Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 99 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (104)II. ÚS 393/2014
PDF · 162.51 KB
No categories available
II. ÚS 393/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou S – lawyers s. r. o., Dostojevského rad 19, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Zuzany Balážovej, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základných práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49 Charty základných ľudských práv Európskej
únie, ako aj namietaného porušenia čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8 T 60/2011 zo 17. októbra 2013 a rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 7/2014 z 23. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2014
doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou
S – lawyers s. r. o., Dostojevského rad 19, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky
a advokátky Mgr. Zuzany Balážovej, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a základných práv podľa čl. 47, čl. 48 a čl. 49 Charty základných ľudských práv
Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj namietaného porušenia čl. 50 ods. 6 ústavy
rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 60/2011
zo 17. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 7/2014 z 23. apríla 2014
(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom
okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania zločinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1, 2
a 3 Trestného zákona za použitia § 138 písm. b) a § 139 ods. 1 písm. b) Trestného zákona,
za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, ako
aj trest prepadnutia veci. Odsudzujúci rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ
odvolaním. O odvolaní rozhodol odvolací súd rozsudkom sp. zn. 3 To 7/2014 z 23. apríla
2014 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku o treste odňatia slobody
a spôsobe jeho výkonu a zároveň sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest odňatia slobody
v trvaní šesť rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným
stupňom stráženia.
Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutými „... rozsudkami bolo porušené moje právo
na obhajobu, ako aj právo na spravodlivý proces. Rozsudok OS Trenčín aj KS Trenčín je
neurčitý, nepreskúmateľný a pre nedostatok dôvodov vykazuje znaky arbitrárnosti.“.
V konkrétnostiach sťažovateľ namieta, že mu mal byť uložený súhrnný trest podľa
§ 42 Trestného zákona, „nakoľko ma súdili za skutok, ktorý sa stal v roku 2009/2010 teda
skôr, ako som bol odsúdený viacerými rozhodnutiami... za trestné činy spáchané skôr, ako
bolo súdom vyhlásené prvé z nich...“.
Sťažovateľ taktiež namieta, že v prípravnom konaní boli vypočuté svedkyne bez
prítomnosti jeho obhajcu, ako aj nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozsudkov, keďže
sa v nich „nenachádza zdôvodnenie, prečo a akým svojim konaním som mal naplniť
skutkovú podstatu zločinu kupliarstva“ a tiež „logické zdôvodnenie trestu prepadnutia veci,
najmä ak bolo rozhodnuté o veciach, ktoré nepatrili spoločnosti A. s. r. o. a naopak
o veciach, ktoré s činnosťou súviseli, rozhodnuté nebolo nijako...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd rozhodol tak, že vysloví porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru
a charty, zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a prikáže mu, „aby vec v potrebnom
rozsahu znovu prerokoval a rozhodol“. Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd krajskému
súdu uložil, aby sa „dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia a prepustil
sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody“.
Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o prednostné prerokovanie jeho sťažnosti,
keďže sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy,
dohovoru a charty napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo
aj využil), ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského
súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc z uvedeného,
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy,
dohovoru a charty napadnutým rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
sťažovateľ podal 12. júna 2014 na okresnom súde v predmetnej trestnej veci dovolanie,
ktoré smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým
rozsudkom okresného súdu. Podľa informácií poskytnutých okresným súdom bude spis
v najbližších dňoch doručovaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
o dovolaní sťažovateľa.
V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd opätovne poukazuje na skutočnosť,
že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na
princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Ústavný súd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09, III. ÚS 114/2010, IV. ÚS 64/2010), že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Vzhľadom na uvedené možno vysloviť názor, že sťažnosť sťažovateľa sa
v okolnostiach posudzovaného prípadu javí ako podaná predčasne. V tejto spojitosti už
ústavný súd viackrát vyslovil právny názor (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v zmysle ktorého považuje lehotu na prípadné podanie
sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (v posudzovanom prípade vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti
veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53, 54, alebo tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3, a pod.).
Ústavný súd napokon poukazuje aj na to, že prijatím tejto časti sťažnosti na ďalšie
konanie by vznikol z ústavného hľadiska neprípustný stav, keď by o rovnakej veci
rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou v časti namietaného
porušenia sťažovateľom označených práv podľa ústavy, dohovoru a charty nemôže
v zaoberať, a preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa zásady
ratione temporis ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júla 2014