inštanciou, ktorá by pokračovala v správnom konaní.

Žalobca síce môže meniť rozsah, v akom rozhodnutie správneho orgánu napáda

a uvádzať príslušné dôvody (žalobné body), avšak rozširovať ich môže len do konca lehoty

stanovenej zákonom pre podanie žaloby, t. j. podľa ustanovenia –

do 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni.

Zameškanie lehoty nie je možné odpustiť. Preto nie je možné po uplynutí

dvojmesačnej lehoty vznášať v priebehu súdneho konania ďalšie výhrady voči správnemu

rozhodnutiu. To znamená, že súd nemôže prihliadať k neskôr uplatneným výhradám. Súd

nemôže prihliadať ani k dôvodom odvolania, ktoré boli uplatnené v správnom konaní.

Vzhľadom na dispozičnú zásadu súd ani nemôže preskúmavať zákonnosť žalobcom

napadnutého rozhodnutia nad rámec vymedzený žalobcom v žalobe a tak z vlastnej

iniciatívy jeho prejav nahradzovať a sám vyhľadávať právne chyby žalobcom napadnutého

rozhodnutia.

S poukazom na horeuvedené podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd

nepochybil, ak sa zaoberal namietanými skutočnosťami uvedenými v podaniach žalobkyne

zo dňa 12. 07. 2007 a 27. 05. 2008.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobkyne, pokiaľ

namietala, že krajský súd mal postupovať ohľadne novely Zákona o štátnej službe - zákon

č. podľa Rozhodnutie, či súd preruší konanie

a podá návrh ústavnému súdu, aby rozhodol o tom, či je všeobecne záväzný právny predpis

v rozpore s , patrí výlučne do pôsobnosti súdu.

Keďže krajský súd v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru,

že rozhodnutie a postup žalovaného „v medziach žaloby“ bol v súlade so zákonom, podľa

názoru odvolacieho súdu dôvodne podľa žalobu zamietol.»

8. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil,

že sťažovateľka 11. júna 2009 podala proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu

z 2. apríla 2009 dovolanie, ktoré bolo 15. júla 2009 postúpené najvyššiemu súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) (, ).

11. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

12. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následného

rozhodnutia najvyššieho súdu vrátane posúdenia vo veci konajúcich všeobecných

súdov najmä z hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu a inú právnu ochranu

(napr. na spravodlivé súdne konanie) a z neho vyplývajúce (a na neho nadväzujúce) ďalšie

ňou označené práva, v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala, ako v konaní pred

ústavným súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu, zrušenia druhostupňového

rozhodnutia najvyššieho súdu a ďalšieho konania v jej pracovnoprávnej veci.

13. Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. ), že v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na

podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Bulena a spol. verzus Česká republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov

a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

14. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009