Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)III. ÚS 480/2017
PDF · 124.93 KB
No categories available
III. ÚS 480/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia s. r. o., Prokopa
Veľkého 52, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou KPMG Legal s. r. o.,
Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marian
Dzuroška, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 141 ods. 1 s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 42/2015 z 22. marca
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia s. r. o. o d m i e t a
pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 11. júla 2017
sa obchodná spoločnosť ETRANSA Slovakia s. r. o., Prokopa Veľkého 52, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 42/2015 z 22. marca 2017 a
ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z prílohy k nej pripojenej vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
v správnom súdnictve domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. 110301/1/131983/2013/2094
z 28. marca 2013, ktorým potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané
daňové subjekty č. 9900403/5/1427125/2012/JanS z 3. júla 2012, ktorým bol sťažovateľke
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie
január 2008 v sume 150 628,06 € z dôvodu, že nesplnila kritériá pre posúdenie
zastupiteľstva spoločnosti sťažovateľky v Ruskej federácii ako prevádzkarne na účely DPH.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 S 123/2013-188
z 27. februára 2015 žalobu sťažovateľky podľa v tom čase účinného § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol. Na základe odvolania
sťažovateľky najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu „ako vecne
správny a v súlade so zákonom postupom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení
s § 219 ods. 1, ods. 2 OSP“ potvrdil.
3. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
došlo k porušeniu ňou označených ústavných práv a ústavných noriem z dôvodu
arbitrárnosti napadnutého rozsudku a odňatia zákonnému sudcovi. Zároveň dáva ústavnému
súdu do pozornosti, že 12. júna 2017 napadla rozsudok krajského súdu (t. j. rozsudok
krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu) aj kasačnou
sťažnosťou podľa § 438 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). V tejto
súvislosti uvádza, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu jej bol doručený 11. mája 2017,
t. j. za účinnosti SSP, a je toho názoru, že kasačná sťažnosť v zmysle § 439 a nasl. SSP
je prípustná aj proti rozsudku krajského súdu. Sťažovateľka zároveň uvádza, že keďže
nemožno vylúčiť, že kasačnú sťažnosť najvyšší súd odmietne ako neprípustnú, na účely
zachovania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti podáva túto ústavnú sťažnosť súčasne
s podaním kasačnej sťažnosti.
4. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných
náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom
súde, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní návrhu na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
5. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a v rámci tohto
preskúmania zistil, že je neprípustná.
6. Pri posudzovaní sťažností ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho právomoc
rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
7. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
9. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej
právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov,
resp. iných právnych prostriedkov nápravy, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom
stupni (IV. ÚS 85/2013).
10. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti rozsudku krajského súdu, o ktorom
pôvodne rozhodoval najvyšší súd napadnutým rozsudkom, podala kasačnú sťažnosť
(body 2 a 3). Ústavný súd zistil, že predmetnú kasačnú sťažnosť krajský súd 13. júla 2017
zaslal najvyššiemu súdu, ktorý o nej dosiaľ nerozhodol. Vychádzajúc z uvedeného ústavný
súd dospel k záveru, že sťažnosť mu bola predložená predčasne, keďže existuje iný orgán
verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu základným právam a slobodám
sťažovateľky. Prijatím sťažnosti na ďalšie konanie by totiž došlo k vzniku ústavne
neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré
orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (porov. mutatis mutandis II. ÚS 1/08,
II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014, IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011). Išlo by o taký stav,
ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym
rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky
na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu.
11. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť podľa zásady ratio temporis
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
12. Na záver ústavný súd dopĺňa, že o obdobných (skutkovo až totožných)
sťažnostiach smerujúcich proti iným rozsudkom najvyššieho súdu nedávno rozhodoval
(I. ÚS 19/2017, II. ÚS 170/2017, III. ÚS 381/2017, III. ÚS 432/2017) a i v týchto prípadoch
boli sťažnosti odmietnuté pre neprípustnosť z dôvodu podania kasačných sťažností.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2017