Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 528/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , , , , , , , , , , , , , , a , , , zastúpených JUDr. Jánom Bartánusom, advokátom, K. A. Medveckého 1, Ružomberok, proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. apríla 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. septembra 2026 domáhajú vyslovenia porušenia zákazu diskriminácie podľa (ďalej len „“) a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), svojich základných práv podľa , a 2, , , a svojich práv podľa , , dohovoru rozsudkom všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovatelia navrhujú napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie, priznať im finančné zadosťučinenie a trovy konania.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia ako príslušníci rómskej komunity boli v právnom postavení žalobcov v prvom až šiestom rade v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, na ktorom sa žalobou zo 6. júla 2016 domáhali proti žalovanej Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaná v 1. rade“) určenia, že došlo k porušeniu ich osobnostných práv (práva na súkromie, rodinný život a nedotknuteľnosť obydlia), k porušeniu ich práva na rovnaké zaobchádzanie, zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy

a ospravedlnenia v súvislosti s policajným zásahom v obci vykonaným 2. apríla 2015. Na základe návrhu sťažovateľov zo 14. marca 2017 okresný súd pripustil vstup žalovaného v 2. rade – Ministerstva vnútra Slovenskej republiky do konania. Podaním z 15. januára 2018 osobitný subjekt European Roma Rights Centre (ERRC) navrhol, aby súd rozhodol o jeho pripustení do konania na strane žalobcov, o čom okresný súd pozitívne rozhodol uznesením zo 6. decembra 2021.

3. Hoci žaloba bola podaná na okresnom súde 6. júla 2016, počas siedmich rokov nedošlo k nariadeniu pojednávania vo veci, a to napriek urgencii a sťažnosti na prieťahy, a preto sťažovatelia 2. januára 2024 podali na ústavnom súde sťažnosť pre porušenie práva ich na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom č. k. -38 z 18. júna 2024, konštatujúc porušenie práv sťažovateľov postupom Mestského súdu Bratislava IV (právny nástupca okresného súdu na základe novej „súdnej mapy“) v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie.

4. Mestský súd po vykonanom dokazovaní rozsudkom sp. zn. z 19. apríla 2024 rozhodol, že žalovaná v 1. rade počas policajnej pátracej akcie vykonanej v rómskej osade vo porušila osobnostné práva sťažovateľov, postupom, akým bola akcia vykonaná, sa dopustila obťažovania sťažovateľov a priamej diskriminácie na základe ich etnickej príslušnosti a že prax žalovanej v 1. rade pri výkone okresných policajných pátracích akcií bola nepriamo diskriminačná vo vzťahu k osobám rómskeho etnika. Súd uložil žalovanej v 1. rade povinnosť zaplatiť každému zo sťažovateľov po 2 000 eur ako náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy a verejne na webovom sídle ministerstva vnútra sa im ospravedlniť. Vo zvyšnej časti (vrátane žaloby proti žalovanému v 2. rade) mestský súd žalobu právoplatne zamietol.

5. Proti rozsudku mestského súdu podala žalovaná v 1. rade odvolanie, v ktorom namietala svoju pasívnu vecnú legitimáciu, splnenie podmienok na priznanie nároku, súdom priznanú nemajetkovú ujmu, ako aj to, že súd sa nevysporiadal so všetkými argumentmi a konanie má inú vadu.

6. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2026 rozsudok mestského súdu v napadnutých vyhovujúcich výrokoch zmenil tak, že žalobu zamietol. Krajský súd konštatoval, že pasívne legitimovaným subjektom v konaní bol žalovaný v 2. rade (ministerstvo vnútra), a nie žalovaná v 1. rade (Slovenská republika), proti ktorej žaloba smerovala a proti ktorej súd prvej inštancie vyhovel. Krajský súd pritom vychádzal v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, teda z faktu, že k namietanému protiprávnemu, neprimeranému a diskriminačnému postupu príslušníkov Policajného zboru proti sťažovateľom nepochybne došlo; napadnutým rozsudkom napriek tomu nebola sťažovateľom priznaná žiadna náprava.

7. Sťažovatelia súčasne s touto ústavnou sťažnosťou podali z opatrnosti a na zachovanie svojich práv aj dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Sťažovatelia, uvedomujúc si zásady subsidiarity v konaní pred ústavným súdom, napádajú len tie skutočnosti a namietané pochybenia porušovateľa, ktoré znamenajú porušenie práv sťažovateľov chránených a dohovorom.

II. Argumentácia sťažovateľov

8. Sťažovatelia tvrdia, že počas výkonu policajného zásahu v obci došlo zo strany príslušníkov Policajného zboru k porušeniu ich práv chránených dohovoru, resp. . Brutalitu policajného zásahu potvrdzujú priložené lekárske správy, fotografie, ako aj videozáznam, ktorý bol vyhotovený krátko po zásahu v rómskej osade. Sťažovatelia uvádzajú, že konanie polície na nich zanechalo nielen fyzické, ale aj psychické následky. Zákaz mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania je právom chráneným , ako aj množstvom medzinárodných zmlúv na ochranu základných ľudských práv a slobôd, ktoré majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Článok 3 dohovoru jednak zakazuje štátom, resp. ich orgánom podrobovať osoby v ich pôsobnosti zlému zaobchádzaniu a jednak z neho vyplýva pozitívna povinnosť vyšetrovacích orgánov účinne vyšetriť tvrdenia, že došlo k zaobchádzaniu v rozpore s týmto článkom.

9. S porušením zákazu zlého zaobchádzania úzko súvisí aj sťažovateľmi namietaný zásah do ich práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Sťažovatelia namietajú porušenie tohto ich práva zvlášť, keďže sa domnievajú, že je jedným zo základných princípov, ktorý prechádza všetkými ľudskými právami a jeho dodržiavanie by malo byť pilierom právneho štátu.

10. Aj ústavný súd pri zásahoch do týchto práv vyžaduje pre oprávnenosť takéhoto zásahu, aby boli kumulatívne splnené nasledujúce podmienky: 1. zásah je vykonaný v súlade s právnou úpravou (princíp legality), 2. zásah sleduje legitímny cieľ (princíp legitimity), 3. zásah je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (princíp proporcionality). Razia vo spojená so vstupom do obydlí sťažovateľov len na základe neurčitého podozrenia nebola vykonaná v súlade so zákonom. Zároveň neboli naplnené ani požiadavky nevyhnutnosti a primeranosti.

11. Sťažovatelia súčasne namietajú, že celková dĺžka konania bola neprimerane dlhá, a teda v rozpore s právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Konanie trvá od podania žaloby 6. júla 2016, teda viac ako desať rokov, pričom už raz bolo pre nedôvodné prieťahy predmetom konania pred ústavným súdom. Také konanie nemôže byť považované za účinný prostriedok nápravy a neprispieva k posilneniu dôvery v spoločnosti v súdnictvo.

12. Napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil pre sťažovateľov priaznivé výroky rozsudku okresného súdu výlučne na základe záveru, že pasívne legitimovaným subjektom nebola Slovenská republika, ale ministerstvo vnútra. Tento záver je podľa sťažovateľov výsledkom neprípustného formalizmu a je zaťažený arbitrárnosťou a nedostatočným odôvodnením.

13. Krajský súd sa vôbec nevysporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovatelia uviedli vo vyjadrení k odvolaniu a ktoré zhrnul v rekapitulácii stanovísk strán, no v samotnom právnom posúdení ich úplne obišiel. Ide najmä o prvú vetu o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, podľa ktorého štát zodpovedá za škody spôsobené Policajným zborom alebo policajtmi pri plnení ich úloh, o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci R. R. a R. D. proti Slovenskej republike (rozsudok z 1. 9. 2020, sťažnosť č. 20649/18, bod 176), podľa ktorej je konanie príslušníkov Policajného zboru konaním orgánov štátu, a o skutočnosť, že vo veci T. K. a ostatní proti

Slovenskej republike, ktorá sa týkala tej istej policajnej akcie, niesla priamu zodpovednosť a plnila Slovenská republika.

14. Z hľadiska účinného prístupu obetí diskriminácie a porušenia ľudských práv je rozlišovanie medzi „štátom v zastúpení Ministerstvom vnútra SR“ a štátom zriadeným „Ministerstvom vnútra SR“ ako alternatívne pasívne legitimovanými subjektmi vo vzťahu k tomu istému skutku čisto formálne a nemá vecné opodstatnenie. Ministerstvo vnútra pri výkone bezpečnostnej a trestnej politiky štátu nekoná svojím menom a vo svojom záujme, ale v mene a v záujme Slovenskej republiky pri výkone jej ústavne zverenej právomoci.

15. Sťažovatelia majú dôvodné podozrenie, že ich práva podľa čl. 3 a 8 dohovoru boli porušené spôsobom už uvedeným v dôsledku ich príslušnosti k etnickej skupine za situácie, že je všeobecne známou skutočnosťou, že príslušníci rómskeho etnika v Slovenskej republike a v celej Európe sa nachádzajú v nezávideniahodnom postavení.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

16. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie zákazu mučenia a podrobovania krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu ( a dohovoru), práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti ( ), práva na ochranu súkromného života a práva na nedotknuteľnosť obydlia (, , dohovoru), práva na spravodlivý proces ( a dohovoru), práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ( ) a zákazu diskriminácie ( a dohovoru) rozsudkom krajského súdu.

17. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádza z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa , v zmysle ktorého má sťažovateľ právo domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

18. Ústavný súd stabilne zastáva názor, že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti na ústavnom súde je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne , , , ). Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, totiž neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (, ).

19. Ako už bolo uvedené, sťažovatelia v ústavnej sťažnosti výslovne uviedli, že súbežne s podanou ústavnou sťažnosťou podali proti napadnutému rozsudku krajského súdu aj dovolanie, ktorého

prípustnosť vyvodzujú z dôvodu podľa (pre jeho nedostatočné odôvodnenie), ako aj z dôvodu podľa (pre nesprávne právne posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie). V dovolaní namietané porušenie práva na spravodlivý proces a nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom sa de facto kryjú so sťažnostnou argumentáciou uvedenou v ústavnej sťažnosti.

20. Rozsah, v akom sťažovatelia napadli rozsudok krajského súdu dovolaním (zohľadňujúc uplatnené dovolacie dôvody), umožňuje dovolaciemu súdu realizovať materiálny prieskum napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia podaným dovolaním môžu dosiahnuť cieľ sledovaný aj touto ústavnou sťažnosťou.

21. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť z opatrnosti, pričom tvrdia, že v sťažnosti namietajú pochybenia krajského súdu, ktoré znamenajú porušenie práv sťažovateľov chránených a dohovorom, pričom neuvádzajú žiadne konkrétne námietky, ktoré sú z dovolacieho prieskumu v ich veci vylúčené.

22. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie ústavnej sťažnosti navodzuje situáciu, keď princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu na rozhodovanie vo veci v čase do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého je ústavná sťažnosť neprípustná, ak vo veci je príslušný rozhodovať iný súd.

23. Preskúmaním ústavnej sťažnosti zo strany ústavného súdu v čase, keď vo veci zároveň prebieha dovolacie konanie, by došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (m. m. , , , , ). Takýto stav by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu (, ). Až rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorého právomoc po podaní dovolania predchádza právomoci ústavného súdu, môže v inštančnej postupnosti generovať prieskum v konaní o ústavnej sťažnosti.

24. Vzhľadom na prezentované závery sa ústavný súd podanou ústavnou sťažnosťou meritórne nezaoberal, keďže dospel k záveru o jej neprípustnosti, a preto ju v zmysle zásady ratio temporis odmietol podľa v spojení s prvou alternatívou .

25. Pokiaľ sťažovatelia namietajú porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vo vzťahu k rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa nenamieta proti rozhodnutiu všeobecného súdu ako takému, ale proti postupu alebo nečinnosti konajúceho súdu. Napriek uvedenému nedostatku ústavný súd materiálne preskúmal postup krajského súdu v odvolacom konaní a konštatuje, že v čase podania ústavnej sťažnosti (2. septembra 2026) bolo napadnuté konanie pred krajským súdom právoplatne skončené, keďže rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2026 nadobudol právoplatnosť 3. júla 2026. Na uvedenom nič nemení ani fakt, že sťažovatelia napadli tento rozsudok dovolaním, teda mimoriadnym opravným prostriedkom. Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď sťažovatelia doručili

ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietali porušenie svojho základného práva podľa , už k žiadnym prieťahom pred krajským súdom dochádzať nemohlo, a preto je v tejto časti ich ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená [ ].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2026

Libor Duľa

predseda senátu